Vyhľadávanie v zozname kňazov

Juriga, Ferdinand

Iné mená:

Rodomil Igrin, Juriga Ferdinandus

Tituly:

politik, publicista, redaktor, spolkový pracovník

Životopisné dáta:

* 12. októbra 1874, Gbely, okr. Skalica – † 23. novembra 1950, Bratislava

Životopis:

Pochádzal z národne uvedomelej roľníckej rodiny. Už ako sedemročného ho rodičia poslali na štúdiá do Ostrihomu k opátovi-kanonikovi Jánovi Jurigovi, bratovi jeho starého otca. Strávil tu šesť rokov a absolvoval dva ročníky gymnázia. Tretí a štvrtý ročník navštevoval v Skalici, potom opäť pokračoval v štúdiách v Ostrihome. Od šiesteho ročníka už bol klerikom seminára. Ako vynikajúceho študenta ho po maturite poslali na ďalšie teologické štúdiá do Viedne, kde sa stal chovancom Pázmanea. Profesor F. Schindler mu sprostredkoval myšlienky kresťanského sociálneho učenia, ktoré Juriga neskôr prenášal do praxe. Popri štúdiu sa angažoval vo viedenskom slovenskom akademickom spolku Tatran. V tomto období na neho vplýval Pavol Blaho a Ján Donoval.
V r. 1894 so skupinou kňazov a seminaristov zo Záhoria podnikol prvú púť na Velehrad a nadviazal styk s moravským kňazom, známym propagátorom cyrilo-metodskej myšlienky a unionizmu A. C. Stojanom. Stal sa stúpencom cyrilo-metodského kultu. Kňazskú vysviacku prijal 26. augusta 1897 v Ostrihome. Po získaní doktorátu teológie dostal prvé kaplánske miesto vo Veľkej Mani.
V pastorácii presadzoval bezprostredný kontakt s ľudom a záujem o jeho problémy. Poukazoval na etický a sociálny rozmer národnostnej otázky, nerobil nijaké stavovské rozdiely. V r. 1898 pôsobil ako kaplán v Budaörsi, v r. 1900 v Leviciach a v r. 1901 v Palárikove, kde založil spolok striedmosti. Ešte v tom istom roku sa stal kaplánom v Bratislave-Novom Meste. Bratislavu považoval za perspektívne najdôležitejšie centrum slovenského života. Počas pôsobenia v tomto meste naplno rozvinul prednáškovú, sociálnu a kultúrnu činnosť. Úspešne spolupracoval s evanjelickými študentmi. Stal sa členom výboru Spolku sv. Vojtecha. Pričinil sa o jeho aktivizáciu a bol iniciátorom spolkového prekladu Svätého písma do spisovnej slovenčiny. V r. 1905 ho vymenovali za administrátora, potom za farára vo Vajnoroch. Zaslúžil sa o usporiadanie pomerov v obci a o jej všestranné povznesenie. Podarilo sa mu vybudovať novú cirkevnú školu, popri povinnej maďarčine sa v nej vyučovala aj slovenčina. V obci založil spolok striedmosti. Prehliadol zámer Krajinskej katolíckej strany a angažoval sa v prospech samostatnej slovenskej katolíckej strany. Národne prebúdzal katolícke roľníctvo západného Slovenska. V r. 1905 patril k zakladateľom Slovenskej ľudovej strany a k tvorcom jej programu. V r. 1906 ho spolu s ďalšími šiestimi uvedomelými Slovákmi zvolili do Uhorského snemu. Za články Ohrňme si rukávy a Faraoniti a Herodiáni (publikované v Ľudových novinách) bol 16. novembra 1906 odsúdený na dva roky väzenia a 1200 korún pokuty. Trest si odpykal vo Vacove (1907-1909). Vo voľbách r. 1910 ho opäť zvolili za poslanca Uhorského snemu. Dňa 29. júla 1913 v Žiline inicioval obnovenie Slovenskej ľudovej strany a stal sa jej tajomníkom.
Usiloval sa zlepšiť sociálne pomery na Záhorí. Patril k zakladateľom Zohorskej ľudovej banky, pomocou ktorej sa vybudoval valcový mlyn. Podobne založil ľudovú banku v Seredi. Začiatkom r. 1918 ako prvý oživil myšlienku Slovenskej národnej rady (SNR), ktorá by reprezentovala slovenské záujmy bez ohľadu na rôznosť politickej orientácie. Zaslúžil sa o aktivizáciu slovenského politického života. Dňa 19. októbra 1918 vystúpil ako posledný slovenský poslanec ostatný raz na pôde Uhorského snemu. Žiadal uskutočnenie sebaurčovacieho práva Slovákov. Dňa 30. októbra 1918 sa aktívne zúčastnil na deklaračnom zhromaždení v Martine, ktoré rozhodlo o začlenení do čs. štátu. Tu ho zvolili za člena SNR a jej výkonného výboru. Začiatkom novembra 1918 ho vymenovali za poslanca revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. Už 13. novembra 1918 vypracoval prvý návrh autonómie Slovenska, ktorý Klub slovenských poslancov zamietol. Stal sa podpredsedom Slovenskej ľudovej strany, obnovenej 19. decembra 1918 v Žiline, a spolutvorcom jej programu. Dostával sa do častých sporov s predsedom strany Andrejom Hlinkom. Na rozdiel od neho bol zástancom rozsiahlejších reforiem v Cirkvi (slovenský bohoslužobný jazyk, zdobrovoľnenie celibátu, voľba farárov a biskupov). Nechcel pripustiť, aby strana prijala ľudí, ktorí sa pred r. 1918 neangažovali v prospech Slovákov. Po krátkom rozchode so Slovenskou ľudovou stranou r. 1919 sa do nej opäť vrátil v r. 1920. V máji 1921 v Slovenských ľudových novinách publikoval nový návrh na autonómiu Slovenska. S programom ľudovej strany ho zvolili do pražského parlamentu v rokoch 1920 a 1925. Bol spolutvorcom obrannej organizácie ľudovej strany Rodobrana a podieľal sa na formulovaní jej programu. V r. 1923 sa stal farárom v Dolnej Strede nad Váhom, v r. 1924 ho vymenovali za asesora v Trnave. V r. 1926 dôverne rokoval s M. Hodžom o vstupe ľudovej strany do vlády, a to aj za cenu jej rozštiepenia. V tomto období zosilnel jeho spor s V. Tukom, ktorého považoval za maďaróna. Po ostrých polemikách v tlači ho 18. februára 1929 vylúčili zo strany. K zmiereniu s A. Hlinkom došlo až v r. 1935. Do volieb, ktoré sa uskutočnili v r. 1929, išiel s ním založenou Slovenskou ľudovou stranou, no neuspel.
Zaslúžil sa o oživenie kultu Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. V r. 1930 odišiel do dôchodku, vzdialil sa z politického života. Naplno sa začal venovať činnosti v Slovenskej lige, ktorá sa starala o Slovákov na národnostne zmiešanom území. Počas rokov 1922-1939 bol jej podpredsedom a v rokoch 1931-1939 aj predsedom jej Školskej matice.
Po druhej svetovej vojne sa angažoval za slovanskú myšlienku. Popri politike a originálnych spôsoboch pastorácie sa venoval publicistike. Od r. 1904 patril k hlavným spolupracovníkom týždenníka Katolícke noviny (od r. 1906 vychádzali pod názvom Ľudové noviny a od r. 1910 Slovenské ľudové noviny). Svoje články uverejňoval najmä v tomto periodiku, no prispieval i do Národných novín, Pokroku a Slovenského týždenníka. Bibliografia jeho článkov v rokoch 1901-1918 obsahuje 595 článkov. Išlo najmä o úvodníky a komentáre k aktuálnym politickým udalostiam, ale aj o náboženské úvahy. Články sú písané osobitým štýlom využívajúcim ľudový jazyk. Vyznačujú sa radikalizmom a jasným poukázaním na problém, jeho príčiny a spôsoby riešenia. Nechýbal v nich vtip a poučenie. Často si tvoril vlastné výrazy, piesne, veršovačky a politické heslá, ktoré si ľud osvojil. Od r. 1918 pokračoval v redaktorskej práci. V rokoch 1919-1920 bol hlavným redaktorom týždenníka Práca a výroba, ktorý vychádzal v slovenskej, nemeckej a maďarskej mutácii. V rokoch 1919-1930 patril k hlavným spolupracovníkom Slovenských ľudových novín. Po r. 1918 napísal ďalších asi 300 článkov, najmä do Slovenských ľudových novín, Slováka a Slovenskej ligy.
Je autorom niekoľkých knižných diel. Prácou Blahozvestovanie (Skalica 1905) zapojil široké vrstvy katolíckeho roľníckeho ľudu západného Slovenska do politickej aktivity. Pred odchodom do väzenia vydal brožúru Lúčenie (Martin 1907). V diele Písma, ktoré počas krvavej potopy sveta napísal Ferdiš Juriga (Bratislava 1919) zhrnul svoje články z čias prvej svetovej vojny. Vyšli mu aj menšie diela: Kriminálne písma (Bratislava 1922), Slovenská bojovná (1927) a Sedmibolestná (Trnava 1928). Osobitný charakter má dielo Blahozvesf kriesenia slovenského národa a Slovenskej krajiny (Trnava 1934). Sú to Jurigove memoáre, písané v tretej osobe. Dielo Jubilárna blahozvesf (Trnava 1938) venoval 20. výročiu vzniku Československa. Epická románová trilógia Krvavá sveta potopa (Horí, Prevrat!, Ohoľ ho!, 1500 strojopisných strán), ktorú napísal spolu so svojím tajomníkom G. Drobným, ostala v rukopise.

Pramene:

Kolísek, A.: U Ferdiše Jurigy. Hranice 1907, Sidor, K.: A. Hlinka. Bratislava 1934, s. 115, 132-133, 134-136, 156-157, 182, 247, 250-252, 274, 276-281, 285, 299-300, 333-334, 342-343, 347, 426, 460, 482, 502, 550-551; Slovenská liga, r. 11, 1934, č. 9, s. 245-249; Ercé: Slovenská krv. Bratislava 1942, s. 200; Slovenský biografický slovník II. Martin 1987, s. 578-579; Ferdiš Juriga. Zborník referátov zo seminára Život a dielo Ferdiša Jurigu. Bratislava 1992.
Schem. 1915

Zobrazenie citátov ku kňazovi

Schematické zobrazenie pôsobenia kňaza:

Farnosť:	Od:	Do:	Meno	Funkcia	Poznámka
Maňa	1897 - -	1898 - -	Juriga, Ferdinand	administrátor
Buda-Eörs (Maďarsko)	1898 - -	1900 - -	Juriga, Ferdinand	kaplán	administrátor potom kaplán
Levice	1900 - -	1901 - -	Juriga, Ferdinand	kaplán
Bratislava - Nové Mesto	1901 po -	1905 - -	Juriga, Ferdinand	kaplán
Palárikovo	1901 - -	1901 po -	Juriga, Ferdinand	kaplán
Vajnory	1905 - -	1907 - -	Juriga, Ferdinand	administrátor, farár
Vajnory	1909 - -	1918 - -	Juriga, Ferdinand	farár
-	1918 - -	1923 - -	Juriga, Ferdinand	na dôchodku
Dolná Streda	1923 - -	1930 - -	Juriga, Ferdinand	farár

Stručná bibliografia:

Zodpovednosť (Autor, Editor, Redaktor, ...)

Por. č.	Zodpovednosť	Názov	Rok
419541	Juriga, Ferdinand	Blahozvestovanie!	1905
419542	Juriga, Ferdinand	Blahozvestovanie	1906
407750	Juriga, Ferdinand	Lúčenie	1907
1058356	Juriga, Ferdinand	Písma, ktoré počas krvavej sveta potopy	1919
899344	Juriga, Ferdinand	Kriminálne Písma	1923
476390	Juriga, Ferdinand	Sedmibolestná	1928
899340	Juriga, Ferdinand	Blahozvesť kriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny	1938
899343	Juriga, Ferdinand	Jubilárna blahozvesť	1938
942958	Juriga, Ferdinand	Krvavá sveta potopa	1947?

Knihy o ňom

Por. č.	Zodpovednosť	Názov	Rok
468846	Pekník, Miroslav	Ferdinand Juriga ľudový smer slovenskej politiky.	2010