logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Ivan

Ľudské srdce je hlbočina, je priepasť a to nepochopí nikto, niekedy ani sami sebe nedokážeme porozumieť. Či je niekto dobrý alebo zlý, o tom rozhodne jedine Pán Boh. Do srdca človeka vidí jedine Pán Boh a ten jediný dokáže správne rozlíšiť kto je dobrý a kto je zlý. A všetky naše súdy sú slabé.

image

Takéto myšlienky mi prichádzajú na myseľ, keď rozmýšľam a spomínam si na jedného bezdomovca, ktorého som stretol u sestier Matky Terezy. Chodím k nim už viac ako 10 rokov a spoznal som tam veľa mužov, ktorí tam boli. A jeden z nich mi prichádza často na myseľ. Volal sa Ivan. Keď prídem k sestrám a stretnem tam nového človeka, tak o ňom nič neviem. Nevypisujú žiaden dotazník, nepíšu žiaden životopis a ja sa až postupne dozvedám, aký bol ich život.

Volal sa Ivan, vyzeral byť citlivý, jemný, príjemný a slušný pán. Taký férový chlap to bol. Všetci, ktorí tam boli, ho veľmi chválili, lebo Ivan sa o nich staral. Keď videl, že niekto je chorý, tak prichádzal k nemu, staral sa o neho a pomáhal sestrám. Vedel to urobiť tak, že všetci s ním boli spokojní a všetci si ho pochvaľovali, že dokáže sa starať aj o tých, ktorí sú ležiaci. Treba im pomôcť s hygienou, starať sa o nich alebo ísť s nimi k lekárovi. Takže na Ivana sa dalo vždycky spoľahnúť. Jemný, zdvorilý a zbožný človek. Pristupoval k sviatostiam zbožne a modlil sa. Tak toto bol môj pohľad na Ivana. A ten pohľad sa stále prehlboval.

Po nejakom čase dokonca aj Ivan ochorel a ochorel veľmi vážne. Ochorel na rakovinu hrdla. Rakovina bola spojená s veľkými bolesťami.  Ivan začal sám ležať, už sa nemohol starať o druhých. Skôr tí druhí sa začali starať viac o neho. Občas prišiel do nášho spoločenstva si vypiť kávu a porozprávať sa, ale bolo na ňom vidieť, že trpí. Bral samozrejme tabletky od bolesti a neskôr aj náplaste na bolesť.. Stále viac a viac sa to zhoršovalo. No a na koniec už len ležal na posteli, tak som ho občas prišiel pozrieť a prijímal sviatosti, chcel sa so mnou občas porozprávať. Hovorieval, že ho to hrdlo veľmi bolí. Zdôveril sa, že to, čo ho najviac trápi je, že nevychádza dobre so svojou sestrou, že ho neprišla navštíviť a že mu neodpustila. On by sa veľmi rád zmieril so sestrou, ale ona nechce o tom ani počuť. Rodičia im už zomreli a on nikoho iného nemal. Ivana to veľmi mrzelo, ale zároveň cítil za to vinu, lebo len tak „ľahko“ sa človek nestane bezdomovcom. Nevedel som, čo sa stalo, ale vedel som že Ivan je závislý na alkohole.

Počas celej choroby som nepočul, že by sa bol nejako sťažoval, žeby nadával, žeby sa rúhal voči Pánu Bohu. Trpezlivo to prijal, trpezlivo to znášal . Veľmi statočne to niesol. Chudáčisko, ten svoj kríž niesol statočne až do konca. Ivan zomrel u sestier, ja som ho nepochovával, ale mal som sv. omšu za neho. Na tú sv. omšu pozvali sestry Matky Terezy aj jeho vlastnú sestru. Tak som sa nakoniec aj ja stretol s ňou stretol a mal som pripravené, že ju napomeniem, prečo sa s ním nezmierila.

Ale od nej som sa dozvedel jeho príbeh z „jej strany“a pochopil som, že ona potrebuje nejaký čas, aby sa z toho všetkého spamätala a odpustila. Ako to bolo teda s tým Ivanom? Rodičia mali dve deti. Sestra sa vydala a odišla z domu. Ivan zostal pri rodičoch. Ivan popíjal, mal rád alkohol a neženil sa. Ale rodičia túžili po tom, aby ich doopatroval, preto mu prepísali celý rodinný dom a aj majetok. Sestra bola preč, on ostal doma, staral sa o  rodičov. Kým rodičia žili tak sa ešte držal, aj keď holdoval alkoholu už aj vtedy. Keď však bolo treba, tak sa o rodičov staral. No ale keď rodičia zomreli, Ivan začal piť ešte viac a už svoju závislosť na alkohole totálne nezvládal.

Keď mu už došli peniaze a nemal za čo v krčme piť, tak sa pri ňom niekto pristavil a poradil mu: „Ty, že nemáš za čo piť? Veď ty máš ešte dom a majetok! Aký to je problém? Ja to teraz od teba kúpim. Dám ti peniaze, primeranú cenu a napíšeme zmluvu. Potom budeš mať za čo piť.“ Ivan na to pristal. Tak samozrejme tá suma nebola primeraná, tá suma bola strašne nízka. Všetko to urobili len medzi sebou, v hotovosti dostal peniaze. Ivan takýmto spôsobom predal všetok ten majetok za veľmi nízku cenu. Potom tú celú sumu prepil a stal sa bezdomovcom, ktorého sa nakoniec ujali sestry.

Takže to je príbeh toho dobrého človeka i zbožného, jemného, ktorý trpel na konci svojho života. Teraz som vlastne pochopil, že prečo sa s ním nedokázala zmieriť jeho sestra. Sestra to nedokázala prijať, zmieriť sa s tým a odpustiť. No to sú také veci, ktoré sa ťažko hodnotia. Jediné čo ostáva, je to všetko odovzdať do rúk Božích. Pán Boh si to všetko posúdi, odsúdi a roztriedi. Verím, že aj sestra mu raz odpustí, možno keď už aj ona sa bude zberať na večnosť. Ivan zomrel zmierený s Bohom. Napriek tomu, že urobil také veľké zlo a  prepil všetok rodičovský majetok, aspoň jeho koniec života bol plný lásky, bolesti, utrpenia a konania dobrých skutkov.