Časopis: Cyrill a Method, rok 1869, číslo 35

Obsah:

Úvod a záver

CYRILL a METHOD.

Katolícke Noviny pre Cirkev, Školu a Literatúru.

Číslo 35. V Trnave dňa 16. novembra 1869. Ročník XVI.

Predplatná cena s „Vojtechom,“ celoročná: 4 zl. 50 kr., polročná: 2 zl. 25 kr.; samého „Vojtecha“ celoročná: 1 zl., polročná 50 kr., i s poštovou dopravkou.

„Cyrill-Method“ vychádza každých osem dní; Vojtech ale len za mesiac raz. Predpláca sa u redaktora Štefana Rúčky v Trnave (potočná ulica číslo d. 264)

Redaktor: Štefan Ručka. V Trnave 1869. Tlačou. Žigmunda Wintera.

Do srdca Slováka kresťanstvu volný vchod otvorili sväti Bratia: Cyrill-Method.

Anton Em. Timko.

Čo to má znamenať, že sa ľud tak valí
V nepriehľadných davoch, či veľký, či malý
Na námestie Nitry, tam kde stoja kríže
K jakému významu táto slávnosť slúži?
Snáď sa jej mocný kráľ z výboja navraca
A hrdinom štedre za mužnosť odpláca;
Až hlas trúb a surmít odrážajú hory.

Či poľutuj Bože! slávne mesto horí,
Že sa davy ľudstva sem i tam hýbajú?
Nie; bo znak radosti ľudia v očiach majú;
Príčina toho je radosť veľmi slávna,
S ktorou hrdiť sa má Nitra starodávna.
Do mesta do Nitry, tej Slovenstva ruži
Zavítali dvaja od východu muži . .

Nesúc slovenskému ľudu a kráľovi:
Neoceniteľný jedon poklad nový;
A preto sa ten ľud dychtivé zbehuje,
Čim skôr „ poslov “ videť túžbu vyjavuje.
Lež jako sa sklame ľud, postúpiac blíže,
A vidí, že opäť stavajú si kríže
Vierozvesti, z Nemiec, čo sem prichádzali.

Títo, že slovenskú reč dobre neznali,
A pod plašťom viery, chcejúci Slovákov
Privádzať do jarma vladobažných Frankov,
Priňdúc ryby loviť otrokov jimali)
U Slovákov žiadnej vážnosti nemali;
Preto padal oltár kríže sa rúcali..
Slováci vzdor Nemcom, pohanmi ostali.

Že zvestovateľov dľa Krista nemalo;
Ktorý riekol:„Choďte moji milí všetci,
Učiace národy v jejich vlastnej reči
Učte a krstite, v mojom méne vodou.“
Len vo viere Krista je spasa národov!
Na námestie Nitry, tam kde stoja kríže
S kamením rozdrážden ľud sa hrne bliže,

A netrpezlive ten chce očuť slova . .
Budú-li však cudzé? bitka priam hotová.
Už nevrlosť a krik očuť z hora z dola
Vzteku ľudu už ani sám kráľ nezdolá.
Ale div, divúci! bo pod križ si stane
Velebná postava, verný sluha Páne,
Žehnajúc zástupy, tak ľudu pohovie,
Keď mohútnym hlasom tie slová vypovie:

„Pane Jezu Kriste, pomiluj ny! Amen!“

A v tom ľudu z ruky priam vypadne kameň,
A nevdojak ruka poodkryje hlavu . .
Na velebnú oči v šech hladia postavu.
Dojímavým slovám rozumíace všetci
Čujú slovo Božie v svojej vlastnej reči,
Ktorému do srdca Slováka volný vchod,
Otvorili Svätí Bratia: Cyrill, Method!“

Anton Em. Timko.

Úsudok Cudzozemska vynesený nad kat. antonomiu v Uhrách.

Redakcia.

Nielen nemecké a francúzsko-klerikalné, ale a slobodomyseľnejšie časopisy v Cudzozemsku počínajú zreteľ svoju obracať na cirkevné pohyby v Uhrách, počínajú si všímať uhorské vyvinovanie katolicismu, katolícku autonomíu v Uhrách, len že o tejto divné nahľady a odchodné kritiky svojmu Obecentvu podávajú. Franczúsky časopis „ Monde,“ časopis tak rečenej ultramontanskej strany, a auktorita v Parizi prirovnáva uhorskú kath. autonomiu k snahám tých francúzskych pojedinelých reformérov, ktorí sa namáhali „slobodnú Cirkev v slobodnom štáte, “uviesť, a jednoducho rozoberajúc vec túto hovorí: „že že uhorská kath. autonómia je viac, nežli je to, čo sa vo Francúzsku pod tým heslom, „ slobodná Cirkve v slobodnom štáte rozumieva. „Je ona vraj rozkol, (schisma) potom protestantismus, a konečne sekularisácia“.

Viedenská „ Presse,“ o uhorskej kath. autonomii píše takto: „Autonomný pohyb ktorý sa započal v uhorskej kat. Cirkvi zasluhuje úplnú pozornosť. V Cudzozemsku, žiaľ Bohu, ešte na zlú stránku vykladajú opravdivý smer, a závažie tejto autonomii, lebo ináč úsudky časopisné o nej neboly by na toľko jedny od druhých odchodné.“

Nemecké a francúzsko-klerikalné časopisy v kath.uhorskej autonomii vidia zprotestantisovanie kath. Cirkve, vidia v nej zničenie moci a vlády biskupskej, rozcapartenie vyvrátenie ústrojnosti cirk. povznesenie sa svetského živlu k prevahe, s ktorou spojená je sekularisácia cirkevného imania. Slobodnomyseľnejšie časopisy nemecké vo svojej nadutosti kulturtregerské odopierajú Uhrom civilisáciu, a podávajú o autonomie kath. lacinú kritiku: Jesli by sa tento a takýto smer ukazoval v civilisovanom štáte, bolo by to významnejšie, avšak že sa to počína v Uhorsku, neznáme zač to držať máme.“

Že klerikálna posaváď neobmedzene panujúca stránka s podobnými náhľadami respective so žárlivými obavami vystúpila, to, snadno chápeme nijako si vysvetliť nevládzeme, slobodnomyseľné hlasy v časopisoch liberálnych vyhlásily našu kath. autonomiu v Uhrách za takú malučkosť, že ani len neni hodná pozornosti vzdelaných národov, lebo sa táto nekoná v dajakom civilisovanom štáte, kdežto ona predca je jedon zjav, ktorý v Európe páru nemá.

Uhorsko veľmi dobre zná že ono, chceli dohoniť západných susedov, musí veru naozaj náležíte kráčať na poli civilisácie, avšak predca ešte ono na toľko v kultúre nezaostalo, žeby sa mu mohlo odtajit meno civilisovaného štátu. Rakúšania a okrem týchto i iný Nemci ešte mnohému by sa mohli a mali od Uhrov učiť najmä verejnému politickému životu. Kath. pohyb v Uhrách je prevažne sociálno politický, do vieronauky vôbec sa nemieša, a preto ani sa on nedotýka činnosti, ktorú duchovenstvo v službách Božích a na kazateľnici vyviňuje. O olúpení cirk. statkov a imania tuná ani tej najmenšiej rečí nemôže byť, lebo práve uskutočnením, a do života uvedením autonomie daly by sa cirk. statky cieľu najprimerajnejšie zabezpečiť.

To je pravda, že pod „Cirkvou“ neslobodno nám jediné a samé duchovenstvo rozumieť, to by sa protivilo duchu katolicísmu, lež rozumieť sa musí celok, súhrn veriacich. A tento celok veriacich má právo na cirkevné statky a fundácie a nie sami kňazi, ktorýmžto samým ani by vláda nevydala statky cirk. Jesli sa svetským veriacim dáva istý vplyv v správe cirk imania, v manipulovaní fundácií, náboženského, a školského fondu, s tým sa veru do života uvádza časová idea; (vidina) a veru europejským vzdelaným národom by to neslúžilo k ich hambe, jesli by sa ony s touto ideou bližšie oboznámili, a ju neprepojate pretriásali, a kritizuvali. A potom upozorňujeme Nemcov na to, že uhorská kath. autonomia neni dielo neznámych mužov, alebo dielo polobarbarského, neogabaného ľudu, lež na jej uskutočnení pracujú významné krajinské osoby, vysokopostavení a vzdelaní mužovia, za ktorých by sa nezahambilo ani veru kultúrtregerské Nemecko.

Uskutočnená autonómia kath. v Uhrách, ešte i štátu nemalý úžitok by prinesla. Pomocou tejto opravdivá neodvislosť vlády od Cirkve a naopak samostatnosť, sloboda Cirkve v slobodnom štáte dľa princípu dala by sa zaviesť a pokoj medzi oboma mocnosťami by sa ustálil, a zabezpečil. Štát, vláda neni konfessionálni živel, a aniž je úlohou vlády, zapodievať sa s náboženskými vecámi. Mieša-li sa vláda do náboženských záležitostí, miešanie toto-či už potom sa stáva pre dobré patričnej Cirkve, alebo na újmu a škodu nuž ono voždy uráža slobodu svedomia, a tým samým priamo protiví sa podstate slobody. Jakokoľvek ostatnie zákonnité spolky; korporácie, tak aj cirkevné obcestojá pod jednakou dohliadkou vlády, a pod jednakou ochranou zákona krajinského. Táto náboženská rovnoprávnosť predpokladá i to, že vláda konfessiam ponecháva úplne právo, a slobodu ich samosprávy vo vnútorných hraniciach cirk. povinnosti.

Jako teda cirkevné statky maly by sa vydať a konfessiam do ich rúk odovzdať k manipulovaniu, k ich administrácii, tak zase z druhej strany vláda nemá ani najmenej právo buďto prostsredečne alebo bezprostsredečne násilou predstavil a podstrčiť konfessiam ich Predstavených, Vrchních. Voľba Vrchních musi sa ponechať jednotlivým obcam cirkevným, ktoré prevedú voľbu túto cestou zákona, a podľa predpisov. Protestanti a nesjednotení Réci už i teraz slobodne si volia svojich cirk. Vrchních, ktorých kráľ čo hlava vlády jednoducho potvrdzuje, k podobnému právu musia prísť i katolíci máli čo z autonomie uhorskej byť veď základná kondícia autonomíe je voľba biskupov prepoštov opátov a farárov.

Posavaď iba katolíci museli to trpeť, že minister osvety a náboženstva kráľovi predkladal vymenovať sa majúcich prelátov, čom naturálno najviac rozhodovaly štátne ohľady. Uhorská cirkev kath. týmto spôsobom vymenovania biskupov, opátov atd. prišla do toho položenia, že často dostala takých Predstavených, ktorí často veru neboli po vôli Cirkve. Odtiaľ povstala nedôvera, a rozdvojenie medzi prelátami, a veriacimi, a toto právo ministeriálnej predlohy malo i ten následok, že vyššie duchovenstvo hľadelo nie tak na ľuď, jako radšej na Excellenciášov, zýskať hľadelo tak, že pri tom populárnosť ztratila s nemalou škodou Cirkve. Zle nedobre to vypádalo pod absolutismom i v tomto ohľade. Lež tomuto odpomoženo buďe keď skutočne nám zavíta autonomia, keď autonomné zástupiteľstvá cirkevné prevadzať budú voľby cirk. počnúc od dedinského farára až hore po knieža prímaša salvo jure patronali A postolico Regi reservato, t. j: apoštoľskému kráľovi uhorskému ostane svätoštefanskej koruny to právo: potvrdzovať voľby tieto, alebo novú predlohu žiadať.

Medzitým má-li uhorská autonomia na ktorejžto uskutočnení sa teraz pracuje užitočná byť pre Cirkev našu, vtedy ona nesmie byť národnostná, nationálna, nesmie byť výlučne a jedine len pre samých Maďarov, ale aj pre všetky národy v Uhrách výnosná, musí byť teda katolícka, pre všetkých katolíkov vydaná; lebo cieľ kath. autonomie uhorskej neni rozkol, protestantmi, a sekularisácia. Uhorská cirkev žiadali samostatnosť, chceli sa samú seba ridiť a spravovať, preto ešte nežiada náboženskú neodvislosť od Ríma, ale chce si len starodávne a predošlé práva cirk. s ktorými sám Rím obdaril uhorského kráľa, uhorskú Cirkev, zpátky vydobiť. Právne postavenie uhorskej Cirkve vivynutej k samostatnosti kroz pápežské koncessie, kroz snemovné uzavretia a krajinské zákony, je naskrze jedno jedinké unicum, s ktorým sa ani belgická ani francúzká a amerikanská Cirkev prirovnať nemôže. Ustrojnosť Cirkve uhorskej od iných Cirkví rozdielnej musí sa hľadať v kolieske Cirkve našej, nad ktorou sa povznášal veliký duch Silvestra II pápeža, a sv. Štefana kráľa uhorského. Sv. Štefan usporiadajúc Cirkev v Uhorsku podelil celé Uhorsko na biskupstvá, a aby svoju poníženosť a úctivosť k viditeľnej hlave cirkve našej preukázal, poslal k rimskému pápežovi Silvestrovi, Astrika biskupa s tou synovskou prosbou: aby to so svojou najvyššiou cirkevnou vládou potvrdil, čo on jako kráľ k dobrému Cirkve v Uhorsku ustanovil. Silvester, rimský Otec, vidiac horlivosť a zásluhy sv. Štefana o vieru a Cirkev kath. potvrdiť všetko, čo sv. Štefan nariadil, a jemu i jeho nástupnikom dal moc biskupov vymenovať, a všetko to usporiadať, čo by bolo pre Cirkev užitočné.

I vymenoval ho za toho kráľa uhorsk. a poslal mu zlatú korunu s duplovaným krížom na znamenie apoštolstva. Zlatá Bulla Sylvestra II medzi iným má toto: „Ponevač Vaša šlechetnosť (sv. Štefana) nasleduvavše chválitebný priklad Apoštolov ohlasovaním Krista a rozširovaním viery nezdráhala sa apoštolské povolanie plniť, a namáhala sa nás v povinnosti a úrade pápežskom zastupovať . . .z tej príčiny považujúc Vaše veliké o Cirkev kath. zásluhy ustanovili sme Vašu Výsosť obdariť zvláštnými výsadami a prednosťami . . žeby ste Cirkev vašej krajiny Vami už založenú, a iné založiť sa majúce Cirkvy riadiť a spravovovať mohli.

Bulla táto pápežská vyslovuje neodvyslosť a samostatnosť kath. Cirkve uhors. a uhorský kráľ ňou bullou to ostáva circa sacra quasi pápežom tejto samostatnej kath. Cirkve uhorskej, quasi jej hlavou. A tieto práva a privilégia Sylvestrom II pápežom sv. Štefanovi 1-mu kráľovi uhorskému poistené tvoria podstatu samostatnosti kath. uhorskej Cirkve, ktoréžto práva a privilégia svätoštefanskej koruny od samého Ríma, a od Uhrov považované boly voždy sa stále a ustavičné dedičstvo sv. koruny, jako dokazujú tie boje, ktoré Mátyas Korvín a Peter Pázmán viedli oproti rimskej kurie namáhavšej sa tieže práva ujimať, ukracovať a usurpovať.

Vo vykonávaní a ochraňování týchto apoštolských práv uhorský kráľ bol zodpovedným voždy národom uhorským a zákonodarstvu, a bez privolenia týchto nesmel ich samovolne popustiť. Tieto práva a privilégia svätoštefanskej koruny sú priviazané ku katolicismu uhorskej Cirkve a s jej náboženským duchom pospájané tak, že len keby sa uhorská Cirkev zdekatolizovala, alebo by v nej rozkol sa stal, v týchto dvoch pádoch by ztratila oné práva a privilégia. Už ale zdekatolizovanie katolíkov alebo schisma v Uhrách, tak ľahko sa nestrhne. Uhorskí katolíci verne sú oddaní hlave Cirkve, rimskému pápežovi. V uhorských kath. školách vynaučuje sa rimsko kath. katechismus, v chrámoch božích ohlašujú sa rimsko-kath. články viery; obrady sú rimskokatolické; pätero cirkevných príkazov pre nás katolíkov v Uhrách je tak jako i pre katolíkov v Ríme katolíckym kodexom, a ostane ním vždy.

Katolicismus v Uhrách jestvoval a zkvetal ces IX století popri apoštolských právach uhorskej sv. koruny, pre ktoréžto práva a privilégia nikdy ešte nepoknísala a nevyvrátila u Uhrov úcta a auktoríta pápežská. A keď sa namáhal Západ vo veku velikého rozdvojenia náboženského skoroby bez výnimky moc a vládu pápeža zoslábiť a v zaujme partikulárnych cirkví sväzky jednoty viery roztrhať: vtedy u nás v Uhrách samostatná kath. Cirkev pri týchto apoštolských právach v cestu sa postavila všeobecnému sa zmáhaniu reformácie. Uhorskí katolíci teda opierajúci sa o základné staré práva keď pracujú na autonomie kath. Cirkve novým pomerom primeranej, veľmi ďaleko stoja od rozkolu a protestantismu; od prvého preto, lebo uhorský kráľ, nuž a uhorská kath. Cirkev dostaly od samého pápeža právo zriadiť usporiadať (takéto veci cirkevné; ďaleko stojá i od druhého od protestantismu preto, lebo protestantismus krútil sa okolo článkov viery a nie okolo vonkajšej zriadenosti, ústrojnosti, nie okolo disciplinárnych otázok. V tomto poslednom páde Rím v zaujme pokoja a jednoty do konca by nebol dopustil rozdvojenie toto v cirkvi.

Ďalej protestantism bol čin, skutok laikov pod vedením reholnika Luthera hneď na začiatku. Uhorská kath. autonomia je výlučná idea zboru biskupského, a laici su tu iba na toľko faktormi, nakoľko im dané bude právo moci, nakoľko to dopustia hranice slušnosti a spravedlivosti. Protestantism sekularizoval kňazskú hierarchiu, zaprel primát a pápežskú pravomocnosť a vyslovil, vyriekol platnosť rozumu jednotlivca nad auktoritu božskej vyučujúcej Cirkve. Kath. autonomia v Uhrách nemieša sa, aniž sa miešat nebude do dogmov, do sv. sviatostí atd.. Ona pozdvihne život cirk., ňou sa zocelí, utuží katholíctvo, a Cirkev našu zachráni pred nihilismom, ku ktorému ona v predešlom stave postavená už pospiechala. (Redakcia.)

Starožitnosti Cirkevné.

Ján Jacovský.

Starožitnosti Cirkevné čili: Krátka história Suchovskej fáry a jej filiálok: Košolnej a Zvončina v Prešporskej stolici

I. Mestečko „Sucha“ a Jeho Obyvatelia.

Sucha je mestečko v Prešporskej stolici od Trnavy na poldruhej hodiny vzdalené a má prítomne 1020 slov. kath. Obyvateľov, a 28. Israelitov. Podľa Schematismusu Ostrihomského jestvuvala tu už r. 1240 fára. V jednej listine od prešpor. Kapitule r. 1453 vydanej menuje sa „Zucha alias Durnpach in majori Comitatu Posoniensi.

R. 1639 dostala od krála Ferdinanda III právo jarmaky vydržavať. Medzi znamenitejšie stavania Suchej patrí Gr. Pálffycký kaštiel, který dal Gr. Ján Pálffy r. 1720 obnoviť. (Vid Coropendium Hungariae Geographicum.)

R. 1645 museli Suchovania aj zo svojim farárom pred Jura Rákoczyho ukrutnými Kuruci do hôr utekať a tam sa skrývať. Keď r. 1663 cisarské vojsko pri Párkáne od Turkov porážku utrpelo, ťahol Ahmed Kiuprili, veľký vezír, k Novym Zámkom, Ismael ale Damasky prefekt prešol s 25,000 pri Frajštáku cez Váh, aby tureckému vojsku potravu zaopatril. Vojsko svoje na dve stránky podeliac jedni rabuvali po Brno a Olomúc, druhí ale pustošili kraj pod malými Karpátam i po Sv. Jur, 30 mesteček a dedín medzi nimi Suchu, Ompitál atd. podpálili, okolo 400,000 ľudí zajali, menovite zo Suchovskej fary vyše 300 ľudí, medzi kterými boli: Michal Valentovič a Martin Bezeda.

Martina Vojtecha ale zabili v Suchovskom poli.

Keď zo stránky víťazných Turkov aj mestu Trnave vždy vätšie nebezpečenstvo hrozilo mnohí Kapitulníci, Jezuiti a zemania do bezpečnejšich miest pred nimi sa utahli. V tom čase odbavuval len jeden kňaz v Trnave bohoslužby, až sa mu dva Jesuiti z Prešporku pridali. Starší obyvatelia Suchovskí vyprávajú, že predtým oznamuval sa jim z kazatelnice deň, v ktorom Turci vyše 300 Iudí zo Suchovskej fáry odviedli a modlili sa za nich.

R. 1684 bolo v Suchovskom kostole dieťa jednoho novozámského Turka pokrstené, čo v Suchovskej matrike krstených je nasledovne naznačeno:

„Die 18 Oktobris 1684 Baptisavi (Joanes Cseszneky) infantem ex parente Turca Ujvariensi et matre Mathiae Nagy ex Kôrtvél trans Danubium sito, proprio conjugis nomine Catharina Izo.“ Podobný pád udal sa r. 1689 v ktorom bol jeden mladý Turek z Alby Gréckej (ex Alba Graeca) pokrstený.

Suchovania a k ním patriaci filialiste Košolania a Zvončanta museli byť Slováci kath. náboženstva, poneváč o protivnom páde neni žiadných hodnoverných svedectví. Táto jednota v národnosti a voviere Suchovských fárnikov bola v 16 století, v ktorom sa v Košolnej nemeckí Habáni (Anahaptiste) osadili, zrušená.

Bárs na uherských snemoch r. 1548-ho bolo ustanoveno: aby Anabaptiste a Sacramentarii z krajiny sa vyhnali, r. 1593 aby od každej hlavy na obranu krajinskú 12 denárov a r. 1595 by od jednotlivej osoby mesačne 50 denárov platili; predca ešte r. 1716-ho nachádzali sa v Košolnej Habani. Od r. 1637 do r. 1716 prijalo 34 košolaňských Habánov v rozličnom veku od národenia do 35. r. veku svého v Suchovskom chráme krst svätý, a síce z nasledujúcich rodín :

Lampl, Spomr, Hom. Roh, Spielmon, Krajčirik.

Jak veľmi záležalo Arcibiskupom Ostrihomským a Suchovskému gruntovném u pánstvu na obrátenie Košolaňských Habánov, vidno z toho že r. 1637 bol sám Arcibiskup Ostrihomský Emerich Lósy s matkou Gr. Jána Pálffyho za krstných rodičov jednom u habaňskému dietatiu z Košolnej. Čo v Suchovskej matrike krstených takto je naznačeno.

„A. 1637 16. Augusti bapt: satus est ex anabap tizmo in christianismum a R. D. Praeposito N. Senguicii cui nomen impositum est „Stephanus“; patrini fuere: Illustr. Archi Eppus Emericus Losy et Illustr. Domina mater. Illustr. Domini Joannis Pálffy in Szucha.“

Miesto kráľovským rozkazom vyobcovaných Habánov zaujali všelijakí Moravania, Česi, Slezáci a Židia.

II. Kostol a kaplnky.

Suchovský kostol staval sa po zrúcaniu starého z gruntu, a síce Sanctuar (svätyňa) r. 1700, ľodka ale r. 1708 z obetí všelijakých dobrodincov, horlivosťou Jura Szuchaj farára Suchovského a farníkov. Pri Suchovskom kostole na cinteri bola voľakedy kaplnka Sv. Anny, kterú dal Adam Heriban postaviť. R. 1717 bola posvätená.

Kaplnka ku cti povýšenia sv. kríža v Košolnej bola r. 1732-ho skrze Ondreja Štrbika obyvateľa Košolanského vystavená a s jednou rolou pri háji „ Búl“ ležiacou pod 7 presp, meríc dotuvaná.

Kaplnka Sv. Anny vo Zvončíne bola r. 1794 z tvrdého materiálu vystavená, dielom zo starej pri Suchovskom kostole zrútenej kaplnky Sv. Anny vzáteho, dieľom od Gr. Gabrieli Palffy daruvaného. Organ bol r. 1810 na útraty kaplnky zaopatrený.

Kaplnka Sv. Urbana pri Suchovských vinohradoch „Spiegel“ zvaných bola skrze bohabojnú Paniu „Petran“ s 30 zlatýma dotuvaná a pravde podobne skrze ňu aj vystavená. Ján Albrecht ale menuje Jura Szuhaj farára Suchovského zakladateľom kaplnky Sv. Urbana.

Kaplnka v ružovej doline v Suchovských vinohradoch, ktoré z vätšej stránky Trnavanom priprináležia, bola r. 1708 skrze majiteľov tých vinohradov vystavená, kterých pri stavbe napomáhal, Juro Szuhaj farár Suchovský z povďačnosti, že z Trnavského Succentorátu Suchovskú fáru obsahol darujúc jim materiál zo zrúcaného starého suchovského kostola, jako to vlastný jeho rukopis z r. 1708 svedči.

III Zvony. R. 1637 boly dva hrubé zvony na Suchovskej väži, ktoré keď sa v ohni stopily, dal dva nové zvony uliať r. 1665 Anton Demdriacze farár Suchovský v Horných Orešanoch „skrze Venceslava Malyho zvonára z Valczicz v Austrii a r. 1666 skrze Hyacintha Makropodary biskupa Canadského, Suffragana Arci Bisk. Ostrihomského Jura Szelepesényiho posvätiť. Keď sa z týchto vätší pukol, dal ho na útraty kostolné znovu liať Emerich Réva farár Sachovský.

IV. Cinter. Okolo Suchovského kostola bol voľakedy cinter, do ktorého sa jak Suchovania, tak Košolania a Zvončania pochovávali, cinter ale bol kolom do kola múrom obehnaný. Neďaleko odtiaľ ležala pivnic kostolná. Horemenuvaný cinter, múr, kaplnka sv. Anny boly pod Pavlom Istvánffym farárom Suchovským skasiruvané, a nový cinter na konci mestečka založený a posvätený. Podobne sa v Košolnej a vo Zvončine nové cintery založili.

V. Farári.

1) Gabriel Molitoris bol r. 1630 na Synode dioecesanskej pod Arcib. Petrom Pazmánom držanej prítomný.
2) Ján Fábry od r. 1637. Který r. 1645 v čase prvej vojny Jura Rákoczyho Sedmohradského kniežaťa proti Ferdinandovi III. kráľovi utiekol na červený kameň a tam aj krstil.

3) Ján Csiba. od r. 1645. Ktorý pred J. Rákoczyho Kuruci sem a tam sa túlajúcich a v horách ukrývajúcich fárnikov svojich nasledujúc, za dva roky a 6 mesiacov matriky krstených, sobášených a mrtvých neviedol.

4) Juro Važan r. 1648 sa 11 mesiacov žiadného mrtvého v matrike nenaznačil.
5) Pavel Luko bol r. 1643 farárom Bolerázskyma od r. 1649— 1655 farárom Suchovským.
6) Ján Aurifabry od r. 1655—1659.
7) Matej Čaholic od r. 1659 zaďakujúc sa za Nemecko (t. j . Horňo.) Orešánsku fáru prešol na Suchovskú.
8) Ján Balassy od r. 1662 ktorý r. 1663 v mesiaci Septembri v čase tureckej vojny po rozprchnuti svojich fárnikov útekom hledal život svoj zachrániť a preto za poldruha roka nikoho do matrík nezapísal.

9) Anton Derndriacze od r. 1665.
10. Andrej Dušanič od r. 1667. Pod ktorým krstil r. 1671 22 Decembra Michal Ján Muller slob. kráľ. mesta Trnavy slov. nemeckého národa (in-clytae nationis germanicae) kazateľ dve dospelé habanské dievky. Zaňho zdržoval sa v Suchovskom kaštieli Gr. Ferdinand Pálffy Čanadský a neskôr Jágerský biskup zakladateľ kostola na Borovej. r. 1673 dal z Majtechova evanjelického predikanta vyhnať bárs sa tomu aj tamojší gruntovní Páni Szegedy protivili.

11) Ján Cseszneky aj Csesenekovics. od r 1678. Za svoje peniaze dal organ spraviť, žiadajúc: aby sa za to každoročne jedna spievana svätá omša zaňho odbavila. Menuvaný organ trval do r. 1807, vtedy sa kúpil nový a cena starého bola naňho obrátená.

12) Pavel Medlen od r. 1690.
13) Ján Istvánfify od r. 1697.
14) Adam Szolcsány R. 1693 administruval fáru Suchovskú.
15) Ján Vencesl. Polóni r. 1684 farár Bohu nicky, od r. 1694 farár Suchov.
16) František Kollenič od r. 1696.
17) Juro Szuhaj chovanec ústavu Pazmánského Suchovan, predtým kazateľ v hlavnom-chráme Trnavskom. r. 1698 dňa 10. maja zanechajúc fáru Keresztúrsku prešol do Suchej a tam kostol vystavil.

18) Ján Ujvendéghy zaďakujúc za Ottenthalsku fáru bol. 1710 v mesiaci Maji skrze Jura Szuhaj za Suchovského farára installuvaný, který keď 7 mesiacov Szuchov. fáru sprvoval, zostal kapitulnikom Ostrihomským. Po jeho odchode rídil zas Juro Szuhaj tri roky (r. 1711, 12, 13-ho) fáru Suchovsku a naposledy vstúpil do rehole Jezuitov.!

19) Ján Polákovič r. 1714.
20) František Pamár r. 1715.
21) Peter Pavel Sztruharovič r. 1717.
22) Krištof Okoličányi doctor philosophiae a theologiae, Proto notár Apoštolský od 26. Novembra 1722 prevzal na čas rídenie Suchovskej fáry. Odtiaľ prešol r. 1726 na faru Sv. Márie v Liptove, naposledy zostal kapitulnikom Ostrihomským a farárom Trnavským.

23) Emerich Réva od r, 1726 do r. 1772, 46 rokov a 5 mesiacov nepretržene spravuval fáru Suchovskú.

24) Ladislav Ribonič od r. 1772 nosil dľa Visitacie Batthyány-ho malé fúze. Tak dokonále vedel cigánsky, že niekedy v nadšenosti celé cigánské sady do slovenskej kázni zamiešal.

25) Pavel Istvánfify od r. 1791.
26) Ján Albrecht od r. 1794—1829. Všecku svoju starosť na to vynaložil aby najopustenejši fársky príbytok s pobočným stavaním do dobrého pariadku uviedol.

27) Vendelín Akay od r. 1829—1849.
28) Leopold Grznarik zostal r. 1849 z farára Dihovského farárom Suchovským, bol riadným dekanom smolenického okresu, zomrel 1. Januara r. 1866 v 75 roku veku svého a bol v obecnom cinteri Suchovskom pochovaný Nápadníkom jeho bol.

29) Ján Csizmazia predtým farár Linčanský, a teraz nepriateľ Slovákov.

VI. Niektoré znamenitejšie zprávy zo starých Suchovských matrík. Valentinus Frankus bol r. 1642 farárom v Tót Diós (t. j. Dolných Orešanoch. Mikuláš Hloško bol r. 1675 farárom Dolňo-Orešanským. Ján Simo bol r. 1685 farárom Rošindolským. r. 1683 píše sa Rošindol Rozentall. Ján Vlkovicz bol r. 1686 farárom v Dlhej. Adam Fábry bol r. 1681 farárom v Dlhej. Ján Matulnik bol r. 1689 farárom Dlhovským. Juro Varallany r. 1695 farár Piešťanský.

Ján Jacovský.

Dopisy.

Jozef Kompánek.

Pruské dňa 17-o Októbra.

Jako sa školské zákony vo vidieku pochopujú a v skutok uvádzajú o tom sa z čísiel novín málo poučíme, keď pády také, jaký je tunajší neuverejníme. Preto dovoľte, aby som k poučeniu tých, ktorým by na tom záležalo vedeť §§. školského zákona v praxi prevádzať, zvláštne ale dľa §§-ov 121 a 136 poťahom na §. 11-ý učiteľa voliť, a dľa §. 138 jeho shodiť, o dnešnom výborovom školskom zasadnutí a účinkovaní zprávu podal. 1)

V mestečku Pruské st. trenčanskéj je dľa protokollárneho uzavretia obce do 11. Juli b. r. škola konfessionálnia katolícka. Od roku 1864-o je tu učiteľom preparandiu s výborným prospechom odbavivší a na hlavné školy uprávnený p. Štefan Korinek, ktorý, mimostranne buď tu podotknuto, aj nedeľnú školu zdarma vydržiaval, ano súce a síce deti na hlavniu školu pripravoval, tak učinlive, že v loni bol v stave s troma chlapci na verejnéj škole zo 4-éj hlavnéj triedy skúšku previesť, čo chudobným rodičom bez útrat dobre padlo.

Ďalej v behu minulého školského roku 1868—69 sme tu v Pruskom súkromne otvorili prvú gymnasiálnu triedu, do ktoréj on v svojej občanskej škole štyroch žiakov pripravil; tuto p. Štefan Korinek prázne svoje hodiny upotrebiac obetovave 7 hodín týdenne bez platu prednášky dával zo zoologie, z kreslenia a krásopisu, s takým výsledkom, že jeho žiaci na verejnéj skúške v Žiline z podotknutých predmetov všetci výborne obstáli. Svoju školu občanskú ale pri tom svedomito viedol. Toľkoto píšem o schopnosti a pedagogickéj jeho cvičenosti.

Mnohým ale sa P. Štefan Korinek neľúbi, a preto čakali tu dobu, kde dľa §§-ov zákona môže výbor školský občanský učiteľov svevôlne shadzovať jako hrušky zo stromu. Dňa 17-o Okt. zišol sa tu v Pruskom výbor, alebo ináč stolica školská občanská tým cieľom povolaná, abý sa udalo, zdaliž je izba školská ku budúcim prednáškam prihotovená, a aby sa beh školský vyhlásil. Lež jeden z pánov výborníkov predsedujúcemu farárovi rovno vyslovil, že neuznáva len jeden zákon školský a to svetský; s cirkevným ale zákonom škol konfesa. sa týkajúcim že ništ nemá, a predsedu neuznáva. Tým výrokom sa zapríčinilo že miestný farár Jozef Kompánek jako dovčulajší auton. kath. predseda výboru po ohradení sa proti takémuto počínaniu, a zadržánim si práva svojeho, miesto opustiť musel, aj tak vediac, že je už v srdciach niektorých vybornikov usúdeno, čo sá má stať Korínkovi. A čože sa mu malo stať? Ništ iného, len že má byť z učiteľstva krátkym ústnym právom shodený. Ale jako? No vedľa §§-ov praktične.

§. 11. hovorí, že stolica šk. občanská, skôl konfessionálných má právo sebe učiteľa vyvoliť, ale nehovorí ništ o shodení; za to hovorí §. 138 o školách nekonfess. Niektorí teda z výborníkov vykríkli: „my nechceme mať Korinka za učiteľa, lebo nedobré uči;“ na to p. J. T . . vyrieknul: „ja teda oznamujem že p. Štefan Korinek od včulka není viac učiteľom;“ a hneď sa dekrét napísal a skrze mestského ármeckého vyobcovanému doručil. Žaloby sa žiadne hore nebrali lebo ich sa nedalo na ospravedlnenie seba samého. Na to p. rychtár školu zavrel, klúč od nej ku sebe vzal. Toto bolo raňajšie divadlo. Po obede sa zas zlomek výboru zišol, a jako toto píšem, už aj nového učiteľa, tiež podľa svojeho praktičného vysvetlovania, volí.

Včul už ja moju mienku o tomto prednesiem. Ja znám dva §§ o volbe, a jeden o shodení učiteľa. Aby sme mohli Korinka shodiť, musíme zachovať §. 138, od prvého slova až do posledniého ktorý zneje: „učitelia sa volia doživotne a odstraňujú sa z úradu len pre nedbalosť, mravné výstupky, alebo občianské zločiny následkom výroku stoličnej školskej rady.“ Korinek nedbalý nebol, to dokazujú hore vypísané jeho snáhy a usilovnosť, je života príkladného, zločinu žiadného nespáchal, a kdeže je ten výrok rady školskej stoličnej, ktorý by ho bol odsúdil? Alebo ktoráže auton. vrchnosť zastúpila miesto predsedujúceho radcu stoličného? A ktoráže vrchnosť auton. cirkevná vyslovila nad ním toto slovo: „ vinný? “ Z ohľadov hore uvedených vyhlasujem celý ten účinok za nezákonitý, a preto neplatný. Dobre by bolo o školu sa postarať, a §§ zákonov do života uvádzať, ktoré jednajú o tom, jako školu potrebnými vecami zaopatriť, riadne chodenie detí zabezpečiť; nie ale len nad tým i §§. rozmyšlať, ktoré jednajú, o shodení učiteľa, a tým nerozumiac také čosi previesť, ža čo vás svet posúdi, a všelijakú o vás mienku dostane.

Kroky sa pri úradoch auton. cirkevných straniva téjto záležitosti urobily; proti tým ktorí bezzákonnosť a pobúrenie zapríčinili vyšetrovanie sa žiadalo. O výsledku zprávu vďačne podám. Či takéto pokračovania z podpichovania pošlé nevedie k demoralizácie ľudu? Či potom budeme môcť zastaviť ten prúd, ktorému takto široké ložisko kopáme? Či je toto hodné zachádzanie zo zaslúžilým, cvičeným a schopným učiteľom? Či toto nevedie k tomu, že za jeden rok aj desať v škole panákov mať budeme, ale žiadného učiteľa? Odporúčam srdečne vec túto ku pováženiu tým, ktorí horlia za dobrobyť a prospech školských záležitostí a stavu učiteľského!

Na žiadosť viacej výborníkov Jozef Kompánek, farár pruščanský.

1) Zpráva táto, odpustite, je náhodou opozdená. Red.

Poistenie.

Richard Fr. Osvald.

Nižepodpísaný, čo usporiadatel a nakladateľ Cyrillského pamätníka poistuje, že od prevl. p. Štefana Rúčka, redaktora „Cyrilla a Methoda“ prijal „Zbierku na kath. almanach:“ Cyrillský pamätník, a síce 137 zl 23 kr. v banknotach, jedon toliar, dva dvojzlatniky, 12 zlatníkov a 6 dvadciatnikov in natura na stránku tohože pamätníka.“ Tak tiež v slov. škole v Ostrihome na tenže cieľ složených 39 zl. 96 kr. a prvú kosmálovskú offeru 2 zl. 44 kr. Keď toto poistenie v známosť uvádzam ct. kath. obecenstvu, prinútený som vysloviť tu vrelú vďaku horespomenutému prví. p. zbierateľovi halierov, ktorý jedinký popri previ. p. Sasinekovi ochotne zaujal sa za počínanie si mladistvých síl literarných. Buď vďaka tiež i ct. pp. dobrodincom, ktorí možným učinili naše podniknutie.

Pritom mám česť oznámiť, že pri tejto podpore, pri len 69 hovorím: šesťdesiat devät predplatiteľov a pri sedem sto zlatých prevyšujúcich nákladných útratách nebojím sa predstúpiť s „pamätníkom naším“ pred svet. Neslúžil som svojemu zisku, poneváč zaviazaný som za každý groš zodpovedať, len to mi ľúto, že ponováč čistý výnos Cyrillského pamätníka“ venovaný je Sv. Otcovi, prinútený budem presvedčiť sa o tom, že slovenskí katolíci ešte neznajú obetovať niečo tomu, ktorý je skala viery jejích; tým menej znajú oceniť cirk. literatúru. Lež bojím sa prehrešenia proti veľkodušnosti verných katolíckych otcov a synov národa nášho; poneváč silne ufám, že jaknáhle bude v rukách jejich niekoľko výtiskov „Cyrillského pamätníka“ čo sa dosaváď už aj stalo dostávať budem hojnejšie objednávania. Porúčam tedy ešte raz čo najvrelejšej naš pamätník do rodackej priazne ct. katolíkov s tou uctivou prosbou, aby nezostali ľahostajní naproti dieľu tomuto, ale aby dokázali, hodné-li sú mladistvé sily tyto podpory či nie? S Bohom. Starý Tekov (o. p. Léva) 6-ho novembra 1869. Richard Fr. Osvald, kaplán starotekovský usporiadateľ a nakladateľ „Cyrillského Pamätníka“.

Cirkevné a Školské Zprávy.

Pešt. Po tieto dni Bartolomej Kun superintendent v mene Kalvínov z tejto strany Tisy podal prosbu ku krajinským snemovníkom v záležitosti rovnoprávnosti náboženskej. V tomto prosbopise Kalvíni predtíšskí žiadajú zákonodarcov krajinských aby títo katolíkom v Uhrách nedali autonomiu a síce z tej príčiny, lebo že nás katolíkov rídi a spravuje jedon rád výlučne, a že stredištom našej Cirkve je rimský pápež. To jest: Katolíkom nemôže sa dať autonomia preto, lebo sú katolici. My pochybujeme o tom, žeby to bol programm všetkých Protestantov uhorských. My dôverujeme v jejích snášanlivosti, o jakej toľko píšu. Lež týmto pojedinným Kalvínom odkazujeme: Pekne ďakujeme za takúto snášanlivosť, ktorá iba rozhorčenosťou a spravedlivým hnevom naplňuje verného katolíka. Vieme váš kalkul! „Netreba dať katolíkom autonomiu pravda preto, lebo pri terajších pomeroch krajinských jedine autonomničným spôsobom sa katolicismus zabezpečí; teda nech sa zahodí katolicísmus nech sa vyčrie jeho sila, a podjármi sa pod moc vlády a keď zoslabnie, podelíme sa s jeho statkami. Toto podelenie ale statkov cirkve kat. nech sa stane tak, aby Protestanti si podržali svoje vlastné imanie a aby sa so statkami kat. podelili“. Nuž a z takéhoto kalkulu veru by vypadli školy a biedne zaopatrené duchovenstvo katolícke. Ostaňte len pri svojom a my pri našom. Zahrajme sa na „Naše Vaše.“ Cuique suum.“

Na Cyrillský Pamätník čili petrové haliery obetovali: Filiálka Kozmárovce 1 zl. 95 1/2 kr. r. č. Tomáš Thúróczy mlynár z Tlmáč 50 kr. r. 6. Spolu 2 zl. 45 1/2 kr. prijal R. Fr, Osvald kaplán.