Časopis: Cyrill a Method, rok 1869, číslo 28

Obsah:

Úvod a záver

CYRILL a METHOD.

Katolícke Noviny pre Cirkev, Školu a Literatúru.

Čislo 28. V Trnave dňa 12. augusta 1869. Ročník XVI.

Predplatná cena s „Vojtechom“ celoročná: 4 zl. 50 kr., polročná: 2 zl. 25 kr., samého „Vojtecha“ : celoročná 1 zl., polročná 50 .kr., i s poštovou dopravkou.

„Cyrill-Method“ vychádza každých osem dní; Vojtech ale len za mesiac raz. Predpláca sa u redaktora Štefana Rúčky v Trnave (potočná ulica čislo d. 264)

Redaktor: Štefan Rúčka. Vydávateľ a majiteľ: Dr. O. Radlinský farár v Kútoch, ostatnia pošta Búr St. Georg via: Hohenau.
V Trnave 1869. Tlačou. Žigmunda Wintera.

Oznam o vydať sa majúcom „Cyrillskom Pamätníku“ čili almanachu.

Čistý výnos na sv. petrove haliere.
Tisíc už drahných vekov treba bolo k tomu,
Ožit vďaky cit dlhou uspatý nocou,
By nezmyzla viacej zo slovenského domu
Pamiatka apoštola svojich otcov!

Cit povďačnosti štepila do sŕdc, ľudských ruka Stvoriteľa; hriech je dary Hospodinove odmietnuť. Nevďačnosť zatracuje filosofia a náukou nebeskou osvietený rozum odvracá sa od nej s nevoľou. Preto úprimne vinie sa každý človek k svojmu dobrodincovi, a jestli nám kto ochránil život, toho voláme Otcom, hotoví súc klásť zaň bárs i žertvu žitia. Jedon je len život, za ktorý kresťan povolaný je žiť a mreť, bez nehož znížený by bol pod iné stvory, život to večný, ku ktorému putujeme na ceste opravdivej viery. Kto nás na drahú túto prvý priviedol, ten je v rade dobrodincov prvý. A hľa tisíc už rokov čo zomrel On sv. Cyrill prvý dobrodinec kresťanských Slovákov, a pamiatka Jeho, že kde!?

Chrámy stavať múzam, rozmaru a zábave
My tiež s inými o závod specháme;
Pre tých, čo zrúcali bôžkov sochy neblahé,
Ni malej kapličky ešte nemáme!

Stavať treba, stavať. A mladí ctitelia, nádejní námestníci sv. vierozvestov našich u ľudu slovenského s ochotou posnášali svoje hrivne, krásny material, až pristúpiť sa mohlo k stavaniu. Len nekoľko týdňov a v každom dome kresťanského Slováka skveť sa bude pomník vďačnosti:

Pamätník slovenských poslucháčov kat. Bohoslovia

Richard Fraňko Osvald, v. r.

k tisícročnej oslave sv. Cyrilla, rozpomienka na kňazské druhotiny

Svätého Otca Pápež-kráľa Pia IX.

V Ríme ležia zemské pozostatky sv. Apoštola nášho, v Ríme teda duch náš v deň tisícročnej oslavy Jeho a keď v Ríme, vtedy i u nôh námestníka Kristovho, onoho slnca, pod jehož dobročinnými lúčami, prekvitá vinica, ktorú obrobil, a posadil sv. Cyrill a brat jeho. Či možno teda dodať pamätníku našému krajšej ozdoby nad meno Nástupca Petrovho, slávne panujúceho Pia IX. ktorý toho roku v pamätné to millenarium smrti Apoštola Slovanov kňazské slávil druhotiny? Preto venujú slovenskí poslucháči kat. bohoslovia Otcovi kresťanstva pamätník k tisícročnej oslave Otca osvety národov slovanských na znak útlej oddanosti synovskej.

Keď teda myšlienka, vo febrúari t. r. prvý raz na úslnie verejnosti vyšlá, teraz už telo na seba prijíma, obracame sa na naše p. t. katolícke obecenstvo stou úprimnou prosbou, aby sa medzi odberateľov „Cyrillského pamätníka“ húfne prihlasovalo, tým viac, poneváč čistý vynos venovaný je sužovanému Svätému Otcovi, čo petrov halier od verných rímskej stolici synov slovenských. Pamätník výnde z pod tlače začiatkom oktobra v utešenej podobe na velikej 8 -ke 12 — 15 hárkov, dľa čeho cena nebude prevyšovať 1 zl. 50 kr.P. t. odberateľom rozpošle sa potom dobierkou (mit Postnachnahme.) Mena ct. p. odberateľov, riadne príjmy a mimoriadne milodary v prospech pamätníka čili petrových halierov, a výdavky pripojené budú samému „pamätníku“, potažme uverejnené v cirkevnom organe: Cyrill a Method.

Príhlasy jako i podpory prosíme buďto na sl. redakciu „ Cyrilla Methoda“ do Trnavy, alebo „Slov. Siona“ do Skalice, budto na dolpodpísaného do Hodruše o. p. Štiavnica (Schemnitz) zasielať. Keď p. t. kat. obecenstvo k húfnemu prihlasovaniu sa ešte ráz úctivo vyzývam kojac sa nádejou v skvelé prevedenie veci pamätnej k česti a sláve katolíckych Slovákov zostávam so všetkou úctou.

V Ostrihome dňa 20-ho julia 1869. Richard Fraňko Osvald, v. r.

Púť na Velehrad.

Cyrillo-Methodov.

„Keď nás Nitra opustila prijal nás Velehrad.“ Týmto skrze nášho slávneho Juraja Slotu roku 1863 na Velehrade pre všetkých pútnikov Slovensko-Velehradských vyrečeným heslom, začínam opisovať púť Velehradskú, ktorú som toho roku s veľkým plukom národa vykonal. Vybral som sa 30. Junia mojim kollegom až do Žiliny sprovádzany súc, a šiel som cez krásny Turiec, na Žilinu, Iľľavu, Trenčin, ces Hrádišto, do toho Bethlehema národa slovenského, ktorý sa volá Velehrad. Celá cesta mi tak bola prijemná a milá, že mi ani cesta na prázniny za onoho času, nebola milšia a ľahodnejšia; veď som išiel ku Otcom národa slovenského opusteného, utlačeného! Šiel som do cudziny potešenie hladať, lebo v Uhorsku našom aspoň na dnes žiadneho potešenia niet. Dies diei indicat verbum-eructat. Každý deň nám donaša, na miesto radostných novín, len horké žalostné trpké a bolestné chýry o hroznom úpade viery a Cirkve Kristovej a o pomstve nad národom slovenským, nad národom nevinným, kresťansko-katholickym od vlastných Otcov a synov páchanej.

Toto cítime hlboko všetci a preto tým sladšie je potešenie, ktoré lebo sami skúsime a lebo skrze noviny naším bratom pocítiť, a skúsiť dáme. Šiel som abych počul zásluhy sv. Cyrilla a Methoda ospevovať; šiel som na Velehrad aby som videl slávu katholíctva v národe nevinnom nezkazenom v národe slovenskom udržaného, pevného, ako múr tvrdého. Čo som žiadal a hladal, to som aj videl a našiel v skutočnosti. A čo som videl, skúsil, cítil a našiel to idem oznámiť celému skrze ztratu Jeho Excellencie biskupa Moysesa zronenemu a zkormúcenému Slovensku, abych aspoň z ďaleka niečo potešného utrápeným bratom Slovákom zvestoval. O! len na Velehrade som sa potešil. Pomyslel a povedal som si: Extra Velehrad non est, vita, si est vita non est ita. Predtušil som túto radosť Velehradskú, a preto nič ma nemohlo od nej odviesť. Čo bych bol aké neznáze na ceste budto od horúčavy, alebo od prachu od dážda a zimy podstúpil, všetko toto by mi bola osladila tá myšlienka: že Velehrad vidím a si v slasťách Velehradských všetkú trpkosť cesty odmením a vynahradím. A bárs bola skutočne horúčava nesnesiteľná, k tomu prachom veľkým sprovadzaná, a tak ešte nesnesiteľnejšia; bárs som na ten čas hmotne na cestu zaopatrený nebol; predca som nevidel žiadnej prekážky ktorá by ma bola mohla od púte tejto odviesť a odstrašiť. Už od dvanásť rokov som cítil a mal akúsi prirodzenú úctu ku veľkým Apoštolom sv. Cyrillovi a Methodovi.

Roku 1863, teda v rok tisícletej pamiatky príchodu sv. Cyrilla a Methoda, za kňaza vo sv. Kríži skrze Jeho Excellenciu zosnulého Biskupa a milého Otca, Otca nielen biskupstva Bansko-bystrického ale pre excellentiam Otca celého národa slovenského Štefana Moysesa ktorý jediný sviatok sv. Cyrilla a Methoda v Ríme pre bansko-bystrické biskupstvo vyprostredkoval, vysvetený súc, vždy som viac a viac túto predtým prirodzenú úctu ku sv. Cyrillovi a Methodovi v mojich útrobách rozviňovanú cítil, čim som viac o zásluhách veľkých sv. Cyrilla a Methoda myslel, čítal alebo slúchal. Lež nikdy som tak nevysloviteľnej úcty a lásky predtým prirodzenej toho roku už skutočne nadprirodzenej (ináčej ju pomenovať nemôžem) necítil, ako práve toho roku. A to bola príčina smrť, vlastne tisícročná pamiatka smrti sv. Cyrilla roku 869 v Ríme zosnulého. Smrť sv. Cyrilla!? Je to pamiatka pekná ale predca nie tak ešte mocná aby na púť Velehradskú človeka pohnula a vystrojila. A čo iné? To musí nejaký háčik osobitný byť? Veru bol háčik a sice žiaden iný ako predca rozpomienka na zásluhy sv. Cyrilla a Methoda a zvlašte na smrť sv. Cyrilla. Zpomeňme si ich a dojista sa v každom z nás vzbudí žiadosť a síce sama odseba na púť Cyrillomethodejsku sa vybrať.

Dejepis cirkevný a svetský nám to nepochybne dokazuje, že pred 1000 rokami vo Veľko-Moravskej ríši, ktorá sa vtedy rozprestierala od hôr moravských a tatránskych až za Dunaj k jazeru blatonskému, boli Česi, Moravania, a Slováci ešte tmou, a nocou pohanstva predkov svojich zatemnení, keď už dávno predtým židovské, récke, rímske a nemecké z čiastky i slovanské národy svetlom božskej viery Ježiša Krista božského Spasiteľa osvietené boly. Sv. Cyrill a Method keď najprv Kozárov a Bulharov do chrámov krásy božej a viery Kristovej doviedli, prišli do Moravy vyzvaní súc kniežaťom Rostislavom; prišli z lásky ku Bohu z lásky ku človečenstvu, aby i Veľkomoravskú ríšu s ríšou najvätšou na svete, s ríšou to večnou kráľovstva božieho spojili. Dejepis síce mlčí ale duch náš ich počuje na ceste postavených a cez Uhorsko putujúcich takto si vravieť: „Čo len tam počneme? Jako pováľame tie modly a chrámy pohanské, alebo ako chrámy pohanské posvätíme na kresťanské? Kde začneme a kde skončíme? Kde budeme mať sídlo naše? Snáď nás zahluší niekto v prvý deň keď im oznámime vieru nikdy neslýchanú v jedneho Boha najsvätejšieho a predca vo troch božských osobách? Jako príjmu tajemstva viery Kristovej nepochopiteľné? Jako im vštepíme tú vieru, že v prevelebnej oltárnej sviatosti prítomný je Ježiš Kristus osobne podstatne a skutočne s božstvom a s človečenstvom? Jako budeme ich učiť o pekle, o očiscu o nebi o Márii kráľovnej nad devätero chórov Anjelských povýšenej, keď o tomto zhola nič nevedia?

Kto nás bude brániť, keď nás budú na smrť hľadať? Jako nás príjmu cudzincov Moravania pohanskí? Snáď nás čaka o týždeň smrť a hrob na Morave? Tieto otázky by nás mali odstrašiť a my by sme sa do našej Vlasti mali z krátkej cesty vrátiť. Ale nie! Nedáme sa nijako od úmyslu svätého odviesť. Ježiš Kristus všemohúci, najsvätejší, najslávnejší Boh je mocnejší, ako celý svet; milosť a ochrana jeho je silnejšia ako všetkých bohov pohanských moc a vláda a bárs do Moravy vieru v Ježiša Krista ukrižovaného nepochopiteľnú prinesieme, predca milosť ducha svätého, ktorá Židov a pohanských Rékov Rimanov, Kozárov, Bulharov, Nemcov atd. osvietila, je v stave nielen Moravanov, Čechov a Slovákov, ale čo by nie jeden ale million pohanských svetov bolo, všetké svety a národy ku viere Kristovej nakloniť. Nemáme sa čoho báť, len poďme a bez všetkej otázky rozsievajme semeno božieho náboženstva v tej nádeji, že najsvätejší Boh požehná a dodá semenu tomuto úrodu tisícnásobnú.“ V tejto viere v Boha, v tejto nádeji na božú pomoc, v tejto láske ohnivej ku Ježišovi najmilejšiemu, s takýmto svätým úmyslom počujeme, a vidíme bratov sv. Cyrilla a Methoda sa na kráľovský Velehrad dostaviť. Tu hneď ich zase počujeme a vidíme ohlasovať vieru ukrižovaného Spasitelia Ježiša Krista. Čo pred 800 rokami Sv. Peter v Ríme, čo sv. Pavel židom a pohanom a menovite v Solúne (Thesalonike} ohlasoval, to solúnski bratia z Pavlovej Thesaloniky pošli, na Velehrade roku Pána 863 ohlašujú.

A s jakým výsledkom? Nemeckí kňazi sa tiež dávno predtým dali do práce takejto apoštolskej a chceli obrátenie Slovákov získať. Ale hic labor, hoc opus! To neide len tak. Nemeckí kňazi nemohli sebe lásku u ľudu získať, z čiastky preto, lebo slovanskej reči neznali a obyčajov moravských si nevšímali; zčiastky, že kniežatá nemecké Moravu pod svoje panstvá a kniežatstvá vydobyť chceli a tak sa Moravania rovnoprávne obávali aby sa kresťanstvo nenadužilo za prosriedok, moravskú krajinu pripraviť o slobodu a uviesť pod oje (jarmo) panovníkov nemeckých.
Doceľa inak pôsobili sv. Cyrill a Method. Ako verili tak sa im stalo. Sotvaže prišli na Velehrad a počali ohlašovať v slovanskej reči Ježiša Krista, hrnul sa národ moravský na Velehrad, aby počul nových učiteľov neslýchané články viery božej vysvetlovať; a sv. Cyrillovi to len isť muselo!

Ako voda zo žriedla vrie, tak prúdiť sa musela sv. Cyrillovi nauka o najsvätejšej a nerozdielnej Trojici o božstve Ježiša Krista a človečenstve vo Velebnej Oltárnej Sviatosti prítomnom, atd. veď už ako 24 ročný šuhaj v učenosti a vo výrečníctve v Carihrade obdivovaný súc verejné meno filosofa nosil. Už v tomto mladom veku známeho obrazoborca Jána Gramatika, náležíte znosil, keď mu ctenie obrazov na podiv krásne a dôkladne rozložil; a podobne vyplatil Saracenov, tak že mu jedovatý nápoj úkladné a pomstlive podali.

A že i sv. Method bol kazateľ a rečník slávny, dokazuje to dejepisné factum, že súdny deň na obraze bulharskému kráľovi Borisovi nielen strašne vymaľoval ale i slovami svojimi tak dojímavé a spolu dôkladne vyobrazil, že tento sa začal triasť pred hroznou a strašnou večnosťou a aby večným mukám pekelným ušiel; dal sa od Methoda vo viere kresťanskej vyučiť a bol roku 862 s celým kráľovským dvorom pokrstený. K tomu veru nielen výrečenosti ale i vtipu i vedy a nadovšetko lásky vrúcnej ku najsvätejšiemu srdcu Ježiša a Márie najsvätejšej Panny je potrebné mať! Rád by som bol vidiel oboch bratov týchto, a preto prial bych si; aby som sa dva razy bol narodil i vtedy i za tohto veku.
Aspoň bych bol inak mohol o zásluhách sv. Cyrilla a Methoda dopisovať, ako pri národzeni jednom.

Ale i za to som povdačný Pánu Bohu že ma len raz stvoril. Keď som ale predca milosrdenstvom božím stvorený a pri všetkej neprávostí mojej pod rukou spravedlivosti božej nezahynul, zavdačiť sa za to chcem dobrote božej stým keď slávu Sv. Cyrilla a Methoda, týchto veľkých slúžebníkov božích vo svojich nekonečných zásluhách, skrze ktoré, uvedením viery božej medzi Slovanstvom, už vyše tisíc rokov vyznávanej od Slovanov, toľké milliony duší pre večnosť nebeskú získali; nie tak opisovať, ale to čo je už známe s mojimi úvahami opakovať idem k vätšej Sláve božej a k úcte sv. Cyrilla a Methoda ktorí toľko činili, toľko trpeli, toľko podujali; zo žiadnej inej príčiny len aby Slávu božiu a spasenie všetkých pokolení slovanských rozmnožili. Tak opakujem hneď to známe, že závisť a nenávisť táto bohyňa ktorá ešte i dnes panuje, v nemeckom kňazstve to spôsobila, že boli ako kacíeri do Ríma obžalovaní.

Mikuláš tehdajší Otec Rímský hneď a hneď ich dá na odpoveď volať. Títo povedomí súc svojej nevinnosti a pravovemosti smele putujú pred oblyčaj Stolice svätej, a keď pred synodou zvolanou vyznajú svoje „Credo in unum Deum“ jeden za biskupa druhý za arcibiskupa Moravy zvolený a potvrdený bol. Tu naraz onemocnie sv. Cyrill a zomiera. Method, keď to vidí, odoberá sa od; svojho brata Cyrilla a oznamuje mu že sa do tíšky (samoty) Kláštorskej v Ríme utiahne a k večnosti pripraví. Sv. Cyrill to slyší. Táto poznámka nepokoj zpraví v jeho duši, a preto vravi ostatnie slová svojmu bratovi: Method môj! Keď ma ty miluješ, Ty si so mňou našu Vlasť opustil, ty si ma sprovádzal cez Uhorsko ku pohanským Slovákom. Ty si so mňou pred oblyčajom Rimského kňazstva vyznanie viery Kristovej vykonal Method môj. Keď ma ešte miluješ „neopúštaj Slovanov.“

Toto, keď som si rozmyslel, tak ma to toho roku hlboko dojalo, že bych bol hotový býval nie len na Velehrad do Moravy, ale, čo by bola táto pamiatka smrti Cyrillovej rídením božím, nekde v Afrike svätená bývala, i tam putovať. Z tejto príčiny som sa vybral na púť Velehradskú a viedol som veľký pľuk národa. Tento veľký pľuk bola moja chatrná osôbka. Však ale predca veľký pluk národa som ta viedol, lebo som predstavoval kath. uhorských Slová kov, lebo som sa modlil za národ náš opustený, aby ho chránil Ježiš Kristus na prímluvu Márie Matky božej a na orodovanie sv. Cyrilla a Methoda, „od nevery a otroctva“ atd. Teda viedol som veľký pluk národa na Velehrad aspoň v duchu keď nie v skutočnosti. ) Slávnosť Velehradskú budem budúcne prísne opisovať, na teraz skončim dopis môj tak, jako som ho začal: „Keď nás Nitra opustila prijal nás Velehrad.“ Cyrillo-Methodov.

Slovenská tlačiareň Minery? v Pešti.

Jedenkaždý pohyb a podnik, čo sa v opustenom a zo všetkých strán barbarsky potlačenom národe slovenskom ku vzdelaniu a pozdvihnutiu národa pod kladivami ukrutnosti bolestne stenajúceho a len v milosrdenstvách božích svoje utočistie a spasenie hľadajúceho, či v katholickom a či v národnom ohľade konalo a koná sprevádzame okom slovenským, ba až ako kňazi ľudu božieho povolaniu kňazkému svedomite zodpovedať chceme, každé hnutie národa nášho „holubičieho“ pozorne a to zo stanoviska katolíckeho prísne sprevádzať musíme ináčej sme nie kňazi ale len chlebárski „nájomníci“ Ján 10. 12. a to z tej príčiny najvážnejšej činiť a za národ slovensky veľmi utisknutý sa zaujať musíme, lebo, až my ho nepovedieme, po vedú a zachytia ho iní proti Bohu, proti náboženstvu, proti Cirkvi svätej proti nám!

Medzi najnovšími podnikami, ktoré sa neústupným a ráznym zakročením hrdinských národovcov na poli národnom zjavily, sme pozdravili slovenskú tlačiareň Minervy v Pešti, a v tur. sv. Martine Jako ohlas za slovenské školy nám veľmi vítaný bol tak podujatie „slovenskej tlačiarne“ sme s veľkou radosťou privítali čoho dôkazom je tá okolnosť, že sa po celom národe ten ohlas: „školy a tlačiarne slovenské mať musíme nie len všeobecne ozýva, ale i zo všetkých končín Slovenska všemožne podporuje a na vzdor všetkými tým najukrutnejším prekážkam a krivdám na život a na smrť sa podporovať; bude. Keď túto žilami a srdcami preberajúcu sa radosť nad krásnym a spolu podivuhodným rozkvetom národa slovenského nemilosrdne ba tyransky ubitého v Cyrillo-Methode vyslovujem, snáď ínakedy o školách slovo prerečiem, na dnes len o slovenskej tlačiarni v Pešti, akožto medzihru ku článkom o „tom zlatom a diamantovom moste“ poznámku srdečnú a vrúcnu predbežne učiniť za povinnosť kresťanskú a kňazskú si pokladám.

Predovšetkým srdečne prajem hojného zdaru i pôvodcom slovenskej tlačiarne i všetkým ostatním podnikom, ktoré k blahu národa už na najvyš pošľápaného sa podujímajú, to tým viac s národom celým prajem, čím sa vätší odpor každému národniemu vyvinú zo všetkých strán, ale najviac od vlastných síce, ale boha prázných odrodilých synov a bratov! oproti stavia. Lež prv ešte dačo predbežne.

Jeho Excellencia Biskup Štefan Moyses zomrel. Ľúto nám je veľmi že sme ztratili nášho Otca národa, lebo ako sme „žili kývali sa a boli v Ňom “ tak náš to trpko dotklo keď sme počuli, že Moyses náš sa odobral na večnosť. Toto nás by malo zroniť a zoslabiť. Áno zronilo a zoslabilo nás, lebo kto nám vynahradí tú ztratu ktorú sme utrpeli v zosnulom Otcovi národa slovenského? Nato si odpovedáme: Stala sa vôla Pánova 1) ale preto ešte neklesáme v nádeji, ale úfame pevne, že za vynahradí Pán Boh, ktorý neopusti dúfajúcich v Ňom, a oduševňujeme sa proti všetkým odporom tým národami hýbajúcim slovom Apoštola národov. „Keď je Pán Boh s nami kto proti nám ?

Len s týmto na zástave národa vytlačeným srdcia a duchov pozdvihujúcim heslom prebil sa zronený a pod jarmom ukrutnosti skrčený národ slovenský k životu a k budúcnosti slávy svojej, ktorú mu od večnosti Všemohúci Pán Boh vymeral a vyslovil. Áno len jedine nekonečný a vo svojich nepochopiteľných cestách najslávnejší Stvoriteľ neba i zeme riadením svojim, každému i slepému oči prebíjajúcim nás vyslobodil z hrobu, do ktorého nás zákony maďarizácie hlúpej, z ktorej sa už dnes čiro jidzí a šlechetní Maďari smejú a ktorú o tri roky nielen cela Európa ale i tí najbesnejší odrodilci posmievať, zaklínať a jako najvätšú hlúposť zatracovať budú, odsúdily. A že len Pán Boh nás od smrti tejto národnej vyslobodil, keď nám práve vtedy Vodcov poslal, keď toho najsúrnejšia potreba bola, to by mi snáď i pohanský Cicero skôr prisvedčil nežli mnohý pohanský kresťan. To odtajiť nikto nemôže, a keď myslí žeby to ,dôvodne a dôkladne odtajiť, nech sa ohlási v novinách v ktorýchkoľvek, veď židovské noviny takéto repliky s radosťou prijímajú. Nasledovne ten život v ktorom sa „hýbeme, kývame a sme“ sa len s božou pomocou rozvinul a musí sa „na veky“ rozviňovať na základe Kresťanstva večného, lebo len tak máme budúcnosť zabezpečenú keď sa konštitúcia, života slovenského bude stavať nie na piesku abo v povetrí, ale na základe večnom a nepremôžiteľnom pravdy božej, pravdy kresťanskej.

Z týchto príčin s ľútosťou vyznať musíme, že príklad maďarskej politiky v ničom ani v tom najmenšom nasledovať nemôžeme, lebo na vlastné oči vidíme že naši bratia Maďari všetko len na piesku a zvlášte svoje zlaté zámky v povetri stavajú a preto sa čudujeme veľmi, ako takí mudráci predca tak nemúdre všetko konať môžu? Zohľadu tohoto od našich súsedov sa politike učiť nemôžeme. Obráťme sa ku Nemcom snáď u tých slavných (?) preslávených, „holobradkú“ niečo pre nás súceho pochytiť môžeme. Však ale i tam je nič.

Minulosť nás učí, že všetky systémy nemecké padlý, padnúť musely; prečo? lebo žiadneho pevneho základu nemaly. Keď ani u Maďarov, ani u Nemcov nemôžeme ničoho uloviť čo by nám základ k budúcnosti položiť mohlo, obráťme sa ku iným národom snáď, sa nám tam poťapia zrnka do zahrady nového Slovenstva? Naši štátnici pochodili všetky krajiny Európske, tým úmyslom: aby svoje vedy rozmnožili a svoju schopnosť? diplomatickú (?) k zrelosti (??) doviedli (??) Poďme i my do šíreho sveta a pobzerajme sa kdeby sme našli vzor konštitúcie pevnej, ktorá by nielen všetkých uspokojila ale ktorá by žiadnými politickými premenami porušená nielen nebola, ale ani nemohla porušená alebo vyzdvihnutá a odstránená byť. V Anglicku? V Španielsku? v Rusku? v Turecku? vo Francúzsku? v Asiatických krajinách? v Afrikánských? v Amerikánskych? Bože nás zavaruj od takej zprávy, ako tieto krajiny majú. Mámeli takú konstituciu mať, to radnej nebuďme Slováci! To vieme že systémy konštitúcie vo všetkých spomenutých krajinách so smrťou cisárov, kráľov, vladárov, presidentov a jakokoľvek menovaných panovníkov premenené boly. A nielen to, ale dejepis nepodvratný svedči, že pod každým panovníkom sto a tisíc ráz system konštitúcie sa zmenil. Táto nedôslednosť, nestálosť vrtkavosť systémov tak nápadná je, že pod jedným panovníkom, tí istí ktorí pred 20 rokam i na šibenicu odsúdení boli, po dvacať rokoch na kráľovské hodnosti povýšení bývajú.

Máli konštitúcia znovu zrodeného Slovenstva tak vrtkavá, nedôsledná, nestála, byť? Nie! inačej ešte raz povedám, prestaňme Slovákami byť! Čo počiať? V ktorej krajine ku rozumu prísť? Ktoré kráľovstvo nám môže byť vzorom a zrkadlom najčistejším konštitúcie slovenskej? Veru žiadne iné ako to, ktoré už bude skoro 2000 rokov Ježiš Kristus najsvätejší Boh a človek založil od počiatku. V tomto kráľovstve Ježiša Krista je jediný základ časného i večného blahoslavenstva. V kráľovstve Ježiša Krista ukrižovaného Spasiteľa je základ spravedlivosti všetky parlamenty, pre všetky súdy nielen duchovné ale i pre svetské, lebo Ježiš Kristus toto kráľovstvo založil nie tak pre nebo ale pre svet a síce tak, že keby sa Jeho zásady božské do života uviedly, by už na zemi bolo nebo alebo kráľovstvo nebeské, ale by museli všetky národy vôbec a všetci ľudia jednotlivci, na vlas zákony Ježiša Krista pred Bohom a pred svetom svedomite konať!

V kráľovstve Ježiša Krista je ďalej základ všetkého najvznešenejšieho poriadku. Toho je nám svedkom celý svet a menovite príroda skrze Ježiša Krista v jednote Boha Otca a Ducha svätého stvorená, riadená a Jeho božským požehnánim posvätená. Každá vec má svoje miesto, svôj účel, každá svojho Stvoriteľa. Všetko si obapolne ruky podáva a sjednoteným hlasom ospevuje zazračné a podivu hodné riadenie božie. Tento poriadok aj v ľudskom svete Ježiš Kristus v národoch a medzi národami v človečenstve a medzi človečenstvom uviedol. Len zachovajme na vlások zákony Ježiša K rista a budeme Jeho zákonodarstvo ohľadom poriadku ľudského, tak obdivovať, ako obdivujeme točenie hviezd, ktoré sa krútia kolo seba a predca nikdy jedna do druhej nezavadí. Tento poriadok Ježišom Kristom založený nech sa usilujú snemy svetské a duchovné do života uviesť a budeme mať konstituciu akej nebolo ani nebude na svete: áno budeme mať konstituciu ktorá uspokoji, zmierí a oblaží národy, tak že sa už na zemi skutočne bude počínať nebo. A či to možno? To je nie len možné, ale je skutočné; a že sa takáto konštitúcia vyvinie v
Slovenstve našom opovrženom, to budem dokazovať v článkoch o „tom zlatom moste len prosím veľactené obecenstvo o láskavú pozornosť a úprimnosť.

V kráľovstve Ježiša Krista na zemi založenom je základ spokojnosti všetkej tak že keď dnes sa pri pohľade tých krívd, neprávostí a nespravodlivostí, ktoré sa nielen vo svete, ale čo je najsmutnejšie pri duchovnej zpráve páchajú, mnoho ráz ani žiť nechce, pri uvedení pokoja nad všetky pokoje ľudské, „pokoja ktorý svet dať nemôže“ sa
nebude chcieť zomrieť, lebo ešte svet nemal ani nezakúsil života, aky mať budeme, ked sa pokoj nie zemskými kráľmi ale kráľom večným Ježišom Kristom založený, skutočne v život i uvedie. Ale musí každý človek, pri každom skutku, tú otázku myslieť alebo povedať: „jako by to, a či by tento skutok Ježiš Kristus učinil? Pri každom počínaní,
pri každej práci sa takto sám seba pýtal sv. Vincent. Podobnú otázku pred potvrdením zákonov nech kladú sebe snemovne duchovné a svetské, potom bude to len radosť žiť na tomto svete. Vtedy len budeme to veľké štastia: že nás Pán Boh stvoril, cítiť a dokonale povážiť môcť!

Preto, až chceme aby pokoj svätý medzi nami bol, nech si svetskí Páni a zvlašte Arcibiskupi biskupi a kňazi, ktoríkoľvek národ slovenský opovrhujú a potlačujú častejšie pripomínajú podobnú Otázku sv. Vincenta: či by
Ježiš Kristus tiež tak zaznával opúšťal, ignoroval, národ slovenský ako ho zaznávame, opúšťame, a ignorujeme my kňazi, biskupi a arcibiskupi? Menovite s ľútosťou sme čítali v novinách že nás Jeho Výsosť Primáš uhorský v snemovni verejne obrazil, keď verejne národ chváli slovenský ignoroval!Už nech bude akokoľvek, ale Jeho Výsosti p. Primášovi mohly tiež podobné otázky a slová ako sv. Vincentovi na myseľ prísť: či, keby Ježiš Kristus v snemovni uhorskej stál a rečnil, či by reku Ježiš Kristus najslávnejší a najmúdrejší Boh zaznal a ignoroval národ slovenský, krorého som kňazom, biskupom, Arcibiskupom a Primášom, ako ja ho zaznať a ignorovať chcem? Podobnú otázku nech si vopred spomenie i budúci biskup bansko-bystricky! Vieme že pri zvolení tohoto biskupa nebude sa ohľad brať, či ten má zásluhy o Cirkev a o katolíctvo, len či bude v stave dobre Slovákov mlátiť a kynožiť. Nedbáme! Ba prosíme ho aby nás len dobre kynožil a mlátil podľa všetkej možnosti. Na čo sme Slováci prečo sme nie Nemci, Turci, Muríni, Židia?

Tak nám bude treba, aspoň sa dokáže kto bol pod Moysesom opravdivý za Cirkev a Národ zaujatý národovec. Tak nám bude načim lebo keď sme dnes pevní, stáli a železní v kresťansko-katholíckych zásadách slovenských, potom budeme ešte pevnejší a stálejší, no budeme nie železní ale ocelovaní, tak že sa nelen okrajkov maďarských ale ani celého sveta rozumie sa vzdý s pomocou božou a menovite milosťou Ducha svätého potvrdzení, nezľakneme, za to majúc, že keď národ slovenský bránime, bránime národ boži, národ kresťansko-katolícky. Nám teda nebude nič škodiť žiaden biskup od Maďarov s podotknutým úmyslom k nám poslaný ale nám bude mnoho osožiť. Nám z hola nič nebude škodiť ale keď bude škodiť, bude sebe samému na najvetšú škodu. A to by sme mu veru nepriali, lebo ako biskupa si ho budeme ctiť, a milovať a preto z úcty a z lásky mu vopred privolávame aby nám Slovákom pokoj dal, lebo ináčej bude mať trpké dni, ktoré mu môžu život zkrátiť.Toto mu zo synovskej úcty a lásky privolávame lebo mu prajeme aby pri nás mal a zažil života takého, akého ešte na svete nemal ale to je len vtedy možné, keď budeme vidieť v biskupovi opravdivého biskupa a v Otcovi opravdivého Otca; lebo keď kto to vedia Slováci svojich biskupov a Otcov ctiť, milovať a im poslušnými byť, ale len v tom páde keď uvidia v nich skutočne skutočných biskupov a Otcov. My nasledovne nežiadame od budúceho biskupa nášho nič viac nič menej ako to, čo sv. Pavel k Titovi (1.) od všetkých biskupov žiada.

Preto prísne rozvažujúc okolnosti časov pre Cirkev, veľmi nebezpečných čakáme a žiadame odnášho biskupa aby s tým úmyslom prišiel: všetky sily napnuť, k pozdvihnutiu Cirkve svätej a náboženstva; lebo ako skoro v ceľom Uhorsku katolíctvo, najmä u „panskej triedy“ je veľmi zklesnuté tak je to i v Biskupstve Bansko-bystrickom. Keď príde horlivosťou Apoštolskou oduševnený biskup náš, budeme ho s telom a s dušou vo všetkých Apoštolských snahách napomáhať, ako sa to na učedelníkov apoštolských svedčí. Ale až bude mať tú missiu politickú „aby to napravil čo Moyses zkazil.“ to mu vopred z úcty a lásky synovskej radíme, aby takejto missie neprijal, lebouž nie tej moci na svete ktorá by kňazstvo naše v boji za národ opustený zavrátiť alebo udusiť mohla.My nevieme ešte kto má byť ten vyvolený biskup, lež nech si príde kto chce, národ náš úbohý obraziť nesmie. My sa nemáme príčiny zľaknúť nikoho len jediného Boha. My sme síce veľkí hriešnici, máme naše krehkosti, slabosti, hriechy a neprávosti, lež za tieto sme skrze sv. spoved len jedinému Bohu zodpovední. Ostatne pri všetkej krehkosti a hriešnosti ľudskej, kazeň (disciplina) nám bola vždy svätá a bude. Príkazy božské cirkevné, biskupské a vládne budeme vždy svätosväte, nielen na oko ale pred Bohom a svetom svedomito plniť. Preto nemáme z hola žiadnej príčiny sa nekoho báť a strachovať, lebo sme my nikomu ničoho nezpravili zlého. Za ten hriech verejný že sme národovci, sme nie nikomu zodpovední za ten, nech si zodpovie sám Pán Boh.

Medzitým, bárs sa takto v sťažnostiach našich už vopred bránime, nezazlí nám to budúci biskup keď sa dozvie, aké krivdy nepočetné sa zo všetkých štyroch stránok sveta konaly a konajú utisknutým Slovákom, a preto ešte vždy pevne sa nádejeme, že, keď pozná naše bolestné sťažnosti, poľutuje nás a bude našim biskupom a Otcom. My potom z druhej strany tiež za to ručíme pred Bohom a svetom, že i my budeme synovia verní pokojní, vrúcni, otvorení, úctiví, a poslušní; a tak si i on nás zamiluje a bude z lásky ku nám najhorlivejší národovec, čo by hneď z Debrecína k nám prišiel. Rovne ako Ježiš Kristus z lásky ku človečenstvu, človečenstvo na seba vzal, tak sa nádejeme, že z čistej lásky otcovskej bude budúci biskup náš, bárs by on bol rodom Arpád, alebo Katzenberg, nič viac, nič menej, ako? „Biskup otcovský, a Otec biskupský. V kráľovstve Ježiša Krista je základ prav osvety a vzdelanosti. O tom budúcne. Ježišov.

1) No nič to! však dá Pán Boh keď budú u nás železnice zriadené, že skutočne veľký pluk národa slovenského na Velehrad povedieme. Dop.

1) Najsvätejší Bože! odmeň mu zásluhy jeho a daj mu slávu večnú. Dop.

Vyzvanie na púť Velehradskú.

Redakcia Cyrilla a Methoda.

Aby i velebné duchovenstvo z celej veľko-diecése cyrillomethodejskej (Olomúc) ktorejžto čiastku hlavnú voľakedy naše Slovensko tvorilo,) svôjmu Apoštolovi sv. Cyrillovi v pamätnom tomto roku mohlo vzdať svoju poctu a zplatiť spoločne svôj dlh, usporiadaná je zvláštna pobožnosť a slávnosť na Velehrade, a ustanovený je k tomu cielu hlavne na pránie Bratov našich Čechov deň 19. augusta kb. r. totiž štvrtok čo deň slávnostný. Kardinál arcibiskup Pražský kneža Schvarzenberg sám povede prôvod (processiu) z Uhorského-Hradišta na posvätný näš Velehrad, a dáli Boh, tuna pontifikovať bude pri prítomnosti najdôstojnejšieho metropolity moravského, ak len bude možno tomuto pre chorobu svoju (trpí na žalúdkové krče) odraziť sa a priputovať k sídlu svätých Apoštolov. Účastenstvo na tejto veľkolepej slávnosti jak zo stránky duchovenstva, tak i zo stránky nádejného študenstva a intelligencie i nášho ľudu z Čech z Moravy, zo Slezska a z Polska má byť veľmi četné.

Za povinnosť redaktorskú a bratskú pokladáme si túto slávnosť, s ktoroužto sa na Velehrade oslavovanie sv. Cyrilla v tomto veľapamätnom roku, bez pochyby skončí, i našemu ctenému Obecenstvu oznámiť, a zvlašte velebné naše slov. duchovenstvo katolícke láskavé vyzvať na túto pút Velehradskú, ktorejžto už účel sám nemluviac o iných pohnutkách totiž uctenie a vďaky vzdávanie zo stránky kňazstva sv. Cyrillovi má i nás slov. katolíkov a kňazov vzbudiť k hojnému súčastneniu sa na tejto veľkolepej slávnosti všetkým Čechoslovanom spoločnej.

Uhorské katolícke Slovensko! hromovou ranou nad smrťou velikého Otca Slovákov a biskupa Moysesa zronené! dňa 5. julia b. r. len jedinkým kath. kňazom Slovákom na Velehrade zastúpene snáď preto že v deň ten sv. sv. Apoštolovia naši nášho Otca a biskupa doprovádzali do lepšieho sveta ukáž skutkom, že znáš úprimne úctiť sv. Cyrilla, že znáš sa i na Velehrade pomodliť za blahej pamäti Nebožtika Otca tvojho Moysesa i za tú milosť, aby sa ti dostal na prestol uprázdzneného biskupstva baňsko-býstrického hodný Nástupca Jeho. Kto môžeš putuj na Velehrad zo Slovenska a tam pros Boha za dobrého biskupa slov. Bratia naši Moravania i nás Slovákov katolíkov očakávajú s radosťou, aby sa s nami pomilovali, a my všetci aby sme sa vzájomne posilnili k bojom našej Cirkvi nastávajúcim. Nože teda do uvidenia na Velehrade dňa 19. augusta v tisícročí sv. Cyrilla.

Redakcia Cyrilla a Methoda.

Cirkevné a Školské Zprávy.

Pešť. Za spasenie duše zvečnelého Otca nášho Moysesa odbavovaly sa zadušnie služby Božie (Requiem) dňa 2. augusta r. 1869 o 10. ran. hod. V chráme u sv. Terézie v Pešti. Obetu omše sv. konal pán Šimon Klempa prepošt a farár tamže. Trúchloreč v reči slov. prednesť mal p. M. Maháč kaplán Terezijsky. Na čele čisla 84 Slov. Nov.stojí toto: „Dobrotivý arcipastier ostrihomský zakázal slovenskú kázeň pri zadušních trúchloslužbách božích za blahej pamäti biskupa Moysesa v Terezove v Pešti. My regestrujeme“. (Slov Nov.)

Slov. Noviny v Pešti kandidujú na priestol uprázdneného bystrického biskupstva týchto pl. t. pp. Dra J. Mallý-ho, T. Chervena, J. Lemeša, a J. Kozáčeka. veru hodných to Cirkvi, Vlasti, národu našemu oddaných, a nami milovaných mužov. I zbierajú podpisy na petície v tomto ohľade najdôst. pánu arcipastierovi ostrihomskému, a vysokému ministeriumu osvety a náboženstva oddať sa majúce, v ktorých vyslovujú vôľu národa slov: žeby pl. t. p. primáš uhorsky a pl. t. p. minister osvety jednoho z horvyložených mužov najlaskavejšie ráčili kandidovať na stolec uprázdneného bystrického biskupstva, a svojim mocným vplyvom ta účinkovať, žeby jedon z nich i na najvyššom mieste potvrdený bol. My proti tomuto kroku Slov. Nov. nič nemáme choc ešte ani nevieme posaváď jak ďaleko siahať, a na koľko obmedzený bude vplyv kath. laikov v autonomnično-cirkevných záležitosťách. My prajeme srdečne petíciám týmto zdaru. Lež jedno je len na čo upozorňujeme Slov. Noviny láskavé, a to je: „Kto petícioniruje ten nech neuráža v dopisoch a článkoch osobu takú, od ktorej predca závisí vymenovanie respective kandidovanie jednoho biskupa.

Praha. Vysokouč. professor Purkyne umrel dňa 20. julia v Prahe. V ňom veda najmä prírodoveda ztratila hviezdu prvej velikosti na svete slovanskom. 1)
XXV Soznam podpisov a príspevkov na samostatné kaolické gymnasium Kláštorské.
XXIV Soznam obnášal podpísaných . 17363 zl. slož. 5489 zl. 15 kr.
Ďalej podpísali a složili pl. tit. Pp: 150 „ „ 212 „ 9 ,,
Úhrnom podpísaných 17513 zl. sloš. 5701 zl. 24 kr.

1) “Szabad Egyházn vypočituje veliký súcit Purkyneho k Maďarom z toho že nebožtík v 70 veku života svôjho učil sa reč maďarskú. Red.