Časopis: Cyrill a Method, rok 1869, číslo 26

Obsah:

Úvod a záver

CYRILL a METHOD.

Katolícke Noviny pre Cirkev, Školu a Literatúru.

Čislo 26. V Trnave dňa 27. julia 1869. Ročník XVI.

Predplatná cena s „Vojtechom,“ celoročná: 4 zl. 50kr., polročná: 2 zl. 25 kr., samého „Vojtecha: celoročná 1 zl., polročná 50 kr., i s poštovou dopravkou.

„Cyrill-Method“ vychádza každých osem dni; Vojtech len za mesiac raz. Predpláca sa u redaktora Štefana Rúčky v Trnave (potočná ulica číslo d. 264).

Redaktor: Štefan Rúčka. Vydávateľ a majiteľ: Dr. O. Radlinský farár v Kútoch, ostatnia pošta Búr St. Georg via: Hohenau.

V Trnave 1869. Tlačou. Žigmunda Wintera.

Žalostná ozvena ľudu slovenského.

Jozef Emmanuel.

na smrť

Jeho Excellencie najdôstojnejšieho pána

Štefana Moyses

z milosti božskej a apoštolskej stolice

Biskupa bansko - bystrického etc. etc.
Jako keď križuje v mrákavách blesk hromu
Podobne letela, smutná povesť z Hronu
Na vše strany sveta ponad Tatry sväté
Kade len slniečko sype žiary zlaté
Že umrel miľaček ľudu slovenského
A spolu kňaz veľký chrámu bystrického
Muž večnej pamiatky Bohu, ľudu milý

V zásluhách o cirkev, a vlasť starobilý
Koruny biskupov perla drahocenná
Za práva Slovákov, duša dobrá, verná
Ochranca, a Otec vdov, syrôt, chudoby
Zástupca zmužilý za slavianské rody
Cirkve katolíckej radosť, a ozdoba
Horlivý, a vďačný syn svojho národa
Štefan totiž Moyses biskup svätokrižsky
Vysoký hodnostár, bárs bol rodom nízky.

Oj darmo ľudu môj! zdviháš oči hore
Už zhasla tá krásna hviezda na obzore
Ktorá k tvej poteche tak dávno svietila
A nádej k lepšiemu životu robila.

Oj darmo plačete úbohé syroty
Už sa viac nevráti otec vašej psoty
Už sklesnul stĺp Cirkve, a ľudu obrana
S ním žiakov podpora leží stroskotaná
Už zbledla tvár Jeho, údy zdrevenely
Telo v hrôb zložené, nad Ním su mohyly

Teda s’ nás opustil, ach Otče náš drahý!
Kto nám vynahradi Tvoje za ľud snahy?
Kto balzam naleje? na tak veľkú ranu
Tvojou náhlou smrťou do srdca nám danú
Kto nás brániť bude v tom terajšom boji
V ktorom ľud opusten za své práva stojí?
Ktože nás poteší? kto dobru radu dá?
Keď nečo smutného pre národ sa udá.

Oj veľká to ztrata prišla smrťou Jeho
Obvzlášť pre „Maticu“ ľudu slovenského
Ktorej bol Predsedom, a zmužilým Vodcom
On jej bol vo všetkom sta rodiny Otcom
On klesnil jej cestu do hradu osvety
Prácou napomáhal rozvínať jej kvety.
On viedol vysľanstvo prosby Trónu skladaj
Za národ slovenský, a preň pomoc hladať
Ani sa nehambil za reč materinskú
S ňou všade oslovil, i vrchnosť krajinskú
V nej kázať, ľud učiť, bola radosť Jeho
V nej spisy vydával obsahu krásneho
V nej rečnil k zástupom vo svätom Martine
Na radu sojdeným sta Otec k rodine.

Bárs skúsil neprajné pre Maticu časy
On trpel hrdinsky mnohú trpkosť, hanu
On predca nič nedbal na kuvičé hlasy
Zlosťou odrodilcov na seba kydanú
Na všetko v maďarských novinách húkanie
By dobrý príklad dal, zachoval mlčanie

Z chatrných dôchodkov svelikou obetou
On školy zakladal, by ukázal svetu
Že zo statkov kňazských, vlasť veľky zysk bere
Bars kňazov zo všech strán, kďe môže svet dere.

Čo robil nekonal pre svetskú odmenu
Ani Ho duch časov nevábil k horleniu
Lež Jeho za národ horlivosť javená
Z čistého práv božských posla len prameňa
Ani sa neplazil pred terajším Baalom
Konal svu povinnosť; bol spokojný s Málom
Ľud Bohom sverený rídil, a spravuval
Pred zlosťou stádo své bránil ohajuval
Mal pokoj so svetom i s jeho túžbami
Šiel k cieľu svojému pravými cestami
V prácach apoštolských, bola radosť Jeho
V milosrdných skutkách bol k službám každého

K vám sa už obracam Bratia v Kristu milí
Ktorí ste dobrého pastiera stratili
Viem že z vás premnohí, i veriaci všecka
Nad Ním ste plakali z krúšeného srdca
A vera bol hodný vašich z očí slzy
Bárs táto výpoveď nektorých z vás mrzí
Bo diabol pekelný všade kúkol seje
Pre národnosť v zvadách do chuti sa smeje

Aj váš tiež Nebožtík že ľud svôj zastával
Mnoho z vás len preto nepriateľov mával
Medzitým prajem vám zo srdca celého
Aby ste dostali pastiera takého
Jako bol Nebožtík muž výborných čností
Krásneho umenia, a krásnych vlastností.
Za Cirkev, česť božiou, vo prácach horlivý
Každému úprimný, k všetkým spravedlivý
Však ale dobre viem terajší duch času
Biskupov si voliť iného je hlasu.

Modlite sa teda s ľudom bez prestania
A pri službách božských proste nebes Pána
By Vám dal pastierov, jakých Cirkev žiada
Z tých ale žiadného, z ktorých svet si hľada
Ktorý by vás rídil nie z cieľu svetského
Lež dla vôle božej, a zákona Jeho.

Jozef Emmanuel.

Vplyv sviatosti stavu manželského na ženské pohlavie.

Radosť nevýslovnú cíti jedoňkaždý duchovní Pastýr kedykoľvek v jedno spojuje, so štolou váže dve úprimné vespolok sa milujúce srdca, dve verné duše; a kedykoľvek on požehná sväzok takýto, a doprovadí ho s nebeským požehnaním na cestu blaženstva a slasti. Pri každom takto kroz kňaza požehnania stave manžeľskom patrno je: jak velice kresťanska civilisácia napreduje; kresťanstvo sa zmahá, víťazí i k všeobecnému dobrobytu celé rodiny vedie! Stav
manžeľsky podľa zákona božského povyšuje ženy na ten stupeň hodnosti slušnej, na ktorom ony štastne završiť môžu dielo všeobecnej civilisácie, k čomu i tak sú povolané.

Isto je, tajiť sa nedá, že osveta, (kultúra) rodín a národov závisi najmä a nadovšetko od ženského pohlavia od stavu, a položenia ženských osôb. „Však to je Vám sťaby večný zákon, večné pravidlo; „že jestli sa zníži ženské pohlavie, vtedy i mužovia dolu popadajú; a naopak jestli sa ženské pohlavie horepozdvihne vtedy sú i mužovia povýšeni.“ Pozrime len na východ a západ! Na východe ženy sú otrokyňe, tam i mužovia jejich sú barbari; Naprotive ale na západe ženy sú pokresťansky slobodné sú slušnými právami obdarené, sú vzdelané; a preto i mužovia jejich a s týmito celý svet v ústreti hladí kultúre. Lež bohužial v mnohých čiastkach sveta ešte i po dnes ženy v otroctve strvávajú, a preto ešte i po dnes vyše než 2/3 i nevzdelaných Obyvateľov na zemi sa nachodi. Všetko toto zlé vyliečia jedine kresť. ústavy, a kresť. religia hojí týto rany tým že ona stav manžeľsky drží za nerozlučiteľný sväzok, a za sviatosť.

U Rékov a Rimanov v starých pohanských časiech spočievalo síce oko a dosti viselo srdce ľudské na ženskom pohlaví; avšak predca oni nedávali ženám vôbec veľké prednosti a práva, veľmi si ich nevšímali, iba čo len znamenitejšie osoby k. pr. nadšené vlastenky zo stanoviska vlasteneckého velebili a oslavovali jako, npr. Vetúriu matku Koriolanna a Kornéliu matku Grachusov. V starom zákone. V Izraeli trebárs sa do neba vyvyšuje osloboditeľkyna vlasti Juditha, a matka Machabejska; predca však celému ženskému pohlaviu židovskému za podiel sa dostal úkol veľkej poddanosti: Len Ježiš Kristus v novom zákone prinavrátil prvotnú hodnosť a platnosť ženám keď povýšil stav manželský na sviatosť; keď zmluvu nerozlúčiteľnosti a zákon lásky medzi mužom a ženou učinil ustanovil a položil. Vo sviatosti stavu manželského dve slobodné a uprimno sa milujúce srdca podľa zákona Kristového v jedno spojené a nadprirodzenou milosťou obdarené, i kňazom požehnané tvoria kolo rodinné; tvoria najbezpečnejší spolok, ktorý kroz dobre vychované a vzdelané rodiny a národy je prípravou obecného blahobytu a spásy. Krásne o tomto mlúvi jedon výtečnik takto: „V živote manželskom opravdivé milujúca duša je sťaby dajaký svätý chrám, v ktorom vône plná obeta ustavične plápolá; kde každý hlas o Bohu rozpráva, a každá nádej jestiť nesmrtedľnosť.“

A zajiste nebeský Otec dobrotivý utvoril najmocnejší ústav v stave manželskom, aby oblažil zemské deti svoje. Kristus ho požehnal a potrvdil, i na sviatosť povýšil, do života uviedol. A Cirkev živý to stĺp pravdy od starodavna rozširovala zo všetkou pečlivosťou túto sviatosť stavu manželskeho, úplné ju vysvetlila, a bedlive jú bránila a opatrovala proti všetkým nápadom sťa božský prostriedok k plneniu kresť. života, a k dosiahnutiu osvety a blaha. Z tej príčiny sv. Otcovia Cirkve pápežovía a biskupia i učitelia cirk. až po Fleury ho a celé Fenelonov zástupy úsilne sa namáhali a to všemožne sa starali od jakživa: žeby sa dobrým vychovávaním žien a tak kroz dobré matky základ položil osvete a blahu rodinnému a spoločenskému.1)

Sami ostrovtipnejši zákonodarcovia i výtečnejší solídnejší múdrcovia veľkú váhu kládli na uprávnenie žien na právne jejich postavenie a ich dobré a náležité vychovávanie. A tuná s celým svedomím smelo spomenuť môžeme: že naši šlechetní a vdační predkovia práva ženskeho pohlavia a občanské tohoto postavenie prajnejšej usporiadali, nežli zákonodarcovia zných národov; a tak znamenite pôsobili na povedomie žien, ktoré k povedomiu priviedli a pozdvihli. K odôvodneniu tohoto len jedon z novejšieho veku vzatý a zajímavý príbeh rozpoviem. Francúzska akadémia pred 20 asi rokami slubovala a vykázala 6000 frankov jakožto súbežnú odmenu (prémium-honorár) tomu spisovateľovi ktorýby najzretedeľnejšej objasnil, a náležíte dokázal: „ktorí sú hlavní činitelia (faktory) vzdeľanosti ľudskej?“ A veniec slávy obdržal „L. Aimé Martin“ za svôj ľubomudrcký spis ten, v ktorom on dôkladne preukazuje: „že civilisácia ľudského pokolenia závisi od žien a síce od dobre vychovaných matiek rodinných.“ Vzdelaný svet odmenené toto dielo Martinove do jiných europejských rečí preložil, a v hlavnej v podstatnej veci (in thesi) si ho osvojil.

A tak teda: religia, lúbomudrctvo, história a všeobecná mienka potvrdzujú tú pravdu: „ Od dobrých pani matiek všeobecné dobré priveľa závisi.“ A preto slávne je to povolanie, ktoré blaží i seba i druhého. Úctu tedy našu vyslovujeme všetkým výborným a dobrým pannám a ženám, ktoré sú anjelia mužov svojich, ktoré ostražujú a podporujú dom; a ktoré čo matky udržujú deti čelad svjú v poriadku, rodia a vychovávajú nádejných výtečnikov pre Vlasť
Národ, a Cirkev.!

Sláva Bohu na výsosti Bohu ktorý kroz Syna svojho jednorodzeného J. Krista vo sviatosti stavu manželského prinavrátil ženské pohlavie k prvotnej hodnosti, a k vysokému a dôležito vznešenému povolaniu; a tým samým oslobodil pokolenie ľudské od zhovädilosti a zdivočilosti!! Teda najistejší a najmocnejší faktory všeobecného
blaha sú kresťanské-božské ústavy, a inštitúcie; tedy i sviatosť stavu manželského, kde totižto muž a žena dvaja sa vespolok v mene Boha a zákona pri oltári spolčia, zväzkom nerozlúčiteľným sa v jedno spojá, a Cirkev sv. na nich sväté svoje požehnanie vynáša.

Redakcia.

Vzory pastierskej múdrosti.

Pokračovanie.

Sotva že farár túto udalosť vyrozprával, prišiel pán Bohoľúb ustatý a zunovaný do izby. Srdečnou spolu útrpnosťou, a nie celkom bez podivenia nejakej zvedavosti pozerali obidvaja naňho. „ Chvala Bohu “, zavolal „už sa stalo.“

„Nuž ako že sa vám vodilo? “ pýtal sa starec. „Práca bola trošku tažká, ale ja som už častejšie skúsil, že vo veľkých domoch je vec už vyhratá, keď len slobodný prístup k chorému kňaz dostane. Ale je to často veľká úloha. Poneváč zvätša sú okolostojaci tak bojazliví a úzkostliví, žeby zjavenie sa pokojného kňaza umierajúcim veľmi pohnúť mohlo tak že z prvnej úskostlivosti ho radšej večnej smrti ponechajú, nežli by kňaza pred neho pustili. Počujte tedy, jako sa mne viedlo.

Prišiel som do dlhej, skvostnej dvorany, naidúc tam sluhu jednoho, žiadal som ho, aby ma bez meškania oznámil. Človek tento na mňa úskostlive pozrel a oddialil sa. Já som dlho čakal, a to veľmi dlho; konečne som započal svoje hodinky sa modliť, a už som ich aj dokončil, keď domová pani sa zjavila a úskostlíve sa ma pýtala: „Či ste aj svätý olej doniesli?“ Já som odpovedal: „ Ach tak!“ povedala a rozkázala, celkom chladnokrevne sluhovi, aby mi k večeri stôl prikryla zmizla. Já som za ňou jako skamenelý pozeral. Po krátkom čase prišiel lekár z tých izieb, tiahnul ma k oknu hovoriac mi celkom dôverne s pánskou zdvorilosťou: „ Viete velebný pane, robte tuná všetko len tak pro forma!“ Já ho od hlavy do päty prezerajúc (povedal som: „Či vy, pane lekáre, tiež snáď len pro forma liečite? “ On sa usmieval pery si hryzúc: „No no, veď sa vy hned nemusíte nahnevať: však vy znáte obyčaj sveta; ceremónie sa ovšem ľuďom kvôli zachovávať musia; toj slušná vec “ Ja som mu dobre do očí pozrel, pýtajúc sa ho: Povedzte mi pane lekáre, čo muž čestný, jak dlho môže chorý ešte žít? “ On kyvnul plecámi a hovoril: „Najviac do zajtra večera! “

„ Na taký spôsob je málo času k strateniu; hľaďte, žeby som mohol čím skôr k chorému pristúpiť.“ „To pôjde veľmi ťažko!“ „ Prečo? “ „ To by chorého veľmi naľakalo. “ „Či mu snáď niečo zlého vyvediem?“ „To práve nie; ale veď viete, také dačo len smrť uskorí.“ „Časnú, ale ani tú nie vždy; často dopomôže to ešte aj k zotaveniu tela, a chráni v každom páde od večnej smrti!“ „ Ba ešte čo!“ hovoril kyvnúc plecami; konečne sa ale ešte pýtal:
„ Však ste snáď len aj svätý olej doniesli?“ „Prečo sa to pýtate? “ „Či mám snáď mrtvú skryňu s ním natreť“
„Odpustíte,“ povedal „povinnosť ma volá,“ a išiel vo veľkých rozpakoch preč; já som ale zase osamote stál, a okríknul som sluhu, ktorý dľa rozkazu svojej panej, s veľkou fľašou vína bol prišiel a stôl pre mňa prikryťchcel. „Myslíte snáď, že som ja sem k hodovankám prišiel? Preč stýmito vecámi.“ Já som celú svoju trpezlivosť zobral chodiac veľkým krokom hore dolu po izbe. Konečne prišiel komorný sluha, ináč celkom statočný a dobrý človek.

Já som ho zastavil a prosil dotierave, aby mi možným urobil s chorým sa zhovárať môcť. „ Já sa nesmiem opovážiť vašu milosť oznámiť,“ hovoril, „ale chcem oprobovať veľkomožnú paniu ktomu priviesť, aby vašu milosť k chorému pripustila.“ A veru aj si stál v slove, lebo skoro po jeho odchode prišla pani; táto ma tak rečeno obtočila slovámi, aby ma pripravila a poučila, jak múdre a opatrne, jak šetrne by som mu len tak zďaleka spomenul príčínu svojej návštevy, a aby som zvlášťe nič takého nepreriekol, čo by chorého nastrašiť môhlo, atd.

„Veľkomožná pani,“ povedal som, „ponehajte to všetko na mňa; jedinké, o čo Veľkomožnosť Vašu prosím, je aby ste mi čím skôr prístup k chorému otvoriť ráčila. Ona zmenila barvu nad tak neobyčajnou prísnosťou, hovoriac: „Uvidím, či sa to dá vykonať,“ a zase ma samotného zanechala.

Polnoc prišla a ja som v úplnej pravdivosti cítil slová Pána: „Beda svetu! Beda vám boháči!“ Ľudia prichádzali a odchádzali; naráz mi vo mnezasvitla tá myšlienka: čo že sa ti môže stať, keď aj neoznámený dnu vkročíš? Najviac čo sa mi môže pridať, bude to, že mi dvere ukážu, asnád ani to neurobia a ja zachovám dušu od zahynutia večného!
V krátkosti som si to rozmyslel, utiekal som sa k Bohu o pomoc, vyskúmal som príležitosť, a idúc prez mnohé izby prišiel som až do pokoja nemocného. Tu sem tedy stál; a moje zjavenie sa tam bolo pre týchto ľudí jako zjavenie sa nejakého strašidla o polnoci. Chorý zblednúl, ostatní ma mlčký poobzerali, a mne sa zdalo, jako keby vnútorne sa predca boli tešili nad mojou opovážlivosťou, lebo sa mlčký jedon za druhým z pokoja ztratili; chorý sa ma ale pýtal slabým a trasúcim hlasom: „Čo že je vaša žiadosť?“ „ Já som kňaz farský,“ hovoril som a moja obyčaj je, že všetkých našich nemocných navštevujem, a tak by som si to ani odpustiť nebol mohol, vašu Excellenciu vo vašej chorobe nenavštíviť; lebo já viem, že mnoho trpíte a ja by som vašej Excellencii tak rád spomôcť chcel!“ „ Vy mne spomôcť? “ pýtal sa pochybujúc a nikol mi aby som si k nemu sadnúl.

„Keď aj“ hovoril som, „sám nemôžem spomôcť, predca ale znám jednoho, ktorý istotne spomôcť môže, a už aj mnohým spomohol ktorí dôverovali v neho.“ „ A kto že je ten? “ „Vaša Excelencia ho istotne zná, aspoň dosť ste o ňom hovoriť očulí, lebo len puhé dotknutie sa jeho šaty uzdravilo ráz nemocnú ženu ktorá svoj celý majetok pred tým na lekárov bez výsledku vynaložila; ba čo viac on sleponarodeným zrak navrátil u vskriesil k životu mŕtveho, ktorý už štyry dni v hrobe ležal.“ „A ch, toho mienite!“ „Nuž či je ten snáď neni mohutný pomahač, a síce jedinký ten, ktorý človeku pomáha, keď ho už všetci opustili? “ „Nehajme to tak, dajte mi s tým pokoj, môj milý pane. „My ale pri tom nič nestratíme, keď jeho pomoc voláme, ba čo viac nekonečne mnoho vyhráme, poneváč je on práve tak milosrdný, jako aj všemohúci Boh! “ „ Boh !“ hovoril chorý, „kto vie, či Boh len jestvuje? “

Čas nútil, ja som sa nemohol do žiadných filosofičných dôkazov pustiť, ale som z krátka hovoril „Čo ale vtedy, jestli Boh jestvuje, a my o jeho jestvovaní sa v krátkom čase najstrašnejším spôsobom presvedčíme. Jedno je ale isté, a to aj vy sami vedet ráčite, že ešte nikto jestvovanie Boha netajil, výjmuc zlých a zkazených ludí; k tejto luze ľudského pokolenia snáď len nechceme sa počitovať? “ „ Nie! “ odpovedal chorý trasúcim sa hlasom. „Nuž tedy,“ hovoril som „Chceme sa na tohoto Boha milosrdenstva obrátiť, ktorý nás stvoril, ktorý všetké dni nášho života spočítal, a v ktorého rukách smrť a život väzí; jemu sa chceme oddať a jeho svätú vôľu plniť, aby sme, jestli by nás snáď z tohoto života pozvať chcel, milosť pred jeho súdom obsiahli.“ „Ešte sa ale nikto nenavratil, ktorý by nám bol povedal, či aj druhý život ešte jestvuje.“ „Mŕtvi sa ani neni k tomu ustanovení aby nás poučili, ale živá cirkev božia, ktorej základom Ježiš Kristus je, syn Boha živého.

K tomu je to ani neni pravda, že ešte nikto z tadiaľ sa nenavrátil, ktorý by nám bol povedal, jako to tam vyzerá; lebo ovšem prišiel jedon nazpäť a povedal nám, že dobrí podobní su anjelom božím, že do radosti Pána vstupujú, a že sú večne obdarení, a naopak, že červ zlých nevymre, a oheň pokuty jejich neshasne. On ale, ktorý dlh hriechu na kríži vlastnou krvou zničil udelil, keď zmrtvých vstal, svojím kňazom moc hriechy odpúšťať, a rozväzuje to v nebi, čo oni na zemi rozviazali; preto chceme sa aj z našich hriechov vyspovedať, aby sme od nich oslobodení súc, spokojne cestu do večnosti nastúpiť mohli, a tak k radosťám dietok božích v nebesách pristúpili.“

„Spovedať sa? “ hovoril trasúc sa; „ nie! “ ja sa nechcem spovedať!“ „A prečo nie? Však sa snáď len strašnému nebezpečenstvu na večnosť zatrateným byť do rúk nevhodíme, aby sme stým i najošklivejšími zločincam i do ohnivého žalára božskej spravodlivosti neprišli? “ „ Vy mne tu veľmi strašné veci hovoríte!“ „Strašné sú tieto veci len tomu, ktorý sa z Bohom smeriť nechce; ale potechyplné sú tomu, ktorý tohto najdobrotivejšieho Otca vzýva, ktorý vždy hotový je, nás prijať, a čo by sme sa aj tak veľmi mnoho proti nemu boli prehrešili. Lebo zretedeľne hovorí: i „V ktorýkoľvek deň sa hriešnik ku mne obráti, zabudnem na jeho všetke zločinstvá.“ Pomyslite si len sami, Vaša Excellencia, či vám to vždy radosť nespôsobovalo keď ste nekomu dobrodenia preukazali a či vám to ťažko nepadlo, keď ste niekoho pokutovať prinútený boli? či je ale večné milosrdenstvo nie nekonečne lepšie nežli najlepší najvznešenejší človek?

A či nezasluhuje právom od Boha zapovrhnutým byť ten, ktorý sa zdráha večným pokutám tak malou, jaká je spoveď utiecť? “ A konečne zaplietol som medzi napomínania tieto skrúšenosti plnú modlitbu a hovoril som na konci tej s najútlejšou útrpnosťou takto: „ Však veru, my sa chceme s Bohom zmieriť, a najsvätejšie sviatosti prijať?“ On ale hovoril: „No, keď prevelebný pane tak mienite, tedy už len v Božom mene!“ Já som upotrebil drahé okamyhy, prešiel som snim dľa toho jako nám to čas dovoľoval, hlavné punkta jeho života a udelil som mu sv. sviatosti, po čom v najvätšom pokoji od svojej rodiny sa odobral, a po krátkej hodine skonal. „ A čo povedala na to domová pani?“ pýtal sa pán Bohusváť.

„ Tá,“ odvetil pán Bohoľúb, „mala s inšími vecámi dosť roboty; lekár ale pozerajúc na mňa obdivujúcim okom, zatriasol hlavou reknúc: „ Prevelebný pane, vy ste tu opravdivé majstrovskú robotu vyviedol, jakej bych nebol očakával!“ Já ale ostré naň pozrúc povedal som mu: „Čo sa tu stalo neni môj vlastný účinok, lež je to dielo milosti milosrdného Boha, v ktorého vy neveríte, Na vás ale čaká niekdy veľká zodpovednosť, poneváč sa tak ťažko pri vašich nemocných prehrešujete; a od vašich rúk budú žiadané duše tých, ktorí vašou vinou večnému zatrateniu prepadlí; bo večným oheň preto menej nehorí, že vy naň neveríte!“ „On ale pravdaže sa usmieval nad touto odpoveďou?“ pýtali sa obidvaja. „ K môjmu najvätšiemu podiveniu počul som práve tomu protivné, hovoril pánej Bohoľúb,“ lebo keď som odchádzal, povedal mi sluha komorný, že lekár je veľmi zamyslený po mojich slovách, a že hovoril: tento kňaz je človek veľmi strašný; on mi veci hovoril, ktoré mne povedať sa ešte posaváď nik neopovážil; a veru zle by to so mnou vyzeralo, keď by pravdu mal!“

Literatúra a kritika.

Sväté Druhotiny kňazské najsvätejšieho
Otca Pia IX. r. p. dňa 11 aprila roku 1869 slávené.

Spomenutá báseň svätým Druhotinám Jeho Svätosti Pia IX -ho venovaná, povodcom Ondrejom Durčekom, pre mnohé práce tlačiara, teprv dnes tlač zanechala. Zato však netratí ona na cene a hodnote svojej. Rok 1869 a deň 11 apríla ostane povždy pamätným v dejinách Cirkve, a pravý katkolík naň sa upamätať môže a má kedykoľvek.

Poneváč báseň táto nesmrtedlné skutky Jeho Svätosti opisujúc čitateľa k milovaniu pravej viery Cirkve katholíckej, viery tej zvestovateľkyni, roznecuje, srdce ale jeho hlbokou úctou naproti Jeho Svätosti naplňuje; pre tú príčinu všetkej chvály všetkého odporúčania a čim najvätšieho rozširovania hodná je. Po udaní cieľu svojho básnik predstavuje v 13. znelkách Jeho Svätosť jako prýšťa, biskupa, pápeža zavierajúc dielko svoje želaním: aby Jeho Svätosť Pius IX Cirkev sebe sverenú dluho ešte ve zdraví spravovať mohol.

Pius IX -tý, jako pryšť, je príklad kňazskej horlivosti obetovavosti, lásky; vzor svätosti života.

Po sedmoročnom účinkovaní pri jednom ústave syrôt v Rime, zažiadal si pracovať tam, kde sa národom ešte len prvá zora Kristovho učenia zapaľovať počína odobral sa do južnej Ameriky, menovite do Chýli, dľa toho „idúce po všetkom
svete učte všetky národy! Vrátivší sa odtiaľ prelátom S. Michala, hneď zas arcibiskupom špoletským a biskupom z Imoly menovaný je, kde si toľko zásluh zhromaždil, že mu Boh hodnosť a úrad ten zveril, nad ktorý vyššieho svet tento nemá.

O pápežstve Piusa pôvodca takto hovorí:

Celému tak svetu Predstavený.
Najsamprv si o to pečoval,
Bys po Bohu hlavnej venoval
Úcty dôkaz í vierou zvečnený

Svetici tej, již matkou menoval
Kristus Pán, Syn Boha milený,
Preto Duchom Svätým nadšený,
V hlavnom chráme Ríma si zvestoval

Pred pastiermi celej Cirkve Svätej,
A pred množstvom ľudu zbožného,
Článok viery nikdy nepodvratnej:
Že svätá Mária, matka Krista,
Počatá bez hriechu dedičného
A bez všech hriechov je Panna Čistá.

Nasleduje vyhlásenie za Svätých v Japanu umučených vierozvestov, svätenie osemnástoročnej pamiatky mučedtníctva svätého Petra apoštola, kde Jeho Svätosť je vyobrazený jako najhodnejší Nástupca s. Petra apoštola nie len čo do úradovania ale aj z ohľadu tej hotovosti aby budeli potrebno, aj dušu svoju za ovce svoje položil.

Apoštolských kniežat si pamiatku
Smrti nedávno obnovoval,
Nad slávou Cirkve sa radoval
Vyvýšenej z malého počiatku.

Ty želáš oslávenú rozmnožiť,
Hotový, jak Tví Predchodcovia.
Za Ňou i dušu svoju položiť.
Podarené je i toto pripopodobnenie,

Jako nekdy množstvo vyrojené
Na horu, by Pána lapilo,
Jedno „ja som “ k zemi sklonilo
Ježišom ku nemu premluvené:

Tak vojsko, jenž tróny oprávnené
Kniežat Itálie sborilo,
Tvoje Dôstojenstvo srazilo
K podmaneniu Ríma vystrojené.

Tu sa pýta básnik: prečo
Ty Svätý Otče! bezbranný proti tomuto vojsku
si víťazil;? a odpovedá:
Lebo tamtí s bezprávím spojení,

S Tebou pravá božskosť váľcila,
Preto Bohom bol si ochránený.
Majúc pred očima olúpenie pápežských zemí
Piemontom hovorí k Velikým násilnosti tropiacim:

Vy Velikí len že borte teda!
Vylievajte i krv nevinnú,
Že súdy božské vás neminú
Verte, Boh padnúť Sionu nedá atd.

Trónom Rímským vaše tróny stojá,
Jestli že ním zlostní zatrasú,
Vaše tróny v ten čas v prach sa sboria.
Kráľovstvom Pápeža posvätenie
Kniežat koruny prijímajú,
A národy práv svých ujistenie.

Aj my toho sme presvedčenia; lebo Pápež je námestníkom Krista Ježiša i v kráľovskom úrade, odkaď božskosť kráľovského úradu aj jiným panovníkom svätosť a nedotknutedlnosť prináša. Nie teda z milosti ľudu, ale z milosti božej kráľovia sú kráľmi. Pritom zákonník Pápeža obsahuje spravedlnosť, pravdu, slobodu, lásku; zákony teda Bohom zjavené, večné, nie násilenstvo, bodáky, oportunitu, a jiné machiavelské predpisy, ktoré bodákmi bránené aj tymi zborené bývajú.

Len zavedený ľud a zyskuchtivý podmanitelia mohli sa kedy na dedictvo s. Petra oboriť. Nepredpojatý ľud vždy bol verným Rímskym Pápežom. Napoleon I -vý sa zmocnil štátu Pápežského a Pia VII -ho dal do väzenia. Ale Napoleon bol z trónu zhodený, a Pius pri jasáni kresťanstva a svojich verných poddaných kráľovský svoj trón zas zaujal.

Klesanie nevery, rozličných bludov po svete, a rozkvet pravého náboženstva mohutnému vplyvu Jeho Svätosti básnik takto privlastňuje:

A za prospech namáhaní Tvojich,
Že sa počet pobožných zmáha,
A duch sveta ustal v bludoch svojich.
S potešením vidiš, jak prekvetá
Pravá viera, kresťanské čnosti,

Navzdor odporníkom činnosti,
Po všech stranách širokého sveta.
Na zjavených pravdách sa osveta
Kriesi v veriacich spoločnosti,

A svojich hraníc v čulej radosti
Porád šíri Cirkev Svätá, atd.
I Nemecka rozum zbožňovaný
Vlastní svoj nerozum poznáva,
Vierou Bohom danou prekonaný.

Nemecku by sme priali; aby nezostávalo pri svojej ničote nihilismu, ale aby zároveň Anglicku valne do Cirkve katolickej sa zhromaždovalo.

Spieva ďalej o vierozvestoch Pápežom po svete poslaných o založení biskupských stolíc, o uzavretí konkordátov s panovníkmi; a nasledujúcim želaním končí svoju prácu:

Námestníku Boží,! Kráľu, Kráľov
Otče, Spravca Cirkve Vznešený!
Vod vozdraví Tebe sverený
Ľud múdrosťou, láskou neustálou!
Nech národy všetkých zeme krajov

V Cirkvi Tvoj sú v jedno spojení,
Vierou láskou, čákou (nádejou) živení,
Jednou Boha nech velebia chválou!
Požehnaj nás Tvým svätým žehnánim,

Prostredkuj mír, pohodlie časné,
Búrkami sem tam v svete metaným.
Nadvrch milosť Boha nebeského!
A keď svieca života shasne
Priveď nás všech do raja večného!

Cena básne tejto 5 kr. r. č., čistý výnos pridá sa k halierom Petrovým.

Dopisy.

Z Rožňavy. Velebný Pane Redaktore! Jesli že za dobré a slušné uznáte, tak prosím by ste to čo Vám prítomne píšem, vo Vašom výbornom časopise „Cyrillo a Methode uverejniť ráčil. Kde bolo tam bolo ale skutočne bolo. Je tomu už niekoľko rokou, čo jedon kňaz medzi svojimi farníkami chcel založiť a do života uviesť náboženský spolok Sv. Cyrilla a Methoda, ktoréhožto Spolku uloženia je; modliť sa za sjednocenie rozlúčenej Cirkve. Spolok tento, jak známo je potvrdený i od sv. Otca Pia IX. 12 Maja 1852. I oznámil ten kňaz tenže svoj úmysel svojej patričnej Vrchnosti. A hádajte jakú asi odpoveď na to dostal? Bezpochyby reknete. Inu, Vrchnosť to len musela schváliť.

Ja ale pravím Vám: Horkáže vaša brindza! Odpoveď bola: že je to, vraj exotičný Spolok „exotica societas.“ No ja som síce len Sprosťák, ale predca nikdy, ani len vo sne na myseľ by mi to napadnúť nemohlo, aby náš milý Sv. Otec Pius IX nejaký exotičný Spolok potvrdiť i len môhol. Tak by i On, ten náš drahý Sv. Otec musel byť nejaky exotičný Pápež, čo? Velebný Pane Redaktore! Prosím Vás, nože mi teraz odpovedzte na tieto moje dve otázky: 1-é či ozaj takovú Vrchnosť, čo ten Spolok Sv. Cyrilla a Methoda exotičným Spolkom byť pravila tiežj posuit Spiritus Sanctus regere Ecclesiam Dei? A 2-é Keď tá Vrchnosť pravila Spolok Sv. Cyrilla a Methoda je exotičný, jaká asi Holubica sedela vtedy tej Vrchnosti na pleci, a šuškala jej do ucha, zdáliž taká ako sv. Gregorovi Velikému, čili nejaka druhej sorty? 1)

Jeho Excellencia najdôst. p. biskup rožňavský Štefan Kollárcsík dňa 18. t. m. umrel.

Na odiósne veci škoda odpovedať. Škoda svätého oleja na oheň hádzať a svätý pokoj rušiť na deň tisícročnej pamiatky smrti sv. Cyrilla, i po smrti biskupov. Pozrite na Velehrad a tam uvidíte: quos posai Spiritus s. regere Ecclesiam Dei. Tam je to k závideniu, u nás všetko k žlči rozhorčenosti kedykoľvek sa jedná o dobro slov. katolíkov. Red.

1) Či to snáď nebol ňáky čierny krkavec? Dopis.

Cirkevné a Školské Zprávy.

Trnava. Dňa 24. julia b. r. tu odbývaly sa Zádušnice (Requiem ) za blahej pamäti nebožtíka Štefana Moysesa biskupa b. bystrického v chráme sv. Uršuly. Nebožtík velikým za živa býval Dobrodincom tomuto kláštoru. Mšu sv. slúžil o 7 1/2 hodine dôst. p. J. Homoky kanonik trnavský, a spolužiak nebožtíka.

V Kláštore pod Znyovom. (Znio Váralja) dňa 5. augusta b. r. bude sa vydržiavať druhé valné patronátské zhromaždenie straniva nádejného samostatného kresť.kat. reálneho gymnázia tamže založiť sa majúceho. K tomuto zhromaždeniu nielen pl. t. patronátski členovia lež i ctené, Cirkev svätú a slovenský národ milujúce Obecenstvo s úctou sa povoláva.

Pojník (Opozdeno). Dňa 29. apríla b. r. vo filiálke Hutti pridrúženej k fare Pojnickej o 12 hodine poľudnajšej pri prudkom vetru vypukol strašný požiar, ktorému v krátkom čase 12 domov v obetu padlo. Úbohí títo vyhorelci, baňskí to robotníci obrátili sa s prosbopisom k vysoko dôstojnej kapitule b. bystrickej, od ktorejžto k uleveniu svojej biedy 40 zl. r. č. veľkodušne obdržali. Pán Boh zaplať, a poteš zarmúcených ešte s viac podobnými milodarmi (Zpráva táto došla na nás teprv 1. julia b. r. avšak ju ujavňujeme trebárs dosti neskoro práve preto, že lásku kresť. naprotiva oškodovaným vyhorelcom týmto môžeme preukázať chockedy, čo veru ani v mesiaci auguste nebude neskoro.) Red.

V Prahe má byť zriadený nový spolok „ Slávia “ ktoréhožto účelom by bolo: sbratrenie všetkých Slovanov a zeznamovanie sa z jazyky slovanskými. Vnútorna správa bola by česká, a navonok slovanská. (P. b. V .)

Frankfurt. Rozličné deputácie biskupské i krajinské z Nemecka vystrojené ponáhľaly s koncom marca a na začiatku apríla b. r. jedna druhu stíhajúc do Ríma, aby tu do rúk složily Jeho Svätosti Piovi IX r. p. čo sekundiciantovi adressy oddanosti lásky a vernosti, (ktoré do 3. aprila podpísalo 1 million a 230,000 nemeckých katolíkov ) a aby Otcovi svojmu milovanému odovzdaly summu v Nemecku zosbieraných svätopeterských halierov, a rozličné iné umelecké dary. Biskupstvo v Múnsteru ( v Monastýru) zosbieralo a poslalo: 89,050 frankov; v Padernbornu 65,636 frankov; vo Vratislave zosbieralo sa do 1. aprila 35,000 tolárov; atd. veliké summy zo 24 biskupstiev. Spolky a korporácie zaslaly mnohé úmelecké dary jako: obrazy, kasule oblek. cirk. k službám b. atd. v čom najmä mniššky v Mainzu (Mohúč) vynikaly a sa vyznačily . Konečne v Nemecku na pamiatku sekundíc Pia IX. r. p. založily sa mnohé zakladiny, nábožne dotácie jako: kapla Piová v Berline dostala len z Breslavi 400 tolárov. V Greifsvaldu študenti, v Niederradu kath. obec Frankfurtská zamýšľajú vystaviť chrám boži atd. atd. Piov fond k založeniu missionárských staníc zraste na 30,000 tolárov. (Krasné sú to vyjavy cirk. života a vrúcnej oddanosti a hlubokej úcty k najvyššej hlave Cirkve zo stránky nemeckých katholíkov podlúžnej, a my silno veríme ba vieme že aj iné národy jestli neprevýšili nemecký národ aspoň sa nezahambili pred nim v tomto ohľade.)

Rím. Sv. Otec odovzdal drahocenné omšové rúcho ktoré bol darom dostal k svojím sekundiciam, basilike Lateranskej stolnému to chrámu biskupa rimského sveta (omnium Urbis et Orbis ecclesíarum mater et caput;) kde sa bolo vydržiavalo pät všeobecných snemov cirkevných a kde každý krok upomína na nejakú svetodejinnú udalosť. V basilike sv. Petra pri kopáni ohľadom na miestnosť pre budúci snem prišlo sa na hlbokú jamu v nejžto sa kosti ľudské nachádzaly. Tieto kosti pochadzajú od kresťanov ktorí po svojej smrti dávali sa pochovať na blízku podotknutej basiliky od 4 -12 stoletia, pri stavbe a však tohože chrámu boly ich kosti sobrané, a v nadrečenej jame pochované.

Švajčiarsko. V marciusi b. r. um rel Dr. Húttenmoser v Rorschachu, bez toho žeby bol prijal sväté sviatosti umierajúcého však on čo neznaboh bol úhlavným a hlavatým protivníkom takýchto a podobných svätých veci. Cirkev poneváč nikdy sa nespovedal, za živa odoprela mu obradny pohreb. V tom krikom, besné hlasy zúrivosti ozývaly sa: zo všetkých strán, hanila a potupovala sa táto ukrutnosť Cirkve našej! Toto tým viac do očí padá, poneváč časopis St. Gali nedávno bol písal: „My sa neuspokojíme zatiaľ pokým sa ľudia nebudú rodiť, sobášiť a zomierať bez kňazov.“ A predca stránka táto neznabožská, ktorá bojuje i na smrť oproti kath. kňazom žiada konečne aby kňaz požehnal a posvätil ešte i hrob zatvrdlivého a nekajúcneho neznaboha!