Časopis: Cyrill a Method, rok 1869, číslo 18

Obsah:

: Úvod a záver
Anton E. Timko. : Maliar.
: Pravá náchylnosť pravý pocit k prírode.
: Petície o slov. gymnasia.
Drahotin. : List tretí.
: Dopisy.
: Cirkevné a Školské Zprávy.
: Úctivé pozvanie ku predplateniu na Cyrilla a Methoda s Vojtechom.

Úvod a záver




CYRILL a METHOD.

Katolícke Noviny pre Cirkev, Školu a Literatúru.

Číslo 18.
V Trnave dňa 24. mája 1869.
Ročník XVI.

Predplatná cena s „Vojtechom,“ celoročná: 4 zl. 50kr., polročná: 2 zl. 25 kr, samého „Vojtecha“ : celoročná 1 zl., polročná 50 kr., i s poštovou dopravkou.

„Cyrill-Method“ vychádza každých osem dni; Vojtech ale len za mesiac raz. Predpláca sa u redaktora Štefana Rúčky v Trnave (potočná ulica čislo d. 260).

Redaktor: Štefan Rúčka. Vydávateľ a majiteľ: Dr. O. Radlinský farár v Kútoch, ostatnia pošta Búr St. Georgyia: Hohenau.

V Trnave 1869. Tlačou. Žigmunda Wintera.

Maliar.

Anton E. Timko.

Na dvore slávneho Bogorisa Kráľa
chýrečná svetlica obrazáreň stála;
obrazáreň slávna v deviatom století,
o ktorej po dnešný deň ešte chýr letí.

Obrazy svedené rukami slávnymi,
bláženým sa cíti Boris medzi nimi.
Avšak v obrazárny chybí ešte obraz,
ktorý-by pohnutia na sebe nosil ráz;
a taký mu obraz maliar nezmaluje,
bo každý všednú vec v sebe obsahuje.

Rozhlási Bogoris po šírej krajine:
„Maliar, ktorý obraz podivný vývine,
mnoho zlata striebra a vzácne poklady
obdrží od štedrej Bagôrisa vlády“ !
Aj! tu sa poberá do Thesaloniky
Svätý Method maliar, umelec velíký
na tvrdz Bogórisa, na hrad krásotvárny,
vstupujúc do slávnej jeho obrazarny
prichodí s úmyslom, že maľovať bude:
obraz o poslednom Boho-Krista súde. “ !
Maluje umelec jedon strašný obraz,
umelecká ruka hrozný mu dáva ráz.

Kto sa naň podíva, oči k zemi sklopí,
bo pri pohlade naň hrúza ho obklopí.
Významu jeho sa nemožno domnívať,
nemožno sa dlho na ten obraz dívať
Velebnosť i hrúza v ňom sa predstavujú,
chóry anielov sa vôkol Krista snujú,
nevinné detiatka, mládíci i starí. . . .
jasajú majúce vyjasnené tváry . . . .
pozerajú hore v preradostnej túžbe,
na Krista, v jehožto stáli vernej službe!

A na ľavej strane stoja odvrženci,
slúži pekla, kostry, samí zatracenci,
škripiaci zubámi jako bedákajú,
že sa v pekle večne mučiť, trápiť majú!
No, obraz ten toľko má v sebe živosti,
že diváka prejme mráz, hrúza cez kosti.
Uviedol umelec dej v obraz ten zdarný
vo stkvelej Borisa kráľa obrazárny.

Prichádza i Boris, s mnoho umelcámi
posúdil ten obraz čudný a neznámy;
či zdarnej malovke pohnutia ráz je dán?
Ziera naň a posiaľ byvše tuhý pohan
nemôže znať výjav dej toho obrazu.
„Maliara! väti on povec nám odrazu
čos to namaloval? Oh! to výjav hrozný!“
„Či to obraz svetský, a či je pobožný,
veď. celé dvoranstvo moje sa ho hrozí.

„Koho predstavuje, povec, mužu boží!“
V nábožnej pokore maliar odpovedá:
„Čo som vymaľoval naraz riecť sa nedá;
Pozri; a k spaseniu kráľu nech ti zíde:

„Takto Kristus všetkých ľudí súdiť príde
„Verím! v úžasnutí Bogóris kráľ riekne
a pohnutý v duši na kolená kläkne . . .
zopnúc ruky na hor, k modlitbe sa chystá . . .
káže sa pokrstiť, chce znať Pána Krista!“

Za príkladom kráľa ešte nekresťanský
prijímal krst svätý, celý rod bulharský,
prijímal s nadšením božiu, vieru istú,
skrz’ predivný obraz pršiel k Bohu Kristu!“
Anton E. Timko.

Pravá náchylnosť pravý pocit k prírode.

Mnohí skúsili a skusujú za dňov našich že ľud kresťansky nema veľkej veľmi chuti vôle, citu, a náklonnosti k prírode. V kráse prírody on nenachádza takého, jaké by mal mať oblúbenia. v ňom ubúda tratí sa jeho náklonnosť k prírode. On neobraca toľku pozornosť na zjavy, a úkazy v prírode, a dômyslny rozumný človek toto všetko za smutnú skusenosť považuje, a berie. Mohol by niekto tuna síce nadhodiť: „Však dnes veľmi mnoho cestovateľov svetom sa uháňa mnoho skúmateľov prírody, krásne kraje, a krajiny precestuje, v prírode vyhľadáva to, čo znamenitého a užitočného ale skrytého väzí v nej.“

Lež my tuná ľud berieme v celku a vo velikosti-všeobecne, a hovoríme tuna o náklonosti ľudu k prírode, a nie jedine o zaujímavosti za zvláštne znamenitoveľkolepé kraje a krajiny istých cestovateľov ktorých aspoň vätšia čiastka keď ich lepšiej očiami našima premeráme keď im lepšiej do oču pozreme o všetko iné zemské, a časne dbá, len o večné tak úprimne sa nestará, áno za zýskom za svätskými ohľadami sa sháňa, ale česť a chválu božiu, v dielach jeho, teda čest pôvodcovú natúry a dobruo blížneho nevyhľadáva, o krásne stvorenie božie nepriam srdečne dbá, a sa stará!“

Ešte i toto druhé mohlo by sa nadhodiť: „Ľud naš obyčajne a zvätšia pod šírim nebom pracuje v potu tvári vyhľadáva chleb svôj vozdejši. Je to jeho lôs, a povolanie pod šírim nebom mozolovať, horko-tažko pracovať; nuž teda jakože môžeme, a smieme očekávať od nášho obecného ľudu, aby On to obdivoval čo preňho je každodenné, čo vidí ustavične, totižto prírodu alebo aby on občerstvenie hľadal tam kde on má svoje každodenné trápenie, aby on kp. išol na prechádzku, kdežto on ukonaný len odpočinok pokoj potrebuje.“ Aj táto nämitka nehovorí oproti hore vyše vyslovenej skúsenosti smutnej. Ľud obecný pomerne ešte najviac sa zaujíma za prírodu, ešte najvätšiu chuť cit, a náklonnosť svojú prezradzuje k prírode; choc aj priňom badá sa tiež jakási chladnosť k starej tejto jeho priateľkyne.

Lež veľmi padá do oču to že priam tie stavy ktoré vymerané majú práce svoje, a úlohy v zatvorených izbách alebo kancellariach, priam ony sa menovite odťahujú od prírody, a najradšiej vyhľadávajú svojú zábavu, a obveselenie v dajakej verejnej miestnosti, asnáď v krčme, v hotéle v kaviarne v divadle atd. a dosti je pre nich, keď len kedy tedy vyvlečú sa na čerstvé, a slobodné povetrie do širého poľa asnaď len vtedy keď sa ony zavezú na sedliacké hody, kary veselia atd. Pravý pochop o tom: že natúra je nevyčerpatedlná studnica radovánok, a obveselenia, ano že príroda je jedno najšlechetnejšie, najčistejšie, a najnevinnejšie občerstvenie jak pre telo tak aj pre dušu človeka pravý tento pochop o prírode zdá sa: že mnohý úplne a naskrze potratili tento mnohým sa niekam podel.

Otázka teraz je odkiaľ pochádza to že za našich časov chuť citedlnosť a náklonnosť k prírode zo dňa na deň viac a viac sa trati? My na to odpovedáme: Z jednej stránky toho príčina je teraz panujúci nadvládny materialismus (sháňanie sa po časnosti po časných výdelkoch zo zysku chtivosti a lakomstva. Z druhej ale stránky vinu toho na sebe nosia i zle srozumený asketismus (prísne mravy, prísna pobožnosti áno výstredná, a krivá horlivosť náboženská.)

Vo veku našom panuje materialismus. To jest: koniec a cieľ nášho počínania je: výrobok, výhoda, zysk, lakomstvo, roskoše sveta ohľady časné atd. My porad iba čo sa len po roskošach a radovánkach telesných a smyslných, len po statkoch sveta tohoto zháňame. I jakože môže mať prívrženec materialismu, ktorý si zysk časný, hmotný nadovšetko váži jakože môže mať radosť v krásnej prírode, jakože ho môžu tešiť: krásne kraje zelené lúky, v dobrom poriadku nachodiace sa hory, poľa a lúky? keď on vidí, že on neni ten štastný ich majiteľ, a statkár? Pred dakoľko rokami cestoval som s jedným občanom po našom krásnom Pováži. Známy mi bol a je utešený kraj tento a predca, jako sme vystúpili na jedon vrch: „Ostré“ odkiaľ z vyšavy tejto utešený výhlad očiam rozprestiera sa na doliny Kysucké hlboko dojatý ostal, som stáť, a ztratil som sa v obdivovaní, a považovaní krásneho Slovenska.!

Lež i hneď som sa zpamätal že pri mne stojí môj spolucestujúci súdruh občaň ktorý chladnokrvne díval sa po krásnom kraji tomto. Pýtal som sa ho: či aj ostatni ľudia tak jako on chladno pozierajú z tejto výšky pozerúc na ňú vystúpia svoje utešené a milé Slovensko? drahý svoj rodný kraj? Ano bola odpoveď jeho a či sa človek môže radovať z toho, čo neni jeho? čim nevládne? Pozrite na tie doly vrchy hory poľa atd. tieto všetkie patria P. a Ľ. tieto všetkie sú statky bohatiera žida! Ja som mlčal, a vzdýchol som si z hlubiny duše srdca môjho však to nebola prvá ani poslednia moja skusenosť smutná! Neni tomu dávno čo som cestoval tiež po milom Slovensku, a vtedy k nám cestujúcim pri dražil sa aj jedon izraelita (žid) ktorý veľmi zrazený a smutný bol nad ztratou práve pochovanej ženy svojej. Mali sme všetci spolu útrpnosť nad zrazeným židom týmto nad blížnym našim utrápeným, ale nemohli sme ho nijak k rozmaru, k vyrazeniu priviesť. Vyšli sme na hrebeň jednoho vysokého vrchu odkiaľ bolo vídať krásnu dolinu s nadol vinúcim sa potokom. Tu žid do ohňa prisol a začal zápaliste rečňovať takto: „ Vieteli vy, kto tuna v tomto kraji najkrajší výhľad má? kto tuna všetky tieto hory, poľa luky v moci svojej drži? To je pán P. bohatý žid a statkár i patrón mnohých fár na Slovensku; hľa všetko to čo vidite je jeho majetok.“

A tak istotne materialismus v dobe tejto otravuje nám radosť a obveselenie nám kali a ruší ktoré by sme mali a mohli mať v krásnej prírode Boha: Či teda len to robiť má človeku radosť, čim on vládne? Či teda sedliak na všetko ine sa má ľahojstajne dívať len nie na svoje vlastné role poľa lúky a hory? A ja ktorý nemám ani len na jedon krok, na jednu piadu zeme, role lúky a hory, ktoré bych mojim vlastníctvom menovať mohol, a aj ini tiež mnohí ktorí nie sú majitelia gruntov, nie sú statkári žiadni či my psotári na penziách alebo biedni remeselniei nemáme mať žiadnej radosti v prírode božej? Pekne ďakujeme ti ty zkazonosný a obveselenie vyvracajúci materialismus!

Nie nie, to tak nemôže byť. Príroda je božské stvorenie, je domom a chrámom Boha, a my všetci sme čo dietky božie urovnopráveni k tomu, aby sme sa z krásnej prírody, z tohoto velikánskeho diela božieho tešili a radovali.
Aj na mňa usmievá sa krásne nebo tam hore, ktoré neni majetkom žiadneho človeka, ale len toho bude, kto si ho dobrými skutkami, vierou živou, a vrúcnou láskou zaslúži! Aj pre mňa zelenajú sa poľa lúky role a vrchy hory aj pre mňa kvitnú ruže v záhradách a ovociny; prespevuje vtáctvo; tečie rieka voda atď. Na všetko toto mám ja to isté právo jako ho má majiteľ gruntu, a statkár choc sa on aj v povedomí svojho vlastníctva nad hrudu povsnáša: Ktože bude takým blazňom aby sa pýtal pri každej krásnej a znamenitej veci čia je? komu patri? však vlastne len Boh je pánom a vladarom všetkých týchto vecí v prírode.

A či sa ja mám nad tým rmútiť, či to mám závideť, že Boh vždy iným a nie mne odovzdal a zveril správu a odpovednosť správy týchto veci? že toho alebo druhého ustanovil a učinil bohatým rolnikom, občanom, mešťanom; že toho alebo druhého na hodnosť tú alebo inú povýšil za vrchnosť tú alebo inú postavil? Či ja čo dieťa božie nemám sa radovať nad štastim blížneho mojeho a nad tým že sa on a jeho domáci dobre majú? choc sa i mne nepriam dobre na svete vodí? Ale na toto všetko nepomyslí si sobecký, a lakomý materialista. Čo on nemá, čo neni jeho, to si on nevšímá jako by to ani na svete nebolo: Preto mu aj schádzajú tak mnohé veselosti a najčistejšie radovánky. Lakomstvo teraz panujúce tak hrubé je, že veru lakomcovi nijak sa nepáči krása prírody božiej. Pohľad na klenutie nebeské, na nebe hviezdami posiaté pohľad na jasne slniečko, na červanky večerne, považovanie zeme a jej odevu rúcha v rozličných roku čiastkach krásne ruže, a rozmanitosť ich barvy, milý a ľuby spev vtákov-slovom všetkie tieto dôvody všemohúcnosti, dobroty múdrosti a lásky božiej sú pre materialistov veľmi ošklivé, a nepríjemne, lebo toto všetko materialista ani odpredať ani zameniť, alebo zastaviť nevládze, ani veru dajakú hostinu z toho si pripraviť nemôže. Už ale jeho Bohom je brucho, a koniec zahynutie.

A pride náhla smrť na lakomca, a na zháňajúceho sa jedine za statkami svetskými-hrubého materialistu, a povie: Blázne, a čo si nashromaždil čie to bude? I v čom teda hrubý materialista nachádza potešenie, a obveselenie? keď nema žiadnej radostí v krásnej prírode? Nuž v krčmách zkracuje si on dlhé chvíle kde srdce prázdne ostáva choc aj často tuna divoké rozveselenie nastane a má miesta; alebo v divadlách, kde on musí sa uspokojiť jedine s nasledovaním a opičkovaním prírody samej, a života ľudského; ďálej v hrách v kartách, kde i čas nemilobohu mrhá, i zdravie, ba aj majetok a dobré mravy utráca; konečňe v báloch v plesoch v návštievách a schôdzkach, v tmavých kútoch, v obcovaní s ľahkými osobami hľadi hrubý materialista dlhé chvíle ukrátiť, ale odtiaľto horši i na vačku i na srdci svojom vychádza von než vchádzal dnu; ba sa v nich pochoval; lebo k časnej i večnej záhube spiechal. Kto sa teda odťahuje od obdivovania krásnej prírody božiej, od tohoto domu, a chrámu božieho hlasajúceho nám zrejme: všemohúcnosť, dobrotu, múdrosť a lásku Boha ten nesmierne si škodi na svojej duši na srdci svojom, ten preto, že zlé zchôdzky obľubuje viac nežli prírodu b.: ten z jednej nepravosti do druhej padá, a tým samým čo sa iba len nemravnosť po obcach zmahá, a šíri.

Hrubý teda materialista, ktorý buďto z lakomstva alebo zo zyskuchtivosti a časného ohľadu zháňa sa po statkoch a roskošách sveta tohoto je prvý, ktorý kalí, a ruši chuť, a vôľu a pocit k prírode božiej. Z druhej stránky ale vina, a príčina toho, že za našich časov vôľu a chuť našu tratíme k prírode b. spočieva aj v nedorozumenom asketismuse (v prísnom živote v prísnych mravoch, vo výstrednej horlivosti kresťanskej teda v ztreštenosti, a prepiatosti.

(Pokračovanie badúcne.)

Petície o slov. gymnasia.

Nedávno „Slovenské Noviny“ rozposlali na čitateľov svojich kamenotisné hárky, obsahujúce petíciu o slovenské gymnasia. My nielen že proti tomuto nič nemáme, lež i srdečne sa tešime tomuto kroku; lebo slovenské gymnasia nielen že nám dľa práva a spravodlivosti pomerne prislúchajú, no i jako pre politický tak i pre cirkevný život na našom hornom Uhorsku sú nevyhnuteľne potrebné. Jedno je len, čo nás pohlo k písaniu riadkov týchto, a to je stanovisko naše katolické. V petícii tej hovorí sa len vôbec o gymnasiach pre Slovákov, bez toho žeby pridano bolo: koľko katolických by malo byť medzi nimi. Dľa našeho zdania aspoň by sa malo do petície vložiť: aby vysoké ministerium ráčilo zriadiť gymnasia pre Slovákov i dľa pomeru obyvateľstva slovenského vôbec i dľa pomeru náboženstva zvláštne. My zaiste docela sa vyslovujeme proti interkonfessionalným školám, ktoré nič dobrého neprinesú pre cirkev a človečenstvo. Tak sa ovšem vidí, že vláda, jestli ozaj dá (?) Slovákom dáke gymnasia, dá len beznáboženské: preto teda v oboch pádoch: či dostaneme či nedostaneme slovenské gymnasia, neprestávame prosiť a povzbudzovať milovníkov cirkve a národa ku zbierkam na katolické reálne gymnasium v Kláštore pod Znyovom.

Neídeme obšírne hovoriť o beznáboženských školách, lebo o predmete tomto práve vyšiel výborný dvojhárkový populámý spis: „Či ozaj majú byť beznáboženské školy zaprevedené?“ od Jana Schulistu, kňaza ostrihomského arcibiskupstva, a je k dostaniu (po 10 kr. r. č.) u v. p. Jána Schulistu v Szkiczó, posl. pošta Aranyos Marôth, jako i u v. p. Franka V. Sasinka v B. Bystrici. Prajeme spisu tomuto, aby bol čo najviac medzi ľudom rozšírený, žeby ľud náš aspoň vedel: čo a jaké sú to tie beznáboženské školy?

List tretí.

Drahotin.

K Priateľovi budúcemu kazateľovi.

Z pod Siona 4-ho januara 1869.

Drahý brat môj!

Keď hovorím, že nektori kazateľia prinútení su už teraz hovoriť s Dávidom: non possum sic incedere, quia non usum habeo; nechcem tvrdiť, že títo naši kazateľia neučili sa theologiu, že tito zanedbali dogmatiku, morálku, výklad písma a jiné bohoslovecké a týmto pribuznie vedy ale, jako som už v prvom liste spomnel, myslím, že čo prospeši, ti chcieť a vedieť jestli nemôžeš, čo chceš a vieš s druhými zdeliť? Veda tvoja bez zbehlosti v reči, a reč bez vedy sú mrtvé statky; čo to na plat, bárs vieš z pamäti všetkých svätých Otcov a nemôžeš ziskať ani jednu dušu, poneváč nemáš slov, ktorými by si ju o veci presvedčiť mohol, alebo keď ťa tvoj človek nerozumie; dobre povedal starý Cicero. „Nam quum omnis ex re at-que verbis constet oratio, neque verba sedem habere possunt, si rem subtraxeris, neque res lumen, si verba semoveris“ (De orat. 1. 3. c. 5.) Ty chceš presvedčenie o vznešenosti, pravde, užitočnosti, potrebe viery v Krista vštepiť do srdca poslucháčov, chceš aby si ho prisvojili, treba ti teda slova, reči, tohto výrazu myšlienok a citov rečníkových; a od reči závisi mnoho, áno najviac; slovo má dakú okuzľujúcu silu, ktorú vie zacítiť i nevzdelaný človek; kdežto vnútornú cenu myšlienok iba vzdelaný vedomec chápe; vyšleš-li vznesené m yšlienky v otrhaných zdrapoch k srdcu ľudu nevzdelaného alebo k rozumu vzdelancov, razom sa ti od nich odvráti ľud, opovrhne nimi vzdelanec.

Tvojej vedomosti sú material kamenie, z ktorého vystaviť máš hodnú majstra búdovu. Keď máš material, nemôžeš povedať, že máš už i búdovu; musiš ale najprv kamenie poukladať, tuho pospájať, kde tu zaokrúhliť, vyrovnať, zaliečiť, až dostaneš z neho milý úhľadný celok. A hľa v sporiadaní tohoto materialu v úhladný celok väzí úkol reči. A naša reč sa k tomu velice dobre vhodí; poneváč je, čo výtvor ducha slovenského tak tvorivá, ohebná, mäká, na slová bohatá, jako sám duch; a to ani ináč nemôže byť; „reč je, jako hovori Humboldt, večne opakujúca sa práca ducha: učiniť ohebný hlas za výraz myšlienky, ona vzniká zo vnútornej povahy človeka v tom stupni že jestli pýtaš sa po pomere a súvislosti medzi rečou a národním duchom, môže ti platiť rozumná vzláštnosť národov za príčinu a úkon reči.“

Čistota a zprávnosť reči su nevyhnuťelné podmienky rečníctva. Aby si ma však nepodozrieval, že asnáď v zápale vec preháňam, nech za mňa hovori jesuita Schleininger, ktorý nenie Slovan.

„Dobre známo, že odzrkadlenie svetla z kryštaľových plôch je tým živšie a pravidelnejšie, čím čistejšie a dokonálejšie su plochy; práve tak rozširuje reč tým viac svetla, čím je čistejšia a správnejšia. Na všetko vynájsť vzláštny a zprávny výraz platí za svedoctvo dokonálej zbehlosti v reči; avšak je to spolu i prostriedok dokonálej výrečnosti. Cicero predpokladá u každého, kto chce byť rečníkom, čo nevyhnutedlnú podmienku známosť reči materinskej: „Neque enim conamur do cere eum dicere, qui loqui nesciat; nec sperare, qui Latine non possit, hunc ornáte esse dicturum: neque vero, qui non dicat, quod intelligamus, hunc posse, quod admiremur, dicere (Deorat. 1. 3. c. 10) Teda ani len povedať nesmieme, že ten, čo nevie dokonále materinskú reč, učiť môže; kdežto kňaz učiť musi. Euntes docete!

Avšak tu som priviedol mienku pohanovú; nože nazrime do sv. pisma, či tam nenájdeme podobného? Ovšem že nájdeme: Sv. Pavel v I. liste ad Corinthios píše: „Tam multa, ut puta genera linguarum sunt in hoc mundo, et nihil sine voce est. Si ergo nesciero virtutem vocis, ero ei, cui loquor, barbarus; et qui loquitur mihi barbarus (c. XIV. 10. 11.)

Slovenský kazateľ musi sa stať prostonárodním, musi si obľubovať i v prostom poslucháčstvu, v ľudu, ku ktorému nemôže jako Joviš z oblakov hovoriť, ale zostúpi medzi svojich poslúcháčov, čo je ináč povinnosť každého prostonárodnieho rečníka. „ Uiberall, wo ich zum gemeinen Mann rede (ich maine hier jeden, der kein Fach- Búchergelehrter ist) muss ich in seiner Sprache reden, und ihn zu meiner Sprache nur allmählig gewôhnen; ich muss nicht, wie aus den Wolken zu ihm reden, sondem auf seinen Grund und Boden treten, und ihn allgemach in meine Sphäre heben“ hovori Herder. čím jednoduchejšia, všeobsažnejšia je reč, tým pravdivejšia, milšia. Čo človek počuje lebo číta, jakoby z jeho duše bolo vyňato, to si človek hneď osvoji, to sa stane spoločným majetkom Verba valent sicuti nummi. Tanquam scopulum sic evitare debes insolitum et inusitatum verbum, hovori Cicero.

Hľa brat môj, koľké veci núťia nás k učeniu materinskej reči; a myslím, že veci tyto nejsú zbytočné, nie pobočné ale podstatné. Všetko totoj dobre znali chovanci na semeništi v O . . . , keď založili si pred siedmymi rokmi spolok k dokonálemu naučeniu sa reči slovenskej. Vytkli si za cieľ „poznať reč slovenskú v jej pravom a krásnom duchu; zmyť z kameňa drahocenného kôru špinavú, aby každý vidiac kameň lesklý ľúbiť a privlastniť si ho túžil; vyhodiť predsudky, jaké jím o reči tejto v školách do sŕdc vštepované boly; na krátko: presvedčiť sa o kráse reči národnej, z ktorej dokonálého znatia plynie láska k rodu a ľudu vlastniemu; o to dbať, aby každý úd spolku už predbežne taký stupeň dokonálosti v reči slovenskej dosiahol, by božie slovo bežne v nej hlásať v stave bol (zo stanov). Čo povieš na to, či by ste nemali príklad bratov nasledovať?! Kiežby nektorí ľudia, už čo nie z ohľadu svojich povinnosti, aspoň z ohľadu svojej cti jináč mysleli!

Duchovná osoba patrí medzi ľudí učených, a jako učený, má byť zbehlý v jazyku onoho národa, v ňom čo človek dokonály činne svojmu stavu česť pôsobiť, a božské učenie o mravnosti a blahosti hlásať má. Ľud veru sa nebude učiť, kvôli kňazovej ale kňaz sa musí učiť „ aby súc dokonály vo svojom povolaní prácou hmôtnou utrmáceným spoluobčanom vo chráme Pána potechy poskytoval v ľúbozvučnej výmluvnosti“. Čí má tá neumelosť a všednosť jakúsi česť za sebou? Mnohí sa gréckemu a hebrejskému jazyku dúkladne učia, a národnej reči neznajúc, nemotorne mluvia o svätých vecách. Jaká to nevďačnosť, pohŕdať rečou toho národa s jehož pracovitosti žije?! Než jako žiadne zle trestu neujde, tak i to pohŕdanie nehdy svoju pokutu zakúsi.

Mnoho bych mohol ešte písať, bratku môj, avšak bojím sa, že nebudeš mať trpezlivosti pri čítaní mojej morálky. Na teraz prestanem. Maj sa teda dobre, zostaň si verným povolaniu a haď umierniť zlosť oných synov, ktori nepoznajúc majestatný cieľ kazateľského úradu hádžu blatom po najužitočnejších áno nevyhnutne potrebných prostriedkoch, jejichžto pomocou dôjsť by sa mohli najkrajšieho ovocia. Avšak videant i psi!

Budúcne bratku môj, len úprimne! Hotový som prispieť ti svojmi slabými silami, bárs kedy, v jakýchkoľvek obstojateľstvách. Ver mi, to su najsladšie hodiny života môjho, keď môžem dačo činiť za Krista, vieru, národ a priateľov. Moje heslo je: verní viere otcov v bratskej jednote spasíme národ. S Bobom

Voždy tvoj úprimný Drahotin.

Dopisy.

Z Liptova. Konečne doniesli nám už aj rozličné časopisy vymenovanie tých nových pp. škôldozorcov, a medzi týmito nachádzame teda, ako nám už asi dva týždne vopred chyry zvestovali, p. Nemessányiho; len že tento okrem toho ešte ani na hodnosť kráľovského radcu povýšeným byť videť sa musí. Aj okres účinkovania jeho rozprestiera sa nie na Liptov, Oravu a Turiec, lež na Liptov a Zvolen. Podstata veci teda nieje zmenená, ba naopak divisia taká len ešte krajšie vyzerá aspoň v ohľade topografickom, a já prialbych nejednomu veľkomestskému pánovi prijemnú tú prechádzku na šturec abo na Čertovicu do Zvolena!

Zoči voči stojácemu podivnej skutočnosti tejto musí neomylne naskytnúť sa tá otázka: čo asi zamýšla terajšia vys. vláda naša s tou taktikou, akú ona „ohľadom školstva pritomne na javo nám dáva? Na otázku takúto malbych najmenej sto odpovedí a najmenej tristo poznamiek, kebych nechcel byť tu priobšírnym, priomrzlým a snáď aj prinezdvorilým. Odpoviem teda len zkrátka a doprosta to, čo každý nepredpojatý človek zdravým rozumom uhádnuť a neotupeným citom zbadať musí: že to tu veru len jedon z tých bodajby neboli opatrných krokov, aké za našich časov už nejedon minister v iných krajinách Európy urobil, k postupnému odlúčeniu školy od cirkve. Hovorím, že krok tento je opatrný; bo sťaby po strunách ide si ti on obozretne po sankcionovaných už paragrafoch toho školského zákona, ktorý na návrh terajšieho nášho ministra osvety, Jeho Excell. p. bar. Eotvoša čo do podstaty po nepatrných diskussiach od minulého snemu nesený, práve teraz do života sa uvádza.

O dokonalosti a nedokonalosti zákona tohoto obšírnejšie pojednávať ponechávam obratnejším perám. Z mojej stránky chcem tu podotkňút aspoň to, čo je v tomže zákone najdôležitejšie; a toto je mojím zdaním predovšetkým len to, čo v §. 15. zákona toho stojí: „Jestli vyššie vrchnosti vierovyznaní podmienkam obsazeným v §§. 11, 12 a 13 neučinilyby zadosť ani po napomenutí vlády tri rázy v každom polroku: nariadiť môže vláda založenie spoločnej obecnej školy, a obec splnomocňuje sa uložiť zákonom určenú školskú daň aj na tie vierovyznania, ktoré ani po rečenom trojom napomenutí buď nechcú alebo nie su v stave ohľadom škôl svojich zadosťučiniť podmienkam, obsaženým v odstavcoch horevyššie spomenutých.“ Kto už tento a n. pr. §. 90, 1) ako aj iné, menovite o obecných školách znejúce paragrafy zákona toho si prečíta, ten muselby mať naozaj len belmo na očiach, keby s odpoveďou odo, mňa už danou nesúhlasil.

Ale akože to len môže byť, namietne mi snaď niekto veď spomenutý zákon šetri si škôl vierovyznanských a jure supremae inspectionis, aké odškriepiť mu neľzä 2) chce on sice dozerať školám týmto, ponechať ich však čo do systému a spôsobu vynaučovania pod istými podmienkami vierovyznaniam samým? Uznávam; len že to „nie su v stave,“ tá nemožnosť zo stránky obcí či vierovyznaní, aká pri terajšom hmotnom stave týchto vo vlasti našej sice všade, zvlášte však u nás na horniakoch, všeobecnou (nepreháňam!) ľahko byť môže, ťahať bude za sebou bezpochyby sťaby trest pre chudobu“ tak húfne pretvarovanie vierovyznanských škôl tých na školy obecné či interkofessionálne, že snáď o krátky čas a všeobecné odlúčenie školy od cirkve s týmito prevedené byť môže, vynímajúc snáď u tých majetnejších obcí cirkevných, ktoré podmienkam zákona vyhoveť môcť budú, ktorých však pomerne k tým chudobným obciam nenie tak mnoho, žeby sme na ne priružové nádeje stavať mohli.

Aby ale tá v novom školskom zákone našom tak túžobne želaná a dôrazne odporúčaná fabrikácia obecných škôl dobre od ruky išla, o to pravdepodobne postarajú sa novomenovani pp. škôldozorcovia najmä vtedy, keď jednotlivci z nich a školám niesvojského vyznania dohliadať budú; bo já aspoň neverím, žeby všetci z nich vnútorného náboženského presvedčenia svojho ztriasť sa chceli, trebárs snáď ako štátni úradníci a vonkajšiu nestrannosť v ohľade tomto na javo dávať budú. A čoby aj tak nie už práve veľmi prísna nestrannosť u nich ako u súkromných mužov pre jednotlivé vierovyznania osudnou byť môže. Že obávanie sa v ohľade tomto nenie bezzákladné, potvrdzujú mnohé príklady v iných krajinách, kde podobné, keď nie tie samé experimentácie už urobené boly. U nás to pravda nejde tak napochytre, lebo veď sa to hlavou múr praj nikdy neprebije; ale čo sa nedá razom, podá sa časom, myslia si mnohi pedagogicki oblažitelia naši.

Viem, že už i teraz na úsvite tej novomodnej osvety u nás malby veľkú radosť, okrem iných, ten vychovavateľský spisovateľ Stephanie, ktorému o podobných vecach už roku 1797 tak sladko sa snívalo. Veľkú radosť pocíti nad nami Badensko, Bavorsko, Cislajthania atd. keď uvidí, že svätoblažujúce idey nemecké už i k nám Uhrom sa preborily.
Ale čoby už aj nik si nás povšimnúť, nik nad nami zaplesať nechcel: nuž aspoň sami budeme sa kochať v bláženom lône tejto novej osvetičky našej; a ktože, prosím, zabráni nám i zasmiať sa z chuti potom, keď z modzgu novovekej bohyne tejto kde tu po našich školách a vycibrené opičťatá sa vyliahnu? Veď či nenie to ten najpikantnejší vynalezok aspoň tej hmotovinárskej osvety terajšej, že človek len od opice pochádza? A trebárs už celá osveta za našich časov i v rozmanitých barvách svetu sa zjavuje, čože može jednomu rozvažitému a svedomitému človekovi ručiť za pravdivosť, za šťastlivé následky osvety takej, ktorú duch kresťanstva v každom obore vedy a umenia nepreniká? Osveta takáto je len dielo ľudské, ktoré dnes stoji zajtra zrušené bude; diela Božské ale pretrvajú zaiste nielen tie kamenné a egyptské pyramydy lež i všetke tie ozrutné pyramydy múdrosti ľudskej! Čo ručí nám za to, že jedna abo druhá barva osvety tejto nechová v sebe zkazonosnú otravu pre prítomné a budúce pokolenia?

Dôležitosť dobresriadeného školstva vôbec a pre vlasť našu zvlášte upierať mne tu sice vonkoncom nenapadá, keď i bez toho žeby rozvažitý jedon človek zo zatemnelosti a zpiatočnictva obviňovať ma chcel a smel, doprosta vyznať musím, že nerádbych veľmi preceňoval a za podmienku si ne qua non považoval tú výchovu školskú ku všestrannému vyšinutiu sa na najvyšší vrchol kultury národnej, tak ako ani túto nechcelbych jedine počtom čítať a pisať znajúcich premeriavať; bo znám, že kulťura táto nie tak zdola, ako skôr zhora sa vydobýja, nie tak a priori ako radšej a posteriori t. j. že jednotlivi géniovia n. pr. na národ ju vylievajú atd. Príklad toho máme vo Francúzsku, kde pomerne veľmi mnohi ani čítať ani písať neznajú a predca sú praj ti Francúzi tak vysokovzdelaný národ! A keby už tie theorie, ktoré za našich časov o reformách školských sa navymýšlaly, pre kulturny pokrok národa tak nevyhnutne potrebné a výdatné boly, neverím, žeby praktickí Angličania už dávne neboli sí ich osvojili.

Dobre zriadené školy žiada si pravda každý ľudomil a vlastenec, žiada si ich predovšetkým Cirkev, áno pre túto sú ony moholbych povedať studnicou života, a preto ony si len v nej svoj počiatok a vývin historický majú. Že to však do zriadením takýmto tak odrazu nejde, že sa tak naraz sfúknuť nedá, nahliadne každý rozumný človek, akže len v samých ideáloch nežije; u nás by to ale akosi odrazu mať chceli. Nečakalo sa ani len na to, čo tu asi n. p. tá práve do života vstúpiť majúca samospráva Cirkve katolíckej si započne.

V hmotnom ohľade moholby sice štát školstvo naše už i teraz zdvihnúť lebo v hmotnom nedostatku väzi tá najhlavnejšia príčina zaostatia jeho a to si skrze samé cirkevné orgány jednotlivých vierovyznaní; mohlyby sa tak si tie peniaze, ktoré ktoré na škôldozorstvo sa vydávajú z vätšej čiastky na samé školy tých vierovyznaní pekne ruče obrátiť. Bo čože je to vlastne ten štat? No určóvať ho nejdem, len to povedám, že je on pre všetké, tak ako si pre jednotlivé oprávené vierovyznania v sebe zahrnutých občanov, do kassy jeho všetci tito platia: i nechže teda múdrymi ustanovizňami cuique suum prisluhujúc opravdivé spravodlivým sa stane. Dobremienené výčitky straňiva nového zákona školského nemohlyby zaiste nerobiť sa v hojnej miere minulému, krajinskému snemu. Avšak, poneváč tento už dejstovať prestal a niť účinkovania jeho terajší snem na seba prejal, nezbýva nám katolikom iná cesta, ako dôrazne doliehať na terajšie zastupiteľstvo krajinské, aby menovaný zákon ešte raz do pretrasu vzatý, v nedokonalosťach svojich náležite opravený bol a slušným požiadavkám jednotlivých vierovyznaní spravodlive zodpovedal.

Ale i na nás samých to záleži starať sa aspoň teraz, „keď už dohára“ na koľko hmotné sily jednotlivých cirkevných obcí skutočne dopúšťajú, s desaťnásobnou horlivosťou o zákonu tomuto primerané zriadenie škôl našich, aby nám tak ešte a i túto žilu života cirkevného nepodsekli, bo ináč neospravedelnime sa my veru nikdy pred prísnym hlasom svedomia nášho. Bárby len šťastlivé už raz zavítala k nám tá cirkevná antonomia!

Ide to sice, ide, hoc a i len pomaly; no však dá Pán Boh, že „čo sa vlečie neutečie a potom horže sa k životu rezkému na poli cirkevnom! Jestli sa my sami k životu chápať nebudeme, prv ako neskôr, ako života neschopným, umieračkom nám zazvonia ako aspoň ako na duchu ochromelým zuby nám vyceria nepriatelia naši a povedia: Tak vám treba ! a keď sa tak nestane, nech som Kubo.

1) § 90 znie: „Poneváč prípravovne, čo štátne ústavy sú bez všetkého náboženského rozdielu“ atd. A notabene štát založiť má 20 takýchto prípravovní na čiročistom, pustom, náboženskom indifferentisme!

2) Priechod škôl od Cirkve k štátu pripravený bol reformáciou, ktorá na vládu tohoto sa opierajúc vo vladárovi krajiny videls spolu i hlavu cirkve. A Cirkev katolícka právo spravovania či dozorstva škôl svojich len preto popustila štátu, poneváč tomuto iné a učinlivejšie prosriedky pri ruke stáli k napomáhaniu školského vynaučovania, ako jej samej; a poneváč štát vtedy a ešte dlho zatým, čo týkalo sa ducha vynaučovania vo farských školách, na ktorých základe si terajšie školy naše sa vyvinuly, nestaval sa do odporu s Cirkvou, lež v jej zmysle jedine vynaučoval. Nikto nepomyslel na to, žeby prišiel voľakedy čas, kdeby v školách týchto učitelia pod nadvážnosťou vlády proti Cirkvi bojovali. (Vid Dr. Karí Zell „die moderne deutsche Volksschule.“) A tak teda Cirkev právo naddozorstva dala štátu len pod ton zamlčanou podmienkou: jestli tento zo stanoviska náboženskej nevšímavosti celému vynaučovaniu školskému kresťanský ráz (charakter) nezmaže a toto velmi ľahko stať sa môže vtedy, keď okrem tých dvoch hodin v týždni pre katechismus určených, pri ostatných predmetoch o náboženstve aut sa neškrkne, ba čo viac proti tomuto i mnoho zlého často sa prevrhne.

Cirkevné a Školské Zprávy.

Rím. Tu ottomanski kath. úradníci vyjavujú zvlaštnú náklonnosť k stolici svätej. Jednotliví biskupia východní sľubujú že sa dostavia na všeobecný snem cirk do Rímu; ba i sami rozkolníci trebárs je to nie po vôli ich pastýrom predca túžia po jednote. Prozretedeľnost b. hýbe týmito národami východnými, do ich duše siahá a ukáže im najlepšiu cestu k únie. Len žeby ony silne zastupovaly a podporovaly záležitosti východné: Svätá Stolica bedlivým okom sprevádza otázku východniu a ta smeruje jej pomer k Sultánovi, aby zachránila a zabezpečila víťazstvo pravde.
Rím. Redakcia časopisu: „Unitá cattolica“ ku kňazským druhotinam pápežovým zosbieraia summu 120,000 frankov. Montpellier. V meste tomto povestný lekár August Dumas vstúpil do radu sv. Dominika.

Úctivé pozvanie ku predplateniu na Cyrilla a Methoda s Vojtechom.

Aby sme nepretržene a bez prekážky mohli i na ďalej vydávať cirkevné naše Noviny treba nám je nie len hmotnej ale aj duchovnej k tomu pomoci a obetuvavosti. Bez tejto neudržíme náš časopis tak prepotrebný v týchto najmä časoch kedy sa jedná o atonomii Cirkve kath. v Uhrách. A preto úctivé prosíme našich pl.tit. pp. Bratov v Kristu a Národe ktorým Boh udelil v hojnejšej miere hrivne a dary božské, a duchovné schopnosti, prosíme o častejšie dopisy a články a sice také ktoréby rezkejši život rozvinuli medzi nami, a prebudili by nás k činnosti k práci. Tých pl. t. pp. Odberateľov našich Novin, ktori posavaď nám ešte neposlali svôj predplatok, prosíme o výplatok; a ktori len na samého Cyrilla a Methoda bez Vojtecha boli sa predplatili tých žiadame úctivé o doplatok; konečne tých pl, t. pp. Odberateľov nášho časopisu, ktori len prvý polrok majú vyplatený prosíme o čim skoršie obnovenie svôjho predplatku. Aspoň do polovici mesiaca Juníusa žiadame si mať všetky predplatky pohromade. Od včasného a valného v druhom polroku sa prihlásenia; od poriadneho platenia predplatkov; od riadného, častejšieho a dôkladného dopisovania závisí naša búducnosť; inač bez duchovnej a hmotnej pomoci, tratíme nadej k tomu že sa udržíme.
Cena polročná: 2 zl. 25 kr. r. č. Redakcia.