Časopis: Cyrill a Method, rok 1869, číslo 3

Obsah:

Obálka



CIRILL a METHOD

Katolícke Noviny pre Cirkev, Školu a Literatúru.

Číslo 3.
V Presporku dna 24. januára 1869.
Ročník XVI.

Predplatná cena s „Vojtechom,“ celoročná: 4 zl. 50 kr., pôlročná: 2 zl 25 kr.samého „Vojtecha“: celoročná 1 zl., pôlročná 50 kr. i s poštovou dopravkou.

„Cyrill-Method“ vycháza každýeh osem dni; Vojtech ale len za mesiac raz. Predpláca sa u redaktora Štefana Rúčky v Tmavo (potočná ulica čislo domu 260)

Redaktor: Štefan Rúčka. Vydávateľ a majiteľ Dr. O. Radlinský (farár v Kútoch ostatnia pošta: Búr St. Georg via Hohenan a sie via Goding, jako to v ohlase našem chybne stojí. Čo týmto opravujeme.)
V Prešporku r. 1869. Tlačou F. R. Mayera Promenáda (stromorad) č. 85.

Právo a vplyv duchovenstva v záležitostiach obecno spoločných, čili cirkevnopolityckých.

O pomere duchovenstva k obecno spoločným záležitostiam chceme pojednávať, o zaviazanosťach a povinnosťach, a o právach kňazstva, ktoré z tohoto pomeru nútno vyplyvajú idieme dakoľko slov prehovoriť slovom berieme pod výklad jednú z tých obecnopravných otázok, ktoré kritika všeobecnej mienky pretriasá, a na ktoré obyčaj a praks Zákonodarstva odpovedá. Po predku ale vyriekáme: že my v zaujme práva narodnieho (ius gentis) i v zaujme občianskej slobody a mravovečného poriadku kresťanského skutočné súčastnenie, a vplyv duchovenstva v záležitosťach obecno-spoločných považujeme nie len za občanské, a ústavné právo, ale aj za vlasteneckú a náboženskú povinnost; však vek tento, v ktorém žijeme, na základe individuálnej a spoločenskej rovnoprávnosti slubuje, jestli možno tú najrozsiahlejšiu občanskú, a politickú Autonomiu. Medzitým takto znejúci nahľad náš potkává sa s dvoma protivnými strankami. Obidve, nazrime zočivoči.

Z jednej strany stojá naši priatelia. Statočné duše, posvätné postavy, výteční mužovia, prisní askétovia, aby sme tak vypovedali vyvolení na hodnosti z milosti božiej. Čistá ich kontemplácia vysoko lietá; oni sa vyhýbujú a varujú troske nerozlučitelnej od ľudských inštitúcii; bojá sa o cirkev, ktorú viac, nežli sebe milujú žiarlia naproti duchovenstvu, horlia za to, aby sa ono nezatemnelo dotýkaním sa svetských veci. Hovoria: že v politickom živote kortešovanie, agitácie duchovenstva tragický koniec berú; že kňazi na politickej ceste posavaď ešte nič prospeš neho svetu nedokázali, ale znevážili, ba kompromittovali svoj kňazský ráz, charakter, svoje dôstojenstvo. Zasedanie duchovenstva pri zelenem stole na stoličných schôdzkách, poradach a na sneme, za nebezpečné veci držia. Vidia Martinuzza a Martinoviča na popravišti Talleyranda odpadlíka pád Lamennaisov Gregoire a pôvodcu Jakobinov; a slyšia hlasovanie Sieyesové na smrť královú. Takýmito a podobnými dôvodami a svedoctvami, prvá táto parthia podopiera svoje dúmy a premyšlovania o vplyve duchovenstva v záležitostiach obecno-spoločných!

Na druhej strane stojá tak rečené: „nové ideje slobodnomyseľni duchovia novej éry, a sveta, hroznými predsudkami prepojati straniva náboženstva a kňaztva. Zaslepené ich oči v každom kňazovi vidia ostatok temného stredoveku, a v tej bludnej mienke strvávajú: že teraz už ľudia vyziť môžu aj bez kňazov. Hlúposť je to ich, a veliká psota duchovná. Oni jako predtým tak aj teraz vo vysokých hodnostiarov cirkevných a státných mužov vidia len puhých tyranov a bezočivcov; čo sa vraj nijako nesrovnáva s duchom krestanstva, a preto v kaviarňach, v salónoch kassinových, cestou tláče a na uliciach s farárskou jakousi horlivosťou mluvia o nebezpečnej reakcii, o „kňazskej kaste“, o vláde klerikalnej, o vplyve ultramontanskom; slovom hierarchiu (svätovládu) malujú sťa čerta s rohami na scene, a to činia preto, aby len duchovenstvo pripravili o dôveru ľudu, opopularnosť; žeby potom tohoto vplyv voľky nevoľky stoj čo stoj dolu sklesol a padol. Ľachkoverný ľud snadno sa dá sviesť, uverí on, keď mu rečníci slobodomyseľni do hlavy natrepú to; „že duchovenstvo ľud len v hlúposti drží, že robotu, dežmu atd. ono odvoláva.“
Liberaliste títo, ktorým svet svedený potleskuje, chceli by kňaza len do sakristie vtisnúť. Oni ho len na breviar a kostol odkazujú z tej prirodzenej príčiny, aby oni bez kňazskej kontrollerie a ostražitosti potom tým slobodnejšie mohli sa pohybovať medzi ľudom, a nad týmto svevoľne panovať a hospodáriť.

Medzi rúznými týmito náhľadami dvoch odchodných týchto stránok my striedné zaujímáme miesto „Médium tenuere beati.“ A teraz k veci.

Státne vyvinovanie poslednieho stoletia a nový základ novej éry, na ktorý sa položilo právo občanské zdá sa: „že choc aj duch ľudský roztopil sa vo smer demokratický predca chce on von vytisnuť duchovenstvo z krúhu vplyvu v záležitostách obecno-spoločenských, teda aj zároveň z kruhu političného práva. Aspoň pokazujú na toto každodenné fakta; a my sme preto tej mienky: „že to tvorí hlavnú príčinu aj toho večno-dôležitého boju, jaký boj vedie imperialismus oproti svetskéj moci pápežovej, a oproti občanskému právu, teda oproti existencii političnej. Neidie tuna o hmotne patrimonium, odedictvo sv. Petra. Lež Rímskeho Otca, a s Ním duchovenstvo chcejú len pripraviť o jedon veliký princíp. Tieto výjavy časovej histórie, tie tajné sprisahania, pikle a čuchrania, objavivšie sa za posledného pôl stoletia medzi svetskú a cirkevnú moc a vládu, respective medzi duchovenstvom a istými ľudmi jednotlivých stránok, parthii velikú dodávajú vyznamnosť a doležiležitosti duchovenstva. Otázka táto stala sa jediným problémom a shovorom časov našich. S týmto faktičným postavením svojím musí sa duchovenstvo obosnámiť, musí byt povedomé toho, a musí sa chytit každého zákonitého, a ústavného prostriedku preventívneho, žeby sa jeho život politický a statnoobčanský nezatiahol, a nepokryl vľnami záhubných udalosti. Právo a zdravé zásady stojá na našej strane.

Reč je o súšastneni sa, o vplyve kňazstva v obecno spoločných záležitostách, to jest: že kňaz čo štátny občan môže mať, a má štátne občanske práva; a že tieto jeho práva majú praktickú platnosť a cenu. Či je kňaz schopný k tomu aby bol zároveň aj statným občanom? Zákonodarstvo občanské uznalo skutočne schopnosť a súcosť duchovenstva k tomu a aj tým uznáva ono teraz, že kňazovi vyznačuje ty iste statno-občanské zaviazanosti a ťarchy ktoré jakemukoľvek laikovi vymeráva a nakladá. Teda pred zákonom cirkevný ráz kňaza neujíma neabsorbuje jeho občanskú kvalítu a vlastnosť; ba ani len protivu nenachádza kódex medzi obojou rozličnou vlastnosťou jednoho kňaza, čo kňaza a štátneho občana. Tieto dva rázy, karaktéry môžeme jedon od druhého oďdeliť bez toho, žeby sme oboch súzvuk ztenčili a umenšili. Kňaz je spolu a zároveň aj státnoprávná osoba. Za takú občanskú osobu kňaza uznalo kresťanské zákonnodarstvo, ktoré kresťanské národy, a ich panujúce pochopy kodifikovaly. Veľký Konštantín, a za Karolingov panujúcé smyšlanie do života uviedlo straniva duchovenstva pravdu túto, a vo vývine civilisacie a v jej dielách, a následkoch potvrdilo jú zakonami a paragrafami. V 11 stoleti vyvinul sa cirkevno-právný rozbroj medzi „impérium a sacerdotium.“ Zakonodarci štátni vytečnici, dejepisci, doktori práv atd. považovali vždy a až podnes považujú otázku túto za obecno-právnu a uznali, a uznávajú duchovenstvo za živel tvoriaci život štátny a političný.

Aj obecné právo kresťansko-germanských národov uznalo duchovenstvo za faktora kultúrného, za neodvislého obrancu slobody ľudu a jeho práva a upotrebuvávalo ho v tvorení zákonov občanských a vo vyvinováni ústavnom rozličných národov. Duchovenstvo čo státné občanstvo spolu obdržalo pole činnosti v obecných úradoch; ono sedávalo na poradách královských a krajinských; účasť bralo v zákonodarstve; vyučovalo a vychovávalo ľuď; manipulovalo vyššie ústavy vychovavacíe; bránilo pred zákonom ukrivdených a potlačených; odchovávalo a opatrovalo biedných; strážilo národnú volnosť; ono bolo stĺpom a podporou občanskej a politickej autonomie vždy pri boku a na strane vlasti a zákona, žehnajúc a milujúc národ a trón, za ktorý žít, alebo aj mrieť vedelo. Kňaz je osoba státnoobčanská. Straniva jeho občanskýeh práv osvedčila sa všeobecná mienka povedomej Európy, ktorá toto stále osvedčenie svoje cez stoletia prechovávala, a preniesla ba odporučila i budúcému veku. Lež praktičnú platnosť týchto kňazstva práv obecnospoločnych, potom jako najprv statno vedecké bádania a pretriasania do rationalistického smeru vohnaté sa boly poknisaly, a doktori práv kontinentu a štátnici namáhali sa nasledujúc šlapaje Hobbesové do vjedno slúčit, a schabrať konfliktu pomery medzí cirkvou a státom, áno týmto medze položil v zaujme spoločných potreb v zaujme občanskej slobody a pokoja i svedomia, lež veliký prevrat ich dočasu premenil ba znivočil.

Od tej doby politický, respektíve občansko-spoločný vplyv duchovenstva stal sa otázkou. V konštitucionálných krajinách stránky náruživosťou, predsudkami prepojaté a uchvácené, zrovná pobúrené prevrátily všeobecnú mienku, Kňazstvo z politiky vytrhly a vyhlásily ho politične za neschopné. Absolutné ale vlády práva duchovenstva k právam národa vriadily pripočitaly oboch týchto práva ich v jedno slúčily a tým samým, pochovaly. Prečo začo teda tak určite zastávame vplyv a pravo duchovenstva v obecno-spoločných záležitostiach? Však zákonodarstvo nemieša sa do dogmov; nepúšča sa do rozobierania a skúmania náboženských otázok! Politika odlúčila sa od náboženstva. Stát od cirkvi sa rozviedol; prečo začo teda by sa malo miešať duchovenstvo do politiky? prečo začo malo by mať právo a vplyv v politicko občanských a spoločných záležitostiach? Zkrátka odpovedáme v nasledujúcich punktoch.

a) Štátnej vede nepodarilo sa ešte posavaď najsť hranice, ktoré čisto svetský živel odtlelujú od mravno-náboženského živlu v obecno-spoločných a politických otázkach. Skoro každá politická otázka je spolu aj obecno spoločnou otázkou, a jako taká vo vnútorných základoch svojich obecnospoločných záujmov týká sa nabožensko mravných živlov.

b) Novejšia história legislacie svedči: že parlament snem predstavnjúci krajinskú všeobecnú moc a vládu, porady svoje rozprestiera priveľa k obecnospoločným a nábožensko-mravným záujmom a otázkam. Na snemoch prichádzajú pod otázkou: manželstvo, školy, vychovávanie ľudu, národná kultúra, ústavy vychovavacie a vzdelavatelné; vedecké a rodinné záležitosti atd. atd. O týchto vecach hlučne a dojímavé debattiruje sa vo francúzskom parlamente práve tak jako v bádenskej komore, alebo na sneme peštianskom; a preto :

c) nútna potreba je toho, žeby tam pri obecno-spoločných poradach medzi politickými faktormi, a zákonodarcami právom aj tá trieda zasedala, ktorá podlá národnieho rázu svého i vedecko-politicko-kultúrného postavenia svojho vie, ba aj chce zastupovať tú vec, ku ktorej hájeniu je ona povolaná prozretelnosťou božiou. Strom všeobecne občanskej slobody len tam rodí žáducé ovocie pokroku a blaha; kde pravá úcta zákonov, mravný poriadok a civilizacie stály sa presvedčením u jednoho každého jednotlivého občana; a len tam, kďe zákonodarstvo a vláda zná pravo rovnako podeliť, a vie ho aj náležíte brániť a zastávať;. Lebo právo, jako aj pravda voždy tvoria jedon celok, a na tom istom zaklade, kďe sa zrodilo právo duchovenstva, zriastlo aj právo ostatných státných občanov. A preto prevrácenosť sveta, ktoráby duchovenstvu jakožto jednomu z podstatných faktorov spoločnosti ľudskej urazila jeho naturalné a historické právo, tým samým poknisala by spolu tiež aj každý základ práva; lebo žriedlo a prameň práva nenachádza sa v svevole v absolutisme vlády, nie v pressie jednotlivých stránok, alebo politikov, ale v moralných zásadach ktoré sú každému naboženstvu spoločné, a zrejme vryté do duše a svedomia ľudského. „Ex eodem jure, sive ex eodem fonte sive ex eodem principio.“

Základné pojemy prítomného článku dajú sa do vjedna takto slúčiť:

a) Vplyv duchovenstva v záležitostach politických, čili obecnospoločných vôbec je súveký s kresťanskopolitickom a státným životom.

b) Tento vplyv a právo nevynútilo kňazstvo, ani sobectvo, ni vládychtyvosť nevypolovala ho. Nečo takého história v stave neni kňazstvu dokázať.

c) Politický úkol a spolupracovanie, a účinkovanie na pol. politicko-občanskom, ktoré sa duchovenstvu za podiel dostalo, povstalo zo samej kresťanskej religii z náboženstvá; ba muselo povstať jaknahle kresťanstvo do potýkania prišlo s organisaciou štátnou. Bol to potrebný a podstatný následok samého kresťansko-státnéhó života a politiky, z jednej, z druhej ale stránky výsledok spoločného a kultúrného vyvinu.

d) Ponevač právo a vplyv duchovenstva v obecnospoločných záležitostach nachodíme až do konca 18 stoletia na každom liste dejín u každého národa, a v každej krestanstvom civilisovanej krajine Európy: z tej príčiny tento čin považovať musíme za positivné osvedčenie všeobecné, za všeobecnú mienku, a za povedomie obecné ohľadom tohoto práva duchovenstvu pririeknutého a prisúdeného. A tak vyslovili sme a napisali sme len idei samého kresťanstva; s ktorým dostala cirkev právo obecno-spoločne a užívala ho osemnásť storokov a vyše.
(Pokračovanie nasleduje.)

Katolické Missie v Kytaji (China).

Redakcia

List jednoho uhorského vierozvesta (missionára) z Chiny.

Drahý brat môj! Či ťa ešte kedy zazrem pri živote? Odkedy som opustil Uhorskú krajinu Lojško môj! často som si myslel na teba, ale pisať som si netrúfal, však vieš, že jedon vierozvest iného nemá v obyčaji pisať iba čo sa len ponosuje žobré a modliká. Avšak teraz odkladam hambu na bok, potreba ma núti tebe byť nepriležitým; prečo aj vlastné a pôvodne moje méno utajil som, lebo v e ď: že u nás v Kytaji je obyčaj, keď sa cudzinec semka dostane, pôneváč tutejši zdejši ľudia ani za celý svet nevedia vysloviť cudzé mena; z tej pričiny cudzincovi dávajú nové méno, aj ja sa teda tuna ináč menujem, a sice moje meno je: Ngáj; ale preto ten istý som, čo som býval tvôj verný priateľ a brat; a ja si milerád spomínám tie časy ktoré sme spolu strávili v semeništi radostné! A teraz? 6 tisic mil nás deli jedon od druhého, ale predca neni to ešte tak daleko od vás, že bys’ si sa na mori semka preplaviť nemohol. A ver mi ani by si neurobil zle keby si k nám semka prišol; ale prv pros a žiadaj si Izaiaša proroka dvojakého ducha a srdca; lebo veru ťažka je to úloha: pracovať na spasenie kytajského ľudu. Okres činnosti našej je rozsiahlejši, než celá vlasť naša. Sem tam rozpoložených starých a nových krestanov máme do 15,000!

Jedon biskup a 18 kňazov stará sa o stádo toto sem tam roztratené, jedon každý má vymeranú svojú úlohu. Sú medzi veriacimi našima dobrí kresťania, ale vätšia čiastka kresťanov najmä novoobrácencov, ktori mne sú zvereni je hlúpá a pýšná vysokomyseľná. Príkazy božské nezachovávajú a najvätšia chyba jejich je, že nepoznajú svojú duchovnú chorobu, alebo len z polovica užívajú prostriedky k vyliečeniu tejto choroby. Malá je teda radosť naša duchovná tuna i veru mnohí 15 ročni šuhaji neznajú sa ešte dobre spovedať, neznajú katechismus, ktorý omnoho kratší je, než u vás; ba aj 20 ročných nájdeš, ktorí okrem kríža svätého, okrem chybného krížom svätým sa žehnania iného neznajú.
Aspoň polovica z nich nemôže ist k sv. prijímaniu, alebo zlostná je tak; že ani kňaza nechce videť na oči svoje; ja však hladím všemožne, aby žiadná duša zo sverených mne nezahynula, ale aby sa obrátila pravým pokáním k Bohu,
a žila! Ah jak velice lutujem národ tento 300 millionový kýtajský! ktorý je tak biedný na tele a na duši!
Pšenná kaša je pokrmom bohatších; lež každý veru hladi aby aspoň na nový rok cez dakoľko dni dobre sa nasýtil, choc potom aj hladovať neskoršie musi.

Keď toto pišem práve je obrátenie sv. Paula. V Chine práve je prvý deň nového roku. Krik, lom holdovanie všade aj 15 dni trvá jako u nás vo fašangoch. Na dokoľko dni utiahol som sa do residencije našej pred týmto hlukom sveta. Od Pekingu k poludno-západu na sto mil leží residencia naša v meste Csen-tin-fu, ktoré mesto neni veliké ani velmi zaľudnatené. Stavanie toto volakedy slúžilo za palac cisárov kytajských, teraz naskrze takmer je zrúcané a nášmu biskupovi pred 6 rokami popuštené, ktorý ho na útraty francúzske pekne do poriadku priviedol a toho roku tvori základ kathedrálného chrámu, a keď sa štastne chrám tento bude môcť vystaviť vtedy bude on k oslave našej tým viac, že v susedstve našom stoji jedná ozrutná pagoda (modlitebnica) ktorá sa drži za najvätšiou v celej Chine. V tejto pagode je strašná obluda (modla pohanská) na 65 črevic vysoká z mosadze. Vrch sa puká, čo chvila sa ona rozpadne a neni nádeje žeby sa kedy vystavila, jak sa skydne; lebo veru China teraz je velmi biedná a mnoho sa ani nestará ľud tento o svoje modlv, ktorých vätšia čiaska dolu zrúcaná na zemi sa povaluje. Učenejši obraz Konfúciusa ešte vždy v úctivosti majú, ale o ostatné modly veru nič nedbajú. Konfúciusa ctia pod menom „svätý človek.“ Medzi pohanmi nájdeš aj verejného postu a spovedy stopy. Cisár a aj mandariny (úradníci) postia sa a pokánie činia v čase neštastia a nepokojov.

Je tu jedna modla pred ktorou dňom a nocou lampa horí. Na jar a v lete jestli len nepolejú polá, lúky; zem nemožno orať. V týchto čiastkach roku málo prši däždu, často aj za 3-4 mesiace neprši, a nepadne ani len kvapôčky däždu; a vtedy strašný výchor buráca a piesačnatá zem práši sa tak že celé mračná prachu povznášajú sa hore, a taká tma o pravém poľudni sa rozprestre, že sviecu zažať musiš, chcešli dačo čítať alebo písať! K nedostatku daždu pridaj ešte kobylky, ktoré zožierajú obilie, alebo ľadovec ktorý strepe pola a rolé, alebo lúpežníci ozbyjajú zrelé plodiny a veru uznať musiš: že u vás neni tolkej biedy. „Štastný je ľud ten ktorého pánom je Boh jeho.“ Ťažko je obrátiť na vieru ľud kytajský, ale ešte nesnadnejšie je udržať ho po krste sv. v zachovávaní zákonov božích; lebo za to má, že človek po krste sv. spasený byť može choc aj nezachováva zákon Pána! Neni ani div; lebo len raz vidi v roku kňaza svôjho *) vtedy len keď sa mu spovedá; slovom ľud tento telesno smysľný teda nezrely je k prijatiu sladkého jarma Kristoveho.

Konečne missionár tento udáva: že kytajský ľud viac na patričky, na obrázky krížiky atd. na podrobné takéto sväté veci dáva, nežli na slovo božie; a že velmi obľubuje hudbu, a preto žobre a prosí kamaráda, brata svojeho, aby mu dajaký verklik kúpiť a zasľať: choc bude jakokoľvek chatrný, nech len škreči s vrieská. „Keď budem mať vraj tento verklik; pokračuje, nebude mi treba s nim na ulic chodiť, celé zástupy ľudu prihrnú sa mi okolo býtu mojeho, a ja budem mať príležitosť poučovať ľud kytajsky, dľa slov sv. Paula: „dum omni modo sive per occasionem sive per veritatem, dummodo Christus annuncietur, et in hoc gaudeo et gaudeho“ (jakokoľvek nech sa len ohlašuje Kristus či tým alebo iným spôsobom?) A ty ked mi verklik pošleš tým samým ostaneš tiež Missionárom bez toho že bysi vkročiť musel do tejto ozrutnej riše, kďe diabol skoroby jednu tretinu ľudstva v otroctve drži.

Jestli môžeš mi pomôcť brat môj! pomož mi; a ja sa smojimi kresťanmi za teba pomodlím. Týmto mojim mne svereným veriacim, každý deň dvarazy kážem, inakedy ich spovedám. Toto je moje každo-denné zamestknanie okrem mesiaca juliusa, kedy pre nesnesitedľnú horúčosť neni sme v stave táhať a znášať bremeno. Tuná zima je silná a veľká tak, že nám aj vino v kalichu zamrzne, v izbách našich nemáme kachle, ani vátru, dosti sa trasieme, dosti zimou mreme; domy naše sú biedno stavané.

Prajem ti s novým rokom všetko dobré. Spomeň si na mňa, jako aj ja ťa vždy v pamäti a srdci mojom nosím. Som a ostávam tvoj verný brat.“ (Egyh. 1. str. 312 sväzok V. sept.) Na verklik spomenutý a žiadaný sbierka sa zaviedla od Redakcie Egyh. 1. (My poznamenávame: že lepšie by bolo na miesto verklika do Chiny, kďe ľud tak velmi obľubuje hudbu (muziku) zaslať živé verkle, to jest: takých Missionárov, ktorí sa aj hudbe dobre rozumia; ktoriby pri organe, alebo fortepiane náležíte vyučili tamejši ľud spievať pobožné piesne. A za takýchto kytajskych missionárov hodili by sa najmä bratia naši Česi jakožto dobri húdebnici a spevári. Ko má teda chvať, a velikú chuť k vyvandrovaniu z Vlasti svojej sem do Ameriky, a je dobrý katolík a dobrý hudobník; ten nech radšej sa odoberie do Chiny ku tomuto Kytajskému národu a tu nech pracuje na jeho spasenie, nech tu rozširuje královstvo neb.) Red.

*)Tu mi prichádza na úm po kolvarkoch sem tam roztratený ľud kysucký. Red.

Rozhliadnutie sa pri vitani „Cyrillo Methoda“ a Vojtecha.“

Q

Nie tak nezožiera a nekazí katolíka slovenského, jako že sa nechá od hockoho klamať, a za nosom vodiť. Zvadzanie toto ľudu týka sa nie len svetských, ale aj duchovných záležitosti.

Mnohí katolíci sú tak ľahkomyselní, že aj zjavných nepriateľov svojich poslúchajúc, na odpor dokázanej úlisnosti jejích, jako zvláštne modly svoje zvelebujú, a na základe neosoleného vtipkovania jejich, aj vlastné náboženstvo svoje, ačpráve mu nerozumejú, potupovať sa opovažujú. Otupeli katolíci takíto nie zriedka v yznanie evanjelické a jeho duchovných nosičov chválami obsipávajú, svojú ale vieru a kňažstvo hanou okydávajú. Prevrácenosti takejto aj ten najposlednejší protestant by sa hrozil dopustiť; lebo keď aj nikdy snaď do kostola svojho neíde; predca náboženstvo a duchovenstvo svoje vychvaľuje, a žiadnym spôsobom nedopúšča, aby týchto svätých ináč vecí pre neho dakto nešetrne dotknuť sa opovážil.

V pomätenosti takejto, jeli div, že u katolíkov slovvenských praktické pole dejstvovania a spolčovania sa takým úhorom leží, že ani prepotrebné cirkevné časopisectvo jejích zabezpečil sa nemôže?!

Keď duch spolkovitosti v živote protestanskom je tak zakorenený a rozliaty, že domáce spolky a ústavy tam jako v Pešti dom y povstávajú, a zovnejšími inštitútmi podporované prospešne učinkujú: vtedy katolíkom sú ,spolky; čertove volky,“ ktorí o výdatnosti jejich ani pochopu mať nechcú.

Dôkazom tohoto je vyššie gymnasium vo veľkej Revúci a v Turčianskom svätom Martine, ktorých sotva sa potreba vyriekla, už kroz zápal luteránskych Slovákov zabezpečené začaly pôsobiť? Kdežto o mnoho početnejší, ačpráve nátlakom stižení katolíci slovenskí doteraz s jedinkým, prepotrebným, a práve preto navrhnutým samostatným gymnasiumom katolíckym v Kláštore pod Znyovom hýbať sa nemôžu.

K živejšiem u pôsobeniu protestantskému nie malý podnet zavdáva Gustáva Adolfa ústav, ktorého úlohou je vieru protestantskú aj v krajoch katolíckych podporovať a rozširovať; a ktorý, ačpráve sídlo svoje má v Nemecku, nie len v krajine našej vôbec, ale aj v kole slovenských luteránov našich bez všetkej prekážky najvolnejšie sa pohybuje.

Nadchnutie takéto, podpora takáto katolíkom slovenským, ktorí od celého sveta opustení a len na seba samých odkázaní sú, úplne chybuje.*) Ač práve zaiste, čo je Gustav Adolfský spolek v krajoch protestantských, to sú rozmanité ústavy a institutie rimanske pre katolíkov; ktoré nie len v Nemecku skrz s. Bonifaca spolek, ale aj uprostred kmeňov slovanských kroz Cyrillo-Methodejské spolky blahočinne pôsobia; Ústavov takýchto povolanie je nie len uprostred katolíkov dobrého ducha trímať, ale aj s inovercámi ho oboznamovať, oblubovať, hmotne podporovať, a rozmáhať. Juž ale keby ústavy tieto k. p. cestou bohatších katolíkov rusských, zaujaly sa interessov katolíckeho ľudu slovenského; menovite ale, keby chrámy Cyrillo-Methodejské a samostatné školy slovenské stavaly; jako i v ústavních krajoch povolené spolky zakladaly, čoby na to povedal v evanjelickom smysle vzatý svet?!

A predca, keď jedinký a bohatý, náboženský fond krajinský, ktorý k stavbe baziliky bohatého mesta peštianského každoročitými 40.000 zl. r. č. prispieva, avšak chudobným slovenským cirkvám katolíckym behom dlhých troch rokov ešte i uchadzovať sa k ňomu o podporu zabraňuje duchovenským potrebám slovenským vyhovieť nemôže, vtedy nevyhnutedlná potreba povstáva, aby, jesli fond tento ináč spravoval a sprospešnit nemožno, známym spôsobom patričnostiami utvoril sa zvláštny všeobecný ústav, ktorýby filiálne spolky zakladal, katolícke záujmy ľudu slovenského podporoval, napomáhal a všetky nemravy, nedostatky odstránoval, vykoreňoval.


Veď rozhliadnimeže sa len po milom Považí našom, a bez zvláštneho namahania presvedčíme sa, že keď nektoré ľudnaté podrúžuice na 1- 4. hodin od farského chrámu roztrúsené sú: vtedy po Rakovách, Staškovoch, Ochodniciach, Bystricách, Riečnicách atd. také kostolom nepodobne, a k pádu naklonené, drevenné stánky božské jestvujú; že aj na dúbravách Amerikanských to ináč vyziera, jako to očitý svedok udáva.

V stave takomto rozložených farnosti nie menšiu nehodu nachádzame v tom, že nie vyše 3- 600 ale aj vyše 1000 duší pociťujúce obce, jako Olešná: Lieskovec atd. ešte vždy, jako na afrikanskej pustatine, bez ohniska kresťanskej školy, v hlbokej letargie zahrúžene ležia.

Pri nedostatku takomto škôl krestanských, jako to s výchovou mládeže vyzierať bude keď povážime: že o jestvujúcich Správcoch, a Učiteloch škol na základe naukosdelnej reči maďarskej usporiadaných, základná alebo bezzákladná povesť sa roznáša, dľa ktorej zkázu Sodomy a Gomorhy prirodzene vysvetlujúc, v nesmrtedlnosť duše ľudskej, ba v trojjediného Boha neveria; a dľa ktorej povesti prevrácenostíam takýmto zo strany tej, ktorá by to mala znať, a ktorej by bola povinnosť pohoršenie takéto zastaviť, medze sa nekladú?!

K odstráneniu trpkých obstojatelství takýchto treba energicky vystúpiť, a spojenými silámi, snad horepredstaveným ústavom generalním pôsobiť.

Juž ale, jakože sa žiadaný ústav ten sriadi, keď" prekliate osudy do neštastného ľudu nášho úst horespomenutú neblahú výpoveď vtiskly: že „spolky sú čertové volký!?“ Alebo, kto tažkú úlohu tú prevede, keď vodcom ľudu tohoto neštastného ani len, čo je k nevereniu! pod menom sv. Vojtecha už 10. rokov modlikaný katolícky ústav literárni sriadiť nevoľno, neslobodno?! *)

Ach, aj ten najnevinnejší a najsvätejší úmysel sa panslavismom, odpadelstvom a tisícnásobnými mátohámi strašnými bilaguje! A toto je kliatba, ktorú časom celá vlasť a cirkev pociti.

Čo naplat, blahočinnosť katolicismu, jako zaslúži do nebe vynášať; o láske kresťanskej zápalito rečniť, a
peues fractiouem panis ua lazarov zabývať, ba lotrovskou rukou omráčéného bedára pekne krásne pominut?!

Bedár tento je tisícnásobnými osudmi zotročený katolík slovenský, ktorý, pri necitedlnosti sveta, od duchovno telesnej záhuby len tak môže byť oratovaný: ked pálenčeným smradom, a hocjakým kriklúnstvom sa zvádzať nedopustí; ale uposluchnúc prirodzeného vodcovstva svojho, a menovito skieseného, chvála Bohu! Cyrillo-Methoda a Vojtecha, ktorého s nadšením vítame,,vážny hlas, katolícko-národnie povedomie si osvojí, a na základe hrdosti povedomia tohoto, nie len školy vôbec, a samostatné gymnasia katolícke, ale i iné nábožensko národnie spolky medzi sebou zakladať, a tak mocou jejich duchovno hmotný blahobyt sám si vydobývať búde.

Dalby Bôh, aby úprimné slovo toto pustatinou neodznelo!

*) Veru naši hodnostári cirkevní s malou len vynímkou velíce sa o náš osyrelý ľud nestarajú. Ešte posavaď nebolo čúvat: že oni takúto a takúto summnu na naše narodno-cirkevné dobré ciele, k. p. na naše kath. slov. samostatne gymnasium obetovali; a predca žiadajú od nášho ľudu aby ich tento „osviecenými a dôstojnými pánmi tituloval a menoval. Red.

*) Sriadi sa on Boh dá nezadluho na základe nového spolkovitosti,ba aj na zaklade zákona národnostnieho. Red.

Pro et contra.

S. Zadumený som bol nad panujucim úpádkom viery a mravov. Rozličné myšlienky križovaly sa pred zrakom ducha môjho: strašné obrazy sveta ma desily len kde tu objavila sa hvezdička, ktorá občerstvila ducha mojho. Po dlhom mysleni chopil som sa pera, abych tie myšlienky, položil na papier. Prešlá ma chut, a odložil som pero opät na bok. lebo som čul dáky hlas: „Nechaj toho! Myšlienky tvoje majú dve stránky, z ktorých jedna bude po chuti, druhá proti nej. Svet je tak mazlavý očakáva len lichotenie, sebeckosť je tolká, že i dobre mienené slovo vezme za urážku, opovážlivosť je toľká,že budú podkladať krivý smysel rovným slovám tvojím, posudzovanie je tak mocné, že kritika nepriaznivého a do seba zalúbeného oka z mnohej strany odmeni ta tým, čo trpké je. Vezmú ta v reč: jedon ti bude pripisovať pýchu, že sa chceš kroz pero slavným učiniť; druhý ťa bude považovať za zatmelca, ktorý chce zhášať svetlo osvety; tretí za liberala, ktorý chce hesla slobody preniesť i na pole cirkevné; štvrtý za bezočivosť že chceš prehovoriť slovo nelen mladším a vrstovníkom, no i sošedivelým, za neobozrotného, ktorý nezná zadržať múdre mlčanie. Nechaj toho:

Písať alebo nepísať? Dať pokoj, utiahnuť sa do kútika a tam so založenýma rukama jedine vzdychať„deprofundis?
“Ej nie! Hýkanie a vzdychanie ešte nikoho nevyliečilo. Keď príval podmiela brehy, netečnosť ho nepristaví; keď horí, zalamovanie rúk nezahasí požiar; keď kto len mlčí, jeho mlčanie nepodá radu. Teda písať! Veď dľa mojho zdania náš „Cyrill a Method“ nieje len duša pobožných modlitebných spolkov; nemá za povolanie vyhybať horúcim a pálčivým otázkam času, otázkam cirkevného života; nesmie byť „ canis mutus, nesciens latrare pro Christo; “ nesmie byť len za „ ora, leži za „ labora; “ nesmie byť len za „ memento mori, “ lež i za „ite in vineam meam; “ nesmie byť len za „ estate simplices sicut columbae, “ lež i za „et prudentes sicuts erpentes. Jestli by „Cyrill a Method“ mal pre ohľady ľudské vyhýbať potrebám „časovým ,“ vtedy by nebol vzal na seba rúcho „časopisu,“ lež len predikát „poučnej knihy.“ No takto osmelený chopil som sa pera a často krat som si ho i priostril.

Prv než prídem do živého, musím predstaviť dejišto na ktorom rozostavene sú tie obrazy, ktoré ma desia a ktorých kéžby nebolo!

Dejišto na ktoré preniesl máme ducha svojho, je tento svet už temer bez viery a mravov. Jestli by kto znal byl chvalorečnikom terajšieho sveta z ohľadu viery a mravov, ten by musel byť nie rečníkom, lež básnikom podobným Horácovi, ktorý znal i vlastnosti pijanstva vychváliť. Ja nemám ten dar básnictva, a len v prose poukážem na ten svet. Tam chce štátnik utvoriť štat bez náboženstva, školy vytrhnúť z ruk cirkve, manželstvu dal platnosť a poctivosť bez sviatostného posvätenia, náboženstvo vytrel z predmetov školských, mládež pokrstenú a obrezanú shrnúť do jednej krotitelny, vytreť z kalendára sviatky, vyzdvihnúť tresty rušiteľov posviatneho pokoja dní Pánových, odmrštiť konkordát sťa dákú smluvu s človekom pozorunehodným, rozhodovať nad rozlučitelnosťou alebo nerozlučitelnosťou sväzku manželského, podriadiť duchovných pastierov ľúbovoli oviec, rozkazovať s majetkom cirkve, obstarať cirkev politiko-úradnými biskupami, komandovať kňazov k plukom atd. Ďalej!pamatujúc na „ Jovis ad exemplum “ obráťme zrak na úradníkov a dôstojníkov: v nedelu je v úrade, a za to menuje sa horlivým; pri bohoslužbe je hosťom kaž dodenným; svolávať ľud do radnici, pracovníkov k výplatu, nižších úrádníkov k rapportu v hodinu bohoslužby, bude skoro modou všeobecnou; udržať sa v úrade a postúpiť v ňom do vyššej kategórie je všetko blahoslavenstvo, po ktorom dychtia; v kráľovské narodzeniny a menoviny dostavia sa do chrámu, ale len z politickej povinosti na parádu; kňazov zatemnelcami (obskurantami) a náboženstvo poverou, ba hlúposťou prezýval, je u mnohých porekadlom.

(Pokračovanie nasleduje.)

Zpravy cirkevné a skolské.

Z Uhorska. Na dolniakoch zo dňa na den zmáhajú sa zbojstva lúpeže a krádeže. Majetok a osoby nemajú bezpečnosti. Pošty na verejných hradských cestách lúpežníkmi a zlodejskými bandistamí sa napádajú a olupujú ba čo vác ešte i párne železnice zlodejmi sa pristavujú jako to vloni pri Félegyházi bolo sa prihodilo. Aj v prešporskej Župe tu i tam počuť len o samem zbojstve a krádeže. Tu nám prichádza na um tá otazka: „Číby nebolo primeranejšie bývalo, jestli by nás Uhrov zákony roku 1848 - ho radšej boly obdarily s policajtministrom nežli s ministrom osvety? Lež pravda ktožeby sa potom o nás katholikoch v Uhrách staral?

Z Viedna. Tu sa zaviedly mnohé zmeny vo vykonávaní polnej správy duchovenskej v Rakussku. Z tej pričiny rozdelená je ríša na 17 polné farské okresy primerano ku 17 správným vojanským úradom: V každom takemto okresu je polni farár a pod jeho správou príslušný počet polnich (vojanských) kaplanov a kurátov. Plukovnich kaplanov (Regimentspátrov) neni viacej. Pre mobilné vojsko v čase vojny ustanoví sa v osobe polného farára polni superior pokým trvá vojna, ktorému sa pridá potrebný počet kňazov z čiastky z civilného kleru z čiastky z polného, a ktomu ešte jedon kňaz pre janských špitáloch. Apoštolský polni Vikariát ostane jako posavaď najvyšším duchovenským úradom pre vojsko, taktiež aj ohľadom porád v duchovnich záležitostach v ministeriume vojanskom. Pre vyznavačov evángelických ostane i na ďálej dosavadních osem polních kazatelov. (Hlas)

Z Olomúca. Arcibiskup Olomúcky aby kath. učiteľstvo povzbudít ku stálej a obetuvavej pílnosti v tažkem ich úrade a povolaní pred vianočnými sviátkami učiteľom veľkodušne venoval značnú summu 6000 zl. r. č.a ustanovil: aby sa pri podelení sumy tejto ohľad bral najmä na tých učitelov ktorí celkový plat svoj nemajú alebo ktorí boli minulého roku nie vinou svojou postižení dajakou pohromou, a konečne na tých ktorí vynikajú pilnosťou svém povoláni, mravopočetnostou a prichylnotou k Cirkvi sv kath.

Z Bavorska. Tu už stát pripravil gymnázium a akadémiu o kresťansky vyznak a teraz i obecnú školu dedinskú chcejú od Cirkve odtrhnúť. Biskupský sbor v tomto ohľade vloni zaslal ku kráľovi prípis a protest svoj a žiadal zachovavanie predošloho práva. Tlač proticirkevná hromži proti ňomu.

Z Badenska.Tunajší jak kath. chovanci a kaplány tak i protestanski kandidati chcejúli obdržať cirkevný úrad dľa nového zákona podrobiť sa musia statnej) skúške o pol roka potom jako oni vybavili študíum. Lež kandidáti lekárski i právnickí nenútia sa k tejto skúške.Toto počínanie veru je veliká uražka pre bohoslovcov; a nie aj nespravedlivosť ohľadom na Cirkev Kristovu; lebo len tejto prislúcha rozhodnutia právo nadtým, či kto z chovancov súci alebo neschopný je k zastávaniu toho alebo iného úradu cirkevného.

Z Rímu. Sv. Otec nás poctiť ráčil biskupa s Orleanu Msgr. Dupanloupa prípisom uznalosti za to že tento biskup vydal spis o budúcom ktorý sa toho roku vydržiavať má v Ríme, všeobecnom sneme cirkevnem. V tomto svojom prípise sv.Otec náš sklúčeny a utrápený rimský pápež vychvaluje horlivosťa múdrosť tohto vysokého hodnostára cirkevného s ktorou sa namáha tento v spise svojom panujúce blúdy rozohnať; slávu a velebu Cirkve našej kath. rozširiť; túžbu a žiadosť po v šeobecnem sneme cirk. skriesiť a oživiť a vážnosť pred svätou stolicou vydobiť.

Zo Španielska.(Le Monde) Pokuď tuná prosby zdejšich katolíkov a protesty biskupov nič nemôžu obdržať od prozatímnej vlády, zatuď židom stáva sa i hneď vo všetkom po vôli. Noviny „La Gironde v Burdegaloch“ uverejnily list tento adressovaný miestnému výboru židovskej jednoty Burdegaloch“ V Madride dňa 1. dec. Pani moji! obdržal som list váš v ňom žiadate prozatimnú vládu ktorej som ja predsedom, aby sa zrušil zákon od r. 1492 ktorý vypudzuje židov zo Španielska von. Odpoved a vše na túto vašu žiadosť musím doložiť: že naša slávna revolúcia prehlásivšia náboženskú slobodu jako aj ostatnie práva ludské, tým samým zrušila zákon z XV stoletia. Následkom toho je vám voľno pristehovať sa do zeme našej, vykonával tu slobodno svoje náboženstvo tak jako vyznavači všetkých ostatnich naboženstvi „Frant. Serrano.“ A keď krv nevinná tečie v Kadixu, a ľud v Andalúzii trne strachom vtedy vládne Noviny „ la Iberia“ nič múdrejšieho nevedia činiť iba čo len popudzujúce články pisú proti sv.stolici a povzbudzujú ľud k rozkolu a odpadnnutiu od Ríma. Či je to neni veľká pošetilosť volá Pensiamiento?; či si tým vlada zýska súcich katholikov? „Quos vult perdere Jupiter, dementat. Koho chce Boh potrestať odníma mu rozum“

China. Ztadiaľto listy prinášajú tú smutnú Zpravu: že Kytajci rozhorčení sú oproti Europčanom zvlášte proti missionárom menovite v provincii Kiang Nang. V Tschen Kiangu vojsko zakročilo prísne proti rozdráždeným kytajcom. Aj na iných miestach hrozná panuje nenávisť proti missionárom a tak strašná proti nim sa strhla. Že ju ani sám francuzský konsul utišiť a prekaziť nevládal.

Vestník osobní, Z biskupstva Nitransého Vlb. p. Š. Potocky , farár t Moravsko-Lieskore 12. jan. b. r. v noci usnul v Pánu. Podobne i vlb. p. F. Reich, kaplán nítransky dňa 9. januara b. r. v Nitre na suchotiny zomrel. ,.Reqníescant in sanctapace . “Vlb. p. K. Dôller farar na Fačkove dostal sa do Žíraň za farára.

Úctive prosíme

Redakcia.

Úctive prosíme o hojnejšie účastenstvo v odobierani našich katolíckych Novín a to tým viac čím vätšiu potrebu mame na kath. Časopis cirkevný pri terajších v každom ohľade veľadúležitých dobách, a najmä tohoto tak rečeno „sväto cyrillskeho“ roku, v ktorérm nám Slovákom v Uhrách a našim bratom na Morave pripáda slavnosť tisícročnej pamiatky smrti nášho sv. apoštola slav. „Cyrilla“ (umrel pred tisic rokami dňa 14 februára 869 v kláštore rímskom; v Rime pochovaný.) Ba v tomto roku sbehnú sa Boh dá udalosti pre Cirkev úspešne a rozhodne nad mierou, medzi nimi prednie zaiste miesto zaujimať bude konanie všeohecného snemu cirkevného v Ríme; jako tiež aj zasedanie budúceho snemu krajinského v Uhrách, na ktorem neomilne pod otázkou padnú: manželské školské a společno cirkevné záležitosti naše ktoré veru každého úda kath, Cirkve len zanímať môžu a majú.

Jestli by veľ ct. Obecenstvo naše nedostávalo poriadne a na čas alebo stlačovými chybami v tomto mesiaci svoje čisla, úctivé prosíme o laskavé prepáčenie tejto chyby. Nie je to naša vina; lež príčinou toho je tá nemilá okoličnosť že sa v Prešporku a nie v Trnave prvé čísla nášho Časopisu tlačia. A preto ani na spravnost tlače dozierať, ani sadzačovi piliť nie je nám možno.