Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 17

Obsah:

Úvod a záver



CYRIL a METOD.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročnú: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca la n vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Gődling. Vychádza 5, 15, a 25, každého mesiaca na hárku.
Časopis cirkevný.



Číslo 17.
V Skalici v štvrtok dňa 15. Júna 1865
Ročník XV


Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskop Fr. X. Škarnicla synov

Vlastenectvo a kresťanstvo.

(Pokračovanie)
No však si dal s tvojim vlastenectvom zvolá nejeden odporník národnosti. Veď to ani my netajíme, že národy pohanské vlastenectvo za najvyššiu čnosť pokladali. Už v chlapčenstve sme čítali v autoroch rímskych a gréckych o mnoho
viac než ty uvádzaš, ktorí život svoj v pohanskej streštenosti fanatizme za vlasť obetovali; ale my nie sme viac pohanmi, a nezávidíme ti takéto pohanské čnosti, práve preto tvrdíme: že pohanská takáto čnosť kresťanovi, najme ale katolíckemu kňazovi neveľmi svedčí. Keď je tomu tak, nutno mi otvoriť bibliu, a predstaviť veľké postavy starého i nového zákona, v ktorých cit národní na poli náboženstvom ovlaženom vyrástol, a tým náboženského posvätenia došiel.

Hneď v I kn. Mojž. 24, 1. 4. čítame: „Bol Abrahám už starý, a Hospodin vo všetkých veciach požehnával jemu, i riekol k služobníkovi staršiemu domu svojho: polož ruku pod bedro moje, aby som ťa zaviazal prísahou skrze Hospodina Boha neba i zeme, aby si nebral manželku synovi môjmu Izákovi z dcér chananejských, medzi ktorými bydlím: ale aby si do zeme a príbuzenstva môjho šiel, a z
tade vzal manželku synovi môjmu.“ Abraháma, ako sám tamže v. 7. hovorí vzal Hospodin z domu otcovského a zo zeme narodenia svojho Mezopotámie a uviedol do zeme chananejskej, kde ho požehnal všetkými vecami; to však nevykorenilo lásku k národu v srdci jeho; on zotrvával vždy v silnom tom presvedčení, že syn jeho šťastnejším bude dostane-li z rodu svojho nežli z dcér chananejských; preto služobníka svojho prísahou zaviazal, aby ženu vyhľadal v zemi, rodu a príbuzenstva svojho, vo vlasti Abrahámovej.

Krásnym podobne spôsobom prezradzuje cit vlastenecký, ako to zo zreteľných slov písma sv. 1. Mojž. 49. zatvárať možno, patriarcha Jakub, ktorý na smrteľnej svojej posteli, ked viac rokov u syna svojho Jozefa v Egypte prebýval, zhromaždil okolo seba synov svojich, vysloviac srdečnú poslednú žiadosť svoju týmito slovami: „Ja umieram; pochovajte ma vedľa otcov mojich v jaskyni dvojitej, ktorá je ,na poli Efrona Hetejského, ktorú kúpil Abrahám, aby mu slúžila k dedičnému pochovávaniu, tam pochovali jeho manželku Sáru, tam Izáka s Rebekou“ v. 29 31. Žiadosť táto umierajúceho patriarchu vytiekla doista len z citu vlasteneckého: domnieval sa starček ten, že kosti jeho sladšie budú odpočívať v zemi otcovskej, medzi vlastencami a ľuďmi, s ktorými ho zväzky krvi a lásky pútali, preto i po smrti chcel medzi nimi vzkriesenie svoje očakávať.

Vznešenejšej vlasteneckej lásky márne by sme hľadali, než sa nám objavuje v najvýrečnejšej star. zákona Osobnosti. v prostredníkovi to zmluvy božej s národom židovským, Mojžišovi. Muž tento boží, ač práve vo dvore kráľa egyptského vychovaný, neodnárodnil sa ľudu svojmu. Pohodlnosti, ktoré požíval, dojmy cudzinské, priazeň samého kráľa, neboli v stave udusiť v ňom lásku, ktorú s materinským mliekom sal, k spolukmenovcom svojim pod neľudským egyptského tyranstva jarmom stonajúcim. Poznal žiaľny osud národa svojho, zahorel svätou túžbou stať sa vysloboditeľom jeho, k čomu ho Boh i vyvolil a posvätil. Uzrel dňa jedného ako dráb egyptský mučí a trýzni krajana svojho, rozpálený spravodlivým hnevom a citom národným, aby zachránil národovca, zabil cudzinca.
Jaka to vlastenecká láska musela naplňovať srdce jeho! Od tejto doby je celý život velikého toho to muža ustavičná obeta, neprestajná práca o zvelebuje národa svojho. Všetko znášal, všetko podnikal, neustane premýšľal, ako by národ a národ nosí: židovská zachovať mohol, knihy písal pre národ svoj, ničím sa nedajúc odstrašiť od predsavzatia, svojho, ktoré sa ustavične sta jasná hviezda pred zrakom jeho ligotalo, a ktoré sám Boh silou nebeskou kropil a napomáhal.

Cit národnosti nachodíme ako v slovách, tak i v skutkoch prorockých. Nehemiáš horlí, že synovia židovskí neznali dobre jazyk svoj materský, ruve a bije sa s nimi, zaväzujúc ich k tomu prísahou pri Bohu samom. Takýto Nehemiáš by sa zišiel i v Uhrách na našom Slovensku, ktorý by chodil po chrámoch našich a bil a vyháňal z nich práve tých, čo učia, že kňaz nemá mal: žiadnu národnosť, čo u nich znamená: že kňaz slovenský má nenávidieť národ slovenský. Z tej nenávisti nedržia za hodne, aby sa reč ľudu svojho dobre naučili, v kázňach a krst. vynaučovaní, mocú, blúznia a tárajú hroznejšie, než tí, o ktorých prorok mlúvi.

Nie sú u nás riedke prípady, že ľud viac zná, než učiteľ jeho duchovný, rozumiem tu samu reč, a nie vec, ktorá podobne mnoho tratí, ked sa kazateľ dokonalé vysloviť nezná. Cudzie reči sa učíme, reč ale úradu a povolania svojho zanedbávame, aká to prevrátenosť! „V tých dňoch videl som židov berúcich si ženy Azotské, Amonítske a Moabské, a synovia jej ich mluvili od poli azotsky, a neznali mlúviť židovsky, ale mlúvili podľa jazyku každého toho ľudu, i domlúval som im i zlorečil, a niektorých z nich som bil a ublížil vlasy vytrhal.“ (Nehem. 13, 23 -25.)
Kto dá hlave mojej vodu, a očiam mojim studnice sĺz, aby ch dňom i nocou oplakával pobité dcéry ľudu môjho? Kvílil prorok Jeremiáš keď odvlečený bol ľud jeho do zajatia babylonského, na trest, že odpadol od zákona božieho. Na rozvalinách mesta svätého sedel on, citom národným takmer omdlievajúc, v bôle, ktorý nechcel ani konca vziať; oplakával zajatých bratov svojich, z pustošenie mesta, a bezľudnosť akoby vymretej otčiny svojej drahej. Kde to krajania v vlastenci jeho sediac na brehoch potokov babylonských plakali, spomínajúc na Sion, povešané majúc harfy svoje po vŕbach. Tak veliký bol žiaľ jej ich po vlasti, že tým, ktorí im piesne sionské spievať kázali, odpovedali: ako nám možno spievať piesne Hospodinove, ked sme v zemi cudzej? (Žalm. 136.)

Aby som ani nepripomenul Juditu, Esteru: celé písmo star. Zákona, je ako jedna reťaz prepletené najvznešenejším citom národným. A ako žeby nie? Keď cit tento sám Boh tak hlboko zaštepil do sŕdc našich. Zdáliž ho mohol odňať národu tomu, ktorý bol ľudom jeho svätým, vyvoleným? Prizrite sa národu židovskému, ktorý v dejinách ľudstva tu stojí sťa pravzor národov; čítajte písma jeho, a doista sa presvedčíte, že vlastenectvo neni len čistou pohanskou čnosťou, ale citom každého neporušeného človeka; prisvedčíte mi, že len ten môže pravé vlastenectvo zatracovať, kto neprirodzeným spôsobom prirodzenosť zo seba striasol. Národ židovský podáva človečenstvu ten najznamenitejší príklad lásky národnej a rázu, každému národu od Boba vštepeného, o ktorom nemecký básnik Goethe spieva: Keine Macht und keine Zeit zerstükelt Geprägte Form, die lebend sich entwickelt.

Povaha ľudská, v bytnosti svojej zostáva si vždy a všade rovná. Lásku k národu vlastenectvo nenachodíme len u pohanov a židov, ale i u samého Krista, vydavateľa nového zákona a v celom kresťanstve. Nový tento nebeský Adam, ideál to človeka pozemského , ukázal sa byt nadšeným duchom národným, preniknutým láskou k vlasti, z ktorej podľa tela pochádzal, prial a priznával sa k rodákom svojim, s nimižto ako človek zväzkom krve spojený bol. Boh a človek Kristus predobre znal, že každá veliká myšlienka, tak i vykúpenie padlého človečenstva, máli pôsobiť na celé pokolenie ľudské, musí prv v :najbližšom okolí dobre byť zakorenená, a odhodlanými rozširovateľmi zaopatrená. Preto Ježiš ako žid, medzi židmi pôsobil a skrz židov na celé človečenstvo účinkoval; zo židov vyvolil si apoštolov, a týmto rozkázal, aby len medzi židmi pracovali apoštolovali ba, zakázal im pred časom hranice židovstva prekročiť: „Na cestu pohanov nechoďte a do miest samaritánskych nevychádzajte“ (Mat. 10, 5.) predobre znajúc, že starať sa zrazu o všetkých byť kozmopolitom znamenalo by toľko, ako: nedbať o žiadneho. Učeníkom svojim, prosiacim ho, aby ženu chamnejskli prepustil, odpovede] Ježiš: „Nie som poslaný divy činiť a osobne učiť než k ovciam domu izraelského.“ Ked ale táto žena ustavične len prosila. odpovede] jej: „neni dobre vziať chlieb synom a hodiť ho psom.“ .(Mat. 15, 26,)
Ježiš miloval reč svoju národnú. Za jeho časov panovali v Palestíne tri reči: rímska, grécka a židovská. Už čo dvanástročného chlapca nachodíme Ježiša v chráme Jeruzalemskom, sediaceho medzi učiteľmi zákona, ktorým odpovedal a otázky kládol v reči národnej židovskej, tak že sa tomu divili všetci. Čo dostatočne poukazuje, že už v mladosti nič len znal, ale dobre znal reč svoju národnú. V národnej svojej reči sa modlieval, v nej učeníkov modliť sa učil, v národnej reči na kríži umierajúc zvolal: „Eli-Eli atd.

Ježiš obyčaje národa svojho krásne vždy zachovával. Národné obyčaje sú zvyky, sú žľaby, po ktorých národnosť z pokolenia na pokolenie prechádza, a sa udržuje pony sú stĺpy národnosti, a strážcovia života národného; preto ich i Ježiš čo horlivý vlastenec tak svedomite zachovával. Dal sa obrezať, chodieval na národné slávnosti podľa židovského zvyku do Jeruzalemu, národným židovským sviatkom bolo posvätenie chrámu Jeruz i ta sa Ježiš ustanovil. Podľa národného obyčaja židovského, na pamiatku vyslobodenia ľudu zo zajatia egyptského, jedol s učeníkmi svojimi baránka veľkonočného; podľa národného obyčaja nezdráhal sa učeníkom nohy umývať, Čo viac, i kroj národní v šatách mu bol najmilejší: nosil podľa starého národného obyčaja sukňu nezošívanú, ale v celosti tkanú.

Ježiš cítil spolu útrpnosť a žiaľ nad všetkým, čo zlého národ jeho dotknúť malo. Jaky žiaľ on cítil nad tvrdošijnosťou krajanov svojich, ked volal:
Jeruzalem! Jeruzalem, ktorý morduješ prorokov aká nevýslovná bolesť musela lomcovať národomilovným jeho srdcom, ked si v duchu predstavoval skazu hlavného mesta národa svojho! ked i evanjelista poznamenáva, že: vidiac mesto, plakal nad nim (Luk. 19, 41.) A tak Ježiš bol pravým vlastencom, zanechajúc nám príklad, aby sme chodili po šľapajach jeho.
Krásny takýto príklad nebeského Majstra nebolo možno nenasledovať i učeníkom jeho. Svätý Pavel, všetkým všetko učinený, ač práve všetky národy jednakou láskou v Kristu objímal, neznajúc v záležitosti duševného spasenia pra žiadneho rozdielu medzi pohanom a židom; predsa veľmi dojímavým spôsobom, krásnym vlasteneckým citom k rodákom svojim prekonaný, zaklínajúc sa skrz Krista Ježiša, zvolal: veľký mám zármutok, a ustavičnú bolesť v srdci svojom; lebo žiadal by som ja sám byť odlúčený od Krista, pre mojich bratov, ktorí sú moji príbuzní podľa tela. (k Rím 9,3. 3.) teda nie len príbuzní podľa Krista a viery, ale i tela-národa. Ten istý Apoštol národov k Timot.5, 8. o veci tejto mlúvi: „Jestliže kto o svojich a obzvlášte o domácich starosť nemá, zaprel vieru a je horší od neveriaceho.“

Veľmi ďaleko by ma zaviedlo, jestli žeby som chcel všetky slová a skutky apoštolov, a jejich v riadení cirkvi krest. katol. námestníkov, ktorými nám čo vzory lásky vlasteneckej svietia, tu uviesť. Dosť bude len v krátkosti podotknúť, že v ktoromkoľvek národe, na ktoromkoľvek poli nachodíme muža veľkého, skúmajúc bližšie život jeho, presvedčíme sa, že každý taký veľký muž bol spolu i veľkým vlastencom, ktorý sa staral o zvelebenie národa svojho, o zachovanie a zošľachtenie reči svojej národnej, o odstránenie všetkého, čoby smerovalo k záhube drahej vlasti a milej národnosti. Bez citu tohto vlasteneckého nemali by doista Španieli svojho národného Cida; nemali by Francúzi hrdinskú pannu orleánsku; nemali by Nemci svojho Goetheho a Schillera; nemali by iných výtečníkov vedy , či lež bohoslovnej a či svetskej, v ktorých hrdosť jejich záleží. Bez citu národnícho nebola by Itália vypestovať mohla svojho Rehora siedmého,ani Pia deviateho ale ani ostrov irčanský zvečneného svojho hrdinu národnosti Od Conella, ktorý pri tom, že bol horlivým vlastencom, bol podobne verným synom Cirkvi svojej.
Kdeby ste bez národného citu boli velikí vy Kosciuškovci, Sobieskovci, Zrínskovci, Pazmánovci, Tellovci, Vašingtonovci kde svätí slovanskí apoštolovia Cyril a Metod, sotva by i holé vaše mená boli potomstvu známe. Bez národného citu nebolo by ani milé Slovensko naše dochovalo chlubou svoju, veľkodušného Moyzesa, ktorého meno bude sa, skvieť ako hviezda prvej velikosti v histórii národa nášho, dokiaľ ostatní Slovák dýchať neprestane; uchovaj nám Bože klenot, a k riešiteľa tohto nášho na mnogaja a blagaja lieta! Národní cit splodil nezpočitateľný rad hrdinov, kňazov , učencov a umelcov, ktorých národy s hrdosťou spomínajú, a ktorí skrz národ svoj pôsobili na celé človečenstvo.

Úvahy tieto podrobné vedú nás k nasledujúcemu všeobecnému výsledku: Každý väčší počet, spolok-ľudstva, ktorý sa národom menuje, prechováva v sebe istý sklad myšlienok, citov, náhľadov a snáh, v ktorých jeho dedictvo, jeho duch, jeho ráz záleží. Duch a ráz tento národným vychovávaním prechodí z pokolenia na pokolenie, z čoho sa vysvetľuje, že každý národ má svoje vlastné zvyšky„ obyčaje, svoj národní život, ktorý ho od všetkých ostatných delí, čoby hneď i medzi nimi za akokoľvek dlhý čas prebýval. Rozličná je zaiste povaha národná Maďara od povahy Slováka, Rusína,Rumuna atd., ač práve od, storočia susedia, zem uhorsky obecne obývajú. Úvaha táto ďalej, vynucuje v nás to presvedčenie: že jeden každý národ na zemi musí mat svoju zvláštnu, samým Stvoriteľom mu vykázanú úlohu, ktorú prirodzenými svojimi vlohami, duševnými to i hmotnými života svojho plodmi, uskutočňuje.
Presvedčenie toto nepodvratne potvrdzuje história, učiac nás a svedčiac, ako dá jednému národu pokrok a cieľ pozemský, prostredne však i účel ten vyšší celého človečenstva urýchľovali: kdekto zas iné národy čoby priam i len zdanlivé, bo i títo bol pripravovatelia nového utvorenia pomerov spoločenských účel ten hubili a ničili, by vše od moci vyššej na pomstu a pokáranie pokolenia ľudského do sveta vyslané; prečo i menom bičov božích pomazané v dejinách sa prechovávajú. Ako židovský, grécky, rumunský, perzský atd. najznamenitejšie to národy dávnovekosti, rozširujúc osvetu, vyslanstvo svoje plnili: tak i Mongoli, Vandali, Huni, tak i surový polmesiac, nemajúc ani povedomie pokolenia svojho, svojim vandalizmom, nevedomky úlohu svoju uskutočňovali. Kto teda na záhube niektorého národa pracuje, ten sa vôli božej protiví, ten ciele a zámery Správca sveta tohto, v behu jejích večnom, bedák, márne zadržať sa pechorí.

Práve z tejto príčiny národy, národní svoj ráz, i pod tým najväčším tlakom veľmi ťažko upúšťajú a tratia, ako to veľmi krásne Möhler v Symbolike (5. Vyd. str. 363) vypisuje ktorého vyznanie pre nás tým vážnejším jest, že spomenuté dielo i odborníci národnosti za autoritu uznávajú, a že Möhler bol výrečným katolíckym kňazom, píše toto: „Jeden každý národ teší sa zo zvláštneho, do svojho najhlbšieho a najtajnejšieho bytia - Dasein - vtlačeného rázu, ktorý ho od všetkých ostatných národov rozoznáva, a ktorý sa vo verejnom a domácom jeho živote, v umení a vede, z krátka: vo všetkých jeho pomeroch obzvlášte označuje: on je zároveň strážnemu geniu, a od praotcov zdedenému duchu, oživujúci dech Hauch celého národa; prečo ho už pred kresťanské národy zosobňovali, ako národne božstvo ctili, od neho svoje v náboženské i občanské zákony, svojich mudrcov atd. odvodzovali, všetky svoje záležitosti pod ochranu jeho stávajúc. V pospolitosti národa, vyjavuje sa nesklame duch národní a keď i vyskytnú odpory, a zjavia sa sebecké strany, v samých týchto odokrytý býva moment, životný národa princíp urážajúci, a cudzinstvom takýmto zbúrané pohyby časom zanikajú; bo dokiaľ celok neutratil povedomie svoje, dotiaľ i zvláštny jeho génius žije.“
Medzi charakterickými tými znakmi – ráz národní ktoré i podľa z hore uvedeného svedectva muža, v bohosloví krest. katolíckom slávneho, život jedného každého národa udržujú a označujú, a ktoré keď vyhynú, i sám národ životnú svoju silu tratí a vymiera, najprednejšie miesto zaujíma národná reč.

Národ a živel jeho, materinská reč, tak tuho sú spojené, že jeden bez druhého obstať nemôže. V reči prebýva duša národa, a národ je telom reči. Rečou, to jest: mierou reči meriame a oceňujeme národ. Kto reč miluje, miluje národ; kto národ milovať chce, nutné mu lásku svoju láskou k reči započítali preto i v sv. písme národ a jazyk, jedno a to samé znamenajú; reč je dech i duch národní. Reč národná nie len mechanické akési, od náhody visiace navyknutie na isté zvuky a hlasy jazykové, ktoré sme do seba už s mliekom materinským vsali, ako to nepriatelia národnosti vystavujú, a láska k reči materinskej nie len puhé citlivostkárstvo, ona je niečo podstatného, duchovného, božského; ona je pravý svetlopis dagerotyp národa; ona je živý obraz, na ktorom sa povaha, t. j.: rozum, cit a činy národa, celý zmýšľania, cítenia a činenia spôsob. v obzvláštnych národných barvách, samou božskou vôľou vyliečený zachováva.

Preto slušnú reč považovať za niečo vznešenejšieho, než za púhu a holú formu, áno i reč je formou, ale formou od bytnosti tak nerozlučiteľnou, ako telo od duše, ako myšlienka od slova; je reč i formou, ale formou ráznou, večnou a svätou, ktorú ľahkomyslne od seba odhadzovať znamenalo by hrešiť proti prirodzenosti, znamenalo by priečiť sa a šliapať po riadení božom.
Reč cudzia zanecháva človeka chladného, preto každý, chceli od srdca k srdcu mlúvit, chceli vznešeným svojim myšlienkam cestu do sveta prekliesniť, volí k tomu reč svoju národnú, reč materinskú, v ktorej i vymrivšie národy ešte žijú, v reči svojej objavuje sa po dnešok medzi nami, ako Riman tak i Grék.

Z tohto všetkého vyteká, že sa doista prirodzenému právu prieči, národa niektorému reč jeho národnú odberať a cudziu vnucovať: kto to robí, ten sa duchovnej vraždy dopúšťa; bo podľa práva prirodzeného každá vec, ktorá si na javišti človečenstva uznalost a život vydobyla, má právo na svete zotrvávať, pokiaľ bude vôľa božia, a čím vec taká k dobroty a blahu ľudstva viac prispieva, tým väčšia neprávosť jest, z počtu živých tvorov ju vymazúvať, a cudzinskou snažiť sa ju nahradzovať.
Máli prirodzené toto právo za seba každá vec, tým vo väčšej miere má ju každý živý národ. Zapamätajte si toto všetci vy, ktorí plodný strom slovenskej národnosti zo záhrady človečenstva vyťať, a cudzorodý štep na miesto jeho zasadiť sa máme namáhate; znajte, že sa snahou touto vašou tohto naj barbarskejšieho barbarstva, naj nekresťanskejšieho činu dopúšťate, ktorý sa vám ale nikdy nepodarí.
O haltet nicllt den Zeiten Geist Den Gott beweget, auf! Vermeidet den Versuch sogar, Es wäre fruchtlos voll Gefahr Doch lenket des Geistes La uf! napomína vás Mielach v óde svojej.

Z tadeto vidno, že je práve-fanatická streštenosť sama seba vo všetkom odsudzuje vlastenectvo, tak krásna a svätá vec, ktorej ani kňazovi vyhybovať nesluší, ba že je práve povinnosť jeho, aby podľa slov Majstra svojho: príklad som vám dal, aby ste, ako som ja činil, i vy činili“ národa tomu, ktorého krv v žilách jeho krúži, ktorého duchovným vodcom a pastierom je, zvláštnu lásku a dobroprajnosť venoval, o jeho česť a slávu, o jeho vzdelanosť, osvetu a mravnosť, o jeho nábožnosť a možnú na svete tomto kresťanskú dokonalosť, všemožne sa staral. Tento má byt úkol každého, ktoréhokoľvek vyznania, najvyš ale podľa ľudomilného svojho povolania, katolíckeho kňaza. Má teda podľa prirodzeného práva každý kňaz byt národovcom, má byt vlastencom, aby v každom národe, uskutočňovali sa sväté a múdre ciele božie. To samé požadujú od kňaza i dôvody náboženské, o ktorých s pomocou trojediného budúcne. *)
(Dokončenie nasleduje.)

*) Tedy len i ďalej tak dôvodne a rázne! Stĺpce časopisu naše ho sú vám až do korún otvorene. Teší nás veľmi Vaše vstúpenie do kola našich dopisovateľov. Red.

O vyučovaní náboženstva

Biskup Ketteler.

O vyučovaní náboženstva v národných školách. *)
I.

Aby sme význam vierouky pravé poznali a svoje povinnosti naproti díetkam v tomto ohľade po ich celom rozsahu ocenili, nadobro predavším predniesť rozdiel medzi predmetom kresťanskej vierouky a medzi ostatními predmetmi vyučovania.

Sv. Apoštol Ján značí rozdiel medzi učením Mojžišovým a učením Ježiša Krista slovami: len: per Morsem dáta est, gratia et verí tas per Jeeum Chriatum facto est. Deum nemo vidit umquam; unigenitus Ftlius, qui eat in :inu Patria, tpse enarravít.“ Po hriešnom páde prvorodičov a po jej ich vytvorení z raja iný nikto tak nezblížil sa Bohu, ako Mojžiš. Bol ho zaviedol na vrch, a tam zjavil sa mu zvláštnym spôsobom a s ním hovoril, tak že dľa rozpravy sv. písma skvela sa tvár jeho, poneváč Boh s ním hovoril. Tak je u zasvätený Mojžišov zákon, lebo dostal ho bezprostredne od Boha. O mnoho však vyššej ceny je milosti i pravda, ktorú doniesol ,nám Kristus. Nenarodil sa on ako Mojžiš, len na tejto zemi, ani nevystlipilna horu, prijatiam božie svetlo, aby ho potom dolu zniesol do tmy spočívajúcej pod horou na bydliskách ľudských; lež skôr je on náukou svätého Apoštola. Slovo, čo bolo na počiatku u Boha, čo :áno je Boh, kroz nehož je učinené všetko, což učinené je; on sám je život a pravé svetlo, ktoré osvecuje všetkých ľudí; áno, on je jednorodený Syn Boží, ktorý je v lone Otcovom. Tento podivný výrok sv. Jána, nim chce vyjadriť nedostíhlu vznešenosti Ježišovho učenia, in sintl Patria v lone Otcovom, vyslovuje úplnú s jednotu Otca i Syna v jednej a tejže božskej bytnosti, úplné spoločenstvo všetkých božských vlastností medzi Otcom a Synom, menovite spoločenstvo nekonečnej múdrosti a večných rád (ustanovení, Rathschlůsse.)
Z týchto právd teda dôvodí svätý Apoštol: Nik ešte nevidel Boha, tak aký je vo svojej bytností, ani len Mojžiš; preto hľa vždy len nedokonale učievali nás znať Boha všetci ty boží poslovia, čo dosiaľ boli hovorili k nám. Kristus ale je sám Boh, je na veky v lone svojho Otca, a preto ípee enarravit, zjavil nám Boha i zdelil nám najvyššie poznanie Boha. Mojžiš ten len oznámil, čo slyšal na vrchu od Boha, Kristus ale, ktorý o sebe hovorí: „ . . . antequam Abrahám fieret, ego mm,“ ohlašuje nám, čo z tvarí v tvar večne sám videl, čo ako Boh večne sním mal.
„De plem tudine ejue nos omni a accepínlua,“ “) t. j. v ňom nachodí sa všetka pravda i milosť nie ako cudzia, požičaná majet, ale ako vlastný, pôvodný, nekonečný poklad, ako večnú, plna studnica, v božej totiž bytnosti, a keď otvára ústa, poučujúc nás, sdeluje zo seba samého, zo svojej vlastnosti, zo studnice, z milosti a pravdy. Kristus osvecujúc svojim slovom svet, nesvieti, ako Mojžiš požičaným svetlom, len blízkosťou Boha, ale on sám ako Boh je večné svetlo, a svojim vlastným svetlom osvecuje všetkých ľudí, čo prichádzajú na svet.
Mojžiš je posol, ktorý donáša nám sta zo vzdialenej šťastnej otčiny novinku o kráľovi večnosti, od jeho tváre sme zapudení; Kristus ale je kráľ večnosti sám, Nesmrteľný a Nevidomý, ktorý nám podáva zvesť o Bohu a našej domovine. Poneváč sme hriechom prvotné poznanie Boha z tratili a k názoru Boha viac dôjsť ne môžeme, prijal na seba ľudskú podobu, aby bol nám darcom svetla i učiteľom pravdy, aby nás svetlom a pravdou naspäť zaviedol k večnému svetlu, k večnej pravde. Názorom (t.j. videním) Boha v jeho zníženosti, v ľudskosti vzniesť sa máme k nad zmyselnému a nadprirodzenému názoru Boha v jeho podstate. Toto je učenie Jána Apoštola o rozdiele medzi učením Kristovým a učením Mojžišovým.
A plnou slobodou (in voller Über einstimmllng) so svojim miláčikom hovorí sám Spasiteľ o sebe: Et nemo novit Fitium, niet Páter, neque Patrím, nisi inet cm voluent Filiua revelareß) Toto je tá sama myšlienka. Veď Spasiteľ nechce patriarchom a prorokom odškriepiť všetko poznanie pravého Boha. Avšak oni poznali Boha o mnoho nedokonalejšie a z cela vinou spôsobe (v inej tvárnosti), než Ježiš Kristus. Nikto nezná Otca než Syn, t. j. tak dokonale A ako ja, celkom iný je, lebo len ja mam celú bytnosť a tak i úplné poznanie Otca. Ja ale ustanovený som od Otca za učiteľa sveta, i kto dôjsť chce k pravde a hlaženstvu, čo je v Otcovi, ten musí slyšať moje slovo, na mňa veriť, kroz mňa dôjsť k Otcovi.
Ego sum viaet veritas et víta. Nemo vemt ad Patrem, nisi per me.
Všetko ale, čo som dosiaľ povedal o rozdiele medzi zákonom Mojžišovým a učením Krista, samo sebou platí v miere o mnoho vyššej o rozdiele medzi kresťanskou vieroukou a všetkými ostatnými predmetmi vbudovania, ktoré ani len na božom zjavení, ako Mojžišov zákon, lež jedine na prirodzenom poznaní sa zakladajú.
Keď vyučujú sa dietky v učení Ježišovom, podáva sa im chlieb, ktorý Kristus zniesol z lona Otcovho na svet. Keď ale vyučujú sa dietky v druhých predmetoch, požívajú chlieb, ktorý na tejto zemi vyrástol to je ich pravý pomer.
V tom ne ležli žiadne značene nie ostatných predmetov vyučovania, ktoré naopak tiež majú svoju vysokú a zvláštnu platnosť. Ony vzdelávajú dušu pre vyučovanie v náboženstve; ony slúžia k opatreniu nutných a osožných známosti pre tento život; ony privádzajú kroz poznanie stvorení k poznaniu a ku chvále Stvoriteľa, ktorý aj vo svojich prirodzených dielach zjavuje svoje vlastnosti; ony sú ale zemský chlieb, na zemi narastený; ony sú preto často klamlivé a zhusta ukrývajú, ako to ovocie v raji, pod zdanlivým poznaním, lež pod zdanlivým životom, smrť; ony konečne nabývaju ceny, len keď sa im dostáva svetla i života od učenia Kristovho, ktoré pochodí od Otca svetla.
(Pokračovanie)

*) Upozorňujeme preveľ. obecenstvo naše na dôležitosť a hlbokosť vnikavosť prítomného pojedania, pošle ho z pera jedného z najvýrečnejších biskupov veku nášho. Znajte ľahkosti, s ktorými je spojene u nás vyučovanie náboženstva jak vo
škole tak vo chráme menovite pre nedostatok národných spisov v našej reči, myslíme, to vítané prijme veľ. duchovenstvo tento preklad, ktorý bedlivému a rozmýšľavému prečítaniu porúčať za vec svedomia si považujeme. Red.

Vestník cirkevný.

Tritínov.

Vestník cirkevný.
a) Dopisy.

Na trenčianskom Považí 1 mája. (Dokončenie)

Medzitým zaznelo mohutne slovo Najsvätejšieho Otca nášho, ktoré Tatrami tak zatriaslo: že na utíšenie všeobecné v príkladných predstihoch chrámy sa navštevovali, pobožnosti konali, dobre skutky prevádzali, zaťatý a dlhoroční nekajúcnici na pokánie sa oddávali, a cirkev svätá sa oslavovala. Vstal teda Kristus aj z hrobu našej nevery a ľahostajnosti. Aleluja! Dôkazom toho to je mnohá bieda, ktorú sme utíšili ; mnohá slza, ktorú sme utreli; mnohý milodar, ktorý sme, sami v núdzi postavení, k učiteľskému fondu krajinskému prispeli; a ešte vo väčšom nedostatku postavených bratov v Orave, ako tu do poslané 4. zl. r. ć. zo strany horno-sučanskej obce svedčia, na pomoci sa vynasnažili.

Pravda, synom sveta sa pobožnosť táto nepozdávala. Zaslepencom týmto sa pri snívalo, že je odpustkov tých už primnoho. Z príčiny tejto, ako jeden chlap s plným hrdlom proti pápežskému listu povstali, ktorý im len nepokoj a pohoršenie zapríčinil. Poneváč ale slovo večného mesta zastaviť nedali, aspoň činom dakým ho vyznačiť za dobré uznali. Pekný jeden „kúsok“ činu takého previedli oni v kostole sv. Anny v Trenčíne, keď pod plášťom pobožnosti vtrel sa do neho neznámy sväto krádež ník, tam tú neslýchanú zlosť previedol: že do nového, národovcom našim p. Martinom Šaškom ku všeobecnému uspokojeniu v lone vystaveného 6, registrov organu, piesku nasypal, a tak nie len škodu, ale aj pohoršenie zapríčinil.

Medzitým, nekonečný škandál tento zakryla dobročinnosť kresťanskú. Poneváč totižto nebolo spôsobu, ktorým by sa nového organu tohto náklady vyrovnali, s úctou požiadaný slávny magistrát, menovité ale veľk. p. Franko Giršík, radca mestský, ktorý ako bývalý mešťanosta o vystavenie organu tohto kresťanskú starostlivosť a ochotu, za ktorú sa mu úprimne verejné vďaky vzdúvajú, vyvinul, úctivý k nábožnému obyvateľstvu ozyv vyhotovil strany dobrovoľných milodarov; ktoré i hneď s veľk. p. Jozefom Gálikom, terajším mešťanostom zložením po 2. zl. otvoril, a do ďalšieho obehu pustil. Medzitým sotva ohlas tento kolovať začal, a pt. pp.: Ladislav Vietoris, župan trenčiansky 5. zl. Jozef Zlathary, správca gruntovných kníh tunajší 2. zl. Imrich Pánek, stoličný úradník 30 kr. r. č. k účelom pred uvedeným obetovali; už prozreteľnosť radila, aby sa popisný hárok ten do Nitry vypravil.

Vyskytnutím sa totižto príhodnej príležitosti, s dôverčivou prosbou horlivý správca duchovný na semeništi nitrianskom, prevel. totižto p. Jozef Záborský vyvolaný bol: aby medzi ctiteľmi tamojšími sv. Anny k otazočným cieľom zbierku zaviesť ráčil. A v skutku, hlas ten nezostal hlasom na pustatine volajúcim. Ač práve to nebola milá úloha, k prospechu však vecí svätej vybral sa šlechetný muž na cestu - jakživ predtým nešliapanú, po ktorej každé v ústredie mu prichádzajúce dobročinné srdce s takým výsledkom zaujali: že v krátkom čase nasledujúci zoznam milodarov do Trenčína zaslal :
Vysokodôst. pp. kanonici nitrianski: Ján Gyurcaek 10. zl.; Juraj Tvrdý, 20. zl.; Štefan Vagyon, 20. zl.; Valent Nécaey, 5. zl.; Ján Krajecik, 10. zl.; Ján Kelecsenyi, prepošt veľký, 30. zl.; Franko Márcy, 3. zl.; Štefan Kubica, 3. zl.; Imrich Sztánilc, kanonik čestný 1. zl.; prevlb. pp. Adam Biringer, profesor 1. zl.; Imrich Modva, sucentor. l. zl.; Guardian nitriansky, 75. kr.; Štefan Imády, prebendat 7. zl.; veleb. pp. klerici Gejza Stelczer, 50. kŕ; Jozef Aleitllner, 50. kr.; Antol Schefel, 50. kr.; - veľk. p. Alžbeta Deretk, vdova, 2. zl. Dohromady: 109 zl. 25 kr. Všetkých vysokorodých, veľkomožných a veľactených dobrodincov týchto čim' sa pamiatka v tomže kostole pri svätých omšiach, aby im to nebesia stonásobne vynahradiť ráčili!

Vznešené to dôvody! pred ktorými aj najväčší nepriateľ jubilúrnych pobožností a odpustkov sa pokoriť a uznať musí, že oni blaho nosne pôsobiť musia aj na tých, ktorí otázočný posvätný čas akýmkoľvek spôsobom zneuctili. A v skutku tu nám na um prichádza o pätné považsko-novomestskej obce, miestnym úradníctvom panským sprevádzané vystúpenie prosebné, ktorým predvedení občania bez povedomia patričného duchovného pastiera vôd najčistotnejšieho Ordínaritu požadujú: aby preložením terajšieho učiteľa jej ich na druhú stanicu, obradovati boli takým učiteľom, ktorý by dietky jej ich aj v maďarskej alebo nemeckej rečí vyučovať v stave bol. *) Z tohoto vidno, že o maďarsko-nemecké blaho predrečnej obce sa dakto druhý stará!
Poneváč ale na základe vyšetrovky dosť. p. Antola Klobuczky, farára a dekana Turanského sa dokázalo: že v otázke postavený učiteľ už na 17-ty rok ťažký a nevďačný úrad svoj tam príkladné zastáva, temer nad pochybnosť je povýšené: že patričný občania sa ďalej mámiť nedajú; a že najdôstojnejší arcipastier bez základnú a nekresťanskú požiadavku pravé tak, ako vlani, odmrštiť, a zaslúžilého učiteľa potešiť račí.
K neuctám jubilúrnosti našej malý by sa pripojiť aj hlučnejšie zábavky, a nepriateľské na posvätencov našich aj zo strán nepovolaných a neoprávnených čínené nápady, ktoré my ale plášťom kresťanskej lásky prikrývame. Avšak utajiť nemožno tú borbu, s ktorou zbúrané živa pamätnú pobožnosť našu zakaliť sa opovážili. Nie len totižto ľahostajný a neverný svet, ale aj živly prírody sa oproti nám pobúrili, z ktorých voda prvšie miesto sebe vydobyla.

Ač práve totižto na základe prosby patričnej veľ. p. kr. radca a podžupan Július Nozdrovicky ešte vlonejšej jaseni vyslal povereníctvo do trenčianskych Biskupíc, aby tam do povahy vzalo nie len na role, ale aj hrobítov a fond intravillanský nezbedným Váhom činné nápady, a na základe vlastného presvedčenia behom 15. dni návrh učinilo, akoby sa prúdu toho sila prelomiť mohla: predsa do dnešného dňa naridzeniu tomu sa nevyhovelo. Zatým ale prišli jarne oravsko-liptovské vody, ktoré, akoby z rešpektu, na zatratenej varte postavený cintorín za pamätnú čiaru sebe boli vymerali, rúcali najpožehnanejšiu roľu dotiaľ, dokiaľ nedotreli sa k cieľu svojmu tak povážlivo: že prvšim prívalom susedné domy do nebezpečenstva postavené, spočívajúce ale na otázočnom hrobitove v Kristu posvätné chrámy Ducha Svätého vyrvané, a na potupu kresťanstva, preč do čierneho mora odvlečené budú. Nie ináč sebe počínal ukrutný duch smrti, ktorý nam velikú Slovenku a Katolíčku zachvátil.
Veľk. totižto nekdy pani Alžbeta, nebohého J. Delčíka, c. kr. tridciatkového výber čieho pozostalá vdova, vlastná to sestra Vysokodôst. nášho Mecéna p. Juraja Tvrdého, opáta a lektora, ako to sl. Redakcia zovrubnejšie to už bola s delila, nenachádza sa viac medzi živými! Šlechetná duša táto, potom ako bola behom 81. rokov blaho cenného života svojho, nie len rodine, rodákom a krajanom svojim, ale aj v bezdetnosti svojej pohanom mnohú slzy trpkosti nevyčerpateľným dobro dejstvom utrela; zvláčte ale potom ako bola s najútlejšou láskou mileného a vysoko cteného Brata svojho až do poslednej chvíle opatrovala, a dľa príkladu jeho, najnovším milodarom na utrápených bratov v Orave pamätala, na nevypovitelný žiaľ náš, prv než by sme o jej chorobe boli do čuli, tichunko v Pánu usnula!
A táto okolnosť veliký žiaľ utíš prepodivne uľavuje. To sa dosvedčuje každodenné naše porekadlo: aký život taká smrť! Vysoko zaslúžilej -národovkyne a spolu člena Matice našej život bol tak neúhonný, na záujmoch človečenských podielu brnavý a blaho činný, že len pokoja smrť spravodlivých ju očakávať mohla. Keď teda len čas, zvlažte ale Boh a sväte jeho náboženstvo veliké straty môže uľaviť, vtedy veríme: že na základe tomto aj mileného Otca naše ho hlboký žiaľ zmiernený bude. K úplnému však objasneniu obličaja pre velebného Simona naše ho, veríme, nie malo prispeje: keď verejne pred celým svetom vyznáme: že velikú stratu túto všetci cítime, ktorej modlitbou úprimný výraz dodať sa namáhame. Modlitba táto v mnohých chrámoch, ako 27-ho p. m. v kostole sv. Anny v Trenčíne, vyvinula sa v slávnostné zadušníce ta smerujúce: žeby nezapomenutelnej dobrodejkyni našej večné svetlo; veľkodušne mu ale Patriarchovi nášmu radostnejšie behom dlhých rokov meniny vyprostredkovali! Z toho to všetkého vidno, že ač práve zlosť, predpojatosť a ľahkomyseľnosť jubilárnu pobožnosť našu pobúriť sa namáhala: predsa ona žiadaného výsledku pozbavená nezostala.
Sláva teda Bohu na výsosti, a na zemí pokoj ľudom dobrej vôle!
Medzitým, koľké vďakovčínenie a oslavovanie naleží aj Najsvätejšiemu Otcovi naše mu za rozliate na celý svet z pokladov božských milosti nadprirodzené, dokazuje fajnovejšia hrozná sprava americká: dľa ktorej o vyzdvihnutie nekresťanského otroctva zaslúžilý spojených štátov predsednik Lincoln, a jeho tajomník Seteard aj so synom, toho istého večerňajšieho času zákerníckou rukou, tamten života pozbavený tento ale prepadnutý bol. Toto je trpké ovocie nevery a ľahostajnosti náboženskej!
Caveant Consoles! Len v srozumení s Bohom a Cirkvou štáty prekvitať môžu!
Ostatne, keď zvestujem, že vv. pp. Juraj Šullay dolno-sučanským a Franko Hreuzik bobotským farárom; Miško ale Jurík slovanským administrátorom a Juraj Steskala teplánskym kaplánom zostal, milenému národu a celej svätej cirkvi príjemnejšie a blaženejšie počasie zo srdca prajem! Tritínov.


*) Niečo podobného, áno ešte horšieho sa stalo a v skutok uviedlo i v našej čiro-slovenskej O .. menovite v Polia. .. min. r. kde nebohý prefekt o.. . panstva C. . .známy maďarisátor, k pomaďarčeniu O . . vyprostredkoval u sl. panstva . . . . . a úradníctva podá. . . ročitý plat po 600. zl. pre dvoch učiteľov ktorí by tamojšie a pres poľne deti jedine a výlučne po maďarský vyučovali, a k tomu cieľu boli aj dva číri Maďari z Pešti za takových privolaní, a škola (Wiukelsehule) bez vedomia a privolenia školskej vrchnosti otvorenú, skrze čo sa miestna zákonitá škola zbytočnou stala a učiteľ a spolu rechtor o chlieb je privedený. Proti čomu, obzvlášte zo stanoviska potreby náboženského vyučovania školskej mládeže, aké duchovný v poklitnej a školskou vrchnosťou neoprávnenej, nasledovne nedovolenej škole dávať neni povinný, zložil, ako nám známo , pvlb. p. miestny duchovný správca protest a sťažnosť u najdôst. Ordinariátu. S akým výsledkom? ešte nevieme. Aspoň to vice, je patrične hlavné škólodarstvo o nadrečenej nedovolenej škole ešte žiadnej úradnej známosti nemá...... Red.

Správy.

b) Správy.

Z Frankfurtu. Spisky, ktoré vydáva zdejší brošlirový spolok, pri poslednom valnom kat. zjazde založený, dobre sa daria a vždy viac a viac rozširujú. Tlačia sa spisky tie už v 30,000 výtiskoch, poneváč dosavádne vydanie v 26,000 výtiskoch zo dňa na deň zmáhajúcemu sa počtu predplatiteľov nestačí. Tak rozšíril spolok tenže za jeden rok 300,000 výliskov dobrých katolíckych spisov medzi ľud. Hlas Brnenský dokladá k oznámeniu tomuto mienku tú zaiste povšimnutia hodný, aby sa i československá dedictvá zaujali podobného podujatia, by sa takým činom hrádza položila zhubnému vlivu, aký v poslednom čase vyvierať
počína z náplavy nepriateľských cirkvi všakových spisov z rečí cudzích, menovite z nemčiny pilue prekladaných. *)

*) Voľký nevoľky povstala vo mne tuná otázka, jak dlho ešte majú Slováci zostávať bez spolku, ktorý by vydával pre nich dobre, katolícke spisy, akým mi bol nádejný spolok sv. Vojtecha, na jeho potvrdenie už tak dávno čakajú.
Azda si myslia na patričnom mieste, že toho neni ešte tak hrubo treba, ponevač väčšina ľudu slovenského až posial bohabojní a mravmi je; my síce s radosťou patrime na pobožnosť a mravnosť ladu naše ho, let vidíme i tie pohoršenia, aké jednak doma prijíma od inteligencie svojej následkom neprirodzeného vychovania školského nie len od národnej, ale i od nábožnej, jednak donáša ich so sebou zo sveta šíreho, chodiac za výživou a príduc tak na všelijaké miesta a pomedzi všelijakých ľudí, kde všeličo vidí a čuje: a preto bojme sa, aby časom i náš ľud všakovým tým pokušeniam a pohoršeniam nepodľahol konečne a nestratil vieru a mravopočestnosť svoju, ktorá je jeho jediným bohatstvom a potešením v jeho núdzi o ktoré,jestli ho necháme olúpiť necháme, vystavíme ho i seba tomu najväčšiemu nešťastiu. Pozn. zpravodajca.

**)Redaktor týchto novín všetky jednému človekovi a kňazovi možné a dovolené kroky k vydobytiu potvrdenia tu menovaného spolku porobil a prostriedky upotreboval, lež všetko nadarmo! Avšak žije ešte Boh, ktorý bude súdiť svet. Red.



Z Florencie. - Už 21 a to tých najväčších samo stanov zaujal štát; ostatne vraj menšie kláštory, ktoré nepotrebuje; štát ani mesto, oddajú sa na čas rodinám takým, ktoré by pri nastávajúcej následkom presídlenia sa kráľovho z Turína sem ká zmene bydlísk hnedky bydliská inde nenašli. (HL)
Z Portugalska. „Vaterland“ píše z Lisabonu odo dňa 12. apr. takto: „Môže sa zaiste povedať, že ľud náš je katolícky, národ ale nemožno za taký považovať, lebo národ ukazuje sa cudzincom vždy v tých barvach, do akých ho odieva vláda. Portugalská vláda odoprela „exequatur“ pápežskej encyklike od 8. dec. a poneváč všetci biskupi, jakožto ,od nej zvolení, stoja po boku vlády, neuverejnil žiaden z nich dotyčnú encykliku. Zem je katolícka, robí však výnimku od všetkých zemí katolíckych. Farár jeden v arcibiskupstve Bragaiskom uverejnil encykliku; bol ale za to pokarhaný od arcibiskupa svojho, bo vraj encyklika nemôže sa skôr uverejniť, kým nebude od svetskej vlády schválená. Teraz zase urobilo bolestný dojem nové uznesenie kráľa Dona Luisa, že smie sa pracovať i v nedeľu; a posiaľ neohlásil sa proti tomu ani len jeden z biskupov, kdežto sa pred takým činom ruší tretie prikázanie Božie.“ (HL)


Vestník Osobný. Jeho c. Kr. ap. Veličenstvo najmilostivejšie odobriť ráčil v Nitre stupňové postúpenie kanonika-strážca Jána Krajcstka za kanonika-spevaka; arcidekana Štefana Vagyona sa kanonika-stražcu; Jána Meglio za katedrálneho arcidekana, Valenta Nécseillo za trenčanského, Jána Gyurčeka za žilinského, a Štefana Kubína kanonika magistra za hradňanského arcidekana, a na týmto spôsobom uprázdnené kanonické stallum vymenoval Jozefa Srholca dekana-farára vo Vysokej.

Pozvanie k predplateniu na. II-hé polročne„ Cyrilo - Metoda.
Ač práve pri poslednom pozývaní k predplateniu na tento duchovenský časopis sme sa boli osvedčili, že koncom júna t. r. ho prestaneme redigovať a vydávať, predsa poneváč nikto sa nenašiel k doby jeho redakciu a vydávanie, prevzal na. seba, aby v tejto vážnej dobe naše slovenské volebné Duchovenstvo bez orgánu nezostalo, ktorý trebárs veľmi chatrným počtom dosiaľ udržiavalo na žiadosť mnohých sme sa odvážili, ešte tohto II-ho pokročia ho redigovať a vydávať: a preto, aby sme túto pre nás zaiste veľkú, obetu, nakoľko nám možno, ešte do konca t. r. niesť mohli, vyzývame úctivo veleb. Duchovenstvo k čím najrýchlejšiemu obnoveniu predplatenia na nastávajúce II-hé polročne. Cena „Cyrilo-Metoda“ polročná od júla do konca. decembra t. r. sú 2 zl. 25 kr. celoročná od počiatku tohto roku: 4 zl. 50 kr. r. č.
Redakcia „Cyrilo-Metoda.“