Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 10
Obsah:
: Obálka
: Encyklika od 8-ho dec. 1864 a Jej nepriatelia
Habánsky. : Ukážky z môjho prekladu francúzskeho
: Kardinál Wiseman.
Maleničan : Novejšie dátky
Janko Pravdomil. : Vestník cirkevný
: Správy.
: Rozličnosti.
: Katolícka Literatúra.
Obálka
CYRIL a METOD;
Časopis“ cirkevný.
Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Gůding. Vychádza , 15, a 25, každého mesiaca na hárku.
číslo 10. V Skalici, v stredu dňa 5. apríla. 1865. Ročník XV.
Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskopm Fr. X. Škarnicla synov
Encyklika od 8-ho dec. 1864 a Jej nepriatelia
Encyklika od 8-ho dec. 1864 a Jej nepriatelia pri svetle brožúrky
Felíma Dupanloupa biskupa orleánskeho.(s nemeckého preložil P. Slučej.)
(Pokračovanie)
Pápežov spis.
Dôležitý je v skutku spis tento pre každého, ktorý ho dobre povážiť zná. ,
Prečo nemali by sme uprostred roztržitostí našich pokúsiť sa o to , zachovať isté zásady prirodzenej spravodlivosti, ako vyššiu sféru a ako všeobecnú vlasť statočných ľudí.
Riekol som už novinárom, ktorí vyhlásili Encykliku za pohnútku k vojne (fúr zizli £lí.-,16llhlfd)l'm), že nesloboda hovoriť o niečom, o čom pranič nevieme, a že nesmieme mudrovať vo veciach takových, z ktorých ledva ich meno rozumieme. Čo sa teda pápežovho spisu dotýka, pýtam sa všetkých statočných ľudí: i sú za našich dňov bludy vo svete? Sú tieto bludy nebezpečné alebo nie?
Nech mi odpovedia.. A keď obrátime zraky naše na tie nebezpečenstva, ktoré nás obkľučujú, na, toľké po tajomne tiahnuce sa alebo aj zjavne vyslovené nápady, ktoré skazou hrozia Cirkvi a celej spoločnosti ľudskej, ten krát uznáme že Encyklika na žiaden pád nie je spisom napadajúcim, lež veľkolepým spisom obraňujúcim. Čo vy sa divíte, vám prichádza to čudno, že hlava Cirkvi katolíckej sa opovažuje sťažovať sa, že nie je spokojná, že ako všeobecný pastier duší bráni svoju a našu vieru a celý mravný poriadok proti nápadom?
Pred dvoma rokmi zvolal som bolestne z hĺbky vzbúreného svedomia môjho, preto že prinútila ma k tomu bieda nášho času. Vo chválených a medzi mládežou rozšírených spisoch čítal som s úžasom, ako zapierajú sa tam čo najopovážlivejšie tie najväčšie pravdy, ktoré sú základmi ako ľudskej spoločnosti, tak aj náboženstva. Neni Boha, neni duše, niet slobodnej vôle, nieto rozdielu medzi dobrým a zlým, medzi pravdivým a falošným, niet druhého života; toto naliezol som v tých knihách, a vyslovil som to verejne v „Napomenutí Otcov“(Warnumg an die Famillienfater), ktoré Francúzskom trochu pohlo.
To sú tie bludy, ktoré okolo nás kolovali a posiaľ kolujú. Poviete snáď, že nie sú nebezpečné? Ale, hovoríte načo toľkého zatracovania? Prečo nehovoríte račie s opravdivým ustrnutím svedomia vášho: Toľko bludov nachádza sa u nás; toľkého jedu je v tom povetrí v ktorom žijeme, v ktorom dietky naše dýchajú!
Verím, že nie ste všetci spokojní. Bo jesto ľudí, ktorým neľúbi sa tá veľká úloha Cirkvi sv., že totižto má byt pevným stĺpom pravdy vo svete: columna et firmamentum veritatis. .
Táto veľkolepá sila, tento vznešený hlas je im nepohodlný; ale musia to predsa trpieť, bo v tomto nepopustíme. A či to neni pravde podobné, že bez tejto bedlivosti a neústupnosti Cirkvi by dávno už bola roztrhala sa spoločnosť kresťanská, a žeby dávno už bola podľahla, ako každé dielo ľudské pohromám času? Ona ale žije nesmrteľná. A slovo božie neonemie nikdy v ústach Cirkvi jeho a námestníka Ježiša Krista. A ja pravím, považujúc to len ľudským okom: To je veľkolepé, a v mojich očiach je pápež, tak ako je, niečo divného.
Keď bych bol jednoduchým filozofom, tak ako som kresťanom a biskupom, ešte aj ten krát bych riekol, že vznešený je to pohľad na tohto starca, ktorý navštívený súc tým najväčším súžením, a ktoré mu včuľ viac ako kedy hrozí, medzi zúrením nepriateľov svojich, ktorí ho v úzkych medziach jeho obliehajú, na všetky nebezpečenstva svoje zapomína, a len na to myslí, aby pozdvihol svoj hlas a aby bránil božský a mravný poriadok a celú európsku spoločnosť, naprotivá tým hrozitánskym bludom, tým blúzneniam, tým falošným zasadám a bludným učeniam, ktoré im hrozia, pričom však pred vidí ten lomoz, ktorý podvihnú proti nemu a cirkev zavrhuje sa, nepredpokladá nutné odobrenie proti nám.
Áno to je veľkolepé. A kto by neobdivoval takouto neohrozenosť, pomedzi včulajšími ťažkosťami, a takové opovrhnutie všetkého čo neni večnou pravdou, na vzdor všetkým naším slabostiam?
III.
Zlé výklady a pravé zásady.
Dobre, hovoríte, pápež má svoje právo, má svoje povinnosti, má svoj zástoj; a zástoj tento je veľký. Ale pápež prepína; on prekračuje medze svojho povolania. On zatracuje, čo by nemal zatracovať. Obdivujem v pravde opovážlivosť týchto pánov, ktorí si tak sna dno nepochybnosť privlastňujú,
ktorú Cirkvi a pápežovi odopreli.
Nasledujme ich ale na pole jej ich, a porovnajme preto, že vyzývajú nás k tomu, aspoň na okamženie pravidla vykladania (interpretácie), ktoré upotrebiť mali, aby spravodliví byt mohli, s výkladmi, ktoré si dovolili. Uvidíme v akej miere pri dôležitých otázkach týchto, žiadnych útlych ohľadov nemali a akých prehnaností sa dopustili.
Prosím za odpustenie čitateľov mojich, ale absolútne potrebné a spravodlivé je to, aby ch uviedol tuná aspoň dakoľko zásad rozluštovacích, ktoré zodpovedajú nápadom proti Encyklike učineným zásad, ktorým práve tak málo rozumeli, ako liternému zmyslu slov. Predovšetkým hádam nebude žiaden držať novinárov týchto za theologov; kto ale učiní sa sudcom, povinný je predsa každý, aby neprekročil aspoň medze svojej kompetencie.
Cudné je to. Čo býva obyčajne aj pri menej dôležitých veciach znakom nepominuteľnej opovážlivosti, malo by pri tých najslávnejších záležitostiach nič neznamenať; a obzvlášte pri náboženstve dovoľujú si tam, kde nič nerozumie, uzol rozrúbať. Neberie ohľad na tie nezmysly, nepýtal sa doista žiaden z týchto pánov a žiaden z jej ich čitateľov, ktorí tak neobmedzene súd nad týmto pápežským spisom držali ani len na jedno Okamženie, či sú sudcovia kompetentní, i vie svet, čo prísne zavierať sa dá zo zavrhnutej propozície? Alebo či nedáva nám na známosť ten spôsob, s ktorým pápežské zatratenia prehnali, že väčší počet tých, ktorí o encyklike písali, to úplne nevediac ? Bezpochyby privediem ich k počudovaniu, keď upomeniem ich na zásady, ktoré sú základnými nie len v theologii ale aj v logike; n. p.
Hlavné pravidlo interpretácie je, že zavrhnutie svojej kontraickej protiví (it'må commiml ßhjn jdßťo) ktorá by za často zase iným bludom byt mohla, ale odobruje len svoju kontradiktorickú protiv u. Kontradiktorická proposicia je tá, ktorá zavrhnutú proposicia jednoducho vytvára (vylučuje) Kontradiktorickou je tá, ktorá, jednoduché vytvorenie toto presahuje (muid): über oiťíc linjadx flĺuêídjtlťšunq bin. auôaťbl.)A vskutku; pri tých nepochopiteľných výkladoch, ktoré podávajú nám odo 3 týždňov o Encyklike a Sylabus, zdá sa že toto všeobecné pravidlo ani len netušili.
Pápež zavrhuje proposiciu: „Zákonitému panovníkovi smie sa odoprieť poslušnosť.“ Prop. 63.)Z toho to chcú zavierať, že dľa náhľadu pápežovho, nikdy neni dovolené poslušnosť odoprieť, a že človek vždy hlavu svoju skloniť musí pod vôľu panovníkov. Toto znamená postaviť sa jedným skokom na medze kontraickej protiví, a potvrdiť nechať námestníka Ježiša Krista ten najohavnejší despotizmus a otrockú poslušnosť všetkým chúťkam kráľovským. Toto je vykynoženie tej najšlechetnejšiej slobody, svätej slobody duší.` A toto hovorí dľa nich pápež.
Ukážky z môjho prekladu francúzskeho
Habánsky.
Ukážky z môjho prekladu francúzskeho diela Chateaubriandového „Genie du Christianisme.“ (Du mystére.)
Tajomstvo.
Nič krásne, nič pôvabne, nič velebné není v tomto pozemskom živote, len vec tajomná. Najzávažnejšie, najvýdatnejšie čuvstvá, sú oné, ktoré nami akosi tmavo. nezrejme, akosi zmäteno hýbu: stydlivost, čistá láska, cnostné priateľstvo .. všetko toto plné tajomstva. Povedali by sme, že duše milujúce sa vzájomne i mlčky sa rozumejú, akoby z polovice otvorené boli jedna druhej. Nevinnosť, ktorá nič inšie není, ako svätá akási nevedomosť a či nepovedomost, není-li nevinnosť to najnevysloviteľnejšie tajomstvo? Vek detinský je len preto tak šťastlivý, lebo o ničom nevie; staroba len preto tak biedna, lebo vie všetko: a predsa je to jej šťastie, že keď sa tajomstvá života dokonávajú, vtedy smrti tajomstvá svoj počiatok berú.
Jestli sa vec takto má s tajnými srdca ľudského pocitmi, ono to platí aj o cnostiach; najvznešenejšie sú tie, čo bezprostredne z Božstva vyplývajú, ako na príklad: láska. Lež títo rady ukrývajú sa pred zrakom ľudským, akokoľvek prameň, z nehož vytekajú. Pozorujúc pomery ducha ľudského, nájdeme, že i radosti myšlienky tak tiež len tajomstvá sú proposicie, ktorá ako falošná, bludná a aj ako keď, Akúsi božskú povahu má tajomstvo na sebe, tak že nie sa čo diviť, keď počujeme alebo čítame , že praobyvatelia starej Ázie len v obrazoch vospolok
sa rozprávali.
Alebo s ktorými vodami zaoberali sa učení takými, v nemž na veky dačo nevyskumateľného nedokázaného a nerozhodnutého nachádzajú? Kde myseľ ľudská v diaľkach nekonečných stratiť sa musí. Na púšti poblúdivšieho akýsi pud núti, aby sa vyhýbal rovynám,kde sa zraku jeho naraz celý vidiek stavia; husté, tmavé lesy, kolísku toho náboženstva, ako by ho ta dačo ťahalo, vyhľadáva, kde všetko: chládok, šuchot a tieto plné je divov, plné zázrakov, kde bavili a včely prvým otcom Cirkvi našej pokrm podávali, kde títo svätí, toľko slasti a radosti nevysloviteľných pokúsili., že povedať mohli: „Pane dosť už, zomriem od radosti, jestli neutíšiš pobúrená city duše.“
Či neprejdú ľudia ľahostajne skvostné pomníky, jejiž pôvod všeobecne známy je: lež keď človek na dajakom pustom ostrove uprostred oceána z nenadala príde na sochu kovovú, ktorej vystreté ramená na krajiny, kde slnce zapadá, ukazujú, a ktorej základy, preplnené sú hierogliphami a vlnami morskými a časovými podrývané, koľký to prameň rozmýšľania cestovateľovi! Všetko je skryté, všetko neznáme vo všehomíre!
Není-li sám človek tajomstvo? Z kadiaľ pochádza to svetlo, ten blesk, ktorý my nazývame bytnosťou, a v akej noci má ono vyhasnúť? Veko večný narodenie a smrť postavil sťa dva rúškou zabalené fantómy na dva kraje naše ho živobytia. Jeden z nich tvorí nepatrný okamžik nášho ktorý sa usiluje druhý fantóm čím skôr zhltnúť.
Nemáme sa teda čo diviť pri tejto náklonnosti človeka ku tajomstvám, že náboženstvá všetkých národov mali svoje nepochopiteľné tajomstvá. Sellovia skúmali zázračne slová dodomských nemých. India, Perzia, Ethiopia, Scythia, Galia, Scandinavia, mali svoje sväté jaskyne a vrchy, mali posvätné duby, pod ktorými Bramin, Magma, Gymnosophista, Drni oznamenovali vysvetliteľný výrok nesmrteľných.
Bože chráň! aby sme mali tieto tajomstvá mystériám opravdivého náboženstva pripodobňovať; niemenej nepravo by bolo nepremeniteľné hlbiny Hospodina, ktorý na nebi tronuje, prirovnávať premenlivým temnostiam oných bohov, ktorí sú dielo ruky ľudskej.“ Kn. Mdr. hl. 13. v. 10. Len poznamenať sme chceli, či nieto náboženstva bez tajomstva; áno tajomstvo je, čo spolu i s obetou vlastnú podstatnosť v bohoslužbe tvorí; Boh sám je tajomstvo veľké prírody. V Egypte bolo zabalené Božstvo, a na prahu chrámov jeho (egyptských) stála Sphinx. . .
Angelus Dominy.
Pod modlitbou Angelus Dominy (anjel Pána) viac, áno bez prestania? Zdáliž nie s rozumieme všeobecne známu modlitbu pozdravenia anjelského, ktorá u rímskych katolíkov každodenne po tri razy, a síce: ráno pred východom slnca, na poludnie a na večer na znak zvonením daný vykonávaná býva. Zvonenie toto na pozdravenie anjelské, zvlášť večerne životu v katolíckych zemiach zvláštnej básnickej pôvabnosti dodáva, ktoré za našich časov nie len básnici, no aj maliari s nemalým šťastím používajú čo sa týka románopiscov, sotva nájdeme jeden dva tohto druhu spisy, v ktorých by spisovateľ zvonenie na „Pozdravenie anjelské“ do diela svojho nebol viac menej šikovne vplietol.
Medzitým nemáme sa tomu čo diviť. Lebo naozaj, čas večerní od jak živa obzvláštnou povahou svojou podivne účinkoval na človeka, jestli len tento každému srdečnejšiemu citu na veky vyhosť nedal. O tom sme sa, jeden každý z nás nie raz sami presvedčiť mohli. A v tom leží z veľkej časti tá poeti čnosť, tá nepochopiteľná pôvabnosť zvonenia večerňajšieho na „Ave Mária.“
Čo sa nás tyče, nám musí na tom veľmi mnoho záležať, aby z lona pobožného nášho ľudu slovenského modlitba táto nikdy nevyhynula, lež radšej kam diaľ viac sa rozširovala,poneváč ju zo samého neba priniesol posol Boží; áno, poneváč jej pôvodcom je Boh sám; lebo, že od Boha poučený tento posol zostúpil z neba, kto by tajiť mohol ? A preto nech je i dnes ctená Pre blahoslavená Panna Mária tak ako ju kedysi sám Boh poctiť chcel!
Lež ukážme už nakrátko ciel a úžitok modlitby „Pozdravenia anjelského.“ Bo ono, bárs z málo slov pozostávajúce plné je tajemství, a tým väčšou horlivosťou odriekať ju budeme, čím O nej viac rozmýšľať budeme. Nič slušnejšieho, nič príhodnejšieho neni, nemôže byt kresťanovi, ako časté a pobožné rozmýšľanie o vykúpení svojom. Už ale tohto prvé a najhlavnejšie tajomstvo je vtelenie Syna Božieho, ktoré práve Múdrosť Božská týmto nebeským posolstvom dokonal si umiernila. Kto že by teda tajil, za tu dusné a Bohu vďačné je, keď kresťan na samé slová, nímiž Boh tak veľké tajomstvo, od toľko už sto rokov očakávame tak vrúcne vyžiadané skrz anjela zvestovať ráčil, keď pravím, tieto slová kresťan pobožné opakuje?
Kto by o tom pochyboval, že ono „pozdravenie“, nimž z nebeských výšin zostúpivší anjel po prvý raz oslovila Panna Mária jednému každému kresťanovi nekonečne milé a drahé byt má, a musí? a to tým väčšmi, poneváč pozdravením týmto anjelským najviac dobrodenie nášho vykúpenia v dielo Božieho vtelenia s
vďačným srdcom si pripomíname?
Uvedená. bola táto modlitba dľa najistotnejších a najdôkladnejších správ skrz Jána XXII. P. (1316-1334). Avšak už asi 100 rokov pred týmto panovala tá pobožná obyčaj na odpočinok zvoniť. Už sv. Bonaventúra (r. 1261 pisánskeho kláštora františkánskeho predstavený) svojim podriadeným naložil, aby všemožným spôsobom veriacich k tomu mali, že by títo pri „večernom zvonení na česť vtelenia Syna Božieho tri „Zdravas odriekali. Ján teda XXH. pobožnú túto obyčaj len potvrdil, keď r. 1327, 7-ho mája v jednej Bule nariadil, aby sa veriaci na večerne zvonenie modlili trikrát „Zdravas Maria.“ no ten samý Pápež v druhej svojej Bule menovanú modlitbu odriekajúcim povoľuje 10 dňová odpustky.
Medzitým, že táto pobož. má obyčaj i vo vlasti našej už pred časom tejto Buly panovala, vidieť odtiaľ, že Tomáš, arcibiskup ostrihomský, následkom uzavretia, cirk. zboru Udvardského r. 1309 kňazom svojej diecézy nakladá, aby každodenne podvečer zvoniť dali, „quo audito universi Chrísti fideles ad honorem B. Virginis ter dicant „Ave Maria,“ ut sic suorum remissionem mereantur accipere peccatorum“. Lonovics N. E. Archeol. 1. k. 128l. XIII Benedikt 1724 vo svojom apošt. Liste od 14-ho sept. všetkým tým, čo na raňajšie, poludňajšie a večerňajšie zvonenie pozdravenie anjelské t. j. tri „Zdr. Mária“ i s ostatnými veršami a modlitbami každodenne pobožne a kľačiac v odriekajú, každý mesiac jeden raz v ten deň, keď skrúšene sa vyspovedajú a ku stolu Pána pristúpia, pritom na úmysel Cirkvi sv. kat. sa pomodlia, udelil, plno mocné odpustky; tým ale, ktorí anjelské pozdravenie bárs i bez spovede a prímania pobožne a kolenačky odriekali, toľko razy 100 dní odpustky povolil. (Sammlung von Gebeteu und guten Verk en etc. Gratz 1853. X. n. 6.)
Podobne Klement XII. r. 1736 veriacim koľko koľ vek ráz na večerne zvonenie okrem pozdravenia anjelského aj za duše v očistci žalm. „De profundis,“ alebo miesto tohto „Otče náš“ a „Zdravas“ pobožne a kolenačky odriekajú,100 dní odpustky, ktorí ale pres celý rok pobožnosť túto odbavujú, a pritom bárs ktorý deň sv. spoveď a prímanie odbavia a na úmysel sv. Cirkvi, t. j. za pozdvihnutie Cirkvi sv. za vykorenenie bludov a obrátenie hriešnikov a za pokoj kresťanských kniežat sa modlia, plno mocne odpustky udelil. (Schmidt. Cultus der christ. K irche, II Th. p. 362. Nech je nám teda a nech zostane vždycky modlitba táto milá, ku ktorej nás sama Cirkev zasľúbením svojich duševných pokladov povoláva, a preto, kedykoľvek a kdekoľvek zvonenie raňajšie, poludňajšie alebo večerňajšie počujeme, nech sa nám neťaží s odokrytou hlavou modliť sa pozdravenie toto anjelské.
Rozpomeňme sa pritom vždy na sv. tajomstvo vtelenia nášho Božského Vykupiteľa a na velikú hodnosť požehnanej Panny Rodičky Božej. Veď či môže Matka najdobrotivejšia od svojich pobožných ctiteľov, Syna svojho spolu dedičov, materinské svoje prsia odtiahnuť, keď títo onoho veľkého tajomstvá, ktoré sa v nej dokonalo, vďačnú svätia pamiatku? Zaiste orodovať bude u Syna svojho, aby do myslí našich vliať ráčil milosť svoju, žeby sme, ktorí skrz zvestovanie anjela vtelenie Jeho sme poznali, skrz umučenie Jeho a kríž k sláve vzkriesenia privedení boli.
Lebo, čo môže byt príjemnejšie čo môže byt vďačnejšie Najláskavejšej Matke, ako jestli toho účastní sa staneme, prečo ona stala sa Rodičkou Božou; alebo prečo Boh v nej stal sa človekom? Darmo by sa bola i ona Matkou i Boh človekom stal, keby nebol človek božskej prirodzenosti účastným učinený ono vďačnú pamiatku práve odriekaním pozdravenia anjelského obnovujeme, aby tak kresťania k ustavičnému ďakovaniu k poklone a používaniu slávneho tajomstva vtelenia Božieho povzbudzovaní boli. Vďaky svoje vzdávame spolu aj Pre blahoslavenej Panne Márii, za a jej ochotné na zámeroch Božích spolu pracovanie; keď s najpokornejšou poslušnosťou a úplnou oddanosťou na slovo anjelské slovom spasenia odpovedala, ktoré neposlušnosť Evy dokonale vynahradilo. Lebo, ako náhle odznelo slovo Panny: „Ej hľa dievka Pána staň sa mi podľa slova tvojho v tom samom okamžení bolo nepochopiteľné tajomstvo vtelenia v nej dokonané.
Kardinál Wiseman.
(Naroď. 2. aug. 1802, † 15. febr. 1865.)
(Hl. Br.) Mikuláš Wiseman, hlava rímskokatolíckej cirkvi v Anglii a prefekt kongregácie propagandy, narodil sa u írskych rodičov dňa 2. aug. 1802, v Seville v Španielsku, kde otec jeho prevádzal kupectvo s vínom. Ale už ako dieťa dostal sa do Anglicka; vzdelávajúc sa v katolíckom anglickom kolegiume Ushavskom u Darhamu, dokonal štúdia svoje v Ríme v anglickom kolegiume; dal sa tam na kňazstvo vysvätiť vyučoval niektorý čas sťa profesor na jednom tamojšom semenisku. R. 1835. navrátil sa do Anglicka, zvolený súc za rektora na kolegiume Ushavskom, a získal si tuná verejnými svojimi čítaniami o rôznych vedeckých predmetoch chýr vzdelaného a osvieteného kňaza. Nezadlho odišiel zas do Ríma, a pohnal pápeža Rehora XVI. k tomu, aby rozmnožil počet apoštolských vikárov v Anglii.
Wiseman stal sa koadjutorom vikára diecéze Londýnskej, najd. Valslla, a prezidentom kolegiuma St. Mary v Oscottu, kde rozvinul činnosť neobyčajnú a zostavil tiež návrh k obnoveniu katolíckej hierarchie v Anglii, ktorý osobne predložil Piusovi IX. r. 1847.
Pre nepokoje, aké vtedy cítime a po celej Itálii vznikli, návrh ten hnedky uskutočnený byť nemohol; lež Wiseman bol za provikára a po smrti Valshovej za apoštolského vikára Londýnskeho povýšený. Keď nepokoje tie prestali a lepšie nádeje sa ukazovali, vybral sa Wiseman r. 1850 znovu do Ríma, i vymohúc od pápeža schválenie svojho velikolepého návrhu, v konsistoriume dňa 30 sept. vymenovaným bol za kardinála sv. Pudencie za arcibiskupa Vestminsterského a primáša katolíckej cirkvi v Anglii. Vymenovanie toto, považované v Anglii za útok Ríma na cirkev anglikánsku, vzbudilo tam neobyčajnú agitáciu, tak že vynesený bol v parlamente zákon, zakazujúci pod ťažkým trestom nosiť titul biskupský, udelený cudzím mocnárom. Ale zákon ten zostal bez všakových patrných následkov; Wiseman ukázal v rozhorčenej tej dobe podivuhodnosti pastiersku obozretnosť, utiahnuc sa, kým neutíšila sa búrka.
Na podzim r. 1853 pribil opäť do Ríma. Kázal tuná zhromaždeným v hojnom počte poslucháčom anglicky i taliansky, usilujúc sa obzvlášť Angličanov po Itálii cestujúcich získať a do lona cirkvi katolíckej doprovodiť. Z jará r. 1854. navrátil sa do Anglicka, a mal zas ako predtým na mnohých miestach verejné vedecké čítania, od obecenstva s pochvalou prijaté a aj v tiskú neskôr vydané v Londýne vyzvaný sliz k tomu, mal čítanie o vychovaní nižších tried a akoby sa ony čítaním vzdelávať mohli.
V podobných čítaniach pokračoval Wiseman až do minulého roku. Medzi spismi jeho vynikajú: „Tevelwe Lecturee on the Connection between »Science and Revealed Religion“ (dvanásť čítaní o zhode medzi vedou a zjaveným náboženstvom, 2 sv.); konferencie s protestantizmom; „Easays ou rarrious subjects“ (nárysy o všakových predmetoch. 3 sv.) napokon výborný jeho historický román z prvých časov kresťanstva pod menom „Fabiola,“ do všetkých európskych jazykov preložený (ktorého rýmovaný prevod slovenský usilovnosťou prvlb. p. Fr. Vít. Sasinka bol zhotovený a nami vydaný Red.) ; v českej reči okrem „Fabioly“, dedictvom sv. Cyrila a Metoda i s mnohými poznámkami a vysvetlivkami vydanej, preložené sú zo spisov jeho i „Lampa posvätnú Pastierky Betlehemke'.“
O mohutnosti a dôraze jeho pôsobenia svedčí toto udanie: pri nastúpení úradu svojho našiel '/,l milióna katolíkov a pri smrti necháva ich už 4 milióny. Istý učený kritik vyslovil sa jednúc o Wisemanovi nasledovne: Katolíci v Anglii i v Amerike sú mu veľa po dlžní, a budú mať prečo spomínať ho i vtedy, keď on už dávno odídený bude, aby prijal odmenu svoju, spomínať ho s veľkým v dakom všemohúcemu Bohu, že im dal takého muža v stave poníženia jej ich, a učinil ho hlavným nástrojom povýšenia jej ich i vydobytia im vážnosti i u samých nepriateľov.“
Preto povedať možno právom, že so smrťou jeho na nebi sveta katolíckeho zhasla hviezda prvej velikosti. Wiseman bol muž mimoriadny, veliký i vážený, ako človek, ako katolík, ako rodoľub, učenec i spisovateľ; a na druhom svete pripravená mu sláva o mnoho skvelejšia, bo: „tí, ktorí iných vyučujú, skvieť sa budú ako blesk oblohy; a ktorí k spravedlnosti privodzujú mnohých, ako hviezdy na večné veky!
Novejšie dátky
Maleničan
Novejšie dátky dobročinnosti nižšieho duchovenstvu..
Za príkladom nášho sl. veterána a jedného z najhorlivejších synov národa slovenského pvl. p. Juraja Holček, f. o. a na vyzvanie sl. redakcie časopisu toho to, by tej že dopisovatelia každý dobročinný skutok kňazov zdelili, ponáhľam sa podať príklad obetavého muža, bo sa nadejem, že k jeho spomenutiu krásnejšieho miesta nenájdem, ako keď ho v priečinku nášho obľúbeného „Cyrila “ vletenému Obecenstvu predstavím. Muž tento je pre veleb. p. Jozef Záborský, nateraz duchovný správca v nitrianskom semeništi; je milovaný a veľactený otec náš. Viem, že skromnosť Tvoju urazím, keď meno Tvoje pred obecenstvom spomínam, avšak dúfam, že mi odpustíš, keď povážiš, úmysel, z ktorého som to urobil.
Chcem tým len mnohým očerňovateľom stavu kňazského, obzvlášte ale ich statkov žeravý uhol do očí hodiť, by ustavične nepredhadzovali: „Načo sú statky kňazom ;“ chcem ale aj mnohým nespokojným, biednejšie zaopatreným kňazom príklad predstaviť, by položenie svoje ľahšie znášali. Naposledy však chcem tebe mužu slávny v mene tých, ktorým si obzvlášte behom minulého roku dobrodenia preukázal, vrúcne vďaky vzdať. Nech len teda pomyslia ti mnohí nespokojní na faru strečňanskú, keď on viac rokov nie tak strávil, ako radšej pretrpel; nech pomyslia na jeho terajšie chatrné zaopatrenie, a predsa jak blahodarne v tomto úrade účinkuje, akú účasť berie na všetkých podujatiach, tak že sa diviť musíme, že sa tak zná sám seba zaprieť, by len druhým pomohol.
Nevychádza ani jeden slovenský časopis, ktorý by pomimo viac cudzích nedržal, navyše slovenskej knihy, z ktorej by nebol snáď i viac výpiskov odohral. Stal sa zakladateľom „Matice Slovenskej.“ Bol v roku danejšom valnom zhromaždení, bár mu to veľmi ťažko prísť muselo. Obzvlášte však spomenutia hodno je, ako mu ľud na srdci leží, medzi ktorým on jednúc účinkoval.
Pre faru strečňanskú drží „Vojtecha“ a posiela knihy pre tamojší ľud, ktoré sú totižto pre ľud vydané. Divte sa vodcovia ľudu! pre faru belušskú dal 60 zl. r. č., by mohla svojho, avšak chudobného chlapca do bansko-bystrického alumnea poslať. Tam pomáhať, kde to najväčšia potreba požaduje, a odkuť sa žiadna odplata neočakáva, je opravdivá láska kresťanská, ktorú Záborský dobre, ba opovažujem sa povedať po spiritualsky pochopil. Otče drahý! bár a jak radi medzi abau vidíme, predsa Ti želáme aby ťa Boh dobrotivý odtiaľto čím skôr vyslobodil, a poprial ti miesta, kde by si pri lepších dôchodkoch ešte väčšie podpory ľudu slovenskému preukazovať mohol. Fiat! Fiat!
Vestník cirkevný
Janko Pravdomil.
1) Dopisy
Z Viedne: Také časy ešte svet nezažil, ako my. Boli síce doby, v dejepise ľudstva zlé aj dobré, surové aj osvietené, búrlivé aj tiché - aké len chcete; ale náš vek nemá ani nebude mať zrovná v dejstve človečenstva. Všetky možne proti vy vyhrnuli sa z priepastného dna, v ktorom dosiaľ zakliate čupeli; by vymklo sa osudy sveta rozhodujúce človečenstvo spod autority cirkvi, ktorá ich duševnou svojou mocou viazala a sputnané držala pod prísnym zákonom rozumu a náboženstva. Ale tak je to; neposlušné deti cítiac sa byť šťastnými vo svojhlaví slobode, trestajú samy seba priestupom rodičovského rozkazu. A čo bude z človečenstva, keď zapáči sa mu raz nešťastná sloboda bez viery a zákona, keď v ohromnej samošalbe zadrieme a nepomyslí na Boha, ako by ho ani nebolo? Najhroznejší trest je zákon boží prestúpiť.
Že zlé nepokojne dni v každom veku trápili človečenstvo, to učí nás každá strana dejopísu; veď to v tomto zrkadle ľudstva skoro tak vyzerá, ako čoby zemský človek ani nevedel diét, iné než trenice, zpúry a boje. Ale že hrúza dolov našich nie prirodzeným výsledkom prirodzený ľudskej náklonnosti ku zlému, to vidí, no vidieť musí oko vierou i vedou katolíckej cirkvi ozbrojené. Práve o tomto všeobecnom ruchu sveta proti všetkej pravde, menovite ale proti katolíckej cirkvi pojednáva vo svojich neslýchaným množstvom poslucháčstva navštevovaných pôstnych kázňach svetopovestný kazateľ Klínkostroem S. J., ktorý ako dobre Vám známo, sám je konvertita. Ostro vtipným dôvodením dokazuje: že duch nášho času vonkoncom nie prirodzene ľudský, ale že nemožno nevidieť v ňom vplyv
demonýckých mocností.
Dnes chcem len zdeliť veľ. obecenstvu nášmu jeden obrázok protestantského pokroku v osvete a humanizme, ako ho bol vylíčil jeden očitý-svedok v „Mainzer Abendblatt“ od 26 februára. V Badensku totiž vydržiavajú katolíci ku bráneniu svojich práv a slobôd tak rečené „putuilice kasíno.“ V Mannheime teda, kde onen najhrubší liberalizmus puky svojich kvetov pod zohrievaným slnkom ministerstiev rozvinuje, dialo sa pri podobnej príležitosti nasledujúce potešiteľné dráma.
„Na poludnie o 12. hod., keď zhromažďovali sa katolíci kasína na nádraží, aby spoločne vtiahli do Niesla, dostavilo sa množstvo uličníkov a hvizdočkami, a rypčadly a palicami ozbrojené; aj pripojili sa už značné hrby proletárov a pansky odetých ľudí. O jednej hod. tiahli rady katolíckych mešťanov už čiastočne najatými krikľúňmi opojené dnu pred jezuitský kostol. Už zaznelo posmešné hvízdanie, divy krik. Priestranne námestie pred jezuitským kostolom bolo už obsadené krikľákmi z ľudu i z panstva. Dvere jezuitského chrámu boli obsadené žandármi a políciou. Už stŕhala zgerba cudzích katolíkov; všetko posmeškovalo, dráždilo, škodoprajným zazeraním a nízkymi štipkami prenasledovalo katolíkov. Aj dámy pod rukou svojich manželov prechádzali cez túto mrvenie a robin svoje obligátne nepriateľské poznámky.
Pán Brummel daromne sa namáhal vykonal dovolenie ku držaniu kasína v jezuitskom kostole; preto s pánom Lindauom tiahnuc na čele katolíkov von pred rýnsky most, chtiac kasíno preložiť do Ludvígallafen. Pekelnú komédiu, čo včuľ nastala, nevládzem vylíčiť. Neďaleko hnulo sa množstvo zmiešané dobrovoľnými a najatými krikľúňmi, pri zámockej záhrade zahatili cestu, stisk nastal a v tomto nátlaku vrazil ktosi zo zgerby lidu kasína, šesťdesiat ročnému roľníkovi, mešťanovi G. J. V. von Eppelhelm nôž do hlavy, ktorý na šťastie ale len kožu rozrezal. Bol to hrozný pohľad, keď cedila sa krv z tejto šedivej hlavy. Naničhodný zločinec dal sa na útek, ale stisk bol náramný, všade krik: „Drž ho!“ í naši protivníci mysliac v okamžiku, že to dajednomu z nás platí, stonásobným krikom, pomáhali. Neďaleko odo mňa prepcháva sa akýsi človek, na múre stojaci katolikožrúti kopajú ho nohami, bo mysleli že je z nás, jeden úder na pravé slychy, padá a chytajú ho. Na dakoľko minút zarazilo sa všetko. Výkrik rozhorčenia vyronil sa z pŕs tých dakoľko ešte zhromaždených katolíkov. Včuľ ale už bola tiekla krv, bes našich nepriateľov dostal potravy.
Jak besni psi rútili sa zo všetkých strán, v socali nás do presu s opravdivo besným ručaním. Školáci, robotníci z fabrík, hundravá háveď, všetko zmiešané a, huckane mnohými tvarmi orientálneho z pôvodu dvíhali prst, hádzali po nás blatom a kamením zjavili sa palice a poukrývané hámriky a dostali zamestnania ku zničeniu ultramontanismu. Bol to Jeruzalem na veľkom piatku pred osemnásti storočiami. Tam sporá napred zgerba farára, ktorý mne osobne známy je ako jemný, pokojný charakter; veľké kamene hádžu z blízkosti na chrbát trýzneného. Obráti sa bledým obličajom; pršia naň údery palíc, trhajú mu klobúk z hlavy, stúpajú po ňom. Niekoľko krokov od nás odbili kňazovi rádom ozdobenému klobúk z hlavy, a len čo sa hlava obnaží, udrie kameň ako pol pästi jeho čelo. Rovným časom vyleteli mnohé kamene, tak že diviť sa bolo, ako sme bez škody uvrzli.
Druhému kňazovi zase židisko pľasne rukou do tváre, a zdrúzga mu okuliare.
Zo všetkých strán cvendží nám krik do uší: „Von s nepokojnikmi, zabite ich“ Keď moc katolíkov utiekalo sa za rýnsky most, revala za nimi zbesnená luza: do Rýnu a nimi. Jeden kňaz s biedou ušiel smrti vo vlnách, dostanúc ešte na čas pomoc od údov kasína .„Tak znie rozprava očitého svedka a zúčastneného. Naši radikálni vedia pravda celú vec celkom inakšie ofarbiť. Prirodzene! že ako z tohto líčenia vidno, dom Izraelov celej histórii bol tak činný, ako kedysi pred domom Pilátovým. Keď teraz pokrstia židovského chlapca, reve celý Izrael nad pre vládou a otročením, keď ale židovský rabín duu a uličníkov proti katolíkom podhucká a keď židovská mládež starých katolíckych kňazov inzultuje, ešte potom koniec koncom katolíci platia za „hucká rov a buričov.“ Ale takto prerátali sa aj v Badensku, aj inde, výsledok ukáže !“ (Wien. Kirchenz.) No či nežijeme diabolské časy?
Správy.
b) Správy.
Z Jágru. - Osvietený p. nad biskup Vojtech Bartakovič daroval katol. dievčenskému vychovávaciemu ústavu v Miškovci 5000 zl. s tým dodatkom: že úfa, že s pomocou božskou bude môcť ešte viac urobiť za ten katol. spolok.
Z Veľkého Varadina. - Najdôst. p. biskup Fraňo Szaniszló zobral so svojim duchovenstvom i ľudom a odoslal do Ríma prešli rok 103 dukáty i 547 zl. 50 kr. pod menom petrogrošov.
Z Berlína: Postup mravnosti Berlína vidno z toho, že kdekto v roku 1854. bolo iba 6 komisii súdu mestského, ktoré v tom roku odsúdili 30,000 záležitostí menších, to v roku minulom podobných komisii 8 utvorené, ktoré 60,000 takých samých súdov pokonali. Ten istý postup vidieť v počte rozsobášov. V roku 1,861. bulu v celom Prusku 4905 rozvodov, a v roku 1863 až 5845, a tak teda rozmnožil sa ten počet za dva roky o 940. Nuž akože by aj nebolo veľa rozvodov tam, kde manželstvá zavierajú sa dľa ohlášok po novinách i kde sa už premenili v prostý kontrakt špekulácie?... (Tyg. k.)
Z Ríma. I tuná sa teraz jedná o to, žeby sa prehlásilo za svätých 19 mučeníkov holandských, ktorí r. 1572 pre vieru v tajomstvo najsv. sviatosti oltárnej i vernosť ku sv. stolici mučenícku smrť od protestantov utrpeli. Bolo medzi nimi 11 františkánov, i dominikán, 2 premonštráti, 1 augustinián a 4 svetský kňazi. Marla de Angelis , ktorá' pri tej príležitosti tiež za svätú prehlásená bude, bola vysokého rodu z Turína, kde žila i umrela; vyznamenala sa zvláčte anjelskou čistotou, ako hodná nasledovníčka sv. Aloysa Gonzagy, s ktorým bola i po krvi spriatelená. (ZÄK. L.)
Z Ríma. (B l.) Vo sviatok Božieho narodenia slúžil sv. Otec v chráme sv. Peterskom slávnu sv. omšu. Pevný jeho krok a jasný hlas svedčil o dobrom zdraví. Po sv. omši prijal obyčajné blahoželania zboru kardinálskeho. V odpovedi povedal medzi iným: Dl holi hrozná táto skúška trvať bude, nevieme; ale keby bolo popriato vidieť reťazi tie, do ktorých po znovu sputnať chcú nástupca Petrovho, potrhané a premenené v putá lásky a úctivosti k tejto sv. stolici; keby mi bolo dane vidieť víťazstvo práva a pravdy, a bohapráznost i lož svrženú do priepasti, kam patrí, zaspieval bych veselo chválospev Simeonov, volajúc s nim: „Teraz o Pane, prepustíš služobníka svojho v pokoji tu počal sa jeho hlas pohnutím triasť, oči jeho i všetkých prítomných naplnili sa slzami. Po chvíli snažiac sa domluvil, udelil požehnanie kardinálom, pri stojacim prelátom i celému množstvu a vrátil sa do Vatikánu.
Z Ríma. (A. A. Z.) Sv. Otec dostal k Vianociam na štedrý večer znamenite dary. Z Francúzska ku pŕ. velikú nádobu zo striebra, samými napoleondormi naplnenú, z Havany zas niekoľko tisíc smidiek, ktoré však, nie súc fajčiarom, daroval francúzskemu generálovi Montebellovi. Nový dôkaz nekonečnej svojej lásky a dobroty dal nedávno na javo, dajúc bývalému ministrovi sardínskemu Ratazzi a jeho panej dočasné dovolenie, aby mohli býval v jeho štáte. Lebo známu, s jakou zlobou bol Ratazzi ako minister proti sv. Otcovi brojil. (HI. Br.)
Kardinál Altieri zložil svoje predsedníctvo v kongregácii indexu, ktorý úrad po tri roky bol zastával; na jeho miesto ustanovený je za prefekta tejže kongregácie kardinál de Luka, bývalý nuncius vo Viedni, proslulý učenosťou i rozhodnosťou svojou. - Novinári vypravujú veľmi mnoho o návšteve, ktorú kardinál de Andrea učinil kráľovičovi Piemontskému a Neapolskému Humbertovi. Mnohí pravili: že tento kardinál sa viac do Ríma nevráti; čuli to vraj od vlastného otca kardinálovho.
Len že otec jeho už 20 rokov odpočíva pod chladným mramorom v chráme dominikánskom v Neapole; z tohto možná súdiť, mnoho-li jesto pravdy v ostatných okolnostiach tej návštevy, ako ju noviny obšírne opísali, ako na pŕ. že sa kardinál zhováral s kráľovičom o všakových dôležitých otázkach politických, že sa vyjadril proti politike pápežskej, že ľutuje nad vydaním encykliky, avšak že ako kardinál prijať musí. Tak sa vraj Andrea stal miláčikom talianov proti pápežovi zmýšľajúcich, ktorí ho vraj voliť budú do italského parlamentu. (BL)
Z Ríma. „Unita Cattolica“ vypráva, že akýsi archimandrít bulharský skrze fígle rozkolníkov naňho rozpajedených preto, že prestúpil ku katolíctvu, do vezenia prišiel. Sám vyslanec francúzsky zastával sa zaňho u veľkovezíra, ale nič neosožilo. Jak to počul sv. otec, dal rozkaz, aby sa písalo apoštolskému profektoví carihradskému, žeby sa nevinného toho všemožne zaujal čo pápež i vlastnoručným dodatkom vrelo na srdce kládol. Veľkovezir, ako uzrel písmo pápežské pravil: iným som to odoprel; ale Piusovi IX. nemôžem ničoho odoprieť. I hneď dal rozkaz aby bol uväznený na slobodu pustený, dodajúc: až budete písať do Ríma, píšte, že sa velkovezir v pokore pred nesmrteľným pápežom, ktorý jediný hrdinský odpor stavia revolúcii. Či to neníž hanba pre mnohých Katolíkov.
Z Londýna. Veľa rečí je o tom, kto by mal na miesto zosnulého v Pánu kardinála Wisemana na arcibiskupský stolec Westminsterský zasadnúť. Najväčšiu nádej k vyvoleniu majú: Dr. W. J. H. Clifford, teraz biskup Elistonský, brat Pera baróna Clifford; potom Monsignori Georgie Talbot, pápežský komorník a brat Pera Lorda Talbot de Malahide, a Dr. Henry E. Mannig, bývalý anglikánsky duchovní k a arcidiakon Chichesterský r. 1851. ku katolíctvu sa vrútivší a teraz predstavený tunajšieho kláštora rehole sv. Karola Boromejského. Ako sa vôbec myslí bude za vymenovaním na arcibiskupskú stolicu Westminsterskú nezadlho nasledoval udelenie kardinálskeho klobúka. (W. Kirch. Z.)
Z Turecka. „Il Progrese Sociale“ oznamuje, že otec Spakapijetra prosil pápeža, aby mu poslal Jezuitov pre Turecko; sultán chce dať syna v Carihrade do kolegiuma; pre Carihrad vybraní Jezuiti sú všetko zo sicílskej provincie, (čo ako inde čítame francúzskej vláde neni to po chuti, ktorá by chcela ta svojich poslať, zaiste aby tak vplyv svoj na východe šíriť mohla. Ved sú to tí Francúzi skoro takí misionári na východe, pomnime len na Činsko - ako boli kedysi Nemci u Slovanov.)
Z Mexika. - Konkordát, ktorý sa má uzavrieť medzi cisárom mexickým a svätou stolicou, mal by vraj hlavne nasledujúce punkte v sebe zahrňovať: 1. Statky duchovenské stanú sa majetkom národným. 2. Duchovenstvo a všakové cirkevné potreby budú zaopatrené zo štátnej pokladnice. 3. Uvedú sa zoznamy občianske narodených, sobášených a zomrelých. 4. Katolícka viera nech je náboženstvom štátnym, ostatne vyznania nech sa trpia. 5. Stanovia sa povinnosti, aké má občan naproti cirkvi a aké zas naproti štátu.- Nuncius mexický, súc na výsluchu u cisára, povedal: že pápež nepochybuje ani najmenej o tom, že cisár náboženstvo, bohatú to studnicu blahobytu národov a mohutnú podporu trónov, príme pod svoju ochranu; načo cisár odvetil zas, že zmýšľanie pápežovo prijíma za svoje, a že vláda jeho katolícka, lojálna, založená na opravdivej slobode, nezamešká plniť povinnosti svoje i v ohľade tomto. (P. b. Ved.)
Rozličnosti.
Jeden francúzsky misionár píše toto: v okolí Ria je vidieť po holých skalách často strom so suchými koženatými listami, ktorého korene sotva do rozpuklín skalných vchádzajú. Je to kravský strom, po indickú Masaraudaba. Po dakoľko mesiacoch v roku, keď sa dažďom neobčerství, je lista jeho ako mŕtve a uschla, nareže-li sa ale peň, vyteká z neho sladké, záživné mlieko. Keď slnce vychádza, je tento rastlinný prameň čili žriedlo najhojnejší z tu zo všetkých strán vidieť černochov a tu rodákov s veľkými krčahmi isť pre mlieko, ktoré skoro zažltne a na vrchu zhustne. Jedni ho pijú hneď u stromu, iní ho prinášajú domov. Obyvatelia hovoria, že podľa hrubosti stromu a listov poznajú, ktorý má najviac štiavy. Strom tento jeden z najvätšich v brazilianských horách potrebuje sa i na stavanie lodí. Šťava jeho môže sa užívať na miesto obyčajného mlieka s čajom a kávou. F. R. V.
Židovskí učitelia národní sú pod správou katolíckeho škôl dozorstva. Moravský rabíni ale učinili kroky o to, aby dozorstvo to im zverené bolo, lež sami židovský učitelia chcú vraj i naďalej pod láskavým dozorstvom katolíckeho duchovenstva ostať, a preto mieňa p. rytierovi Hasnerovi,predsedovi to vyučovacej rady i prosbopís v tom zmysle písaný zadať. (Paloma)
Štatistika Ríma nedávno uverejnená generálnym vikárom rímskym vykazuje nasledujúci postup obyvateľstva v posledných päť rokoch: v roku 1860 bolo 184,049 obyv.; r. 1861 : 194,587; r. 1862: 197,078; r. 1863: 201,061; r. 1864: 203,896, od roku 1860 prirástlo obyvateľstva o 20,000 hláv. (Hlas Br.)
Dľa :oznamu členov tovarišstva Ježišovho, ktoré „Blahozvěsť z Ríma obdŕžal, číta rád tých nasledujúcich členov: Členov, ktorí min. r. 1864 pracovali na misiách, bolo v Európe 28, najviac (13) v Škótsku, v Ázii 296. v Afrike 213. v Amerike severnej 726, v južnej 199, v Oceánii 55, na ceste k misiám bolo 15, všetkých teda v dielo misionárskom 1532. Všetkých členov čítal rád min. roku 7728 (medzi nimi 3270 kňazov) a síce v Itálii členov 1601, v Nemecku 1985; (v Rakúsku 383), vo Francii 2329, v Španielsku 958, v Anglicku 855. - V počtu členov javí sa znamenitý pokrok. Roku 1847 bolo všetkých 4752, r. 1857 už 6303, r. 1863 zase viac totižto 7529 a min. roku, ako hore Dany po celom svete 7728 Provincii je 21.
Katolícka Literatúra.
Neunavenou pitnosťou a neúmornou obetovavosťou mladých veľa nádejných našich národovcov, chovancov ústredného semeniska v Pešti a členov slov. odseku cirk. liter. spolku tamže vyšla na novo pre výborná kniha pod názvom C. U. Gofline, z r. Praem. Kresťansko-katolická vzdelávajúca a poučujúca kniha, obsahujúca krátky výklad všetkých nedeľných a sviatočných epištol evangelii, z týchto vytiahnuté učenia viery a mravov a vysvetlenie najdôležitejších cirkevných obradov a t. d.“ Cena výtisku 2 zl. r. č. Odporúčame čím najvrelejšie.