Duchovný pastier | časopis | Schematizmus | Dominikánsky knižný inštitút

Časopis: Duchovný pastier, rok 1942, číslo 2

Obsah:

: Predná obálka
Dr. Štefan Faith : Duch kazatelov a duch doby
Róbert Róm : Kázne na nedele a sviatky. I nedela pôstna. Potreba pôstu
Róbert Róm : II. nedela pôstna. Bohatstvo hmotné — bohatstvo duševné
Róbert Róm : III. nedela pôstna. Viera predtým — nevera teraz
Róbert Róm : IV. nedela pôstna. Spoločenstvo utrpenia
R. Svoboda : Na Smrtnú nedelu. O povýšenosti rasových kresťanov
Rober Róm : Zvestovanie P. Márie. Spravodlivost sveta a spravodlivosť Božia
Ján Haranta : Sviatok Sedembolestnej, Patrónky Slovenska. Sedembolestná, naša Matka
M. J. Slavský : Na Kvetnú nedelu.11) Umučenie Kristovo obrodou duše.
Róbert Róm : Velký piatok. Nad smrťou Spasiteľa tiúchli človek i príroda.
: Príležitostné kázne
Dr. J. Tiso : Katolícka výchova
Prof. Dr. Alojz Chura : Psychohygiena školskej mládeže.
P. M. Horniak, S. S. : Boh — základ a cieľ výchovy vo svetle rôznych filozofických a pedagogických názorov
R. Gajar : Literatúra
Dr. Štefan Faith : Katolícke kázne
P. Korbačka, S. J. : Velký Piatok. Posledné chvíle Spasitera nás nútia k spravodlivejšiemu životu.
Róbert Róm : Na Velký piatok
Jozef Jánoš. : Nábožensko-národné hodnoty zárukou existencie národa a štátu.
Ján Slodička : Prečo odopiera cirkev pohreb samovrahovi?
: Z cudzej kazateľskej literatúry:Kázeň na prvú nedelu pôstnu.
Rudolf Hodál : Rolník a cirkev
Pavol Bajan S. J. : Učiteľské a národnostné problémy na bývalých jezuitských stredných školách v Uhorsku.
Dr. Cyril Dudáš : Najhlbšie základy katolíckej výchovy.
Štefan Žilka : Dieťa, prostredie, vplyvy.
Dr. A. Izakovič : Náboženská výchova v Hlinkovej mládeži.
: Zprávy a rozhľady
: USKŠ v novom období práce.
Dr. Cyril Dudáš : K. Terebessy propaguje „oidipovský komplex".
Dr. Štefan Faith : Kristova moc nad pravdou.
Dr. Štefan Faith : Kristova moc nad pravdou.
Róbert Róm : I. nedeľa po Veľkej noci.
Róbert Róm : II.nedeľa po Veľkej noci.
Róbert Róm : III.nedeľa po Veľkej noci.
Róbert Róm : IV.nedeľa po Veľkej noci.
Róbert Róm : V.nedeľa po Veľkej noci.
Róbert Róm : VI.nedeľa po Veľkej noci.
: Príležitostné kázne:Veľký piatok.
Dr. Štefan Faith : Katolícke kázne:Turice.
Rudolf Hodál : Homília na III. nedeľu po Sv. Duchu.
Rudolf Hodál : Homília na IV. nedeľu po Sv. Duchu.
Rudolf Hodál : Nedeľa V. po Sv. Duchu.
Dr. Jozef Ligoš : Nedeľa VI. po Sv. Duchu.
Dr. Jozef Ligoš : Nedeľa VII. po Sv. Duchu.
Rudolf Hodál : Nedeľa VIII. po Sv. Duchu.
Dr. E. Stach : Nedeľa XI. po Sv. Duchu.
Vojtech Hromník : Narodenie Panny Márie
Adolf Kejval : Kázne na sviatky:Sv. Cyrila a Metoda.
: Zadná obálka

Predná obálka

DUCHOVNÝ PASTIER.
KATOLÍCKA VÝCHOVA - KATOLÍCKE KÁZNE
ČASOPIS KATOLÍCKEHO DUCHOVENSTVA.
Ročník.XXIII. FEBRUÁR 1942. číslo 2.
SPOLOK SVÄTÉHO VOJTECHA, TRNAVA.
DUCHOVNÝ PASTIER.
časopis pre duchovnú správu, katolícku výchovu a kazateľstvo. — Redigujú: Dr. Štefan Zlatoš, Dr. Mikuláš Višňovský, Dr. Štefan Faith. — Zodpovedný redaktor a spolu redaktor časté pre duchovnú správu: Dr. Štefan Zlatoš, Bratislava, Kapitulská 1. — Vychádza mesačne okrem prázdnin vždy prvého. — Predplatné Ks 100.—, pre cudzinu Ks 120.—. Pre bohoslovcov 50% slava. — Administrácia Spolok sv. Vojtecha, Trnava.
OBSAH.
DUCHOVNÝ PASTIER.
REDIGUJE: Dr. ŠTEFAN ZLATOŠ, UNIV. PROFESOR.
Dr. Schmiedt-Dr. Jánsky: Vedomosti sú pokladom! 97. — Dr. Štefan Gallo: Agónia 99. — Jozef Jánoš, Brestovany: Konvertita R. H. Benson 105. — Dr. Štefan Barnáš: Poznámka ku hodnoteniu umenia 109. — Staré žaloby — dnešné viny a bolesti? 113. — Msgr. Dr. P. Berkes (Dolný Smokovec): To najaktuálnejšie pri našich katolíckych školách 118. — Dr. Štefan Zlatoš: Poznámky k dejinám konkordátov 122. — Knihy 124.
katolícka výchova.
REDIGUJE: Dr. MIKULÁŠ VIŠŇOVSKÝ, UNIV. PROFESOR
Dr. Višňovský: Naše svetlá 129. — Pius XII: Výchova dietok 132. — Dr. Cyril Dudáš: Sociálne úlohy vychovávateľove 139. — Dr. Višňovský: Japonské školstvo a verejná výchova 142. — A. Jungmann S. J.: Koncentrácia vo vyučovaní náboženstva 144. — Dr. Andrej Családy: Charito-logia v katechézach a v kázňach 148. — Matej Zaťko: Reportáž z Výchovného ústavu v Slovenskej Ľupči 155. — Zprávy a rozhľady 159.
katolícke kázne.
REDIGUJE: Dr. ŠTEFAN FAITH, UNIV. PROFESOR.
Redaktor: Duch kazateľov a duch doby 161. — Kázne na nedele a sviatky. — Róbert Róm: I. nedeľa pôstna 163. — Róbert Róm: II. nedeľa pôstna 165. — Róbert Róm: III. nedeľa pôstna 167. — R. Svoboda: IV. nedeľa pôstna 170. — Preklad z Metzgera: Na Smrtnú nedeľu 172. — Róbert Róm: Zvestovanie P. Márie 174. — Ján Haranta: Sviatok Sedembolestnej, Patrónky Slovenska 178. — M. J. Slavský: Na Kvetnú nedeľu 180. — Róbert Róm: Veľký piatok 183. — Príležitostné kázne, -os-: Ľudia sami sú jedinou príčinou každej voiny. (Skica.) 186. — Katolícka Akcia v kázni, -r.: Rozvrhy 187. — Z dejín slovenskej ká?ne. Ján Buchta: „Kazateľ" 190.

Duch kazatelov a duch doby

Dr. Štefan Faith

Katolícke kázne.
Kazateľ je nástrojom božím, skrze ktorý Boh hovorí k ľuďom. To je myšlienka sv. Pavla, za ktorú sa oduševňoval, ktorú neohrozene hlásal, z ktorej žil, za ktorú trpel a za ktorú aj zomrel. Kazateľ dáva zjaveným pravdám ľudský výraz a dobe primeranú formu, ich vysvetľuje a bráni, presvedčivo prednáša a takto spolupôsobí, že začínajú v srdciach poslucháčov účinkovať. Preto kazateľ v pravom slova smysle hovorí slová Božie.
Kazateľ nehovorí ako filozof, psycholog, sociolog atď., ale iba ako teolog. Pravda, nesmie to byť teologia, ktorá slúži cieľom vedeckým, ale má to byť teologia praktická a pedagogická, ktorá lieči a vychováva. Podceňovanie teologie vždy malo za následok úpadok kázne. Tak bolo tomu aj v dobe osvietenstva, keď kázeň sa stala naturalistickou moralizáciou. Dnes môže hroziť kázni nebezpečenstvo podceňovania teologie v prospech iných disciplín, ako je napr. filozofia životná alebo sociologia, lebo to znamená ústup nadprirodzenosti.
Cirkev má dnes, keď zúri ideový boj dvoch svetov, siahajúci až na životné tepny kresťanstva a katolicizmu, nové poslanie a preto aj kázeň musí byť preplnená novým duchom. Nové Turice sú tu potrebné. Turíčny víchor by sa mal spustiť ponad naše kazateľnice každú nedeľu a sviatok, aby nás naplnil novým duchom. Nemyslím na víchor vonkajšej sily a hlučných slov, ani na víchor neskroteného temperamentu a siláckeho pátosu, ktorý chce nahradiť obsah myšlienok, nemyslím na víchor, ktorý nafúka prázdne slotsá a bublinové frázy, ale myslím na víchor vyššej moci, ktorý očistí vzduch od hustého dymu a nečistých výparov zemského a hmotárskeho smýšľania.
Kazateľ musí byť preniknutý povedomím svojho poslania. Keď zasvätil evanjeliu svoje ústa a svoj jazyk, má zasvätiť i svoje srdce. Aby mohol dnes slovo božie hlásať s úspechom, musí vložiť do toho celú svoju osobnosť, všetky svoje vlohy, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Musí celý svoj fyzický a duchovný kapitál, ktorý dostal od Boha a ktorý pri ordinácii dobrovoľne zasvätil vznešenému povolaniu, teraz keď je to potrebné, aj skutočne investovať. Táto investícia sa vždy rentuje, aj keď momentálne nevidíme rukolapné úspechy.
I v politike iba povedomím svojho poslania preniknutý rečník vie strhnúť masy ľudu a odnášať si vavríny skvelých úspechov. Sila osobnosti kazateľovej bude mať veľmi často rozhodujúci vplyv na silu a úspech kázne, lebo charizma vodcovskej osobnosti nikde inde sa neuplatňuje takým rozhodujúcim spôsobom, ako práve u kazateľa a dušpastiera. Čím viac bude kazateľ naplnený duchom svojho poslania, tým bohatšie sa rozvinie v ňom aj osobnosť.
Na výške svojho povolania stojací kazateľ musí poznať hlas času. Ak má byť vhodným nástrojom božej pravdy, musí uhádnuť tón, ktorý zodpovie hlasu doby, musí mať jazyk, ktorý nájde primerané slová, na ktoré čaká srdce dnešného poslucháča. Poslucháč nie je bezforemnou masou, nie je abstraktnou ideou, ale je živým ľudským typom. Tento je dvojaký: večný človek a človek časový.
Večný človek, to je ľudská prirodzenosť, to je rozum, ktorý túži po pravde, to je vôľa, ktorá hľadá najvyššie dobro, to je ľudské srdce so svojimi dobrými a zlými sklonmi, v ktorom niet harmonickej jednoty, ale v ktorom panuje dynamika protiv: lásky a nenávisti. Tohto človeka musí kazateľ poznať: musí byť psychologom, moderným empirikom.
Časový človek, to je človek dnešnej kultúry, výchovy a doby, tejto krajiny a tohto okolia. Pre tohto konkrétneho človeka musí mať slovo kazateľovo lokálne a časové určenú formu. Duch doby v svojom boji proti večným pravdám sleduje dvojakú taktiku. Alebo útočí na niektoré partie vierouky, alebo ich nechá prepadnúť do zabudnutia. Kázeň bude teda časová, keď bráni napádané večné pravdy alebo vynáša na svetlo Lie, ktoré boly zabudnuté. Časové kázať môžeme sa učiť od našich veľkých cirkevných Otcov, ktorí vo svojich homíliách sa postavili proti bludom svojej.doby. Kto chce študovať časové psychologické analýzy, ten nech číta homílie sv. Chrysostoma. Nájde v nich toľko časového, že z toho si ľahko môže nakresliť kultúrny obraz vtedajšej doby. Keď sv. Cyril z Alexandrie káže proti Nestoriusovi, keď sv. Augustín proti anánom a manicheistom, keď sv. Dominik proti albigensom, tak kážu časové a aktuálne. Časové sú apologetické kázne sv. Františka Salez-ského, ktorými tisíce priviedol zpät do Cirkvi, časové kázal sv. Peter Canisius a mnohí jeho rehoľní bratia, ktorí bránili vieru proti útokom protestantizmu.
Kazateľ skrze človeka časového a jeho konflikty má sa dostať k hlbinám človeka večného a cez časovosť zachytiť tie večné sily, ktoré od vekov ženú človeka. V jeho reči musí byť niečo, čo prenasleduje poslucháča, čo mu nedá pokoja a proti čomu sa nemôže brániť. Kto nepozná večnosť, ten falošne smýšľa o časovosti a kto je ďaleko od časovosti, ten nesprávne chápe večnosť. Aby sme dnešných svojich poslucháčov porozumeli, musíme ich milovať.
Redaktor.

Kázne na nedele a sviatky. I nedela pôstna. Potreba pôstu

Róbert Róm

„Postil sa 40 dní a 40 nocí." Mt. 4, 2.
K chybám, ktoré činia chorou našu dobu, patrí v prvom rade túha po pôžitkoch. Kdeže treba hľadať proti tejto nebezpečnej neresti čím rýchlejšiu pomoc a čím istejšie východisko? Ako vždy, tak aj teraz hľadajú očí naše vzor najdokonalejší, samého J. Krista, o ktorom v dnešnom evanjeliume čítame, že predtým, než začal verejne učiť a zázraky činiť, utiahnuc sa do samoty a zotrvávajúc v hlbokej modlitbe: „postil sa 40 dní a 40 nocí."
A tu sa nám natíska otázka: prečo sa postil náš drahý Spasiteľ? Hádam preto, aby činil pokánie za svoje hriechy? O nie! On, ako Boh nemohol zhrešiť a ani nezhrešil. Alebo hádam zato sa postil, lebo chcel zo svojho tela vyhubiť náklonnosť k hriechu? Ani to nie! On bol bez hriechu počatý, teda v jeho tele náklonnosti k hriechu nebolo. Alebo hádam preto sa postil, lebo jeho Božský Otec rozkázal Židom, aby sa postili? Áno, dr. v Kr., preto sa postil, aby nám ukázal príklad. Preto hovorí tak vážne tým, ktorí sa nechcú postiť, sv. Ambróz: Keď vy nechcete zadržiavať pôst, povedzte mi teda, prečo sa postil Kristus?!
Najobľúbenejšou výhovorkou dnešných odporcov pôstu je to, že Boh neprikázal pôst, ale že je to len výmyslom kňazov a preto vraj nemôže nikoho vo svedomí viazať. Dobre, pozrime sa smele do očú tejto výčitke! . . Prikázanie pôstu sa uplatňovalo už aj v raji a prvý rozkaz Boží k ľuďom sa vzťahoval tiež na pôst: „S každého rajského stromu jedz, ale so stromu poznania dobrého a zlého nejedz: lebo v ktorýkoľvek deň by si s neho jedol, smrťou zomrieš." Mojž. 2, 16—17. Preto hovorí sv. Bazil: Maj v úcte prikázanie pôstu, je on tak dávny ako človečenstvo, lebo ho Boh už v raji ustanovil. A Boh aj v neskorších dobách jasne požaduje zadržiavanie prikázania pôstu od ľudí: „Obráťte sa ku mne z celého srdca svojho s pôstom, plačom a nariekaním." Joel. 2, 12.
A čo myslíte, dr. v Kr., koho nájdeme už v Starom zákone sedieť pri pôstnom stole ? Veru nie zločinných Baltazárov a Herodesov, ale Mojžiša, „ktorý bol tam na hore Sinaj — s Pánom za 40 dní a za 40 nocí: nejedol chleba a nepil vody." II. Mojž. 34, 28. Nájdeme tam tiež Eleazára a Nehemiáša proroka, ktorý hovorí o sebe: „sadol som a plakal, a žalostil som za dlhý čas: postil som sa, a modlil som sa pred tvárou Boha nebeského". II. Ezdr. 1, 4. Nájdeme tam Juditu, ktorá „nosila na svojich bedrách žínené rúcho, a postievala sa po všetky dni svojho života" Judit. 8, 6. a nájdeme tam Dávida, o ktorom Písmo sv. hovorí, že „prísne sa postil a zatvoril sa a ležal na zemi." II. Reg. 12, 16.
A keď vyšla neskoršie zornička Nového zákona, koho vidíme zachovávať pôst? Veru aj tu nie márnotratného syna a v hodvábe odetého boháča", ktorý sa odieval šarlátom a tenkým plátnom, a každodenne hodoval skvostne" Lc 16, 19., ale vidíme tam sv. Jána Krstiteľa, ktorý „mal oblek zo srsti ťavej a pás kožený okolo svojich bokov; jeho stravou však boly kobylky a med lesný" Mt. 3, 4. a nájdeme tam ctih. prorokyňu Annu, „ktorá neodchádzala z chrámu a slúžila (Bohu) postami a modlitbami vo dne i v noci." Lc. 2, 37. A apoštolovia príklad svojho Majstra považovali za zákon, lebo sv. Peter do svojej smrti živoril len na horkých zelinách, sv. Jakub a sv. Tomáš mäso nikdy nejedávali, teda prísne sa postili a vôbec prví kresťania tým najprísnejším pôstom zapierali svoje telo.
Dr. v Kr. Čo by vedelo tak zadržať človeka od priestupkov, ako práve pôst ? A po ceste čnosti kto kráča ľahšie, kto kráča vernejšie a ďalšie ? Či ten, ktorému je žalúdok bohom, alebo či radšej ten, kto si so sv. Pavlom podriadi, podmaní telo, a pôstom ho drží na úzde? Len sa spýtajte seba samých: kedy nájde vaša pamäť sladšiu potechu v sv. rozjímaní, kedy sa modlí s väčšou horlivosťou a poníženosťou, kedy cíti v sebe viac schopností vedieť odolať zvodným pokušeniam, kedy naplňujú jeho vnútro čistejšie, krotkejšie city, kedy je náchylnejší k milosrdentvu a k odpusteniu, — či nie vtedy, keď je držaný mocnou úzdou pôstu ?
Ako oheň poliaty olejom, alebo benzínom ešte silnejšie blčí, tak aj oheň zlopovestných žiadostí tým viac blčí, čím viac potravín dostáva telo. My podľa napomenutia sv. Vincenta musíme tak urobiť, ako sťahovaví vtáci zorávi, ktorí na jeseň, predtým ako by sa presťahovali do teplejších krajov, zdržujú sa pred svojím odletom za istý čas potravín, pijú vodu a požívajú piesok, aby umenšili váhu svojho tela, slovom aby schudli na tú dobu, keď budú musieť za dlhý čas letieť. Preto nie nadarmo hovorí sv. Bazil: postite sa, ak ste hriešnikmi, lebo pôstom vyhubíte svoje hriechy, ktorými ste Boha odrazili.
Pýtam sa Vás teraz, dr., v Kr., s kým máme držať ? Či s tými, ktorým bohom je brucho Filip 3, 19, ako hovorí sv. Pavol, s tými, ktorí hovoria: „jedzme a pime: lebo zajtra zomrieme" Iz. 22, 13 a či s tými, ktorí hovoria so sv. Pavlom: „dobre je: nejesť mäsa, nepiť vína" Rom. 14, 21 a ktorí správne vyznávajú so sv. Augustínom: „Posťme a modlime sa, lebo zajtra môžeme zomrieť"? Každý rozumný človek vidí, že spasiteľnejšie je nasledovať príklad tých, ktorí sú na vysokom duševnom stupni, ako tých, ktorí sú na nízkom stupni zvierat, že je to pre večnosť istejšie, keď budeme nasledovať tých, ktorí žijú viac pre dušu ako pre žiadosti tela. Lebo ten, kto tu na zemi ustavične fašanguje, toho za hrobom čaká smutný a strašný pôst, ako to vieme o boháčovi, ktorý po smrti v pekle žobral čo len o kvapku vody a nemohla mu byť ani tá daná.
Nepočúvajme na nerozumné výhovorky, nedajme sa zavádzať tým, že pôst vymysleli kňazi, alebo že príkaz pôstu sa vzťahoval len na Židov, veď to sám Kristus podvracia keď hovorí „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov: neprišiel som zrušiť, lež naplniť." Mt. 5, 17. Teng istý Kristus povedal aj apoštolom, ktorých právoplatnými nástupcami sú kňazi a biskupi: ,,Kto vás počúva, mňa počúva a kto vami pohŕda, mnou pohŕda a kto mnou pohŕda, pohŕda tým, ktorý ma poslal." Lc. 10, 16. Cirkev teda mala právo pôst tak zriadiť, tak ustanoviť ako je ustanovený teraz a veriaci sú povinní zachovávať pôst tak, ako to Cirkev sv. prikazuje, lebo v protivnom páde padnú na naše hlavy tvrdé a prísne slová J. Krista: „A keď už ani Cirkev neposlúchneš, si ako pohan a mýtnik." Mt. 18, 17.
Nuž drahý kresťane, chceš sa vyhnúť tomu nebezpečenstvu, ktoré menujeme zatratením, chceš sa vskutku polepšiť? Keď áno, tak sa posť. Posť sa, lebo si zhrešil, posť sa, aby si viac nezhrešil, — ako hovorí sv. Ján Zlatoústy. Chceš Všemohúceho usmieriť a od Neho milosť obsiahnuť? Ak áno, tak posť sa. Mesto Ninive malo už len 40 dní času a potom by bol svitol nad ním deň strašnej pomsty; a hľa usmierilo Pána, dostalo milosť a zachránilo sa od skazy. Pýtaš sa, ako sa to mohlo stať? Ničím iným, len prísnym pôstom. Postil sa ľud od detí počnúc až po starcov, postil sa aj kráľ a postil sa na rozkaz kráľov aj statok", a videl Boh ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty; a zmiloval sa nad nimi, a to zlé, ktorým hrozil, že urobí, neurobil." Jonáš 3, 10. A k tomu všetkému chceš dostať a obsiahnuť ešte aj odmenu ? Posť sa, lebo keď sa postíš: „Tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí ti!" Mt. 6, 18. Amen.

II. nedela pôstna. Bohatstvo hmotné — bohatstvo duševné

Róbert Róm

,,Pane, dobre je nám tu byť." Mt. 17, 4.
V susedstve Nazaretu na vysokom vrchu Tábore zjavia sa štyria pútnici: Ježiš učiteľ sveta a traja Jeho učeníci. Učiteľ sa zastaví, poobzerá sa velebným pohľadom a hľa zrazu žiariť začína Jeho tvár ako slnko a šaty jeho zbelejú ako sneh. Hneď za tým objavia sa dvaja nebeskí vyslanci: Mojžiš, ktorý na hore Nebo už dávno zomrel i oplakaný bol a Eliáš, ktorý bol na ohnivom voze vzatý do neba. Ježiš sa shovára s nimi a za tohto rozhovoru Peter okúzlený týmto krásnym pohľadom s radostným srdcom zvolá: „Pane, dobre je nám tu byť!"
Chudobní i bohatí, všimnite si tieto slová sv. Petra. On Peter tam na vrchole hory bol síce chudobný, ale tak blaženým sa cítil, že povedal to, čo ani Adam v raji tak presvedčivo a jasne nepovedal: „Dobre je nám tu byť!" Zabúda na celý svet, zabúda na všetky poklady sveta, zabúda na jeho radosti a slávu a tak dobre sa tam cíti, ako nikdy predtým . . .
Koho my, dr. v Kr., obyčajne považujeme za bohatých? Tých, ktorí majú bohatstvá, majetky, címery (erby), ktorí oplývajú hojnosťou Krözusovskou, — ale mnoho ráz je to ohromný omyl, lebo títo i pri svojom veľkom bohatstve sú predsa len často chudákmi a bedármi. Ktorí sú teda tí opravdiví boháči ? To sú tí, v srdciach ktorých nájdeme, opravdivú čnosť, pravú pokoru, živú lásku a svätosť. Áno, kde sa títo zdržujú, tam sa nachádza aj pravé bohatstvo. Ale najväčší boháči sú tí, v srdciach ktorých nachádzame spokojnosť a uspokojenie. Pýtajme sa starých mudrcov, kto je opravdivým boháčom ? Ten, ktorý je chudobný v požiadavkách, — hovorí Democritos. Kto je bohatý medzi ľuďmi ? Komu je dosť to, čo má, — hovorí Epiktétus. A kto je najbohatší? Ten, ktorý sa aj s najmenšími vecmi vie uspokojiť, — hovorí múdry Sokrates. A tak je. Kde je uspokojenie, tam je ozaj všetko cenné: tam aj chatrč je palácom, tam aj kameň je poduškou, tam aj kúsok suchého chleba je výborným obedom, tam aj čo je málo, je vlastne dosť. Kde je uspokojenie, tam niet ponôs, tam aj práca a pot je sladký, tam aj malý zárobok je požehnaním. A preto tam, kde je uspokojenie, tam niet biedy.
Kto je ešte ďalej pravým boháčom! Kto má dobré svedomie! K dobrému svedomiu nemožno prirovnať nijaký kráľovský dvor, nijakú krásnu záhradu, nijakú pozemskú rozkoš, iba hádam samé nebo. Dobré svedomie má všetkého dosť: má pokoj, ktorý sa nijakým bohatstvom nedá získať, má radosť a potešenie, ktoré nijaké bohatstvo nevie dodať, má uspokojenie, ktoré nijaké poklady nevedia stvoriť, lebo má zlato, má striebro, — a to je veľký dar milosti Božej, ktorej cena je väčšia, ako všetko ostatné na svete . ..
A kto je ešte na svete pravým boháčom? Kto oplýva dobrými skutkami. A kto je naproti tomu skutočným bedárom? Ten, kto je bohatý na hriechy. Ten poklad, ktorý je len za čas majetkom človeka, to nie je pravý poklad. Nie je preto pravým pokladom zlato, nie je pravým pokladom striebro, ani akýkoľvek majetok pozemský, lebo keď človek zomrie: „Nič nevezme so sebou zo svojej práce." Zach. 5, 14. hovorí Písmo sv. Iba dobrý skutok je to, nad čím nemá silu ani zub času, ani krutovládca, ba ani smrť, jedine dobrý skutok je to, čo kráča vždy s nami a nasleduje nás až do večnosti.
Žiaľbohu sú i takí boháči, ktorí bezbožnou úžerou rozmnožujú svoj majetok, áno, sú aj takí boháči, ktorí chcú, aby ešte aj tá rakev, v ktorej budú odpočívať, bola ukradnutou, sú aj takí boháči, ktorí sa neboja ani klamstva ani zderstva a povzbudzujú sa tak, ako to o nespravodlivých aj Písmo sv. píše: „Potlačme chudobného spravodlivého a nešetrime vdovu, a neokúňajme sa šedín starca vysokého veku" Sap. 2, 10; a konečne sú aj takí, ktorí podľa príkladu Nabuchodonozorovho sú hotoví aj kostoly a chrámy okradnúť, ba aj takí, ktorí sú hotoví spolu s Judášom predali Ježiša za 30 strieborných, len aby svoj nesmierny hlad po bohabstvách mohli ukojiť. Pýtam sa, toto majú byť tí praví boháči ? Nie ! Dobrým a pravým boháčom je ten, kto vždy kráča po ceste pravdy, kto z kvádrov — stavebných kameňov pravdy stavia svoj dom, kto kosí a žne na lúke pravdy a kto sa živí chlebom pravdy. Dobrým a pravým boháčom je ten, kto je skôr hotový stať sa chudobným, radšej výjsť na žobrácku palicu, ako z podvodnej mamonny si pomôcť a zbohatnúť.
Sú však aj takí chudobní, ktorých rozhadzovanie peňazí, karty a hýrenie urobilo chudobnými a ktorí sa neľakajú ani tých najnižších prostriedkov: na predaj je ich česť, stydlivosť i čistota. Na predaj je u nich aj vernosť manželská, i láska k vlasti, ba i náboženstvo. Môžeme my takýchto považovať za pravých chudobných? Nie! Pravým chudobným je ten, komu je svätým Boh, zákon i svedomie. Dobrým chudobným je ten, koho vieru nevie zrútiť nijaká víchrica, nijaké nebezpečenstvo, nijaká bieda. Ä preto spravodlivým bohatým je ten, koho bohatstvá a poklady ešte viac povznášajú k Bohu a kto nad svojím prípadným zrúteným bohatstvom vie s pevným srdcom spolu s Jóbom vyhlásiť: ,,Pán dal, Pán vzal; ako sa Pánovi ľúbilo, tak sa stalo; buď požehnané meno Pánovo." Jób. 1, 21.
No a či môže medzi spravodlivých boháčov patriť ten, kto nevydá mzdu svojim sluhom a robotníkom? Či môže byť spravodlivým boháčom ten, kto je práve takým bezcitným a studeným ako jeho zlato, v očiach ktorého sa nikdy nezaleskne slza nad biedou iných, pred ktorého dverami môže sa až do úmoru uplakať hladná a otrhaná sirota? Nie! Dobrým boháčom je ten, kto v chudobnom a ubiedenom vidí svojho bližného, svojho príbuzného, ba samého Spasiteľa a kto v ten deň, keď nemôže a nemá príležitosti urobiť nejaké milosrdenstvo, zvolá spolu s Titusom: „Priatelia, zasa som stratil jeden deň!" Dobrým boháčom je ten, kto so spokojným svedomím vie vyhlásiť s Jóbom: „Voľakedy plakával som nad tým, ktorý bol sužovaný, a moja duša mávala útrpnosť s chudobným . . . Vyslobodzoval som chudobného volajúceho a sirotu, ktorá nemala pomocníka. Do spravodlivosti som sa obliekal a otcom som býval chudobným." Job. 30, 25—29. Amen.

III. nedela pôstna. Viera predtým — nevera teraz

Róbert Róm

„Každé kráľovstvo proti sebe rozdelené spustne, a dom na dom padne." Lc. 11, 17.
Každý človek sám o sebe tvorí malý svet. A ako sa človek dostane do rozporu so svojím svedomím zneužívaním svojej slobody, ako človek stratí oblažujúcu tichosť a pokoj, — tak aj spoločnosť ľudská, ak odhodí úzdu zákona, vrhá sa tým do istého nešťastia a vyplnia sa na nej slová nášho drahého Spasiteľa: „Každé kráľovstvo proti sebe rozdelené spustne a dom na dom padne!"
A tak je to! Kde sa bezuzdnosť sprieči predstavenstvu, vrchnosti i zákonu, kde nechce nikto poslúchať a každý prináša obetu len svojej sebeckosti, kde každý má pred očami len svoj vlastný záujem a kde rozhoduje nie triezvy rozum, ale rozbúrené srdce, kde dnes dvíhajú predstaveného, aby ho zajtra tí istí shodili, kde je viera a náboženstvo výborným prostriedkom k posmechu, kde je mravnosť len maskou, aby mohol byť Boh skôr vysmiaty, tam iné nemožno očakávať, ako veľkú a nesmiernu katastrofu, tak ako to čítame v Písme sv.: „bezbožní vykorenení budú so zeme a ktorí páchajú neprávosť, budú s nej vyvržení." Prov. 2, 22.
Všimnime si, dr. v Kr., aký je v tomto ohľade dnešný svet. Ako stoja krajiny, štáty, mestá v tomto ohľade? Nuž veru mnohé z nich nie ináč, ako starodávny Babylon, Jeruzalem, Rím, ktoré tak blízko stály k úplnej svojej skaze! .. ." Odovzdajte teda čo je božie, Bohu..." a „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť." Mt. 22, 21—6, 33. Toto sú jasné rozkazy najväčšieho zákonodarcu J. Krista. Našou úlohou je teda, aby sme sa chovali k Všemohúcemu s úctou, vďačnosťou a láskou na znak toho, že Ho uznávame za svojho Stvoriteľa, najvyššieho Pána, najspravodlivejšieho Sudcu a najláskavejšieho Otca. Druhou našou povinnosťou je, aby sme mali ustavične pred svojimi očami večnú blaženosť a aby každá naša snaha smerovala k uskutočneniu mravného dobra.
A už teraz, či hľadíme na zbožnosť, či hľadíme na mravnosť, veď obe sú príbuzné, kedyže upádaly obe tieto čnosti viac, ako práve dnes? Alebo voči náboženstvu kedy boly studenejšie, chladnejšie ľudské srdcia? Kedy obracali ľudia menej pozornosti na svoje večné spasenie a kedy boly vo väčšom vyhnanstve svedomie a čnosť, ako práve v dnešných časoch?!...
Kedysi ako pútnik, ktorý zablúdil v tmavej noci a hľadal správnu cestu túžobne, práve tak túžili a usilovali sa ľudia o pravé poznanie Boha. V našich časoch žiaľbohu mnohým je to všetko jedno, či jestvuje Boh, alebo nie. Kedysi ani popravisko, ani meč kata nevedely prinútiť pravých kresťanov, aby sa hanbili za svoju vieru, aby ju vysmiali, alebo aby zapreli svojho Boha, teraz stačí malé a nepatrné pokušenie a mnohí sú ochotní zapredať i svojho Boha. No a ak k tomu všetkému kynie ešte aj nejaký osoh, hodnosť, vyznamenanie, vtedy Ty, všemohúci Bože, môžeš zostať sám pre seba, lebo človek Ťa viac nepotrebuje, zaprú ťa aj vlastné tvoje deti. Kedysi viera a náboženstvo bolo najväčším pokladom človeka, teraz je to u mnohých ľudí to najlacnejšie. Len aby vraj bol človek poctivým, — tak hovorí dnešný svet. Môže to byť aj 2id, Turek, neznaboh, alebo hoci aj pohan, — len nech je poctivým človekom. Ó Ježišu Kriste, učiteľu celého sveta, Ty si voľakedy hlásal: „Kto neuverí, bude zatratený" Mc. 16, 16. a dnes už podľa učenia sveta nie je potrebné veriť, len poctivým človekom byť, ako keby mohol byť poctivý voči ľuďom ten, kto je nie poctivý voči Bohu . . .
Ale všimnite si, drahí v Kr., aj mravnosť. Áno, všimnime si snahy a ciele, za ktorými uteká dnes celé človečenstvo. Každý národ si ctí svoj jazyk, ako svoju relikviu a usiluje sa tento svoj jazyk, túto svoju reč vybrúsiť, vzdelávať, aby bola pekná, všade ju rozšíriť, aby bola aj mocná; potom stavia cesty, mosty, lode, aby kvitol obchod, stavia tiež pre umenie krásne paláce, opery, divadlá, aby sa spoločenská jemnosť čím viac vyvinula, pestuje a zošľachuje aj zvieratá, hlavne kone, pracuje na rozvoji remesiel, hospodárstva, — toto sú asi tie veci, o ktoré sa národy, štáty, krajiny najviac starajú, ktorými sa najviac zaoberajú. Kto by sa nevedel tešiť rozkvetu svojej krajiny, svojho národa, svojho štátu? Kto by nebol povďačný tým, ktorí na tomto rozkvete pracujú?
Sú to ciele pekné a šľachetné. Ale, žiaľbohu, my dobre vieme zo skúsenosti, že kým je reč pestovaná, zatiaľ čnosti ležia úhorom, kým sú cesty opravované, zatiaľ na cestu, ktorá vedie do blaženosti večnej, ľudia neobracajú svoju pozornosť a že veru práve táto cesta — vedúca do večného života — potrebuje súrnej opravy, to nám najlepšie dosvedčí hlas volajúceho na púšti: „pripravujte cestu Pánovi, urovnajte mu chodníky" Lc. 3, 4. Skusujeme žiaľbohu aj to, že kým sú kone zošľachťované, zatiaľ tým viac divie mládež a kým sú rieky regulované, zatiaľ majú voľný tok bezuzdné náruživosti a tak divadlá sa stávajú chrámom hriešnej radosti a opravdivé chrámy zase miestami, na ktorých sa ľudia len nudiť vedia. Veru duch dnešnej doby sa v mnohom protiví sv. Písmu: „Každá duša nech je poddaná vyšším vrchnostiam, lebo nieto vrchnosti, iba od Boha . . . Preto treba sa podrobiť, nielen pre trest, ale i pre svedomie" Rom. 13. 1—5.
A čože možno v našich dobách zriedkavejšie vidieť, ako práve vďačnú a úprimnú poslušnosť voči predstaveným a vrchnostiam?! Či i dnes mnohí nenávidia práve tak svetskú, ako aj cirkevnú vrchnosť? Či nezískava vždy viac a viac pôdy pohyb, ktorý chce povaliť tak moc predstavenstva ako aj platnosť zákonov? Či nevidíme ľudí, vlkov to v ovčom rúchu, ktorí štvú celé národy a štáty?
„Ste povolaní na slobodu bratia" Galat. 5, 13, — toto hovorí sv. Pavol, ale sv. Peter k tomu pridáva: „Ako slobodní a nie takí, ktorí majú slobodu na zásteru zlosti" I. Petr. 2, 16 a či sa týchto slov drží dnes človečenstvo? Veď či bola voľakedy vhodnejšia doba na to, aby heslo slobody bolo viac zneužívané? Veľmi, veľmi sa protiví dnešná doba tým zákonom, ktoré obsahuje Písmo sv. Berme si preto túto vec k srdcu, nehľadajme úmyselne nebezpečenstvo, lebo: „Kto miluje nebezpečenstvo, zahynie v ňom" Sir. 3, 27. Nehnevajme Boha, vráťme sa k čistej úprimnej viere našich predkov, áno nepodnecujme Boha, lebo ľahko môže vyplniť svoju hrozbu, ktorú čítame v knihe Prísloví: „Pohŕdali ste všetkou mojou radou a na moje dohovárame ste nedbali, preto aj ja smiať sa budem z Vášho zahynutia a posmieval: sa Vám budem, keď prídu na Vás tie veci, ktorých ste sa báli". I, 25, Amen.

IV. nedela pôstna. Spoločenstvo utrpenia

Róbert Róm

(Skica.) 1. Utrpenie dnes.
Hovoriť o utrpení je vždy časové. Doba utrpenia je konečne každá doba tu na zemi, lebo nebolo storočia, ba ani desaťročia, v ktorom by národy sveta neboly v sbore spievaly starodávnu pieseň o utrpení. My však máme to smutné privilégium, že terajšiu dobu musíme pomenovať dobou zvláštneho utrpenia a bolesti. Od narodenia žijeme vo vojne a nevieme sa z nej vyslobodiť.
Pravda, žijeme v tvrdej dobe, kedy ľudská myseľ akosi nechce zbadať utrpenie, kríž, smrť a nemoc, nechce to uznať za pravdu. Falošne to chápe, škrípe pritom zubami a radšej predstiera „silného". Považuje to za mužskosť, keď je tvrdá voči ubíjanému. Díva sa na to, ako na také, čo nemá hodnoty pre život, čo je skazené, čo treba vyhubiť. A konečne tak otupie, že nechá veci takto bežať a sa viac už ani nestará, aby v bolestných udalostiach videla hlbší smysel a vznešený obsah.
Ale to všetko nepomôže. To všetko nemení nič na skutočnosti, že máme utrpenie a kríž medzi nami, na nás a v nás. Iné národy stoná j ú ešte viac pod ťarchou vojny, biedy a utrpenia, ako my, ale už aj u nás sa bieda a núdza šíri a prehlbuje. A preto tým dôležitejšie a dôstojnejšie je to, aby sme sa s ňou vážne zapodievali a to najmä v našej farnosti, v našom užšom spoločenstve.
2. Trpiaca farnost.
Farská obec nie je nám toľko, ako obec politická. Farská obec, to je najmenšia bunka živého organizmu Cirkvi. Ku tejto čiastke som i ja pričlenený. Ale farská obec je nielen malou čiastkou Cirkvi, ale aj cirkvou v malom. Je to malý obraz Cirkvi. Kde spoločenstvo katolíkov je soskupené okolo svojho biskupa alebo jeho zákonitého zástupcu, tam je Cirkev, cirkev v malom, farnosť, lebo tam je Kristus.
Kristus je majstrom, kazateľom, obetujúcim kňazom a vzorom našej farnosti. A nie na poslednom mieste Kristus, ktorý je mužom bolesti. Jeho utrpenie, jeho obeta, jeho smrť denne znovu spájajú našu farnosť. Všetky jej bohatstvá rastú odtiaľ: z utrpenia a smrti Kristovej. Jej posledná láska patrí trpiacemu Spasiteľovi. To chápeme práve dnes veľmi dobre, keď človečenstvo je postihnuté veľkým krížom vojny. Každé ráno stojí naša farnosť znovu pod krížom na Golgote. Cirkev nechce oddišputovať kríž z nášho života. Ona je posledná, ktorá by nám chcela podať ópium a by chcela nám povedať: Urob si to ľahšie. Cirkev nechá, nech sa úplne uplatňuje skutočnosť utrpenia a bolesti. Ona odníma síce dedičnému hriechu jeho jedovatý osteň, ale jeho následky úplne a navždy odstrániť, to nie je v jej moci, ba to nie je ani vo svetovom pláne božom.
A preto musíme si jednoducho a vážne povedať: Všetci trpíme, znášame bolesti, stojíme uprostred utrpenia. Od čias Adamových všetci rovnako nosíme ranu vo svojom srdci. Každý má svoj kríž a jednako je to vlastne ten istý kríž. To je kríž celého človečenstva, to je kríž našej ľudskosti. To je kríž, že sme stále nespokojní v duši, že nikdy nie sme úplne spokojní, že všade narazíme na obmedzenie, že musíme znášať telesne slabosti a nedostatky, že sa bojíme tvrdej smrti, že môžeme hrešiť, že každý deň si musíme takrečeno vybojovať a že sme zodpovední aj za utrpenie a starosti iných, vedľa nás žijúcich. To je náš podiel, to je náš život. Kde ľudia žijú, tam je bieda spolu. Naša bieda, naša núdza je niečo spoločného!
Preto nie je to nič také, čo by nás osobne zneuctilo. Bieda a núdza nie je sama v sebe ani hanou ani hanbou, ani Kainovým znakom, ani odsúdením. Preto je to nerozmyslené povedať: Mne sa darí lepšie, ako jemu, musí to byť predsa len zlý človek. Že máme nosiť spoločný, vlastne ten istý kríž, to nás nesmie rozbíjať, ale spájať, to nás má priviesť k spoločenskému smýšľaniu. Nestratiť nervy, nehnevať sa jeden na druhého, ale tým užšie sa somknúť.
A takto zbadáme tie rozličné kríže, tú zvláštnu biedu. Tu je to choroba, tam chudoba. Tu opustenosť, tam zase roztrpčenosť. Tu nezamestnanosť, tam zase preťaženie. Potrebujú byt, prácu, radu, ovzdušie. Sú, ktorí žijú v nebezpečenstve, ktorí nemajú nedele, ktorí nemajú priateľov, nemajú svetla, nemajú matky, do ktorej rúk by mohli skloniť svoju uštvanú a horúčkovú hlavu. Všetci tí potrebujú spoločenstvo, potrebujú farnosť!
3. Účasť na spoločnom požehnaní.
U Krista utrpenie a smrť boly vrcholným bodom jeho života. Keď my máme život Kristov ďalej žiť, tak naše utrpenie je veľmi cenné. Keď sme spojení s Kristom, náš život sa stáva utrpením Kristovým. A preto má nesmiernu cenu a hlboký smysel.
Kríž je cieľom života Kristovho od začiatku. To nie je tak, že ho náhodou postihol, ale je to smyslom a obsahom jeho života. Dačo ho hnalo k tomu. Ešte aj na Tábore hovorí o tom. A v poslednej priateľskej hodine, strávenej s apoštolmi, dáva svoje telo, ktoré má byť obetované. Odvtedy kríž a bieda sú cťou pre nás, lebo nás spájajú s tým, ktorý sa stal pre nás chudobným a trpel. Odvtedy sú ony slávou božou, lebo on nám ich určil ako životnú úlohu. V prijímaní krížov sa teda podriaďujeme Bohu, dávame sa do jeho služieb a sa podrobujeme jeho vôli.
A odvtedy spočíva požehnanie na každom utrpení. Veď máme zvláštnu sviatosť pre nemocné telo, máme nespočetné sväteniny pre každú príležitosť ľudskej biedy a núdze, pre všetky hmotné starosti. Preto vieme každý kríž a každé utrpenie správne chápať a si vysvetľovať.
4. Sila charity.
Keďže je kríž prameňom požehnania, máme veľkú úlohu ohľadom utrpenia. Musíme v utrpení spolu byt, sa spojit. Musíme sa postaviť proti modernému pohanstvu, ktoré má srdce urobiť človeka chudobným a nešťastlivým. Musíme sa postaviť proti modernému egoizmu a nemilosrdnej bezcitnosti. Musíme sa postaviť proti telesnej a duševnej biede našej doby. Láska, ktorá pochádza z viery, má vážne brať túto biedu a zachytiť všetkých, či sú to nemocní alebo mrzáci, alebo duševne chorí. Všetkých tých máme priviesť zpät do našej spoločnosti, do sväzku našej farskej obce, ako duchovného spoločenstva, aby skrze lásku zase sa mohli stať dôstojnými ľuďmi vo svojom utrpení a vo svojej biede.

Na Smrtnú nedelu. O povýšenosti rasových kresťanov

R. Svoboda

Národy chcú byť zasa čistokrvní. Keďže rasové vlohy pochádzajú od Boha, pestovanie a obnovenie rasy je dobrá vec a má smysel.
Ale kresťan má byť v inom smysle a to vyššom čistokrvný, čistej rasy. To znamená toľko, že všetci máme byť celými kresťanmi. Každý sa má stať druhým Kristom. Neuzavierať kompromisy so všetkým, čo je protikresťanské a polokresťanské, ale vyznávať bez výhrady celé kresťanstvo, dýchať v Cirkvi Kristovej a z nej žiť — takto máme stáť v tejto dobe. Vtedy, a len vtedy budeme rasovými kresťanmi.
Povýšenosť takéhoto kresťana môžeme dokázať z dnešnej epištoly. Azda sme ho už v živote niekoľko ráz spozorovali, alebo aspoň cítili a tušili.
1. Odkiaľ je toto prvenstvo rasového kresťana?
Z krvi Kristovej, vykupiteľskej. To je čistokrvnosť kresťana. V ňom koluje drahocenná krv nášho Spasiteľa.
Kristus svojou obetou na kríži obnovil všetku krv. Jeho krv bola najcennejšia, lebo bola krvou jednorodeného Syna Božieho. On vylial túto krv za nás na kríži. „Večný Duch" obetoval túto krv urazenému Bohu ako smierenie. Od dňa tohto najväčšieho skutku, čo človek kedy vykonal, prúdi nová „krv" duševnými žilami všetkých, ktorí majú dobrú vôľu, ktorí veria v Krista.
Deň, v ktorý aj naše duše boly v tejto skutočne šľachtickej a božskej krvi zrodené, bol ten, keď sme prijali sv. krst. Vtedy sme dostali „rasovosť", ktorá všetko a všetko iné prevyšuje. Skrze toto skutočné znovuzrodenie stali sme sa pokrvnými príbuznými Krista, stali sme sa bratia a sestry Krista, stali sme sa živými údmi na tele Kristovom. Počnúc týmto vzácnym, ale tak často zabudnutým dňom neprestajne prúdi v nás krv Kristova, Každý, kto len naozaj chce, môže si získať tú silu, ktorá bola v Kristu, tú moc, ktorou on premohol smrť a bol povýšený na pravicu božiu, ako pán celého sveta.
Iba ten je opravdivým rasovým kresťanom, kto z tejto viery žije a koná. Ten môže podľa slov Kristových aj hory prenášať. V živote najopravdivejších rasových kresťanov, to jest svätcov, stalo sa to skutočnosťou.
2. Krv Kristova premohla židovskú zbožnosť.
Nesmieme nízko smýšľať o židovskej zbožnosti. Jej pôvodcom je sám Boh. Židovské zákony o obetovaní pochádzaly od Boha. Malý vysoké a veľké ciele. Stále upomínaly ľudí na ich hriešnosť a na potrebu vykúpenia a preto vychovávaly k túžbe po vykúpení. Poskytovaly aspoň vonkajšiu čistotu. Ale svätostánok, do ktorého veľkňaz raz do roka vstupoval, bol urobený ľudskou rukou a preto bol pominuteľný. Musel prísť iný. Židovské náboženstvo muselo byť prevýšené. A to urobil Kristus. Krv zvierat, ktorá v židovskom chráme tiekla potokmi, nemohla vykúpiť. Túžbu Židov a celého sveta ukojila iba krv Kristova. Skrze jeho život a smrť prišlo opravdivé náboženstvo. On sám ho pomenoval „poklonou v duchu a v pravde". Vonkajšie formy majú svoj základ v obsahu. Kto žije z krvi Kristovej, ten pomaly premôže v sebe ducha a formy židovsko-náboženskej formality. Stane sa pomaly pánom nad farizejom v sebe, ktorého tak často nechceme v sebe zbadať. V tom skusujeme naozaj silu vykupiteľskej krvi Kristovej.
3. Sila večného vykúpenia skrze krv Kristovu premôže každú dobu.
Toto vyhlasuje dnes Cirkev slovami epištoly: Vykúpenie Kristovo na kríži premohlo nielen vonkajšie formy židovskej zbožnosti, ale je skutkom, ktorý stojí nad všetkými časmi, ktorý siaha do večnosti. V tomto skutku našli raz navždy ľudia všetkých časov svoje vykúpenie.
Náboženstvo Ježiša Krista, ktoré sa vlastne začalo jeho obetnou smrťou na kríži, je pre všetky národy a pre všetky časy. Nemôže prísť nijaký druhý „Vykupiteľ". Náboženstvo Ježiša Krista nemôže byť nikým a ničím zamenené alebo premôžené. Jeho sily prúdia stále a sú nevyčerpateľné.
Kto týmito pravdami je preniknutý, získa si také stanovisko, ktoré ho postaví nad všetko. Stane sa jednoducho neodvislým od svojej doby. Celý človek sa bude živiť z nadčasových, večných prameňov. Keď príde raz zasa nejaké nové hnutie, alebo nové náboženstvo, alebo nejaká reforma, rasový kresťan hneď to vycíti a povie: „To dobro, čo je v tomto novom hnutí, to ja už mám dávno v krvi Kristovej."
Tak sa stane skutočne šľachtickým človekom. S vnútorným pokojom Krista stojí nad časom a nad jeho menlivosťou. Má smysel pre to, čo je časové alebo večné.
4. Dary, ktoré nám dáva krv Kristova.
My smieme nielen cítiť a prežívať, že vykúpenie Kristovo je nadčasové a večné, ale musíme aj vedieť, skrze ktoré dary nás krv Kristova povyšuje.
Naša dnešná epištola nám ukazuje tieto dary. Krv Kristova „očisťuje naše svedomie od mŕtvych skutkov". To je prvý nenahraditeľný dar. Z nášho zaťaženého svedomia spadne ťarcha, odkedy vieme, že Syn Boží urobil za nás večné smierenie. Keď sme sa zo svojich hriechov vyspovedali a dostali rozhrešenie, vtedy sme celkom istí, že všetko mŕtve je z nášho svedomia skrze božskú moc raz navždy odstránené. Takto sa zbavíme trápneho povedomia viny. Staneme sa celkom novými.
Krv Kristova činí nás schopnými „k službe živého Boha". To znamená: Skrze zásluhy Ježiša Krista naša bohoslužba stáva sa novou, vidíme v Bohu skutočne životom preplneného Boha. Povedal by som, že krv Kristova činí naše bohoslužby rasovými. Často čítame alebo počujeme, že medzi katolíkmi sú mnohí „bigotní" a len zvykoví katolíci. To nemôže platiť o tom, kto sa živí životnou krvou Kristovou.
Najväčší dar, kitorý máme z večného vykúpenia, je v tom, že Kristus je „veľkňazom budúcich bohatstiev". Jemu patrí budúcnosť, ktorá príde po tomto živote, on je nositeľom novej svetovej doby, večného života. Krv Kristova je nám večnou zárukou, že len život po smrti je opravdivým životom, ktorý je hoden, aby sme ho žili.
Skrze tieto tri dary má rasový kresťan neopísateľné bohatstvo, ktoré mu nemohlo dať nijaké iné náboženstvo.
Vysokou školou tohto rasového kresťanstva je vhlbenie sa do umučenia Kristovho, bolestný ruženec a krížová cesta.
Najživšou a najpravdivejšou skutočnosťou stáva sa krv Kristova vo sv. omši. Kto s ňou žije, čoskoro skúsi, že tu prúdi „večné vykúpenie".
Utrpenie Kristovo a sv. omša vychovávajú nás k skutočnej heroickej zbožnosti. Pretvoria nás z prírodných ľudí v hrdinov, ktorí vyrastú až nad seba samých, do nadľudských výšin.

Zvestovanie P. Márie. Spravodlivost sveta a spravodlivosť Božia

Rober Róm

,,Povedám vám, že väčšia bude radosí v nebi nad jedným hriešnikom pokánie činiacim, než nad deväťdesiatimi spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánia." Lc. 15, 7.
Ktože nám opíše lásku Božiu? Kto nám vyjadrí tú nežnosť srdca, ktorou Boh nás miluje?. .. Nikto! Tak nijaký otec nemiloval svojho syna, tak nijaká matka nemilovala svoje dietky nikdy, ako Otec nebeský miluje nás. Áno, rodičia tiež milujú svoje dietky, ale čo len sa tieto previnia, chladne a mizne láska rodičovská voči nim. Nie je to ale tak s láskou Božou. Boh síce miluje spravodlivých, ale neprestáva milovať aj hriešnikov, — vlastne s poľutovaním hľadí na hriešnikov a podáva im svoju pravicu, aby ich vytrhol z nebezpečnej priepasti hriechu, do ktorej sa nerozmyslene a ľahkomyseľne vrhli. . .
Nútení sme rozpatmätať sa na túto nesmiernu lásku Božiu k nám hriešnikom práve dnes, keď sa rozpamätávame na tú podivuhodnú udalosť, ktorá sa odohrala v malej dedinke Nazarete. Tu žila v samote utiahnutá Panna, zo všetkých najčistejšia, keď sa jej zjavil anjel a oznámil jej, že sa už blíži príchod Syna Božieho a že je práve Ona vyvolená za jeho matku. Zprvu sa bohabojná panna zdráha a vzpiera, ale predsa v svojej veľkej pokore poslúchne a zvolá: ,,Ajhľa dievka Pána, staň sa mi podľa slova tvojho ..."
Keď si tak porovnáme dnešnú mládež, ba nielen mládež, ale keď si všimneme terajší svet, vidíme, že nezadržiava prikázania, že ľudia nenaživajú v láske, že ochladla ich viera, ba že sa tým niekoľkým spravodlivým nevďačný svet ešte aj vysmieva.
Koho máme teda nasledovať, — Boha a či svet!? Srovna jme si oboch a všimnime si skutočnosť, ako nás totiž miluje svet a ako nás miluje Boh. Svet previnilcov neúprosne tresce. Či ste voľakedy počuli, že by zlodejovi, ktorému je vina jasne dokázaná, bol dakedy súd trest odpustil? . . . Nikdy! Čoby vinník na kolenách prosil sudcov o zmilovanie, keby i so slzami v očiach sľuboval všetko možné, zákon je jasný a neúprosný: Vina musí byť potrestaná! Ale to je ešte všetko málo! Hoci hriešnik aj pretrpí svoj trest, navždy zostáva vyvrheľom spoločnosti ľudskej, lebo svet previnilcov nielen tresce, ale ich zároveň aj cez celý život prenasleduje, na nich prstom ukazuje a nikdy nezabúda, nikdy im neodpúšťa ich pomýlený krok... A teraz sa rozpamätajme na Pána Ježiša . . . Ten hriešnikovi kajúcemu odpúšťa hneď a úplne, keď činí pokánie. Viďme skutočnú udalosť. . . Keď žena, ktorá bola hriešnicou, zvedela, že P. Ježiš stoluje v dome Šimona farizeja, priniesla v alabastrovej nádobe z drahého bieleho kameňa voňavú masť „a stala si zo zadu u jeho nôh, počala mu slzami polieval nohy, a utierala ich vlasmi svojej hlavy a bozkávala ich a masťou mazala. Keď to videl farizej, ktorý ho bol pozval, povedal sám v sebe: Keby tento bol prorokom, vedel by zaiste, kto a aká je tá žena, ktorá sa ho dotýka, lebo je hriešnica ... Tu obrátil sa Ježiš k žene a riekol Šimonovi: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. No, komu sa menej odpúšťa, menej miluje. 1 riekol jej: Odpúšťajú sa ti hriechy". Lc. VII, 38—39—44—47—48 . . . Čože nám Všemohúci skrze túto udalosť hovorí?! Podivný je úmysel božieho milosrdenstva, lebo nám ono hovorí: Hriešnici nezúfajte! Ja som život a vzkriesenie, ja vás zachránim pre život večný, len jedno žiadam: Milujte, čo je jedine lásky hodné, — moje milosrdenstvo, ktoré vám odpustí hriechy . . . Áno, odpúšťa nám, jeho láska nedovolí, aby zabudol na nás; On každú chvíľu, vo dne i v noci čaká na hriešnika s otvoreným náručím . ..
Panovníci, kráľovia, cisári a vôbec vodcovia krajín a štátov majú ten zvyk, že v deň, keď nastúpia na trón, alebo pri iných radostných udalostiach udeľujú väzňom v žalári amnestiu, čiže milosť, t. j. odpúšťajú im ďalší trest. Práve tak aj P. Ježiš, kráľ neba i zeme, na deň svojho slávneho zmŕtvychvstania udelil milosť celému hriešnemu pokoleniu ľudskému. Lebo vtedy prišiel k apoštolom cez zatvorené dvere a povedal im: „Ktorým odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im a ktorým zadržíte, zadržané sú." Jo. 20, 23. Hľa, aká zjavná je nesmierna láska Božia k hriešnemu ľudstvu. Týmito slovami dal Spasiteľ apoštolom a ich nástupcom, — biskupom a kňazom — moc hriechy odpúšťať a zároveň uložil veriacim povinnosť, aby svoje hriechy apoštolom a ich nástupcom: biskupom a kňazom vyznávali.
Keby Boh Stvoriteľ bol dal niektorej rastline takú silu, že by každého chorého človeka bolo možné ňou vyliečiť, ba ešte aj mŕtvych vzkriesiť, vtedy by sa každý človek usiloval túto rastlinu za cenu čohokoľvek kúpiť, alebo zaobstarať. Pán nebies nestvoril síce takýto vzácny liek pre telo, ale stvoril a dal nám takýto liek k liečeniu duševných chorôb, ktorý nielen že vylieči chorú dušu, ale vie aj mŕtvu dušu vzkriesiť, — a týmto divotvorným liekom je sviatosť pokánia, — svätá spoveď.
Je to ustanovizeň nadmieru múdra, v ktorej sa očividome preukazuje láska P. Ježiša k nám hriešnikom . . . Hriešnikovi, ktorý dnes klesne a čo hneď aj v ten istý deň kľakne k spovedelnici a skrúšene vyzná svoje hriechy, Kristus hneď a úplne odpustí, netresce ho, nehľadí na jeho previnenie, ale na jeho pokánie. Takúto lásku preukázať voči nám je svet ozaj nie schopný, to vie urobiť jedine Boh, — nesmierna láska a milosrdenstvo. Ba čo viac, nekonečne milosrdný Spasiteľ chystá kajúcemu hriešnikovi ešte väčšiu odmenu a slávu ako tomu, ktorý sa neprevinil a neklesol: „Povedám vám, že väčšia bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom pokánie činiacim, než nad deväťdesiatimideviatimi spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie." Lc. 15, 7. Obyčajne obrátený hriešnik býva horlivejší, než sú spravodliví, a P. Ježiš sa práve preto tak veľmi teší novonájdenej duši, lebo ju už oplakával a za stratenú považoval.
Na celom svete niet toľko lásky, koľko je v týchto niekoľkých slovách P. Ježiša, ktorými ubezpečuje kajúcich hriešnikov o svojej láske. Zdalo by sa, že každý hriešnik bude letieť do jeho náručia, že mu padne k nohám, že ich bude slzami polievať a vlasmi utierať, ako kedysi kajúca hriešnica. Hovorím, zdalo by sa, ale v skutočnosti vec vyzerá ináč, ba mohli by sme povedať, vyzerá naopak. Koľko sa naplače dieťa pre hračky a daromnosti, koľko sa naplače mládež pre šaty, ktoré nedostala, pre zábavy, ktoré nevyužila; ale pre oplakanie hriechov nemá ani jednej slzy! Koľko mozoľov si nadobudne, koľko sa nachodí dospelý muž, alebo žena pre kúsok chleba alebo niekoľko korún! Ale pre spasenie duše im už nezostáva ani chuti, ani sily, ani času, aby urobili niekoľko krokov k spovedelnici. . .
„Keď nebudeme činiť pokánie, upadneme do rúk Pána" čítame v knihe syna Sirachovho. 2, 22. A sv. Pavol poznamenáva: „Hrozné je upadnúť do rúk Boha živého." Hebr. 10, 31. A práve to je strašné. Rukám a moci ľudskej sa predsa môžeme vyhnúť opatrnosťou, prosbou, podplatením, ale trestu Božiemu nie. Boh je najmocnejší, tomu sa vyhnúť nemôžeme. Kniha žalmov nám to potvrdzuje, tam totiž čítame toto: „Kdeže môžem zájsť pred tvojim duchom? A kde pred tvojou tvárou utiecť? Ak vstúpim na nebesá, Ty tam si; ak sostúpim do podzemia, Ty si tam. Ak by som vzal krídla rannej zory a išiel prebývať až na koniec mora, i tam by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma držala. A ak by som riekol: Azda ma tma skryje a noc mi bude svetlom pri rozkošiach mojich, ani tma Tebe nie je temná a noc je jasná ako deň" . .. 138, 7—12.
Boh je svätý, milosrdný, ale je aj spravodlivý. Po smrti uprosiť, k milosrdenstvu ho pohnúť už nemožno. Všetci sa vrhnime k Jeho nohám, lebo každý z nás je viac-menej hriešny „a kto povie, že nemá hriechov, ten sám seba klame" ... Padnúť je ľudská vec, ale zostať v blate, v kaluži, v bahne, to je už diabolské voľačo! Tá kajúca hriešnica i v tomto musí nám slúžiť za1 vzor! Čo len sa dozvedela, kde je Ježiš, hneď sa ponáhľala k nemu; my tiež vieme, kde je Ježiš, vieme, kde je jeho zástupca, ponáhľajme sa k nášmu Ježišovi, veď On klope na našom srdci, otvorme mu ho dokorán a odstráňme z neho starý kvas hriechu. Všimnime si, aká pokorná je kajúcnosť a ľútosť hriešnice. Ona sa neobáva ani hanby, ani farizejov, ani zlých jazykov; len nech je odstránený kameň, ktorý tak veľmi tlačil jej srdce. Čože sa ona stará už teraz o svet, nehanbí sa, prichádza nie v noci, ako bojazlivý Nikodém, ale za bieleho dňa a to do cudzieho domu, kde bola sídená veľká spoločnosť. .. Ozaj nasledovaniahodný príklad pokánia, ľútosti a úprimného úmyslu k polepšeniu. Za túto veľkú lásku k Ježišovi dostáva hriešnica nesmierne vzácnu odmenu: Boh ju omilostní a posvätí slovami: „Odpúšťajú sa ti hriechy!" Lc. 7, 48.
To vieme všetci, akým veľkým zlom je hriech. Hriech zapríčinil pád anjelov a prvých rodičov. Ale nesmieme veľká je aj sila hriechu, náramne ťažko je mu odolať. Ale nebojme sa, Boh je nekonečne milosrdný, práve tak voči nám, ako bol aj voči kajúcej hriešnici; len vždy je potrebné bdieť, lebo nevieme dňa ani hodiny, preto, kto sa previnil, iď hneď do spovedelnice. Vzpomeň si na hrdosť a, pýchu sveta, ktorý hriešnikom opovrhuje a všimni si pohľadu lásky, ktorým ťa ako kedysi Petra volá a priťahuje k sebe drahý Spasiteľ. Za lásku láskou musíme odplácať, aby o nás tiež platily slová, ktoré povedal J. Kristus kajúcej hriešnici: „Odpúšťajú sa ti mnohé hriechy, lebo si mnoho milovala" . .. Amen

Sviatok Sedembolestnej, Patrónky Slovenska. Sedembolestná, naša Matka

Ján Haranta

Ako s dôverou sa obraciame k Pánu Bohu v každodennej modlitbe Otčenáša, tak s podobnou prítulnosťou vinieme sa k Matke Božej a vrúcne sa modlievame jej krásny pozdrav Zdravas Mária. Keď však preskúmame svoj život, myslím, že najbližšie so svojimi ťažkosťami a bolesťami stojíme k Matke Božej práve v jej bolestnom postoji pod krížom. A už aj tá okolnosť nás s Ňou sbližuje, že Ona sa nám stala Matkou práve pod krížom, na ktorom zomieral jej Syn. My sme jej teda boli ako dietky daní pod jej materinskú opateru.

My nielen ako katolíci, ale aj ako Slováci so zvláštnou úctou vinieme sa k Matke Sedembolestnej. Ako dietky Cirkvi svätej a dietky tejto podtatranskej zeme sme jej povďační, že Ona bola nám posilou v našich bolestiach. Ona s nami stála na našej národnej Kalvárii a svoje utrpenie obetovala za nás, aby sme neklesli pod krížami, ktoré nám zloba ľudská kládla na plecia. Sme a budeme Jej povďační aj ako katolíci, lebo zasvätení pod jej ochranou uchránili sme si dar viery a ostali sme verní Bohu a Cirkvi.
Touto povďačnosťou naplnení potešme našu Matku Sedembolestnú svojím horlivým životom a zmiernime Jej bolesti aj za tých, ktorí nechcú uznať jej materinské právo. Skúmajme, či jej takéto právo prislúcha a hľadajme spôsoby, ako Jej slávu zvýšiť, aby tak jej bolesti stály sa nám zdrojom milosti!
I. Sedembolestná je našou Matkou. Svätí Otcovia hľadali vzťah medzi jej prítomnosťou pri kríži a medzi nami. Krátka zpráva sv. Evanjelií, že vedľa kríža stála Matka Ježišova (Ján 19, 26) je nám dobrou pomôckou pre ďalšie skúmanie.
Toto státie Matky Božej vedľa kríža pripomína nám istú príhodu z biblických dejín! V raji stáli Adam a Eva pri strome, s ktorého bolo zakázané trhať obidvom. Prví rodičia viac dôverovali diabolskej úlisnosti, ako rozkazom Božím! Ich neposlúchnutie stalo sa skazou pre celé človečenstvo. Adam bol predobrazom Krista a Eva predobrazom Panny Márie.
Kristus, druhý Adam, dokonalejší a svätejší, na strome kríža odčinil hriech Adamov a Mária, tá vznešenejšia Eva, svojou prítomnosťou pri kalvárskej tragédii, zdvihla1 nás a právom jej prináleží to pomenovanie, že je Matkou všetkých žijúcich.
Boh nešetril svojho vlastného Syna, ale obetoval ho krvavým spôsobom za naše hriechy. A ani nešetril Matku Syna Božieho, ale dal jej až do dna vypiť kalich bolesti, keď stála pod krížom svojho Syna. A1 toto našu úctu voči Matke Božej zvyšuje, lebo ona pre nás pretrpela túto bolesť a za nás ju obetovala. Ňou sa stala našou Matkou!
Bola to bolesť pre Abraháma, keď dostal rozkaz, aby obetoval svojho jediného syna Izáka! Keď aj cítil bolesť, predsa jeho poslušnosť zvíťazila nad ňou a ochotne sa podrobila nariadeniu Božiemu. Tri dni im trvá cesta na horu, na ktorej má byť Izák obetovaný. Aj tieto tri dni boly veľkou skúškou pre otca, lebo bol sužovaný pokúšaním, aby nevyplnil rozkaz Boží a sprotivil sa mu. Akou bolesťou bol naplnený vtedy, keď sa ho syn spýtal pod horou: Hľa, máme oheň a drevo, kde máme obetné zviera? (Gen. 22, 7). Bol to pre neho rozhodujúci okamih. No, premohol toto pokúšanie a poberal sa doslovne vyplniť vôľu Božiu.
Abrahám len za tri dni prežíval tieto vnútorné bolesti. Matka Božia za tridsaťtri rokov. Od jasličiek až po kalvársky kríž svojho Syna. Proroctvo Simeonovo jasne jej predpovedalo budúce utrpenie a budúce bolesti. Za týchto tridsať rokov srdce jej stravovala láska a sedmoraký meč bolesti jej ho stále prepichoval. Matke Izákovej nebol prisúdený tak prísny trest, ako Matke Božej, ktorá musela byť svedkom ukrižovania svojho drahého Syna.
A bolesťou pre srdce Matky Božej boly aj posledné slová jej zomierajúceho Syna. Boly krátke. „Žena, hľa syn tvoj." (Ján 19, 26). Svätý Bernard k týmto slovám poznamenáva, že to boly pre Matku Božiu slová, ktoré ako meč rozťaly jej srdce a dušu. Veď, akáže je to zámena? Ján ti je dávaný za syna miesto Ježiša, sluha miesto Pána, žiak miesto Majstra, syn Zebedeja miesto Syna Božieho, človek miesto Boha. Či nemalý byť bolestné pre teba tieto posledné slová tvojho Syna?
Aj to vysvetľujú svätí Otcovia, prečo Pán Ježiš neoslovil Pannu Máriu matkou, keď ju odovzdával svojmu učeníkovi, ale len jednoducho ženou, tak ako to už bol raz tiež urobil na svadbe v Káne Galilejskej. Svätý Ján Zlatoústy pýta sa1: Prečo, o dobrý Ježišu, hanbíš sa za svoju Matku, ktorá Ťa takou láskou chovala, opatrovala a Ti slúžila? Chápem však toto oslovenie, lebo ak by si bol nežne, materským menom oslovil svoju Matku, bol by si jej tým zapríčinil ešte väčšie bolesti." A Božský Spasiteľ, ktorý zomieral za celé človečenstvo, chcel sa v poslednej chvíli svojho života zrieknuť aj tohto nežného vzťahu, ktorý ho poj íl k Matke svojej.
O nej sa splnily slová: Ženu silnú kto nájde? (Prôv. 31, 1). V bolestiach neklesala, ale zosilnela. Ona je tá mocná žena, ktorá ani v skúškach života nezaváhala v dôvere v Boha!
O, Sedembolestná! Pohliadni cez slzy na nás! My neobmedzenou dôverou zachytili sme slová Spasiteľove: Hľa, Matka tvoja! My sme tí Jánovia, ktorým Ty máš byť Matkou. Viem, je to nerovná výmena. O, kto by sa mohol vo svojich hriechoch prirovnať Pánu Ježišovi? Ale práve zato, že cítime svoju biedu a slabosť a1 hriešnosť, obraciame sa na Teba, aby si prijala túto materskú úlohu na seba. Sedembolestná si našou Matkou! Ty nepohrdneš nami! Zaujmeš sa nás! Ty splníš rozkaz svojho Syna, aby si nám bola Matkou!
II. Miernime Jej bolesti. Keď sme tvojimi dietkami a Ty si našou Matkou, tak je našou svätou povinnosťou starať sa, aby nikto Ti nezväčšoval tvoje bolesti, ale ich miernil a potešoval ťa.
Pamätáme sa na súd, ktorý vyniesol kráľ Šalamún, aby totiž dieťa, ku ktorému sa hlásily dve matky, bolo rozseknuté a tak upokojené obidve matky. Pravá matka radšej bola ochotná dieťa prenechať falošnej matke, ako by bola dopustila takúto potupnú smrť svojho dieťaťa. A tak vlastne kráľ rozpoznal pravú matku dieťaťa a jej prisúdil dieťa!
Ty si obetovala svojho Syna nebeskému Otcovi. Obeta tvoja bola prijatá! A Ty sa v tomto podrobuješ vôli Božej. Krutými bolesťami je sužované tvoje srdce, keď vidíš bezprostredne zomierať svojho Syna. Ale čuješ slová srozumiteľné, ktorými sa stávaš našou Matkou! My Ti ďakujeme, že si nás v bolestiach porodila a stala si sa našou Matkou.
My sa Ti priznávame, že sme Ta neraz zarmútili! Mnoho nám vytýkajú naše mladé roky. Neraz sme. obrazili tvojho Syna a spôsobili sme Ti tým tú najväčšiu bolesť! Hriechy ľudí, naše a moje boly tými mečami, ktoré tak hlboko vnikly do tvojho srdca! Sami uznávame, že na zlú cestu sme sa dali. Tá by nás nepriviedla ku tvojmu Synovi. Podaj nám ruku a preveď nás cez ťažkosti tohto života do prístavu pokoja. Veríme a dôverujeme, že nás neopustíš!
Naše skrúšené doznanie k vine a k chybám udobrí nám našu Matku! V jej láske nenájdeš chybu, ale hľadaj ju u seba! Pritúľme sa k nej, ona nami nepohrdne ani vtedy, keby sme boli bývali Jej nepriateľmi. V láske je veľkodušná a odpúšťajúca! Kto sa Jej v tom vyrovná?
Jej sa pridŕžajme aj ako Slováci, lebo sme sa Jej stali zvlášť blízkymi svojimi bolesťami. Ale ak si nárokujeme právo na jej materinskú lásku, tak aj Ona má nároky na našu lásku, na lásku dietok! Volávajme k nej s Cirkvou svätou: Mária, Matka milosti, sladká Rodička milosrdenstva, ochraňuj nás od zlého nepriateľa a prijmi nás v hodinu smrti. Amen.

Na Kvetnú nedelu.11) Umučenie Kristovo obrodou duše.

M. J. Slavský

Podivuhodné sú cesty Prozreteľnosti Božej, ktorými vedie človeka, spoločnosť, národy k splneniu ich životného poslania. Lenže oveľa podivuhodnejšie sú zásahy Božej Múdrosti, Lásky a Milosrdenstva, ktoré Kristus Pán preukázal pri dokončení vykupiteľského diela na krížovej ceste a na Golgote. Dnes v Kvetnú nedeľu, pri vstupe do veľkého týždňa, keď v duši zaletíme ponad temer dvetisíc ročnú minulosť ku posledným dňom života nášho Spasiteľa, keď sa vžijeme do hĺbky kresťanskej symboliky a dojímavých" cirkevných obradov veľkého týždňa, vidíme Pána Ježiša slávnostne vchádzať do Jeruzalema, aby spečatil a dokončil svoju pozemskú Božskú úlohu. Vidíme ľud, ktorý nadšene volá Hosana1 Synu Dávidovmu, ľud, ktorý falošne informovaný a pomýlený židovskými farizejmi a zarytými nepriateľmi Krista, po krátkej pomerne dobe mení svoju mienku a volá: „Ukrižuj".
Nám, ktorí žijeme ako by v mori kresťanstva, kresťanského ducha, kresťanskej civilizácie a kultúry, prenikajúcej celý život súkromný i verejný, sociálny i hospodársky, nestačí len spomínať na najvýznamnejší a najdramatickejší úsek svetových dejín, nestačí len konštatovať sucho skutočnosť Kristovho umučenia, ale treba nám sa vážne zamyslieť nad svojím životom, treba z mystiky kríža čerpať trpezlivosť k znášaniu bremena dňa, treba zanechať všetko, čo je zlé a hriešne a budovať na základoch opravdivej mravnosti Kristovej lepšiu budúcnosť. Ako ľud, pomýlený farizejmi, bol hotový meniť svoju mienku a kričať raz Hosana a o chvíľu už Ukrižuj, tak aj medzi nami azda sú ešte takí, ktorí menili svoju mienku a presvedčenie. Ba aj my všetci pohodlnosťou v boji za práva Kristove a svojím hriešnym životom, myšlienkami, slovami, skutkami menili sme svoje presvedčenie, a priamo alebo nepriamo pridávali sme sa k tým, ktorí kričali a kričia: nie Hosana, ale Ukrižuj, k tým, ktorí nechcú, aby Kristus kráľoval.
Preto pri vstupe do veľkého týždňa dnes budeme uvažovať o tom, aký duševný prospech nám prináša živá myšlienka na umučenie Kristovo.
I. Doba veľkého pôstu a najmä veľkého týždňa je najvhodnejšia k tomu, aby sme urobili revíziu celoročného života a našli vhodný liek na rany duše a srdca. Koľko ráz noviny priniesly zprávy o tra'gickej smrti ludí, ktorí zahynuli pri prechode cez trať. Len preto, že nevšimli si výstražného signálu, preto, že sa neobzreli a že prechádzali cez koľajnice netušiac, že rýchlosťou blesku ženie sa nemilosrdný vlak. I človek musí sa občas zastaviť v živote a skúmať, či správne šiel v minulosti, či neblúdil, či má voľnú a dobrú cestu do budúcnosti. — Každý stroj, ktorý pracuje, treba viac ráz čistiť, mastiť, opravovať a pod. I človek, ktorý prešiel toľkými zlými cestami, pomedzi zlých ľudí, musí aspoň raz v roku striasť so seba prach a špinu zlých návykov, sklonov a očistený má sa púšťať v mene Božom do novej práce. — Ako roľník musí využiť jarné počasie, ako najvhodnejšie k poľným prácam, tak aj kresťan má využiť čas veľkého týždňa k obrode života. Veľký pôst a veľký týždeň má byť príjemným a užitočným časom, kedy aspoň na chvíľočku sa odlúčime od hluku sveta, aby sme v samote rozprávali sa s Bohom. Máme azda málo času? Či tak? Koľko času venujeme zábavám, tancu, divadlu, špoirtu, hrám, kartám; kinám; spolkom; robote; spaniu; jedlu? Nuž a Bohu ktorý je slnkom na oblohe nášho života, nechceli by sme nič obetova'ť? Tu platia slová Písma sv.: „človeče, čo ti osoží, čo by si celý svet získal, ale keby si škodu utrpel na svojej vlastnej duši?"
Chorá duša, ktorá dusí v sebe hriechy a zavčasu sa od nich neočistí, býva niekedy príčinou aj vážnych chorôb duševných, ktoré majú neblahé následky aj v telesnom organizme. I rádioprijímač len vtedy jasne a dobre funguje, keď aj tie najjemnejšie súčiastky lámp sú v poriadku a keď je nadostač elektrického prúdu. Podobne i človek bude blahodarne pôsobiť na celé okolie, keď v súlade bude duša, a keď bude mať nadostač sily ducha, sily milosti Božej. Ako Kristus Pán, tak aj Cirkev najväčšiu pozornosť venuje mravnej obrode duše, lebo je presvedčená, že s obrodou duše prichádza aj obroda človeka, spoločnosti, národa a ľudstva.
II. Živou spomienkou na umučenie Kristovo Cirkev chce nás vyburcovať zo spánku ľahostajnosti a chce nás pohnúť k zvýšenej starostlivosti o spásu duše. Ukrižovanie Kristovo, Jeho horké umučenie a nekonečná Jeho obeta na kríži — to je jadro nášho učenia, to je stred našej spásy, to je udalosť, ktorá úplne zmenila ráz a tvárnosť zeme. (Dr. Hynek). Konvertita Dr. Hynek v knihe „Golgota a veda" píše: „Nielen pre celé ľudstvo sa stály tieto rany záchranou a vykúpením z područia moci temnôt a zla, ale predovštkým pre dušu každého jednotlivca sú pravé artézke studne nesmiernych milostí, požehnaní a posvätení." — Slávny hvezdár Leverrier mal v izbe dva predmety, ktoré si veľmi vážil, a to: ďalekohľad a kríž. Ďalekohľad, ktorým obdivoval nebesá, ako vypravujú slávu Božiu, a kríž, ktorý mu zavše pripomínal, že Boh tak miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal, aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný. Kríž, ako najvýraznejší symbol utrpenia a ukrižovania, je pre nás ako zrkadlo, v ktorom vidíme Krista a seba, Krista s jeho dokonalosťami a seba so slabosťami a hriechami, Krista svätého a seba hriešneho, Krista poníženého a seba pyšného a namysleného, Krista milosrdného a seba zatvrdlivého. Kríž učí nás oceňovať čo je hodnotné a čo bezcenné. Kríž ukazuje nám, aký veľký je hriech v očiach Božích, keď si vyžiadal tak veľké zadosťučinenie.
Drahí v Kristu! Naša duša — to je ako kostol, kde na oltári trónuje sám Boh, sám Ukrižovaný Spasiteľ, ten istý, ktorý sa dal ukrižovať a ktorý z mŕtvych vstal a ktorý i teraz chce prebývať v našich dušiach. Ä svedomie — to je ako zvon, ktorý volá klaňať sa Bohu, ktorý napomína a varuje v časoch zlých. Využime preto túto svätopôstnu dobu veľkého týždňa k polepšeniu a posilneniu, aby sme zahoreli väčšou láskou k Ukrižovanému Spasiteľovi a aby sme mu získali aj iné duše, Jeho predrahou krvou vykúpené. A v silnom presvedčení, že kto s Kristom trpí, s Kristom bude i oslávený, prosme Toho Ukrižovaného Spasiteľa, ktorého odznak je aj odznakom nášho slovenského štátu, aby sa zmiloval nad nami, dodal nám útechy, sily a vytrvanlivosti a žehnal nás i náš slovenský národ! Amen.

Velký piatok. Nad smrťou Spasiteľa tiúchli človek i príroda.

Róbert Róm

„Ježiš zvolal veľkým hlasom a vypustil ducha". Mt 27, 50.
Zem je posiata rôznymi pomníkmi, ktoré postavila alebo láska priateľov, alebo trúchliacich rodičov, alebo smútiacich dietok. Nájdete však aj pomníky, ktoré vystavila vďačnosť národa tým mužom, ktorých slová otriasaly svetom, alebo ktorých meč rozsudzoval národy. Ale poznám aj taký pomník, ktorý nepostavila ani vďačnosť národa, ani láska priateľov, ale zlosť ľudská sbila ho so suchého, medzi lebkami a hnátami plesnejúceho dreva a tam ho zarazila do zeme. Komu, pre kohože je táto podivuhodná pamiatka určená? Vieme dobre pre koho. Tam s púšti zajordánskej vidíme kráčať muža tváre ušľachtilej, nebeskej. Oko jeho horí láskou, lásku hlásajú jeho pery a pravica jeho požehnáva všetko stvorenie. Ako tichý baránok sa ubiera medzi dravých vlkov. Kráčajúc od krajiny ku krajine ohlasuje spásu, oznamuje vôľu živého Boha a uzdravuje duše i telá. Je to Nazaretský, ktorý kedysi pred vekmi vzklenul na ohromné oblúky nebesá a v celej jeho kráse stvoril tento svet. Ktorého slová víchrice a búrky poslúchaly a ktorého kroky počúvalo more, keď kedysi po jeho hladine kráčal...
Áno, veľký smútok sa rozhostil dnes priestorom posvätného chrámu; umlkly zvony, ktoré každodenne radostne rozhlasovaly česť a chválu Božiu, utíchol organ, ktorý doprevádzal zbožný spev kostolný, zhaslo večné svetlo, ktoré žiarilo ako hviezda nad svätostánkom, prestala aj nekrvavá obeta, obeta to Nového zákona. Kňaz v hlbokom zármutku padá na čierno obtiahnutú zem, potom dvíha kríž, posledné to lôžko Kristovo a volá bolestne tri razy: „Ajhľa drevo kríža, na ktorom visela spása sveta!". . .
Veru zdá sa nám, že je to ani nie možné, aby ten, ktorý v plnom kvete života kráčaval krajinami, mal zomrieť o niekoľko okamihov, že by krásne oko, ktoré plné útrpnosťou hľadelo na biedu hriechov Márie Magdalény, na smutný osud Jeruzalema, na hlad zástupov na púšti, zhasnúť malo navždy. Zdá sa nám byť nemožným, aby maly umlknuť tie sväté ústa, ktoré hlásaly dôveru hriešnikom, uzdravenie nemocným, pravdu blúdiacim, že nie je možné, aby tá ruka, ktorá rozosievala požehnanie, mala vychladnúť, že by nohy, rozodrané krvácaním pre blaho stratených ovci, tnaly byť prekla'né tupými klinmi! . . .
A predsa je to pravda! Hľadali sme ta, Spasiteľu, v Betleheme, kde ležaly jasle, prvé to tvoje lôžko na zemi, a nenašli sme ťa. Hľadali sme ťa v tichom domčeku nazaretskom, ale tiež márne. Išli sme na púšt, kde si tisíce ľudí sýtil chlebom a nebol si tam. Hľadali sme ťa pri tých, ktorých si uzdravil a nevedeli nič o tebe. Išli sme cestou, ktorou si víťazoslávne bol vedený do Jeruzalema, ani tam si nebol. Hľadali sme ťa v sieni, kde si večeral, ale bola prázdna. Klepali sme na príbytky apoštolov a tiež boly zatvorené. Hľadali sme ťa na hore, kde sa krvavé tvoje slzy a tvoj bolestný pot dosiaľ šarlátovou farbou ligotaly na stonkoch kvetov a trávy, — ba išli sme ďalej krvavou stopou ulicami jeruzalem' skými na horu Lebiek a tu, konečne nachádzame ťa dokonávajúceho na kríži, rozpiateho medzi nebom a zemou, opusteného i od tých najvernejších priateľov, zaradeného medzi lotrov.
A tu slnce zahaľuje svoju tvár, ako by sa ani dívať nechcelo na nevďačnosť človečenstva, ktoré križuje svojho najväčšieho Dobrodincu. Zem sa chveje a skaly sa pukajú žiaľom tam, kde srdcia ľudské sú z kameňa, mŕtvi vstávajú z hrobov, keďže živí stratili všetok cit. Kamenný chrám trhá svoju oponu z bolesti nad smrťou Tvojou. Všetko kvíli, nebo i zem. Všade znie, ako hlas umieračka: Umiera, umiera . .. Zatmenie slnca, praskot kalvárskych skál, trasenie zeme zahnalo tvojich nepriateľov zpät do Jeruzalema. . . Hora Kalvárie sa vyprázdnila a stíchla po tom veľkom, svetovom divadle, — je koniec . . . Dokonané je . . .
Kňazi i veriaci, kniežatá na tróne aj sprostá sberba na ulici, cudzinci, ktorí ho nepoznali, krajania, ktorým vždy dobre robil, pohania, ktorí boli v nevedomosti pohrúžení, židia, ktorí boli znalcami Písma sv. vojaci vo vojnách zosurovelí, sudcovia, ktorí mali brániť nevinného, ako aj každú nevinnosť a spravodlivosť, nevzdelaní, ktorí boli slepým nástrojom farizejov, učení, naplnení zlobou, dierky, ktoré ešte sotva vedely rozprávať, ba aj šediví starci, všetci, všetci títo spojili sa dnes k mučeniu toho, iktorý ozaj spravodlivo môže vyhlásiť: „O vy všetci, ktorí prechádzate, pozorujte a vidte, či je bolesí, ako bolesť moja"!...
Dušu bolí posmech. A hľa, zjavil sa tu, ako to Žalmista predpovedá: ,,Všetci, vidiac mňa, posmievali sa mi. hovorili ústami a kývali hlavou"! 12, 8. Dušu bolí lož. A hľa, aj tá bola prítomná; o nej zase hovorí Žalmista: ,,Povstali proti mne svedkovia nepraví a luhala neprávosť voči sebe". 26, 12. Dušu bolí zrada. A hľa, aj tá sa zúčastnila: „Čo mi chcete dať a ja vám ho zradím"? Dušu bolí nevďačnosť. A tá sa veru tiež so všetkých strán hrnula: „Ľudu môj, čo som ti urobil, alebo v čom som ta zarmútil"? Dušu bolí nahota i bieda a hľa, tu sa bijú a hašteria o jeho posledný šat: „Rozdelili si rúcho moje a o môj šat hádzali los". Z. 21, 19. Dušu bolí strata najmilších a hľa, tá ho pripravuje o milovanú matku a o milého priateľa: „Žena, hľa syn tvoj! Hľa, matka tvoja"! Dušu bolí opustenosť a1 itá tu odníma najväčšie šťastie, samého Boha: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil"!...
Kde by sa našlo srdce ľudské, ktoré by zostalo chladným pri pohľade na kráľa mučeníkov dnes, keď nad ním plače a žiali celá neživá príroda?! Dokonané je. . . Otče, do tvojich rúk porúčam ducha svojho, — nakláňa hlavu a vypúšťa dušu . . . Ľudu môj: Ja som zaštepil krásnu vinicu a ty stávaš sa mi tak veľkou horkosťou! Ja som ťa vyviedol z otroctva egyptského a ty mňa križuješ ako otroka; ja som ťa povýšil nad všetky národy a ty mňa povyšuješ na drevo kríža; ja som otvoril pred tebou Červené more a ty otváraš kopijou bok môj; ja som ťa nasycoval mannou s neba a ty ma kŕmiš ranami; ja som ťa napájal v púšti vodou zo skaly a ty mňa napájaš žlčou a octom?! Oh, viď a pozoruj, či je bolesť väčšia, ako moja?! . ..
Ako je svet svetom, odvtedy nevidel tomuto deju podobného, nemal dňa trúchlivejšieho! Dobre máš ty slnce, že jasnosť svoju zatieňuješ, aby si nemuselo svietiť na tento preukrutný zločin, dobre robíte vy ivrdé skaly, keď trháte mocné sväzky, ktorými vás príroda pospájala, aby ste príkladom svojím pohly k ľútosti zatvrdlivé a kamenné srdcia ľudské nad ukrutnosťou spáchanou na Ježišovi. Dobre máš ty čierna zem, keď obťažená ťarchou bezbožnosti, pri smrti svojho Stvoriteľa trasieš sa a prepúšťaš mŕtvych z lona svojho, aby si zároveň v lone svojom pripravila miesto Pánovi svojmu. Plačte a nariekajte, vy duchovia nebeskí a zvestujte pokoleniu ľudskému, že ten, ktorého za štyritisíc rokov čakalo, za ktorého ustavične orodovalo a prosilo, zomrel na kríži, v nesmiernych bolestiach dokonal a vypustil dušu svoju . . .
Ach, Bože, za hriechy myšlienok našich, dal si sväté čelo bodať tŕňovou korunou, hriechy jazyka nášho smýval octom a žlčou, hriechy ľudskej telesnosti dal vyšľahať do krvi na vlastnom tele korbáčmi a bičmi, krádeže, lúpeže a škody dal strestať na svojich vlastných rukách hroznými klinmi. . .
Áno, Kriste, ty si trpel za bratovraždu Kainovu, za nečistotu a smiľnosť sodomských. Ty si videl v duchu ľudskú krv, kliatby a náruživosti všetkých národov. Ty si videl Judáša, svojho učeníka, ktorý mal väčšiu radosť z bezduchej hmoty-striebra, ako z Teba. Ty si hľadel na zaprenie Petrovo, ty si videl tŕňovú korunu, ktorá sa mala hlboko zaryť do tvojich škraní. Ty si počul krik a preklínanie katov. Ty si cítil na svojich svätých lícach pľuvanie, zauchá, korbáče, údery a tečúcu teplú krv. Ty si videl samého seba padať pod tvrdým jarmom kríža, ktorý sa pnel medzi nebom a zemou. Ty si cítil, ako preniká chladná a studená kopija tvoje sväté milujúce srdce ... Ty si hľadel aj na kríž a videl sl, ako bude Tvoja krv márne preliata, ako Tvoj kríž, ktorý ti driapal telo, bude tupený a šliiapaný. Ty si videl v duchu nových Kainov, nové Sodomy, nových Judášov a Petrov. Tvojho sluchu dotýkaly sa bolestne krivé prísahy, kliatby a rúhania všetkých vekov a národov. Ty si videl, ako budeš vysmievaný so svojím učením a prenasledovaný krutým spôsobom po celom svete ... Ó aký to nesmierny bôľ!
A tu neviditeľná ruka riadi ruku voj ako vu a on vrazí kopiju veľkým pichnutím do boku Ježišovho, vyťahuje potom z rany von, a hľa — cez tú ranu vidieť presväté srdce Ježišovo. Hľaďte na ten ústroj, to je zdroj, to je sila, z ktorej všetko utrpenie Pánovo pochádzalo. Jeho srdce je to, Ježišova láska je to! Odtiaľ je ten krvavý pot, odtiaľ tá túha za krížom, odtiaľ tá trpezlivosť pod bičmi, údermi, urážkami, rúhaním a klinmi. Tu vidíme pravú príčinu jeho utrpenia a smrti. Bola predtým akosi ukrytá. Teraz ju dovolil kopijou odhaliť. Teraz môže každý čítať, čo tam v tej rane čítal sv. Bernard: ,,že tá viditeľná rana ukazuje na onú. neviditeľnú ranu lásky"! .. .
A bok Pánov s tou jazvou najsvätejšieho srdca sa ani po zmŕtvychvstaní nezavrel, ba ani v nebi nie, — teda do dnešných čias je otvorený prameň, aby z milostí Spasiteľových mohol aj teraz každý čerpať... Ú, Božský Spasiteľu, v tejto trúchlivej chvíli pohrebu, po tých nesčíseíných zástupoch, ktoré si nasycoval, uzdravoval, kriesil, ktorým si hriechy odpúšťal, dovoľ nám tu shromaždeným, aby sme Teba so všetkou úctou pochovali. Hľa snímame so slzami korunu tŕňovú, ktorá sa tak hlboko zarývala do svätého čela tvojho. Bozkávame kliny, ktorými boly pribité ruky a nohy tvoje. Berieme tiež s pokorou tvoj kríž, na ktorom si svoj život dokončil. Áno, s úctivou vierou pohanského stotníka blížime sa dnes k tebe ó Pane, k presvätému krížu tvojmu a klaňajúc sa tebe, voláme spolu s tým pohanským stotníkom: „Vskutku, syn Boží bol tento"! .. . Keď umieral veľký a slávny katolícky štátnik Írska, O' Connel, jeho posledná vôľa znela takto: „Telo svoje odovzdávam milej svojej vlasti írskej, srdce svoje Rímu, dušu svoju Bohu"! Pri hrobe tvojom, milovaný Spasiteľu, činíme aj my dnes neodvolateľný a nezrušiteľný testament: Ježišu, tebe odovzdávame svoje telo, srdce svoje a tiež dušu svoju! Amen.

Príležitostné kázne

Ľudia sami sú jedinou príčinou každej vojny. (Skica.)
1. Ľudia skrze hriech zanechali poriadok boží a tým aj opravdivý pokoj a teraz vo vojne sa divia, keď vidia následky hriechu.
a) Vojna nie je nič iné, ako búrka nashromaždených hriechov, ktorá sa veľmi dlho sbierala a ktorá ako následok týchže hriechov tiahne nad národmi. Iba tak vidíme správne súvis medzi hriechom a vojnou a chápeme trpezlivosť božiu, ktorá sa tak dlho zdržovala, kým siatina nedozrela. Často sme sa pýtali: Ako to môže Boh trpieť? Ako sa môže na to dívať? Prečo neurobí koniec tomuto bezočivému hriechu? Ale on nechal všetko rásť až do žatvy a pri tej žatve nech ľudia vidia, čo všetko zapríčinili svojimi hriechami. Boh sa nedá vysmiať!
b) Sv. Písmo celkom jasne hovorí, že vojny sú súdom božím. Nie v tom smysle, ako keby výsledok vojny rozhodoval o práve a bezpráví, ale v tom smysle, že vojny sú súdom božím, ktorým Boh tresce ale i lieči. Lv. 26, 23—25, Is. 13, 11, nn.
2. Prečo nezabráni Boh vojnu? — Na to treba odpovedať protiotázkou: Prečo nezabráni Boh hriechy ľudské? Prečo ti nevybije Boh hriech z ruky, keď chceš konať smilstvo, keď chceš sa dopustiť nespravodlivosti, keď chceš sa opiť, kradnúť, atď.? To sa predsa protiví príkazom božím. On by ťa mohol jednoducho chytiť za krk a zamedziť ti tvoj hriech. Prečo to nerobí?
a) Boh ťa stvoril slobodným a v tvojej slobode sám si položil hranice. Nie násilne majú ľudia si získať večný život, ale skrze slobodné rozhodovanie. Život a smrť sú pred nich položené, môžu si voliť. Bez vonkajšieho nútenia má sa človek rozhodnúť, ale po rozhodnutí nesmie sa ponosovať na následky.
b) Boh dal človekovi aj rozum, aby poznal právo a spravodlivosť a dal mu k tomu aj mravnú silu, aby to mohol splniť. K tomu je potrebná poslušnosť voči zákonom božím a túto poslušnosť Boh nechce vynútiť, ale večný život činí odvislým od poslušnosti.
c) Tak prísne sa pridržiava Boh zákona slobody, že dovoľuje, aby jeho Boží Syn bezradne plakal nad mestom Jeruzalemom: „Jeruzalem, keby si bolo poznalo v ten tvoj deň, čo ti slúži k pokoju! Ale je to pred tebou zahalené." Až k zaslepeniu nechá ľudí hrešiť, hoci si praje ich spasenie, ale nechce im nič nanútiť.
d) Či sa neopakuje táto scéna tisíc ráz v živote, kde mladí ľudia s otvorenými očami rútia sa do záhuby, kde rodičia zle vychovávajú svoje dietky a každý vidí napred, ako sa to skončí, kde ľahkomyseľné alebo lenivé osoby s určitosťou idú v ústrety istej skaze telesnej a duševnej a ani anjelské jazyky nevedia ich od toho odvrátiť? Prečo nezabráni Boh týmto ľuďom ich slepotu a zaslepenosť? Lebo berie do ohľadu ich slobodu. A človek môže aj na najväčšie osvietenie milosti povedať, že nie. To je jeho veľkosť a zároveň aj diabolskosť, to je jeho najvyššie povolanie, ale aj najhlbší úpadok.
3. Lenže Boh vie aj následky hriechu obrátiť k dobrému a aj ukrutnosti vojny použije za nástroj svojej milosti. Preto dopúšťa hriech a vojnu a dáva ich následkom náboženský smysel, aby aj vojna slúžila pokoju božiemu v srdciach ľudských. — os.
Katolícka Akcia v kázni.
Podávame niekoľko ďalších stručných náčrtov kázní o Katolíckej Akcii. Poznamenávame, že poradie nie je systematické, ale celkom ľubovoľné, nakoľko nechcú to byť cyklusové kázne o Kat. Akcii, ale chcú byť iba podnetom a podkladom pre vypracovanie kázní, ktoré by sme v časopise uverejnili. Prosíme preto vdp. kazateľov, aby podľa možnosti tú ktorú tému spracovali a poslali na uverejnenie.
Rozvrhy. X. Duch Katolíckej Akcie.
1. Obnova Cirkvi.
a) výzva Pia XI. ku Katol. Akcii, laicizmus, postavenie Cirkvi v dnešnej spoločnosti;
b) Duch svätý žije v Cirkvi; od neho dostávame silu a ducha, od neho musí prísť i duch obnovy; obnova musí prísť z vnútra.
2. Duch svätý a Katolícka Akcia.
a) Duch sv. a birmovanie, ako sviatosť Katolíckej Akcie; zodpovednosť za kráľovstvo Božie;
b) vo svete je boj; treba bojovať, treba poznať nepriateľa, jeho zbrane, zákony a tajomstvá vojnového umenia; treba organizáciu;
c) každý boj musí byť vyvolaný a vedený láskou. Túto lásku udeľuje Duch svätý. On je Boh lásky. On spája v láske údov Cirkvi, on tvorí ducha cirkevného spoločenstva, on dáva cirkevnej obci dušu, zákony, vodcov. Katolícka Akcia musí byť vedená jeho duchom. Musí byť pod jeho vedením, pod vedením Cirkvi, pod vedením hierarchie.
XI. Tri slová Božie o láske k bližnému.
1. Ján, 13, 15. Potom poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať.
2. Ján. 15, 12. To je moje prikázanie, aby ste sa vospolok milovali, ako ja som vás miloval.
3. 1 Ján 3, 18. Synáčkovia, milujme sa nie slovami a jazykom, ale skutkami a pravdou.
XII. Skutky pre dušu bližného.
1. Treba pôsobiť kňazský vo svojej rodine.
2. Dobrý príklad je tichou kázňou. (Rím. 15, 2.)
3. Laickým kňazom je aj ten, kto príležitostne sa shovára o náboženských veciach.
4. Aj laik sa má apoštolský modliť.
XIII. Duševná vražda.
1. V čom spočíva duševná vražda. Zvádzanie, pohoršenie, atď.
2. Aké má tá duševná vražda následky.
3. Ako prísne súdi o nej dobrý a milosrdný Spasiteľ. (Mat. 18, 6.)
XIV. O bratskom napomenutí, pokarhaní.
Zdravý rozum, každodenná skúsenosť a zjavenie prízvukujú nám túto povinnosť.
1. Podstata a vlastnosti pokarhania.
a) Čo nie je tým.
b) Kedy iba sme povinní.
c) Vlastnosti: opatrnosť a láska.
2. Pohnútky k tomu:
a) Práca pekla.
b) Príklad a slovo Spasiteľa.
c) Osoh pie vlastnú dušu.
XV. Dva druhy laického apoštolátu.
1. Každý, kto sa oduševňuje za vec Božiu, musí byť apoštolom v rodine, v povolaní a vo verejnom živote.
2. Niektorí sú povolaní k zvláštnej spolupráci na dušpastierskych úlohách v našej farnosti.
3. Duševná bieda, bieda duší v našej farnosti. Kto môže na to sa dívať bez toho, že by nepomáhal?
XVI. Čo znamená plač Ježišov nad Jeruzalemom? (Perikopa na 9. ned. Duch.)
K tomu podávame náčrty:
1. Spasiteľ je proti zlu a horlí za dobro:
a) My máme spolu s ním plakať nad hriešnikmi a nad sebou samými.
b) Máme vážne a láskavé s ním spolupracovať na polepšení hriešnikov.
c) Máme s ním bojovať proti zlu.
d) Máme sa snažiť spolu s ním napomáhať dobro.
2. Spasiteľ chce na každý spôsob zachrániť duše.
a) pomocou dojímavej láskavosti
b) pomocou prísnej, ale spasiteľnej prísnosti a trestu
c) pomocou stáleho a neúnavného napomínania a poučovania.
3. Horlivosť, ktorou učeník Kristov sa vzpiera proti zlu doby
a) nie je slepá, ale je to horlivosť vo svetle
b) nie je útočná a hlučná, ale je to horlivosť z lásky,
c) nie je lenivá, ale činná a plná sebaobetovania.
XVII. Čo hovorí Pius XI. o podstate laického apoštolátu.
1. Nie je to v Cirkvi nič nového. Len treba to veriacim znovu pripomenúť.
2. Môže sa vykonávať tak v tichosti, ako aj vo verejnosti.
3. Musí sa konať v odvislosti od biskupov a kňazov.
4. Jeho úlohou je, pomáhať šíriť poznanie a lásku Kristovu.
5. Laický apoštol zaslúži si čestný titul: kráľovské kňazstvo.
Z dejín slovenskej kázne. „Kazateľ."
Staré časopisy nezaujímajú v literárnych dielach také miesto, aké by si za svoju prácu zaslúžilý, a ktoré im právom patrí. No, a časopisy katolícke sú zahalené v najväčšej tme. Prečo? Odpovedať je nám ťažko. Možno preto, že všetko, čo bolo katolícke, bolo pokladané za nedôstojné a s katolíckymi dielami zachádzalo sa obyčajne len ako s bezcenným papierom. Toto je jedna výhovorka, za ktorú sa kryje naša nevedomosť. Príliš slabá na to, aby sme jej mohli celkom uveriť. Myslím, že najsilnejším argumentom i v tejto otázke je lenivosť a povrchnosť, s akou sa katolícke diela zanášajú prachom zapomenutia.
Pokúsim sa teraz aspoň trochu posvietiť na „časopis pre katolícke duchovné rečníctvo: Kazatel." Chcem poukázať na ideu tohto časopisu, ale predovšetkým treba poukázať naň, ako na časopis slovenský, ktorý sa neodťahoval od denných starostí slovenského človeka, ale vždy sa o ne zaujímal a podľa možnosti usiloval sa napraviť chyby, ktoré zavinila šovinistická politika maďarská.
Vydavateľom tohto katolíckeho časopisu bol Pavol Blaho, skalický rodák, ktorý pôsobil ako rím.-kat. kaplán v Holiči. Bol zároveň i zodpovedným redaktorom a majiteľom tohto časopisu. Hlavným spolupracovníkom bol Richard Osvald, vtedy kaplán vrábelský.
Už mená týchto dvoch slovenských národovcov nám dokazujú, že v časopise popri pestovaní cirkevného rečníctva pestoval sa i duch slovenského povedomia, duch odboja oproti tisícročným utláčateľom Slovenska, Maďarom. Časopis začal vychádzať v Skalici r. 1874. Tlačila ho známa kníhtlačiareň skalická a tiež slovenská Fi. X. Škarnicla Synov. (Fr. X. Škarnicel bol tiež čestným kníhtlačiarom Matice Slovenskej.)
„Kazateľ" sdružoval okolo seba množstvo slovenských katolíckych kňazov. Títo sa regrutovali väčšinou zo západniarskeho kňažstva, ale často sa ukázalo na stránkach tohto časopisu i meno kňaza, ktorý pochádzal zo stredného Slovenska. Časopis vyplňovali najviacej: Pavol Blaho, Richard Osvald, P. Príhoda, Štefan Mišík, Peter Tomkuljak, Pavol Biringer, Imrich Slobodný, Fr. V. Sasinek, Ján Bucko, Henrik Náhlik, Ján Gerometta, Ján Ondrisík, Andrej Caban, Dr. Ján Černoch, Leo Čepka a mnohí iní.
Už pri prečítaní týchto mien je každému jasné, že časopis sdružoval okolo seba ozaj elitu slovenského katolíckeho kňažstva z čias najväčšieho utláčania slovenských národovcov. Idea, ktorá viedla tento časopis do boja za náboženskú obrodu slovenského národa, zostáva stále tou nezhrdzavenou líniou, ktorá ešte i dnes udáva smer katolíckemu životu na Slovensku.
Novoty, ktoré vnášala uhorská vláda deň čo deň do života, často sa usilovali čo najviacej poškodiť katolicizmus, a bolo treba mnoho úsilia aby ľud odolal všetkým lákaniam a nástrahám. I kňažstvo muselo byť správne informované o všetkom, a Kazateľ si vzal na starosť túto úlohu.
Kázne, ktoré uverejňovali v tomto časopise, nemajú formu všeobecnú, ale vždy sa týkajú chýb a dobrých stránok slovenského1 národa. Veď nemožno na Slovensku hovoriť o takých problémoch, ktoré slovenskému národu sú neznáme, ale treba zaoberať sa len tým, čo najviacej trápi a čo najviacej škodí dobrým mravom a dobrej náboženskej výchove slovenského človeka.
Takýmito ideami naplnený vyšiel časopis pred slovenských intelektuálov, a čakal, ako ho prijmú. Zo začiatku okruh okolo neho bol dosť malý. Ale neskoršie sa začala obec prispievateľov zväčšovať, a časopis obsahoval naozaj dobré a tiež slohové pekné kázne.

Fr. V. Sasinek písal len veľmi málo do prvého ročníka. Ale už v ročníku druhom a treťom stále viacej a viacej ukazuje sa nám jeho meno na stránkach tohto náboženského časopisu.
Okrem kázní nedeľňajších obsahoval časopis i kázne príležitostné. Tieto kázne písal väčšinou Fr. V. Sasinek a vzťahovaly sa na najrozličnejšie slávnosti a udalosti. Nemierne pitie vždy otravovalo zdravý slovenský koreň, a tak i v kostole malo sa proti tomuto zlu čo najviacej bojovať. Pri každej príležitosti bolo treba zdôrazniť, že slovenský národ nič nedokáže, ak bude sa opíjať, ba toto mu bude len na hanbu. Tak i jednotlivé nápisy týchto kázní nám dostatočne ukazujú, akým smerom išla ich idea: „Korheľ hubí majetok, zdravie, dobré meno a uvaľuje na seba zatracenie", napísal Fr. V. Sasinek na čelo jednej takejto kázne. Otázka školská, ktorá hýbala slovenským verejným životom pri vychádzaní Kazateľa, našla svojho zastancu v Fr. V. Sasinkovi, ktorý pochopil, čo pre slovenský národ znamenajú a ešte budú znamenať katolícke školy. Jeho kázeň: „Škola je užitočná dietkam, rodičom, krajine a Cirkvi" kládla na srdce každému katolíckemu rodičovi, aby nezabudol dať svoje dieťa do školy, a to do kresťanskej, lebo len tá môže dodať dieťaťu pravého zamerenia do života.
Katolícke povedomie bolo dostatočne vybudované v slovenskom človekovi, ale udržovať ho tak, aby neupádalo, ale aby sa ešte zveľadilo, bolo úlohou každého statočného kňaza. Svetový prúd prenasledovania cirkvi dostal sa aj do Uhorska a hrozil, že zasiahne svojou nivočiacou rukou i do katolíckeho života.
Slovenské kňažstvo stálo na stráži proti každému, kto chcel bojovať s katolicizmom, a upozorňovalo na blížiace sa boje i tých, ktorí azda nemali dosť času, alébo možností starať sa o svetové denie. Peter Tomkuljak vykríkol do svedomia slovenského národa: „Avšak neni dosť sa modliť a horekovať, lež potrebno je hore vstať a dať sa do práce. Katolíctvo v Amerike, v Anglicku, Nemecku a z čiastky i v Uhorsku vidí tento náramný príval nevery všetko hltajúcej a sriaďuje tábor katolícky proti nepriateľom kresťanstva. Títo sa menujú slobodní murári a je ich už 2 milióny na svete. Títo majú cieľ kresťanstvo z našich sŕdc vytrhnúť,
sv. Cirkev a vôbec všetko, čo je božského a svätého zneuctiť a zničiť." Takýto spôsob kázania zaiste nevyvolával dobrú krv v radoch vtedajšej inteligencie maďarskej, čiastočne smiešanej so Židmi. Časopis išiel svojou cestou ďalej. Nepozeral sa ani napravo, ani naľavo, ale vytrhával všetku burinu, ktorá rástla na poli slovenského národného života.
Popri kázňach najdôležitejšie miesto zaoberal prehľad cirkevných udalosti. Tento prehľad sostavoval Richard Osvald, a to s takou usilovnosťou, že nezabudol nikdy ani na zámorské kraje.
V tomto prehľade usilovali sa informovať katolíckych kňazov o všetkých udalostiach sveta a zaujal ku každej tejto udalosti svoje vlastné stanovisko kňaza-národovca.
Pre terajší slovenský život najdôležitejším dokumentom bojov je táto čiastka Kazateľa. Bohužiaľ, nebolo asi možné uverejňovať stále tento prehľad udalostí. Prvý a druhý ročník časopisu mal vždy na obálkach dve až tri strany Prehľadu, ale tretí ročník začal vychádzať bez prehľadu.
Vydávať časopis, sháňať naň peniaze a starať sa o všetko čo najpoctivejšie, nebolo ľahké v dobe, v ktorej sa slovenskí národovci rozhodli tento časopis vydávať. Skalica bola najdôležitejším strediskom vtedajšieho kultúrneho života na západe Slovenska, a tak nie div, že tu našiel svoje miesto i Kazateľ. Kníhtlačiareň Škarniclovská má veľmi bohatú minulosť. To, čo v nej sa vytlačilo, malo znak slovenský a kresťanský.
Vráťme sa teraz aspoň trošku k známemu už Prehľadu cirkevných udalostí. Nebol to len prehľad, ako to pod týmto slovom my vždy rozumieme. Bolo to niečo viacej. Horúca láska ku katolíckej cirkvi tisla do pera Richardovi Osvaldovi slová, ktoré môže len láska alebo nenávisť vtisnúť do pera tým, ktorí sú si naozaj vedomí, čo chcú, a prečo prišli. Richard Osvald miloval katolícku cirkev ako svoju matku, a nedovolil, aby ju niekto urážal. Prenasledovanie cirkvi v Taliansku, v Nemecku našlo v ňom veľkého nepriateľa a kritika. Bismarckova proticirkevná politika dala mu príležitosť poukazovať na silu viery katolíkov v Nemecku a hneď poukazuje i na chyby katolíkov v Uhorsku hovoriac: „Tito veru zadržia dané slovo, lebo vedia sa nielen ponosovať jako my, ale i činiť niečo." I „Skľúčené Francúzsko hodilo niečo zednárskym plnokrevným, aby nevrčaly", snaží sa posmeškami poukazovať na vtedajšie pomery v okolitých štátoch Uhorska a v štátoch, ležiacich v záujmavých sférach Uhorska. Nakoniec však príde k Uhorsku a tu jeho kritika rovná sa veľmi ostrej satire: „ ... k veľkej radosti liberálcov, ktorí sa niemenej kochajú i na Uhorsku. Lebo tu zase autonomné gymnázium katolícke je zatvorené. Naničhodní zbehlívi, ktorí s kňažským rúchom shodili so seba i kresťanského ducha, sú vo veľkej grácií u pána ministra kultu, ktorý j ich po jednom vyberá za profesoro v, na gymnáziá, kde možno do biskupských miest, nevieme, či na výstrahu tamojšiemu kat. kňažstvu a či mravnému vzdelaniu tamojšej školskej mládeže." (Pokrač.)

Katolícka výchova

Dr. J. Tiso

Katolícka výchova.
Rediguje Dr. Mikuláš Višňovský, univ. prof. Bratislava, Kapitulská 1. Pius XII.:
Zodpovednosť a úlohy vedúcich vrstiev.
Dňa 11. januára prijal sv. Otec Pius XII. na zvláštnej tradičnej audiencii zástupcov rímskeho patriciátu a rímskej šľachty, ktorí mu tlmočili vrelé blahoželania ku novému roku. Na audiencii sa zúčastnili aj rodičia sv. Otca a mnohí hodnostári pápežského dvora. Na prejav blahoželania, ktorý menom prítomných predniesol knieža Marcantonio Colonna, sv. Otec odpovedal:
Na vrúcne priania, milovaní synovia a dcéry, ktoré nám vo vašom mene tlmočil váš znamenitý zástupca, odpovedáme svojimi želaniami, ktoré vysielame k Bohu pre vás. Neklesajúc na mysli pre strasti prítomnej chvíle, pocifujeme v tomto okamihu sladkú potechu a hlbokú radost. Vo vás vidíme pred sebou akosi celý milovaný Rím. Božia Prozreteľnosť vás v dejinách povzniesla do vznešeného stavu; toto si dnes uvedomujete a toto vás dnes naplňuje oprávnenou hrdosťou a pocitom tažkej zodpovednosti.
Privilégiom pôvodu vás božie rozhodnutie ustanovilo ako mesto na vrchu; preto nemôžete ostat skrytí (srov. Mat. 5, 14). Okrem toho určilo vám žil uprostred dvadsiateho storočia a v prítomných dňoch úzkosti a strachu. Ak ešte máte vysoké postavenie a moc, nie je to už tak, ako za vašich predkov. Tí sa zdržiavali na svojich bralách a vo svojich osamotených hradoch, fažko prístupných a dobre strážených, roztratených po celom Taliansku, nevynímajúc ani rímske okolie. V tých hradoch mail ochranu proti vpádom súperov alebo lúpežníkov, tam organizovali svoju obranu, odtiaľ sostupovali do boja na rovinu. I na vás, ich potomkov, upierajú sa oči ľudu. Uvážte, ako sa tie veľké mená, ktoré sami nosíte, v dejinách preslávily vojenskou udatnosťou, sociálnou službou, hodnou všetkej chvály a ocenenia, náboženskou horlivosťou, svätosťou. Aká veľká slávožiara ich obklopuje! Národ ich ospieval a zvelebil hlasom svojich spisovateľov a básnikov, a rukou svojich umelcov, ale aj súdil a ešte i dnes súdi s neúprosnou prísnosťou, ktorá je niekedy až nespravodlivá, ich pochybenia a viny. Ak hľadáte príčinu toho, nájdete ju vo vysokom úrade, v ich zodpovednom postavení, ktoré neznesie hrubé poklesky a chyby, ba ani len obyčajnú počestnosť alebo jednoduchú prostrednosť.
Zodpovednosť, ktorá teraz vás, milovaní synovia a dcéry, zaväzuje pred ľudom, nie je oveľa ľahšia ako u vašich predkov v minulých storočiach o čom nás jasne poučujú dejiny.
Ak pozorujeme národy, ktoré kedysi jednotne a svorne hlásily sa ku kresťanskej viere a kultúre, vidíme dnes u nich veľký náboženský a mravný úpadok, takže medzi národmi dávneho kresťanského západu zriedkavé sú krajiny, v ktorých by lavína duchovného rozvratu nebola zanechala znaky svojej skazy.
Pravda, nie všetko a nie všetkých zachvátila a zgniavila táto skaza. Ba odvažujeme sa i zjavne a odhodlane tvrdiť, že zriedka kedy prejavila sa taká životaschopnosť a pevnosť vo viere, oddanosť Kristovi a pohotovosť brániť Jeho záujmy, ako práve v prítomnom čase, takže je v tom mnoho podobností s prvými storočiami kresťanstva. Ale pri tomto porovnávaní ukazuje sa rub veci. Kresťanský front i dnes naráža na nekresťanskú kultúru, ba v našom prípade — a to v porovnaní s prvými storočiami kresťanstva situáciu len sťažuje — na kultúru, ktorá sa sama vzdialila od Krista. Toto odkresťančenie je dnes aké mocné a odvážne, že sa v ňom ťažko môže rozšíriť a udržať duchovné ovzdušie, ktoré by ostalo nedotknuté jeho nákazou.
A tu načim pripomenúť, že táto nevera a bezbožníctvo nezačalo zdola, lež shora, t. j. vo vrstvách vedúcich, vo vyšších kruhoch, v šľachte, v mysliteľoch a filozofoch. Nechceme tu hovoriť o celej šľachte a tým menej o rímskej šľachte, ktorá zrejme vynikala vo vernosti ku Cirkvi a k tejto Apoštolskej Stolici, o čom jasne svedčí aj úprimný a výrečný prejav, ktorý sme pred chvíľou počuli — ale o šľachte vo všeobecnosti, o európskej šľachte. Či azda v kresťanskom západe v posledných storočiach nebadať duchovný vývoj, ktorý — aby sme sa tak vyslovili, horizontálne a vertikálne, do šírky a do hĺbky — podrýval a podkopával vieru a tak viedol ku skaze, ktorú dnes vidíme na mnohých nevercoch a nepriateľoch náboženstva alebo prinajmenej na nesprávnych pochybovačoch o veciach nadprirodzených a o kresťanstve.
Avantgardou tohto vývoja bola takzvaná protestantská reforma. V jej premenách a vojnách sa veľká čiastka európskej šľachty odtrhla od katolíckej Cirkvi a prisvojila si majetky. No nevera vo vlastnom smysle slova sa rozšírila v časoch, ktoré predchádzaly francúzsku revolúciu. Dejepisci poznamenávajú, že sa vtedy rýchlo rozšíril ateizmus, i vo forme deizmu, vo vysokej spoločnosti vo Francúzsku a inde. Veriť v Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, stalo sa pre tento svet, oddaný všetkým pôžitkom a rozkošiam smiešným a nepriliehavým vzdelancom, túžiacim po novotách a pokroku. Vo väčšine „salónov" veľkých a rafinovaných dám, kde sa debatovalo o najťažších otázkach náboženstva, filozofie, politiky, literáti a filozofi, zastanci rozvratných učení, boli považovaní za najväčšiu a najhľadanejšiu ozdobu. Bezbožnosť bola módou najvyššej šľachty. Spisovatelia boli by sa iste miernili vo svojich útokoch proti náboženstvu, keby ich nebol posmeľoval potlesk a súhlas vznešenej spoločnosti. Nechceme týmto povedať, že celá šľachta a všetci filozofi chceli priamo odkresťančovať masy. Naopak. Náboženstvo malo ostať jednoduchému ľudu, ako prostriedok vlády v rukách štátu. Oni sa však pokladali za bytosti vyššie, ktoré už nepotrebujú viery a ktoré neviažu mravné príkazy. No táto politika sa čoskoro ukázala osudnou a krátkozrakou aj z ohľadu čisto psychologického. Prísnou logikou, ktorá je mocná v dobrom a strašná v zlom, ľud vie stiahnuť dôsledky z toho, čo vidí a o čom si robí úsudok, správny alebo nesprávny. Vezmite do rúk dejiny kultúry posledných dvoch storočí. Ukážu vám, aké škody zapríčinil viere a mravom národov nedobrý príklad vyšších vrstiev, ich náboženská neviazanosť a otvorený duchovný boj proti zjavenej pravde.
Čomu sa dnes možno naučiť z tohto príkladu dejín? Tomu, že spása musí vyjsť odtiaľ, odkiaľ vyšla záhuba. Nie je ťažko zachovať ľud vo viere a v dobrých mravoch, keď mu vyššie vrstvy dávajú dobrý príklad a ked vytvárajú verejné podmienky, čo nadmieru nesťažujú kresťanský život, ale ho robia príťažlivým a milým. Či toto nie je i vašou úlohou, milovaní synovia i dcéry, ktorí vznešenosťou svojho rodu a vysokými úradmi, ktoré nie zriedka zastávate, patríte medzi vedúce triedy obývateľstva? Vy a mnohí iní máte veľké poslanie: začať reformu, čiže zdokonalenie vlastného života, jak osobného, tak rodinného, a každý na svojom mieste a podľa svojich možností bezdôkladne sa potom pričiniť o vznik kresťanského poriadku vo verejnom živote. Toto krásne a mnohosľubné poslanie je vám sverené v okamihu, ked nastáva reakcia proti materializmu, ktorý všetko rúca a ničí a ked sa v masách zjavuje nový smäd po duchovných hodnotách, ked duše zahadzujú neveru a dokorán sa otvárajú náboženským veciam. Tieto známky dávajú nádej, že už sme prešli cez najhlbší bod duchovného úpadku. Vy máte tú výsadu, že môžete nielen svojím príkladom, ale i účinným zásahom spolupracovať na tom, aby sa šťastlivo uskutočnily tieto známky a túžby po blahodarnej náboženskej a sociálnej obrode.
Čo máme povedať o účinnom vplyve tých veľkodušných zpomedzi vás, ktorí preniknutí veľkosťou svojho povolania, úplne zasvätili svoj život šíreniu pravdy a dobra? Čo máme povedať o týchto ,,veľkých šľachticoch pera" — ako správne boli pomenovaní velikáši — venujúci sa duchovnej mravnej a náboženskej činnosti? Nevieme ich ani dostatočne pochváliť. Patrí im vznešená chvála dobrých a verných služobníkov Božieho Majstra, ktorí výborne šaíaria so sverenými talentami.
Radi ešte poznamenávame, že úlohou šľachty nie je len byť akýmsi majákom, ktorý svieti plavcom na mori, ale sa nepohybuje. Vaša dôstojnosť spočíva v tom, že máte s výšky vrchu, na ktorom stojíte, dívať sa ako z rozhľadne, zbadať odtiaľ v údolí všetky starosti, utrpenia a úzkosti a potom sostúpiť dolu, ako milosrdní tešitelia a pomocníci. Aké široké pole činnosti sa otvára pre horlivú lásku patriciátu a šľachty v týchto horlivých časoch! Ako potešuje naše srdce príklad mnohých šľachticov! Zaiste, ak je zodpovednosť za terajšie potreby ťažká, práca toho, čo sa na ňu podujme, čím je ťažšia, tým je slávnejšia. Tak budete stále viac a viac zodpovedať vznešenosti svojho stavu, lebo Otec nebeský, ktorý vás zvláštnym spôsobom určil a povýšil, aby ste boli útočišťom, svetlom a pomocou trpiaceho sveta, dá vám hojné a prehojné milosti, aby ste mohli zodpovedať svojmu povolaniu.
Áno, vaše povolanie je naozaj vznešené, lebo sa v ňom spája duch kresťanstva a vysoké postavenie, ktoré vás pobádajú, aby sa vo vás skvela dobrota, odovzdávajúca sa druhým. Dobrotou si získavate mnohé zásluhy a vďačnosť pred ľuďmi a ešte viac pred Bohom, spravodlivým Odplatiteľom. Veď dobro, urobené bližnému, Boh prijíma ako dobro urobené Jemu samému. Preto sa ustavične usilujte, aby vašou veľkodušnou akciou bolo nielen v úcte vaše meno, lež aby ľud vyvyšoval to kresťanstvo, ktoré oduševňuje váš život, nadchýňa vašu činnosť a pozdvihuje vás k Bohu ...
„Čo vieme o ukrutnostiach, rímskymi cisármi prevádzaných na kresťanoch, toho súčasnými svedkami sme po stopách zverstiev, páchaných na Jeho prívržencoch boľševikmi. Boľševizmus je nielen surovo-materialistické popieranie akejkoľvek duchovnosti a božskej myšlienky, ale je vyvrcholením všetkej diabolskej zloby proti Kristovi a Jeho učeniu. Nijaký Herodes, nijaký Nero, nijaký kacír alebo filozof nespojil dovedna surové popieranie zásad s brutálnym prenasledovaním prívržencov tak ako boľševizmus. A v tom, čo proti kresťanstvu a náboženstvu vôbec podnikol, prezrádza sa snaha: prevýšiť v cynizme a v brutalite všetkých doterajších protivníkov Kristových. Veď ako ináč si vysvetliť, že rúcal kríže a odznaky kresťanské a dal stavať sochy Judášovi? Alebo že veľkým nákladom zbúral svetochýrnu svätyňu Spasiteľa v Moskve a rozhodol sa na jej mieste vystavať ohromne veľkú kocku a na tejto 100 metrov vysokú sochu Leninovu! Nemám zprávy o tom, či plán tento i previedli, ale už myšlienka sama, že namiesto Spasiteľa Leninova socha má byt postavená, je pekelne hrozná, že sa v ľudskom mozgu takéto niečo len zrodiť mohlo. Čo je oproti tomu tá zvrhlosť židovská, ktorá dávala prednosť Barabášovi? Ze po stopách tejto zloby tečie krv v potokoch, že ničia sa ľudské životy v miliónoch, že pustošia sa kraje a ich kultúra —počúvame od bezprostredných svedkov týchto hrozných výčinov boľševických. A na vysvetlenie tohto všetkého len jedno stačí, že totiž len šialenosť ľudská môže toto všetko robiť." (Dr. J. Tiso, Vianoce 1942.)
Výchova.

Psychohygiena školskej mládeže.

Prof. Dr. Alojz Chura

Lepšie je zabránil chybám a hriechom, ako ich naprávať!
V posledných desaťročiach stále hlasitejšie a častejšie počuť tvrdenie, že nastupu júce mladé generácie nedosahujú v pevnosti, stálosti, v zásadovosti žiadúcu a potrebnú výšku, hodnotnosť a že sú plné nevšímavosti k veciam celku. Často som sa pýtal po príčine. Vždy som dostal inú odpoveď a vždy málo sa približujúcu k podstate problému. V skutočnosti, ak vídať pri posledných do života vstupujúcich generáciách hojnejšie sa vyskytujúce nedostatočnosti duchovné, vôľové, prípadne charakterové, je to doklad, že z veľkej časti neobstály generácie predchádzajúce, ktoré ich splodily, maly vychovávať a učiť. Na ich čiastočné ospravedlnenie možno spomenúť, že vyrástly a žily v dobe a atmosfére, ktorá vedome utlmovala rozvoj slovenského ducha a vôle.
Problém sa nadhodil a uvedomele i neuvedomele, priamo i nepriamo sa hľadala odpomoc. Už to, že sa navrhovaly a zjavne alebo skryte, maskované, do života uvádzaly isté nápravné snahy, je dokumentom, že problém je tu. Veľmi významná nápravná snaha a cesta sa vybudúva v tzv. psychickej hygiene slovenskej mládeže.
Kedy a ako treba začal s psychohygienou mládeže?
Z poznatku vyššie uvedeného vysvitá, že s psychickou hygienou mládeže vo všeobecnosti treba začať prinajmenšom pri splodení a vychovávaní jej rodičov a vychovávateľov a individuálne narodením sa dieťaťa. Preto je úplne odôvodnené a správne volanie — vychovávajme vychovávateľov. Psychická hygiena dnešnej mládeže — ak sa bude konať a správne riadiť — príde hromadne k dobru, hlavne až časom a v dobe, keď deti dnešnej mládeže budú vystupovať do života a prevezmú do rúk riadenie vecí verejných a súkromných. Prv len v niektorých individuálnych prípadoch.
V psychickej hygiene mládeže treba počítať s viacerými faktormi a medzi nimi s vôľou k zlepšeniu, s dedením dobrého alebo nevyhovujúceho duchovného, urnového, charakterového alebo mravného prostredia a istými zdedenými, dedičnými základmi, vlohami, dispozíciami dieťaťa, ktoré súc správne privedené k rozvoju, uplatňujú sa ako psychické energie a vyvolávajú potrebu v indivíduu prejaviť sa a zabezpečiť si dobré uplatnenie. Aby toto dobré uplatnenie mohlo nastať, aby došlo k vhodnému, žiadúcemu rozvoju dobrých dedičných vloh, základov, hodnotných dispozícií, k vybaveniu zatlačených, alebo k zatlačeniu nežiadúcich, nevhodných kombinácií, je potrebné duševne, mravne, vzdelanostne a hmotne primerané priaznivé prostredie a snaha, pevná vôľa indivídua. Ako, akým spôsobom reaguje indivíduum na vonkajšie prostredie, to podmieňujú zdedené základy a v príslušnom čase aj vôľa a milosť božia. Daný spôsob reakcií máva familiárny a národný ráz, i keď zachycovanie individuálne vítaných podnetov, rozsah a hĺbka zakotvovania vnemov, spôsob fixovania dojmov je u každého dieťaťa individuálne rozličný a dáva podklad neskoršej jeho duchovnej výstavby, konštrukcie. Tento vývoj prebieha istou zákonitosťou, nie rovnomerne, ako celý vývoj dieťaťa, ale v určitých, dobre ohraničiteľných periódach, ktoré sú rozmedzované fázami spomaleného vývojového pokroku. Všetky tieto odseky detského vývoja organicky súvisia a do istej miery majú aj individuálny ráz.
Vloh, dispozícií, možností je v dieťati mnoho, veľmi mnoho, je ich tak mnoho, že sa všetky ani prejaviť nemôžu. Ich prejavovanie sa, rozličné ich manifestovanie závisí jednak od priebojnosti, penetrancie, jednotlivých základov, vloh a jednak od vhodnosti prostredia. Vonkajšie podnety ich vybavia a ďalším, opakovaným vybavovaním vyvíjajúca sa schopnosť sa zacvičuje. Ak niet primeraných podnetov, alebo ak podnety nie sú dostatočnej intenzity, alebo nie sú dosť časté, alebo ich kombinácia nie je vhodná, nemusí nastať vybavenie a vývoj dispozícií, alebo len nedostatočne, alebo nevhodne.
Pri správnom počte a kvalite vonkajších podnetov, dojmov a vnemov dieťa veľmi zavčasu začína ich nielen jednoducho prijímať, ale aj kvalitatívne usporadúvať, systematicky triediť, spracovávať, z pestrej ich smesi vytvárať usporiadaný a pohotové upotrebiteľný celok. Neodohráva sa tu teda len jednoduché odzrkadľovanie prostredia a dianí v ňom, ale vytvára sa organizácia, koná sa systematické triedenie a vylučovanie už od najútlejšieho veku. Psychická hygiena má tu za úlohu zatlačovať extrémy, ukazujúce sa buď vo forme nedostatku podnetov a dojmov, buď vo forme utláčajúceho ich prebytku. Prvý zjav je častejší napr. v primitívnejšom prostredí dedinskom alebo v nižších sociálnych vrstvách a vedie k nezabehaniu sa triedivej pohotovosti. Druhý zjav je zas teraz dobové častejší, najmä v rodinách s jediným dieťaťom alebo s dvoma deťmi, pri snahe dopriať deťom čo možno najviac podnetov, dojmov a vnemov bohato daných situačne, alebo uvedomele, čo zas vedie buď k nemožnosti správnej výberovej a triediacej činnosti psychickej, pre prostú nemožnosť ich zvládnutia, buď k jednostrannému výberu a tak k povrchnosti a vnútornej neuspokojenosti. Oba zjavy vedú k vývoju svojráznych konštrukcií psychických, neskoršie nie bez ťažkostí korigo-vateľných s príznačnými reakciami nie vždy priaznivými pre indivíduum a celok. Nesprávna psychická hygiena hlavne v predškolskom veku je závažnou príčinou, prečo mnohí v živote dostatočne nesplnia očakávanie nanajvýš ak ich život prikváči a vynúti korekciu.
Časťou príčinou neuplatnenia sa v živote býva tzv. „podmienený reflex neschopnosti", ktorý rodičia v dieťati vyvinú a zacvičia častým pripomínaním, pred mnohými dieťaťom volenými úlohami, „to nemôžeš", „to nie si vstave vykonať", „to nesmieš". Takéto stále zakazovanie vedie k oslabeniu snaživosti a prirodzenej iniciatívnosti dieťaťa a isté stlmenie pred každým činom ostáva v podvedomí pre celý život. Inou príčinou nesprávnych reakcií a postojov dieťaťa býva násilné zlomenie odporu dieťaťa v tzv. odporovej perióde. Býva to okolo 3. roku, keď dieťa niekedy aj pre chyby predchádzajúcej výchovy, niekedy bez vonkajšieho zavinenia, k mnohým situáciám sa stavia záporne a s odporom. Niekedy dieťa si chce týmto zabezpečiť istú významnosť, vážnosť a postavenie v rodine. Keď sa takýto záporný postoj, alebo odpor násilne, bitím, trestami zlomí, často vzniká aj prielom a naštrbenie istoty, pevnosti a ne-bojazlivosti dieťaťa. Ako nahnevaného, alebo rozzúreného dospelého nesnažíme sa presvedčiť o jeho nepravde, alebo nesprávnosti konania dokiaľ je nahnevaný, lebo by sme dobre nepochodili, tak sa to nemá činiť ani s dieťaťom v jeho odporovej podráždenosti. Treba vyčkať, až sa upokojí a potom je iste a dobre prístupné pre navedenie na správnu cestu, spôsob a konanie. Pritom treba vyhýbať priamemu vyvolávaniu odporu tejto periódy, okrem toho čo patrí požadovať pre zdravie a poriadok. Ale i to treba požadovať upokojujúcou trpezlivosťou. Najmä v odporovej perióde dieťaťa musí sa jeho okolie strániť každej náladovosti, afektov, protiodporu a pomsty. Prevencia je i tu lepšia ako represia, pričom nemá sa zabúdať aj na telesný stav dieťaťa. Pri začiatku odporového hnutia v dieťati je osvedčený prostriedok, odviesť pozornosť dieťaťa. Podobnej umiernenosti treba aj pri konaní dieťaťa v hneve, neschopnom sa opanovať, čo býva často obraz vlastných rodičov, prípadne aj trestajúcich bez rozvahy v hneve. Tzv. odporová perióda dieťaťa máva ďalekosiahly vplyv na charakterový vývoj a vyúsťuje buď v naučení sa sebaovládania, buď v návyku bezohľadne presadzovať vlastnú vôľu, čo vrhá potom reflex na celý budúci život a šťastie dieťaťa.
So stanoviska psychickej hygieny dieťaťa najďalekosiahlejší význam majú detské hry, najmä hry s rovnakými deťmi, podobných alebo rovnakých psychických potrieb. Pri stvárňovaní detského psyché nemožno hry ničím iným nahradiť. Skúsenosti a zážitky pri hrách získané dieťa postupne spracúva jednak citovo a jednak pojmové a zúžitkuje ako skúsenosti aj vo svojom zameraní na pospolitosť. V hrách, najmä v spoločenských hrách, na ktorých sa dieťa zúčastňuje, ich organizuje, vymýšľa a mení, alebo prispôsobuje z vnútornej potreby, získava mnoho cenných vlastností, ako aj rozlišovacia schopnosť, rozhodnosť, duchaprítomnosť a rozvaha, pohotovosť a nebojazlivosť, alebo vžívanie sa do danej situácie, alebo do situácie druha, prípadne vyrovnanie sa s jeho požiadavkami a právami, čím sa aj sociálne uschopňuje disciplinuje. Tieto vlastnosti sa získavajú ľahko, ak sú hry jednoduché a odpovedajú psychickému vekovému niveau dieťaťa. Ich, teraz obvyklé, komplikovanie neprináša očakávaný výsledok. Do detských hier dospelý sa má len málo miešať, nanajvýš nebadane utvárať jednoduché príležitosti a vhodné možnosti k nim. Ich aplikovanie možno ponechať fantázii samých detí.
Jednoduché a jasné myslenie a konanie si dieťa osvojuje práve za mala, v rodinnom prostredí so súrodencami a neskoršie i s cudzími deťmi, pri správnej hre. Pri dobrých príkladoch a pri správnom usmernení ostatného konania dieťaťa býva toto všetko prenášané do hry, pričom sa utvrdzuje správny psychický a duševný vývoj dieťaťa. Tento vývoj ťažko býva zavše porušovaný strašením tmou, alebo v tme, učiteľom, školou, žandármi a strážnikmi, lekármi a nemocnicou, strašidlami a duchmi, má-taním, vodnárom alebo ináč. Takéto strašenie patrí medzi veľké škodliviny vo výchove dieťaťa, najmä ak je neurolabilné alebo psycholabilné, Môže zanechať v ňom trvalé stopy s rozličnými prejavmi a ekvivalentmi i pri nepatrných pohnútkach. Ekvivalenty bývajú už aj postihnutému indivíduu zavše nepochopiteľné a ťažko zatlačiteľné. Obvyklé ekvivalenty bývajú poruchy žalúdočné a črevné, bolesti v bruchu, kŕče črevné, vracanie, hnačka, nechutenstvo, zápcha, nútenie na močenie, bolesti hlavy, červenanie, blednutie, tras, závraty, búšenie srdca, zrýchlenie činnosti srdcovej, poruchy spánku, pomočenie sa, ďalej jachtanie, nedopočutie a iné. Podobné zjavy a následky môže vyvolať aj žiarlivosť na mladšieho, alebo preferovaného súrodenca, teda spontánna a situačná alebo provokovaná. Psychohygiena má za povinnosť jednak predchádzať týmto zjavom výchovou rodičov a pri vyvinutých stavoch zistiť základnú príčinu a potom láskavým objasnením príčiny a správnym vedením vyvolať rušenie až zatlačenie zabehaného „podmieneného reflexu", podvedomého, vedomím nekontrolovaného spojenia podnetu s reakciou. Tieto zjavy často vídam v škole i pri vstupe do života.
Pravda, vídať aj iný extrém, na ktorý sa mi rodičia často sťažujú a to je hypertrofické sebavedomie a nevďačnosť detí. Býva to zavinené samými rodičmi alebo verejnosťou. Stále a hučné verejné i súkromné prízvukovanie a vnucovanie do mysle mládeže vyprázdneného, bezobsažného hesla „mládež, ty si budúcnosť národa, nositeľkou rána" a pod., musí viesť k nežiadúcim reakciám a zmenám v povahe i charaktere detí, veľkej časti mládeže. Vyčítaným koncom musí viesť i v dôsledku zriekania sa detského požehnania vystupňovaný, vybičovaný a deťom stále ukazovaný strach o nich, prílišná nežnosť, falošná láska, falošná uznanlivost a povoľnosť. Často tu ide u rodičov, viac o dobre alebo nedostatočne maskovaný prejav samolásky, ako o pravú a správnu lásku k dieťaťu. Nemožno sa diviť, že sa pospolitosť a rodičia takto znehodnotia v očiach detí.
Sotva v ktorej časti života sa človek tak mnoho a chytro učí a vyvíja, ako práve v predškolskom veku, tak so stránky telesnej ako i duševnej. Toto si len nemnoho rodičov uvedomuje. Tento čas vývoja možno a treba využiť pre povahové a charakterové formovanie dieťaťa. Psychohygienické hnutie má práve ukázať rodičom, čo majú a nemajú robiť, aby sa z ich dieťaťa vyvinulo indivíduum hodnotných kvalít. Do tohto veku možno zpetne sledovať aj prvé začiatky nesprávneho, nepriaznivého vývoja, z ktorého neskoršie vznikajú mnohé poruchy a úchylky psychické i duševného života. Často, prečasto už v tomto veku možno objaviť prvé príčiny vadnosti, mravných pokleskov, často i kriminálnosti a to z nesprávnych metód výchovných, v nesprávnom konaní a v deštruktívnych vzťahoch rodičov k svojim deťom. Takéto nesprávne, nepriaznivé vplyvy tým sú práve nadmieru škodlivé, ba možno povedať, že deštruktívne, že ovplyvňujú dieťa vo vývojovej perióde, v ktorej sa kladú jeho mravné základy, v ktorej sa dieťa formuje psychicky a povahové a ktorý vývoj má teda usmerňujúci vplyv na budúci osud a správnu prosperitu dieťaťa.
Psychohygienické snaženie má práve v predškolskom veku najvážnejšie, najzodpovednejšie a, hádam, najťažšie úlohy. Jednou veľmi osožnou cestou, ako dosiahnuť cieľ, je zabezpečenie harmonického a šťastlivého prostredia medzi manželmi. Všetko, čo k tomuto vedie v najširšom slova smysle, zabezpečuje priaznivé podmienky pre prirodzený zdravý vývoj dieťaťa s telesnej i duševnej stránky. Teda duševná vyrovnanosť, bohabojnosť, mravná čistota, telesné a duševné zdravie, primerané vzdelanie, snaha o povznesenie seba i svojej rodiny a stavu primerané hmotné, hospodárske podmienky pri pevnom sociálnom postavení, umožňujú najlepšie dobrý vývoj dieťaťa. Pravda, v dnešnom, veľmi rýchlo sa meniacom svete musia byť rodičia pri výchove svojich detí omnoho aktívnejší, pozitívne i represívne, ako mohli byť ich rodičia, tobôž ich stari rodičia. V časoch pomalého toku opierala sa výchova hlavne o tradíciu, dnes, pri správnom, rozumnom držaní sa tradície, musia rodičia nastupovať a vybudúvať k starým cieľom nové metódy a spôsoby, alebo k novým situáciám vynachádzať nové riešenie. Tu má práve nová výchova a psychohygiena veľmi široké pole pôsobnosti, nie zriedkave pre zavinenú, alebo zavinenú nepripravenosť, neprispôsobivosť rodičov a vychovávateľov.
Veľmi častou príčinou nesprávneho duševného rozvoja detí, najmä v predškolskom veku, je neshoda medzi rodičmi. Keď sú vzťahy medzí manželmi nepevné, nestále, neurovnané, napnuté, keď medzi nimi panujú hádky a iné nesrovnalosti, v atmosfére žiarlivosti, podozrievania, alebo stáleho hnevu a nelásky, veľmi trpia deti. Uvedomele, alebo neuvedomele trpí dieťa neistotou a strachom, čo zanecháva v jeho psychizme trvalé stopy. Dieťa prežíva rozlične ťažký duševný a citový konflikt, ktorý je tým ťažší, čím menej sa mu rodičia vo svojej neshode venujú. Láska rodičov pre dieťa je ako slnko pre rastlinu, ak ju neužije v istom smysle, zakrpatie a jeho okyptený psychizmus a citovosť mu určujú budúci postoj k bližnému, ku pospolitosti a národu. Tento postoj možno síce vôľou korigovať, ale znamená to pre indivíduum nemalé vynaloženie energie, ktorú by bolo bývalo možné aj ináč dobre využiť. Dieťa nesmie vidieť náruživosť a slabosti u rodičov, lebo ich využije a zneužije. Sotva čo ruší tak ťažko pokojný vývoj dieťaťa, ako náhle striedanie prísnosti, trestov a nežnosti. Práve rodičia priveľmi trestajúci bývajú prinežní. Taký stav ubíja rodičovskú autoritu, práve tak ako priveľká prísnosť. Matka môže, alebo mohla by, pri dostatku dobrej vôli, obetavosti a vzdelanosti i v ťažších a ťažkých výchovných situáciách rodiny uchrániť deti od mnohých ťažkostí, mnohým zlám zlomiť ostrie, keby si ich v láske a pokore privinula a keby dobromyseľne a trpezlivo zakrývala, tlmila slabosti i vyskytujúce sa chyby a závady.
Budúci manželia a rodičia si musia vždy a stále uvedomovať, že ich deti budú sa riadiť hlavne podľa toho, čo a ako ich rodičia konajú a nie, čo len hovoria. Trvalé znamenia do duše vyvíjajúceho sa dieťaťa vrývajú skutky a život, životný spôsob, činy a konania rodičov, ich slová, reči rozhodne menej, nanajvýš ak sú deštruktívne. Dieťa vidí v rodičoch to, čo sú, a nie to, čo by radi predstierali. To skutočné, pravé ja rodičov potom odzrkadľujú veľmi jasne, ba zväčšene. Ale nielen skutky a slová samy, ale duch, ovzdušie rodinného prostredia má stvárňujúci vplyv na dieťa, teda mravy a zvyky, životné tempo, spôsoby a formy v rodine obvyklé, byt i jeho okolie, susedia, obecné zvyklosti, ba i príroda má stvárňujúci vplyv na osobnosť dieťaťa. Toto všetko môže vybavovať dobré vlohy, dispozície a zatlačovať nežiadúce, alebo zlé, alebo aj opačne. Ak chýba napr. v niektorom dospelom — čo je dnes tak časté — napr. pravé náboženské cítenie a žitie, alebo napr. sociálne cítenie, tak je to preto, že vlohy, základy týchto schopností buď neboly vybavené, aktualizované, buď boly zatlačené v prostredí rodinnom a neskoršie mimorodinnom chýbaly podnety pre sociálne uschopnenie, pre lásku k bliž-nému (napr. niektoré zakrpatelé rodiny s jedináčkom), alebo panovala náboženská ľahostajnosť, prípadne protináboženský duch, práve v rokoch rozhodujúcich pre vývoj osobnosti dieťaťa. Sotva kto si uvedomuje, ako ťažko je v dospelom veku naprávať a doháňať nedostatky výchovy a psychohygieny, pričom úspech nebýva istý. Niektorým sa to podarí úplne, niekoľkým zčasti a väčšine len málo, alebo nič.
Výchova detí, v dnešnom komplikovanom a komplikujúcom sa živote, je otázka omnoho ťažšia a složitejšia ako pred nemnohými desaťročiami. A predsa skoro každý a ktokoľvek sa cíti plne — ba vysokokvalifikovaným na založenie rodinnej domácnosti a na správne dochováme a vychovanie človeka — bez každej prípravy to uznáva. Sotva ktorí manželia, spolu aj individuálne, sú naklonení si uvedomiť, že je to veľmi delikátna, zodpovedná a ťažká úloha. Kde kto sa dovoláva, aby sa napr. pomocniciam v domácnosti usporiadaly odborné prípravné kurzy. Najvzdelanejší inžinier, ba profesor strojného inžinierstva nie je voľne pripustený za volantom auta na ulicu, dokiaľ sa nenaučil riadne viesť auto. Čašníkom, obchodným pomocníkom usporadúvame odborné kurzy, žiada sa od nich odborná teoretická a praktická príprava. Učitelia musia mať päťročnú odbornú prípravu, stredoškolskí profesori štvorročnú univerzitnú prípravu a veru títo sa len niekoľko hodín týždenne venujú jednej a tej istej väčšej skupine detí. Naproti tomu otec a matka, v najužšom kontakte a v najbližšej intimite, obrábajú dušu a telo svojich detí — pravda, po svojom a podľa svojich možností a to deň po dni, mesiac po mesiaci, rok po roku, celé dlhé roky. Kto chce dnes s úspechom a rentabilne chovať dobytok, ten sa vynasnažuje získať najďalekosiahlejšie odborné vzdelanie, ale nebolo počuť o úspešných snahách, aby mužom a ženám, otcom a matkám systematickou odbornou prípravou bola sa uľahčovala ťažká a zodpovedná ich úloha, alebo že by sa bolo pre tieto našlo u nás široké porozumenie. V ťažkej situácii rodičov, pri obmedzenejších možnostiach a pri nie plnom dostatku dobové primeranej pripravenosti, vzniklý medzery, ktoré čakajú na vyplnenie.
Metodicky správne vedená výchova a vyučovanie v škole plynulé nadväzuje na predošlý vývoj a spôsoby. To je práve tajnosť správnej modernej začiatočnej výchovy, že formálna stránka má prevahu nad materiálnou. Hravo a v hre prenáša moderná škola zprvu kultúrne hodnoty nášho národa a ľudstva na dieťa. Dieťa sa učí nebadane a hravo, podľa možností bez každého preťažovania. I v ďalších triedach národného školstva základnou snahou je nepreťažovať a stále hľadieť na prirodzený vývoj a potrebu dieťaťa, umožniť mu voľnú dispozíciu so svojím časom, so sebou a voľbou zamestnania vo voľnom čase v správnych prirodzených medziach. I keď toto nie je ešte v každej našej škole realita, ale skoro v každej je to cieľ.
Škola, školská výchova, správne konaná a riadená, skutočná národná škola, veľkým dielom prispieva k rozvoju zdedených vloh, k rozvoju osobnosti na základe osobnej, národne danej a podmienenej konštitúcie, telesnej a psychickej štruktúry. Popri prenášaní kultúrnych hodnôt nášho národa a celého ľudstva na všetkých dorastajúcich jednotlivcov má naša škola súčasne medziiným podporovať prirodzený výber a pripravovať psychické podmienky pre rozbeh a uplatnenie nadaných na prospech národného celku. Ako v slovenskej rodine, tak aj v slovenskej škole nemá a nesmie ísť len, alebo hlavne a predovšetkým o výber a rozvoj urnový, ale hlavne treba nástojiť na výbere a vývoji mravnom, charakterovom. Pravda, tento výber je tým prospešnejší národnému celku, čím je aj urnový a vzdelanostný priemer individuálne a celkove vyšší. Pri takomto podporovaní a konaní výberu v našom národe musí jestvovať v celej pospolitosti, ale hlavne vo vychovávateľoch detí a mládeže, aj v usmerňovateľoch verejnej mienky, jasná predstava o mravnosti, o kritériách správneho mravného výberu. Len tak možno zabrániť svedeniu na scestie a následnému zániku pre uplatňovanie prispôsobenej mravnosti, upravenej na súkromnú potrebu indivídua vládnúcej, alebo utlačenej skupiny alebo strany, namiesto mravnosti pravej, večnej, jedinej a jedinečnej, nepri-spôsobiteľnej. Týmto aspektom a v ňom kotviacimi metódami musí sa riadiť aj psychohygiena mládeže, z nich ťažiť, ak sa chce dopracovať reálnych a trvalých výsledkov, aby nebolo možné povedať aj o slovenskej mládeži: „Pekne bežia, ale mimo cesty." (Sv. Augustín.) Pravda, úspech školskej výchovy veľmi závisí od spolupráce domácej výchovy,
a to omnoho viac ako úspech rodinnej výchovy od podpory školskou výchovou. Toto treba jasne konštatovať hlavne pre tých, ktorí hovorievali, že ich deti boly skazené školskou výchovou. Možno, ale hlavne preto, že zlyhala domáca, rodinná výchova. Áno, rodina môže dosiahnuť svoj cieľ aj proti duchu školy, pri dostatočnej námahe, ale škola len vtedy, keď má aktívnu, alebo pasívnu podporu rodiny.
Normálne a dobre vychované dieťa prekonáva prechod z detskej izby a ihriska do školy obvykle ľahko a hravo. Na začiatku v istej obmene prežíva svoje vzťahy k detskej izbe a ihrisku prenesene na školu a vzťahy k rodičom na učiteľa. Ak títo vyvolávali v ňom nevhodné reakcie a odpor, tak v podobných situáciách to zažíva aj učiteľ, poväčšine nevidíme dostatok kauzálnej súvislosti. Preto pri odpore dieťaťa má učiteľ ísť šetrne, hľadajúc príčinu, zpät do predškolského veku a potom sa usilovať o vyrovnanie porušenej rovnováhy v duši dieťaťa. Len tak sa mu podarí nielen vyučovať, ale aj správne vychovávať a korigovať prípadné neurovnanosti a nedostatočnosti pochádzajúce z nesprávne riadeného vývoja v predškolskom veku. Učiteľ musí si vždy uvedomiť, že prejavovaný odpor nebýva osobný, na jeho osobu viazaný, zameraný, ale prenesený z rodičov, pri rovnakých situáciách on sa stal náhradnou osobou. Toto mu piáve dáva možnosť ako odborne vzdelanému vychovávateľovi — uvedomujúc si podstatu situácie — pomôcť dieťaťu a uviesť ho do riadnych koľají.
Pri výchovných ťažkostiach a neúspechoch v škole, pravda, nemusí byť príčina len v nedostatkoch predškolskej výchovy rodinnej a mimorodinnej, ale aj v konštitúcii, telesnom založení, zdraví i v základoch a následných reakciách, prípadne v neurotičnosti alebo inej úchylnosti. Toto treba si uvedomovať pri odmieňaní a trestaní práve tak ako pri výchovnom vedení. Pri nesprávnej aplikácii obe sa minú cieľa a najmä často bývajú neúčinné, ak sa upotrebia ako prostriedok na získanie autority. Odmena a trest sú účinne výchovné doma i v škole len pri jestvujúcej autorite. Najmä tresty bývajú veľmi škodlivým výchovným prostriedkom, ak sú nesprávne a v nesprávnom čase upotrebené. Každý vychovávateľ musí si uvedomiť, že trest je ako účinný liečebný prípravok. Liek treba dávkovať individuálne, podľa konštitúcie a ťažkosti stavu. Predávkovanie poškodzuje, otravuje, usmrcuje — rozlične podľa odolnosti.
Často bývajú deti trestané pre hovorenie nepravdy. Predtým, čo by najmä rodičia siahli k represáliám preto, že ich deti hovoria nepravdu, nech najprv objektívne zistia, čím a kým bolo zavinené takéto počínanie dieťaťa. Buď sa to dieťa naučilo od dospelých svojho prostredia, alebo pre priveľkú prísnosť rodičov, alebo z inej príčiny. Častou chybou býva, že v kritickej chvíli rodičia hrozivým tónom láskavé oslovujú svoje dieťa: ,,ale necigáň, povedz pravdu!" Rodičia by boli omnoho úspešnejší, keby v takej chvíli oslovili svoje dieťa: ,,Viem iste, že povieš pravdu, alebo sa mýliš." I tu je prevencia najúspešnejšia metóda zábranná.
Často počuť ponosy rodičov, že národná i stredná škola preťažuje ich deti. Po podrobnom štúdiu tejto otázky môžem jednoznačne konštatovať, že je to pravda. Pravda, súčasne treba dať odpoveď na otázku, či naskutku preťažuje škola normálne, neuropsychicky vyrovnané, aspoň priemerne nadané deti. Aj pre preťaženie týchto detí možno priniesť doklady, ale keď sa takéto nájdu, tu nejde o preťaženie množstvom, rozsahom učiva, ale o preťaženie a pre individuálnu nedostatočnosť učiteľa, resp. nedostatočnosť jemu vlastnej, metódy. Ale aj tieto nedostatočnosti môžu do veľkej miery vyvážiť, prekonať deti normálne, neuropsychicky vyrovnané, nadané. Práve preto nemožno hovoriť o preťažovaní normálne nadaných detí, ako o hromadnom zjave. A predsa je mnoho školou preťažených detí. Sú to deti podpriemerné, nedostatočne nadané, debilné, alebo pre užitie premiery, prehojnosti psychických podnetov, dnes tak obvyklé, neustálené, povrchné, prípadne neurolabilné a psycholabilné (hoci nadané), psychopatické. Keďže takýchto detí v posledné desaťročia stále pribúda, tým pribúda aj detí, ktoré nevládzu zadosťučiniť normálnym požiadavkám a zaťaženiam školským. Týmto sa vzbudzuje zdanie, že škola a jej osnova sa stále zhoršuje a takéto zdanie sa stáva tým pravdepodobnejším, čím je medzi tzv. preťaženými deťmi viac detí nadaných. Pravda, to už sotva ktorí z rodičov pripustia, že ich nadané dieťa je neuropsychicky nevyrovnané, alebo psychopatické, prípadne nesprávnou predškolskou výchovou znehodnotené. Ešte menej je tých rodičov, ktorí by uznali, že ich deti sú nedostatočne nadané, podpriemerné, tobôž debilné. Keďže si toto aj väčšina pedagogov neuvedomila a ešte málo uvedomuje, boly pod pravú mieru snižované požiadavky, nároky na deti v školách kladané, čím nezískaly ani deti menej uschopnené, ani deti nadané. Najviac stráca pri tom celok. Budúci nositelia a rozmnožovatelia kultúrnych hodnôt národných a ľudstva, nadané deti, sú takto ukracované a hromadne sa im znemožňuje dostáť svojmu poslaniu. Takto sa dostávajú, prebíjajúc sa cez stredné školstvo menej uschopnení a menej nadaní v masách na vysoké školstvo, svojou prítomnosťou a početnosťou zatlačujú nadaných a snižujú kvalitatívnu hladinu na vysokých školách. Toto sa bude odrážať aj na kultúrnom dianí v národe. Týmto prestáva byť táto otázka problémom školskej správy, ale je otázkou pokroku a prospievania národa. Do nemalej miery tu sa rozhodne, aký bude budúci, najmä kultúrny vývoj v našom národe. So stanoviska psychickej hygieny treba tu uviesť, že preťažovanie nedostatočne uschopnených treba zmierňovať až odstrániť a treba ich zaťažovať primerane ich schopnostiam. Nadaní zas nesmú byť nedostatočne nadanými a uschopnenými obmedzovaní. Konečne treba konštatovať, že riešiť túto problematiku až v škole, prípadne až na vysokej škole, je s celonárodného stanoviska postup nevhodný, oneskorený, zvrátený. Tento problém má byť v najširšej miere riešený už v predškolskom veku, preventívne, kde treba i kuratívne. Má sa teda konať správna rodinná výchova, lebo najpevnejšie a najtrvalejšie výchovné vplyvy pochádzajú z rodiny, od rodičov a pri správnom vedení od súrodencov navzájom.
Z povedaného vyplýva, že správna, prirodzená psychická hygiena dieťaťa koná sa v rodine. Vlastné rodinné prostredie, rodičovská výchova, odpovedá najlepšie prirodzenosti dieťaťa predpokladajúc normálne podmienky a okolnosti, ona umožňuje a podporuje najvhodnejšie duševný a psychický i rozumový vývoj dieťaťa. Za takúto výchovu, najmči menších a malých detí, niet plnohodnotnej náhrady, ani vtedy, keby vlastná rodina poskytovala nie celkom priaznivé prostredie. Len čiastočnú náhradu tvorí výchova, najmä pre menšie deti, v cudzej rodine a len k nevyhovujúcim, neuspokojivým výsledkom a koncom môže viesť, i najlepšie vedená výchova v ústavoch a domovoch. Na takýchto deťoch vídať poväčšine istú jednostrannosť, plachosť, nedostatočnú iniciatívnosť, neistotu, rozličné iné psychické zmeny a zaostávanie za priemerom. V rodičovskej výchove prevláda primárne pozitívne vedenie, láskavé nabádanie, podnecovanie k dobrému, preventívne zabraňovanie rozvoja prípadných nepriaznivých a zlých náklonností; negatívne, zakazujúce a represívne zásahy sú druhoradé a menej hojné. V pozitívnosti, v kladnosti a preventívnosti, lásky — a plnosti ohľadu, v srdečnosti a dobromyseľnosti i uznanlivosti, umiernenosti, šetrnosti a v porozumení je veľký psychicko-hygienický význam prirodzenej, správnej, rodičovskej, rodinnej výchovy, ktorá súčasne aj otužuje, upevňuje a ochraňuje od psychickej zmäkčilosti a vytvára v dieťati istú odolnosť proti duševným bolestiam a nárazom, aby si dieťa v životnom boji zachovalo duševnú rovnováhu, zdravie a pružnosť. Jej podstatným rysom je vymedzujúce vedenie, opora a nie obmedzujúce a represívne zásahy. A dieťa sa rado dá viesť, hľadá oporu a nachádza radosť v rodičovskej autorite. Preto ona nikdy nemá viesť, formou alebo spôsobom, k neprirodzenému obmedzovaniu až ujarmovaniu dieťaťa. Keď sa zatlačuje autorita a vedenie, nastáva neprirodzené uvoľnenie, až vykoľajenie, veľmi blízko svojou podstatou a prejavmi zanedbanosti u detí. Rovnako to vídať v rodine i v škole. Na šťastie v duši dieťaťa jestvujú a sú účinné také sily, ktoré takéto poškodenia z nesprávnej výchovy nad očakávanie prekonávajú, na šťastie ešte predtým, čo by bol život si vynútil korekciu. Keby týchto duševných, Bohom daných síl nebolo, tak by veľká skupina rodičovskou a kedysi i školskou výchovou ohrozených a zle vychovaných detí bola duševne poškodená a vykoľajila by. Vďaka Bohu, často nastáva veľká korekcia, dieťa po čase nájde samo seba a svojho Boha, vyvíja sa naďalej normálne, získajúc duševnú rovnováhu. Preto psychická hygiena sa usiluje o vedenie mimo úskalia priveľkej prísnosti alebo priveľkej voľnosti za spolupráce s božími milosťami, aby dušu a psyché dieťaťa ovládala láska a pokoj, trpezlivosť a dobrotivosť, dobrota a zhovievavosť, sebaovládanie a krotkosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť a čistota. Pri takejto duševnej štruktúre a konštelácii psychickej možno prinášať najhodnotnejšie plody ľudského ducha v národe, len tieto plody bývajú trvalej a nie efemernej ceny. Takto vedie psychohygiena prirodzenou a nadprirodzenou cestou mládež k sociálnemu uschopneniu a k poznatku, že na dianí a jestvovaní, ktoré vedie k ukojeniu životných potrieb, stojí iné, vyššie, ktoré tvorí podstatu života a vedie ľudstvo k najvyšším cieľom.
Pre zdravý psychický vývoj dieťaťa a jeho ochranu psychickou hygienou je potrebné zabezpečenie dobrej starostlivosti a hygieny telesnej. Priveľký nedostatok starostlivosti o telesné zdravie, a nedostatky telesného zdravia môžu viesť k ohrozeniu normálneho psychického vývoja. Podobne škodlivé účinkuje, priamo poškodzuje zdravý, prirodzený, normálny psychický vývoj, prepiatá, neprirodzene vystupňovaná starostlivosť o telo, priveľké pestovanie tela a pestovanie nahoty, ako aj spoločné cvičenie, kúpanie, nástupy a výstupy oboch pohlaví. Nastáva jednak zmonotonizovanie a zmechanizovanie života, detskej bytosti tak neprirodzené a škodlivé, jednak aberácia k predstavám, myšlienkam a túžbam neprimeraným, neprirodzeným a škodlivým.
Vedľa psychohygieny normálnej mládeže nie málo dôležitá je problematika psychohygieny mládeže abnormálnej, psychopatickej a debilnej. Kvôli jasnosti pojmov treba vyznačiť, že u debila, teda u slabomyseľnosti najmenšieho stupňa, v popredí stojí slabosť úsudková, slabosť úvahová, myslenia, defekt inteligencie. Úvahová a úsudková schopnosť debila nestačí, aby pochopil požiadavky prostredím na neho kladené a čím je duševná hladina jeho prostredia vyššia, tým menej mu stačí svojimi schopnosťami, tým väčší je rozpor. Debil nechápe, čo sa od neho požaduje. U psychopatických detí zas niet poruchy inteligencie, ony nie sú slabomyseľné, ale normálne výchovné vplyvy sú v nich nedostatočne účinné, ony sú im neprípustné. Psychopatické deti sa správajú asociálne a zapríčiňujú rozličné výchovné ťažkosti, pritom časť pschopatov je vysoko nad priemer talentovaná, zväčša jednostranne a bez schopnosti svoje nadanie využiť pre dobro celku, práve pre povahové, prípadne i charakterové nedostatočnosti. Tieto deti sú nedisciplinované, trpia nedostatkom sebaovládania, nemajú porozumenie pre potrebu bližného, ani lásky k nemu, sú asociálne a môžu sa stať aj antisociálnymi.
Duševná úchylnosť uvedených detí sa prejavuje už v útlom veku, už vo veku predškolskom v ťažšej alebo v ťažkej vychovávateľnosti. Bývajú neposedné, neposlušné, neopanovateľné a ťažko usmerniteľné. Obvyklé výchovné prostriedky neprinášajú ovocie a nepriaznivé prostredie veľmi škodí pred sumácíou. U debilných detí dochádza častejšie k nesprávnemu rozpoznávaniu a klasifikovaniu. Keďže bývajú eretické alebo apatické, usudzujú sa, že ide buď o živé, samopašné, buď tiché, dobré, trochu lenivé deti. Rodičia obyčajne nerozoznávajú a neuznávajú vo svojich deťoch veľmi dlho ani psychopatov, ani debilov. V pomere k celku, celej pospolitosti väčšie nebezpečenstvo plynie z tohto postoja rodičov v prípadoch psychopatických úchyliek. Podobne je to i v škole n pospolitosti detskej i celkovej. Menej nebezpeční debili bývajú prv rozoznávaní ako psychopati. Tu má práve závažné povinnosti psychohygiena mládeže i celej pospolitosti, hlavne v pomere k celku. Skoda, že je tak málo súčasne psychologicky, liečebne pedagogicky a psychiatricky vzdelaných odborníkov lekárov í učiteľov, ktorí by mohli byť nápomocní. Psychohygienické hnutie bude sa musieť vynasnažovať, aby sa vychovalo čo možno najviac takýchto odborníkov a tým účinnejšie mohlo zabraňovať vnikaniu nežiadúcich elementov do pospolitosti. Veď sotva čo účinkujú normálne výchovné vplyvy na debilov. Oni sa ťažko vychovávajú a ťažko učia. Pri normálnych pedagogických zásahoch nenastáva náprava, odstránenie alebo oslabenie úchyliek. Ony sa nanajvýš zamenia, prípadne ešte za horšie. Obmedzená súdnosť a menejcennosť, hlavne na etickom poli, odpor proti prostrediu a jeho konaniu, ktoré, z neporozumenia a neskoršie aj vyprovokované, siaha k represiám, často zvedie disociálnych debilov na scestie a z detí mierne úchylných stávajú sa indivíduá opustené, mravne chybné, až i kriminálne. Vinu na tom nenesie debil, ani jeho rodičia nie celkom, ale nedostatok psychohygienických predstáv a zariadení. Z podobných príčin podobný osud stíha často deti psychopatické, keďže sa o nich súdi, že sú zlé, zlomyseľné a neposlušné. Psychopati, pravda, pri pomerne zachovalej inteligencii sú omnoho aktívnejší ako debili, pri svojich reakciách nevyberaví v prostriedkoch a spôsoboch. Pre neporozumenie, nesprávne vedenie dochádza ku konfliktom, až konečne z asociálneho tvora sa často vychová indivíduum antisociálne.
Nápravné snahy musia mať za cieľ jednak čo možno najväčšie uschopnenie indivídua, aby sa mu umožnila plnosť života v miere čo najväčšej a jednak, aby pospolitosť bola uchránená od zaťažovania, znepokojovania, poškodzovania a rozvracania asociálnymi, disociálnymi a an-tisociálnymi indivíduami. Najmä psychopati, súc talentovaní, môžu byť nebezpeční pre mravné a kultúrne hodnoty národa a pre jeho pospolitostnú organizáciu a prirodzené vrstvenie. Pravda, sú osoby a skupiny, ktoré podobne ohrožujú pospolitosť bez toho, že by boly psychicky úchylné a u týchto nápravu by priniesla len „hygiena" duše. Rozdiel medzi nimi je v tom, že predošlí nie sú celkom zodpovední za svoje skutky, poslední áno. — Dokiaľ u debilov nápravná liečebná pedagogika už podporovaním vývoja úsudkovej schopnosti, myslenia, uvažovania, nahromadenia znalostí prináša podklady pre zlepšenie a nápravu, u psychopatov takýto vývoj nevedie k podpore rozvoja priaznivých charakterových vlastností.
Liečebne pedagogickým pričinením, ošetrením úchylných detí možno a treba, pomocou vhodných výchovných zásahov, učením, cvičením, priaznivé základy a nadanie priviesť k rozkvetu a podobnými zákrokmi súčasne všetky nežiadúce a nepriaznivé základy utlmovať, nepripustiť k rozvoju a nechať ich zakrpatieť. Ak pre niektoré vlastnosti chýbajú základy, napr. u niektorých psychopatov etické základy, treba utvárať náhradné obrazce a predstavy. U psychopatov, ktorým chýbajú predpoklady — i pri dostatočnej inteligencii — pre rozvoj pojmov dobra a zla, zacvičením náhradného obrazca, schémy korektnosti, formy, pekného spoločenského správania sa, možno vynútiť takú náhradnú konštrukciu, ktorá pevnosťou a účinnosťou obstojí aj v komplikovaných situáciách. Psychonormálne dieťa pracuje s istými etickými normami primárne a spontánne už samo zo seba rozvíja a prejavuje ich. Korigované psychopatické dieťa to činí len formálne, ale po čase môže nastať návyk až zakotvenie v duševnom živote, počom dochádza v dieťati k sekundárnemu rozvíjaniu a prejavovaniu etických noriem z pravých vnútorných pohnútok a potrieb. Pravda, tieto zmeny len neľahko možno dosiahnuť vo vlastnom rodinnom prostredí dieťaťa. U úchylných detí prináša ústavná výchova obvykle lepšie výsledky. Tu sa podarí obvykle lepšie vylúčiť rušivé vplyvy prostredia a pevnejšie podchytiť vôľu a pozornosť úchylného dieťaťa a učiniť ho aktívnym spolupracovníkom na vlastnej náprave. Podporovaním a pestovaním týchto aktívnych duševných síl možno ich priviesť k vysokému stupňu rozvoja a riadením využiť pre nasadenie na správnom mieste a tak pre rozvíjanie a upevňovanie primárnych alebo sekundárnych konštrukcií charakterových a osobnosti. Vychovávateľ môže do veľkého, stupňa zabrániť rozplynutie neveľkých duševných síl a ich plytvanie. Táto snaha vychovávateľa je v ústave tým viac korunovaná úspechom, že má tam možnosť úchylné deti v atmosfére dobroty, radosti a dobroprajnosti, pravidelnosti, poriadku a pokoja vychovávať prácou, má možnosť viazať ich prácou, ich prípadnú priveľkú aktivitu odviesť k prospešnému využitkovaniu a tým vytváraniu produktívnych síl a pevnosti v povedomí dieťaťa. Najmä spoločná práca je veľmi účinná v smere upevňovania vôle a vžívania sa do pospolitosti, teda k sociálnemu cíteniu a snaženiu. Toto sotva možno dosiahnuť v rodinnej atmosfére podráždenej uchýlnosťami dieťaťa.
Psychohygiena má za povinnosť tieto poznatky čo možno najväčšmi rozšíriť pre dobro postihnutého indivídua a ohrozeného celku.
Mimoriadne závažným problémom psychohygieny mládeže je otázka pohlavná všeobecne a psychohygiena puberty zvlášť. Najprv možno spomenúť otázku onánie, sebaprznenia. Pozorúvam ju u detí s vyrovnaným, zdravým nervovým systémom a aj u detí neurotických. U zdravých detí vedie k psycho a neurolabilite, dráždivosti, nestálosti, neurotickému poškodeniu dieťaťa, u neurotických detí túto zväčšuje, zhoršuje. Po puberte môže viesť k istému úpadku telesnému. Predovšetkým u veľmi mladých detí treba sa vynasnažiť odstrániť prípadnú príčinu a potom znemožňovať a znepríjemňovať onániu, pravda nenápadne, niekedy, vedľa toho treba pomáhať uspokojujúcimi liekmi. Pri dobrej vôli a úprimnej snahe rodičov úspech nevystane. U starších detí, vedľa predošlého, dobrý úspech možno dosiahnuť vzbudením pocitu zodpovednosti u dieťaťa voči Bohu, sebe a rodičom.
Medzi prvoradé úlohy psychohygieny mládeže patrí utvárať všetky podmienky a okolnosti tak, aby v dieťati mohol sa vyvinúť do najvyššieho stupňa pocit zodpovednosti a pocit pravého studu a odstraňovať všetko čo by tento pocit mohlo utlmovať. Šťastlivé je dieťa, ktoré takto dospeje do puberty. Tu sa menia deti telesne aj duševne, poväčšine pomaly a nebadane, iné zas náhle a búrlivé. Bohužiaľ, za našich kultúrnych a civilizačných podmienok sa puberta urýchľuje, pričom psychické dospievanie poväčšine dosť zaostáva za telesným. V týchto časoch vyvinutý a radostný pocit zodpovednosti je silnou ochranou na vnútorné prekonávanie ťažkostí dospievania. Všetky, i zdanlivo malicherné ťažkosti a problémy dospievajúceho a dospievajúcej má okolie, rodičia, veľmi vážne brať, nič nezmalicherňovať, alebo zosmiešňovať, lebo ináč s určitosťou dosiahnu odcudzenie a stratu dôvery svojho dieťaťa. Na každú otázku treba úprimne a ochotne dať vhodnú odpoveď, každú situáciu treba s láskou a pokojom vyriešiť — túto istotu musí mať každé dospievajúce dieťa.
Mnohí si mysleli a myslia, dobromyseľne i menej dobromyseľne, že pohlavná problematika je ústredným problémom myslenia a konania dospievajúcej mládeže. Kto dobre pozná deti, vie, že je to omyl. Býva to len prejikovanie myslenia dospelých do psychizmu dieťaťa, alebo je to provokované. Časté je pozorovanie, že pre pohlavné poučovanie javia deti a dospievajúca mládež malé, alebo nijaké porozumenie, a preto nemá im byť ani vnucované, lebo takéto je škodlivé. Pri správnom pomere rodičov a detí, dieťa samo dá jasne znať, že pohlavné poučenie potrebuje. Bohužiaľ týmto poznatkom sa riadi len málo rodičov, ale hlavne málo remeselných vychovávateľov. Buď si hnutia a priania detí nevšímajú, buď im pohlavné poučenie vnucujú; prvé z nezavinenej, alebo zavinenej nevedomosti, nevšímavosti a neporozumnia, druhé často, prečasto z vlastnej neurovnanosti alebo nečistoty pohlavného života a jeho problematiky, z vlastných nevyjasnených vnútorných ťažkostí, alebo i z nečistého úmyslu. Na takýchto pseudoapoštolov pohlavnej výchovy musí psychohygiena mládeže rázne upozorniť. Pohlavné poučenie je jedinečným právom rodičov, na ktoré cudzí a nepovolaný nemá právo siahnuť. Jedine oni majú rozhodnúť, kedy a kto má potrebné poučenie poskytnúť a len im možno v miere čo najväčšej individualizovať. Predčasné pohlavné poučenie, momentánne zdanlivé neškodné a prípadne záujmom prijímané, neostáva bez škodlivých účinkov pre vzdialenejšiu budúcnosť a môže zničiť mravné hodnoty veľkého, ba najväčšieho významu.
U zdravého, duševne a telesne vyrovnaného dieťaťa v puberte sa nestane nič iné, len že pribudnú nové zážitky, tak ako pribúdaly do toho času v rozličnej forme a počte, a tieto nové zážitky sú sexuálne. Dospievajúce dieťa ich berie úplne prirodzene a bez každého pozastavenia, lebo to patrí do jeho prirodzenosti. Ono ich ani neprehodnocuje, ani nepodceňuje. Prostredie dieťaťa, hlavne rodičia majú učiniť tiež všetko, aby novému, nateraz sexuálnemu problému a zážitku, dali primerané hodnotenie. Na to musí byt vhodný duch rodinnej atmosféry, správne vedenie dieťaťa a pri otázkach správna odpoveď. Hlavná snaha musí byť pubertujúce dieťa uspokojovať. Ono potrebuje duševný pokoj a telesne primerané zaťaženie. Vyhýbať sa treba hlavne ťažšej duševnej práci a škola by zavše mohla, istým uznaním a porozumením, byť tiež nápomocná. Hoci riadne konaný šport a telocvik má mimoriadny význam pre duševné zdravie, všeobecne sa zas veľmi preceňuje význam športu a unavo-vanie tela v puberte. Jeho vplyv sám osebe nie je tak prenikavý na dosiahnutie duševnej rovnováhy a tlmenie sexuálnych hnutí, ako sa to všeobecne súdi. Ide tu viac o nepriame vplyvy na pohlavnú sféru správnym vyplňovaním voľného času, ide tu o rozumné otužovanie voči nepohodám a nepríjemnostiam, o vedenie k podceňovaniu čisto telesných rozkoší a príjemných pocitov, o vedenie k odvahe, rozhodnosti, pevnej vôli a sebaovládaniu. Najdokonalejšie úspechy možno dosiahnuť pravou náboženskou výchovou a zaujatím pozornosti a záujmu o vysoké mravné a kultúrne hodnoty, toto všetko za jediným cieľom, aby vzniklo pohlavne mravné zachovalé a čisté slovenské pokolenie. Najmä správne čítanie knihy, časopisy a iné publikácie môžu vykonať veľmi prospešné dielo, nesprávne zas často nenapraviteľné spustošenie.
Aký je pomer psychohygieny k čítaniu, knižkám, novinám, časopisom, k obrázkovým vydaniam, plakátom a výkladným skriniam, najlepšie osvetlí poviedka ruského spisovateľa Kiiova.
Pred posmrtný súd prišly naraz duše dvoch zomretých ľudí: jedna patrila lupičovi na šibenici popravenému, druhá celým svetom oslávenému spisovateľovi, ktorého knižky krásnym štýlom napísané boly plné bohorúhania a nemravností. Na druhom svete sa nikomu nestraní, niet tam miesta pre výhovorky, a preto obe duše dostaly tvrdý trest. Na ozrutnej reťazi visely vo vzduchu dva železné kotly — do jedného vložili lupiča, do druhého spisovateľa a ukrutne zakúrili pod ne.
Desaťročia plynuly a obe duše vystály šialené muky. Ale pod kotlom lupiča naraz začal sa oheň zmenšovať — vyhasínať, až konečne vyhasol úplne; lupič odtrpel za svoje hriechy. Oheň pod druhým kotlom zas plápolal a plápolal, hádam ešte viac a silnejšie ako prvý deň. „Pane, toto je krutosť, toto nie je spravodlivosť" — volal spisovateľ v mukách. „Ja som nevraždil ako tento lupič, mňa nepopravili na šibenici. Na zemi práve teraz oslavujú veľkou okázalosťou 100. výročie môjho narodenia a ja tu trpím!" „Nešťastlivý červ, ty sa opovážiš ohlásiť?" bolo počuť odpoveď. „Ty sa opovážiš prirovnať k tomu druhému? Jedného človeka zavraždil v náhlom hneve a odpykal za to. A ty? Pozri sa tam na toho žiaka, ako hltá v tajnosti tvoje nehanebné spisy, pozri, ako sa zakalí, zašpiní po tvojej knižke jeho kryštálové čistá duša! A ešte ty sa opovážiš hovoriť? Hľa, ešte 100 rokov po tvojom narodení z duše koľkých ľudí vyrvú tvoje knihy jasné svetlo viery. Ty sa opovážiš ešte hovoriť? Tam ten lupič zabil len jedného a ty? Pohľad' na tisíce a tisíce mladých duší, ktoré si svojimi sladkastými rečami, pekným štýlom okúzlil a ktoré sa stály a stanú pre tvoje knihy nevercami, nemravnými, ktorých duše sa potriesnily a potriesnia kalom. Ty sa opovážiš hovoriť? Tvoj oheň nikdy nevyhasne, tvoj červ nikdy nezahynie, lebo beda tomu, kto len jedného pohorší z tých, ktorí veria v Krista!. . ."
V puberte sa mnohé problémy akosi, zdanlivé, zväčšujú a dieťa sa usiluje s nimi úprimne a statočne vyrovnať. Ak je medzi telesným a duševným dospievaním väčšia diskrepancia, treba dieťaťu veľmi byť nápomocným. Tu správne poučenie uľahčí normálne dospievanie. Dospievajúca mládež aj sama si usiluje vypomáhať vyhľadávajúc vzájomnú pomoc a porozumenie. Pri nedostatku a slabosti domáceho vedenia, nie vždy máva toto dobrý vplyv a často len zdanlivé vedie k urovnaniu vnútorných ťažkosti. Sdružovanie sa pubertujúcej mládeže do verejných alebo tajných skupín má svoj podklad vo vzájomnom porozumení a podporovaní rovnakých snažení toho istého pohlavia. Hľadá sa partner, ktorý rovnako cíti, rovnako myslí, hľadá sa porozumenie. Preto možno tak ľahko sdružiť práve mládež v puberte do organizácie mládeže. Väzí to v povahe veku. Ale len čo sa puberta prekonala, upadá záujem o spoločnú organizáciu rovnovekých, rovnakého pohlavia a len s ťažkosťami možno ju umele udržať. Stáva sa to aj nefyziologickým, ako akési predlžovanie fyziologického pubertálneho prejavu mládeže. Ak sa podarí organizácii mládeže po ukončení puberty zachovať svoju predošlú pevnosť, má ona odôvodnenie, keď svoje členstvo obracia a pevne vedie k vážnym a trvalým hodnotám a problémom vážnou formou a obsažným spôsobom.
Celé výchovné a psychohygienické snaženie okolo puberty a v jej priebehu má veľký cieľ vychovať duševne a telesne zdravé nové pokolenie. V mládeži samej, v slovenských šuhajoch a devách vidieť neochvejné snaženie zachovať sa, zachovať si pevné duševné zdravie aj prostredníctvom pohlavnej mravnej čistoty a zachovalosti. Vzniká nám, lebo musí vzniknúť nové pokolenie, ktoré na čele hrde vztýčenom ukazuje znamenie svojej duševnej dobroty a hĺbky a z jeho očí vyžaruje plameň mravnej čistoty. Na tejto mládeži spočíva zrak rozochvelých rodoľubov. Od nej závisí budúcnosť Slovenska a ona si uvedomuje, že je len jedno Slovensko a jestvuje len jeden slovenský národ. V neporušenej mysli a neskazenej krvi slovenskej mlade kotví slovenská budúcnosť, z nej sa zbudí k životu, v nej sa stane skutkom, alebo pre jej rozplytvané sily zaniká. Túto mládež treba previesť cez roky dospievania čistú a pevnú a len potom bude môcť obstáť pri nohách nebotyčných Tatier, prekonávajúc ich svojou duševnou výškou. V duchovnej a charakterovej podstate slovenského človeka je tvoriť hodnoty — ako kultúrne a politické dejiny učia — žiaľ, často, prečasto pre cudzích. — V podstate slovenského človeka je plniť a splniť úlohy, vykonať povinnosti, pracovať, áno pracovať s láskou. Pre nepriazeň minulých dôb, vo všeobecnosti, bohužiaľ, často niet dostatok spontaneity a vôle k celku a pre celok. Psycho-hygiena mládeže musí i toto objasniť, aby zo šľachetnosti vlastnej, slovenskému človeku mohly vzniknúť činy a skutky pre celok. Túto šľachetnosť treba v mládeži ďalej pestovať, aby prinášala najpeknejšie plody ducha a charakteru. Šľachetnosť zaväzuje na mnoho, ale aj uchráni mnoho. Noblesse oblige! Táto prenáša človeka nad všednosťou, nepravosťou i hriechom. Ona znemožní schovávať sa za výhovorky, utužuje pocit zodpovednosti a sebaovládanie. Šľachetnosť je podstatou pravého panského ducha. Treba si uvedomiť, že pri toľkej šľachetnosti slovenského človeka koľko, ale koľko je v ňom panského ducha. Pozrime na usadlého slovenského roľníka, remeselníka, robotníka telesne alebo duševne pracujúceho. Chyba je len v tom, že málo si to uvedomujeme a málo to využitkúvame. I tomuto neuvedomovaniu panského ducha, pravej panskosti v slovenskom človeku treba učiniť koniec. Naša mládež musí si byť toho vedomá a ona sa s radosťou toho chytí a nikdy nič, nijaká nepriazeň doby to viac z jej uvedomenia a konania nezatlačí. Slovenská mládež je a bude šľachetná mládež, šľachetná mládež je panská nťádež i panujúca mládež. Veďme ju i naďalej panovať nad sebou, nad svojimi slabosťami, chybami a náruživosťami. Kto panuje nad sebou, je pán, áno pán zovňajškom i vnútorne. Uvedomenie tohto zaväzuje. Noblesse oblige! Znamená to i ukáznené správanie sa, pozornosť, zdvorilosť a presnosť. Najmä voči vlastným rodičom nech je slovenská mládež šľachetná. Ak sa takto zachová voči svojim rodičom, bezpečne môže sa na ňu spoľahnúť národ a vlasť.
Pravda, nielen národ má sa spoľahnúť na svoju mládež, ale aj mládež má to môcť učiniť s národom. Nič nestojí taký národ, ktorý neprináša všetky, ale všetky obete za svoju mládež! Volám k úvahám . . .! Ako je to so slovenskou mládežou?
Vlasť, národ potrebuje zocelenú mládež, čisté panny, statných junákov, milujúcich citom i skutkom slovenskú svoju vlasť. Na tomto mieste máme Bohom dané zvláštne poslanie, preto tu má naša mládež právo aj povinnosť k jestvovaniu, k životu. Toto individuálne a celkové Bohom dané a predpísané poslanie nikto za našu mládež splniť nemôže, ani nevie. Na to sa musí slovenská mládež prichystať, aby svoje poslanie mohla čo najdokonalejšie splniť. K tomu cieľu sa organizuje duševná hygiena mládeže, aby vyvolávala a podporovala všetko, čo umožňuje dosiahnuť taký cieľ a aby sa usilovala utlmiť a zatlačiť to, čo účinkuje obmedzujúc, alebo znemožňujúc pri dosiahnutí vznešeného cieľa.
Podľa vyprávania brata Bertholda istý lodný učeň konal prvú svoju cestu na mori. Kapitán sa ho pýtal: ,,Synu, vieš sa škrabať, na strom liezť"?
,,Viem", bola sebavedomá odpoveď chlpca a v duchu sa videl v rodnej svojej obci, ako sa vyškriabal na najvyššie stromy za vtáčími hniezdami. Teraz tam sedel vysoko v koši na stožiari.
Povstala búrka, víchrica. Povstaly veľké vlny, ktoré loď zas vysoko zdvihly a potom zas hlboko strhly. Stožiar, na ktorom chlapec sedel, kýval sa so strany na stranu, ohýbajúc sa omnoho hlbšie ako stromy rodného kraja. Lodný učník tam skoro začal sa báť, triasť sa, že spadne.
Kapitán celú svoju pozornosť venoval mladému chlapcovi. Chcel vidieť prvé zážitky mladého pozemného krta, ktorý práve teraz robil prvé kroky, aby sa kedysi mohol stať morským medveďom. A ako ho sleduje, naraz zbadá, že tvár chlapca celkom bledne a stáva sa smrteľne sinou. Volá naň: „Chlapče, hľaď hore, stále hore hľaď."
Chlapec napätím posledných svojich síl poslúchol, pozrel sa hore k vysokému nebu a hneď sa mu vrátil pýr do tvári, vrátila sa mu sila ducha a svalov, a viac sa nebál, že spadne.
Aj my učme hore, áno hore hľadieť našu mlaď v jasných chvíľach krásnej pohody i keď sa jej chystá skaliť jasný zrak vo víre života n jeho zmätkoch, aby jej srdce i medzi pominuteľnosťami sveta tam smerovalo, kde sú večné pravdy a pravé radosti a naša slovenská mládež iste nepadne a cez ňu a v nej nepadne ani národ, ani vlasť.
Mládež a kino.
Žiaci MUDr. Allariu, univerzitného profesora v Turine, vydali z príležitosti 25. výročia jeho profesorskej činnosti almanach, v ktorom je vzácny príspevok Dr. F. Janovitza pod titulom: Význam kina na mravné a telesné zdravie mladíka. Článok je písaný v duchu prednášok jubilantových, ktorý neprestajne zdôrazňuje dôležitosť mravného a telesného zdravia pre dobro národa. Niektoré myšlienky z tohto vzácneho príspevku predkladáme aj našim čitateľom.
Účasť na filmovom predstavení vo verejnej miestnosti možno posudzovať so stanoviska pozitívneho i negatívneho.
Kladne možno posúdiť film, ktorý má výchovnú tendenciu, ktorý znamená kultúrne obohatenie, vzbudzuje šlachetné estetické city, tríbi vkus, vlieva radosť, ale nezakrýva ani smutné stránky života, ktorý predstavuje víťazstvo čnosti a dobra nad neresťou a zlom, ktorý povzbudzuje k lepšiemu každodennému životu a chystá mládež pre život naplnený dobrými skutkami, vznešenými citmi a šlachetnými ideálmi. V krátkosti povedané, len tie filmy možno označiť za dobré, ktorých snahou je zlepšiť ludstvo.
Pri tomto doterajšom posudzovaní nehľadeli sme na lekárske stanovisko. Z lekárskeho stanoviska nachádzame tu viac negatívnych stránok. Ide tu predovšetkým o psychické a morálne precitlivenie, s ktorým sa sleduje dej na plátne. Neslobodno ani zabudnúť na nervové napätie, vyvolané bedlivým pozorovaním filmu. Tak isto neslobodno podceňovať výkon očú, vdychovanie nezdravého vzduchu v uzavretej miestnosti a iné nepriaznivé okolnosti filmového predstavenia.
K negatívnym zjavom načim tiež zarátať časté navštevovanie filmových predstavení, ktoré i ked sú dobré, poučné a výchovné, predsa len zle pôsobia, ak sú pričasté.
I tu platí Horáciovo: Est modus in rébus — treba zachovať mieru, ak nechceme utrpieť mravnú, duševnú alebo telesnú škodu.
A teraz prichádzame ku negatívnym filmom, ktoré už svojím obsahom škodlivo pôsobia na mladistvú dušu. Sú to detektívne a dobrodružné filmy, filmy vynášajúce neresti, vychvaľujúce nemravnosť.
A tieto filmy majú z lekárskeho stanoviska veľmi škodlivý vplyv na mladých návštevníkov kina.
M. Rounoy spravil o tomto probléme anketu, ktorá mala pozoruhodný výsledok. Na dotazníku bolo šesť otázok:
1. Ako pôsobia zlé filmy na dieťa pred jeho narodením. Išlo o zistenie, aký vplyv má prežívanie vzrušujúcich a napínavých scén filmového predstavenia na ženy v požehnanom stave a na mladú bytosť, ktorú nosia pod srdcom.
2. Ako pôsobia filmy na deti vo veku, keď začínajú rozoznávať a percipovať obrazy.
3. Ako pôsobia vzrušujúce filmy na celkovú telesnú sústavu.
4. Ako pôsobia filmové predstavenia na duševnú činnosť človeka.
5. Ako pôsobia filmy na vytváranie charakteru.
6. Ako pôsobia filmy na výkon v povolaní a na sociálny život človeka vôbec.
Táto anketa, na ktorej sa zúčastnili vynikajúci odborníci z celého sveta, mala smutný výsledok. Ukázala, koľko škody a nebezpečenstva prináša so sebou navštevovanie filmových predstavení bez výberu a bez miery.
Zaujímavá je napríklad odpoveď Alberta Hellwiga, redaktora z Potsdamu, ktorý napísal o vzťahu nemravnosti, zločinnosti a kina tieto pozoruhodné riadky: „Ako sudca mal som dosť možnosti zblízka pozorovať účinok filmových predstavení na mladých a nedospelých návštevníkoch kina. Môžem smelo tvrdiť, že detektívne a nemravné filmy sú priamym napomáhačom zločinnosti. Je však pravda, že osoba so solídnym mravným základom a jasnou mysľou, môže vyhnúť zlým následkom nemravného filmu. Film ani sám v sebe nie je zlý a normálnemu človekovi ani neuškodí. Kto však má v sebe skryté zlé sklony, o ktorých ani nevie, tomu sú filmy veľmi nebezpečné, lebo ho zvádzajú a pohýnajú ku zlým skutkom. Mladík s takými sklonmi naučí sa v kine priamo rafinované spôsoby a vedecké metódy, ako vykonať zločin, ako si získať alibi, ako zničiť stopy po spáchanom zločine ..."
Bez akéhokoľvek zveličovania možno tvrdiť o kine toto:
1. Filmové predstavenia nie sú pre mladých rovnako škodlivé. Mladíci, citliví, náklonní k chorobám, nervózni, nemajú chodiť na napínavé a vzrušujúce filmy.
2. Nie je dobré, keď mladíci navštevujú často filmové predstavenia, ak sú dedične zaťažení alebo sú vo veku, v ktorom je ich osobnosť rozdvojená, keď sa začína vytvárať ich charakter, keď vážne začínajú rozmýšľať o problémoch, s ktorými sa každodenne stretávajú, keď začínajú uvažovať nad svojím vnútorným životom. Vtedy majú totiž veľa práce, stretávajú sa na každom kroku s protirečeniami a ťažkosťami, keď sú veľmi znetliví a ľahko sa oduševňujú. Bolo by pre ich budúci vývoj nebezpečné, keby sa v tomto kritickom období ich duša nasycovala ľahkými scénami, keď filmové predstavenia predstavujú neskutočný svet, keď kino oduševňuje pre nehodné ideály.
3. Nie je dobré, ak mladík, ktorý má byť vedený k dobrému, peknému, zdravému, chodí do kina, ktoré je školou zločinnosti, milkovania, ktorý okrašľuje hriech, ktorý olupuje svedomie. Takto sa mladík nesoznamuje so životom, ale dostáva sa na okraj života alebo speje rovno do záhuby.
4. Mladík sa ľahko oduševňuje a zapaľuje za krásne ideály. Hltavo púšťa sa do života a usiluje sa tam uplatniť. Bolo by veľmi zlé, keby pomocou kina mal stratiť žiživotný optimizmus. A ľahko sa to môže stať. Ak si totiž vytvorí v kine nereálnu predstavu života, nastane sklamanie, lebo skutočnosť sa neshoduje s tým, čo si on vysnival. Preto stráca radosť, život pokladá za kliatbu a strpčuje život sebe aj svojmu okoliu.
5. Častým navštevovaním filmových predstavení je ohrozené telesné zdravie mladého človeka. Môže sa ľahko stať, že mladík bude na celý život nervóznym, precitlivelým, čo ľahko vyústi i vo väčších ťažkostiach.
6. Nemožno zabudnúť, že hľadením na pohyblivé obrazy filmu oslabuje sa zrak. 1 sluchový aparát trpí často pri filmových predstaveniach. Tak isto zle pôsobí na zdravie človeka, najmä mladého, dýchanie vzduchu preplnenej miestnosti, ktorá sa ani dobre nevetrá. Nemožno zatajiť, že tieto miestnosti sú aj výborným prostredím pre prenášanie chorôb. Mnoho epidemických nemocí sa šíri práve pomocou kina.
Tento článok zakončíme slovami Dr. Janovitza: „Neslobodno zveličovať zlý vplyv nemravných filmov na mládež. Ale naším záverom je predsa: Treba sa postarať, aby filmy boly po mravnej stránke bezchybné. Predstavme svojej mládeži filmy, plné životného optimizmu, kde vždy triumfuje čnosť, láska a dobrota. Ukážme jej šľachetné vzory lásky a obetavosti za vlasť. Nakrúcajme filmy, v ktorých sa bude zvelebovať rodina, materstvo a náboženstvo. Pridržiavajme sa zásad pápežske encykliky o výchove, v ktorej Pius XI. sa žaluje, že také mocné prostriedky propagandy, ako je film a rádio, nepodliehajú nijakej kontrole a tak sa stávajú podnecovateľom zla. Zelá si, aby boly správne ocenené predstavenia, v ktorých sa zdôrazňuje náboženstvo, mravnosť a čnosť."
KTK.

Boh — základ a cieľ výchovy vo svetle rôznych filozofických a pedagogických názorov

P. M. Horniak, S. S.

(Dokončenie.)
IV. Neboly by naše úvahy a porovnania úplné, keby sme nedali aspoň zbežný pohľad aj na pedagóg, smer a názory protestantov. Veď aj oni sa odvolávajú, že posledným cieľom ich výchovy je Boh. Zdá sa však, že u nich táto formula nemôže mat iný význam ako u teistov. Je bezpochybné, že protestanti uznávajú Boha transcendentálneho, ktorý je prapríčinou a Stvoriteľom vesmíru; i to pripúšťajú, že od Boha máme rozum a mravné svedomie, ale jeho vývin a zdokonaľovanie podľa ich názoru sa docieli obvyklou školskou kultúrou, ku ktorej sa priberá aj pomoc naturálnej teologie.
Protestantizmus má ešte aj iný princíp, ktorým prináša do obvykle uznaného postupu svetskej výchovy a kultúry značnú zmenu. Pripúšťa totižto vnuknutím Božím písané Písmo sv. Verí teda, viac lebo menej v pozitívne od Boha ľuďom učinené zjavenie. Týmto uznáva proti teistom, že Boh zanechal ľudí len napospas svojich síl a schopností prirodzených, ale okrem toho, že im dal rozum a zákon mravný, nadviazal s nimi aj priame styky, keď im dal prostredníctvom vyvolených a ním samým inšpirovaných osôb celý systém náuk a mravných zákonov. Podľa tohto ponímanie nemôže teda stačiť len aby človek rozvinul svoje prirodzené schopnosti, použitím všetkých prostriedkov, ktoré mu svetská kultúra poskytuje, ale musí okrem toho poznať a zachovať všetko to, čo sa nám v zjavení Božom predkladá. Má to nejaké následky a vplyv pre výchovu človeka? Predovšetkým, že ako sa nedá ani zďaleka porovnať milosť, ktorú Boh vo svojej dobrote ľuďom zjavil s milosťou, ktorú si človek púhymi prirodzenými schopnosťami môže nadobudnúť; tak aj vo výchove poznania a zachovania toho, čo je obsažené v zjavení Božom, prevyšuje pre svoj význam a hodnotu v miere nekonečnej akúkoľvek nadobudnutú vedu ľudskú. Podľa protestantizmu, teda hlavným predmetom každej a všetkých kultúr bude, predovšetkým zjavenie božie a ostatné predmety, nech je to akýkoľvek, majú len význam druhoradý.
Umenie, vedy či naturálne alebo historické-literárne, filozofia atď., nebudú vytvorené z tejto kultúry; ale len natoľko budú použité len nakoľko umožnia a doplnia poznanie a zachovanie zjavenia Božieho. A len keď vyhovely tejto svojej hlavnej funkcii a poslaniu, len tak sa budú môcť použiť k ďalšiemu, k iným cieľom. Je však prirodzené, že ak ten žiak má čítať Bibliu, musí vedieť predovšetkým čítať a písať. Ak potom bude chcieť z tých svätých kníh niečomu rozumieť, musí sa venovať aj štúdiu, bude musieť mať tiež aj znalosti z dejín a zemepisu, ba aj znalosti reči, literatúry a iných disciplín. Luther vychádza zo zásady, že k večnému spaseniu sa vyžaduje znalosť Písma. Tu konečne formula: Boh základ a cieľ výchovy dostáva plnší význam, odlišný od toho, čo mu dávala materialistická a naturalistická sústava. Protestantizmus na rozdiel od týchto dáva už možnoť, hoci spôsobom nejasným a nestálym príchuť k princípu nadprirodzenému. Boh je už ponímaný ako pôvodca ľudskej ústavy a to nielen tak všeobecne, ale i v poriadku nadprirodzenom. Ale tým, že sa opiera o toto napísané zjavenie a privátnu inšpiráciu individuálnu, zaisťuje každému veriacemu, aby tak podľa vlastných schopností mohol vysvetľovať a aplikovať doktrínu v zjavení Božom obsaženú. Takto vytrhol z rúk Cirkvi hlavný prameň zjavenia. Písmo sv. a dal ho na pospas ľudského rozumu.
Druhý prameň, ústne podanie, jednoducho odmietol. Hoci až prepiate zdôrazňuje hriešnosť človeka a jeho slabosť, predsa sa opiera o jediné ľudské sily a hlása nábož. autarchiu. Luter a Kalvin zracionalizovali kresťanské v najcitlivejšej časti, čím umožnili, aby sa sloboda ľudského rozumu vrhla na jej dogmatické základy. Prvou obeťou bude slobodná vôľa a potom postupne sviatosť pokánia, stav manželský, kňažstvo a Sviatosť Oltárna. Nastane osudné sosuvanie duchovných hodnôt a to sa už nedá zastaviť. Lavínou je strhnutý aj učiteľský úrad Cirkvi. Takto sa vyrazí z rúk veriacich buzola, na ktorú sa mohli pokojne spoliehať, lebo im ukazovala pravý smer, čím umožnila na najspletitejších cestách života jasný smer. Protest, všetko oddáva a sveruje vede, teda nielen že vyňal vedu, vzdelanie a kultúru vôbec vplyvu Cirkvi, ale aj samu teo-logiu podrobil vede a tým nestálosti a vrtkavosti ľudského rozumu. Zjavenie božie sa zdá úplne podmínované. V 18. a 19. storočí na mnohých miestach došlo ku katastrofálnym výbuchom, pri ktorých zmizlo i tých málo prvkov kresťanských, čo v protestantizme sa dotiaľ zachovalý. Škoda', že nemôžeme venovať osobitnú pozornosť aj ďalším nedostatkom ich názoru, ale je to nemožné, lebo protestantizmus má toľko náboženských skupín a siekt, že zastaviť sa čo i len pri tých hlavných by vyžadovalo veľa času a miesta. Je však všeobecne známe, ako niektoré z nich stenčia názor o nadprirodzenom a transcendentnom, takže aj Bibliu redukujú len na číre ľudské dielo, ktorého platnosť a záväznosť sa prijíma len v oblasti naturálnych a filozofický pôvod so záväznosťou obmedzenou na istú skupinu ľudí. Iní pri tých zjavených pravdách neodmietnu onú myšlienku Cirkvi (aspoň v tom ich ponímaní) poctu Božiu, sviatosti (alebo čosi podobného) ako prostriedky milosti Božej. Medzi týmito dvoma extrémami sú toľké intermediálne doktríny a názory. Čím nejasnejší je ich postoj k nadprirodzenú, tým viac sa približujú k princípom, kultúre a výchove deistov a materialistov; a čím viac poznajú a prehlbujú zjavenie Božie a podľa neho upravujú svoj súkromný a verejný život, tým viac upevňujú svoje vzťahy k Bohu a tým viac sa odďaľujú od názorov a spôsobov laickej morálky.
V. Môžeme už konečne pristúpil ku katolíckemu poňatiu hesla Boh základ a cieľ výchovy. Azda je zbytočné pripomenúť, že preň nestačia názory teistické alebo naturalistické a tým menej materialistické, a že kat. nábož. nielen že prijíma zjavenie Božie ako protestanti, ale mu priznáva funkciu a poslanie hlbšie a ďalekosiahlejšie pre nábož, život tak jednotlivca ako i celej spoločnosti, než rôzne Cirkvi a cirkvičky protest. Biblia, tak Starý ako aj Nový zákon, je pre katolíkov knihou skutočného a pravého zjavenia Božieho, a preto jej vysvetľovanie sa nemôže ponechať ľubovôli jednotlivcov alebo privátnej inšpirácii. Sverené je učiteľskému úradu nadprirodzenej organizácie, ktorú ustanovil sám B. Spasiteľ slovami: ,,Iďte a učte všetky národy ..."
Úplné poznanie a dôsledné zachovanie zjaveného učenia je nemožné bez hlbšej duševnej obrody človeka, bez toho znovuzrodenia, o ktorom hovoril P. Ježiš Nikodémovi, a ktoré on tak ťažko chápal. Je predsa prirodzené, že keď bol človek povýšený do stavu nadprirodzeného, nemohly mu tam vystačovať číre sily prirodzené, rozumu a vôle, ale mu môžu nanajvýš pomôcť poznať možnosti, výhody a dobrá poriadku nadprirodzeného, ale mu ich nemôžu zaistiť, dať a realizovať samé od seba. Tu nestačia sily a práva prírody, vyžaduje sa pomoc milosti. Koľko nejasnosti a omylov aj okolo tejto! Mnohým sa milosť zdá čosi svojvoľného, čo vám býva poskytnuté nie podľa potrieb jednotlivca, ale podľa nevyspytateľných plánov Božích. Hej, aj tak by to mohlo byť, — lebo veď zjavenie ako aj pozdvihnutie človeka do radu nadprirodzeného a tým spojenie milosti Božej s človekom, sú dary poskytnuté ľuďom veľkodušnosťou P. Boha, len tak z milosti a na ktoré ľudská prirodzenosť nemá vôbec práva. Nebolo by preto illogické, keby ich Boh poskytol len tomu a vtedy komu a kedy by chcel, bez toho, že by svoje počínanie musel podrobiť akejsi stálej norme — pravidlu alebo zákonu. Ale nič takého sa nestáva. Veď Boh vložil do rúk svojej Cirkvi isté prostriedky spojenia niektorými úkonmi, ktoré sú pravé a permanentné zdroje milosti: sú to sviatosti. Prekvapujú svojou jednoduchosťou predsa tak obdivuhodné v rozmanitosti a mohutnosti účinkov. Prenikajú, ba priamo inpregnujú všetky významnejšie skutky človeka od narodenia až po smrť, akýmsi nadprirodzeným fluidom, ktorý im dá vyššiu hodnosť a činí ich záslužnými aj pred P. Bohom. Niektoré, ako krst môžu aj predchádzať užívanie rozumu, iné ako pokánie a Sviatosť Oltárna vyžadujú jeho slobodné a vedomé spolupôsobenie; ba pri stave manželskom vysluhovateľmi sviatosti sú sami mladoženíci čo ju prijímajú. Stav kňazský je ako drahocenná skrinka, na uschovanie všetkých, ale tá sa sveruje len osobe, ktorú Boh povolal na ten úrad a Cirkev mu vysviackou v tomto úrade dá potvrdenie. Pius XI. vo svojej encyklike o kresť. výchove nazval túto moc kat. Cirkvi „Nadprirodzeným materstvom". Mal dozaista na mysli, že ňou dáva Kristova nevesta Cirkvi duchovný život pestuje a vychováva pomocou milosti duše svojich veriacich, keď im podáva svoje náuky a vysluhuje sv. sviatosti. Preto hovorí sv. Augustín: „Nemôže byt Boh otcom toho, koho matkou nie je Cirkev!" Nielen preto, že učiteľským úradom Cirkvi sa zaisťuje celistvosť a udrží kontinuita zjavených doktrín, ale i preto, že sviatostiami sa zaisťuje ex parte subjekti možnosť poznáť, prehĺbiť a zachovať zjavenie pravdy, lebo sa nimi poskytujú sily, vnútorné duševné svetlo a udeľuje nadprirodzená milosť, ktorá je nám potrebná, aby sme sa ľahšie mohli uberať do oblasti právd nadprirodzených.
Podľa katol. zásad teda, hlavným predmetom výchovy a kultúry sú zjavené pravdy; tie ostatné predmety a disciplíny sa môžu a majú použiť len v pomere podradnom. Lenže v katolíckom poňatí zjavené pravdy zahrňujú omnoho širšie pole viac prameňov, tak že môže načierať väčšiou hojnosťou a istotou než u iných náboženstiev. Neostáva sa len pri Biblii, ale využívajú sa i tie pramene duchovného svetla, ktoré boly Duchom svätým sverené neomylnému učiteľskému úradu cirkvi (tradícia). K tomu načim pridať pápežské encykliky, Acta Apostolicae Sedis, Decreta Concil., liturgické knihy a spisy sv. Otcov a Cirk. učiteľov, čo všetko tvorí Corpus doctrinale Cirkvi katolíckej. Pravdy v ňom shrnuté sa môžu podávať viac alebo menej obšírne, podľa schopnosti poslucháčov, ale nikdy ich nemožno obísť alebo okyptiť. Katolícke catechsoché pojme všetok tento komplex dogmatických právd, počnúc od katechizmu ľud. škôl až po teologiu pri čom výklad sv. Písma je vždy doplňovaný doktrinálnymi náukami dogmatiky a morálky. Každý, akýkoľvek pokus chcieť založiť a udržať kat. nábož. výchovu a kat. duchovný a mravný život bez katechizmu, má len jeden úspech: dokázať nábož. povolnosť a malú, alebo vôbec nijakú súdržnosť s pôvodnou Cirkvou.
Úlohou náboženskej výchovy je a má byť aj upevnením duchovného života jednotlivcov a to zas len tým nadprirodzeným materstvom Cirkvi, prijatím sviatosti, služieb božích a rôznych úkonov. Nemôže teda jestvovať kat. výchova, ktorá by sa neopierala o stále a povedomé užívanie sviatosti, najmä tých, čo sú povolané obnoviť a otužiť duchovné sily, ktoré na tvrdých cestách života strácajú z pružnosti a odolnosti, k tomu slúži a to sú pokánie a Sviatosť Oltárna. Nie bez príčiny odpovedal jeden z najväčších vychovávateľov našich čias. Sv. Don Bosco, tým, čo sa dopytovali na tajomstvo úspechov jeho výchovy odpovedal, že častá sv. spoveď a prijímanie chovancov je najspoľahlivejším základom každej výchovnej sústavy. Tak ako výklad sv. Písma je u katolíkov spojený s náukou dogmatickou, tak aj celá nábož. výchova je a má byť spojená s modlitbou sviatostiami a účasťou na službách Božích. Odchyľujú sa teda od intencií a ducha Cirk. tí, čo oslabujú duchovný život a eucharistickú horlivosť a redukujú ich len na nevyhnutné minimum. Ba do počtu či už zjavných alebo tichých podľa okolnosti nepriaznivcov nielen nábož. života, ale i cirk. načim pokladať tých, čo keď ináč nie aspoň nemiestnymi poznámkami, zaznávaním a podceňovaním dogmatických náuk, výsmechom morálky, rôznymi výhovorkami a banálnymi námietkami sa usilujú diskreditovať duchovný život, služby Božie, pobožnosti a tak odrádzať od sv. sviatosti. Úmyslom čeliť týmto snahám a zachrániť mládež pred zvodnými modernými názormi rozširuje Cirkev najmä pričinením Pia X. časté, podľa možnosti každodenné sv. prijímanie, lebo sa presvedčila, že ono je najúčinnejším výchovným prostriedkom.
Pre tých, čo by chceli vidieť ako by mohla vyzerať katolícka výchova v praxi, by sme odporúčali, aby sa vydali s nami na cestu do krajiny Utópie, ktorá sa len nedávno založila. Jej obyvateľstvo je skoro výlučne katolícke, a preto si ide zariaďovať svoje školy, podľa ich nábož. a dušev. potrieb. Vyučovanie náb. je povolené vo všetkých školách, od ľudovej až po najvyššie, univerzity. Tak sa im všetkým dostane náb. poučenie a výchovy primerane ich veku a vzdelaniu. Teda od malého katechizmu a biblických dejín až po najvyššie náboženské kurzy s prednáškami z Cirk. dejín, z mravouky, dogmatiky a Písma sv., lebo len tak sa môžu postaviť do pravého svetla i po stránke náboženskej všetky problémy, čo veda a život nastolí. V krajine Utópie nebude školy, ktorá by výhovorkou, že ona dáva len odborné a vedecké vzdelanie staviteľské, lekárske, inžinierske a právnice a pod., chcela vyhnúť tejto náboženskej výchove. Tamojší obyvatelia dobre vedia, že inžinier, pravotár, staviteľ, lekár atď. nebudú potrebovať hlbokú teologickú kultúru, ktorá by sa mohla azda vyžadovať u profesora filozofie a najmä kňaza, ale i to vedia, že podľa katolíckej náuky aj pravotár, inžinier, alebo lekár majú nesmrteľnú dušu, o ktorú sa starať a spasiť je ich povinnosťou. Okrem toho, keď im štát alebo pospolitosť sverí zodpovedné funkcie, pri ktorých im pripadne starať sa aj o duchovné záujmy svojich poddaných alebo im sverených osôb, nemôže im byť ľahostajné, či ich náboženské vzdelanie a kultúra zapadla v laviciach stredných škôl. Ľahko sa to stáva tam, kde rozšírenie a prehĺbenie náb. vedomostí nie je umožnené na vysokých školách alebo mimo nich vlastnou osobnou usilovnosťou, ktorá býva podopretá túžbou po duševnej strave. Keď by sa im toho azda pre shodu okolnosti mohlo dať kvantitatívne len v obmedzenej miere, ale nech je to kvalitatívne tým hlbšie, čím hlbšia je kultúra, ktorú majú nadobudnúť pre svoje profesionálne vzdelanie. Ale vynechať sa nemá, lebo dj ľuďom akademického vzdelania sa má sústavne poskytovať primeraného nábož. a mravného poučenia, aby sa im nezdalo, že nábož. nevie s nimi krok držať, zaostáva, a keďže im nevie a nemá už čo povedať, je teda len pre ľudí nižšieho vzdelania.
Ďalšou povinnosťou zákonodarcu krajiny Utópie bolo postarať sa o všetky prostriedky, ktorými zistiť a umožniť prehĺbenie duchovného života, pomocou služieb Božích, pobožnosti, užívania sv. sviatostí a modlitieb. Nemalo by teda byť školy, čo by nemala k dispozícii kostol a kňaza, aby sa uľahčily spoločné služby božie a pobožnosti, aby sa mohly využiť v presnej miere všetky tie prostriedky, čo asketika odporúča k prehĺbeniu a k zintenzívneniu duchov, života. Ich používanie sa v krajine Utópie nemusí nanucovať tlakom a násilím, lebo veď jej šťastní obyvatelia vedia, že zbožné cvičenia, užívanie sv. sviatosti a všetko, čo s tým súvisí je ovocím lásky k Bohu, a preto vyviera zo slobodnej vôle a dobrovoľného rozhodnutia. Akákoľvek ľahostajnosť, agnosticizmus a úskočnosť sa však vylučuje, nakoľko katolícky vychovávateľ nemôže dovoliť, aby sa zlým príkladom jedného-dvoch poškodilo a kompromitovala celá škola a svojvoľnosť jedného — bola na škodu ostatných.
Keďže život kresťanský je aj život duchovný a nadprirodzený, nemožno ho udržať bez milosti. Bolo by preto nepochopiteľné, aby ho niekto odporúčal, naň pripravoval, ale bez používania tých prostriedkov, ktoré boly tomuto cieľu dané Cirkvi, t. j. bez častého používania sv. sviatostí. Možno nebyť katolíkmi a vtedy je logické sveriť dieťa takej škole, ktorá má iné zásady než katolícke a kde možno odopierať účasť na službách Božích a zbožných cvičeniach. Ale nemožno byť katolíkmi, chodiť do katol. školy a chcieť pritom vyhnúť tým náboženským povinnostiam, čo kat. náboženstvo a cirkev členom svojim ukladá. Tak smýšľa zákonodarca a väčšinou občania krajiny Utópie.
Nuž tento ostrov Utópie jestvuje aj dnes, v plnom XX. storočí a to je kat. Cirkev. Vyše opísaná výchovná sústava nie je teda len výplodom fantázie a utópia ale spôsob, aký sa aj dnes používa vo väčšej čiastke katolíckych výchovných ústavoch. Na rôznych školách počnúc od ľudovej cez remeselnícke, odborné a stredné školy sa vyššie ba aj na univerzitách, tisíce ba státisíce mládeže žehná ročne blahodarným účinkom osvedčenej kresf. výchove u ktorej základom a cieľom je Boh. Pre nich vyučovanie náboženstva služby Božie, hoci aj každodenné, častá spoveď a sv. prijímanie, duchovné cvičenia atď., nielen že neuberá z času, zo slobody, z radostí a dobrej nálady, ale je zárukou výkonu a úspechov, ale nadovšetko mocnou oporou proti pokušeniam, zdrojom duchovných energií a základom pokojného a vyrovnaného života. A toto z výšspomenutých výchovných sústav sotva ktorá môže zaistiť v takej miere ako výchovná sústava, ktorá čerpá z náboženstva a opiera sa o neomylný učiteľský, kňazský a pastierky úrad Cirkvi. Ona zaručuje úspechy nielen vo výchovných ústavoch, ale všade tam, kde vychovávatelia nielen duchovní, ale aj svetskí slovom a príkladom ju vedú k Bohu a sledujú ju aj mimo školy a v náboženských spolkoch jej dajú potrebnú duševnú oporu. Myslíme, že nebudeme musieť dlho čakať, aby sa úspechy takejto starostlivej náboženskej výchovnej metódy pocítily aj u nás pre všeobecné dobro Cirkvi a národa.
Zprávy a rozhľady.
.Slávnosť sv. Don Bosca v Trnave. Trnavskí saleziáni oslávili tohoročný sviatok svojho zakladateľa sv. Jána Boscu bohoslužbami a príležitostnou akadémiou.
Okrem zvláštnych devätdňových pobožností, na sviatok svätého Jána Bosca v nedeľu 31. januára bola slávnostná sv. omša, ktorú v dóme sv. Mikuláša pontifikoval osvietený pán Msgr. Dr. Ambróz Lazík za asistencie klerikov malého biskupského seminára. Na chóre účinkoval miešaný sbor saleziánskych chovancov a klerikov salez. filozofického študentátu, ktorý zaspieval „Missa pontificalis: II," od Perosiho. Premenlivé omšové čiastky spieval v gregoriánskom chorále.
Večer usporiadali saleziáni akadémiu vo veľkej divadelnej aule ústavu. Akadémiu otvoril vdp. A. Macák S. S., redaktor. Vo svojej prednáške prehovoril ku shromaždeným dobrodincom a priaznivcom salez. diela a v mene všetkých členov tejto Spoločnosti na Slovensku ďakoval prítomným za spoluprácu, priazeň a sympatie voči Don Boscovmu dielu. Medziiným poukázal na svätú múdrosť a širokosť srdca tohto apoštola mládeže a na jeho význam v spoločenskom živote a v dejinách Cirkvi. Po niekoľkých sborových spevoch klerici filozofického študentátu i seminára a chovancov zahrali modernú drámu od Milaniho „Veľký koncert", ktorú k tejto príležitosti z taliančiny preložil prof. A. Zemla S. S. Dráma svojou životnosťou a hodnotným prevedením vzbudila« veľký záujem.
A tak trnavskí zaleziáni so svojou mládežou oslávili svojho duchovného otca nielen bohoslužbami, ale aj divadlom, hudbou a spevmi, t. j. prostriedkami, ktorými on privádzal duše k Bohu. KTK.
Oslavy Don Bosca v Nitre. Nitra zažila na sviatok sv. Jána Bosca 31: Januára v nedeľu radostnú slávnosť. Saleziánska kaplnka bola v tento zlatý deň saleziánskej spoločnosti svedkom dvoch sv. omší. Na prvej prijalo Krista vo sv. prijímaní 200 nitrianskych oratoriánov, ktorí takto zavďačili sa svojmu nebeskému vodcovi a ochráncovi Don Boscovi. Saleziáni pohostili všetkých chlapcov raňajkami. — Druhú omšu celebroval veľprepošt Dr. Michal B e ň o. Dr. Michal Chladný, profesor Vysokej školy bohosloveckej v Nitre ocenil v kázni počas sv. omše vysokú hodnotu svätej osobnosti Jána Bosca a jeho spoločnosti pre slovenskú mládež ako jadro národa a pre všetky národy sveta, kde dielo saleziánske už zakotvilo.
Na slávnosti zúčastnili sa zástupcovia verejného a súkromného života mesta Nitry na čele s nitrianskym županom a poslancom Štefanom Haššíkom, oddaným spolupracovníkom saleziánov.
Popoludní bolo v saleziánskom ústave požehnanie so Sviatosťou Oltárnou a potom slávnostná akadémia v Katolíckom kultúrnom dome, kde sa shromaždila celá veriaca Nitra všetkých vrstiev občianstva. Akadémiu otvoril miestny cirkevný spevokol pod taktovkou Rudolfa Valenta. Riaditeľ saleziánskeho ústavu Anton Lovás prenikavým a výrazným preslovom krásneho obsahu vsadil do sŕdc Nitrančanov lásku k Don Boscovi, k saleziánom a celej spoločnosti.
Oratoriáni ústavu predstavili sa spevom dvoch lahodných piesní, recitáciou a divadelnou hrou zo života Don Boscovho — Malý pastierik.
Náročné nitrianské obecenstvo prijalo celú akadémiu s nevšedným nadšením, rovnako ako aj nitrianské duchovenstvo. Medzi vynikajúcimi hosťami bol J. E. Dr. Karol Kmeťko, biskup, ktorý povolal svojho času kongregáciu saleziánov z Taliánska na Slovensko a ktorý je najúčinnejším ochráncom, podporovateľom a priekopníkom saleziánov v slovenskej Nitre.
KTK.
Topoľčany oslávily ... Topoľčany veľmi srdečne oslávily"minulú nedeľu sviatok sv. Don Bosca. Najprv bola trojdenná prípravná pobožnosť. Kaplnka ústavu bývala preplnená ráno i večer. V sobotu večer sa dlho spovedalo i po večernej pobožnosti. Na sviatok sv. Don Bosca, dňa 31. jan. o pol 9. hod. za účasti oratoriánov, ich rodičov a početných saleziánskych spolupracovníkov z mesta a širokého okolia posvätil krásny oltárny obraz sv. Don Bosca v kaplnke ústavu J. B o k o r, inšpektor saleziánov. Po posviacke prehovoril k prítomným, načo celebroval sv. omšu. Oratoriáni pristúpili k sv. prijímaniu. Po sv. omši všetci prítomní nábožne pobozkali relikvie sv. Don Bosca. Oteckovia oratoriánov, ako krstní otcovia nového umeleckého obrazu sv. Don Bosca, zapísali sa do Pamätnej knihy ústavu a chlapcom-orato-riánom sa poskytlo malé občerstvenie.
O pol. 11. hod. boly vo farskom chráme slávnostné služby Božie. Príležitostnú kázeň pred velkým zástupom ctitelov sv. Don Bosca povedal Jozef Bokor, inšpektor saleziánov. Predstavil prítomným sv. Don Bosca ako muža hlbokej viery v Prozreteľnosť Božiu, veľkého učiteľa mládeže a moderného obnoviteľa generácií. Slávnostnú sv. omšu za asistencie kňažstva a saleziánskych oratoriánov celebroval Msgr. Anton Richter, topoľčianský dekan-farár. Cez sv. omšu spieval sbor saleziánskych oratoriánov latinskú sv. omšu „Missa de Angelis".
Popoludní o 2. hod. bola v divadelnej miestnosti Katolíckeho domu prednáška pre saleziánskych spolupracovníkov a divadelné predstavenie: „Malý Parížan". Po predstavení sa rozdávaly oratoriánom odmeny za usilovné a vytrvalé navštevovanie oratória, za príkladné chovanie a vzorné konanie svojich povinností.
Po slávnostnom večernom požehnaní o 8. hod. sa predstavenie zopakovalo k všeobecnej spokojnosti priateľov saleziánskej myšlienky a dobrodincov diela. KTK.
Starosť o kňazský dorast vo Francúzsku. V mnohých diecézach Francúzska, vládnu smutné náboženské pomery. Všade veľmi cítia nedostatok kňažstva, kňazského dorastu.
Príčiny tejto biedy sú viaceré. Najmä náboženská nevedomosť, znesväcovanie manželského stavu, odcudzenie sa cirkevnému smýšľaniu a hmotné hospodárske pomery.
Po minulej laickej výchove nie je div, že moderná francúzska mládež nemá smysel pre veci náboženské a tým ani pre kňazské povolanie. Je predsa isté, že mládež sa môže veľkodušne darovať Bohu a Cirkvi len vtedy, ak je vychovaná v kresťanskom ovzduší, ak je vedená k modlitbe a ak sa naučí oceňovať krásu obcovania i Bohom.
Každoročne putujú vo Francúzsku zbožní veriaci na pútnické miesto Puy-Notre-Dame, aby tam vzývali Pannu Máriu o fzbudenie kňazských povolaní v národe.
Aj v minulom roku putovali tam mnohí veriaci, medzi nimi jocistická mládež, najmä dievčenská. Mnohí vystupovali bosí na pútnický vrch Massiv Central. Niesli sošky Panny Márie, spievali mariánske piesne a modlili sa hodinky.
Bola tu elita francúzskeho robotníctva, ozaj výkvet dlhoročnej kresťanskej výchovy. Boli tu mužovia, ktorým sa Kristus stal spoločníkom na ceste, Cirkev zasa dobrou matkou a istým sprievodcom. Prežívali tu chvíle v ovzduší, naplnenom modlitbou a nadprirodzenom. Horlivý kňaz P. Donceur, prehovoril k nim o smutných náboženských pomeroch a o naliehavej potrebe hojného a dobrého kňazského dorastu. Jeho slová boly výzvou.
Odvtedy nastala bohatá žatva povolaní, mnohí mladíci z radov Jocistov a Jacistov sa hlásili do seminárov, odhodlaní prekonať všetky ťažkosti, ktoré nesie so sebou kňažstvo a príprava naň.
Dobré by bolo, keby i spolky našej mládeže venovaly viac pozornosti otázke kňazského dorastu u nás. KTK.
Snemovanie kongreganistov v Ríme. Od 11. do 14. jan. konaly sa v Ríme v miestnostiach Kongregácie Prima Primaria a Scaletty schôdzky kongreganistov, a to osobitne pre starších a mladších kongreganistov. Každý deň boly dve prednášky, medzi ktorými bola schôdzka jednotlivých sekcií. Starším prednášal P. Henrich Baragli S. J., mladším P. Floridus Giantulli S. J. a známy prednášateľ na apologetických kurzoch. P. Augustín Caragnani, S.. J. Prednášatelia najprv rozvili tému: K Ježišovi skrze Máriu a daly schôdzkam praktické zameranie: lepšie poznať Matku Božiu, lepšie poznať seba a zintenzívniť svoj vlastný duchovný život a kongreganistic-ký apoštolát. V prvý deň rečníci hovorili na témy: Mária v katolíckych článkoch viery a Charakter a čistota, v druhý: Mária v kresťanskom duchovnom živote a Život v kongregácii, v tretí: Mária Kráľovná sveta a Apoštolát. Schôdzky jednotlivých sekcií boly tiež veľmi prakticky zamerané. Po celé tri dni účastníci mali príležitosť v krásnej výstave oboznámiť sa s mnohými knižkami a publikáciami o Preblahoslave-nej Panny Márii a študovať názorné ta-tabuľky, svedčiace o vzraste počtu členstva v mariánskych kongregáciách a o činnosti jednotlivých sekcií v Ríme. KTK.

Literatúra

R. Gajar

Literatúra.
P. Alberti Don Bosco. Poslovenčil a spracoval Jur Koza Matejov. Vydala Správa Saleziánskych spolupracovníkov v Bratislave, Miletičová ul. č. 597. Strán 446, cena broš. po Ks 30.—, viaz. po Ks 45.—.
Sté výročie veľkého a ozaj prozretelného Don Boscovho saleziánskeho diela nemohli vari slovenskí saleziáni lepšie osláviť ako vydaním krásneho životopisu sv. Jána Boscu od P. Albertiho. Týmto činom dali slovenskej verejnosti do rúk dielo, ktoré nielen velmi dobre zapĺňa krikľavú medzeru v našej spisbe, ale stáva sa priamo priekopnícky-obrodzujúcou udalosťou v našom náboženskom živote.
Sv. Ján B o s c o, ktorého život tak krásne a pútavo načrtáva toto dielo, je veľduch, hrdina, ktgrý svojím čarom, svojím svetovým zameraním, hĺbkou i šírkou vedel strhnúť do svojich krážov, možno povedať, celý svet. Nevšedné dary prírody a svet nadzemských, nadprirodzených krás spojily sa v ňom v ideálny súlad a vytvorily typ svätca, vychovávateľa a reformátora, ktorý sa stal záchranou a požehnaním miliónov. Jeho dielo sa požehnane rozvilo i na našom Slovensku, jeho oživujúcim duchom zachraňuje sa a duševne mohutnie naša mládež a sýtia sa tisíce slovenských duší.
Bolo ozaj šťastím, že tento skvelý životopis poslovenčil a spracoval Jur Koza Matejov, vari najšťastnejší popularizátor myšlienky a znalec duše slovenského ľudu. Bolo priam potrebou opísať život sv. Jána Boscu takýmto štýlom. Sv. Ján Bosco bol popri svojom hlbokom zakotvení v Bohu a nevšedných vlohách svätcom naskrz praktickým, žijúcim v najužšom spojení s ľudmi, s ich radosťami a žiaľmi. Ako najlepší priateľ, otec a kňaz hlboko cítil každú telesnú a duševnú núdzu nielen svojho okolia, ale i celého vtedajšieho ľudstva a hľadal na všetko liek a pomoc, často až s nadľudským úsilím. Nikdy však sa nesnížil na banálnosť a povrchnosť. Táto triezva, praktická a krištáľová jasnosť nápadne bije do očú i v jeho nadprirodzenej veľkosti. Práve preto ju najlepšie vystihuje štýl, ktorý je súčasne umelecky i populárny.
Tento životopis nemožno však hodnotiť len ako literárnu udalosť. Má oveľa širšie a dôležitejšie poslanie. Prináša liek na najpálčivejšie rany terajšieho ľudstva: opisuje očividný zásah Božej Prozreteľnosti do osudov ľudstva. Je odsúdením hmotárstva, nelásky a každej nízkosti. Je skvelou obranou Kristovho učenia a poslania Cirkvi. Zachraňuje, vzpriamuje, ukazuje smer a vedie k najvyšším métam šľachetnej ľudskosti, prežiarenej láskou a milosťou. Je románom s najnapínavejšími príhodami a najdramatickejšími záplietkami. Je eposom najrozmanitejších, ale aj najpravdivejších udalostí. Je hymnou najkrajšieho človečenstva na Tvorcu všetkého dobra a krásy Boha.
Čítajte toto dielo a uvidíte, že sa nebudete vedieť od neho odtrhnúť. Don Bosco vás uchváti. Každý v ňom nájde to, čo potrebuje: aký je a aký má byť.
Knihu preto vrele odporúčame každému: rodinám, spolkom, verejným knižniciam i jednotlivcom. J. R. Vanko.
Kazimierz Rosinkiewicz: Huncút. Podľa šiesteho vydania preložil P. G. Skalanovič. Vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave 1943. Strán 246. Cena broš. 35 Ks.
Menovaná kniha je cenným prínosom do našej literatúry pre deti, ktorá v poslednom čase potešiteľne vzrastá. Je to i svedectvom toho, že sme pochopili význam a dôležitosť dobrej knihy pre mládež, ktorá pre nedostatok jej mentalite zodpovedajúcich diel siahala a siaha často po napínavých krvákoch a detektívkach, o smutných následkoch čoho, myslím, netreba hovoriť. Tomuto zlu predídeme len vtedy, ak dáme našej mládeži do rúk dobré, životné, pútavé hodnotné knihy, akou je i spomenuté dielo, v ktorom známy autor ozaj zaujímavým spôsobom podáva drobné vtipné a veselé udalosti a príbehy zo života svojho hrdinu huncúta Stanka Lubiča — odohrávajúce sa v súkromnej škole v „Ochrane". No Stanko nie je len podareným huncútom, ale i nositeľom a živým príkladom čností, ktorými sa má skvieť každý chlapec vo veku 11—15 r. Školská mládež ju bude iste čítať so zatajeným dychom a práve preto by nemala chýbať ani v jednej školskej prípadne i obecnej knižnici. Prekladateľa načim za šťastlivý výber a krásny preklad len pochváliť. R. Gajar.

Katolícke kázne

Dr. Štefan Faith

Rediguje Dr. Štefan Faith, univ. prof. Bratislava, Kapitulská 1.
Dr. Štefan Faith:
Praedicator evangelicus.
Mnohí kazatelia nedôverčivo sa dívajú na homiletiku. Môžu mať pravdu, od toho závisí, aké dôvody ich vedú k tomu. Homiletika nie je neomylná, ani všemohúoa. Neomylná preto, lebo niektoré jej zásady nemajú absolútnej platnosti. Všemohúca preto, lebo nemôže nahradiť to, čo u kazateľa nevyhnutne predpokladá. A môžu sa odvolávať aj na najvyššiu cirkevnú autoritu. Pápež Benedikt XV. v encyklike „Humani generis" 7. roku 1917, ktorou chcel pozdvihnúť kázeň na vyššiu úroveň, napísal tieto pozoruhodné slová: „Neque in ordine supernaturali humanis tantum adminiculis quidquam proficitur."
To je základná myšlienka encykliky. Tvrdé slová, ale pravdivé. Len teória a homiletické pravidlá nestačia, neznamenajú nič. Je tu niečo, čo teória predpokladá a musí predpokladať.
Sv. Otec kreslí úpadok kázne a hovorí: „Či azda kázeň nie ie už tá, čo bola v dobe apoštolskej, nie je už viac živá a účinná a prenikavejšia, ako dvojsečný meč? Či azda tým, že sa každodenne používa, stal sa meč tupým? Je to vina kazateľov. Nepoužívajú tento meč tak, ako by mali. Predsa nemôžeme povedať, že časy apoštolov boly lepšie, ako sú naše, ako keby ľudia vtedy boli ochotnejšie prijímali evanjelium".
Potom rozoznáva dva typy kazateľov: declamator vaniloquus a praedicator evangelicus. Tento prvý typ je príčinou úpadku. Sv. Otec ho opisuje podrobne, ale má pred očami viac talianske pomery. No, nejdeme sa tu ním zapodievať. Vieme si ho ľahko predstaviť. Nás bude zaujímať ten druhý, lebo tým máme byť, takých kazateľov potrebujeme, k takému typu sa máme dopracovať aj my.
Praedicator evangelicus! To je typ nadprirodzený, ktorý sa vlastne nerodí na pôde homiletiky. Homiletika ho predpokladá, prijíma ho, pomáha mu, vedie ho, kliesni mu cestu, ale ho nestvorí. Stvorí ho milosť Božia. A tá neviditeľná nadprirodzenosť postaví si do služby i prirodzené prostriedky: bude užívať úhľadné formy výrazové a citové, bude chápať svojich poslucháčov, porozumie zákony rozumu a srdca, použije vedomosti a skúsenosti a takto nadprirodzená pravda sa stane telom. Aj tu platí: gratia non destruit náturám.
Pravzor tohto typu vidí Benedikt XV. vo sv. Pavlovi. On je ten pôvodný praedicator evangelicus. A z čoho sa kázeň zrodila, tým sa musí aj reformovať. Sv. Pavol celý svoj kazateľský úrad, svoje rečníctvo, svoje vedomosti, svoje vzdelanie vo veciach nadprirodzených pokladá za dar milosti. To je milosť povolania. Dostal ju bez svojej zásluhy. Je to preň nevysloviteľné vyznačenie. Ale aj splniť túto úlohu môže iba pomocou milosti. Sv. Chrysostom hovorí o ňom, ie preto bol na istý čas pozbavený zraku, aby potom svojím nadprirodzeným zrakom a svetlom zjavených právd osvetlil celý obvod zeme.
Takto by mal ponímať každý kazateľ svoj úrad a svoju úlohu, ako zvláštne vyvolenie a milosť. Táto úloha je tak vznešená, že sa iba prirodzenými prostriedkami splniť nedá. Sv. Pavol tri takéto kazateľské zásady praktizuje v svojej apoštolskej činnosti: 1. Vôľu božiu pokladá za svoju životnú filozofiu, 2. S radosťou trpí za vec, ktorú ohlasuje, 3. Modlí sa.
Teda nepoznal sv. Pavol nijakú rétoriku? Nepoznali apoštolovia zákony rečníctva? Pekne odpovedá na to francúzsky jezuita Longhaye: Keď Syn Boží vstúpil do svojej slávy, vtedy tu na zemi umlklo slovo božie. Ale za zmiznutým kráľom ide jeho sprievod, ku ktorému aj my patríme a ktorý prestane až na konci sveta, nekonečný to sprievod kazateľov, ktorí boli viacmenej inšpirovaní, ktorým Boh viac alebo menej pomáhal, aby ďalej ohlasovali slovo božie a ho prinášali všetkým pokoleniam. Na začiatku tohto kráľovského sprievodu, tohto kazateľského potomstva Ježiša Krista kráča vyvolená skupina, ktorá je skutočne jedinečná. U týchto veľkých mužov božích kázeň je práve tak mimoriadna, ako ich úrad. Boli a zostali bez vedeckého vzdelania. Keď im Duch Sv. naraz udelil vedomosť nadprirodzených vecí a dar rečí, vôbec im nepridal jemnosť a eleganciu rétoriky. Boli to mužovia bez rétoriky, ale nie bez prirodzenej výrečnosti. Pravda, nadprirodzené dary zosilňovaly ich vrodené rečnícke vlohy, bez toho však, že by ich boly zjemnily a uhladily.
Rečníctvo sv. Pavla má teda prirodzenú silu, ale jeho spôsob je taký nedokonalý a slabý, že podľa ľudských zákonov nemôžeme mu pripisovať úspech. Fénelon hovorí, že sv. Pavol vedel i dokazovať i presvedčovať, bol teda podstatne výborným filozofom a rečníkom, lenže to je divné, že jeho rečníctvo nezakladalo sa ani na logike, ani nemalo ľudskej presvedčivej sily. Všetok jeho úspech pochádzal shora.
Sv. Augustín vtipne poznamenáva: „Čo ma najviac naplňuje obdivom, to je to, že apoštolovia našu rétoriku užívajú s určitou im vlastnou rétorikou, takže naša u nich ani nechýba, ale ani nevyniká." Toto rečníctvo zodpovedalo prvým dobám Cirkvi, ale dnes už nie je aktuálne, hovorí sv. Augustín, lebo apoštolské doby pominuly. Také bolo rečníctvo apoštolov! Nijaká iná reč by sa nebola pre nich hodila a zase ich reč nehodí sa pre nikoho.
Toto je tá zvláštna apoštolská rétorika, rétorika nadprirodzená, ktorú smieme a máme užívať aj my. Je to rétorika lásky a božskej vášnivosti.
Opravdivá výrečnosť prichádza zo srdca. A najsilnejšia je vtedy, keď kazateľ je opanovaný iba jednou vášňou, ktorej sa úplne oddá. Sv. Pavol má to najväčšie šťastie veľkých rečníkov, že všetka sila jeho rečníctva spočíva vo vášni za Krista. Tak sa zdá, že všade nosieva so sebou obraz osláveného Krista, ktorého videl na ceste do Damašku. Ako keby pri každej príležitosti bol prenasledovaný touto víziou, ako keby bol ňou priamo posadnutý! Je naplnený božskou vášnivosťou za Krista, o ktorej tak nadšene vedel kázať sv. Chrysostom, že si dovolil výraz: „Srdce Pánovo je srdce Kristovo." Chce, aby sme v láske prišli k poznaniu pravdy. A to je veľké tajomstvo rečníckeho umenia, oveľa vznešenejšie, ako umenie samo. Sv. Pavol je výrečným, lebo miluje. Je obdivuhodným kazateľom, lebo vášnivo miluje Krista. Boh by istotne obdaroval Cirkev bohatými darmi, keby jej poslal geniálnych kazateľov, ale je ešte niečo lepšie, čo si môžeme želať: Nech nám daruje mužov, ktorí budú naplnení ohnivou vášňou za Krista.
Kázne sviatočné a príležitostné.
Na Kvetnú nedelu.

Drahí veriaci! Veľkí ľudia — vladári, štátnici, učenci, umelci atď. — zaslúžia si, aby sme ich oslavovali, uctievali a preukazovali im lásku. Lebo veď ak sú naozaj veľkí, ak veľké a cenné veci vykonali, sú našimi dobrodincami a dobrodincami celého ľudstva. Lenže skôr, ako by sme im preukázali nejakú úctu, treba si nám dobre všimnúť, v čom je ich zásluha; ináč naša úcta nebude ani pravá ani úprimná ani trvalá.
Dnešné sv. evanjelium rozpráva nám o oslavách skromných pravdaže, ktoré spravili niektorí — nie mnohí — Zidia najväčšiemu dobrodincovi ľudstva, najvyššiemu vladárovi sveta, Kráľovi kráľov, P. Ježišovi. Lenže vedeli oni, prečo oslavujú P. Ježiša, v čom je ozajstná zásluha Bohočloveka? Nie, nevedeli. Ani jeho najbližší učeníci vtedy to ešte jasne nevedeli, ba ešte i po jeho zmŕtvychvstaní mali nesprávny pochop o jeho poslaní. Len pôsobením Ducha svätého stalo sa im všetko srozumiteľným.
Verejný život P. Ježiša blížil sa ku koncu. Približovaly sa Veľkonočné sviatky a Pán Ježiš šiel do Jeruzalema. Neďaleko od Jeruzalema, v Betánii, spravil jeden z najväčších zázrakov, vzkriesil Lazára. No zaťatým židovským vodcom ani tento zázrak neotvoril oči, lebo boli zaslepení, nemali vnútornej prípravy spoznať hlavné poslanie Pána Ježiša. No našli sa predsa takí, ktorých Lazárovo vzkriesenie zarazilo. Videli v Ježišovi mimoriadneho človeka, hoci nevideli v ňom toho, koho mali vidieť. Chceli mu však pripraviť slávnostnejší vchod do Jeruzalema. V iných okolnostiach p. Ježiš by sa bol postavil proti takejto verejnej oslave. Teraz ju dovolil. Ba ešte poslal dvoch zo svojich učeníkov, aby mu priviedli osliatko, na ktorom ešte nik nesedel. Priviedli ho. Oduševneniu nebolo koncakraja. Mnohí predstierali svoje šaty na cestu, po ktorej mal ísť P. Ježiš; druhí s palmovými konármi v rukách ho sprevádzali. Všetci s oduševnením kričali: „Hosana! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Požehnané kráľovstvo otca nášho Dávida, ktoré už prichádza, hosana na výsostiach." Áno, Ježiš je požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Áno, prichádza už kráľovstvo Božie. No tí, čo to kričali, nevedeli dobre, čo kričia. Slová na jazyku mali síce dobré, no vo svojich srdciach mali nesprávny pochop o Mesiášovi, o kráľovstve Božom. Predstavovali si Mesiáša a jeho kráľovstvo svetským, zemským spôsobom. Nazdávali sa, že teraz už konečne ide P. Ježiš založiť mocnú politickú ríšu, v ktorej budú vládnuť Zidia a podmaní a si všetky národy. V ich srdciach bolo kráľovstvo tohto sveta, a nie kráľovstvo božie.. . Predstavovali si tento vchod do Jeruzalema ako prvý krok ku túženému zemskému kráľovstvu; nebol to vchod nejaký zas až veľmi nádherný, nie taký ako usporadúvali vtedajší vládcovia sveta; bol to vchod skromný; no tí, čo boli okolo P. Ježiša, verili, že Boh zázračným spôsobom pošle celé légie vojsk svojmu Mesiášovi, aby vyhnal cudzincov z Palestíny a založil slávne židovské kráľovstvo. P. Ježiš však celkom inakšie myslel o svojom kráľovstve. Dovolil síce túto skromnú slávnosť, lebo sa chcel takrečeno úradne a slávnostnejšie ukázať ako sľúbený Mesiáš; no dovolil to, aby sa vytplnily proroctvá. Čoskoro sa však skončila i táto malá slávnosť, a P. Ježiš šiel tam, o čom ľudia myslia, že je to zánik; no pre kráľovstvo Božie práve to značilo plodnosť a silu.
Kráľovstvo Božie — a kráľovstvo tohto sveta! Drahí veriaci! Zamyslime sa o týchto dvoch veciach, keď chceme naozaj a plno porozumieť slová: „Blahoslavený, ktorý prichádza v mene Pánovom."
Ľudia často oceňujú len to, čo očami vidia: bohatstvo, rozkoše, slávu, krásu.. . No Ježiš ide hlbšie. On má smysel predovšetkým pre neviditeľné hodnoty. Svet vidí len túto zem, Ježiš hľadí predovšetkým na nebo, a s neba hodnotí zemské veci. Pre Ježiša zemský život je len bolestným putovaním ku čomusi inému, ku konečnému cieľu, ku Bohu. Terajší život má len natoľko hodnotu, nakoľko nás vedie ku večnému životu. Ľudia by sa radi celkom na zemi usadiť, na zemi by si chceli zariadiť posledný a konečný príbytok. Preto sa boja smrti, chorôb, biedy, uponíženia a opovrhnutia; pre Ježiša tieto veci sú síce tiež bolestné, no ony môžu veľmi dobre slúžiť dostať sa ku Bohu. Pochopovanie P. Ježiša volá sa kráľovstvo Božie; pochopovanie ľudí volá sa kráľovstvom tohto sveta. — Drahí veriaci! P. Ježiš prišiel na túto zem práve preto, aby nám ukázal, že sme my nie určení ostať tu navždy, že tu nemáme stáleho príbytku. Prišiel prízvukovať kráľovstvo božie. A hľa, práve toto nechceli pochopiť Zidia, ani tí, čo kričali „hosana". Ich slová „Blahoslavený, ktorý prichádza v mene Pánovom", boly len slová, no v ich srdci nebolo porozumenia pre Kristovo kráľovstvo.
Drahí veriaci! My si máme zaumienif, že takto postupovať nemôžeme. Musíme pochopiť P. Ježiša, ako On chce, aby sme ho pochopili. Áno, i my máme volať P. Ježišovi „Hosana! Blahoslavený, ktorý prichádza v mene Pánovom", lenže v prvom rade musíme to kričať naším srdcom, naším vnútorným presvedčením sa v Kristovom učení a najmä naším životom podľa Kristovho učenia. Len potom budú mať smysel tie slová i na našom jazyku. Raz navždy sa musíme rozhodnúť ísť za Kristom, ale za skutočným Kristom, trpiacim, poníženým. Nevymýšľajme si Krista tak, ako si ho predstavovali Židia. Takého Krista niet! Kristus nemá porozumenia pre kráľovstvo tohto sveta. Kráľovstvo tohto sveta patrí nie Kristovi, ale komusi inému. Tomu, ktorý sa síce vydáva za Krista, sľubuje všeličo ľuďom, no v skutočnosti je proti Kristovi. Všetci tí, čo sa neusilujú ísť naozaj s Kristom, skôr-neskôr pridajú sa ku antikristovmu kráľovstvu.
Slávnostný sprievod s Pánom Ježišom približoval sa k Jeruzalemu. Sám P. Ježiš nebol však ako svetskí vladári, čo sa roztápajú v požívaní slávy. P. Ježiš bol zamyslený, ba smutný. Vedel dobre, kde ho vedie tento sprievod! Vedel, že za krátky čas toto „Hosana", zmení sa na „Ukrižuj ho." Bol smutný. Možno i preto bol smutný, že vedel už napred, aké budú mnohé jeho sprievody v dejinách ľudstva. Vedel, že i mnohí kresťania budú mu síce ústami volať „Hosana", ale životom ho ukrižujú nie menej ako Zidia. Všetko videl, cez všetko prenikala jeho božská prezieravosť a vševedúcnosť. Keď prišiel slávnostný sprievod na Olivový vrch, s ktorého bolo vidieť sv. mesto Jeruzalem, sprievod sa zastavil. P. Ježiš pozerá na sv. mesto a ... plače. Pre prítomných bol to podistým nečakaný plač medzi tými výkrikmi radosti a osláv. Prečože plakal P. Ježiš? My často zabúdame na tento plač, keď je reč o slávnostnom vchode do Jeruzalema. Ale Ježišov plač je významný a hlbokého smyslu. Prečože teda plače pri pohľade na mesto? Sám nám to povie: „Ó, keby si poznalo i ty, a to v tento svoj deň, čo ti slúži k pokoju; ale teraz je to skryté pred tvojimi očami. Lebo prídu na teba dni, a tvoji nepriatelia oboženú ťa násypom, a obkľúčia ťa, a sužovať ťa budú so všetkých strán, a na zem ťa porazia, i tvoje dietky, ktoré sú v tebe, a nenechajú v tebe kameňa na kameni, pretože si nepoznalo času svojho navštívenia." Strašné proroctvo! Splnilo sa doslovne pri zničení Jeruzalema . ..
Drahí veriaci! Ale je to povedané len pre Jeruzalem? Či to neplatí pre všetkých ľudí a pre všetky národy? Áno, to je pre všetkých! Človek alebo národ, ktorý nepozná, t. j. nechce poznať čas svojho navštívenia, nechce prijať Krista v plnosti, nechce žiť podľa Krista, taký človek alebo národ je odsúdený na záhubu ...
Drahí veriaci! Spytujme si svedomie, ako sa i my zúčastňujeme v sprievode Kristovom. Ideme my s Kristom, alebo s kýmsi druhým? A či ideme skutočne, alebo sa nám len zdá, že ideme? Aké sú naše slová, ktoré privolávame P. Ježišovi? Je to „Hosana" vyslovené len jazykom alebo dokázané i životom? Poznali sme my čas nášho navštívenia? Spoznali sme Krista?
Budete sa hádam pýtaf: a kdeže je ten Kristus? Komu máme volať „Hosana"? Oh, Kristus nám je velmi blízko! On je v každom našom blížnom. Keď chceme volať „Hosana" P. Ježišovi, volajme „Hosana" nášmu bližnému, t. j. viďme v ňom obraz boží, viďme v ňom Krista, pomáhajme nášmu bližnému, najmä ak je biedny. Veď to robíme Kristovi. „Biedny som bol, v žalári som bol..., a nenavštívili ste ma..." Veď keď Kristovi voláme „Hosana" — a bližného ohovárame, zle mu žičíme, chceme sa mu pomstiť, — robíme tak ako Zidia, ktorí tiež jeden deň volali „Blahoslavený, ktorý prichádza v mene Pánovom — a na druhý deň kričali „Ukrižuj Ho!"
Oddajme sa celkom P. Ježišovi — a to najlepšie spravíme slúžením, pomáhaním bližnému. Naučme sa postupovať, ako ten človek, ku ktorému poslal P. Ježiš svojich učeníkov vziať osliatko, na ktorom mal slávnostne vojsť do Jeruzalema. Ten človek sa nepýtal: prečo, načo, akým právom, veď je to moje. . . Nie! Jemu stačilo vedieť, že Pán to potrebuje. On ani nevedel načo je jeho pomoc P. Ježišovi. No my vieme, načo sú naše obety. Vieme, že ony slúžia na najkrajšiu okrasu Kristovho sprievodu v dejinách. Nie, naše obety a trápenia sa nestratia, ak pochádzajú z nezištnej lásky ku Kristovi. Vieme už napred, že čokoľvek si Pán Ježiš od nás vypožičia, vráti nám to stonásobne.
Usilujme sa, drahí veriaci, tak žiť, taký sprievod tvoriť P. Ježišovi, aby nebol smutný, ako keď išiel do Jeruzalema, aby nemusel zaplakať nad nami a nad naším svetlom, ako plakal nad Jeruzalemom. Amen.

Velký Piatok. Posledné chvíle Spasitera nás nútia k spravodlivejšiemu životu.

P. Korbačka, S. J.

„Kážeme vám Krista ukrižovaného..." (I. Kor. 1, 23.)
Smrteľným smútkom je preplnená dnes každá duša kresťanská; onemel zvon, lebo smúti, oltár je zbavený ozdoby, svätostánok je prázdny, — smútok prebýva v ňom; zvučný hlas organa nepočuť a miesto radostných piesní zaznieva plač Jeremiáša proroka... Prečo je tento smútok? . .. Vieme a cítime to všetci, veľká bolesť nedovolí mnoho hovoriť . .. Na západnej čiastke Jeruzalema sa nám ukazuje holý vŕšok, na ktorom sa ani tráva, ani strom neurodí, ani nijaký kvet nerastie; holý vŕšok, kde vietor previeva ľudskými kosťami, holý v ŕ š o k, na ktorý s hrôzou pozerá žijúci. G o 1 g o t o u, alebo Kalváriou sa volá, po našej reči Vrchom Lebiek. Toto je miesto tých, ktorých odsúdili na popravu; mnohí nechali už tam svoj život, ale ani jeden z nich nikdy neupútal tak na seba pozornosť, ako ten, ktorého idú teraz ukrižovať. Z veľkého zástupu jedni ho ľutujú a oplakávajú, druhí zase horia pomstou a zúria proti nemu, — jedni by ho radi vyslobodiť z rúk katov, druhí by ho zase aj desať ráz popravili... Ktože je to ten, ktorý tak upútal na seba pozornosť ohromného zástupu?... To je J. Kristus, dobrý pastier, ktorý položil život za ovce svoje ...
Čo, ozaj musí zahynúť pravda, ozaj musí zvíťaziť všetko možné sprisahané zlo na svete? ... Oblaky prichádzajú a odchádzajú a predsa neprichádza blesk a hrom, ktorý by spojencov diabla zrazil? Kórea, Dathana a Abirona pre jednu jedinú vzburu prehltla zem a vrahom Syna Božieho nemôže nikto prekaziť katanskú prácu?! ... Nie! On musí zomrieť! Hrdina utrpenia na kríži dokončieva svoj boj. Ó láska, akú veľkú silu a moc máš! Ježiša Krista s neba na zem si priniesla, otrokom si ho spravila, cez nesmierne množstvo utrpenia si ho povodila a na koniec si ho na drevo kríža doniesla. Kto miloval tak kedy, kto miloval tak veľmi, kto miloval tak úprimne a vytrvanlive? Veru „nikto nemá väčšej lásky nad tú, keď kto položí svoj život za svojich priateľov", hovorí sv. Ján evanjelista 15, 13, a s v. Bernard poznamenáva na to: „Ty si mal, Je-žišu, väčšiu lásku, lebo si položil život aj za nepriateľov" ... Už došiel na Kalváriu so svojím ťažkým krížom a predsa sa nezmenšuje jeho láska; stojí na vrchu opovrhovania a strašnej smrti, ukrutná nevďačnosť ho prenasleduje, a predsa sa nezmenšuje jeho dobrota a dobroprajnosť voči ľuďom; pretrpí všetko, obetuje všetko, len aby dobre urobil ľuďom, pred ním leží kríž, povrazy, klince a kladivo, kati stoja už pri ňom a On ani teraz nehľadí na seba, ale na človeka, ktorého si zaumienil vyslobodiť ...
„Ukrižovali ho", — hovorí sv. Ján evanjelista 19, 18. Toto je tá najsmutnejšia a najhroznejšia udalosť, ktorú svet kedy videl. A je to vôbec možné, že na tom kríži vskutku visí všemohúci Syn Boží? . . . Veď počuli sme o sile jeho rúk, len ich pozdvihol a morské vlny sa ulíšiľy, len kývol nimi a najprudšia víchrica stratila svoju silu; počuli sme o jeho nohách, že chodily po mori, ako po pevnej podlahe; tie nohy, že sú teraz priklincované a zmeravené? Jeho svätá tvár* ktorá sa nedávno na hore Tábor skvela ako slnce, tá drahá tvár, že zbledla a obelela, ako krieda?!.. . Majstre náš, Ježišu, čo sa to stalo? Či si už nie Bohom? Či si nie mocnejší ako rímski vojaci? My sa trasieme, začíname pochybovať, prosíme ťa: Hovor, Pane, aby nezahynula viera naša, uspokoj a poteš nás?! A Kristus počuje našu prosbu a odpovedá: „M a 1 o v e r n í, aj vy sa pohoršujete nado mnou? Neviete, že Kristus musel trpieť a tak vojsť do slávy svojej? Vojaci plnia len vôľu moju, nie oni, ale ja sám som sa pribil na kríž dobrovoľne a slobodne ...
A predsa, hoci nám tak ťažko padá hľadieť na umierajúceho Syna Božieho, ten okamih je pre nás povzbudením, že môžeme u trpiaceho Ježiša hľadať ochranu a posilnenie v krížoch a starostiach každodenných. Pravda, keď ich srovnávame s utrpením Pána Ježiša, poznáme, že sme veľmi ďaleko od utrpení Spasiteľa nášho. Možno, že sa aj nás dotkla choroba, bieda, ale či sme povedali s Jóbom: „Hospodin dal, Hospodin vzal, ako sa Hospodinovi zaľúbilo, tak sa stalo"? (Jób 1, 21.) Možno, že na tomto šírom svete nikoho nemáš, kto by ťa potešil a predsa kríž tvoj nie je ani tieňom kríža Kristovho ... Ktože z nás bol zradený priateľom viac, ako P. Ježiš, ktorého zradil vlastný apoštol Judáš; kto zažil z nás väčšiu nevďačnosť, ako P. Ježiš, ktorý bol opustený a zradený všetkými, ktorým dobre robil; kto z nás bol potupený viac ako P. Ježiš, ktorému sa posmievali ako bláznovi? Kto z celého sveta a zo všetkých národov môže zvolať ako P. Ježiš: „Ó vy všetci, ktorí idete po ceste, pozorujte a viďte, či je bolesť ako moja!" (Nár. Jer. 1, 12). Ako sa mu nikto nevyrovná v láske a v moci, tak ani v bolestiach. On nemal mnoho ráz ani kde hlavu skloniť, bol opustený, bol nenávidený, bol zradený a predaný na smrť. A my stojac na brehu nesmierneho mora bolestí Kristových, čože môžeme cítiť, — iba maličkosť svojich malých a nepatrných bolestí. Áno, on je ten jediný a najväčší trpiteľ, on je kráľ bolestí, ktorého muky vynikajú nad všetky muky sveta, on je kráľ s bolestnou korunou, na bolestnom tróne, kráľ, pred ktorým sa i tá najväčšia bolesť v prachu korí a stráca. Tam na Kalvárii kráľuje a panuje, tam si ho všetky bolesti sveta vyvolily za kráľa, keď sa s celým svetom chytil do boja a tam svojou nekonečnou trpezlivosťou zvíťazil!
Práve preto len pod jeho sv. krížom nájdeme pokoj a útechu, lebo jedine on, ktorý mal sústrasť s lotrom trpiacim, ktorý odpustil s radosťou aj svojim nepriateľom, jedine on môže mať úprimnú sústrasť k nám. Verte, že keby ste prebrázdili celý svet po suchu i po mori, vo vzduchu i pod zemou, nikde nenájdete toľko útechy, ako pod krížom Spasiteľa . ..
Ale niet takej zemskej biedy a utrpenia na svete, ktoré by nemalo svoj koniec, — a tak dokončieva sa aj utrpenie Bohočloveka: „Ukrižovali ho" .. . Ukrutným bičovaním zmordované telo, na ktorom „od päty po hlavu niet nič zdravého: samá rana a sinka a oteklina, neobviazaná, ani liekmi neopatrená, ani olejom neuľavovaná" (Iz. 1, 6), — toto telo je položené na lôžko, ktoré je utvorené z dvoch brvien na kríž sbitých; umierajúca hlava má miesto podušky tŕňovú korunu, smädom vyschnuté ústa miesto občerstvenia ovlažované sú octom a žlčou. Vyhasínajúce oko vidí miesto priateľov pri sebe dvoch lotrov a pod krížom zástup rúhajúcich sa nepriateľov a ešte k tomu všetkému aj na smrť zarmútenú Matku. . . Národe môj, čo som ti učinila? Ja som ta povýšil nad všetky národy a ty mňa na drevo kríža?! .. . Ruku na srdce, či táto výčitka nepadá aj na nás?... „Ranený bol pre neprávosti naše, ubitý pre bezbožnosti naše... a ranami jeho sme boli uzdravení. (Iz. 53, 5.) Akože sme sa mu za toto odvďačili?...
Ktože vytesal potupné drevo kríža, ak nie naše pohoršlivé správanie? Kto vyzdvihol drevo kríža medzi nebo a zem, ak nie naše do neba volajúce hriechy? Ktože mu uplietol tŕňovú korunu, ak nie naša pýcha? Ktože mu povbíjal kliny do rúk a nôh, ak nie naša lenivosť? Ktože ho napájal žlčou, ak nie naša n e s t r i e d m o s ť a naše rúhavé reči, ktorými kazíme a kradneme česť svojho bližného? Ktože ho zbavil šiat, ak nie naša nečistota a lakom-s t v o? Čože prebodlo jeho srdce, ak nie náš hnev a nenávisť k b 1 i ž n ý m? .. .
A on predsa, napriek tomuto všetkému, ukázal, ako veľmi nás miluje, — nie jednu kvapku krvi vylieva za nás, ktorá by k nášmu vykúpenia bola stačila, ale vylial všetku svoju krv za najhroznejších útrap, — ako hovorí sv. Ján Zlatoústy... Či jestvuje na svete toľko jazykov, aby ho pre tento skutok dôstojne vedely osláviť? Či jestvuje toľko sŕdc, ktoré by vládaly opätovať túto nesmiernu lásku? Veru nie! Keby listy všetkých stromov boly ľudskými jazykmi, dostatočnú chválu a vďaku by predsa nevládaly vyjadriť, a keby nebeskí vtáci, ryby všetkých riek a všetky červíky zeme maly ľudské srdcia, — Jeho nekonečnú lásku by predsa nevládaly opätovať . . .
Konečne priblížila sa tretia hodina a s ňou i Kristova smrť, on videl, ako sa k nemu blíži, a preto riekol: „Dokonané je" ... V tej chvíli díval sa na celý svoj uplynutý život, pozeral na bohatú ú r o? d u svojej práce, rozpomínal sa na kázne, ktoré povedal, na z á z r a k y, ktoré konal, na milosti, ktoré tak štedro rozdával, na učeníkov a vyznavačov, ktorých získal, — a sladká potecha naplnila jeho dušu. „Dokonané je"... Oslávil meno Otcovo na zemi, krvou svojou očistil ľudské duše, zničil panstvo diablovo, otvoril nebo, spasil svet; a vtedy veľkým hlasom zvolal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svoju dušu!" Toto boly jeho posledné slová, ktoré vyslovil veľkým hlasom, ako by do celého sveta chcel poslať radostnú zvesť, že dokonané je najväčšie dielo, ktoré svet kedy videl, — dielo vykúpenia ľudstva Bohočlo-vekom! Potom naklonil hlavu a vypustil dušu. . . „A hľa, opona chrámová sa roztrhla, . .. zem sa zatriasla, skaly sa pukaly, hroby sa otváraly a mnohé telá svätých, ktorí boli zosnulí, vstaly." (Mt 27, 51—52). Celý svet sa kolísal a ľudia sa báli...
Ale ozaj celý svet? ... Nie! Jedna vec stála pevne, ako veža, vystavená uprostred mora, — bol to kríž Kristov. Skoro celý svet sa rúca, kolíše sa a stená, zem sa trasie, kremeň sa trhá, ľudia sa boja a utekajú, jedine kríž stojí pevne ... A nie je to dnes tak? Veď len nedávno sa začala zem triasť od výstrelov kanónov, len nedávno sa zrútilv mnohé kráľovské a cisárske tróny, o ktorých sa myslelo, že budú naveky trvať. Pevne stojí len kríž Kristov. Dnešná svetová vojna nepoškodí ani jeden punkt zo zákona Kristovho a nezničí z neho nič ani nijaká katastrofa v budúcnosti, lebo: Nebo a zem pominú, ale slová moje nepominú!, hovorí Pán.
My sa teda nemáme čoho báť, lebo kríž pevne stojí a v ň o m j e n a š e spasenie, nádej a sila. Nedivme sa tomu, že Vykupitel sveta zomrel na kríži, lebo potrebné bolo, aby diabol, ktorý pomocou zakázaného stromu slávil svoje víťazstvo, znovu na dreve bol premožený a porazený. .. Radšej sa podivujme jeho nekonečnej láske a milosrdenstvu, ktoré svojou potupnou smrťou preukázal voči nám: A dnes, keď čujeme hlas Hospodinov, nezatvrdzujme srdcia svoje, ale obráťme sa k nemu predovšetkým pokáním, lebo niet mocnejšieho prostriedku k uzdraveniu ľudských vín, ako sv. spoveď a sv. prijímanie. Složme svoje neprávosti, potlačme zlé žiadosti a vášne, zaveďme v rodine zase starý poriadok a zbožnosť: „Lebo nám všetkým treba sa zjaviť pred súdnou stolicou Kristovou, aby si každý odniesol, čo patrí telu, ako činil, buďto dobré, alebo zlé." (II. Cor. 5, 10.)
„Volaj, neprestávaj, ako trúba povýš hlas svoj a oznám svojmu ľudu jeho nešľachetnosť a domu Jakubovmu jeho hriechy." (Iz. 58, 1.) Týmito slovami nás vyzýva Cirkev sv., aby sme nám svereným veriacim nielen kázali, ale volali a to neprestajne. A prečože máme volať k ľuďom? Preto, lebo neprávosť zaplavila celý svet, lebo bezbožnosť všade slávi svoje víťazstvo. My povinní sme kričať národom kresťanským hlasom trúby: Beda národu hrešiacemu, neprávosťami obťaženému, beda synom zlosti, ktorí pochytili zbraň proti svojmu Stvoriteľovi a rúhali sa mu: Beda všetkým hriešnik o mzatvrdlivý ml... Tak aj dnes voláme k dobrým aj k zlým, aby prišli pod kríž, kde sa dnes jednorodený Syn Boží stal obeťou zločinu ľudského, kde hriech zavraždil Syna prečistej Panny. Pristúpme teda bližšie ku krížu, aby nám Ukrižovaný dal na pamiatku to, čo mu ešte na zemi zostalo ...
Pristúpte k nemu vy, ľudia pyšní, lebo pre pýchu vašu hlboko sa vryly tŕne do jeho svätého čela, vám zanecháva tŕňovú korunu. Pre vás, lakomcov, nemá ničoho, pre váš hriech zbavený bol svojho posledného rúcha, vám zanecháva iba svoje slzy, keďže nemáte útrpnosti so slzami bližného svojho. Pristúpte sem, vy s m i 1 n í c i, vám odovzdáva jediné rúcho, ktoré chránilo jeho stydlivosť. Vám, z á v i s t n í c i, zanecháva svoj krvavý pot, ktorý prelieval pre blaho bližných svojich, lebo nechcete urobiť ani jeden krok, ktorým by ste prospeli svojim bližným, alebo človečenstvu. Pristúpte sem vy, opilstvu oddaní, pre vaše hriechy bol napájaný octom a žlčou, — i pre vás všetkých, ktorí jazykom hrešíte, vám zanecháva svoj horký kalich. Pristúpte sem ľudia hnevliví, vám odovzdáva modlitbu: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!" Pristúpte ľudia leniví, vám zanecháva kliny, ktorými bol pribitý. Pristúpte krivoprísažníci a zlodeji, pre vaše hriechy boly prebodnuté jeho ruky, vám zanecháva ostatné kliny... Pristúpte sem aj vy, verní ctitelia jeho, — pristúpte bližšie vy kresťanskí rodičia, vám zanecháva k posilneniu svoj kríž, ktorý k vášmu potešeniu bude stáť na križovatkách ciest a ulíc a pri vchode kostolov, ako jediná záchrana v búrkach života. Pristúpte sem pod kríž Spasiteľa nášho aj vy, ľudia opustení, siroty, vdovy, žobráci, vám zanecháva svoju dobrú Matku...
Ó, zdrav buď krížu, lebo na tebe spočíva nekonečná spravodlivosť, ktorá každému spravodlivo rozdala svoje dary. A my, vidiac dnes nášho drahého Spasiteľa na Vrchu lebiek, ako skláňa umierajúcu hlavu, spomemeňme si na jeho slová: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov" ... To je tá láska nášho drahého Spasiteľa, ktorá ho donútila so-stúpiť s trónu nebeského a skloniť sa k nám maličkým, úbohým, chorým a hriešnym, — to je tá láska, ktorou ešte aj dnes vyhľadáva trpiace a blúdiace duše . ..
V tom istom čase, čo Kristus visí na kríži, o niekoľko krokov ďalej, umiera nešťastný Judáš, obesený na strome... Čože zničilo Judáša, hádam jeho zrada na Kristovi? Nie! Lebo veď ešte vtedy, keď bol podplatený a keď zradne pobozkal Krista, ešte vtedy ho náš Božský Majster menuje priateľom; nie zrada, ale zúfanie ho zničilo! My však nikdy nesmieme zúfať, lebo veď umierajúci Kristus nám prináša odpustenie. A tak my, Božský Spasiteľu, sľubujeme Ti, keď sa nás dotkne bieda a súženie, chceme volať s radosťou a uspokojením so sv. Pavlom: Pane, viem, že utrpenia tohto sveta ani zďaleka sa nevyrovnajú tej sláve, ktorú pripravil Boh tým, ktorí ho milujú! ... Amen.

Na Velký piatok

Róbert Róm

Kríž — strom života.
Keď Adam, náš praotec ležal na smrteľnom lôžku, — tak hovorí svätá povesť, — poslal svojho syna Setha do raja, aby mu doniesol vetev so stromu života, lebo tak dúfal, že vyzdravie. Seth priniesol konár, ale zakiaľ prišiel, otec sa úž odobral na večnosť. Seth zasadil konár na hrob otcov a o z neho vyrastený strom starali sa jeho potomci. Otec zanechával ho na syna. A keď prišiel Veľký piatok, zaslepený ľud vyhotovil z neho kríž a pribil naň svojho Spasiteľa. Hrozný a bolestivý bol pohľad na kríž, keď medzi nebom a zemou visel Pán na strome života, ktorý bol zasadený na Veľký piatok na vrchu Kalvárie. I samo peklo sa zatriaslo, keď bol spustený do zeme. Stál svätý kríž ako strom života v raji a ponúkal svoje ovocie ľudskému pokoleniu. Pohliadnime na sv. kríž! Zprava i zľava kríža Kristovho na kraji toho úzkeho vrchu stoja ešte dva kríže. Visia tam ukrižovaní dvaja lotri. Sú to členovia zlopovestnej lupičskej bandy, ktorá naplňovala strachom vrchy a cesty Judey. Obaja zomierajú.
Často počuť, že ludia v poslednej hodine svojho života ešte raz prežijú celý svoj život. Zjavuje sa obraz za obrazom i pred očami lotra na pravej strane, vidí celú svoju minulosť. Vidí jeden domček. Veľmi dobre je mu známy, známa je mu i tá stará žena, ktorá sedí pri kolovrate, je to jeho milujúca matka. Preplakala celé noci nad ním, zakiaľ on s ľahkomyseľnými kamarátmi vysedával v zlej spoločnosti, pil, hral v kocky a vystrájal orgie. S trasúcimi rukami ho prosila, aby zanechal zlú cestu, kým sa nedostane na pokraj skazy. Bezočivý smiech počula, bol to výsmech, ktorý patril jeho matke. Neposlúchol. Letel silou príťažlivou hlbšie a hlbšie, stal sa z neho člen obávanej zlodejskej bandy, vrah a lupič. Matka zomrela žial'om. Vidí teraz pred svojimi očami dlhý rad svojich obetí, v kruhu sa postavia okolo neho a prichádzajú jeden za druhým a smutne ho obžalúvajú: „Aj mňa si zabil." Všetci sú mu známi. Tu jeden obchodník, ktorému nôž vrazil do pŕs, keď sa chcel brániť. Tam starý statkár, ktorého dýkou prebodol na prahu svojho domu. Prichádzajú k nemu aj iní — tisnú sa vždy bližšie. Ich oči z bledých, žltých tvárí robia mu výčitky, ukazujú na svoje rany, ktoré krvácajú... Jeho obete mu hrozia. On sa chce brániť, ale nemôže. Kričí a volá v zúfalstve. Hrozná bolesť zbaví ho vedomia a keď príde k sebe, príšerné obrazy zmizly. Len slnko svieti smutnejšie a v prírode je pohyb, ako by sa blížil víchor.
Vtom počuje jasný a sladký hlas: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. (Lk 23, 34). Bolestným úsmevom obráti svoju utrápenú hlavu k tomu, ktorý sa tak modlil. Vidí tam visieť toho ubiedeného Galilejčana, na ktorom je vidieť, že je svätý. On môže prosiť a modliť sa za druhých, aby im bolo odpustené, lebo On, ktorého ako bohorúhača, ktorý sa robil Synom Božím, na kríž pribili, je nevinný, je samá svätosť a nevinnosť. On je skutočne Synom Božím. Kto tak mlčí a trpí, keď znáša nespravodlivosť, ktorý toľké zázraky a neslýchané skutky konal v krajine, ktorý tak dobrotivý bol a tak pomáhal každému, a teraz odpúšťa ešte i svojim vrahom, — ten nemôže byť len čírym človekom. Nech sa mu jeho nepriatelia posmievajú a rúhajú, —tak hovorí v sebe lotor, — On je predsa len prorokom, je kráľom Izraela, je Synom Božím. Lotor je osvietený akýmsi vnútorným svetlom a vzdychá: O keby i za mňa, za mnohonásobného vraha, chcel prosiť odpustenie, azda by som nemusel byť zatratený.
Jeho kamarát divo kľaje a nadáva. Obráti sa k Spasiteľovi, ktorý sa vyhlásil za Mesiáša, ktorý toľké zázraky robil a volá: Keď si Kristus, tak pomôž sebe a pomôž aj nám! (Lk 23, 39). Je zúfalý a zaťatý vo svojej hriešnosti, a vo svojom treste nechce vidieť trestajúcu ruku Pána. Lotor na pravej strane, čujúc jeho bohorúhanie, posbiera všetky svoje sily, aby svojmu kamarátovi zobudil svedomie a hovorí: Ani ty sa nebojíš Boha? My síce spravodlivé trpíme, lebo primerane k skutkom, tento však nič zlého neučinil. (Lk 23, 40—41).
Medzitým tma sa väčšmi rozprestierala na celej zemi. Nevysloviteľná hrôza opanovala všetkých, ktorí sa dívali na Ukrižovaného, posmeškujúci pomaly umlkli, farizeji všetko možné urobili, aby stiesnenú náladu uspokojili, hoci sami trnuli strachom. Všetok ľud pozeral k nebesám, mnohí bili sa v prsia, zalamovali rukami a bedákali. Kým všetka pozornosť odvrátená bola od Kristovho kríža, zatiaľ lotor na pravej strane úprimnou kajúcnosťou a živou nádejou obrátil sa k Pánu Ježišovi a prosil Ho: „Pane, spomeň si na mňa, keď vojdeš do svojho kráľovstva." (Lk 23, 42). Ďalej nevládal hovoriť, hlas vypovedal mu službu, ale počul ešte odpoveď, ktorá ho blažila: „Amen, pravím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji." (Lk 23, 43). — Šťastná duša lotrova, ona bola prvá, ktorá neodporovala milosti Božej, preto prvá uvidela svojho Spasiteľa.
Osud dvoch lotrov je obrazom osudu celého ľudského pokolenia. Je to hrozný obraz, ale spolu i obraz, ktorý nás naplňuje nádejou vo večnú budúcnosť. Medzi lotrami visí trpiaci Syn Boží. Jeden nájde cestu spasenia a druhý zotrváva vo svo jej hriešnosti a zaťatosti. Ten istý Spasiteľ vyriekne nad jedným hlas omilostenia, nad druhým slovo zatratenia. Hľa, to je hlas krvi Kristovej!
Drahí moji, keby nesmrteľní anjeli medzi nami žili a kebv tak robili, ako mnohí z nás a len za vecami tohto sveta sa sháňali a v hriechu žili, málo sa starali o svoju večnosť, bol by to desný čin, ale dal by sa vysvetliť, sú nesmrteľní, smrť im nehrozí. My však, smrteľní, málo myslíme na večnosť, smrti sa nebojíme, hoci sme na smrť odsúdení.
Smrteľný som, hovorí mi to moje telo. Keby bolo zo železa, mohol by som dúfať, že potrvá veky, ale je len z hliny, je krásne opletené žilami, vnútornosťami, kosťami, je v ňom mnoho rôznych štiav a tekutín, aké v nijakej lekárni nevyrobia. Neočakávane môže sa niečo v tele porušiť, praskne v mozgu nejaká žilka a veta po živote telesnom.
Pozorujme okolo seba a hľadajme miesto, kde by sme mohli byť istí, na ktorom mieste, pri akej práci, či pri odpočinku, pri zábave. Nikde! Malá nehoda a už sme preč. Každý cintorín nám hlása: Zomrieš! To isté nám hovorí každý hrob. Všetko volá: Ani ty sa nebojíš Boha, veď si odsúdený na smrť? Ustanovené je človekovi raz zomrieť a o tento posledný a najdôležitejší okamih života sa nestaráš? Nezabúdaj, nevieš ani hodinu ani deň. Často, ba každodenne myslime na svoju smrť a modlievajme sa za šťastnú hodinu smrti. Večer pri zvonení modlievajme sa za duše v očistci, pri každej sv. omši a kedykoľvek odprevádzame niekoho pri pohrebe na cintorín.
Neodkladajme s pokáním a polepšením života. Rok za rokom plynie, spovede si možno vykonal, dobré predsavzatia učinil, ale ty si nič neurobil. Staré chyby, hriechy, zlé náklonnosti žijú v tebe. Azda hovoríš, až budeš starý, zanecháš všetko. Život náš má byť službou Božou a svojím životom máme velebiť dobrotivého Boha. Len koniec života chceš darovať Bohu? Nie ty zanecháš hriechy, ale hriech teba opustí. Možno, dobrotivý Boh dožičí ti milosti v poslednom okamihu tvojho života, obrátiš sa a budeš azda spasený. Budeš mať azda to veľké šťastie. Azda k tvojej smrteľnej posteli príde so sviatostným Spasiteľom i kňaz... Mal si už bolenie zubov? Bol si ťažko chorý? Ako ťažko ti padlo v ťažkej nemoci modliť sa. Koľkokrát si začal, prestal a znovu začal. Tvoje myšlienky boly zaťažené akýmsi bremenom. Koľko ráz som počul od chorých žalobu: Nemôžem sa pre bolesti modliť. Stav zomierajúceho je horší ako ospalosť. Keď duša so všetkých strán je trápená a trýznená, keď boj duše s rozpadajúcim sa telom je bolestný, vtedy chceš svoj život napraviť, vtedy chceš nenávidieť hriechy celého života, vtedy chceš milovať Boha, ktorého si celý svoj život nemiloval? Vtedy chcel by si mať ľútosť nad hriechami, ktoré si celý život miloval? Je to skoro nemožné, skutočný zázrak by bol potrebný.
Pri kríži Kristovom na hore Kalvárii odohráva sa akási predohra posledného súdu. Pri poslednom súde ukáže sa kríž Kristov, ako znamenie Syna človeka a rozdelia anjeli ľudí, práve tak ako kríž na Kalvárii rozdelil lotrov. Jeden na pravej strane, druhý na ľavej a v prostriedku Kristus opustený. A jak hrozne opustený! Duša sa zhrozí, uvažujúc o hroznom skone lotra nekajúceho. Zatrateným byt pri boku a v bezprostrednej blízkosti Spasiteľa a jeho presvätej matky — to je hrozné. Duša veriaca trpne hrôzou a chveje sa spasiteľnou bázňou o svoje spasenie.
Aby sme nezúfali, postaral sa dobrotivý Boh o protivu nekajúceho lotra. Aby sme nezúfali nad milosrdenstvom Božím ani v poslednom okamihu svojho života, vybralo si milosrdenstvo Božie človeka o nič lepšieho, ako ten na ľavej strane. Milosrdenstvo Božie dopustilo, aby sa ešte niekoľko hodín Bohu rúhal, ale neprepustilo ho s tohto sveta prv, dokiaľ ne-boly mu povedané slová: Ešte dnes budeš so mnou v raji.
Z lotrovne do raja, s kríža do neba. Ako to divne zneje. Na prahu večného zatratenia ho milosť Božia zdržala. Jeho kamarát otvoril si už dvere večných žalárov, nad ktorými je nápis: Vzdajte sa všetkej nádeje, ktorí sem vchádzate. Aj tento išiel za ním, stál na okraji večného zatratenia, a — v poslednom okamihu, ako matka dieťa, nad hlbokou studňou sa kloniace, rýchle uchopí a odnesie, tak i tohto lotra milosrdenstvo Božie odtrhlo od záhubného kroku. Nielen samo milosrdenstvo1 Božie to bolo, lebo ako sv. Augustín hovorí: ,,Kto ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba, On ťa stvoril, ty si nemohol riecť, či chceš, alebo nechceš byt, ale bez teba spasiť ťa nemôže, ak nebudeš chcieť." I lotor musel nejako chcieť, musel sa chytiť milosrdenstva Božieho a niečo urobiť, aby spasený mohol byt. Čím si sa pričinil o šťastlivú smrť ty, priateľu môj?
Lotor vyznáva svoju hriešnosť, svoje zločiny: My spravodlivo trpíme... A Pán Ježiš dokončieva jeho prosbu: Ešte dnes budeš so mnou v raji... a spokojne sklonil svoju hlavu.
Neovláda ťa, priateľu môj, niekedy túžba: Kiežby som smrťou kajúceho lotra zanechal tento svet? Ak chceš tak zomrieť, utekaj k prameňu milosrdenstva Božieho, očisť sa od hriechov a posilni svoju nešťastne chorú dušu pokrmom života večného.
V novinách často prebehne zpráva: Zo súdnej siene. N. N. obchodník nepočítal. Predával, kupoval, vážil, predával a meral, prijímal peniaze a vydával, ale nepočítal. Preto prišiel úpadok, bankrot. Keby sa vydávaly noviny zo súdnej siene, do ktorej všetci sa dostaneme po smrti, verte, často by sme tam čítali zprávu: Úpadok, konkurz, bankrot večný. Ten a ten kresťan počítal kusy svojho dobytka, svoje peniaze, svoj príjem a výdavok, len hriechy svoje nepočítal. Myslel vždy, že nie je to s ním tak zle, — ako ten obchodník — nekradol, nezabíjal, nelúpil, necudzoložil, nepodpaľoval, a zrazu z toho úpadok, večný bankrot. Je to možné? Oh, a ako ľahko! Čudné stvorenie je človek, veľmi ľahko sa dá zaslepiť a oklamať samoláskou a svojimi náklonnosťami. Pýcha — to je len sebavedomie, že niečo som a niečomu rozumiem. Hnev a závisť, súdy a nepriateľstvá radi ospravedlňujeme, veď sa urážať nedám. Smilstvo, to je vybúrenie mladosti, to je žart. Opilstvo — to je len veselosť. Zanedbávanie modlitby, služieb božích, veľkonočnej spovede — ako vyhovárame? Nemal som času, musel som pracovať, musel som ísť za svojou povinnosťou. Nemal som času, — nebudeš mať času ani zomrieť? Myslíme, že všetko je v poriadku, ako je v poriadku naša izba, ktorú sme polroka nezametali, ne-upratovali, neočistili. Ak naraz padne tam jasný prúd slnečného svetla — pri pohľade na ten poriadok sa zhrozíme. V prúde svetelnom celý oblak prachu a smetí sa dvíha do výšky. Tak je to aj s našimi hriechami.
Častejšie musíme nahliadnuť do svojej duše, poznať jej stav a hľadať odpustenie. Srdce kajúce žiada istotu. Ani najúprimnejšia ľútosť nedonesie nám spokojnosť, dokiaľ nepočujeme: Ego te absolvo... Na dlažbe kráľovského paláca, v kajúcom rúchu konal pokánie Dávid kráľ. Ľútosťou reval — rugiebam a gemitu cordis mei. (Žalm 27, 9), ale ani táto ľútosť mu nedoniesla uspokojenie. Len po príchode proroka, ktorého k nemu poslal Boh, keď mu zvestoval, že Boh mu odpustil hriechy, len vtedy sa uspokojil.
To isté i my musíme konať. Musíme sa vyznať zo svojich hriechov, ale musíme mať istotu, že sú nám odpustené. Stane sa to pri spovedi, keď kňaz vyriekne: Ego te absolvo ... a do našej duše sa vráti pokoj a uspokojenie, ako do duše lotra, ktorý spokojne zomieral, keď počul slová milosrdenstva Božieho: Ešte dnes budeš so mnou v raji. Amen.
Sv. spoveď.
Neodkladaj pokánie!
Istý pán farár stretol sa so svojím farníkom. Bola reč i o poistení. Gazda sa chválil. Je to len dobrá vec to poistenie. Človek nemá strach, že keď príde nejaké nešťastie, utratí všetko. I keď sa stane nejaká tá nehoda, poisťovňa vyplatí nám náhradu a môžeme si tú vec znovu zaobstarať.
A čo máte poistené? — pýtal sa pán farár.
Ponajprv, dom proti ohňu, — odpovedá gazda.
A ešte čo máte?
Úrodu som si dal tiež poistiť proti krupobitiu. Za polhodiny celoročná práca môže prísť nazmar.
A aj dobytok máte poistený?
No pravdaže! Príde nejaký dúl a hynie všetko. Keď som však poistený, i keď dobytok mi odpadne, dostanem náhradu a kúpim si nové kone, voly, kravy a iné.
To je teda dobrá vec, to poistenie.
A čo, ste i na život poistený?
No, pravdaže! Keby tak umrel, moja žena a deti dostanú 50000 korún. Vidíte, pán farár, som spokojný, nič ma nemôže prekvapiť. Dobrá vec je to poistenie!
Ale, ešte ste na voľačo zabudli, — hovorí pán farár.
Čože to má byť? Veru neviem, načo cielite.
A máte i svoju dušu poistenú? Veď neviete ani dňa, ani hodiny, ani minúty. Keď vás tak smrť nenazdajky zastihne, naveky môžete byť zatratený a do večného ohňa uvrhnutý.
A ako sa možno dať poistiť proti večnému ohňu? — pýtal sa gazda.
Vykonajte si dobrú svätú spoveď. Oľutujte svoje hriechy, úprimne sa z nich vyznajte, kajajte sa a napravte sa! Toto je to poistenie proti večnému ohňu. Keď budete žiť v stave milosti božej, bez ťažkého hriechu, toto je to poistenie duše proti nešťastnej večnosti. Urobíte to?
Ešte nie. Ešte dočkám. Potom, neskôr.
A prečo nie teraz?
Nemôžem.
Prečo?
Aby som bol úprimný, mám tajný hriech, ktorému holdujem; vášeň, ktorej som otrokom; neviem to urobiť, nemôžem, nevládzem. Až keď ten oheň, ktorý horí v mojej krvi a v mojom tele vyhasne; až keď z tej vášne ostane len popol, keď už budem starý, keď už nebudem môcť hrešiť, alebo keď budem chorý, potom sa vyspovedám.
Teda, nesmierite sa s Pánom Bohom, necháte ho čakať? A bude Vás On azda čakať so svojou milosťou?
Veď je Pán Boh dobrý, aj dosial čakal, — odpovedal gazda.
Ale kto vie, či miera milosrdenstva božieho nie je už dovŕšená, či teraz nenastúpi jeho spravodlivosť? Alebo, či milosrdenstvo božie má byť pre vás dôvodom Boha ďalej obrážať? Či neviete, čo povedal sv. Pavol, že tí, ktorí opovrhujú milosrdenstvom božím, hromadia na svoje hlavy hnev boží? A že Boh sa posmievať nedá? Keby ste sa pýtali kresťanov, ktorí sa dostali do pekla, zaiste odpovedali by Vám mnohí, že preto sú v ňom, lebo odkladali s pokáním. Smrť prišla ako zlodej a uchytila ich zpomedzi živých. Napríklad, nastane srážka vlakov; chvíľka a duša je pred súdnou stolicou božou; alebo príde ti zle, nemáš času povedať ani „Bože môj" a už si na druhom svete a ak si si dušu nepoistil proti večnému ohňu, si stratený naveky. Čo ti bude osožiť, že si mal poistený dom proti ohňu, úrodu proti kamencu, dobytok proti dúlu, že si mal životnú poistku, čo ti osoží toto všetko, keď si si dušu nepoistil proti večnému pekelnému ohňu? Proti ohňu, ktorý zapríčiňuje najväčšiu bolesť. Len sa popáľ, len daj ruku na chvíľku do ohňa, budeš vedieť, čo je bolesť z ohňa. A teraz si predstav, že budeš raz horieť celý a k tomu na večné veky. Nie je to hrozné? Či sa nebojíš už aj tu na zemi telesných múk a bolestí? Keď ti zubný lekár vŕta v zube, ako sa svíjaš od bolesti. Keď máš zlomenú nohu, ruku, keď ti ju naprávajú, ako jajkáš a kričíš od bolesti, alebo keď máš nejakú inú chorobu, ako nariekaš. Priateľu, a toto všetko je ničím oproti večnému pekelnému ohňu. Preto, ak si múdry, poisti sa proti tomuto najstrašnejšiemu nešťastiu, urob si poistenie proti večnému ohňu, keď si si už časné veci poistil. Potom budeš spokojný, nebudeš sa báť smrti, nech by prišla kedykoľvek; keď budeš žiť v stave milosti posväcujúcej, bez ťažkého hriechu na duši, budeš najlepšie poistený. Urob toto poistenie čímskôr; keď ťa už láska k Bohu nevie pohnúť k pokániu, nech ťa pohne teda strach a hrôza pred peklom. Daj Bože, nám všetkým svojej milosti, aby sme dobre pripravení a dobre poistení proti večnej smrti odchádzali s tohto sveta. Amen.

Nábožensko-národné hodnoty zárukou existencie národa a štátu.

Jozef Jánoš.

(K výročiu slovenskej štátnosti.).

Drahí vKr.! Slováci a Slovenky! Keď bol posvätený Hospodinovi oltár v nádhernom novom chráme, ktorý dal pre národ izraelský vybudovať múdry kráľ Šalamún, a keď sa konaly obete vďakovčinenia, vtedy zaznelo s oltára slovo Božie: „Moje oči a uši budú tu, aby počuly a videly modlitby môjho ľudu a jeho biedy. Keby ľud zabudol na mňa, budem ho trestať, ale svoje milosrdenstvo mu neodopriem."
Ešte pred tisícsto rokmi naši slovenskí predkovia vystavili oltár tomuto Hospodinovi v staroslávnej Nitre za podpory múdreho, prvého slovenského štátnika Pribinu. A tento Všemohúci Pán zostával s naším ľudom a národom vždy, v dobách dobrých i zlých, v chvíľach utrpenia i radosti, aby počúval a videl jeho modlitby, trápenia. A zmiloval sa nad národom, ktorý doteraz zostal Mu verný a dožičil mu dožiť sa radostného historického okamihu 14. marca 1939, kedy „slovenský národ", ako to hovorí začiatok našej ústavy, „ktorý sa pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov udržal v životnom priestore mu určenom, s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát."
Nám, ktorým Prozreteľnosť Božia dopriata toho šťastia a radosti byť a žiť v obnovenom slovenskom štáte, dnes, v deň výročia našej štátnosti s vyššej perspektívy skúmajme tie hybné sily, tie mocné duchovné hodnoty, ktoré v minulosti sa tak veľmi osvedčily pri udržaní viery a nášho rodu a ktoré aj v budúcnosti môžu byť zárukou existencie slovenského národa, slovenského štátu, kde každá osobnosť národnej pospolitosti má mať možnosť uplatniť svoje vlohy a zaistiť si dosiahnutie prirodzeného i nadprirodzeného cieľa.
Drahí v Kr.! Kto hlboko nazrie do našej minulosti, kto nezaväzuje si oči pred ostrou skutočnosťou, kto skúma príčiny ľudského života, jeho chyby a napredovanie, musí objektívne uznať, že v živote človeka, spoločnosti, národa a ľudstva hýbateľom snažení, usmerňovateľom skutkov je myšlienka, idea, zásada. Podľa ideí sa formuje svet i verejná mienka, kultúrny život i zákony sociálneho a hospodárskeho rozvoja. Myšlienky budujú a rúcajú, stavajú alebo boria, ony vedú hore ku hviezdam alebo dolu do močariska podľa toho, či sú dobré alebo zlé, vznešené alebo nízke, duchovné alebo len hmotné. Myšlienka — to je ako iskra, z ktorej môže povstať oheň, ktorý, ako tepelný zdroj, môže byť dobrodením ľudstva, ale ktorý ako bezuzdný požiar, môže byť nešťastím. Myšlienka — je ako kvapka vody, z akých sa stieka potôčik a rieka, ktorá, usmernená regulovaným riečišťom, môže silou prúdu hnať mlyny a nosiť na chrbte veľké lode, ale ktorá pri rozvodnení môže zaliať a ničiť úrodné polia a byť strašnou pohromou. Myšlienka, rodiaca sa v rozumovej mohutnosti, je iniciatívou, počiatkom každého počínania, každého ľudského činu. Preto treba pozor dať na myšlienku. Rozum však zbystrený ďalekohľadom jasnej kresťanskej viery a vôľa, posilňovaná elektrizujúcou silou milosti Božej, sú najlepšie uschopnené k tomu, aby z nich sa rodily zdravé, čisté, jasné, dobré a užitočné myšlienky. Najosvedčenejším regulátorom myšlienky a chcenia a zdravou pôdou pre vzklíčenie zdravého semena dobrých, užitočných myšlienok, je kresťanstvo. A to je zaujímavé, pre náš národ charakteristické a šťastné, že práve odznak tohto kresťanského náboženstva, kresť. svetonázoru, symbol nášho vykúpenia, je aj najvýraznejším symbolom našej národnej tradície a úradným znakom nášho slovenského národa a slobodného samostatného slovenského štátu. Ba dokonca krížom ako zlatým písmom sa začalo písať prvé písmeno našich dejín, keď národ prijatím kresťanstva zapojil sa do kresťanskej kultúry a civilizácie a vystúpil na arénu svetových dejín ako národ malý síce, ale ako zrnko v mozaike národov sveta. Prvý tvorca slovenskej štátnosti, velikáš Pribina, už roku 833 vystavením kostola v Nitre, poznal životnú cenu kresťanstva pre národ. On videl, že národ a náboženstvo je ako strom a miazga. Strom bez miazgy musel by vyschnúť a zahynúť. Národy, ktoré bez oživujúcej injekcie kresťanstva chcely sa umelo udržať, zahynuly v mori a nezostaly po nich ani stopy — Avari, Tatári, Hunovi a atď. V dejinách viackrát smutné skutočnosti potvrdily správnosť tejto zásady. Spomeňme si len na francúzsku revolúciu, na odmietnutie viery v Boha, na kult bohyne rozumu, na hromadenie zákonov v r. 1789—1795 až vyše 15000, na konečné vytriezvenie a radikálne vyhlásenie Robes-pierreom, že „francúzsky národ uznáva najvyššiu bytosť (étre supréme) a nesmrteľnosť duše."
A náš slovenský ľud sa pevne držal tejto viery v spravodlivého Boha. Darmo ho zvádzali bludári, darmo ho pokúšali moderní neverci-pohani, on vytrval a preto dočkal sa aj chvíle, keď aj Božia spravodlivosť, ktorá vždy v histórii má posledné a konečné slovo, premenila otroctvo na slobodu, krivdu na pravdu, žiaľ na radosť zo slobody národa, tisícsto rokov upiaceho v neslobode.
Lenže v slovenskom národe badať okrem silnej viery v Boha aj iné spojivo, inú duchovnú silu, veľkú to vzpruhu národných snažení, z ktorých bola skutá veľká pevná reťaz našských slovenských tradícií: a to je naše vlastenectvo, náš slovenský nacionalizmus, obrodený a očistený zdravým kresťanstvom. Láska k Bohu je hora, z ktorej vyviera láska k otcovi a matke a aj silná láska k otčine, k predkom. I Kristus Pán bol vlastencom. Veď On, ktorý nevyronil slz ani v svojom prenasledovaní, ani v záhrade Getsemanskej, ani na kríži na Kalvárii pri tých najukrutnejších bolestiach, plakal horko nad mestom Jeruzalemom, keď prorockým zrakom videl zánik toho mesta, ktoré bolo strediskom a pýchou židovského národa, z ktorého On sám pochádzal ako človek. (Pokiaľ sa týka jeho ľudskej prirodzenosti.) Lenže vlasťou rozumieme nielen naše hory a rieky, nielen mestá a dediny, ale aj tie pamiatky našich dedov, aj myšlienky, zásady, ktoré oduševňovaly našich predkov kedysi. A vlastenectvo — to nie je nenávisť voči inému národu, to nie je povýšenectvo panské. Ale čisté v duchu kresťanskom chápané vlastenectvo — to je zlatá nádoba, do ktorej Boh vďačne vloží najdrahší poklad duše, to je cennosť duševná, spájajúca národ k jednote myslí, sŕdc a krvi, pravé vlastenectvo je duchovná sila, ktorá národ zoceľuje, posilňuje v utrpení. Ako nemožno si predstaviť pravé kresťanstvo bez kríža, tak si nemožno pravé vlastenectvo predstaviť bez obetí. Veď vzorom je nám sám náš Božský Spasiteľ, Kristus Pán. Veď kedyže preukázal Pán Ježiš najväčšiu lásku k ľudstvu? Či vtedy azda, keď prišli sa mu klaňať traja králi od východu, či vtedy, keď robil zázraky, či azda vtedy, keď kriesil mŕtvych? Nie! Ale vtedy preukázal najvyšší stupeň lásky k ľudstvu, keď bol hotový aj trpieť, na kríž sa dať pribiť a ukrižovaný byť pre ľudstvo. Preto i my synovia národa nie vtedy preukazujeme pravé a veľké vlastenectvo, veľkú lásku k národu, keď manifestujeme, keď tlieskame, keď sa zabávame, keď sa nám dobre darí a keď oslavujeme, ale keď sme hotoví za spoločné dobro národa z čistej lásky k národu aj obete prinášať, keď vieme sa zapierať a keď hneď nereptáme, sotva sa objavia najmenšie nedostatky, keď vieme postaviť sa aj na obranu záujmov vlasti a keď sme hotoví aj najväčšie obete života priniesť na oltár vlasti.
Naše čisté a vrúcne vlastenectvo nás povzbudzuje aj k národnej hrdosti, k národnému sebavedomiu a k národnej svojpomoci! Lenže táto hrdosť — to nie je slepá pýcha, ale len skutočnosť národnej spolupatričnosti a solidarity, rešpektujúcej práva aj iných národov. A sebavedomie — to nie je namyslenosť, ale je to zdravý reálny národný optimizmus, zakorenený v tisícstoročnej tradícii vo viere v Boha. A národná svojpomoc — to nie je pelagiánske spoliehanie sa len výlučne na svoje ľudské sily s odmietnutím vyššej pomoci Božej, ale je to národná harmónia, disciplína sociálna, ktorá diktuje v mene všeobecného dobra všetkých príslušníkov národa ostrým nožom zákona odstrániť všetko, čo by hatilo zdravú cirkuláciu krvi a rovnomerné rozdelenie národného majetku do celého národného organizmu, do všetkých stavov a vrstiev, a čo by hatilo hospodársky voľný rozvoj kresťanského národa.
Túžbou veriacich kresťanov je utvorenie cirkevnej ustanovizne — spolku so všetkým potrebným, aby sa náboženstvo mohlo voľne rozvíjať Podobne prirodzenou túžbou každého národa je samostatnosť so všetkým tým, čo treba k jej udržaniu. Preto štát je právnym vyjadrením vôle národa viesť samostatný život v istom územnom celku, v istých hraniciach, kde je najviac možností k plnému rozvoju duchovných i fyzických síl, hoci hranice voľakedy sú nie formovaním prirodzeného práva, ale často, ako to je, bohužiaľ, aj u nás, diktátom silnejšieho, ktorý využil vhodnej historickej chvíle v svoj prospech.
Prvým zábleskom národnej slobody bol síce rok 1918, ale pre nás pravým dňom slobody, slobody kresťanskej viery a slobody slovenského národa, dňom splnenia túžob národa a jeho predkov zostane len a len 14. marec 1939, na ktorý teraz my spomíname. A je možné — ako by nám chceli niektorí našepkať, — že by to bol dňom náhody? My vieme, že nič sa nedeje bez vôle Božej, ba ani vlas na hlave sa nepohne. Lebo síce „ľudia robia revolúcie, ale Boh robí dejiny." 14. marec pre nás je dôkazom historickej spravodlivosti a výsledkom snáh a obetí našich predkov a velikášov, ktorí, postavení súc na čelo národa Prozreteľnosťou, zasiahli vo vekovitý prospech národa a jeho budúcich generácií.
Drahí v Kr.! Drahé slovenské sestry a bratia! Mladý Tobiáš, ako to vypráva Písmo sv. St. zák., nebál sa vybrať na ďalekú cestu za šťastím, keď k nemu sa pridal dobrý sprievodca — sám anjel Boží, ktorý ho chránil od poblúdenia a nešťastia. I náš slovenský národ vybral sa 14. marca 1939 na cestu samostatného života, na cestu za zaistením lepšieho blaha svojich synov a dcér. Nebojí sa nebezpečenstva na tejto svojej ceste do neistej a ťažkej budúcnosti, hoci musí opatrne prechádzať pomedzi úskalie tak, aby sa nestal obeťou bezbožného komunizmu a moderného pohanstva. Nebojí sa budúcnosti ani súdu sveta, lebo na tejto životnej ceste má dobrých, spoľahlivých sprievodcov, dvoch ako by poslov Božích, dve sestry, z ktorých jedna hľadí na večnosť a druhá na časnosť a ktoré sú ako by nerozlučne spiate v srdci a v duši každého roduverného Slováka, a to čistý kresťanský svetonázor a zdravý slovenský nacionalizmus, čím náš národ trvá, — bez čoho padá. Oprávnenie svojho dejstvovania v rodine národov sveta a rešpekt našej svojskej ideologie pred svetom si vynútime len vtedy, keď dokážeme svetu, že chceme a vieme sami žiť a sami sa spravovať, že vieme v svojom životnom priestore, kam patria všetci Slováci, všetci príslušníci národa, kompaktne žijúci, svojským duchom vytvárať hodnoty všeľudského významu, že sme schopní sami sa duchovne i hmotne uživiť, ba byt pomocníkom aj susedom, že vieme radikálnym realizovaním kresťanskej spravodlivosti, revíziou majetku a živností postarať sa o rýchle odstránenie neprirodzených veľkých sociálnych rozdielov, že vieme vyriešiť v kresťanskom duchu všetky problémy politické, kultúrne, sociálne a hospodárske k prospechu obyvateľstva, čim vytvoríme vhodné prostredie pre rozkvet kresťanských čností.
Kiež Ten Pán Ježiš, ktorý po prvý raz živý v Oltárnej sviatosti sa objavil v nitrianskom kostolíku ešte pred tisícsto rokmi, Ten, ktorý podávaný posvätenými rukami našich slovenských vierozvestov-apoštolov sv. Cyrila a Metoda, posväcoval a oživoval našich predkov, Ten mocný Ježiš, ktorého pokorným a vynikajúcim sluhom bol náš veľký Bernolák, Hollý, biskup Moyzes a stelesňovateľ národných túžob, slovenský Mojžiš — Andrej Hlinka, ktorý za kríž bojoval a s krížom zomieral, Ten Pán Ježiš, ktorý po našich chrámoch nášmu ľudu po celé tisícročie vlieval vieru a odvahu, aby nezúfal, kedykoľvek sa ho dotkne ruka nešťastia, Ten veľký Boh-Ježiš, ktorého Matku, Sedembolestnú Pannu si národ vyvolil za svoju patrónku, kiež by ten Sviatostný Ježiš shliadol na pokorné prosby slovenského ľudu a vyslyšal jeho volanie: Bože, žehnaj a opatruj slovenský národ, zachráň slovenský štát a zachovaj nám, Pane, dedičstvo otcov!!! Amen.
M. J. Slavský.

Prečo odopiera cirkev pohreb samovrahovi?

Ján Slodička

Prečo odopiera cirkev pohreb samovrahovi?
Smutná a vzrušujúca udalosť odohrala sa v týchto dňoch v našom prostredí. Šedivý 70-ročný starec, v samovražednom úmysle, ekrazitom rozstrelil si hlavu, aby urobil koniec svojmu pozemskému životu. Nedbal, že týmto potupí svoju rodinu, donesie hanbu na svojich spoluobčanov a tak zvolá na seba kliatbu mnohých. Pravda, keďže to urobil úmyselne a vedome, z nedostatku vôle niesť na svojich ramenách z vôle božej mu uložený kríž, preto mu cirkev sv. odoprela cirk. pohreb. — Viem však, že niektorí ľahostajní vo viere nájdu svoje odsúdenie o postoji cirkvi sv. voči samovrahovi, a ju, hádam, už aj odsúdili, kým samovraha sa zastanú a urobia ho krásnym pred svetom, ba hrdinom života. Preto okolnosti ma nútia prehovoriť o tejto veci tak, aby sme si odniesli do budúcnosti poučenie. Vopred poznamenávam, že nesúdim tu teraz nášho samovraha, keďže on je už odsúdený Sudcom najspravodlivejším. Nesúdim ani jeho rodinu, ktorá za to nemôže a je iba poľutovania hodnou pri tejto tragédii. Ide mi jedine o to, aby sme vedeli zaujať správne stanovisko a toho sa pridržiavať.
I. — Čo nám hovorí Písmo sv. o samovrahoch? — Jednou z najsmutnejších a najpoučnejších kapitol Písma sv. je život prvého židovského kráľa Saula. Dobrotivý Boh povolal ho vo svojej nekonečnej láske od stáda oslov jeho otca na kráľovský trón a dal ho pomazať posvätným olejom skrze veľkňaza Samuela. Tak sa mu zaľúbilo v ňom, že žehnal mu na všetkých cestách života a dával mu možnosť ustavične víťaziť nad nepriateľmi. Zrazu však kráľ omámený víťazstvami a svojou slávou spyš-nel a. zabudnúc na príkazy božie, zabudol i na svojho najväčšieho dob-rodincu Boha a robil len to, čo sa mu páčilo. Pravda, keď Saul opovrhol takto Bohom, nuž i Pán Boh opovrhol ním a ponechal ho len na seba vo všetkých jeho počínaniach. Zrazu veci sa kráľovi nedarily, vojny a bitky prehrával, a keď z bitky na hore Gelboe musel ranený utekať pred Filiš-tíncami, vtedy zachvátila ho taká malomyseľnosť, že v zúfalstve volal ku svojmu zbrojnošovi: „vytas svoj meč a pre'koľ ma!" A keď vojak to urobiť nechcel, lebo bol pamätlivý na príkaz boží „nezabiješ!", vtedy kráľ oprel svoj vlastný meč o zem a vrhnúc sa naň, vzal si svoj vlastný život. Ľud izraelský zhrozil sa nad samovraždou kráľa a hlbokým smútkom naplnený stál nad jeho mŕtvolou. Ale keď precítil vo svojom vnútri, že väčším hrdinom stal sa ten vojak, ktorý bál sa vražednou rukou siahnuť na pomazaného, hoci mu sám to rozkazoval, vtedy rozhodol sa, že nedovolí odviesť mŕtvolu kráľa do jeho sídla, ale pre ohavnosť činu vražedného ju spálil a iba „kosti pochovali v lese Jábes." (I. Kr. 31.) A tak tento skutok, ako ohavný pred Bohom i ľuďmi, mal slúžiť na výstrahu všetkým, aby v tomto nenasledovali ani svojho kráľa.
Druhý podobný prípad ukazuje nám zas Nový zákon, keď nám opisuje Judáša Iškariotského, učeníka samého Ježiša Krista, ktorého Pán Ježiš chcel mať, ako pilier cirkvi svojej. Tento muž nikdy nechcel robievať to, čo mu Kristus Pán kázal, ale iba to, čo mu diktovala jeho hlavatost a náklonnosť. Nedal sa viesť vôľou božou, ale len mamonom, lakomstvom, dychtivosťou po peniazoch. A kvôli lomu zradil za 30 strieborných i samého Syna božieho. A keď zbadal potom, že je už zle, zvolil si útek zo života samovraždou a dokonal obesením. Vtedajší ľud zaujal tiež správne stanovisko voči Judášovej mŕtvole. Za jeho zradcovské peniaze kúpil „Hrnčiarovo pole" a tam ho pochoval, odlúčeného a opusteného od ostatného sveta, aby každý s hrôzou sa odvracal od takých ciest, po ktorých Judáš kráčal.
II. — Aké stanovisko zaujímali pohania voči samovrahom? — Vopred už musím poznamenať, že pohanský svet vôbec si necenil život ľudský. U pohanov bolo možno ľudí týrať, zabíjať a predávať ako dobytok. A predsa odporom odvracali sa od samovraha. Veľký rímsky vojvodca Caesar, vyhlásil, že samovražda nie je slabosťou sily, ale ducha, je nedostatkom vedieť za chvíľu zniesť biedu zemskú. Grécky mudrc, Plato, spomína dvoch otrokov, ktorí z rozkazu svojho pána nosili na svojich pleciach priťažké bremená chatrnou lavičkou cez vodu do domu pána a tam ich skladali k jeho nohám. Raz však zunoval jedného otroka taký život, i preto, keď prišiel na lavičku, v samovražednom úmysle zvalil sa do vody s ťarchou a sa utopil, kým druhý zaniesol bremeno svojmu majiteľovi. Nuž, tohto samovraha odsudzuje mudrc, kým druhého vychvaľuje, že sa nezľakol ťažkostí života, ale ich hrdinsky znášal, posilňujúc sa nádejou na slobodu a radosť zemskú, ktorá sa i preňho raz musí dostaviť. Plato je tak prísny voči samovrahom, že vo svojich „Zákonoch" rozkazuje pochovávať samovrahov na odlúčenom a najpustejšom mieste, na ktorom nesmie byť označený hrob nijakým náhrobným kameňom alebo nápisom.
A aké stanovisko zaujímali voči samovrahom génia doby novšej? — Cisár a veľký vodca Napoleon I., ktorý videl na svojich rôznych bojiš-tiach padať a umierať milióny vojakov, vždy sa vedel pokloniť pamiatke a vzdať česť padlým hrdinom. Keď však videl, že niektorí odoberajú si životy samovražedné zo strachu pred útrapami egyptskej púšte, vyhlásil týchto za podlých zbabelcov bez cti, rovných zradcom a dezertérom, ktorí opustili svoje miesta na stráži.
Nuž po tomto človek, keď sa zamyslí, nikdy nemôže odsúdiť stanovisko Cirkvi sv. voči samovrahom, ale si povie úprimne, že dobre robí Cirkev sv., keď odopiera samovrahom pohreb, lebo samovrahovia nemôžu byť nikdy pokladaní za hrdinov života, iba za nečestných zbabelcov, za vyvrheľov ľudskej spoločnosti, ktorí sami sa vylúčili z čestného postavenia a znetvorením ľudského tela postavili sa na úroveň zverskú. A v dôsledku toho nepatrí sa ani, aby boli pochovaní poctami, ktoré patria jedine dieťaťu božiemu, kráľovskému to dedičovi neba.
III. — Viem, že napriek môjmu tvrdeniu, budú si myslieť v duchu niektorí, predsa nebude to celkom tak, keďže život samovraha bol tak hrozný, že už ďalej bol neznesiteľný. Preto samovražda bola preňho vykúpením! — Ktože z nás nazrel už do božskej knihy siedmych pečatí, tzv. knihy života a videl tam napísané, čo nás očakáva ešte, keď chvíľočku vytrváme? Možno, že naše utrpenie bude už len kratučké a čaká nás už v ďalšom len pohodlie a oslávenie. Ktože z nás dal si život sám? Či nedostali sme ho z rúk božích, od toho, ktorý môže jedine povedať: ja som Pán Boh tvoj a niet iných Bohov nado mňa? Jeho svätá vôľa zneje prísne „nezabiješ!" a beda tomu, kto sa proti tomu príkazu previní. Je pravda, že niekedy musíme trpko znášať životné údery, predsa keby sme si to premysleli, videli by sme, že sú ony často zaslúžené naším vlastným správaním. Niekedy sú ony posielané na nás z rúk božích, ako horké pilulky na vyliečenie z našich nezriadeností a niekedy zas ako poslovia na výstrahu pred väčším nešťastím. Všetko sa dá zniesť v živote, len nesmie človek pozerať výlučne na seba, že on najviac trpí, ale nech pozerá vždy nad seba a okolo seba. A veru nájde mnohých, ktorí sú o mnoho horšie na tom, alebo prešli už väčšími útrapami v živote než my, a predsa si nezúfali. Samovražda má byť vykúpením pre človeka? Nie, to nie je možné! Čo má vtedy povedať ten bedár, ktorý po celý svoj život je prikovaný na posteľ svojej nemoci, a leží takto už hádam desaťročia? Čo má povedať ten, ktorý stratil všetky zdroje svojej výživy a odkázaný je na milosť iných túlaním sa svetom? Alebo ktorý stratil svoje údy, stal sa mrzákom bez svojho pričinenia, a bez pomoci iného nie je vstave ani vody sa napiť? Či takíto všetci majú končiť samovraždou?! Boh uchovaj! Takýto človek nech pozerá na Ježiša Krista, visiaceho na kríži a ten mu ukáže, ako treba znášať všetko s odovzdanosťou do vôle božej: „Otče, vezmi tento horký kalich odo mňa, ale nech nebude moja, ale tvoja vôľa!" A keď predsa ostáva i naďalej bolesť, choroba, opustenosť, útrapy, potupa, ožobráčenie, sklamanie atď., ani vtedy nezúfať, ale si uvedomiť žiadosť Ježišovu: „kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž na ramená svoje a nasleduje ma." Pravda, je pre nás ťažký, ale či zabudli sme na odmenu, ktorá nás čaká? „teraz máte zármutok. Ale vaša žalosť premení sa na radosť, ktorú vám nikto neodníme." Pozri lepšie na Ježiša, či počuješ: „Ja som premohol svet." Áno, odovzdať sa do vôle božej a vyčkať, až sa zaľúbi dobrotivému Bohu sotrieť slzu bolesti s našich očú a nás k sebe pritúliť.
Azda sme už natoľko poklesli, že nevieme pochopiť dosah príkazu božieho „nezabiješ!"? Či on nám nepripomína, že raz budeme musieť účet klásť pred svojím Stvoriteľom i z ukončenia svojho života? Čo si vtedy počneš, keď odmietnutím svojho životného kríža, stratíš naveky jedinú svoju dušu? Ako chceš byť blaženým naveky, keď v poslednej chvíľke života dopúšťaš sa ohavného činu, ktorý už oľutovať nemôžeš a takto vylučuješ sa sám z kráľovstva nebeského? Azda samovrah odňatím svojho života pomôže sebe, svojej rodine a spoluobyvatelom? Nikdy! Sebe robí to najväčšie zlo, rodine a spolubližným hanbu, starosť a všelijaké vyšetrovania. A v dôsledku toho nemožno spoludržať so samovrahom, môžeme mať sústrasť s jeho rodinou pre jej potupenie, a preto ju potešiť, kým vraha samého musíme čo najrozhodnejšie odsúdiť pre jeho ohavný skutok a napokon vziať si poučenie pre seba, aby sme nikdy nechodili takými cestami, ako samovrah.
IV. — Ako sa môže niekto odhodlať k samovražde? — Človek, aby prešiel šťastlivo životom, potrebuje mať nádej. Túto nádej vlieva mu do srdca sám Trojjediný Boh s vierou a láskou pri sv. krste. A tak nádej je najužšie spojená so živou vierou, ktorú nestačí len ústami omáľať, ale obživovať skutkami. Čo len nastane porucha vo viere, už mizne nádej, natíska sa malomyseľnosť, zúfalstvo a pre výčitky svedomia začína človek blúdiť bez cieľa, čoho koniec obyčajne býva samovražda. Najkrajšie nám to ukazuje samovražda kniežaťa Pignatelliho v Neapoli, práve tesne pred svojou svadbou, o čom asi pred 30. rokmi písaly noviny. Pri vyšetrovaní objavili na stene jeho izby prekrásny obraz P. Márie, tvárou zavesený ku stene. Z toho bolo zjavné, že knieža nemohol spáchať samovraždu vtedy, keď mal pred očami obraz P. Márie, lebo mu pripomínal život večný. Vražda mohla sa stať len vtedy, keď odstránil zo svojho obzoru tento obraz, aby zabudol na svoj cieľ, a sústredil sa jedine do svojej nešťastnej prítomnosti. A tak je to u každého samovraha. Takto bolo i u židovského kráľa Saula, a tak je vždy, keď človek zavrhne náboženský život a s ním i svoju nádej. A preto samovrah je odsúdeniahodný aj preto, že opovrhol najväčšími darmi božími, ktoré vedú človeka k večnej blaženosti. Opovrhnúť príkazmi božími, náukou božskou, to je nesmierna urážka božia, čoho sa nedopustí ani zviera voči svojmu Stvoriteľovi.
V. — Odopretie cirkevného pohrebu neznamená hanbu pre rodinu nebohého, ani nemá sa pokladať za trest pre nich, ale za výkričník voči hriešnikom, aby sa zastavili na chvíľočku na ceste života a uvažovali. Má slúžiť za prostriedok do budúcnosti pre všetkých, ktorí kráčajú cestou nešťastníka. Človeče, ktože zaplače voľakedy nad hrobom tvojím, keď svojím životom potupil si Boha, cirkev, svoju rodinu, spoluobčanov a preto títo všetci ťa teraz opustili? Rodina nevie zabudnúť na tvoje potupné ukončenie života, tiež i tvoji spoluobčania, preto si nechcú ani spomenúť na teba; svet o teba nestojí; spravodlivý Boh vymeral ti už spravodlivý trest; cirkev sv. opovrhla tebou, ako si ty opovrhol ňou, i ipreto ktože pomôže ti zvolávať milosrdenstvo božie a zľutovanie? No ne-súďme zato cirkev sv., ale pokorme sa pred jej riadením. Veď je našou matkou a tak má len naše dobro i týmto opatrením pred očami. Nesúďme cirkev sv., lebo ako štát môže trestať svojich nespratníkov a zbehov, tak isto môže robiť i cirkev, aby priviedla do prístavu večného sebe sve-rené dietky. I keď nepodarilo sa jej priviesť toho samovraždu spáchajúceho nezbedníka, zaiste sa jej podarí pomocou trestov nad ním vynesených, priviesť mnohých iných, ktorí kráčali už tiež po zlej ceste, ale touto výstrahou sa zastavia a vrátia sa kajúcne, ako márnotratný syn k svojmu otcovi. Amen.
Ján Slodička.

Z cudzej kazateľskej literatúry:Kázeň na prvú nedelu pôstnu.

Z cudzej kazateľskej literatúry:Kázeň na prvú nedelu pôstnu.
S popolom na čele nastúpili sme púť na cestu pokánia vážnou a pochmúrnou krajinou svätého pôstu. Prvá výšina, ktorá tu vyčnieva, je hora pokúšania. Západne od Jericha vypína sa rozsadlinovitý pustý vrch Qarantania, ktorý podanie označuje za javisko tajomných udalostí, ktoré líči dnešné evanjelium. Pred štyrmi rokmi stál som na úpätí tohto vrchu a v predvečer toho istého dňa som šiel pomaly nad Betániou pod Olivovou horou k jaskyni smrteľného zápasu. Aj dnes blúdia moje myšlienky s hory pokúšania na Olivovú horu. Vo vzdušnej čiare myšlienok ležia ešte bližšie k sebe, než v skutočnosti a tajomný súvis vládne medzi pokušením na púšti a smrteľnou úzkosťou na Olivovej hore. Sv. Lukáš evanjelista končí svoju zprávu o pokúšaní slovami: Tu ho opustil diabol až do pevne určeného času. Tým naznačuje, že sa diabol ešte raz odvážil na Spasiteľa. To bolo na začiatku jeho utrpenia; preto hovorí sám Spasiteľ v tejto noci: Teraz je čas tmy, — a už v rozlúčkových rečiach oznámil učeníkom, že príde knieža toho sveta, aby videl, či nemá nad ním nijakej moci. Pokúšanie na púšti a smrteľná úzkosť na Olivovej hore sú dva proti sebe stojace obrazy, ktoré si presne odpovedajú: tu aj tam je trojnásobný boj a trojnásobné víťazstvo; na púšti prichádzajú anjeli, aby slúžili Synovi Božiemu, na Olivovej hore zjaví sa anjel, aby Ho posilnil. Pod zorným uhlom tohto historického bodu, uvažujme v tomto svätom čase utrpenia Pána o scéne na Olivovej hore, o prvom krvavom akte strašnej drámy obety a vezmime si za hlavnú myšlienku slovo apoštola: „Toho, ktorý nič o hriechu nevedel, učinil hriechom za nás, aby sme my učinení boli spravodlivosťou Božou v ňom."
Ako na púšti, tak aj na Olivovej hore dovolí Spasiteľ pokušitelovi prísť k sebe; pretože sa nám stal podobným vo všetkom okrem hriechu, chcel byť pokúšaný ako my. Na púšti volí si satan za útočný bod pôstom zapríčinenú telesnú slabosť, tu na Olivovej hore prirodzený odpor a strach pred smrťou a utrpením. Tam sa pokúša hladom zvábiť Spasiteľa k zneužitiu Jeho moci k obyčajnému ukojeniu smyselného požiadavku, tu na Olivovej hore usiluje sa Ho úzkosťou pred smrťou a utrpením priviesť do rozporu s Božou vôľou. Tu i tam víťazí Spasiteľ, ale strašnejší je zápas na Olivovej hore, ako na púšti; tu sa stáva zápas bojom na život a na smrť, smrteľným zápasom.
1. Strašná noc! Príšerná tma zahaluje úpätia Olivovej hory. Ako fakľa pri zomretom, tak svieti mesiac na nebi; sype len tmavé, neisté, matné lúče ako bludičky, vysiela zduchovnelý, zosinalý lesk, a medzi olivami kvília nočné vetry ako náreky duchov. S troma vyvolenými učeníkmi kráča Spasiteľ cez záhradu. Začína sa zarmucovať, triasť a desiť. Tak oplývajú evanjelisti v slovách. Zbavuje svoju ľudskú prírodu všetkých útech Božstva, otvorí vlastnou rukou všetky prúdy smútku a nechá trpkou záplavou naplniť svoju dušu. Hroznú službu poskytuje Jeho ľudskej prirodzenosti Jeho Božstvo a to, že jej silou svojej vševedomosti prevádza so strašnou jasnosťou muky budúcich hodín: zajatie, nespravodlivé odsúdenie, potupu a súženie bičovania a tŕním korunovania, krvavú cestu na Golgotu, trojhodinové utrpenie na kríži, Judášovu zradu, nenávisť veľkňazov, zbabelosť Piláta, útek učeníkov, nesmiernu duševnú bolesť opustenej Matky, opustenosť na kríži, bolesti plnú smrť. V tmavej skalnatej jaskyni v Getsemanskej záhrade nebolo to podľa vieryhodnej legendy, v ktorej všetky tieto strašné scény tiahly sa pred Jeho dušou — ako predtucha, ale ako zdesujúce povedomie. V najjasnejšom predvídaní a v najživšom precítení okúša, pretrpí a bojuje s týmto všetkým. Mieru presahujúce súženie, potupa a bolesť tlačia Ho k zemi, kŕčom mu sťahujú srdce a noria Jeho dušu do priepasti biedy. Hľadí do očí smrti, smrti v najstrašnejšej podobe, cíti ako sa Ho dotýka jej železná ruka a vsúva sa medzi dušu a telo, ktoré boly u Neho ešte vnútornejšie spojené ako u nás. Trasie sa a chveje pri tomto dotyku, zachváti Ho smrteľná úzkosť a studený smrteľný pot sa zjaví na Jeho čele. Tu sa približuje pokušiteľ a šeptá Mu: „Odhoď bremeno, bude Ta tlačiť; vidíš, že ho nemôžeš niesť; prečo pochybuješ? Odhoď bremeno, výpoveď Bohu poslušnosť!" On však padá na svoju tvár a s plačom a stonaním sa modlí: „Otče môj, ak je možno, nech odíde odo mňa tento kalich, lenže — pokračuje s vypätím všetkých síl — nie ako ja chcem, ale ako Ty."
2. A ako je človeku prirodzené v preveľkom smútku hľadať potešenie u spolubližného, zdvihne sa a ide k svojim učeníkom. Nachádza ich však spať. Znovu sa vracia na predošlé miesto. Začína druhý boj, prud-kejší a strašnejší ako prvý. — Na púšti videl pokušiteľ Spasiteľa plného nadšenia s úmyslom nastúpiť svoju verejnú činnosť a usiloval sa toto nadšenie vystupňovať v hriešne chápanú hrdosť: „Shoď sa s veže chrámu, urob si slávu skvelým viditeľným zázrakom!" Na Olivovej hore usiluje sa Pána najhlbšie pokoriť a usiluje sa Jeho pokoru snížiť k malomyseľnosti. Odkiaľ toto veľké pokorenie a poníženie? Ach, Jeho obkľučujú nielen bolesti smrti, ale aj priepasti nespravodlivosti, hriechov a viny podľa slov žalmistu zapríčinily mu strach. (Žalm 17, 5.)
Je síce osobne bez hriechu a viny, svätý a dokonalý, ale netrpí ako nevinný, neumiera .ako nevinný, nevinnosť Mu nemôže osladiť bolesti a smrť. Je obťažený vinou hriechov ľudstva. Boh Toho, ktorý nič o hriechu nevedel, učinil hriechom za nás, aby sme my učinení boli spravodlivosťou Božou v Ňom. Teraz sa javí ako veľký hriešnik, na ktorého je zvalená celá vina všetkých. On je hriešnym ľudstvom, pokrytým malomocenstvom hriechu od päty do hlavy, obťažený božím hnevom a prenasledovaný prísnou božou spravodlivosťou. Ako vysoké vrchy priťahujú mračná, tak sa shromažďuje okolo Neho všetka vina krvi, ktorá od vraždy Ábela krvavila povrch zeme, všetky nespravodlivosti, ktoré volajú k nebu o pomstu, nehanebné zvádzania, hrozná nemravnosť, rúhania a svätokrádeže, lži a ohovárania, hriechy všetkých, počnúc od hriechu Adama až k Judášovej zrade, páchanej práve v tejto hodine, všetky hriechy budúcich storočí, moje hriechy, tvoje hriechy. Kladú sa ako strašné rúcho, ktoré, horšie ako Nessusovo rúcho v pohádke, je namočené do jedu a kliatby, ktoré horí ako pekelný oheň. On, čistý a svätý, nepozná už ani seba samého, stal sa hriechom, sebe samému predmetom hrôzy a odporu, a spáleninový zápach viny privábi zlého ducha a On ho musí trpieť v svojej blízkosti a znášať jeho pekelný dych. Ťažké bremeno viny tlačí Ho k zemi, hlboké vzdychanie a stonanie vyrve sa zo stiesneného srdca a strašne znie tmavou jaskyňou: Otče môj, ak je možno, nech odíde odo mňa tento kalich, avšak nie ako ja chcem, ale ako ty. — Aj druhý boj pominul; jemný lesk osvecuje jaskyňu, anjel s neba prináša biednemu trpiacemu pozdrav Otca a odpoveď na Jeho úpenlivú prosbu a posilňuje Mu srdce pre ďalší zápas.
A ako je človeku prirodzené v preveľkom smútku hľadať potešenie u spolubližného, pritacká sa k svojim učeníkom a znovu ich nachádza spať. Potretie ide bojovať a modliť sa. Tam na púšti vykúzlil pokušiteľ Spasiteľovi s veľmi vysokého vrchu fantastický obraz kráľovstiev sveta a ich nádhery, aby v Ňom vzbudil túžbu po majetku a panovaní a povedal Mu: „Toto všetko Ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať." Na Olivovej hore pozerá Spasiteľ s výšky Božej vševedúcnosti do všetkých budúcich ríš, do storočí až do konca sveta, do večnosti vekov. Vidí napred, ako pomaly a s akými ťažkosťami Jeho kráľovstvo, kráľovstvo Božie, bude sa šíriť, ako musí Jeho milovaná Cirkev, Jeho mystické telo, všetky Jeho jazvy na sebe niesť, ako Ho musí nasledovať na ceste kríža a utrpenia, ako sa musí prebojovať povstalými radmi a tábormi nepriateľov, odporcov, krvilačných, posmievajúcich a vysmievajúcich sa protivníkov. Vidí napred, ako jej vlastné deti roztrhajú a znečistia jeho rúcho, ako Ho Jeho deti, ktoré Jeho meno nosia, kresťania-katolíci, zapierajú, ako šliapu nohami Jeho krv, znovu ho ukrižujú a vysmievajú, a spejú do záhuby, hoci vylial za nich svoju krv. Vidí, že všemohúcnosť Jeho lásky bola na mnohých zmarená ľudskou zlobou, vidí každú odmietnutú milosť, vidí nevďačnosťou odmenené milosrdenstvo, mrzko opovrhnutú lásku, stratenú z lásky podniknutú námahu. Jeho myseľ chce upadnúť a Jeho ľudská sila chce sa zlomiť a na toto oslabenie mysle nadväzuje satan a chce Ho celkom zvrhnúť na dno beznádejnosti, zúfalstva.
Zdesujúci boj. Všetko by sa ešte dalo premôcť, všetka nevďačnosť, všetko bezprávie voči Jeho osobe; ale že v ríši vykúpenia a milostí na stá kresťanov hynie, že ich celou vykupiteľskou láskou nemôže zachrániť, že ich raz ako večný sudca musí do pekla zavrhnúť — táto myšlienka, toto povedomie isviera Mu srdce, takže hrozí puknutím, takže mu naraz prestáva biť a krvné vlny zdesenia vyrážajú tak prudko, že prenikajú cez tepny a póry. Pozri sa! Čo je to? Čo sa to ligoce na Jeho tvári? Krv! Čo steká na Jeho rúcho? Krv! Ťažko a tlumene kvapká s Jeho svätej tvári, rinie sa po Jeho svätom tele, kvapká na zem! To je krv, krv z obetujúceho kňaza lásky, ktorá Jeho srdce tlačila prv, než sa Ho dotkla ruka mučiteľa — krv na celom tele; krvavým potom okúpaný, čelo, venčené diadémom krvavých rubínov, volá k nebu: „Otče, ak nemôže odísť tento kalich bez toho, že by som ho nepil, nech sa stane Tvoja vôľa!"
A ako je človeku prirodzené v preveľkom smútku hľadať potešenie u spolubližného, ide znovu k svojim učeníkom a potretie ich nájde spať. — Spíš aj ty? Zradca bdie, zloba bdie, úhlavní nepriatelia bdejú, Spasiteľ bdie, učeníci spia! Koľko kresťanov spí spánkom hriechov, ťažkým spustlým snívaním spánku hriechu, kým Spasiteľ pre hriech zápasí so smrťou. Hovorí sa im: Začal sa svätý veľkonočný čas, je čas vstať zo spánku, postarať sa o svoju dušu, myslieť na svoj koniec. Oni však spia! Hovorí sa im: Svätý veľkonočný čas je tu, pripravte sa na prijatie svätých sviatostí, zničte svoje hriechy Kristovou krvou; oni však spia! Tak nevýslovne smutne znie s Olivovej hory žaloba: „Teda ste nemohli ani jednu hodinu bdieť so Mnou?" Oni však spia! Spíš aj ty? Prespíš aj tento svätý čas pôstu a Veľkej noci? Vradíš blížiace sa sviatky do spánku mravnej hniloby, náboženskej ľahostajnosti, do ľahkomyseľnosti, ktorá nepozná modlitby a túži len po pôžitkoch?
Zobuď sa, kto spíš a Kristus ťa osvieti! (Efez. 5, 14.) „My namiesto Krista prinášame posolstvo" (2. Kor. 5, 20.) ,volám k vám s apoštolom", Boh vás napomína skrz nás, my voláme miesto Krista: Smierte sa s Bohom! Lebo Boh toho, ktorý nič o hriechu nevedel, učinil hriechom za nás, aby sme my učinení boli spravodlivosťou Božou v Ňom." Čistý, bezhriešny stal sa hriechom; ty, ktorý si hriešnikom, máš sa stať spravodlivosťou pripojením sa k Nemu, krvavým spoločenstvom s Ním, vstupom do Jeho trpkého utrpenia a smrti prijatím svätých sviatostí, v ktorých tečie Jeho krv a preteká do duší. „Lebo vy všetci ste synmi svetla a synmi dňa, nie synmi noci ani tmy. Preto nespime ako ostatní, ale bedlime a striezliví buďme." (1. Sol. 5, 5.) „Bedlite a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo nevládne." (Mat. 26, 41.) Amen.
Paul Wilhelm von Keppler, Wassex aus dem Felsen, II.

Rolník a cirkev

Rudolf Hodál

Rolník a cirkev.
„Prosím ta, synku, aby si pozrel na nebo a na zem!" (II. Mak. 7, 28.).
Katolícki roľníci, mužovia, ženy!
Dnes by som chcel k vám prehovoriť o pomere roľníka k Cirkvi. — Roľníci patria k najvernejším synom Cirkvi, hoci kresťanstvo ujalo sa vždy skôr v mestách ako po dedinách. Dedinčan je totiž opatrnejší a zdržanlivejší, ale keď raz skúsil, že niečo je dobré a prijal to, potom sa toho drží omnoho húževnatejšie ako ktokoľvek iný. — Tak sa stalo i s náboženstvom, ktoré preniknúc do dedín, zapustilo tam hlbšie korene, ako v meste a ľahšie znieslo búrky hospodárskych a kultúrnych revolúcií. Dosvedčujú nám to nielen slovenské, ale i bavorské, tyrolské, švajčiarske, írske a bretonské dediny.
A roľník sám cíti svoje, povedal by som osudové spojenie s Cirkvou, lebo Cirkev je to, ktorá chráni najdrahšie čo má — totiž rodinu a pôdu, chráni ich ako zorničku svojho oka.
To by som vám chcel aspoň krátko vyložiť a tým zároveň upevniť vašu osvedčenú vernosť k Cirkvi.
I. Cirkev chráni roľnícku rodinu.
Roľník a dedinský človek vôbec j e omnoho silnejšie pripútaný k rodine, ako človek mestský a je na ňu i viac utisnutý. V nej nachádza najlepšie a najspoľahlivejšie pracovné sily a vo voľných chvíľach v nej má zdroj najlepšieho a najlacnejšieho odpočinku. Veď na dedinách členov rodiny neláka každú nedeľu, ba i vo všedný deň, návšteva divadla, kina, ale ostávajú radi doma pri spoločnej zábave alebo rozhovore. — V roľníckej rodine otcovo slovo má ešte váhu. Rodina je jeho malým, ale jemu najdrahším kráľovstvom, kde vládne on sám. Preto je mu tak milá a drahá.
A teraz sa pozrime, ako sa Cirkev stará o túto rodinu, počínajúc založením domáceho kozubu až za hrob jeho zakladateľa.
I vám je známe, veď skúsenosť to potvrdzuje na každom kroku, že pre uskutočnenie dobrej rodiny má ďalekosiahly význam predmanželský život a príprava k manželstvu. — Naši mladí ľudia sú Cirkvou vedení k čistému životu. Pri kázni, v spolkoch, v prednáškach, v pravidelnom duchovnom vedení dostávajú bezpečné smernice k pravému manželskému šťastiu. Ak panujú v dobrej vidieckej obci pravé kresťanské mravy pri uzatváraní známosti, ak pohoršenia sú výnimkou, ak ostáva posvätná moc matky a otca nedotknutá, potom musíme za to ďakovať predovšetkým bdelosti našej sv. Cirkvi. Ona je to, ktorá berie na seba i ťažkú úlohu poučiť snúbencov a uviesť ich do práv a povinností manželského stavu, ktorú úlohu prevádza čo najtaktnejšie a najjemnejšie. — Či si nezaslúži už i pre tieto veci podporu so strany rodičov? Či nie sú títo vo vlastnom záujme povinní bojovať oproti oným rozkladným moderným názorom na manželstvo, ktoré sa usilujú preniknúť i na vidiek?
Aká krásna je katolícka svadba! Mladí ľudia pristupujú s jasným pohľadom a čistým srdcom k oltáru. Majúc Spasiteľa v srdci, vypovedia si slovo „áno" s nepretvarovaným sľubom stálej vernosti. Ich spojenie má vo spojení Krista s Cirkvou žiariaci vzor a spolu i živý prameň k ustavičnej obnove ideálneho smýšľania. A súc Cirkvou vždy opäť a opäť napomínaní, uchovávajú svoje manželstvo čisté, bez všetkých škvŕn, ktoré by dnešná civilizácia a duch doby chcely vniesť do tejto svätyne.
Najdrahším ovocím manželstva sú deti. Ako láskavo sa ich ujíma Cirkev už od prvého okamžiku ich života. Budúca matka dostáva zvláštne požehnanie. Novonarodené dieťatko stane sa u krstiteľnice dieťaťom božím. V nespočetných vyučovacích hodinách uvádza ho a učí kňaz oblažujúce náboženské pravdy. Cirkev vychováva deti v duchu ich katolíckych rodičov a žiada, aby boly i v školách v tomto duchu vyučované. No nielen vyučované, ale i vychovávané, vychovávané na užitočných občanov vlasti a Cirkvi.
Preto bojuje za katolícke školy a katolíckych učiteľov. Pevnú oporu dostáva rodina autoritou — v á ž n o s ť o. u — rodič o v, najmä otca. — Kto podpiera túto autoritu mocnými piliermi nadprirodzených záväzkov? Ci nie Cirkev? — Dôrazne hlása štvrté prikázanie, zastáva sa každej právnej vrchnosti a je oproti vzburám. — Preto rodičia, podkopávajúci cirkevnú autoritu, podrezujú sami pod sebou konár, na ktorom sedia. Kto žije v shode s Cirkvou, tvorí si pevnú pôdu pod nohami. O čo chcete svoje rozkazy ešte opierať, keď sa nebudete môcť odvolať na božiu autoritu?
V kresťanskej rodine sú v úcte i mŕtvi, predkovia, praotcovia, ktorým rodina ďakuje za svoj vznik. — A aká dojímavá je starosť Cirkvi c mŕtvych! Už pred smrťou musel kňaz — prípadne i s nebezpečenstvom života — ísť k umierajúcemu a podať mu najväčšiu útechu na cestu do večnej vlasti — Telo Pána. Mŕtveho prijíma ako Bolestná Matka do svojho lona. Chráni ho pred násilným spálením a dáva mu čestný pohreb, o-proti ktorému tak smiešne vyzerajú novopohanské pohrebné slávnosti. Potom celé desaťročia' ho spomína v cirkevných modlitbách. — Nie, na tvojich mŕtvych, drahý roľníku, nie je v Cirkvi zabúdané! — A preto i ty máš na nich pamätať a čo im bolo svätým: viera, mravy, domáci kozub i ty máš mať za sväté.
II. Cirkev chráni vidiecku hrudu.
Aký milý je dedinskému človekovi ten kúsok zeme, na ktorom vyrástol, ktorý jeho predkovia získali a obrábali. Aký drahý je mu ten dom, v ktorom on a jeho otcovia prežili svoju mladosť. Ako rád má všetko, čo vzniká z otcovskej hrudy neúnavnou prácou jeho rúk!
Všetko to chráni a požehnáva Cirkev.
Má žehnania pre vaše polia a pre vaše plody, pre váš dobytok ako
Katolícka výchova.
Rediguje Dr. Mikuláš Višňovský, univ. prof. Bratislava, Kapitulská 1.

Učiteľské a národnostné problémy na bývalých jezuitských stredných školách v Uhorsku.

Pavol Bajan S. J.

Jezuiti hneď po svojom prvom príchode na Slovensko r. 1561 prevzali v Trnave kapitulskú školu, kde vyučovali gramatiku, poetiku a rétoriku. Školu spravovali len šesť rokov, do svojho odchodu z Trnavy.
V Kláštore pod Znievom r. 1568 založili kolégium, ktoré až r. 1596 dosiahlo všetky triedy pre rétoriku, ale pre nedostatok žiactva ho potroch rokoch preložili do Šaly. Tam sa sľubne rozvíjalo, ale trpelo od tureckých vojsk a za Bocskayho povstania boli jezuiti zo Šale vyhnaní.
Roku 1608 začali jezuiti vyučovať v Humennom, kde ich škola r. 1615 bola povýšená na kolégium, ktoré r. 1644 preložili do Užhorodu.
Medzitým sa jezuiti r. 1615 trvalé osadili v Trnave, a tá sa stala strediskom ich účinkovania. Nasledujúceho roku otvorili školu s veľkým počtom žiactva, ktorý sa stále zvyšoval. Kardinál Peter Pázmány r. 1635 založil univerzitu a pričlenil ju k trnavskému kolégiu.
Okrem spomenutých, otvorili jezuiti kolégiá v Bratislave, Trenčíne, Banskej Bystrici, Levoči, Skalici a Košiciach, kde bola i akadémia s fakultou filozofickou a teologickou. Úplné gymnáziá12 s triedami gramatiky, poetiky a rétoriky mali v Banskej Štiavnici, Prešove, Rožňave a Komárne; len nižšie triedy v Liptovskom S v. Mikuláši, Pezinku a Žiline. Vo Spišskej Kapitule bola len najnižšia trieda s jedným učiteľom.
Jezuiti naširoko rozprestreli svoju apoštolskú a školskú činnosť, ale v Uhorsku, trpiacom tureckými vojnami a povstaniami sedmohradských kniežat, sa časom ukázal nedostatok kvalitných osôb na riadne vykonávanie podniknutých prác.3
Roku 1700 istý jezuita z Uhorska informoval generálneho predstaveného P. T. Gonzalesa de Santalla o domácich nedostatkoch a ťažkostiach. Jeho list4 sa týka predovšetkým pomerov školských, čo ipoukazuje na to,
že spomenutý mohol byť rektorom kolégia, prefektom štúdií alebo obyčajným učiteľom na strednej škole. Vo spravovaní provincie nemal vplyvu, lebo narážal na istú jednostrannosť predstavených pri výbere kandidátov do rehole. Zdôrazňuje neporozumenie predstavených pre školy slovenské a maďarské, nakoniec sa zmieňuje o žalostných pomeroch jezuitov chorvátskych.
Z tónu, akým je preniknutý celý list, dá sa uzatvárať, že jeho pisateľom bol Slovák. Rovnako zdôrazňuje nevyhnutnosť ovládať reč slovenskú a maďarskú v nižších triedach gymnaziálnych. Ani na jednom mieste nepripomína maďarčinu bez slovenčiny. Podobný náhľad v tých časoch by sa dal očakávať aj od objektívneho Maďara, ktorý videl, že polovica škôl je v krajoch slovenských. Spomenutie ťažkých pomerov v Chorvátsku bez podrobnejšieho rozoberania, mohlo by poukazovať aj na to, že bol pôvodom Chorvát, ale oddávna pôsobil na Slovensku. Napokon ako Slovák, mohol sympatizovať s Chorvátmi a1 na nich páchanou krivdou chcel len zdôrazniť netaktnosť jezuitov rakúskych voči uhorským.
Na začiatku svojej deklarácie porovnáva stav škôl a učiteľov v nemeckej časti rakúskej provincie, ktorú nazýva Germania a vysvetľuje, že pod tým rozumie Rakúsko, Štajersko, Korutánsko a Kransko, so stavom v časti uhorskej. V Germanii je 8 tried parvistov,4 8 tried principistov samostatných a 4 triedy miešané parvistov s principistami. Najnižších tried spolu je 20 a potrebujú aj toľko učiteľov. Práve toľko je aj tried gramatických a syntaxistických.
V Uhorsku spoločných tried parvistov s principistami je 14, osobitné triedy pre parvistov sú 3, pre principistov tiež 3. Teda najnižších tried je 20. Vyučovali na nich jezuitskí magistri,5 ale v ostatnom čase na niektorých vyučujú civilní učitelia.
Gramatických a syntaxistických tried spolu je tiež 20.
Po tomto vylíčení stavu škôl v provincii nasleduje vypočítanie ťažkostí národnostných a súvisiacich s nedostatkom jezuitských učiteľov v Uhorsku.
Je pozoruhodné, že sa zaoberá len triedami gramatickými, t. j. nižšími triedami gymnaziálnymi, kde sa vyžadovalo; aby učiteľ ovládal materinskú reč žiakov, predovšetkým v triede parvistov a principistov. V triedach poetiky a rétoriky žiaci už ovládali gramatiku a hovorili latinsky, preto aj slovenských študentov týchto vyšších tried mohol vyučovať i cudzinec. Aké zas s tým boly spojené ťažkosti, to autor podotýka v ďalších bodoch.
4 Stredné školy pozostávaly z triedy rétoriky, poetiky syntaxu, gramatiky a najnižšej gramatiky zvanej infima, ktorej vyššie oddelenie sa menovalo principia, nižšie parva. Pri nedostatku učiteľov sa najbližšie triedy spájaly.
5 Magistri sú absolventi filozofie, ktorí ešte neštudujú teologiu, ale vyučujú, zastávajú funkciu prefektov v internátoch atď.
Pri porovnaní škôl uhorských s nemeckými je nápadné, že v krajoch nemeckých boly len 4 triedy spoločné parvistom a principistom, podobne 4 triedy gramatistom a syntaxistom. U nás z rovnakého počtu škôl bolo miešaných tried 14 na prvom stupni a 14 na stupni druhom. Vyučovanie v spoločných triedach bolo pre učiteľa veľmi namáhavé a pre žiakov bolo spojené s určitou stratou. Náukový beh v nich trval dva roky, čítanie autorov bolo pre obidve oddelenia spoločné, gramatiku preberalo každé osobitne. Ak v úplnom gymnáziu boli len dvaja učitelia, poetiku a rétoriku vyučoval profesor humanitatis, všetky nižšie triedy viedol profesor classium. V niektorých prípadoch bol len jediný profesor scholarum, ale také školy bývalý iba prechodného rázu, obyčajne začiatočné, ktoré sa neskôr rozvinuly, alebo to boly školy misijné v odľahlých krajoch.
Tieto nedostatky autor deklarácie ani osobitne nespomína.
Jemu ide o nedostatok magistrov a to predovšetkým takých, ktorí ovládajú aspoň dve reči.
V nemeckej časti provincie mali magistrov dosť, posielali ich aj do našich krajov, ale tí sa v nižších triedach nemohli uplatňovať, lebo v Uhorsku — ako píše autor — nieto školy, do ktorej by chodili len nemeckí žiaci, preto nemeckí magistri sú do nižších tried nevyhovujúci a nesúci. Ďalej píše, že v Uhorsku sa hovorí maďarsky, slovensky5 a nemecky, v niektorých školách je potrebná reč maďarská a slovenská, inde maďarská a nemecká, v iných zas slovenská a nemecká. Sú aj také školy, v ktorých sa užíva len reč maďarská alebo slovenská, ale tých je málo.
Poukázanie na stav školstva a jeho národné rozvrstvenie tvorí jadro listu. Ďalej z toho autor vyvádza patričné dôsledky.
Na prvom mieste zdôrazňuje, že v nemeckej i uhorskej časti provincie je po 20 tried pre parvistov a principistov. Pre týchto 20 tried je v Uhorsku toho roku (1700) len 11 absolventov filozofie Slovákov6 a Maďarov; v nemeckej časti provincie je pre ten istý počet tried 22 absolventov Nemcov a Slovincov.7 Quanta ad evidentiam inaequalitas! — pridáva autor pravdepodobne dosť rozhorčene. Pre nasledujúci rok 1701 bude mať provincia absolventov filozofie Maďarov a Slovákov 11, ale Nemcov a Slovincov 24. Quanta penuria Ungarorum et Slavorum!
V Chorvátsku je nedostatok magistrov ešte väčší, ale vôbec neudáva, koľkí sú a koľkých potrebujú.
Bolestný je pre neho veľký nedostatok magistrov Slovákov a Maďarov, ale ešte horší jé spôsob nahradzovania učiteľských síl. Keďže riadnych absolventov filozofie je málo, predstavení posielajú vyučovať novicov a repetentov štúdií humanistických.8 Títo sú na vyučovanie a výchovu mládeže nielen slabo pripravení, ale aj sami strácajú noviciátskeho ducha, ako autor zdôrazňuje. Ani týmto spôsobom otázka učiteľov-jezuitov, ovládajúcich reč slovenskú a niektorú inú, je ešte nie riešená, lebo jezuitov je aj tak nie dosť. Treba pribrať civilných učiteľov, ale tým trpia žiaci, a jezuiti u svetských pánov strácajú vysokú mienku, lebo školy sa zakladaly v tom presvedčení, že budú v nich vyučovať učitelia jezuitskí.
Keďže mnohí z klerikov musia ísť učiť ešte pred filozofiou a po krátkom čase majú pokračovať v štúdiách, je zrejmé, že ani pre 20 tried gra-matistov a syntaxistov nemôže postúpiť dostatočný počet magistrov.9 Prelo mnohí z nich, ovládajúci reč slovenskú a maďarskú, sú nútení ostávať v najnižších triedach 3—4 roky, a ani naipriek oprávneným nárekom sa nemôžu dostať do tried vyšších. Kým sami musia niesť jarmo v nižšícn triedach, tí, čo nevedia reč žiakov, v Uhorsku sa dostávajú do tried poetiky a rétoriky.
V ďalšom bode odhaľuje nedostatky v pastorácii, vyplývajúce z malého počtu magistrov.
Keď je teda málo Slovákov a Maďarov, ktorí po filozofii prichádzajú vyučovať, málo ich potom pôjde aj na teologiu a bude aj málo kňazov. Či nie je divné, že Uhorsko má v každom odbore málo jezuitov, kým nemeckých a slovinských pátrov je až primnoho?
Nedostatok ľudí v Uhorsku vidia a skusujú aj predstavení provincie, ale sa neusilujú o nápravu, hoci mnohých to oprávnene bolí a sa žalujú.
Autor sám sa usiluje riešiť pálčivé problémy a stavia si otázku, z ktorej aj sťahuje patričné konzekvencie. Či predstavení provincie prijímajú každoročne do rehole patričný počet kandidátov pre Uhorsko a Chorvátsko, alebo nie? Ak neprijímajú, sami nesú vinu na spomenutých neporiadkoch a nemožno ich ospravedlniť. Keby prijímali zodpovedný počet kandidátov, ani Uhorsko ani Chorvátsko by netrpelo nedostatkom členov. Zrejmý je však pravý opak.
Tu by sme mohli brániť predstavených, že sa v Uhorsku hlásilo azda menej kandidátov, ale autor deklarácie v nasledujúcich svojich vývodoch poukazuje na zámerné odmietanie slovenských a maďarských kandidátov.
Každoročne posielajú generálnemu predstavenému soznam kandidátov, prijatých pre kraje nemecké, Uhorsko a Chorvátsko. V Ríme z predloženého soznamu pravdepodobne uzatvárali, že sa ipre naše kraje prijíma pomerne taký počet kandidátov ako aj pre kraje nemecké, ale autor upozorňuje na ťažkosti, ktoré sú v katalógu nie uvedené. Medzi kandidátmi, pri jatými pre Uhorsko, je mnoho takých, ktorí vedia len nemecky, na účinkovanie medzi Slovákmi a Maďarmi sa nehodia. Preto, ako dosiaľ bol nedostalok pracovníkov, je ešte i teraz a bude aj v budúcnosti, kým nenastane zmena vo spravovaní provincie.
Týmto robí náražku na utvorenie samostanej uhorskej provincie.
Zdá sa, že celý jeho list smeruje ku tomuto cieľu. Nedostatok učiteľov, ovládajúcich reč slovenskú a maďarskú, usiloval sa využiť na to, aby sa postavila do jasného svetla jednostrannosť provinciálov pri výbere kandidátov a bolo zrejmé hatenie apoštolskej práce so strany rakúskej.
Ako ostatný argument je poukázanie na pomery chorvátske, kde už autor priamo obviňuje predstavených, že odstrkujú domácich kandidátov chorvátskych a miesto nich prijímajú Slovincov. Skutočnosť potvrdzuje, že títo sú neschopní pracovať medzi Chorvátmi, nemôžu ani úspešne kázať ani vyučovať, lebo chorvátske obyvateľstvo im dobre nerozumie. Reč sa. nechcú poriadne naučiť, ani ľudu sa prispôsobiť, ale ešte aj cítia odpor ku chorvátskej krajine.
Na konci listu sa1 pisateľ úprimne a skromne osvedčuje, že toto pokladal za potrebné predostrieť generálnemu predstavenému, aby našiel spásonosný prostriedok, ktorým by sa všetko zlo odstránilo.
Ak sa nám podarí pohľadať odpoveď Ríma na túto deklaráciu, a získať viac záznamov o rozoberaných problémoch, budeme si môcť utvoriť jasnejší obraz o celom systéme jezuitského školstva na Slovensku.
11 Uhorskí jezuiti sa márne domáhali utvorenia samostatnej provincie. Bola zriadená až r. 1909.
„Slovensko bolo krestanským v minulosti a zostane ním aj v budúcnosti. Lenže tento kresťanský duch nemá zostat len pii vianočnej jedličke, má preniknúť do celej spoločnosti. Máme sa s ním stretať všade, v úradoch, dielňach tak ako v továrňach, obchodoch a kde inde. Ale čím ďalej, tým viac sa stretávame s neláskou, neúprimnosťou a najmä nesvornosťou. Azda nebolo nikdy toľko hašterivosti, závisti ako dnes v našom verejnom živote. Jeden druhému závidí aj ten kúsok suchého chleba. C radná povýšenosť, mocenská panovačnosť rozťahujú sa po úradovniach. Úskok a chamtivosť bujnie v obchodoch. Podozrievanie a nepriateľstvo otravuje spoločnosť. Lenivá povrchnosť a n e s v e d o m i t o s t šíria sa v továrňach, na pracovištiach. Ako by sme ani neboli členmi jednej rodiny slovenskej. Ako by sa náročky zhasínalo betlehemské svetlo a zadúšal hrejivý oheň kresťanskej lásky, žiariaci z jasličiek betlehemských. Je vojna, žijeme ťažké časy, vyžadujúce mnoho odriekania, ale práve tieto ťažkosti majú nás tesnejšie spojiť, urobiť vľúdnejšími, uznanlivejšími." (Dr.K.Mederly, 25. dec. 1942.)

Najhlbšie základy katolíckej výchovy.

Dr. Cyril Dudáš

Najhlbšie základy katolíckej výchovy.
Staroveký orfický mýtus rozpráva o boji Titanov proti najvyššiemu bohu Zeusovi. Titani sa zmocnili jeho syna Dionýza, zjedli Dionýzovo celé teio okrem srdca. Dionýzovo srdce zachránila bohyňa Aténe. Po premožení Titanov Zeus z pozostalého srdca stvoril nového Dionýza, symbolizujúceho dobro. Z prachu Titanov a z krvi Dionýzovej stvoril človeka. V človeku je teda podľa orfického mýtu prvok božský a ľudský: človek je dielom rúk božích, zaťaženým dedičstvom ti lanského vzdoru a titanskej pýchy. Mýtus týmto naznačil odveký problém dobrého a zlého, večný boj dobra a zla.
Sv. Pavol Apoštol vyjadril túto skutočnosť klasicky vo vete: „Vidím iný zákon v údoch svojich, ktorý bojuje proti zákoinu mysli mojej, a zajíma ma pod zákon hriechu, ktorý je v údoch mojich." (Rim. 7, 23.)Vo výchove človeka ide o neutralizovanie „zákona údov", o paralyzovanie zlých vplyvov a o zaštepenie duševných, aby som tak povedal, hormónov do rozvíjajúceho sa života dieťaťa. Osobnosť dieťaťa sa rozvíja doma u rodičov a v škole u učiteľov a katechétov. Títo ako záhradníci pestujú dieťa, usmerňujú jeho sklony, odstraňujú zlé návyky, zaštepujú nové vedomosti. Koľko dômyslu a dôvtipu je treba, aby sa mohli vychovávatelia tešiť z výsledkov svojej práce! Pozorujme len, akú vnútornú, opravdivú a premyslenú starostlivosť venujú odborníci, aby zaručili svojim sverencom budúce pozemské blaho. A títo odborne školení remeselníci pre zabezpečovanie pozemského blaha si natoľko osvojili a privlastnili človeka, že začali hlásať výlučné právo na dušu dieťaťa, výlučné právo na výchovu, výlučné právo na školu.
Prirodzenému človeku mala stačiť „prirodzená" „laická" škola bez zreteľu na „zákon údov", o ktorom píše sv. Pavol Apoštol. Načim teda vynaložiť priam fanatickú vieru a vytrvalosť, energiu a úprimnosť v boji o uznanie podstaty človeka, ktorý v staroveku práve tak ako dnes pociťuje v sebe vnútornú rozštiepenosť. Aby nenastal krach celého vychová-vateľského systému, načim poukázať na prirodzenosť človeka a na najhlbšie základy katolíckej výchovy.
V boji o zachovanie konfesionálnej školy zakladala sa obrana tohto druhu škôl na ich veľkom význame pre Cirkev, pre štát, pre národ a pre samého jednotlivca. Zásada, že katolíckemu dieťaťu patrí katolícka výchova, odôvodňovala sa etickými, sociálnymi, humanitnými a inými hodnotami. Operovalo sa teda akýmsi „kresťanským humanizmom".
Dôvodilo sa, že kresťanská osobnosť nemá nič spoločného s egoistickou sebaoslavou, s výlučným individualizmom a s čírym prilnutím k tomuto svetu. Všetky pohyby duše sú podstatne zamerané na ideál výchovy, na najvyššiu hodnotu — na Boha. Konfesionálna škola je školou úcty pred čestným presvedčením. Konfesionálna škola je školou plnosti a duševného bohatstva. V nej sa rozdávajú poklady katolíckej viery, ktoré sú nepostrádateľné pre výchovu mravnej osobnosti mladého človeka a pre jeho zasadenie za obetavý činný život. Konfesionálna škola je školou lásky k rodnej zemi, k národu, k otčine. Keďže slovenskí katolícki rodičia milujú svoje deti, keďže chcú všetko vynaložiť na to, aby zo svojich detí vychovali nábožných mužov a nábožné ženy, a keďže sa nedajú nikým pretrumfnúť v oddanosti ku kresťanskej tradícii národa, preto sa nikdy nezrieknu konfesionálnej školy. Iní, ktorí nie sú kresťania, alebo nie sú kresťania-katolíci, sú iného názoru na charakter školy. I títo majú síce za stredobod výchovy človeka ako takého a kresťanstvo pokladajú len za číru formu, ktorej sa nechce ani Slovák zrieknuť. Keďže je len vonkajšou formou a neprináleží k podstate, možno sa ho kedykoľvek zrieknuť a zo školy vyhodiť.
A tu väzí veľké nebezpečenstvo takéhoto odôvodnenia práv na katolícku výchovu. Aj zastancom protivného smeru ide o dokonalého človeka, aj nám katolíkom ide o dokonalého človeka. Veľký boj duchov začína zápasom starej, zdedenej viery s novou vierou dvadsiateho storočia, alebo inými slovami: Číry prirodzený človek bojuje s o skutočným k r e s ť a n o m. Mýtus dokonalého prirodzeného človeka s jeho chybami a nesprávnosťami bol už na zodpovedných a autoritatívnych miestach vyvrátený. Nebol však odstránený a žije ako predtým. Tento mýtus nemožno ani odstrániť rozumovými dôvodmi, lebo sa vymkýňa „racionálnemu". Jedine a výlučne môže byť potlačený skrze Krista. V tomto boji prirodzeného človeka a kresťanského človeka, v tomto boji o laickú školu a katolícku školu, nejde už o dôvody a protidôvody, keďže nepriateľovi nejde o to, čo je objektívne správne, lež len o to, čo sám za správne uzná.
Možno to aj ináč formulovať: Má to napr. smysel dišputovaf so slepým o svetle? Prirodzene že nie, lebo slepec nemá smyslu pre dôvody, ktoré mu uvádzam! Práve tak je nesmyselné hádať sa s neveriacim o kresťanstve. I jemu chýba svetlo pre jeho duchovné oko. On môže poznať len vonkajšie formy, iné, ale zahalené a iba naznačené hodnoty duchovného života vidieť nemôže, dokiaľ nenastalo u neho „aperitio oculorum". Ide teda v tejto otázke, a konfesionálna škola je len výrezom celkovej otázky kresťanstva, o dva celkom oddelené svety, o ríšu milosti a svetla, o ríšu hriechu a tmy. Z ríše svetla môžem uvidieť ríšu tmy, ale nie naopak, alebo len potom, keď moje oko dostalo svetlo a keď som už bol presadený do ríše svetla. Ide teda v poslednom dôsledku o to, či svet toto kresťanské bytie, túto „novam creaturam", uzná alebo odmietne.
Prvou a základnou požiadavkou katolíckej výchovy je ukázať celkom jasne na kresťanské bytie našich detí. P. Soiron vo svojej knižočke „Das Geheimnis der christlichen Schule" toto kresťanské bytie v jeho filozofickom obryse odvodzoval z kresťanskej existencie. Katolícke dieťa v najhlbších koreňoch svojho bytia nie je vôbec „ľudským dieťaťom" (Menschenkind), ktoré má byť teraz katolícky vychovávané, lež je pokrsteným kresťanom, v ktorom má byť Cirkvou obraz Kristov prevedený v dokonalú postavu Krista. Týmto je rozhodnutá otázka práva Cirkvi na katolícke školy. Pretože dieťa je dieťaťom Božím, právo na jeho výchovu prináleží kráľovstvu Božiemu na zemi, čiže Cirkvi. Štát, ktorý mal byť v kráľovstve Božom stojacím štátom, je doplnkom tejto vychovávateľskej činnosti po stránke pozemskej, Cirkvou objasnenej.
Cirkev vo svojich modlitbách a bohoslužbách opäť a opäť vyzdvihuje túto „novam creaturam" „nové stvorenie" v kresťanovi. Robí to najmä v čase veľkonočnom, ktorý predstavuje dobu zrodenia „nového. pokolenia" („nova proles"). Na Bielu sobotu k Cirkvi prichádzajúci krstenec je „človek". V čase pôstnom sa mu dostalo kresťanského' vyučovania, poznal už kresťanský svetonázor, lenže ešte nie je kresťanom; musí sa znovunarodiť z vody a z Ducha svätého, aby sa stal kresťanom. Bez tohto znovuzrodenia nemožno rozumieť tomu, čo je Božie. Je ešte dnes mnoho ľudí, ktorí majú kresťanský svetonázor, a predsa ničomu nerozumia z toho, čo je Božie. Nemôžu rozumieť, lebo im chýba vnútorné duchovné svetlo viery. Sv. Augustín vyjadril túto skutočnosť takto; „Tak spôsobilí sú všetci katechumeni! Veria v meno Ježiša Krista, ale Ježiš sa im ešte nezjavil. Ak povieme, napr. katechumenovi: Veríš v Ježiša Krista?, tak odpovie: Verím, a poznačí sa znamením svätého kríža. Nosí ho na svojom čele a nehanbí sa za kríž Kristov. Hľa, verí v neho. Ale ak sa ho opýtame: Ješ telo Syna človeka?, tak nerozumie, čo hovoríme, lebo Ježiš sa mu ešte nezjavil." (Brev. Rom.: 3. Nocturnum na sviatok Nájdenia sv. Kríža.)
Svetový názor a znalosti o kresťanstve ešte nerobia z človeka kresťana. K tomu, aby bol niekto kresťanom, je treba: viera, milosť a sviatosti. Ku krstu pristupujúci sú len „g en t e s", „pohani", každý z nich je len „človekom" vôbec. Títo sa stanú krstom f i dele s, filii D e i, p o-pulus De i, veriaci, synovia Boží, národ Boží. Kristus je tým živým uholným kameňom, na ktorom sme my boli vystavení ako živé kamene, ako duchovný chrám. Kresťania sú g e n u s e 1 e c t u m, vyvolený rod, r e g a 1 e s a c e r d o t i u m, kráľovské kňazstvo, g e n s s a n c t a, svätý národ. Musíme znovu nájsť odvahu vidieť tieto danosti v našich deťoch, vidieť ich a uznať ich. Tým už je určený aj cieľ všetkej výchovy. Cieľom je ochota „offerre spirituales hostias" „prinášanie obetí v duchu", k čomu bol daný základ vo svätom krste. Oprávnenie a povinnosť k takejto činnosti má jedine Cirkev. Keď máme tieto skutočnosti pred očima, musíme prísť ku konštatovaniu, že náš Katechizmus musí sa v budúcnosti ináč začínať. Dnešná prvá otázka: Načo sme na svete? je veľmi filozofická. Mala by, vychádzajúc z kresťanského bytia, vyzdvihnúť krst ako základ nášho života a nebesá pokladať za naplnenie tohto života. Uvedomenie si skutočnosti, že Boh „nás dobrovoľne stvoril slovom pravdy, aby sme boli akousi prvotinou tvorstva jeho", (Jak. 1, 18) je koreňom, z ktorého vyrastá kmeň života Božieho v nás.
Veľkonočná liturgia, ktorá nám tieto danosti tak výrazne pripomína, je najlepším vyjadrením podstaty kresťana. Pochopenie podstaty je však rozhodujúcim východiskom pre celú kresťanskú výchovu. Zatiaľ, čo svet sa vždy silnejšie opiera o prirodzené bytie človeka, musíme my ešte silnejšie stavať na nadprirodzenom bytí, ktoré začína u kresťana prijatím Ducha svätého vo svätom krste. Kresťanským bytím je teda sám Duch svätý. Preto v čase veľkonočnom liturgia oplýva textami o účinkovaní Ducha svätého, pretože On jedine vylieva na kresťana v celej svojej skutočnosti život milosti. Dnes sa stretáme s kresťanmi, lepšie povedané podľa mena kresťanmi, ktorí posväcujúcu milosť pokladajú za akési ab-straktum, v ktorom niet nijakej reality. A predsa posväcujúca milosť je najvyššou realitou, v kresťanovi prebývajúci Duch Svätý.
I slovo „duch" má už akýsi falošný zvuk prázdnoty. Byť oduševnelý, znamená u mnohých len osobnú náladu, ktorá vyviera1 z vlastného „ja". Duševný je dnes človek, ktorý srdcom a mysľou, vedením a vierou stojí oproti svetu. Tak vysvetľujú niektorí teologovia aj slová sv. Jána (4, 23): „Praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v duchu a v pravde." Správny sa nám zdá výklad Thalhofferov, ktorý naznačuje, že všetka úcta k Bohu, všetky počiny, dobré a čnostné, vyvierajú zo žriedla, ktorým je Duch Svätý v omilostnenom človekovi. Nadprirodzeno v duši tohto človeka nie je len určitou duševnou náladou, lež novým bytím, sám Duch Boží, posledná skutočnosť vôbec. Musíme mať odvahu, túto realitu Božieho Ducha z druhého sveta vidieť v našich deťoch, s Duchom Božím na deťoch výchovne pracovať, aby sme v nich vytvorili dokonalý obraz Kristov. V tragickom vírení svetonázorov nie je ani možné ináč vybojovať víťazstvo, než postavením Ducha Svätého proti nesvätému duchu tohto sveta. Opäť nejde tu o to, čo z ducha vychádza, o myšlienky, názory, predstavy a mienky, lež o Ducha, ktorý je transcendentnou skutočnosťou. Všetky rozpory a boje sveta nie sú nič iné ako rozhodný boj medzi tým, ktorý je Spiritus Sanctus a tým, ktorý je Malus diabolus.
Druhý základ katolíckej výchovy pokrsteného dieťaťa väzí vo skutočnosti, že pokrstené dieťa je údom, a to živým údom tela K r i s t o v h o. Myšlienka tela Kristovho dnes veľmi ožila. Zasa je tu však nebezpečie, že „telo Kristovo" si budú niektorí vykladať symbolicky, ideálne. Telo Kristovo nie je peknou, v dnešných časoch veľmi aktuálnou myšlienkou, lež K r i sí t u s sám vo svojej Cirkvi. Znovu zrodením človeka z vody a z Duoha Svätého, stáva sa človek dieťaťom Božím: „Teraz sme synovia Boží." (1 Ján 3, 2.) Tým istým Duchom Svätým vstupujeme do spoločenstva so Synom Božím — Ježišom Kristom -— ktorý je „Prvorodený — Primogenitus." Sv. Pavol užíva pre toto životné spoločenstvo s Kristom výrazu: Budeme údom na tele Kristovom. Nesmieme povedať, že budeme tak, ako keby sme boli údami tela Kristovho, lež musíme si priznať svoj nadprirodzený charakter, reálne spoločenstvo s Kristom, lebo tvoríme skutočné, hoci mystické telo, ktorého hlavou je Kristus. Len tak môžeme bez složitých konštrukcií povedať, že nosíme v sebe ducha Kristovho, že sme nositeľmi Krista. Na uznaní tejto skutočnosti sa zakladá všetko právo Cirkvi na výchovu. Spoločenstvo pokrstených je tak podstatné, tak úzko srastené, tak veľmi j e d n o, že bez porušenia duchovného organizmu nie je mysliteľná laická výchova.
Deti sa potom už nemusia veľmi učiť, čo je Cirkev, ale od začiatku potvrdzujú svoje členstvo a účastenstvo na Cirkvi pri všetkých cirkevných úkonoch. Z vlastného počínania vidia vždy lepšie a hlbšie podstatu Cirkvi — Krista a s ním spojeného seba —. Náboženský kult im nie je niečo predpísaného, lež je prirodzeným prejavom vlastného náboženského života. Pomer k Cirkvi je im taký, ako pomer k vlastnej matke, z ktorej krvi ,sú narodené. Dieťa si je potom vedomé svojho spoločenstva s Bohom, so svätými, so všetkými pokrstenými. Víťazstvo nad všetkými teóriami o prehnanom individualizme a prehnanom etatizme začína na vedomí sjednotenia svojho „ja" a celej spoločnosti veriacich v mystickom tele Kristovom.
Keď sú pokrstené deti Kristove, tak ich vychovávateľom môže byť len Kristus. Vlastným vychovávateľom je teda Kristus. My sme len jeho spolupracovníci. Keď sme pri svojom technicky veľmi vyspelom vyučovaní mali tak málo úspechov, bolo to len preto, že sme pri tej dokonalej technike nepripustili k slovu Božského Majstra.
Spolupráca vodcu s duchovným radcom.
Stanovisko Hlinkovej mládeže k náboženstvu je od začiatku jasné. Bolo formulované výrokmi zvečnelého Vodcu národa Andreja Hlinku, nesčíselnými prejavmi najvyššieho veliteľa Hlinkovej mládeže prezidenta Dr. Jozefa Tisu, potvrdené prejavmi hlavného veliteľa Alojza Macka. Okrem týchto oficiálnych výrokov najzodpovednejších činiteľov je tu ešte mnoho iných záruk, ktoré určujú povinnosti a smer Hlinkovej mládeže v otázkach náboženstva. Vodcovia, ktorí by nevedeli zabezpečiť uplatnenie správneho stanoviska v tejto otázke, škodili by Hlinkovej mládeži, lebo by ju svojím pochybným postojom k náboženstvu diskreditovali pred celým národom.
Od začiatku je v Hlinkovej mládeži zavedená funkcia duchovného radcu. Jednotlivé skupiny Hlinkovej mládeže od hlavného veliteľstva až po miestne véliteľstvá, ba niekde aj menšie skupiny majú pridelených duchovných radcov. Aby sa počínanie Hlinkovej mládeže riadilo vždy podľa kresťanských zásad, aby ani omylom nemohlo prísť k slovu stanovisko, ktoré sa nesrovnáva s kresťanským svetonázorom, na to je pridelený duchovný radca, najpotrebnejší spolupracovník vodcov Hlinkovej mládeže. Len nepripravený a nekvalifikovaný vodca — akých by, pravda, nemalo byť — si môže myslieť, na škodu svoju a najmä na škodu samej mládeže, že nepotrebuje duchovného radcu. Duchovný radca zastupuje v Hlinkovej mládeži nielen obyčajnú funkciu, ako to býva v spolkoch, ale je ochrancom a zástupcom ducha a zásad kresťanských, ktoré sa aj podľa zákona o Hlinkovej mládeži majú v každom počínaní vodcu a jemu sverenej mládeže uplatňovať.
Zásady, o ktoré tu ide, sú existenčnou podmienkou Hlinkovej mládeže. Preto duchovný radca uplatňuje a v páde potreby pripomína ich len v záujme a na prospech Hlinkovej mládeže. Pravda, potrebné je, aby slúži ba duchovného radcu bola v každom ohľade umožnená. Podľa platných poriadkov duchovný radca má prístup na všetky schôdzky Hlinkovej mládeže, predovšetkým na schôdzky vodcov a činovníkov. To toľko znamená, že vodca, ktorý tieto schôdzky vedie, musí včas a primeraným spôsobom uvedomiť duchovného radcu o nich. Ak ide o schôdzku a poradu miestnych činovníkov, má byť medzi nimi vždy aj miestny duchovný radca, ak o schôdzku okresných a župných, má tam byť aj okresný a župný duchovný radca. Jeho prítomnosť je potrebná pre bezpečné a nepochybné ustálenie počínania, podnikov, programov, lebo aj v najmenšom podniku sú momenty, na ktoré treba pamätať, a na ktoré môže pamätať kompetentne duchovný radca, aby sa Hlinková mládež, odvolávajúca sa na Hlinku, nedostala na cesty, ktoré by Hlinka nikdy nebol schvaľoval, keďže nezodpovedajú kresťanskému duchu. Duchovný radca už aj svojím vzdelaním a najmä svojou cirkevnou funkciou najistejšie môže poradiť, čo ako treba zariadiť, aby sa nestály v tomto chyby. Niet o tom pochybnosti, že medzi vodcami Hlinkovej mládeže sú aj takí, ktorí sú svojím celým životným postojom k náboženstvu a k svojej cirkvi zárukou toho, že sa nestanú z ich viny chyby, ale zodpovednosť nemôžu predsa úplne na seba vziať. Spolupráca vodcov s duchovnými radcami má sa diať na základe vzájomného dorozumenia, osobnej vzájomnej úcty a v najlepšej shode. Takto to žiada záujem Hlinkovej mládeže ako organizácie a hnutia, lebo Hlinková mládež zneuctila by meno Hlinkovo a jeho pamiatku, keby sa z viny hockoho uplatňovaly v nej poriadky, aké celý slovenský národ odsúdil, keď ich mal nešťastie poznať za éry povestnej sokolčiny.
Niektorí vodcovia z neinformovanosti sa domnievajú, že služba duchovného radcu pozostáva len v tom, keď sa postará o bohoslužby pri rôznych spoločných podnikoch. Myslia si, že činnosť celková, ktorá sa priamo netýka bohoslužieb a náboženských cvičení, nemá nič spoločného s duchovným radcom a s jeho službou. No väčšine je jasné, že výchova nie je niečo parciálneho, ale že tu ide o celého človeka, teda, že každé počínanie, každý podnik a vôbec všetko, čo s Hlinkovou mládežou ako výchovnou organizáciou súvisí, musí by presiaknuté a podstavené kresťanským 'duchom a kresťanskými zásadami, teda že duchovný radca je pri všetkých poradách, schôdzkach potrebný, aby poradil a zabezpečil správne počínanie.
Len pri účinnej spolupráci vodcu s duchovným radcom bude zabezpečené v Hlinkovej mládeži, že duch Hlinkov, duch kresťanský bude v nej panovať. Nepriatelia Hlinkovej mládeže by nedbali, keby sa to práve na tomto poli nedarilo, lebo sú istí, že to by bolo pre Hlinkovú mládež osudné. No príkladná a úspešná spolupráca, ktorá už i doteraz priniesla najlepšie výchovné výsledky, bude ešte užšia, prehlbenejšia a účinnejšia. Hlinková mládež ;si cenila od začiatku spoluprácu duchovných radcov a všetci vodcovia vedia, že to bolo nielen užitočné, ale aj statočné. Je to totižto vernosť k zásadám, a to nie k hocakým, ale ku kresťanským v duchu tradície slovenského národa. Zradiť tieto zásady, znamenalo by zradiť Hlinku, zradiť národ a zradiť mládež.
Sú veci, o ktoré nemôže byť nijaký spor v Hlinkovej mládeži. Medzi tieto patrí aj postoj Hlinkovej mládeže k náboženstvu, ku kresťanstvu, k cirkvi. Ak chceme mať mládež statočnú, ozaj kresťanskú, ak nám ide skutočne o budúcnosť národa, budeme si všetci vážiť večné zásady výchovy, ktoré nemôžu byť iné, než kresťanské. Ich predstaviteľom a strážcom je 'duchovný radca, ako zástupca cirkvi a kompetentný činovník Hlinkovej mládeže. Z tohto vyplýva aj postoj vodcu Hlinkovej mládeže k duchovnému radcovi. Nie sú si ani nadriadení ani podriadení, ale sú spoločnými piliermi orgaňizácie a hnutia, na ich spolupráci stojí a padá budúcnosť a úspech Hlinkovej mládeže.

Dieťa, prostredie, vplyvy.

Štefan Žilka

Dieťa, prostredie, vplyvy.
Ako zaujímavým — tak ťažko preniknuteľným predmetom psychológie je pozorovanie a skúmanie detskej duše od ranného detstva — ba od jeho narodenia. Pedopsyohologia chce preniknúť do detskej duše, chce prezrieť a vysvetliť všetky vonkajšie prejavy dieťaťa. Pozoruje ho neustále — pri každom pohybe, aby z vonkajších javov mohla uzatvárať na pohyb vnútorný, duševný. Neuspokojuje sa s pozorovaním jeho života už po narodení, ale ide ďalej, skúma ho ešte v živote matkinom a usiluje sa riešiť všetky problémy a ťažkosti, ktoré by mohly mať zlý vplyv naň ešte pred narodením.
Život dieťaťa a najmä jeho duševná stránka zaujímala vedu už pred stáročiami. Dôvody boly nielen teoretické, ale i praktické a to z väčšej čiastky. Praktické — aby ľudstvu boli dávaní členovia zdraví po všetkých stránkach svojho bytia. K tomu však je potrebná znalosť detskej duše a všetkého, čo na ňu pôsobí. Často sa dívame na dieťa a na jeho úkony, skutky s úsmevom, nemysliac na to, že pri jednoduchých — naivných detských pohyboch a prácach — koná dieťa so všetkými svojimi schopnosťami telesnými i duševnými. Celé jeho bytie má účasť na každom aj najmenšom skutku, ktorý dieťa vždy poníma ako vec vážnu. Nepracuje tu len animal — ale animal rationale —a ako taký, i keď v miere veľmi malej, používa i svojej druhej podstatnej čiastky, duševnej, rozumu. Nechápe síce účelnosť práce, nemá pred sebou nijaký presne vymedzený ciel, ku ktorému by simerovaly všetky jeho práce a skutky, ale zaujíma sa iba to, čo teraz robí, bez ohľadu na všetko ostatné. Vidí okolo seba mnoho vecí, ktoré jeho duševné mohutnosti nestačia naraz do seba pojať a spracovať. Spočiatku záujem o prostredie je malý, ale vekom sa zväčšuje. Jasne sa to ukazuje na tom, že dieťa sa neustále pýta, kladie jednu otázku za druhou a netrpezlivo očakáva odpoveď, na ktorej potom premýšľa.
V rannom veku detského života nemôžeme hovoriť o akomsi sociálnom cítení. Pre také niečo dieťa ešte nemá porozumenia, ani smyslu. Ono si je samo pre seba všetkým a všetko chce dostať k sebe. Hovoríme o detskom egocentrizme. Pri deťoch tohto veku je to zjavom celkom charakteristickým a psychologickým. Ono pozná iba svoje najnevyhnutnejšie potreby a nevie, či podobné potreby majú aj iní. Siaha po všetkom, všetko chce dostať do svojich rúk. Ono si je stredobodom samo pre seba.
V najnižšom veku nerobí rozdiel medzi sebou a okolím. Nedošlo ešte k vlastnému vedomiu a sebavedomiu. Ale po niekoľkých mesiacoch alebo po roku najneskôr začína diferencovať medzi sebou a vecami mimo seba. V tomto období začína prvé opravdivé poznávanie predovšetkým matky a potom všetkých tých, s ktorými sa jeho oči najčastejšie stretajú. Tu začína dieťa hovoriť ,,ja" a „ty". Dieťa na tomto stupni je už rozumové vyspelejšie. Rozumovú vyspelosť v tomto období možno dobre pozorovať pri hre. Často sa celé pohrúži do hry, nestará sa o svoje okolie, skladá a rozkladá svoje hračky, zo súčiastok kombinuje rôzne tvary. Až do tohto času uspokojilo sa s hračkou hociakou, zaujímal ho len povrch. Teraz, usiluje sa všetko* rozobrať, do všetkého nahliadnuť. Nestačí mu pozorovanie vecí len zvonka, ale pokúša sa preniknúť do vnútra — akési prvé hľadanie príčiny. V tomto hravom období dieťa potrebuje hračky, aby malo na čom uspokojiť svoju zvedavosť a bystriť si rozum.
Veľmi dôležité pre tento a potom ďalší vek je, aby sme dieťa naučili hovoriť pravdu. Pri rôznych otázkach, kladených dieťaťu častejšie, zbadáme, že nepovedalo pravdu. Všimnime si aspoň stručne príčiny, z ktorých toto zlo pochádza. Popieranie, alebo nahovorenie pravdy má pre vychovávateľa veľký význam, musí skúmať príčiny a musí sa usilovať dosť zavčasu takému počínaniu čeliť a podľa možnosti zlo odstrániť.
Malé dieťa luhajúce, čiže celkom vedome a úmyselne hovoriace nepravdu ťažko si vieme aj predstaviť. Ale nemôžeme ani tvrdiť, že takéto deti, deti v tomto období vždy hovoria pravdu. Naopak — hovoria nepravdu až veľmi často. Príčiny toho sú rôzne.
Predovšetkým dieťa napodobňuje dospelých. Každá, i najmenšia lož i keď najnevinnejšia, ak sa stala pred dieťaťom, je preň opravdivým jedom, otravou pre jeho prirodzenú lásku k pravde.
Druhou príčinou hovorenia nepravdy je strach. Keď dieťa vidí rozhnevaného otca alebo matku, za ich hnevom vidí hroziaci trest, najmä telesný. Je celkom mylné smýšľanie, že zvýšenou prísnosťou a telesnými trestami odučíme dieťa — alebo lepšie povedané — odstrašíme od nepravdy. Pri takomto postupe v mnohých pozorovaných prípadoch dosiahol sa pravý opak, — čo je aj psychologicky odôvodnené. Dieťa má pred očami hroziaci trest, a preto usiluje sa mu vyhnúť akýmkoľvek spôsobom.
Túžba po pochvale a odmene tiež zvádza dieťa k tomu, aby popieralo pravdu, alebo hovorilo nepravdu. Na dieťa je pochvala, odmena a uznanie rajskou rosou a ľahko sa dá zlákať, aby si ju získalo prifarbením alebo aj zatajením pravdy. — Okrem týchto príčin sú ešte mnohé iné — ako naipr. neobratné kladenie otázok rodičmi alebo inými príbuznými, ktorých dieťa pozná.. Častejšie odznejú takéto otázky: Koho máš radšej? Nech už sú prítomní obidvaja rodičia alebo len jeden, dieťa sa prikloní na tú stranu, odkiaľ práve teraz očakáva niečo pre seba, čím často koná proti vnútornému presvedčeniu. Ďalej — svoj veľký podiel v tomto ohľade majú aj ostatné deti, s ktorými denne prichádza do styku.
Medzi druhým a štvrtým rokom života prichádza dieťa do obdobia vzdorovitosti. ľ dieťa celkom dobré — razom začína byť neposlušným, trvá tvrdo na svojich požiadavkách. Toto obdobie je prelomom v detskom živote. Dieťa vstupuje do novej vývojovej fázy. Biologicky i psychologicky to obdobie je dobre známe. Funkcionálne rozširuje sa život telesný i duševný, dieťa začína používať schopností, ktoré doteraz boly akosi utajené — a až teraz sa hlásia k slovu. Obdobie je charakterizované zjavmi, aké možno pozorovať v čase puberty, a preto mnohí, ktorí sa zaoberajú pedopsychologiou, hovoria o akejsi prvej puberte. Obdobie vzdorovitosti je zjavom bežným i u celkom normálnych detí. Vyskytujú sa však aj zjavy patologické. Niektorí idú tak ďaleko, že v každom takomto prejave vidia patologické zafarbenie, ktoré sa, vraj, v celej svojej moci a šírke ukáže až neskoršie.1 No skutočnosť a pozorovania dokazujú celkom iné, teda nie každý druh vzdorovitosti je hneď zjavom patologickým. Nemožno popierať, že mnoho sa ukáže už aj v tomto období — ale musíme robiť rozdiel — podľa možnosti čo najpresnejší — a oddeľovať druh vzdorovitosti, s ktorým má do činenia každá matka s každým dieťaťom, od druhu vzdorovitosti chorobnej.
Dieťa v perióde vzdorovitosti je nepohnuteľné, to však neznamená,, že je zlé. V tomto prípade mrzutosť, nahnevanosť, zlosť, nie sú symptómami charakteru, a symptómami vývojového stupňa, cez ktorý musí prejsť každé dieťa. Asi v druhom roku života, vo fáze vzdorovitosti, je dieťa veľmi citlivé, hneď reaguje, len čo sa priblíži niekto cudzí.
Ch. Buhlerová vo svojej „Praktische Kinderpsychologie" uvádza niekoľko prípadov detskej vzdorovitosti, z ktorých rôzne sú rôznych druhov a stupňov. Z uvedených podávam dva, z ktorých jeden je celkom bežný, druhý je prípadom zriedkavejším.
1 Ch. Biihler: Praktische Kinderpsychologie, Wien—Leipzig, 1937, str. 40.
Dieťa, ktoré až do tejto chvíle bolo poslušné, naraz dostáva sa do určitej situácie, stáva sa „tvrdohlavým" — neohybným natoľko, že pri danej príčine v určitých okolnostiach, odoprie robiť to, čo sa od neho očakáva alebo žiada. Príklad: Matka povie: „Poď si umyť ruky, ideme jesť". Dieťa odpovie: „Nie, ja nič nechcem", bez akéhokoľvek podkladu, bez každého protidôvodu. Ak matka nalieha a svoj rozkaz chce mocou presadiť — dieťa sa bráni a kričí. 10— Autorka potom pokračuje a hovorí, ako sa má s deťmi v tomto období zachádzať, aby bol úspech dosiahnutý. V takomto jednoduchom prípade obdobie vzdorovitosti niekedy potrvá i niekoľko týždňov, podľa toho, ako sa vie vychovávateľ psychologicky správne na dieťa obrátiť. Málokedy však toto obdobie presahuje čas jedného mesiaca.
Iný prípad vzdorovitosti, ktorý niekedy uvádzajú i ako zjav patologický je, že dieťa sa správa nielen pasívne, že nechce splniť daný rozkaz, alebo splniť ho rozkázaným spôsobom, ale aktívne a systematicky robí opak ako bolo rozkázané. Alebo — druhým hlavným znakom vzdorovitosti tohto stupňa je, že vyhľadáva príležitosť, aby mohlo iných nahnevať a tak prerušiť kontakt, ktorý predtým s vychovávateľom malo. Ch. Búhlerová uvádza i na tento druh vzdorovitosti príklad zo svojich pozorovaní vo Viedni. Hovorí o matke, ktorá sa prišla k nim poradiť, lebo si nevedela rady so svojim synkom. Hovorí matka: „Každý deň, keď prišiel Štefan ku mne, aby mi povedal dobré ráno, hneď sa popozeral okolo seba, čo by mohol narýchlo urobiť, aby ma nahneval." Charakteristický je pritom nasledujúci posunok, ktorý uvádza Ch. Buhlerová z pozorovania, ktoré bolo konané na Štefanovi. Hovorí: „Štefan prišiel v hodine zábavy k nám do poradnej miestnosti a dostal na misu mlieko. V okamihu vzal misu a hodil ju na zem. Misa bola z farebného celuloidu, ležala tam nerozbitá. Štefan stojí zadivený a celkom sklamaný pozrie raz na misu, raz na do-zorkyňu a hovorí celkom zarmútený: „Vôbec sa nerozbila." Z toho vidieť, že to očakával a želal si to.11
Takýto prípad aj keby sme mohli označiť ako zjav patologický, nesmieme sa preto ešte vzdať nádeje na vyliečenie. Vhodnou výchovnou metódou môžeme dosiahnuť pekné výsledky. Vychovávať v dieťati cit zodpovednosti a lásku voči rodičom. Keď sme dosiahli tento cieľ, potom bude dieťa viac myslieť na rodičov a na ich slová a tým bude pomaly aj odkladať zlomyseľnosť. Je to úloha ťažká — no po jej splnení tým vďačnejšia.
Pri pôsobení rôznymi výchovnými metódami nesmieme predbiehať rozumovú vyspelosť dieťaťa, lebo tak by sa nám mohlo ľahko stať, že dosiahneme opak toho, čo sme chceli. Tým by sa celá vec len komplikovala, stávala sa problematickejšou a riešenie ťažším. Deti tohto druhu vzdorovitosti sú zjavom zriedkavejším.
Ak chceme dieťa vychovávať, nesmieme dávať prednosť jednej mohutnosti pred druhou, ale musíme brať do úvahy dieťa po všetkých stránkach bytia. Starať sa nielen o telo, ale pestovať a zdokonaľovať i schopnosti duševné. Pri výchove častejšie sa prehrešujú prví vychovávatelia tým, že až priveľmi zdôrazňujú výchovu rozumu a v mnohom zanedbávajú vôľu. Je isté, že každý vychovávateľ má pred očami vzor človeka dokonalého, vzorne vychovaného. Aby však dospel k takémuto, na to je potrebné, aby bystrosti rozumu — podľa stupňa — zodpovedala aj pevnosť vôle, ba, habitus v konaní dobrých skutkov v najširšom slova smysle. Mravné konanie je závislé na oboch podstatných mohutnostiach človeka. Podobne je potrebná dobrá výchova po stránke citovej. Iste nebude ľahostajné, či si nadobudne dieťa správne sociálne cítenie alebo nie. Prví vychovávatelia sú často rozhodnými, často od nich závisí, v akom smere sa ponesie ďalší život ich chovanca. Často — nie vždy, lebo okrem veľkého vplyvu, ktorý majú na dieťa prví vychovávatelia, pôsobí tu mnoho inýoh faktorov, práca ktorých na vytváraní osobnosti a charakteru dieťaťa je zjavná a nemožno ju poprieť. Musíme sa chrániť extrémov. Nie je správne, že by dieťa bez ohľadu na prostredie, v ktorom žije, vyvinulo sa celkom samostatne, bez toho, že by nieslo na sebe stopy svojho prostredia. Lenže nesprávny je aj druhý extrém — ak sa tvrdí, že celé vytváranie osobností a charakteru dieťaťa je natoľko pod vplyvom svojho prostredia, že výlučne ono pôsobí a tak iný výchovný zákrok, ak nie je zbytočný, tak, vraj, len veľmi málo pomôže dosiahnuť výchovný ideál.

Pravda bude uprostred! Okolie vplýva na dieťa pomaly, zanecháva v ňom stopy, ale účinok nie je absolútny. Rôzne vplyvy, nech sú akékoľvek, vždy sa dajú usmerňovať. Vylúčiť ich — nie je možné, ale možné je uviesť ich do súladu s výchovnou metódou, alebo výchovnú metódu prispôsobiť prostrediu. Máme v tomto prípade pred očami cieľ výchovy a prostriedky, ktoré nám k tomu cieľu pomáhajú. Vrodené dispozície často sú veľkou pomocou a uľahčením pri pôsobení okolia. Totiž indivíduum ľahšie sa dáva tým smerom — ľahšie sa ohýba na tú stranu, ku ktorej už má určitý sklon. Ale zas len musíme povedať, že, i keď sú tu dané dispozície, predsa vhodná výchovná metóda vie urobiť veľmi mnoho, ak aj nie všetko.
I.V rodine.
Rodina je najužší spoločenský kruh, ktorý objíma a nesie život každého človeka. Rodina je spoločnosťou s vlastnou autoritou a s vlastnou samosprávou. Ona má svoj špeciálne sociálny a morálny význam pre deti, pre manželov, národ, štát a pre celú ľudskú spoločnosť. Rodina je zdrojom života. Ona bola obdarená samým Bohom právami, na ktoré nesmie siahnuť nikto bez toho, že by sa nedopustil ohromnej krivdy. Ona má prioritu vo výchove pred každou inou spoločnosťou.
Rodinné zvyky a poriadky ovládajú a určujú zvyky a názory všetkých členov od ranného prebudenia cez spoločné jedlo až k večernému odpočinku a k zvláštnemu spôsobu vyjadrovania sa. Každá rodina má takrečeno svoju vôňu a pôvab, ktorú cítime tým viac a mocnejšie, čím viac nás život vyháňa z jej kruhu. Složky rodinného života, jeho dni slávnostné a spomienkové, práve tak, ako' dni práce, starostí, úzkostí, bôľov a zármutku, nádejí a sklamaní vytvárajú v členoch rodiny, rodinný cit, ktorému nie je rovného, pôsobí na rozum, cit a vôľu, na celú vonkajšiu a vnútornú bytosť členov rodiny tak, ako v živote nič iného.
Rodina je malý svet pre seba, ktorý privádza do činnosti všetky schopnosti každého člena, prebúdza a rozvíja jeho záujmy, sklony a snahy. V nijakom inom spoločenskom útvare nespojuje sa tak ako v rodine samostatnosť a svojráznosť jednotlivých členov so vzájomným porozumením, účasťou a družnosťou. Každého iného spoločenského útvaru je človek účastný len svojím životom vedomým, v rodine však uplatňuje sa aj to, čo je v ňom polovedomé, ba aj nevedomé. Význam tejto stránky rodinného života oceňuje sa stále viac a zjavný je na cite, ktorému sa nevyrovná nijaký iný cit a na význame rodinného života pre vývoj ľudskej osobnosti.12
V rodine uskutočňuje sa spoločenstvo hmotné i duchovné. Všetci členovia berú rovnakú účasť na plodoch dobier pozemských. Spoločenstvo duchovné — v smýšľaní, v presvedčení náboženskom a pod. V rodine je spoločné všetko, čo je potrebné k životu telesnému. Súrodenci starší nevyhradzujú si právo' na nimi zarobený peniaz, ale dávajú ho do spoločnej pokladnice, aby mal z čoho žiť aj člen, ktorý práce nie je schopný. Duchovné spoločenstvo je v rodine tak zvláštne, tak pevné, akého v ľudskej spoločnosti nikde inde nenájdeme. Členovia rodiny vidia si priamo do duší tak, ako si nevidia a vidieť nemôžu iní ľudia, vymieňajú si svoje myšlienky, názory, túžby a city — ako si ich iní ľudia vymieňať nemôžu.
V rodine najlepšie a najhlbšie vidíme do ľudského života, najlepšie chápeme, že nad každým ľudským životom vznáša sa a riadi ho vyšší činiteľ — Boh, povznesený nad všetky ľudské myšlienky a predstavy. V rodine dívame sa z tváre do tváre tajomstvu života a smrti, keď do rodinného kruhu prichádza nový člen alebo keď smrť niektorého z neho odvádza.13
Jednotlivec uspokojuje v rodine skoro všetky svoje potreby telesné i duševné, rozvíja a pestuje všetky svoje schopnosti. Tým sa stáva rodina zdrojom síl, ktoré sú pre ľudstvo veľmi potrebné.
V rodine učíme sa riešiť ťažkú otázku pomeru jednotlivca k celku. V rodine učíme sa prekonávať a tlmiť sebectvo.14
Z týchto niekoľkých načrtnutých poznámok môžeme uzatvárať na význam rodiny pre výchovu dieťaťa. Vidíme, že dobre sporiadaná rodina vychováva dieťa nielen priamou, chcenou výohovou, ale, že pôsobí predovšetkým svojím vzorom, príkladom, ktorý je všestranný. Nakoľko dieťa v prvých rokoch svojho života napodobňuje vzory a príklad tých, ktorí sú mu najbližší, ktorí sú prvými ovplyvňovateľmi jeho prirodzeného vývinu, nesmie nám byť ľahostajné, akým smerom sa ponesie život našich rodín. Rodinný príklad je stály, pôsobí v najcitlivejších rokoch života, a preto je často, až veľmi často rozhodujúcim. Týka sa všetkých javov života, objíma všetky životné složky. Dieťa je úzko spojené so všetkými členmi rodiny, a preto ich vplyv je rozhodujúci vo výchove povahy. Zachoval hovorí: „Výchova povahy je skoro výhradnou úlohou rodinnej výchovy."15 V rodine uskutočňujú sa najviac prirodzené výchovné metódy, ktoré málokedy sklamú. Pôsobí tu veľmi mnoho porozumenie a láska. Týmito dvomi princípami výchovy získame si najľahšie srdce dieťaťa a ak sme to dosiahli, výchova stane sa ľahšou a účinnejšou. To je tajomstvo materinskej pôsobnosti a jej veľkého vplyvu na výchovu dieťaťa Účinok materinskej výchovy cíti dieťa po celý svoj život, aj keď sa od matky vzdialila, alebo ak ju v neskoršom detskom veku stratilo.
Niekoľko myšlienok, ktoré sme spomenuli, sú nám svedkom toho, že dobre usporiadaná rodina bude mať aj dobre vychovaných členov a pokojný domov bude ich strediskom aj vtedy, ak ich život z domu vyhnal hľadať si skyvu chleba v cudzine. Je to aj pochopiteľné, lebo veď rodina je najzákladnejšou a najprirodzenejšou spoločnosťou, ktorú ustanovil sám Boh a určil jej cieľ. Ona je zdrojom, z ktorého vychádzajú ďalší členovia, je najzákladnejšou a najúčinnejšou školou. Ona dáva prvú výchovu a názor na život. Učí poslúchať a podriaďovať sa autorite, upevňuje vôľu chcieť dobro a odmietať zlo. Ak však dieťa nemá tohto určovateľa — nevyhnutne, ponechano samo na seba, pod neprajnými vplyvmi prostredia, musí sa dostať do mravnej a telesnej biedy či už skôr alebo neskôr.
Právom poznamenáva Leibnitz, že mravná rodinná výchova mládeže je prvým základom ľudského blahobytu a šťastia a právom vidí v nej Pestalozzi pravzor výchovy. Duša detská v najnižšom veku života je najprístupnejšia a pomerne najviac si osvojí v útlom veku. Jean Paule sa vyslovil: „Človek sa naučí v prvých troch života viac, ako v troch rokoch akademických." Ale uvedomme si, že takéto výchovné poslanie môže splniť iba rodina, ktorá je postavená na pevných mravných a náboženských základoch. Ak teda chceme vychovať zdravú, silnú mládež po stránke telesnej a aj duševnej, potom nám nesmie byť ľahostajné, aké sú naše rodiny, aký duch vládne nimi, aké je vykonávanie stavovských povinností. Najmä dnešné ťažké časy vyžadujú rodinu zdravú a silnú, lebo inak uvoľnenie mravnej disciplíny je skoro neodvratné, čím sa však škodí nielen jednotlivcom, ale aj celku.
Prežiť šťastne a radostne duchovne bohatý, srdečný a veselý rodinný život, kde láska a pravda sú najmocnejšími činiteľmi, je najsprávnejším začiatkom výchovy.
II.
Prostredie a vplyvy prostredia.
V predchádzajúcich riadkoch všímali sme si dieťaťa v rodine, ktorá ího vychováva. To je výchova priama, chcená. To sú skutočnosti samé bez ohľadu na okolie, na prostredie, v širšom slova smysle.
V rodine vývoj dieťaťa prebieha naoko celkom ľahko, bez väčších výkyvov a zdá sa byť celkom v moci vychovávateľov. Lenže pozorovanie a skúmanie výchovy a jej prostredkov nebolo by úplné, keby sme si nevšimli aj druhého veľmi dôležitého výchovného faktora — p r o s t r e d i a — v ktorom sa dieťa pohybuje a vplyvu, ktorým prostredie pôsobí.
Je nesprávne tvrdiť, že prostredie nemá účinného vplyvu na dieťa a podobne nesprávne je povedať, že prostredie má vo výchove moc neobmedzenú natoľko, že pôsobí samé a že priama, chcená výchova nemôže na týchto danostiach nič zmeniť.
Ak by sme pripustili prvé, boli by sme vo výchove sklamaní, možno povedať v každom prípade, lebo skutočnosť nám dokazuje iné. Nemožno však pripustiť ani mienku druhú, ktorá hovorí o absolútnej moci prostredia vo výchove, lebo vieme, že priamou, vhodnou výchovnou metódou môžeme napraviť veľmi mnoho i takých prípadoch, v ktorých zákrok vychovávateľa sa pozdával byť márnym.
Čo rozumieme pod slovom prostredie, čo v sebe zahrňuje? Prostredím rozumieme všetko, čo dieťa obklopuje, čo naň pôsobí a čo ono zažíva. V tomto smysle potom hovoríme o prostredí materiálnom, ktoré vo veľkej čiastke je reprezentované javmi prírodnými ako hovorí W. Helpach: „ . .. obklopujúca nás príroda pôsobí na telo i na dušu v štyroch hlavných formách svojich prejavov: počasie, klíma, pôda, kraj . . ." 16a o prostredí psychologickom, ktoré je určované duchovnou a mravnou atmosférou — slovom smýšľaním a konaním.
Prostredie materiálne a psychologické idú spolu, ich pôsobenie zapadá jedno do druhého. Ak by sme mali v krátkosti hodnotiť význam vplyvov prostredia, musíme predovšetkým poprieť ich neobmedzenú moc. Okrem toho musíme si uvedomiť, že nie všetko, čo je okolo nás, je aj naším okolím-prostredím, ale len to, čo na nás vplýva a môže "vplývať. To, či na nás prostredie môže vplývať a ako, závisí tiež a hlavne od nášho duševného uspôsobenia, od našich vrodených vlôh a dispozícií, ktoré nás robia spôsobilými k prijímaniu a k spracovaniu akýchkoľvek vplyvov prostredia. Okrem toho účinnosť pôsobenia rôznych vplyvov prostredia je tiež podmienená našimi momentálnymi organickými potre- bami. V akej sile a v akej miere -vplyvy prostredia determinujú individualitu, je najťažším problémom psychologie.
Dieťa prichádza na svet ako výslednica pôsobenia nielen rodičov, ale aj svojich predkov. Dieťa je posledným článkom dlhej rodovej reťaze, nesie so sebou veľa.dispozícií k vlastnostiam dobrým alebo zlým, ktoré sú v ňom uložené v zárodočnom tvare a ktoré sa prebúdzajú pod vplyvom složitej sústavy popudov zvonka, z prostredia. E. Stren hovorí: „Nikdy nie sú vrodené funkcie, ale len základy funkcií, vlohy, dispozície .. ."17 Podobne hovorí Jennings: „Vlastnosti vôbec nie sú zdedené; čo dedíme, to je len určitý materiál, ktorý za určitých podmienok produkuje zvláštne vlastnosti; ak týchto podmienok niet, produkuje sa nejaká iná vlastnosť . . ."18 Teda vývoj dieťaťa je podmieňovaný dvomi činiteľmi. Jeden je individuu vlastný, vnútorný a druhý činiteľ je vonkajší. Súboru vnútorných podmienok hovoríme jedným slovom dedičnosť, súboru podmienok vonkajších hovoríme okolie — prostredie."19 Keďže pri výchove berieme do ohľadu celé dieťa, musíme si všimnúť i dedičnosti. Často sa hovorí o dedičnom zaťažení. Dedičná zaťaženosť nie je bájkou, ale smutnou skutočnosťou, ktorú treba prijať a uvedomiť si. Ale moc ducha môže sa aj tu rozhodujúcim spôsobom uplatniť. Dedičné založenie iste znamená veľa a niekedy veľmi veľa, ale rozhodne nie všetko. Jednako to platí o dobrom ako aj patologickom, dedičnom zaťažení. Ak by sme pripustili rozhodujúci vplyv dedičnej zaťaženosti, potom nezostalo by iné, ako s Lombrosom povedať, že zločinci sa rodia — a nebudú ničím iným, ale nevyhnutne len zločincami. V takomto prípade každá výchova zaťažených by bola zbytočnou. Skutočnosť však je, že Vhodná výchovná metóda i tu zmôže veľa. Pre výchovu zostáva nesporné základom všetko to, čo si dieťa na svet prináša. A vieme, že mimo tela a života telesného prináša si veľa rôznych dispozícií, možností, ktoré sa rozvinú celkom, viac alebo menej, podľa toho, či sa im dostalo potrebných podmienok pre tento vývoj. (Pokračujeme.)

Náboženská výchova v Hlinkovej mládeži.

Dr. A. Izakovič

Náboženská výchova v Hlinkovej mládeži.
Prvá úloha, ktorú sveril národ Hlinkovej mládeži, je výchova k národnému povedomiu a k národnej jednote. No všetko má sa diať nielen v duchu národnom, ale aj kresťanskom. Kresťanstvo HM nevzala len ako krycie heslo, vzala ho v celej náplni, tak ako prešlo do našich dejín, do našej skutočnosti životnej. Aj keď tu bola odôvodnená obava z rozdielneho názoru na pojem a zásadu kresťanstva, HM necúvla, upravovala život tak, že vytvorila v rámci svojho života aj duchovnú správu s úlohou nielen reprezentovať, ale upravovať život.
Skutočnosť, že v HM, ustanovizni výslovne národnej a štátnej, bola vytvorená duchovná správa, zaslúži si väčšej pozornosti. Ba, vzbudzuje pozornosť aj v zahraničí, ktoré nie vždy vedelo nájsť takýto spôsob pre výchovu celého človeka.
Druhý základný a velmi dôležitý rys na poli náboženskej výchovy v HM je postavenie duchovného v pracovnom zadelení. Necháva možnosť v duchovnej správe, aby prehovorila do výchovy v smere náboženskom medzi svojimi, ale vždy len do hĺbky. Kňaza uvoľňuje práci výslovne náboženskej, až potom národnej a kultúrnej. Len v prípadoch výnimočných prenecháva im starosti organizačné a spolkové (funkcie vodcovské).
Hlinková mládež s opravdivou pýchou môže zisťovať, že jej snahy, zapojiť do organizačného života prvok náboženský, priniesly doteraz výsledky ozaj pozoruhodné, či už doma, alebo na poli medzinárodnom. Usiluje zapojiť vzácne hodnoty náboženstva do života národného a kňaza postaviť na miesto, ktoré mu patrí. Nie vylúčiť ho zo života a prenechať ho ako úctyhodnú ozdobu slávnostných príležitostí.. .
V samom drobnom živote sme ešte veľmi ďaleko od ideálneho náboženského a cirkevného života v celom národe, nemôžeme pozerať s výšin kresťanského ideálu ani na slovenskú mládež ani na HM. Ona preberá útly síce, ale predsa len rodinnou výchovou prešlý dorast. HM je iba výsek z národného života. Uniká mu pospolitosť vyše dvadsaťročná a nemôže vystrieť ruky na mlaď niže šesťročnú. Staršia patrí iným, mladšia podľa prirodzeného zákona je v lone rodinnom. Na to, aby sme zbadali stopy háemistickej výchovy aj na týchto národných úsekoch, bude treba oveľa viacej ako dvadsať rokov.
Štyri roky a predsa vlastne iba stav príprav k veľkorysej práci. Z prípravných krokov smelo môže pozerať HM najmä na odstraňovanie rušivých predpokladov. Niečo z tejto práce verejnosť vedela zočiť, viacej nie. Spomeňme aspoň jedno-druhé.
Náš život v prirode! Dnes tábory HM sú hotovým požehnaním, čo sotva kto bude popierať. Pred päť rokmi, ba i neskôr, naše hory krížom-krážom boly znesväcované neviazaným trampingom. Stačí hovoriť s obyvateľmi, ktorí bývajú v okolí chát! . .. Vlani mohla ísť HM už tak ďaleko, že si vyžiadala výslovný zákaz trampingu všetkými župnými úradmi. Ešte ojedinelé prípady zväčša stoja ako výkričníky za naším rodinným životom . . .
Osobitnou otázkou pri výchove mládeže je šport, telovýchova. Co za škody napáchal židovským duchom ovládnutý šport, to najlepšie vedia rodičia a vychovávatelia. Ak voľakde, tak v športe tiež neslobodno myslieť len na odstraňovanie prestreľkov. Dnešok rozhodne dá mnoho na telovýchovu. Šport rozhodne vplýva na utváranie národného charakteru, najmä inteligencie a mestského dorastu vôbec. Odmietavý postoj nestačí, kritika nepomôže. Telovýchovu možno iba usmerňovať. Hlinková mládež prišla tiež k tomu záveru. Isté je, že doteraz nikde tak hlboko nezasiahla HM do bežného denného života, ako zasiahne prevzatím telovýchovy.
Pravda, prípravná práca odohráva sa zväčša na predpoliach života. Vodcovia a duchovní radcovia HM veľmi dobre vedia, že nie sme v stave ideálne sformovaného života. Keď však život nestrpí veľké otrasy, HM usiluje sa budúci život aspoň zameriť tým smerom, kde mal byť a kde by sme si želali, aby bol. Ľudia, ktorí nevedia o tých vedľajších záhonoch, ktorí majú porozumenie iba pre vonkajšiu okázalosť, môžu vážne krútiť hlavou pri otázke, čo sa vlastne vykonalo.
Vyšli sme z otázky, či je aj Hlinkovej mládeži otázka viery tak svätá, ako ju chcel vidieť v spolkoch svojej mládeže Hlinka. Videli sme v niekoľkých rysoch, aký je stav. Stát tvorí základ, stvárňuje predpoklady a napomáha ďalšie zdokonaľovanie. Tu však musí nastúpiť cirkev, aby zase ona plnila, splnila svoje poslanie, svoju úlohu, ktorú prevziať znamenalo by miešať sa do jej božského poslania! To si treba veľmi dobre uvedomiť na strane jednej práve tak ako druhej, na strane háemistov, ako aj tých druhých. Aj vedľa Orla bolo SKM, s úlohou výslovne náboženskou, keď už hovorím pre katolikov.
Až pôjde zastúpenie HM k päťročnej rakvi Andreja Hlinku, iste bude môcť povedať s čistým svedomím: zradu sme nespáchali, úlohu nám sverenú sme zastali a život národa v jeho mládeži sme posilnili.
Prax. Príklady pre katechétov.
Netreba obšírnejšie zdôrazňovať, aký velký význam má v katechizovaní názor, akej pozornosti si zasluhuje dobré znázornenie učebnej látky alebo jej čiastky. Keď povieme detom príklad zo života, z dejín všeobecných, cirkevných, zo života svätých atď., azda ani nemyslíme na to, že znázorňujeme. Lenže tu siahneme po slovnom názore a príslušný obraz predstavíme detskej vnímavosti pomocou ľudskej reči. Každý z nás vie, že deti rady počúvajú takéto slovné znázornenia, príklady. Používajme ich teda hojne, dbajme však na potrebnú mieru, lebo quidquid nimium, vertitur in vitium. Bola by chyba, keby deti pre množstvo príkladov nevidely vec samu, nepochopily podstatu.
Chcejúc poslúžiť bratom-katechétom, hodláme prinášať častejšie a podľa možnosti aj príkladový materiál, mysliac pri tom aj na potrebu kazateľov. Katechéta, kazateľ už bude vedieť, kde, kedy a čoho použiť.
I. Viera, modlitba, povolanie.
1. Kresťan je moje meno, ale nie som kresťanom.
Alexander Veľký dozvedel sa raz, že jedon z jeho vojakov má to isté meno čo on sám, lež ani najmenej sa nespráva tak, aby si toho mena zaslúžil. Dal si ho predvolať a vážne ho napomenul: „Alebo sa zriekni svojho mena, alebo sa správaj tak, aby si ho Bol hoden." Aj od nás to žiada Kristus: alebo nezneužívajme kresťanského mena, alebo žime ako ozajstní kresťania. Veď darmo nosíme kresťanské meno, keď podľa neho nežijeme.
2. Istému stotníkovi sa pri vojenských cvičeniach odtrhol gombík s kabáta. Zavolal nahlas k mužstvu: „Krajčír nech sa hlási!" Vojaci sa dali do hľadania a o krátky čas priviedli vojaka pred stotníka. Ten mu rozkázal, aby prišil gombík. „Krajčír" po vojensky hlásil: „Pán stotník, poslušne hlásim, moje meno je „Krajčír", ale nie som krajčírom . . . Veľa ľudí je, ktorí by mohli podobne hovoriť: „Kresťan je moje meno ale nie som kresťanom."
3. Anglický kráľ Henrich VIII. dal uväzniť svojho kancelára, Tomáša Morusa, lebo tento sa zdráhal zákonným uznať kráľovo druhé manželstvo. Keď Morusa ani uväznenie nepohlo, poslal k nemu kráľ Morusovu ženu, aby ho prehovorila. Morus na jej prosby odpovedal: „Ba koľko rokov by som ešte žil na zemi?" — „Pri dobrom zdraví veru ešte aspoň dvadsať rokov." — Na to Morus odpovedal: „Nuž tak, dvadsať rokov... To by som ale urobil ozaj zlý obchod, keby som tých dvadsať rokov predal za svoju večnosť."
Dvaja cestujúci.
Dvaja ľudia cestovali polu. Jeden mal 100 zlatých peňazí a druhý iba pecník chleba a fľašu vína. Prišli k púšti, kde mimo piesku iného nebolo. Keď prechádzali cez nesmierne veľkú púšť, nikde nebolo ani jedenia, ani kvapôčky vody. Ten čo mal peniaze, veľmi rád by bol dal čo len za glg vody všetky svoje peniaze, lenže peniaze tu nemalý nijakej ceny. Kým teda on so svojimi peniazmi zahynul v púšti, zatiaľ druhý so svojím pecníkom a vínom prešiel zdravý. — Tak je to aj so svätou vierou. Darmo by sme mali poklady celého sveta bez viery, lebo bez viery by sme sa Bohu nepáčili a nedostali by sme sa^do neba. — V.
(Pokračujeme.)
Prosíme vdpp. spolubratov, aby si aj písomne zaznačili dobrý a nimi použitý príklad, nech ho už vzali kdekoľvek. Urobia vdpp. oltárnym bratom, katechétom a kazateľom výbornú službu, keď nám tieto príklady, písané na jednu stranu papiera pošlú. Nám, pravda, ide predovšetkým o príklady, ktorých bude možné použiť v škole a medzi deťmi. Redaktor. Rektor Lev Wolfen:
Modlitby pre miništrantov.

(S — starší; M — mladší).
Pred svätou omšou.

S: V mene Otca... M: Amen.,
S: Milý Ježišu, Ty si pri poslednej večeri povedal svojim apoštolom: „Toto robte na moju pamiatku!"
M: Poslušný Tvojim slovám, prináša teraz kňaz obetu omše svätej. S: Chlieb a víno premieňajú sa na Tvoje telo a krv. Ty spolu s nami obetuješ sa svojmu Otcovi nebeskému.
M: Nám však dávaš česť a milosť, že pri tejto svätej obeti môžeme zvláštnym spôsobom spoluúčinkovať.
S: V mene celej farnosti môžeme kňazovi odpovedať a obetné dary k oltáru prinášať.
M: Dovoľ, aby sme sa tejto svätej omši zúčastnili s takou pobožnosťou, ako to robili svätí apoštoli pri prvej svätej omši vo večeradle.
S: Prv než si sa Ty sám podal apoštolom za pokrm, umyl si im nohy, aby si ukázal príklad slúžiacej lásky.
M: Vlej aj nám ducha ozajstnej bratskej lásky a očisti naše srdcia od hocakého sebectva.
S: Očisti nás od všetkého neporiadku a nečistoty! M: My ľutujeme svoje previnenia, lebo sme nimi urazili Tvoju lásku a poškodili sme Tvoje kráľovstvo.
S: Svätá Mária, Matka Ježiša Krista, naša Matka, pomáhaj nám, aby sme svätú omšu mohli takou pobožnosťou sláviť, akou pobožnosťou si Ty bola prítomná pri krvavej obeti kríža!
M: Vy nebeskí anjeli vidíte nášho Pána Ježiša Krista v Jeho nebeskej sláve; pomáhajte nám, aby sme aj my takou pokorou slúžili skrytému Kráľovi nášmu!
S: Pristupujem k oltáru Božiemu.
M: K Bohu, ktorý ma oblažuje od mladosti.
S: Sláva Otcu i Synu i Duchu svätému.
M: Ako bolo na počiatku, i teraz i vždy, aj na veky vekov. Amen.

Po svätej omši.

S: Ďakujem Ti, Ježišu Kriste, že sme Ti v osobe kňaza slúžiť mohli.
M. Zachovaj nás vždy v svojej milosti a vo svojom priateľstve!
S: Tvojou silou a láskou chceme dnes svoje povinnosti (v škole a doma) svedomite konať.
M: Pomáhaj nám, aby sme premáhaním svojich slabostí a pohotovosťou bližným pomáhať, rozširovali Tvoje kráľovstvo lásky!
S: Milá Matka, Mária, my nosíme toho istého Spasiteľa vo svojom srdci, ktorého si Ty na rukách nosila; pomáhaj nám teda, aby sme telo a dušu v svätosti zachovali!
M: Vy svätí anjeli, chráňte nás proti úkladom zlých duchov a v každom pokušení.
S: Žehnaj nás, všemohúci a milosrdný Boh, Otec, i Syn i Duch svätý.
M: Amen.
Preložil Exiguus.
(Katechetische Blätter č. 1. 1943.)

Zprávy a rozhľady

Zprávy a rozhľady.
Výchova domorodých kňazov. Z Guagadougou (Horná Volta), píše apoštolský vikár: Preto sa ustavične namáhame vychovávať mnoho dobrých kňazov, aby sme uľahčili úlohu Cirkvi, ktorá jej pripadne v novom svete po vojne. Musíme urobiť všetko, aby sme zabezpečili budúcnosť Cirkvi, ktorá záleží v dobrých a svätých kňazoch. Preto som v jadre toto nariadil profesorom velkého a malého seminára: V odbore rozumovom musíte dať svojim žiakom všetko, čo sú len schopní pochopiť. Aby vám neskôr nevytýkali, že ste ich dostatočne nepripravili pre kňazskú úlohu. Z mravného hľadiska vychovávajte ich tak, aby vám spolužitie s nimi nebolo na ťarchu. Prípravné štúdiá v malom seminári som rozšíril na sedem rokov a zväčšil som počet škôl, aby sme mohli prijať i väčší dorast. Percento mladíkov, čo dosahujú vysviacky, bude tým väčšie, čím viac ich bude prijatých pri prvej voľbe. KTK
Pozoruhodný príklad apoštolátu za kňazské povolania.
Cestujúca prázdninová kolónia seminaristov. Malý seminár v Ussel vo Francúzsku vynašiel účinný a originálny spôsob, ako propagovať kňazské povolanie v okolitom kraji. Sami klerici o tom píšu vo svojom časopise La Reléve. — Podávame tu výťah tohto článku.
Šťastlivý výsledok minuloročnej „cestujúcej kolónie" posmelil rektora seminára Monégera, že dovolil i roku 1942 podobnú prázdninovú cestu. Do cestovného plánu boly pojaté kraje nedaleko Haute-Vienne a Dorgogne. Dňa 4. augusta 1942 vydala sa kolónia na cestu. Zastávkami maly byt mestá a dediny: Meymac, Bugeat, Treignac, Masseret, Allassac atd. Cestovalo sa v utešených letných dňoch. Výsledok cesty prevýšil očakávania.
Ťažkosti opatriť si bicykle nedovolily bohužiaľ všetkým seminaristom zúčastniť sa na ceste. Pneumatiky a podobné súčiastky ťažko nahradiť v dnešných časoch. Okrem toho niekoľko bicyklistov sa prerátalo, čo do odolnosti svojho stroja, takže keby nebolo voza pána rektora a požičaného bicykla abbé Valette, boli by museli prerušiť cestu. Až do posledného dňa mohlo sa zúčastniť na výprave dobrých pätnásť žiakov. Tento pomerne malý počet spôsobil, že spevy, chrámové obrady a divadelné scény, ktoré dávali v každej obci, bolo možno usporiadať len s veľkým vypätím síl. Ale ich dobrá vôľa vynahradila nedostatok množstva. Okrem dvoch prípadov, v ktorých vypovedaly hlasy od únavy, sa vršetky prednesy dobre skončily. Počas cesty nadmieru unavených chlapcov vymenili iní; tak bol zaistený stále počet kolónie. Týmto spôsobom sa zúčastnilo na ceste asi 40 žiakov.
Klerici boli všade uvítaní s veľkými sympatiami, a to ešte aj v obciach, kde sa to nedalo veľmi očakávať. Uvedieme len niekoľko príkladov. Obec Bugeat má povesť komunistickej obce. Ako tu vzbudiť záujem o klerikov? O tom rozmýšľal í pán farár, keď prechádzal námestím. Tu zbadal asi 12-ročného chlapca, ktorý stal pri kolotoči, ktorý stavali na námestí pre nastávajúci sviatok. Pán farár sa ho opýtal: „Pridu klerici z Usselu. Potrebujem pre nich chleba na pohostenie. Nebol by si taký veľkodušný a daroval mi peniaze za jedno prevezenie sa na kolotoči?" „Ale veľmi rád, pán farár, povedal chlapec, a podal mu tri franky. No chlapček nevydržal pri kolotoči, ale hneď zabehol do dediny a získal tam svojich kamarátov pre tú vec. Od detí sa o veci dozvedeli i rodičia. Aj oni obetovali niečo pre prichádzajúcich klerikov a takto sa nasbieralo na chlieb vyše päťsto frankov. Zaiste požehná Boh túto dojímavú šľachetnosť detí a možno je to i predzvesťou bohatej žatvy budúcich kňazov v tomto kraji, ktorý je už temer náboženstvu odcudzený.
V Massaret stačila len jemná výzva prektora a obyvateľstvo ihneď nasnášalo 20 prikrývok na noc pre chlapcov. Tu i tam jacisti preukázali cenné služby svojim P farárom pri privítaní.
V Allassac sa podujaly deti Bessuetovej školy, že pôjdu každodenne do susedných dedín, vzdialených niekoľko kilometrov, pre mlieko svojim hosťom na raňajky . . .
Seminaristi boli šťastliví, keď videli, s akým záujmom sleduje obecenstvo ich asistovanie pri bohoslužbách, ich spevy, recitácie, napríklad i recitáciu: Poď, nasleduj ma. Vďaka horlivosti pánov farárov, ktorí pripravili poslucháčstvo, splnily sa ú-plne ich túžby. Miestnosti, v ktorých prednášali, boli vždy preplnené. Veľké sály obcí Lubersac, Juillac, Allassac, nevládaly pojať zástup. Všade vzbudila scéna „Povolania" čulý záujem a prítomní nešetrili potleskom.
Okrem hlavného cieľa, spropagovať kňazské povolanie, dosiahla cesta klerikov aj iné ciele. Tak napríklad mali možnosť poznať krásny kraj Corréze, s jeho zaujímavosťami dejepisnými, zemepisnými, hospodárskymi a umeleckými.
Takto tento „výlet" bol nielen odvodom kňazských povolaní, ale prispel nemálo i ku vzdelaniu klerikov. Je to šťastlivá myšlienka a môže byt príkladom i pre iné Malé semináre. KTK.
Mládež Katolíckej akcie u sv. Otca. V nedeľu 7. februára prijal sv. Otec na osobitnej audiencii víťazov na diecezánskych katechizmových pretekoch mládeže Katolíckej akcie zo škôl ľudových a stredných.
V pretekoch zvíťazili Salvator Patti z Ríma. Víťazov k sv. Otcovi priviedli ich vodcovia na čele s biskupom Pascuccim, sekretárom rímskeho vikariátu, predsedom komisie katechétov v Ríme. Sv. Otec podal každému víťazovi bozkať prsteň a povedal mu niekoľko milých slov. Chválil ich usilovnosť v učení náboženstva, zaujímal sa o ich štúdia a rodiny. KTK.
Týždeň matiek v Španielsku. Španielské ženy, sdružené v Katolíckej akcii, pre-viedly vo všetkých španielskych diecézach akciu Týždeň matiek, ktorá sa veľmi vydarila. Robily ju v rámci osláv biskupského jubilea sv. Otca. Cieľom akcie bolo, oboznámiť široké vrstvy s náukou sv. Otca o svätosti rodiny, vyjadrenou v jeho rečiach k novomanželom. Za tým účelom vydaly tisíce a tisíce manifestov a letákov s výňatkami rečí sv. Otca. Okrem toho daly vytlačiť i veľa brošúr, obsahujúcich aspoň 2 alebo 3 celé reči. Preklad rečí bol prevedený podľa úradného textu v Ľ Osservatore Romano. O úspech akcie svedčí tisíce ďakovných karotiek a listov, ktoré prišly na Apoštolskú nunciatúru v Španielsku a vyjadrujú pevné odhodlanie rodín pridŕžať sa smerníc sv. Otca. KTK.
XI. týždeň národnej výchovy v Madride. V hlavnom meste Španielska, Madride, konal sa za veľkej účasti vynikajúcich cirkevných i štátnych hodnostárov a učeného sveta XI. týždeň národnej výchovy. Na schôdzkach rozobrali mnoho dôležitých otázok, týkajúcich sa najmä lepšej organizácie vyučovania na školách. Poslednej schôdzke predsedal toledský arcibiskup a a španielsky prímas Msgr. Pla y Deniel, ktorý mal i zakľučujúcu prednášku o výchove podľa smerníc pamätnej encykliky Pia XI. „Divini illius Magistri". Jasne vymedzil úlohu troch najdôležitejších činiteľov výchovy: Cirkvi, rodičov a štátu a potrebu súladu v tomto spoločnom diele.
KTK.
Malý neapolský seminár preložený.
Bombardovaním Neapolu boli i seminaristi rušení vo svojich štúdiách. Preto arcibiskup kardinál Ascalesi prijal ponuku sarnského biskupa Msgr. Marchesani a preniesol malý seminár do budovy seminára v Samo.
Povinnosti rodičov.
Ak niekto plným právom môže povedať o sebe, že stvárňuje a formuje generácie, tak sú to predovšetkým rodičia. Takrečeno nič dobrého a solídneho bez nich sa neuskutoční. Vplývajú najmä na svedomie detí. Prečo však potom tak mnoho rodičov si neuvedomuje dostatočne svoju povinnosť a dôležitosť svojej úlohy? Zaviňuje to azda nevedomosť, ale táto je práve tak neblahá ako zlomyseľnosť. Deti môžu byť sotva inými ako sú ich rodičia. Známe sú príslovia: Aké drevo, taký klin, aká matka, taká Katka, aký otec, taký syn! Jablko obyčajne nepadá ďaleko od stromu! To nie sú jalové reči, lež stáročnou skúsenosťou diktované životné zásady. Potvrdzujú ináč to, že za výchovu detí sú predovšetkým zodpovední ich rodičia a až po nich sú spoluzodpovední aj ich vychovávatelia, učitelia, majstri atď.
Dávať telesný život a dávať ho hojne je naozaj veľa. Dávať život nesmrteľnej duši je nekonečne viac, vlastne všetko, lebo „čo osoží človeku; keby celý svet získal a na duši by utrpel škodu". Naša vláda na čele s pánom prezidentom Republiky správne pochopila význam rodičovskej zodpovednosti, keď naozaj všestranne sa stará o obrodu rodiny. A náležite chápe dosah rodičovskej zodpovednosti aj Strana, keď pomýšľa vypracovať návrh zákona o manželstvách, berúc do ohľadu zásadu kresťanskej jedinosti a nerozlučiteľnosti. Rodina — to sú však predovšetkým rodičia. Isté je, že deti vychovávať a foxteréria opatrovať je nehorázny rozdiel! Výchova detí, trvajúca niekoľko rokov, vyžaduje mnoho obetí a odriekania. O koľko je rodičov, ale len podľa mena kresťanských, ktorí sa nestarajú ani o jedno ani o druhé, pretože nemajú ani odvahy ani vôle. Na svoje čiastočné uspokojenie a ospravedlnenie hovoria, že ani oni sami neboli lepšie vychovaní, že sa pretlkli životom viac zle ako dobre. Špatné príklady, ktorým boli ustavične vystavení, mrzké slová, ktoré počúvali, pokušenia, ktoré ich dráždily — a takrečeno zmrzačily ich mravné cítenie a odolnosť. Sme teda v začarovanom kruhu! Uvedomujeme si naliehavú potrebu dobrej a svedomitejšej výchovy. A táto predovšetkým spadá na plecia rodičov, ktorým v činnosti má napomáhať štát a cirkev. Dobro vlasti záleží predovšetkým od nich. Nech nečakajú, že náprava príde od iných, alebo, že Pán Boh zázrakom všetko napraví. Boh neplýtva zázrakmi, lebo chce, aby sme si vedeli sami pomôcť. Pomôž si človeče a Pán Boh ti pomôže!
Rodičia majú predovšetkým vo vzájomnom porozumení uskutočňovať svoje manželské povinnosti. Sú základom budovy. Ak sú jej základy kolísavé, celá budova sa vyky-vuje a hrozí spadnutím a zničením. Aby bola pevná, solídna a odolná, treba, aby manželia boli navzájom verní, pevní v dobrom i zlom položení životnom, plece pri pleci proti víchriciam a búrkam na život a na smrť. Majú sa obidvaja vzájomne posilňovať a statočne plniť svoju veľkú úlohu. Súc čo najužšie spojení, majú vytvoriť odolnú hrádzu, na ktorej by sa rozbila každá vlna svetáckych príkladov, vášní a zásad. Na uskutočnenie tohto ideálu je potrebné predovšetkým silne chcieť a oprieť svoje svedomie na Boha, ktorý ustanovil toto životné spojenie a vzájomné odovzdávanie pre každú skúšku. Bez tejto sily, pochádzajúcej shora ako zniesť toľko obetí a odriekania! Bez ustavičného vyprosovania milostí potrebných k riadnemu plneniu stavovských povinností veľmi ťažko zvíťaziť nad sebou samým a zanechať pohodlie a sebectvo.
Druhou rodičovskou povinnosťou je výchova detí. Túto žiaľbohu mnohí rodičia zanedbávajú. Dávajú svojim deťom tú najhlavnejšiu a najprirodzenejšiu výchovu a táto vytvára pevnú istotu a životnú zábezpeku. Po piatich či šiestich rokoch dieťa je už stvárnené, hlavné línie jeho charakteru sú už načrtnuté. Ale čo vidíme často pri rodičoch, najmä jednodetných. Rodičia často zaobchádzajú s deckom ako s bôžikom, odpustia mu všetky vrtochy a rozmary, ustavične ho zbožňujú, klaňajú sa a ono rozkazuje svojim rodičom ako otrokár otrokom. Miesto toho, aby ho napomenuli, miernili, prípadne aj potrestali, obdivujú jeho chyby, poklesky, ba chvastajú sa tým, ako ich synček vie zakliať, vyplaziť jazyk, byt tvrdohlavým, zasekeriť sa atď. Miesto toho, aby ho pripravili na tvrdosť života a zaoceľovali jeho vôľu, úzkostlivo sa vyhýbajú všetkému, čo by sa ho mohlo dotknúť a padajú na kolená pred jeho fňukaním a slzičkami. Co môže vyrásť z takéhoto mamičkinho miláčika?
Mnohí rodičia ako tak starajú sa o telo svojich detí, lež nestarajú sa, žiaľbohu, o jeho dušu. Tento miláčik nemá iba žalúdok a bucľatú tváričku, lež má i dušu nesmrteľnú. Neučia ho povinnostiam, neformujú jeho svedomie, nehovoria mu vôbec o Pánu Bohu, nenaučia ho modliť. Ostáva živočíchom, lebo sa nevychováva ani jeho duch, ani vôľa, ani myseľ. Rastie ako plánka v hore. Dovolí sa mu všetko, načo mu len príde chuť. Obrázkové časopisy, často práve s nevhodnými ilustráciami berie do rúk, listuje v nich a prijíma takto do duše najhorší jed. Rodičia, pravda, si pohodia rukou a povedia: ,,Ved ono tomu ešte nerozumie!" Aké pomýlenie! Pravda, to nechápe, ale vštepí sa mu do pamäti a neskôr sa mu to vynorí a vtedy to pochopí. Hovorí sa, že čím hrniec ráz napáchne, tým ostane. Často sa rodičia utiekajú ku kňazovi alebo učiteľovi, aby títo napravili zle vychované dieťa. Žiaľbohu, neskoro! Môžu potom slzy potokami vylievať, nebudú to posledné. O tom má stopercentnú pravdu naše porekadlo: Zohýbaj ma mamko, pokým som ja Janko, keď ja budem Jano, nezohneš ma mamo!
Podľa La Croix — ecg —

USKŠ v novom období práce.

USKŠ v novom období práce.
Od 8. novembra 1942 začalo sa v ÚSKS nové obdobie práce. Podľa rozhodnutia valného shromaždenia a na želanie Biskupského sboru Slovenska, začlenilo sa Ústredie slk. katolíckeho študentstva do Katolíckej akcie ako jej činorodá složka. Od tohto času celá práca je zameraná k obrode slovenského študentstva po stránke nábožensko-mravnej. Organizačne nastaly určité zmeny v našich študentských organizáciách. Rozšírila sa pôsobnosť MOYZESA, spolku slovenských katolíckych akademikov i na stredoškolákov a zároveň rozšírila sa pôsobnosť Spolku slovenských katolíckych akademičiek na stredoškoláčky. Ústredie zostáva vrcholnou reprezentačnou ustanovizňou, kým spomenuté spolky katolíckych študentov majú na starosti praktické uskutočňovanie zásad Katolíckej akcie.
Hoci podobná organizačná zmena obyčajne zapríčiní určitú štagnáciu v spolkoch, v tomto prípade spôsobila úplný opak. Práca pokračuje intenzívne dalej. Aspoň nakrátko zreferujeme o činnosti jednotlivých komisií.
Vari najintenzívnejšie pracuje kultúrna komisia. Pokračuje v rozširovaní hodnotnej katolíckej tlače medzi akademikmi. Jednotlivé nakladateľstvá poskytly akademikom sľavy (SSV 50°/o) takže sa týmto spôsobom umožní kúpiť si hodnotné knihy každému študentovi. Za poldruha mesiaca (január-február) predalo sa kníh v hodnote vyše Ks 9.000.—. Najväčšej pozornosti sa tešia „Vyznania" sv. Augustína (90 ex.), najnovšie vydanie edície „Svet" (každé vydanie 20 ex), diela Lipperta, Tótha, Garrigou-Lagrange, Mattošku atď. Okrem toho rozpredá sa väčší počet Katolíckych novín, Kultúry, Smeru a na Hlubinu. V rámci náboženského seminára usporiadala kultúrna komisia prednášku Dr. Babora. Stvorenie človeka, po ktorej sa rozprúdila zaujímavá flebata. V decembri bol v rámci kultúrnej komisie „Autorský večierok svoradovských autorov".
Stredoškolská komisia má pred sebou veľa práce. Treba začleniť jednotlivých katolíckych študentov do Katolíckej akcie a to bude možné len po dlhších prípravách. Ináč stredoškolská komisia vypíše v týchto dňoch tradičný celoštátny literárno-estetický súbeh slovenských katolíckych stredoškolákov a literárny súbeh na témy, týkajúce sa postavenia katolicizmu v živote.
Sociálna komisia zorganizovala „Vianočný dar" slovenskému katolíckemu štu-denstvu, z príležitosti ktorého, vďaka štedrým darcom, rozdelilo sa medzi akademikov Ks 22.000.— a medzi akademičkami Ks 10.000.—.
Misijná sekcia usilovne sbiera každý halier „Na černochov", takže v tomto období môže sa už pochváliť nasbieranou sumou Ks 1.650.—.
Slovenské katolícke študentstvo pracuje; pracuje teraz na prehĺbení duševného života nášho študentstva a veríme, že sa mu táto obroda duší i podarí.
Zodpovednosť za zajtrajšok.
Bergamský biskup Msgr. Adriano Bernaregi obrátil sa na svojich veriacich pastierskym listom, v ktorom hovorí o duchovnom pretvorení terajšieho kresťana, aby mohol niesť plnú zodpovednosť za zajtrajšok. Vychádzajúc z požiadaviek z posledného vianočného posolstva sv. Otca načrtáva nevyhnutné dôsledky, ktoré z toho posolstva vyplývajú pre kresťana.
Ako prvú nevyhnutnosť žiada zachytiť skutočnosť z celkového hladiska. Načim mat všeobecný pohľad, ktorý mal stredoveký človek, ktorý však stratil človek dneška. Všeobecné vedecké vzdelanie stále zaostáva na úkor rafinovaného špecializovania. Vedecký pokrok dal k tomu podnet. Pomaly strácal sa vzájomný súvis rozličných odborov vedy a tým mizol i obraz jednotnosti všehomiera. Každá veda sa skoro domýšľala, že sama vyčerpáva skutočnosť a vysvetlí záhady sveta. Prezieraví duchovia volali znovu po jednotnom svetonázore. Ale ani svetonázor filozofov nestačí, ak nemá v ňom miesto bohoveda.
Osobitná úloha Cirkvi v budúcnosti bude spočívať v posvätení techniky. Technický pokrok sám v sebe sa nemôže protiviť kresťanskému smýšľaniu, lebo jeho smysel je zmenšenie námahy v práci a preto uľahčenie následkov dedičného hriechu a odbremenenie duše od hmotných tiarch. Bohužiaľ, emancipovaná technika viedla práve k opačnému výsledku a človeka sputnala. Katolík má povinnosť bohovedu priblížiť k technike. Ako v staroveku kresťanstvo posvätilo náboženstvo a mravnosť sveta, v stredoveku jeho filozofiu a v renesancii umenie, v prítomnosti musí duchom božím preniknúť techniku a vedu.
Ale aj v inom smysle má kresťan obrátiť pohľad na celok. Má si totiž utvoriť predpoklady k riešeniu ľudských problémov: Boh a človek, osobnosť a spoločnosť, národná myšlienka a jednotlivec. Kresťanstvo tieto problémy v svojom odbore riešilo v dogme bohočloveka, v božskom ustanovení Cirkvi a v tajomstve milosti božej. Ak kresťan celkom uplatní tieto základné pravdy v svojom osobnom živote, postaví ich užitočne do služby celku. V celkovom nazeraní spočíva smysel skutočnosti. Pravda, katolík sa nesmie nikdy odkloniť od zásad. No vernosť zásadám môže v sebe skrývať nebezpečenstvo bezkrvého duchovného ustrnutia. Zásady dokážu svoju životnú cenu len tým, že sa uplatnia v každodennom živote. Katolík musí od pojmov prikročiť k oslobodzujúcim a tvorivým skutkom. Musí ďalej opustiť „sebestačné držanie pravdy" a ísť v ústrety všetkým, ktorí pravdu hľadajú, musí hľadať odpoveď na každú otázku.
Biskup ďalej žiada od každého kresťana, aby tvoril jednoduchú, ale pevnú a predovšetkým nadprirodzenú osobnosť. Kresťanstvo nemožno pozbaviť nadprirodzenosti. Tým by sa mu vzala podstata. Každej prirodzenej blaženosti musí sa oproti postaviť smysel ľudského života, že totiž človek má sa stať dieťaťom božím skrze prostredníka Krista a Jeho milosť. Pravda, nadprirodzené nesmie vytvárať prirodzene ľudské. Dokonalý kresťan je aj dokonalým človekom, predovšetkým vo svojich znalostiach a v svojej dôstojnosti, vo vzdelaní, v povolaní, sociálnom smýšľaní a chovaní. Menejcennosť v týchto veciach veľmi škodí nášmu prínosu do sociálneho života. Katolík musí vo všetkom byť na svojom mieste, lebo apologia jeho života musí byť dokonalá.
Biskup zakončuje svoj pastiersky list myšlienkou, že kresťan musí spoločnosti predovšetkým vrátiť ako základ a zdokonaľuje spravodlivosť a lásku a vyzýva mládež Cirkvi, aby mala smysel pre stupnicu životných hodnôt a ukázala mužnú, duchovnú silu, aby išla v ústrety budúcnosti s povedomím zodpovednosti s ochotou k obetám.

K. Terebessy propaguje „oidipovský komplex".

Dr. Cyril Dudáš

Literatúra.
Správne poznanie náboženských, mravnostných a spoločenských pomerov u pra-kultúrnych národov je pre nás veľmi dôležité. Veď všeobecne platné zásady prirodzeného práva u národov prakultúrnych sú základom pozitívneho práva cirkevného a na všeobecnú platnosť pôvodných zákonov nábožensko-mravných sa odvoláme aj pri vysvetľovaní náboženstva zjaveného. Nejde teda etnologom, právnikom a filozofom náboženstva len o teoretické otázky o pomeroch u prakultúrnych národov, lež o niečo, čo hlboko zasahuje do pomerov nášho života.
O spoločenských, náboženských a rodinných pomeroch u prakultúrnych národov napísal štúdiu Ján Jakub Bachofen (1815—1887), ktorej dal titul „Das Mutterrecht, eine Untersuchung uber Gynaekokratie der Alten Welt nach ihrer religiosen und rechtlichen Nátur Stuttgart 1861." Túto štúdiu preložil Daniel Husár a vydala ju ako 2. sväzok „Urbánkova vedecká knižnica", ktorú rediguje Karol Terebessy. Vyšla 1942 s titulom „O materskom práve". Načim sa nám touto knižkou zapodievať, lebo Bachofen chce v nej otriasť zásadou prvotného monogamistického manželstva a Karol Terebessy pateticky vyzdvihuje jeho zásluhy na tom, že bol predchodcom Freuda a jeho psychoanalýzy.
Bachofen vychádza vo svojich výkladoch o materskom práve, čiže o vláde žien — gynaikokracii — od zprávy Herodotovej20 podľa ktorej obyvatelia Lykie nedávajú svojim deťom mená podľa otca ako Gréci, lež výlučne podľa matky. Odvoláva sa i na Mikuláša z Damašku, dvorného filozofa kráľa Herodesa Veľkého, že majetok v rodine dedia dcéry, a nie synovia. Na základe tejto zprávy a iných mýtov 21vykonštruoval si takúto teóriu:
Na počiatku ľudského veku uplatňovaly sa „heretické formy životné". V náhodilých tlupách mužov a žien vládla vraj pôvodne úplná voľnosť pohlavných stykov, keďže „príroda všetkými pôvabmi, nad ktorými vládne, neobdarovala ženu preto, aby uvädla v náručí jedného: zákon hmoty brojí proti všetkému obmedzeniu a nenávidí všetky putá a pokladá každú výhradnosť za prehrešenie proti jej božstvu" (str. 38). Mužovia majú pritom prevahu, vnucujú sa ženám podľa ľúbosti, žena je bezmocná a mužovou vášnivosťou vyčerpaná až k smrti, zatúži po usporiadaných pomeroch, po čistejšej mravnosti. Vzchopí sa k násilnému odporu, zmocní sa vlády a nastáva vyšší stupeň vývojový: demetrická gynaikokracia, ktorá „predpokladá, aby sme ju mohli pochopiť, prvšie drsnejšie stavy (str. 37). Bachofen z historičnosti práva materského chce dokazovať skutočnosť heterizmu. Ospravedlňuje svoj výklad frázou: „Každý princíp svojím extrémnym vystupňovaním prináša víťazstvo protichodného princípu, zneužitie samo stáva sa pákou pokroku a najvyšší triumf začiatkom pádu" (str. 36). Kto z nás, ktorí veríme vo víťazstvo pravdy, spravodlivosti, všeobecnej zákonitosti a poriadku, uverí takémuto tvrdeniu?
Bachofen odôvodňuje vznik gynaikokracie i tou okolnosťou, že mužovia, zamestnaní bojom so susednými kmeňmi, zostávali ďaleko od domova; o deti a majetok sa staraly ženy. I synovia, keď dospeli, odcudzujú sa rodine, takže dcéra sa stáva dedičkou a správkyňou rodinného majetku. Muži po návrate z boja sú potom úplne závislí na ženách, stávajú sa elementom, podriadeným ženám — Amazonkám. Dochádza často k sporom, ktoré sa riešia zbraňou. Po skončení boja venujú sa orbe, ženy zavádzajú stav manželský, nastáva tak prechod z nedôstojného heterizmu a neprirodzeného amazonstva k demeterskej gynaikokracii. Poslednou fázou tohto vývoja je doba otcovského práva, čiže doba paternity.22 Na dobu materského práva poukazuje vraj i jazykový vývin Germánov, ktorý sa odohral podstatne v dobe gynaikokracie, kým u Slovanov sa ustálila terminológia až za hegemónie otcovského práva. Karol Terebessy uvádza pre tento názor doklady z modernej doby, keď sa napr. k mužskému menu pridáva u Nemcov meno ženské: Rianer Maria Rilke, Karí Maria Weber. Okrem toho uvádza nem. Geschwister oproti slovanskému súrodenci, ďalej výrazy mater — matéria, matka — hmota, anya-anyag, Materie-Mutter, potom meno „medveď" s jeho symbolickým významom pre materstvo (Bär, gebären; angl. Bear — medveď, rodiť). Toto všetko má byt dôkazom gynaikokracie a jej univerzality, ktorú charakterizuje dávanie prednosti lavej ruky pred pravou, zákon principátu noci nad dňom, kultové vyznačenie mesiaca pred slnkom, prijímajúcej zeme pred odplodňujúcim morom, temnej stránky smrti pred jasnou stránkou bytia, zomrelých pred žijúcimi, smútku pred radosťou (str. 22—23).
Čo povedať na výklady Bachofenove o materskom práve, o heterizme, o prechode z materského práva k otcovskému? Jeho teória je správna, nakoľko tvrdí, že existovala niekde a niekdy doba nadvlády žien nad mužmi. Správne vycítil, že matriarchát súvisí úzko s orbou a že ženy maly väčší smysel pre obrábanie pôdy a pre pestovanie rastlín. Neprávom však tvrdí, že také pomery jestvovaly u všetkých národov. CJplne vymyslená je jeho teória, že pôvodne vládol heterizmus a že len neskoršie sa vyvinulo monogamis-tické manželstvo. Tento názor sa zakladá na smelej kombinácii bez najmenšieho historického dôkazu. Psychologicky nemožno vysvetliť, ako môžu ženy, v dobe heterizmu, mužovou vášnivosťou až k smrti unavené a ujarmené, ujarmiť silnejších mužov? Ako sa mohly zmocniť vlády, keď nad nimi vládol element fyzicky i duševne mocnejší? Etnologicky je dokázané, že na svete niet národa, ktorý by žil vo všeobecnej promiskuite pohlavných stykov. A nemáme ani pozitívnych zpráv, že by bol taký národ kedysi existoval. Dôvody evolucionistov sú len nepriame. Sám Bachofen uvádza doklady o tom, že materské práyo má svoje korene v pomeroch hospodárskych, a nie v násilnom odpore žien proti mužom-tyranom. Heterizmus, ako nižší stupeň mravnosti, vylučuje svedectvo etnologie, ktorá dokazuje, že národy s nízkou mravnosťou sú mladšie ako národy prakultúrne. Proti psychologickej kombinácii bez akéhokoľvek vecného podkladu história národov svedčí, že v pradobách ľudstva vládly iné pomery medzi mužom a ženou, než aké sú medzi kohútom a sliepkami na gazdovskom dvore. Pôvodne musely byt presné a prísne predpisy o pomere muža k žene, ktoré len v neskorších dobách boly uvolnené, čím došlo k anomáliám, akými sa môže „pochváliť" i doba moderná. Etnolo-govia ako W. Schmidt,4 Fr. Ratzel, L. Frobenius, E. Grosse, Fr. Gräbner, B. Ankermann, W. Foy, W. Koppers, G. von Bulck atď. svedectvami o skutočnom priebehu kultúrneho života a mravnosti u rozličných národov zneškodňujú fantastickú špekuláciu psychoana-lytických evolucionistov. U primitívneho kmeňa Selknam na Ohnivej zemi sa stretneme s takouto vysokou mravnou zásadou: „Keď mužovi utiekla žena, jej muž má ísť za ňou a nikdy ju nemá nechať samotnú; veď sú obidvaja manželia."
Bachofen sa stotožňuje i v názoroch na vznik náboženstva s evolucionistami. V duchu darwinistickom rozlišuje najnižší stupeň náboženský, tzv. čistý telurizmus. Náboženstvo ubiera všetok nadprirodzený charakter. Priznáva mu len taký význam, aký má pre život poézia, umenie, národohospodárstvo. Keď vraví, že „existuje len jediná mocná páka všetkej civilizácie, a to je náboženstvo" a že „každý pokrok i úpadok ľudského bytia vyviera z pohybu, ktorý sa rodí v tejto (náboženskej) výsostnej oblasti" (str. 29), obmedzuje funkcie náboženstva na funkciu čisto sociálne-kultúrnu. Vznik náboženstva
4 Schmidt, Handbuch der vergleichenden Religionsgeschichte, Munchen 1930, str. 108—111; od toho istého autora: Der Aedipokomplex der Freuďschen Psychoanalyse und die Ehegestaltung des Bolschewismus, v časopise „Nationalwirtschaft" II. 1929, str. 401—432.
odvodzuje z vnútorných potrieb človeka, najmä ženy. Vraví o žene, že jej prirodzenosť sa kloní k náboženskému uctievaniu: „Vnútorné založenie ženskej prírody, ono hlboké iracionálne vedenie Boha, ktoré sa slieva s pocitom lásky, a ktoré ženu, najmä matku, obdarúva v najdivších dobách najpôsobivejším náboženským posvätením, vytvára onú črtu gynaikokratickej kultúry" (str. 29). Každú ženu vraj charakterizuje eusebia (sklon k zbožnosti) a deisidaimonia (strach pred bohmi); k tomu sa pripojuje i všeobecné sakrálne posvätenie, podľa ktorého všetky ženské obete sú milšie božstvu. Podobný vývojový proces pripisuje Bachofen i mravnosti, lebo podľa neho „nové mravy sa uzákoňujú, ktoré starým celkom protirečia" (str. 53), čím vlastne poprel všeobecnosť, stálosť a nemeniteľnosť mravného poriadku.
Bachofenove závery obsahujú teda už zrnká toho, čo neskoršie shrnul Žigmund Freud vo vete: „V oidipovskom komplexe nachádzame začiatok náboženstva, mravnosti, spoločnosti, umenia".23 To by znamenalo, že náboženské pojmy nemajú nijakého reálneho podkladu a že sú iba symbolmi vnútorného varu, reflexom citových hnutí, ktoré sa taja v hlbinách ľudskej duše. Preto sa nečudujme, ked Karol Terebessy považuje Bachofena pre jeho poukazovanie na „hlbšie súvislosti rôznych mýtov", pre jeho „výklady smyslu starých umeleckých pamiatok" a pre jeho „snahu odracionalizovať históriu" za jedného „z najzjavnejších predchodcov hlbinnej psychologie" (str. 8). Terebessy pripisuje Bachofenovi „zásluhy" na objavení iodipovského komplexu.24
Čo je oidipovský komplex? Je to podľa O. Fenichela „smes snáh, citov a podvedomých predstáv, ktoré sú shluknuté okolo želaní po sexuálnom živote s inopohlav-ným rodičom a po odstránení rovnopohlavného rodiča" (str. 8). Terebessymu je oidipovský komplex „sám osebe normálnym zjavom a nebezpečným len vtedy, keď tento citový stav ustrnie v svojej intenzite a nenechá dostatočné uvoľnené energie pre nájdenie si nového, sexuálne silného objektu" (str. 9). Psychoanalytici so svojim pohlavárom F r e u d o m tvrdia, že už v praveku ľudstva víril v dušiach ľudských tento komplex. Podľa Freuda ľudia žili v malých skupinách, ktoré sa skladaly z jedného muža a viacerých žien a detí. Keď chlapci pohlavne dospeli, vyhnal ich otec zo svojej skupiny, keďže v nich videl svojich súperov pre ich sexuálne sklony k vlastným matkám. Synovia, vraj, tiež považovali otca za svojho soka, začali ho nenávidieť, hoci na druhej strane pre jeho silu ho obdivovali a pre jeho starostlivosť ho milovali. Túto dvojpólovosť citov menuje Freud ambivalenciou. Otcom vyhnaní synovia žili určitú dobu spoločne. Ich nenávisť voči otcovi rástla, až konečne zabili otca, zmocnili sa jeho žien; v zabitom otcovi videli ideál sily, preto ho zjedli, aby si tak osvojili jeho moc. A teraz sa znovu vraj prejavila ambivalencia citov: Nenávisť bola ukojená, a na povrch sa dostáva láska k zabitému otcovi, ktorá sa prejaví dodatočnou poslušnosťou. Čo im otec pred tým zakazoval, totiž prístup k jeho ženám, to teraz si zakazujú sami, pohlavné styky s osobami vlastnej skupiny. Tak vraj povstala exogamia.25
Čo musíme teraz povedať na adresu K. Terebessyho? Ak to myslí vážne s tou chválou Bachofena pre jeho predchodstvo v učení oidipovského komplexu, tak sa prehrešuje proti duchu triezlivej a rozumnej filozofie, ktorá dokázala, že oidipovský komplex nejestvuje.26 Že sa niekdy vyskytne abnormálny prípad, v ktorom chlapec zahorí vášňou k svojej matke a dievča k svojmu otcovi, to ešte neznamená, že by bol niekto oprávnený učiť všeobecnú platnosť takýchto túžob. U normálnych detí samotný pohľad na matku alebo otca, spojený s mimovoľnou myšlienkou, vzbudí v duši dieťaťa hrôzu a zdesenie. Prirodzený odpor pokrvných v oblasti sexu, pociťovaný každým normálnym človekom v dospelom i v detskom veku, je zákonitosťou nepodvratnou, ktorá chráni rodinu pred morálnymi výkyvmi a zabezpečuje v nej trvalý súlad. Láska syna k matke a dcéry k otcovi má ušľachtilejší a vznešenejší dôvod, než aký našli pre ňu psychoanalytici. Tá je vrodenou vlastnosťou trpezlivých, ponížených, sebaobetavých, dobrotivých, nenafúkaných a dobre vychovaných detí. A keď azda medzi nimi vznikne žiarlivosť na jedného z rodičov, dôvody žiarlivosti načim hľadať nie v sexuálnych sklonoch, lež vo vystupňovanej lakomosti, v sebectve, ktoré si žiada viac pozornosti, viac chleba, viac hladkania. Hlbinná psychologia nechce vidieť skutočnosť, ktorá svedčí proti nej: synovia obyčajne citové sú viac viazaní k otcovi, kým dcéry viac k matke. Freudovu námietku, že dieťa svoje sexuálne city k inopohlavnému rodiču tají, skrýva a nechce prezradiť, vyvracia Dr. Spesz trefnou otázkou: „Ak ich neprezrádza, zkadiaľ vie Freud, že ich predsa má?" Proti Freudovi svedčí detská otvorenosť, často tak naívna, prirodzená, neviazanosť v prejave záľúb, nálad a citov. Detská zvedavosť by iste viedla k odhodlaniu „nevedomia". Dieťa ochotne verí všetkým zatajovaným skutočnostiam v oblasti sexu, ba ani ho nenapadne, aby pripisovalo svojmu orgánu inú funkciu než uretrálnu. Uvedomí si všetko až v dobe dospievania pozorovaním seba, okolia a kauzálnej súvislosti.
V prípade, že by syn prejavoval väčšiu nežnosť k matke ako k otcovi, tak je naporúdzi nenásilný, jednoduchý výklad: Similis simili gaudet! Podobnosť pováh, nežnosť matky, jej obetavosť, rovnaké umelecké sklony viac priťahujú, než zlá povaha otcova so zlými návykmi. A keby sa do tohto čistého vzťahu zamiešala telesnosť, odstráni sa silou vôle, ktorá je tu na to, aby paralyzovala vplyvy k hriechu naklonenej prirodzenosti a zlého ducha. O tom však nemožno rozprávať odchovancom židovského filozofa Freuda. Náš názor neodpiera autoritu učencov, ktorí nie sú síce tak populárni ako Freud. zato však presvedčivejší, a to sú: O. Bumke, K. Buchler, A. Hoche, Kronfeld, u nás Spesz a iní. Títo všetci učia, že ľudský organizmus nie je složený len z pudov, ktoré sa chcú bez prekážky uplatniť, lež je potrebné ovládaný i veľkým systémom zabraňovacích reakcií už na najnižších stupňoch, ktoré dávajú organizmu jednotu a koordinovanosť výkonov. Bez týchto zabraňovacích reakcií by život vôbec nebol možný. Na tých reakciách je založená výchova človeka: bez sebaovládania niet civilizácie. A psychoanalytici tento primárny vedecký fakt popierajú! Vedou sa stalo vykladanie snov, dávno vylúčené z civilizovanej spoločnosti. Mýtus Bachofenov predišiel mýtus psychoanalýzy, ktorá vyhlasuje filozofiu slušných ľudí za neprirodzenosť a násilie, kým Karol Tere-bessy oidipovský komplex za „normálny zjav" (str. 8).
Pre výchovu našej mládeže Karol Terebessy je nebezpečný. Ona má byť vychovávaná v duchu kresťanskom. A oidipovský komplex chce odstrániť kresťanský základ sebaovládania, zapierania, askézy a studu. Heslom psychoanalytickej pedagogiky je (čítajte len Freuda a zhrozíte sa!): Dieťa musí všetko vedieť, skúsiť, aby predišlo onemocneniu neurózou. To, čo my zdôrazňujeme: výchovu detí v rodičovskom dome, privlastnenie si rodinných čností, to chcú odstrániť psychoanalytici odlučovaním detí od rodičov. Oidipov komplex je filozofickým bludom a pedagogickým hriechom, s ktorým koketuje „Vedecká knižnica Urbánkova". Filozof Emanuel Rádl, ktorý nebol katolík, povedal o psychoanalýze toto: „Fantastika o .podvedomí' otvorila brány najoškli-vejšej časti literatúry našej doby, literatúre bez kázne a mravov, špekuláciám o pohlavnosti. .. Táto fantastika, plod neschopnosti ovládať seba samú, pôsobila na verejnosť; ak je treba, vo svojom vnútri každý objaví, aké len chcete, sviňstvo; kým prv bol náš zrak obrátený k tomu, ako túto zvierackosť v človeku ovládať zákonom, teraz všetko, čo je slušné, ustanovené, spoločenské, bolo prehlásené za násilie. A tento spodný človek bol pustený s retazi; a blázni sa hrnú tam, kam anjeli sa ostýchali vkročiť".10
Bachofenova kniha obsahuje falošné závery o podstate náboženstva, manželstva a o pomere rodičov k deťom. Terebessyho úvodné slová k tejto štúdii sú nebezpečné kuriozum: chce kriesiť mŕtvolu, ktorá už zapácha; chce ju obliecť do vznešeného rúcha vedeckosti. A takáto práca nemôže byt veru chvályhodná.
9 Spesz, c. d. str. 39.
10 Emanuel Rádl, Déjiny filosofie, II., Praha 1933, str. 540 a 543.
Katolícke kázne.
Rediguje Dr. Štefan Faith, univ. prof. Bratislava, Kapitulská 1.

Kristova moc nad pravdou.

Dr. Štefan Faith

Kristova moc nad pravdou.
Evanjelium nie je formálnym homiletickým vzorom, ani Kristus nie je kazateľom v našom, v ľudskom slova smysle. Kristus je nám omnoho viac. Je prameňom, z ktorého sa rodí opravdivý kazatel, je nevyčerpateľným zdrojom nadprirodzených síl, ktoré hýbu každým opravdivým kazateľom.
Kazateľ potrebuje vzory, potrebuje vedomosti, potrebuje homiletické vzdelanie a to sa ukáže na jeho kázňach. Ale ešte prv potrebuje ducha Kristovho, z ktorého sa tie kázne majú zrodiť. Na kazateľnici stojí kaizateľ, ktorý sa učil a zdokonaľoval na vzoroch, ale stojí tam i posol a hlásateľ slova božieho, ktorý sa zrodil z Krista.
A koľko kazateľov vzbudil ,a poslal na svet Kristus, kým ešte bol v lone Otcovom! Poslal patriarchov, poslal prorokov, poslal svojho predchodcu. Boly to hlasy, ktoré poslalo večné a nezmeniteľné Slovo a po týchto hlasoch prišlo ono samo so svojím vlastným hlasom a so svojím vlastným telom.
A keď Slovo umlklo, zase posiela hlasy vo svojom mene, posiela mužov božích, kazateľov, ku ktorým patríme aj my.
Nuž ale či Kristus, aj keď nie je nám vzorom podľa ľudských meradiel, nemá nám čo povedať? Ci nesmieme hľadať na ňom to, čo by mohlo nám predsa niečo povedať pre našu kazateľskú prax? Prečo nie?
My máme na to právo, ba aj povinnosť. Sme povinní skúmať jeho život, aby sme svoj urobili podobným jemu.
Jeho božské slovo má dve strany. Tú nadľudskú stránku najlepšie charakterizovali sluhovia židovských kňazov, ktorí mali chytiť Ježiša, ale nemohli. Vyhlásili: „Ešte nikdy človek nehovoril tak, ako tento." Aj sv. Matúš poznamenáva, že zástupy sa divily nad jeho náukou, lebo učil tak, ako kto má moc a nie ako zákonníci a farizeji.
Kristus bol kazateľom, ktorý má moc. Aj farizeji chceli mať moc, boli panovační, pyšní a namyslení. Ale aby mohli masy ovládať, museli sa im líškať. A to je charakteristika pýchy, že raz sa líška, druhý raz je energická a despotická. Kristus nerečnil tak. Jeho reč mala osobitný charakter a to bola moc.
Aká to bola moc? Moc nad dušami? Istotne. Moc nad budúcnosťou* Tiež. Ale čo je najdivnejšie, moc nad pravdou!
O najvznešenejších pravdách hovorí s pokojnou nenútenosťou. Najhlbšie mystériá rozoberá s úplnou samozrejmosťou. Každá vznešená pravda pôsobí na človeka hlbokým dojmom, ale Kristus ovláda tieto dojmy. Nepozná tie vnútorné hnutia, ktoré každá ľudská duša prežíva vo svojom postoji k pravde. Koľko duševnej námahy stojí človeka hľadanie pravdy, ako obdivuje nájdenú pravdu a, konečne, koľké ťažkosti sa mu stavajú do cesty, keď ju chce slovami vyjadriť.
Či nemusí každý kazateľ prejsť týmto duševným procesom? Či necítime svoju slabosť a neschopnosť, keď hľadáme pre vznešené pravdy zodpovedné slová a výrazy?
Kristus všetko toto necítil. Pravda nebola preňho nijakou cudzou a svrchovanou mocou, ktorej by sa on bol mal podrobiť, ale skôr niečím, čo bolo od neho závislé. Každá pravda bola mu prirodzená a samozrejmá. On sa v ríši nadprirodzenej pravdy pohybuje, ako doma. To je jeho domov, to je jeho vlasť. On nie je ňou pohnutý, ako my, ktorí často takrečeno násilne a s útokom vnikáme do nej, keď sme ju poznali.
Kristus je sám pravdou! Dôkazom jeho pravdy je jeho autorita a osobnosť a nie logické závery. On sa neopiera na logiku, ale na svedectvo'. A tým sú jeho skutky!
A v akej forme vyjadruje Kristus svoju pravdu? I v tom je Kristus božský a nedostihnuteľný. Sú to predovšetkým dve vlastnosti, ktoré charakterizujú jeho slovo aj pri najvznešenejších pravdách, a to: najdokonalejšia jednoduchosť a jasnosť. Pascal hovorí, že Kristus aj božské veci tak jednoducho povedal, ako keby vôbec nebol o nich rozmýšľal a predsa tak jasne, že je každému zrejmé, čo o nich myslel.
Všetci cítime, že čo je vznešené, to musí byť jednoduché, a preto dobrý vkus kazateľov sa akosi pudovite protiví všetkému, čo je fráizovité a bombastické. A predsa ako zriedka sa nám to podarí! A keď sa nám niekedy i podarilo, nevedeli sme pritom dlho zotrvať. Prečo? Lebo aj vznešené, ak dlho trvá, nás unaví. To je už tak, že my vznešené nevieme ináč chápať, len ako niečo prechodného a chytro pominuteľného. Kristus však je vznešený stále a jeho vznešenosť hojne prúdi z prameňa.
Jednoduchosť výrazu je prirodzeným následkom jasného poznania. Goethe hovorí, že kto chce mať jasný štýl, musí mať jasno v duši. Keď Kristus vie aj najhlbšie pravdy podať jasne a pochopiteľne aj najjednoduchšiemu rozumu, tak to je odtiaľ, že on nepoizná hnutia letory, ktoré pravda vyvolá v duši obyčajného smrteľníka. Nás zázračná sila pravdy oslepuje, máme radosť z jej objavenia a sa oduševňujeme za ňu, ale potom príde skleslosť, lebo necítime sa schopnými podať ju v zodpovednej forme. Aj apoštoli klesali pod ťarchou právd, ktoré im boly zjavené, nevedeli všetko' vyjadriť, čo pochopili, chýbaly im slová.
My nemáme tú moc, čo mal Kristus, ale dačo z nej predsa je v nás. Naše slovo na kancli stane sa jeho slovom a tým prevezme na seba niečo z jeho autority. My nie sme pánmi v dome, ale sme sluhami v dome Pánovom. Musíme byť vernými a dôvernými sluhami, spriatelení s pravdou Kristovou a vtedy aj naše slovo bude mať presvedčivú silu, bude jasné a jednoduché a bude mať niečo aj z moci Kristovej.
Kázne na nedele a sviatky: Na Veľkú noc
„Vstal, niet ho tu." (Marek 6, 6.)
Podivné to slová! Čo je svet svetom, nad nijakým hrobom nebolo nápisu: „Vstal, niet ho tu." Po strádania plnom živote, po živote plného odriekania a chudoby, najhroznejšími mukami ukončenom, vychádza dnes Pán Ježiš zo svojho hrobu, vychádza ako víťaz, plný slávy a sily, aby sa takto navrátil do ríše života večného. Nedivme sa tomu, že táto radostná zvesť už cez dlhé storočia, od končín do končín sveta letí, že každé veriace srdce s radosťou vyrieka slová: Aleluja. Vyrieka ich s vrúcnosťou svojej duše a svätým nadšením. Dnes práve preto sú naplnené kostoly až do posledného miesta a dnes prichádzajú i takí do chrámu, ktorí sem veľmi zriedka sa ukážu, zriedka si spomenú na chrám, ale dnes už odolať nevládzu. Neviem, či sa oni niekedy zamysleli nad tým, či im neprišlo na mysel, že je to málo, alebo i to je zbytočné? Zbytočné je i dnes prichádzať do chrámu, ak Pán Ježiš nevstal z hrobu, lebo tak nebol Boh a tak naša viera je márna, naša snaha lepším byť zbytočná naša bohoslužba čírym modlárstvom a rúhaním. Ale ak Pán Ježiš vstal zmŕtvych, tak je opravdivý Boh, je Synom Božím, evanjelium jeho je zákonom a vtedy ako obstoja pred jeho súdnou stolicou, keď príde súdiť živých a mŕtvych? To neviem, ako sa ospravedlnia, že pre Neho celý život len niekoľko hodín mali?
Cítite, .drahí moji, že táto otázka je základnou otázkou, že naša viera, naša nádej a všetka naša budúcnosť závisí len od nej. Viďme dnes, na akých základoch spočíva naša viera.
„Ja položím svoj život, aby som ho zpät vzal. Nikto ho nevezme odo mňa, ale ja ho sám od seba položím, mám moc ho složiť a mám moc ho zpät vziať."
Pán Ježiš splnil svoje predpovedanie, položil svoj život a vzal ho zpät, keď vstal zmŕtvych, a týmto na svoje účinkovanie udrel pečať svojho božstva. Táto skvelá pečať je dôkazom našej viery v Neho. „Ak Kristus nevstal zmŕtvych, márne je naše kázanie, márna naša viera", tak hovorí sv. Pavol, apoštol národov. Márna je naša viera, je klamom naša nádej, a všetko sa rúti pod nohami a za hrobom nemáme nič, čo by sme dúfali. Keď vstal zmŕtvych, bol naozaj Synom Božím, bol Bohom a tak bojovať proti jeho sv. evanjeliu, útočiť na jeho vieru, je zločinom a šialenstvom.
Zmŕtvychvstanie Ježišovo je viditeľnou skutočnosťou dejinnou, malo svojich svedkov, ľudia videla jeho mŕtvolu a pochovali ju. Ani k dokázaniu zmŕtvychvstania Pána Ježiša netreba iných dôkazov, len aké sa žiadajú pre ktorúkoľvek verejnú udalosť, udalosť historickú. Nerozumným by sme nazvali, kto by popieral víťazstvo Alexandra Veľkého, udatnosť Caesarovu, slávu Karola Veľkého, lebo sú dosvedčené hodnovernými svedkami, potvrdené dokladmi vylučujúcimi všetku pochybnosť.
Kto dosvedčuje, že Pán Ježiš skutočne vstal zmŕtvych?
Dokazujú to okolnosti zázraku. Čo hovoria dejiny? Ježiš Nazaretský, o ktorom hovorilo tisíce ľudí, že ho videli, ako rozkazoval vetrom a moru, uzdravoval nemocných, kriesil mŕtvych, muž, ktorý seba nazval poslancom Otca, Synom Božím, ktorého proroci predpovedali, chodil po Judsku a hlásal náuku novú, vznešenú a nevýslovne čistú. Po troch rokoch účinkovania nepriatelia ukrižovali Ho pred celým zástupom ľudu, aby nikto nepochyboval o jeho smrti. Vojak prebodol mu srdce kopijou a z rany vytiekla krv a voda.
Zatiaľ čo Ho sňali s kríža, ponáhľali sa Zidia, menovite farizeji k rímskemu vladárovi, aby si vyžiadali vojenskú stráž pre hrob Kristov. Žiadosť svoju odôvodňovali, že Kristus ešte za živa verejne hlásal, že po troch dňoch vstane zmŕtvych. Upozornili Piláta, že by mohlo vzniknúť povstanie a vzbúra, keby apoštoli jeho mŕtve telo odniesli a nahovorili ľudu, že skutočne vstal zmŕtvych. Pilát dovolil a nad hrobom Kristovým stáli ozbrojení rímski vojaci, strážili poslušne a stále, ako boli zvyknutí. Aby mali istotu, že hrobu Kristovho cudzia ruka sa nedotkla, úradnou pečaťou zapečatili hrob.
Aká vynaliezavá je láska, taká je i nenávisť a zlomyseľnosť! Nepriatelia Kristovi zabudli, že týmto kujú len presvedčujúcu zbraň proti sebe. Telo Kristovo bolo v ich rukách, znemožnili prístup každému, ale ak na tretí deň predsa zmizne jeho telo, ako sa vyhovoria?
Prišiel tretí deň. Netrpezlive čakal naň celý Jeruzalem. Čakali naň so strachom jeho učeníci, čakali i jeho nepriatelia. On však skutočne vstal vlastnou mocou. Duša jeho, ktorá bola v predpeklí zvestovať radostné vykúpenie dušiam spravodlivých a čakajúcich, spojila sa s jeho telom a On slávne vstal z hrobu. Našli jeho hrob prázdny. Kto to dosvedčí? Vojaci, ktorí Ho videli vystúpiť z hrobu. Apoštoli, ktorí Ho videli a s Ním hovorili a jedli, s Ním lámali chlieb, videli Ho nie raz, a nastokrát sa stýkali s Ním plných 40 dní. Videl Ho i Tomáš, ktorý prvým zpráyam nechcel uveriť, keď mu spoluapoštoli zvestovali: Videli sme Pána. Až vtedy uveril, keď svoju ruku vložil do jeho boku a prsty do jeho rán. Až toto presvedčilo neveriaceho Tomáša, aby padol k nohám Spasiteľa a hovoril vyznanie: Pane môj, Bože môj! Dosvedčujú túto udalosť i 500 učeníkov Pána, ktorí videli slávu Pánovu a svojho Majstra a boli i svedkami Jeho slávneho nanebevstúpenia; učeníkov, ktorých viera bola slabá a veľmi vrtkavá a zmenila sa týmto dôkazom v silnú vieru Božstva Kristovho', ktorá hory prenáša, ktorá v nadšení za Krista ochotne zomiera a trpí. Svedkom, ktorí sú ochotní vieru svoju smrťou potvrdiť, tým smiem veriť, ba musím.
Dosvedčujú to sami Zidia, ktorým, veru, veľmi záležalo na tom, aby popreli pravdu. V deň soslania Ducha sv. dalo sa ich pokrstiť vyše 3000. Prečo? Videli jeho zázraky a neuverili, počuli jeho učenie, pravdy a vznešenosť jeho učenia z jeho úst a ich srdcia zostaly neveriacimi. Nepripustili pravdy tieto doň. Azda stáli v zástupoch, keď Ho viedli ulicami Jeruzalema na Kalváriu, azda sami volali: Krv jeho na nás a našich diet-kach. Či azda samé slová Petrove stačily, aby sa ich nevera premenila v hlbokú vieru, ich nenávisť v lásku?
Dosvedčujú to milióny mučeníkov, ktorí ochotní boli za túto pravdu i život svoj položiť, trpieť a muky znášať; krv ich začala1 tiecť spolu s krvou apoštolov. Tristo rokov rástlo kresťanstvo z krvi mučeníkov, ktorú vylievali za Krista Pána.
K tomuto zástupu pripojuje sa svedectvo miliárdového zástupu veriacich celého sveta cez 19 sto rokov, ktorý vrhá sa k nohám Kristovým, prerodený vo viere, aby sa mu klaňal.
„Vstal, niet ho tu". Telo Kristovo nie je pod dozorom apoštolov, je v rukách nepriateľov. Všetko, čo nenávisť vymyslieť mohla, vykonali a predsa tretieho dňa kameň je odvalený a anjel zvestuje: Vstal, niet ho tu." Zvesť táto letí Jeruzalemom. Kristus hovorí s Magdalénou, s Petrom a všetkými apoštolmi, premáha neveru Tomášovu, hovorí s učeníkmi, idúcimi do Emaus. Zjavuje sa na brehoch jazera Genezaretského a plných 40 dní zostáva na zemi a pred očami svojich apoštolov odíde k Otcovi do neba, pripraviac ich prv na ich apoštolské poslanie a dajúc im všetky moci, potrebné k tomuto poslaniu.
Drahí moji, jedno z dvoch si musíme vybrať. Alebo si Boh nedôstojné zahral so slabým ľudským rozumom a tak v Ňom niet múdrosti, ani dobroty, ani lásky, alebo musíme s apoštolmi a miliónmi mučeníkov a tisíce miliónami veriacich volať: „Vstal, niet ho tu."
Opakujem a dúfam, že i vy so mnou opakujete, že niet dejinnej udalosti tak skalopevne zaistenej, toľkými svedkami potvrdenej, ako práve zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. A táto pravda je najmocnejšou hradbou istoty, na nej sa odrážajú všetky malomocné útoky nepriateľov. Táto dejinná udalosť stačí proti nevercom a proti filozofom. Ona je dôkazom pre všetko. Všetky námietky proti tajomstvám viery, všetky útoky proti pravdivosti viery sú márne a slabé a pre pochybovanie niet nijakého miesta. Iného záveru niet.
Pán Ježiš o sebe hovoril: „Ja a Otec sme jedno" a práve preto, že tvrdil o sebe, že je Bohom, ak by nebol opravdivým Bohom, bol by býval jednoduchým podvodníkom, akého ešte svet nemal a kliatba Božia by Ho bola sprevádzala. A hľa, Všemohúci vzkriesi Ho z hrobu a ukazuje Ho apoštolom a celému radu iiných. ľudí ako víťaza nad smrťou a peklom. Jeho vzkriesenie je potvrdením jeho Božstva, jeho náuky.
Pán Ježiš vstal zmŕtvych, viera, ktorú On hlásal, je preto božskou, a preto veriť musíme všelikým pravdám, ktoré obsahuje „Verím v Boha" a plniť musíme verne všetky príkazy, ktoré nám ukladá. Ďalej je pravdou, že i my vstaneme zmŕtvych, je pravdou, že všetci budeme súdení a že spravodlivých čaká odmena a zatvrdlivých hriešnikov večný trest. Pravdou je ďalej, že blažení a šťastní sú všetci, ktorí radi plnia sväté zákony evanjelia a nešťastní, ktorí ich prestupujú, nohami šliapu.
Toto všetko je jasné a nepopierateľné. Je to nutným dôsledkom nepopierateľnej pravdy zmŕtvychvstania Ježišovho, ktoré je základom našej viery, že poipierať ju znamená popierať všetky dejinné pamiatky, dejinné udalosti, urážať zdravý úsudok celého ľudstva a tvrdošijne zatvárať oči pred jasnou žiarou jasného slnka.
Čím sme povinní Kristovi? Svet Ho oslavuje a nevera tiež s úctou hovorí o Ňom. Stačí Mu táto úcta? Stačí Mu postaviť v ľudstve pomník, naklásť vencov k jeho nohám a vyhlásiť Ho za najmúdrejšieho učitela národov? Na to naše srdce a náš rozum nepristane, ale celkom inú odpoveď dá: Kristus vstal zmŕtvych, premohol smrť a peklo, smieril Boha s ľuďmi, spojil nebesá so zemou a preto na kolená pred Ním v nadšenej láske a hlbokej pokore. Je Synom Božím a preto nedelene Mu patria naše srdcia a naše duše. Ctíme všetko, čo veľkého sa zrodilo v ľudstve, ale Pánu Ježišovi sa klaniame a nemáme inej žiadosti, než aby všetci ľudia i bludári i pohani i naši ľahostajní kresťania konečne jasne videli, rukv svoje vložili do Jeho boku a s Tomášom padli na kolená k jeho nohám, volali kajúcim srdcom v čistom vytržení: „Pane môj a Bože môj! Amen.

Kristova moc nad pravdou.

Dr. Štefan Faith

Veľkonočný pondelok.

Tri dobré vlastnosti učeníkov.
Ježiš Kristus, ktorý sa zjavil po svojom zmŕtvychvstaní svojim učeníkom, odchádzajúcim do Emausu, i s nami kráča po našej zemskej púti. Nekráča s nami v podobe svojej, ale v podobe cudzinca. Je zahalený pútnickým rúchom spôsobov chleba a vína v prevelebnej Sviatosti Oltárnej. „A ja som s vami až do skončenia sveta." (Mt 28, 20.) Ako sa máme správať voči tomuto vznešenému sprievodcovi na ceste nášho života, nech nám slúžia za1 príklad učeníci emauzskí.
Oni ochotne ho. prijali medzi seba, oni ho úctivé počúvali a na konci úprimne ho pozvali do svojho domu.
1. Ochotne Ho prijali medzi seba.
Prvá pozoruhodná okolnosť dnešného sv. evanjelia je, že učeníci, idúci do Emausu, ochotne prijali Pána Ježiša, keď sa k nim pridružil. Oni nevedeli kto je to, lebo „ich oči boly držané", aby Ho nepoznali a predsa bez rozpakov prijmú Ho medzi seba. Dôverou požalujú sa a priateľský rozhovor rozvinie sa medzi nimi. Preto hovorím, že od nich sa máme učiť, ako sa správať voči Kristovi vo Sviatosti Oltárnej. My vieme a silne veríme, že vo Sviatosti Oltárnej je prítomný Syn Boží, Ježiš Kristus, so svoíjím božstvom a človečenstvom; stále prebýva medzi nami vo svätostánku. Vieme, že každodenne sa za nás obetuje v nekrvavej obete omše sv. Vieme, že nám prikazuje skrze svoju Cirkev na túto obetu v nedeľu a vo sviatok a to pod ťarchou smrteľného hriechu, — vieme to, pravda. A predsa stačí —povedzme si len úprimne — malá, nepatrná príčina, aby sme nešli do- chrámu. Hovorievame: Dnes je akosi zamračené, — nepôjdem, chodníky nevyschly, mám ďaleko, včera som bol dlho hore, narobený som. Do chrámu nejdú — v hostinci sú prví. Mnohí konajú cestu do chrámu len na výročité sviatky, a pritom myslia si, že veľkú vec urobili Pánu Bohu. Možno ešte i očakávajú, že Boh ich pochváli a bude im povďačný, že sa ráčili uponížiť a prísť do kostola. „O blázni a ťarbaví srdcom!" Je to ostré slovo, ale vhodné.
V Písme sv. tri razy sa užíva slovo blázon. — Po prvé sa užíva v žalme 13. 1.: Riekol blázon vo svojom srdci: Niet Boha. Blázon to riekol, lebo človek, ktorý má päť smyslov pohromade, také niečo nepovie. Kto by však taký výrok použil, jeho hlava nie je v poriadku. Po druhý raz tohto výrazu užíva sám Boh, keď boháč v evanjeliu nashromaždil si bohatstvá a potom si chcel pohovieť, odpočinúť a dobre sa mať. O dušu svoju sa vôbec nestaral. A keď snil o svojej budúcej blaženosti, začul slovo: Blázon, tejto noci požiadam tvoju dušu od teba a čo si shromaždil, čie bude? (Lk 12, 20.) Teda sháňať sa len za hodnotami hmotnými, iných okrádať, klamať, lipnúť k hmote, je bláznovstvo v očiach Božích. Po tretie užíva Pán Ježiš tohto slova v dnešnom sv. evanjeliu. Toľko dôkazov božstva Ježišovho videli jeho učeníci, vedeli, že je Synom Božím, videli jeho zázraky, uzdravenie nemocných, vzkriesenie mŕtvych, videli, že je pánom nad prírodou. A výsledok bol, že hovoria: počujte len čo: Dúfali sme, že on vykúpi ľud izraelský. Tieto slová prezradzujú všetko; dúfali sme, ale už nedúfame, koniec je už všetkému, našim nádejám, on je mŕtvy, už ho nik nevzkriesi. Preto nie div, že Pán Ježiš kára ich neveru tak prísnym slovom: „Blázni a ťarbaví srdcom."
Tieto slová patria tiež tým, ktorí ľahkomyseľne zanedbávajú služby božie. Správne hovoríme služby božie. Keď to hovoríme, myslíme, že v chráme Božom slúžime Bohu. To je správne. Pán Ježiš hovoril: Syn Boží neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil. (Mt 20, 28.) V podobe služobníka pridružuje sa k nám na púti nášho života, ako sa pridružil k dvom učeníkom na ceste do Emaus. Chce ísť s nami a hovorí k nám: Rád by som išiel cestou tvojho života pri tebe. Chcem žehnať tvojim prácam, tvojim námahám, ale poďte ku mne aspoň každú nedeľu a sviatok všetci, ktorí pracujete a obťažení ste a ja vás občerstvím a nájdete pokoj svojich duší. (Mt 11, 28.) Naša odpoveď: Iď len, Ježišu môj, ďalej svojou cestou, ja si neprosím tvojho požehnania, ja budem pracovať i bez teba, mojím občerstvením je inšie. Tak hovorí ten, kto bez príčiny v nedeľu a vo sviatok zanedbáva služby božie. Či nezaslúžia si karhanie: „Vy blázni a ťarbaví srdcom"?
O blázni a ťarbaví srdcom rodičia, ktorí nevedú svoje dietky k Bohu, ktorí nechávajú svoje dietky cez služby božie doma, alebo ich posielajú na vychádzky atď. Z ich rúk bude Boh požadovať dušu ich dietok. Stará skúsenosť učí, kde je zarastaná cesta do kostola, tam je vyšliapaná do krčmy. Majte strach o svoje dietky, o svoj majetok, o svojich sluhov, ak sa vyhýbajú kostolu!
2. Učeníci Pána úctivé počúvali.
My vieme, že Ježiš Kristus prítomný je vo Sviatosti Oltárnej, a koľkí katolíci správajú sa pred Kristom, ako by o tom nevedeli. Akí sme my ľudia citliví na svoju česť! Mnohí pre najmenšiu urážku hnevom zúria. Ako- dbáme na česť božiu? Svojím správaním to prezradzujeme. Mnohý ináč na svoju česť citlivý, príde do kostola a sám neuzná za hodné, aby svoje koleno zohol v tom velebnom okamihu, keď Spasiteľ sostupuje na oltár. Pri pozdvihovaní vidíme mnohých katolíkov stáť, opierať sa o múr, rozprávať. Tak sa správa, ako by Pán Ježiš bol jeho kamarátom.
Svojím správaním sa cez sv. omšu musíme prezradiť, že sme katolíkmi. Pamätaj, priateľu môj, miesto toto je sväté, Pán je tu prítomný, padni na kolená a klaňaj sa mu!
3. Pána Ježiša pozvali.
Zatiaľ, čo božský Spasiteľ v podobe cudzinca vykladal učeníkom Písmo sv., priblížili sa k mestečku a On tak robil, ako by chcel odísť. Keď to zbadali, úprimne Ho pozvali: Pane, zostaň s nami, lebo sa už zvečerieva. Len na toto pozvanie vošiel s nimi a pri večeri pod spôsobom chleba sa podal za pokrm. Vtedy Ho spoznali. On im však zmizol.
Ježiš Kristus sa nikomu nevnucuje. On stojí pred dvermi nášho srdca, klope naň hlasom svojej Cirkvi: Najmenej raz do roka sa vyspovedať a v čase veľkonočnom prevelebnú Sviatosť Oltárnu prijať. Tak stojí predo dvermi nášho srdca, ale sám nevojde, čaká až povieme „voľno", až Ho sami pozveme, On sa nikomu nenatíska, len napomína: Kto je telo moje, má život večný a ja ho vzkriesim v deň najposlednejší. (Ján 6, 55.)
Zasejme zrno do zeme, keď niet v ňom zárodok života, tak nevzklíči na jar, zahynie. Tak je to i s tvojím telom. Ak má ono vzklíčiť na božom poli a vstať z hrobu k životu večnému, musí byť v ňom zárodok nesmrteľnosti, ktorým je Telo Pána. Pán Ježiš nikoho nenúti, ale varuje nás: Ak nebudete jesť telo Syna človeka, nebudete mať života v sebe. (Ján 6, 54.)
Neodvrhujme Ho od seba, ale otvorme Mu svoje srdce v spovedi, pozvime Ho pri sv. prijímaní a zvolajme: Pane, nepustím Ťa, zakiaľ ma nepožehnáš! Amen.

I. nedeľa po Veľkej noci.

Róbert Róm

Pokoj Kristov.
„Dvere boly zatvorené, kde učeníci boli shromaždení zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a stal si uprostred a riekol im: Pokoj vám!" (Jo. 20, 19.)
Po smrti Kristovej sišli sa prestrašení apoštoli vo veľkej sieni a s veľkým krikom sa dohadovali o práve uplynutých udalostiach. Boli zastrašení poslednými udalosťami, naraz sa však ich úzkosť, ich nepokoj premenil vo veľkú tichosť. Ako hy aj nie, keď zrazu zazreli pred sebou Toho, ktorý pred troma dňami umrel na dreve kríža a ktorý i cez zatvorené dvere a cez hrubú stenu našiel k nim cestu a ticho, bez každého huku sa objavil medzi nimi. V prvom okamihu mysleli, že vidia pred sebou nejaký klamný obraz vlastnej obrazotvornosti, ale Ježiš ich uspokojuje slovami: „Pokoj vám! Ja som to, nebojte sa." (Lc. 24, 36.)
Pokoj vám! Prečo im neželal radšej oslobodenie od prenasledovania 2 i d o v, prečo nie šťastie a úspech k rozširovaniu evanjelia, prečo nie radšej mnoho radostí, bi a h o b y t, majetky a krásne vyznamenania? O vedel dobre Ježiš, že v srdciach, ktoré nemajú pokoja, sa nič dobrého nemôže zrodiť, a preto ozaj im nemohol lepšiu vec želať a priniesť z druhého sveta, ako poko j.
Sám Boh menuje seba Bohom pokoja, jeho jednorodeného Syna oslavujú veriaci, ako kráľa pokoja a maliar, ktorý chce verne zobraziť zmŕtvych vstalého Krista, vyobrazí ho so zástavou pokoja a s pravicou pripravenou požehnať celý svet slovami: Pokoj vám! A keď rozosielal apoštolov do šíreho sveta, aby hlásali celému svetu, že sa priblížilo kráľovstvo Božie, napomínal ich: „Do ktoréhokoľvek domu vojdete, najprv povedzte: pokoj tomuto domu." (Lc. 10, 5.) Aj vo svojej nádhernej horskej reči vyslovil ten veľký a vzácny sľub pre všetky svoje verné ovečky: „Blahoslavení pokoj a mi lovní, lebo oni budú sa volať dietkami Božími." (Mt. 5, 9.) Ba ešte aj pred svojou smrťou potešoval mučeníkov: „Poko j vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam." (Jo. 14, 27.)
My, drahí v Kr., všetci túžime po pokoji a hľadáme ho. Ale medzi pokojom a pokojom je veľký rozdiel. Pokoj, ktorý panuje v rodinách, mestách, krajinách, je pokoj pozemský. Svet nám ho môže dať, ale môže nám ho aj vziať. Je on síce veľkým pokladom, lebo kde panuje v rodinách porozumenie, v krajinách spokojnosť, tam kvitne aj dobrobyt, umenie, remeslá a tam prebýva aj požehnanie Božie. Ale toto je nie ten pravý pokoj, lebo Ježiš, rieknúc svojim apoštolom: „Pokoj vám", rozumel pod tým nie pozemský pokoj, ale pokoj srdca, poko j vnútorný, ten pokoj, ktorý vie naplniť srdcia naše aj v krvavých vojnách, ten pokoj, ktorý nijakým vonkajším krikom a hukom nemôže byť rušený, ten pokoj, ktorý pri Kristovom narodení anjeli rozhlasovali ľuďom, keď spievali: „Sláva Bohu na výsosti a pokoj ľuďom dobrej vôle." To je ten ,,pokoj Boží — podľa slov sv. Pavla — ktorý prevyšuje každý smy-sel." (Filip. 4, 7.)
Veru, túžime po tomto anjelskom, nebeskom pokoji, ale o tom doteraz málokto z nás rozmýšľal, čo všetko musel J. Kristus podstúpiť, aby nám tento svoj Božský pokoj nadobudol a zadovážil. Pre tento pokoj sa on predovšetkým uponižil. Za miesto svojho narodenia si vybral otrhanú maštaľ. Kým nezačal verejne účinkovať, skromne sa utiahol v malom, zapadlom Nazarete. Ale nielen že sa uponížil, ale zostal aj chudobným pre ipokoj nášho srdca. Veď sám o sebe riekol: ,,Líšky majú skrýše a vtáctvo nebeské hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť." (Mt. 8, 20.) Chudobnou bola jeho Matka, chudobným remeselníkom jeho pestún a on si samých chudobných ľudí vyvolil za učeníkov. Jedine, hádam, tie šaty na ňom by sme mohli pomenovať jeho vlastníctvom, ktoré mu zaiste jeho dobrá Matka zhotovila, ale ešte aj o tie ho obrali, olúpili a rozdelili medzi sebou jeho kati. A k tomu všetkému ešte vzal na seba aj hneva nenávisť sveta. Sotvaže sa narodil, už ho na smrť hľadal o trón sa obávajúci ukrutník Herodes a už musel utekať do cudziny. Za 30 rokov prežíval svoje dni v utiahnutosti a len čo začal verejne účinkovať, hneď sa naň oborili všetci nepriatelia pravdy bez rozdielu. Hoci bol stelesnenou láskou, skromnosťou, dobrotou a milosrdenstvom, predsa jeho nepriatelia, farizeji a zákonníci pri každom kroku číhali mu na život. Nenávisť ľudská dosiahla však najvyšší stupeň vtedy, keď visel na dreve kríža krvou zaliaty, ranami obsypaný, úplne vysilený, zúriví nepriatelia pravdy mu ešte ani vtedy nedali pokoja, ba práve vtedy ukázali úplnú skazenosť svojho srdca najodpornejším spôsobom. Preto hovorí o sebe ústami Žalmistu: „Ja však červ som a nie človek: pohanenie ľudí a vyvrheľ sberby. Všetci, o ma vidia, posmievajú sa mi: vyškierajú ústa a kývajú hlavou." (Z. 21, 7—8.) Hľa, za akú veľkú cenu nám vydobyl J. Kristus svoj pokoj!
Nečudujme sa teda ani, že za týmto pravým pokojom túži každý človek bez rozdiel u. Opýtajte sa roľníka na poli, remeselníka v dielni, obchodníka v obchode, čo si žiadajú, čo hľadajú, — všetci jednohlasne povedia: radosť a pokoj srdca. Ale či nájdu čo hľadajú? Sotva! Lebo tam hľadajú pokoj, kde ho nieto. Hľadajúc pokoj, túžia povy znameniach sveta. Kristus sa uponížil až k maštali, až k potupnému drevu kríža a ním vykúpené duše sa sháňajú po vysokých úradoch, aby sa mohly skvieť klamným, falošným leskom sveta, — a práve týmto stratia Kristom nadobudnutý pokoj a v svojej zaslepenosti nepočujú ani ú-penlivý hlas proroka, ktorý volá k nim: „Synovia ľudskí! Dokiaľ budete ťažkého srdca? Prečo milujete márnosť a vyhľadávate lož?" A dosvedčujú nám to aj slová Žalmistu, ktorý hovorí: „Nenávidíš, Pane, tých, ktorí sa držia márnosti." (30, 7.) Druhí zas hľadajú pokoj v bohatstvách a pokladoch tohto sveta. Každá myšlienka, každé slovo a skutok, každý úder srdca väčšiny človečenstva smeruje k tomu, aby čím viac zbohatli. Peniaze a majetky sú im bohom, ale tým menej myslia na pravého Boha a na večné spasenie svojej jedinej a nesmrteľnej duše. O týchto hovorí Písmo sv.: „Tí, ktorí chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a do osídla diablovho a do mnohých neužitočných a škodlivých žiadostí, ktoré zahružujú ľudí do zahynutia a zatratenia." (I. Timiot. 6, 9.) Mnohí ľudia zas tak myslia nájsť pravý pokoj, že hľadajú vôľu sveta. Drahý náš Spasiteľ vzal na seba nenávisť sveta, aby človečenstvu mohol získať olivovú ratolesť pokoja a hľa, ľudia urobia všetko- možné, aby vyhoveli žiadostiam sveta, hoci by sa to zákonom Božím aj protivilo. Láska k svetu a láska k Bohu sa naraz sniesť nemôžu. Kto chce vyhovieť svetu, zabudne na zákony Božie: „Či neviete — pýta sa sv. Jakub — že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľom Boha? Ktokoľvek teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Božím." (Jak. 4, 4.) Aj sv. Ján, miláčik Pána hovorí: „Kto miluje svet, u toho nieto lásky k Otcovi." (I. Jo. 2, 15.) A, konečne, mnohí ľudia chcú nájsť pokoj v dobrotyte tu na zemi a hlavne v nečistom užívaní radostí a rozkoší pozemských. Či ozaj takíto ľudia majú v srdci svojom pokoj? Na túto otázku nám jasne odpovie sv. Pavol: „Mnohí žijú tak, o ktorých som vám často hovorieval (a teraz i s plačom hovorím) ako nepriatelia kríža Kristovho, ktorých koniec je zahynutie, ktorým bohom je brucho a chvália sa svojou hanbou, ktorí starajú sa o pozemské veci." (Filip. 3, 18—19.)
Sv. Augustín hovorí: „Keď hovoríš, šťastlivé chcem žiť, je pravda, dobrú vec si žiadaš, ale na svete ju nenájdeš." Vidíte, drahí v Kr., choďte do krásnych veľmiest, choďte tam, kde sa všetko jagá od zlata a striebra, kde všetko pláva v dobrobyte a hojnosti, čo tam nájdete? Tu sklamanú nádej, tam úpadok z najväčšieho blahobytu do najhlbšej biedy, tu nešťastie, chudobu, choroby, tam popri najväčšej zámožnosti, bohatstve, najvyššej hodnosti, hlboké rany, prenasledovania a smrť. Zaiste ste už počuli alebo čítali o prípade cisára Karola V. Tento najmocnejší panovník svojej doby, zriekol sa kráľovskej a cisárskej koruny a utiahol sa do tichého kláštora. Tu v tichej cele sa veľa ráz priznal, že v tej nádhere cisárskej slávy nikdy necítil vo svojom srdci takú spokojnosť, ako teraz, keď sa zriekol všetkej slávy a blahobytu zemského. Najsprávnejšiu cestu k tomuto- kýženému pokoju srdca nám ukazuje sv. Augustín, keď hovorí: „Keď chceš vládnuť pokojom srdca, hľadaj to, čo je lepšie od toho, čo svet dať nemôže." A to nemôže byť inšie ako Boh. Srdce ľudské je také nenásytné, že ho nijaký poklad nevie uspokojiť, iba ten najväčší poklad a tým je Boh. Preto hovorí aj sv. Pavol: „Kristus je naším pokojom, ktorý zabil nepriateľstvo na sebe samom a prišiel a zvestoval pokoj vám, ktorí ste boli ďaleko a pokoj tým, ktorí boli blízko." (Efez, 2, 14—17.)
Ale kedy je Boh s nami? Keď je svedomie naše čisté a keď pokoj posväcujúcej milosti žiari v našom srdci, lebo ako Pán ústami Izaiá-ša proroka hovorí: „Bezbožní nemajú pokoja." (Iz. 48, 22.) Teda keď som účastný toho pravého Kristovho pokoja, vtedy je Boh môj a ja jeho a s Bohom spolu je moje všetko, čo si len zažiadam, vtedy mi Boha nikto nemôže odobrať, ani anjeli nebeskí, ani zloduchovia pekelní, ani ľudia i pozemskí. Aká nebeská krása a radosť je to, keď môžem povedať: Boh je mojím priateľom a ja zas jeho priateľom, Boh je mojím otcom a ja zas jeho dieťaťom, Boh je mojou láskou a ja som jeho radosťou. A keď ma nešťastie aj zrúti na zem, pravý pokoj srdca mi predsa zostane a keď ma smrť zvalí do strašného hrobu, aj vtedy mi zostane pravý pokoj srdcia, lebo ani smrť ma inde nemôže zaviesť, len tam, kde je pravý pokoj — pokoj Kristov.
Preto „Pokoj s vami", vy manželia, „Pokoj s vami", vy mládenci a panny, pokoj s vami, vy vdovy a siroty, pokoj s vami, vy dietky, mužovi a a starci, pokoj s vami, vy zarmútenia smutní a pokoj aj vám, hriešnici: nemeškajte však už ďalej ani okamih, očistite svoju dušu pravým pokáním a keď to spravíte, sami skúsite, aká sladkosť je to prežívať v spojení s Bohom pravý pokoj srdca. Poslúchnite sv. Pavla, ktorý volá: „A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý smysel, nech obhajuje vaše srdcia i vaše myšlienky v Kristu J.", kým nevojdete do kráľovstva večného pokoja. (Filip. 4, 7.) Amen.
Róbert Róm.

II.nedeľa po Veľkej noci.

Róbert Róm

Dobrý pastier — zlé ovce.
„Ja som dobrý pastier." (Jo. 10, 11.1)
Po hriechu prvých našich rodičov, zostali ľudia ako ovce bez pastiera a nikto im nevedel pomôcť, nikto ich nevedel z tejto biedy vytrhnúť. Konečne sa Všemohúci zmiloval nad pokolením ľudským a prisľúbil poslať mu „dobrého pastiera." Pastierom nazývali budúceho Vykupiteľa už proroci. Izaiáš hovorí: „Ako pastier, bude pásť svoje stádo, do svojho náručia shromaždí baránkov a pozdvihne ich do svojho lona." (40, 11.) Prorok Ezechiel zas: „A vzbudím nad nimi pastiera, ktorý ich bude pásť," (34, 23.) A týmto jediným najvyšším pastierom je J. Kristus „lebo on je Pán Boh náš: a my ľud jeho pastvy a ovce jeho ruky." (2. 94, 7.) On je ten dobrý pastier, ktorý pozná svoje ovce, pozná naše srdcia, naše smýšľanie, lebo skúma srdcia a ľadviny naše. Dobrý pastier chráni a háji ovce svoje pred nepriateľskou dravou zverou a náš dobrý pastier, J. Kristus, vyslobodil nás z moci pekelného nepriateľa, veď i v dnešnej epištole čítame, že: „sám na svojom tele vyniesol naše hriechy na drevo (kríža), aby sme umreli hriechom a žili spravodlivosti." (I. Pet. 2, 24.)
A ktože sú tie ovce dobrého pastiera? To sme my, drahí v Kr.! Ale otázkou je teraz, akými ovcami sme? Vyznajme úprimne, sme ovcami poblúdenými a priznajme sa s prorokom, že sme zablúdili na cesty nepravé. Či nás náš dobrý pastier pri s v. krste neobliekol do snehobieleho rúeha nevinnosti a my ako chytro sme ho so seba shodili! A nemiloval nás tak veľmi, že vlastnou krvou sotrel naše hriechy a my vzdor tomu, koľko ráz sme už jeho ovčínec opustili a z jeho sv. ovčínca ušli. Čože nám môže osožiť práca a úsilie dobrého pastiera, keď na jeho silová nedávame nič a zotrvávame v hriechoch? Ba čo môže osožiť jeho práca, keď sa aj navrátime a hriechy zanechajúc, Ježiša nasledujeme, ale v dobrom nezotrvávame a znovu a znovu upadáme do predošlých hriechov. Keď Kristus uzdravil 38 rokov chorého človeka,, povedal mu: „Nehreš už viacej, aby sa ti niečo horšieho neprihodilo." (Jo. 5, 14.) Áno, aj nám to isté môže mnoho ráz povedať, ba aj to môže zdôrazniť, čo povedal shromaždeným učeníkom: „Čistí ste, ale nie všetci." Ó ty hriešna duša, ktorá si ďaleko zablúdila od ovčínca Kristovho, stoj a pozri na svojho dobrého pastiera, počuj jeho láskyplné slová, počuj, s akou oduševnenosťou a vytrvanlivosťou ťa volá, veď uznaj, že pre dušu niet väčšieho nešťastia ako smrteľný hriech, lebo kto zotrváva v smrteľnom hriechu, žije bez Boha, žije bez zásluh, žije bez nádeje na život večný a takto jeho život je smutný, biedny a nešťastný.
Žiť bez B oh a, aká hrozná myšlienka je to pre kresťanskú dušu. Žiť bez Boha, ktorý je konečným cieľom každého nášho skutku, každej myšlienky, bez Boha, ktorý je jedinou opravdivou potechou a blaženosťou pre človeka, či si môžeme predstaviť smutnejší život?! Lebo. čímže sme v stave smrteľného hriechu, ak nie vyvrheľmi a zlosynmi pred očami Božími, pre ktorých je pripravené večné zatratenie, zlosynmi, ktorých mená Boh vytrel z knihy života a vytvoril z bohatého dedičstva svojich milostí? Kdeže sa máš obrátiť, nešťastná duša, v tejto svojej opustenosti a biede? Všetko sa vzdialilo od teba, všetko ťa zanechalo: Stvoriteľ sa hanbí za teba, lebo si jeho nehodným stvorením, Spasiteľ sa ti stáva prísnym sudcom, lebo jeho krv volá k nemu o pomstu proti tebe, Duch sv. sa smutne vzďaľuje od teba, lebo smrteľným hriechom si ho vyhnal zo srdca svojho. Matka milosrdenstva ťa viac neuzná za svoje dieťa, lebo si jej Syna znovu pribil na kríž, svätí v nebi sa neopovážia za teba orodovať, lebo oni sa len kajúcej duši vedia tešiť a anjel strážca plače pri tebe, lebo si ho od seba odstrčil, — jedine diabol sa za'oberá tebou a víťazne ťa vedie z jedného hriechu do druhého, z jednej močariny do druhej bariny .. .
Ale toto je nie tvoje celé nešťastie, lebo v stave smrteľného hriechu nielen že žiješ bez Boha, ale žiješ okrem toho aj bez zásluh. Kristus nám jasne povedal: „Zostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže donášať ovocia sama od seba, ak len nezostane na viniči, tak ani vy, ak len nezostanete vo mne." (Jo. 15, 4.) Vidíme teda, drahí v Kr., že kto chce záslužnú vec vykonať, ten musí zotrvávať v Bohu, Boh v ňom a to je len tak možné, keď sme v milosti posväcujúcej, t. j., keď nemáme smrteľného hriechu. A ty, hriešnik, si tá suchá ratolesť, ktorá nemá nič spoločného s viničom Kristovým, práve preto sa nemôžeš dopracovať nijakého záslužného ovocia pre život večný a každý tvoj skutok, ktorý konáš v stave smrteľného: hriechu, je pred Bohom tak protivný, ako obeta Kainova. Smutný život a ešte smutnejšie následky! Počuj a tras sa: keďže žiješ bez zásluh, žiješ tiež bez nádeje na život večný.
Keď prelistujem celé Písmo sv., nenájdem nádeje, ktorá by hriešnika s večnou blaženosťou potešila. Lebo večná blaženosť je taká odmena, píše apoštol, ktorú len tí dosiahnu, ktorí pracovali vo vinici Otca nebeského, — ale ty si lenivým r o b o t n í k o m, ktorý si väčšinu svojho času v stave hriechu premárnil. Večná blaženosť, hovorí Písmo sv., je bohatý lov na ryby, ku ktorému sa len tak môžeme dopracovať, keď v mene Božom hádžeme svoje siete do vody, — ale ty svoj drahý čas bez Boha tráviš, teda cez celú noc tvojho hriešneho života si nadarmo lovil, lebo si zásluh nenadobudol. Večná blaženosť, hovorí Písmo sv., je Božie požehnanie, ktoré sostupuje na kvitnúce stromy, — a ity si hriešnym, neúrodným stromom, ktorý neprináša nijaké ovocie. Vydaj počet z vladárstva svojho, povie ti prísny sudca! Kde sú tvoje zásluhy? Neúrodným stromom si, ktorý je súci iba na oheň večný. Viem, na čo myslíš, dúfaš, že v poslednú hodinu, na smrteľnej posteli budeš robiť pokánie. A myslíš, že keď sa všetky povrazy potrhajú, že ti ten posledný ešte spomôže, — na to ti najlepšie odpovie sv. Augustín, keď píše: „Ľútosť v poslednej chvíli je málokedy vážnou ľútosťou." Théb-sky kráľ Archias, vydržiaval raz so svojimi priateľmi veľkú hostinu. Pri hodovaní mu priniesol posol list a oddal mu ho s upozornením, že v tom liste je o veľmi vážnej a dôležitej veci reč. „Ale čo, povedal kráľ, odhodiac list na stranu, dôležité veci si nechajme na zajtra!" A čo sa stalo? Ešte v tú istú noc ho podplatení vrahovia napadli a zavraždili. O tomto nebezpečnom zámere ho chcel ešte zavčasu upovedomiť jeden z jeho verných ľudí v tomto liste. Koľko hriešnikov sa podobá tomuto ľahkomyseľnému panovníkovi! Vážne záležitosti svojej nesmrteľnej duše, svoj návrat k dobrému pastierovi odkladajú so dňa na deň, ale kto vie, či sa toho zajtrajška ešte dožijú!
Drahí v Kr„ keď niekto putuje na také miesto, kde dúfa nájsť pokoj a blaženosť a na to miesto vedie cesta nebezpečná, vtedy ozaj múdro spraví, keď si pohľadá spoľahlivého a skúseného sprievodcu. A my sme všetci na tej ceste, ktorá vedie k večnému pokoju a blaženosti, lebo naším cieľom je nebo: „Na tejto zemi nemáme stáleho miesta — píše apoštol — lebo veď hľadáme budúcnosť." Na to miesto vedúca cesta je nám však neznáma, preplnená nebezpečenstvami, ktoré vlastnými silami zdolať nemôžeme. Musíme si teda pohľadať takého sprievodcu, na ktorého múdrosť, moc a lásku sa môžeme bezpečne spoľahnúť a môžeme byť ozaj veľmi šťastní, že nám Boh dal takéhoto sprievodcu v osobe vlastného Syna, ktorý sám seba nazýva dobrým pastierom. „Ja som dobrý pastier, ktorý rád má svoje ovce, ja som múdry pastier, ktorý pozná svoje ovce, ja som milujúci pastier, ktorý nechal 99 oviec na púšti, aby jednu jedinú našiel a aby ju s radosťou niesol zpät k stádu, ja tak milujem svoje stádo, že i život položím zaň", — hovorí náš drahý Spasiteľ. Áno, pozrite sa na tohto dobrého pastiera, ako sa stará o svoje ovce, ako ich vodí po dobrej pastve, ako ich chráni a bdie pre nich aj v noci a budete mať aspoň slabušký pochop o tej nekonečnej láske, ktorou nás J. Kristus, dobrý pastier, obklopuje.
Len si spytujme svedomie, či nie sme zblúdenými ovcami, či sme inde nehľadali lepšiu pastvu, lepšiu vieru, neuspokojac sa s tou, na ktorú nám ukazuje dobrý pastier. Možno, že sme neposlúchli jeho výstražný hlas a zatúlali sme sa do skalísk neprávostí a do hôr hriešnych rozkoší a teraz sa už bojíme, trápime, trasieme ako skutočne zblúdené ovce. Ale, počuj, zblúdená duša: ešte je záchrana možná, dobrý pastier ťa hľadá, aby ťa zachránil, ty si nepočúvala na jeho volajúci hlas, keď si slepo bežala tam, kde ťa žiadosti ťahaly, ale on, dobrý pastier, zanechal celé stádo, ide za tvojou stopou a hľadá ta.
Zobuď sa, Ježiš chce odvaliť kameň z hrobu tvojho, hlasom milosti svojej ťa volá, ako P e t r a, ktorý ho zaprel, ako neveriaceho Tomáša, ako hriešnu Magdalénu. Dnes nás ešte volá jeho milosrdenstvo, zajtra, možno, bude už zapečatený náš hrob a v ňom zmizne možno aj duša naša, dotial, kým sa neozve hlas trúby, ale nie preto, aby nás volal k životu večnému, ale k večnej smrti, k večnému zatrateniu, nie preto, aby nás dobrý pastier volal ako svoje milé ovečky, ale aby nám oznámil výstražným hlasom ako kedysi svojim shromaždeným učeníkom: „Čistí ste, ale nie všetci!" Amen.
Róbert Róm.

III.nedeľa po Veľkej noci.

Róbert Róm

„Idem k Otcovi.'' (Ján 16, 16.1
Čínsky biskup v misiách Henningshaus mal s Číňanmi kresťanské cvičenie. Pred samým vyučovaním stáli pred biskupom traja mužovia, ktorí sa dobrovoľne prihlásili na kresťanskú náuku. Biskup pýtal sa prvého: „Prečo si na svete?" Odpoveď bola: „Aby som jedol." Pýtal sa druhého: „Prečo1 si na svete?" Ten odpovedal: „Aby som sa hneval." Tretí mal somára a veril v sťahovanie duše. Keď mu biskup túto otázku dal, odpovedal: „Prečo som na svete? Viete, teraz môj osol musí ťahať ťarchu a ja idem za ním a poháňam ho. Po mojej smrti vojde moja duša do osla a potom musím ťahať ja a môj osol pôjde za mnou a bude ma poháňať." Drahí moji, toto sú odpovede pohanov na prvú otázku katechizmu: „Načo som na svete?" Pohani ani len tušenia nemali o pravom cieli života ľudského. Naproti tomu aká krásna a vznešená je náuka Krista Pána o pravom smysle a cieli ľudského života. Preto som na zemi, aby som Boha poznal, Jeho miloval, Jemu slúžil a tak do neba prišiel. Mám Otca nebeského, ktorý bdie nado mnou, Jemu musím slúžiť a môj život je cestou k Nemu.
„Idem k. Otcovi", — tak hovoril Pán Ježiš svojim učeníkom. Sú to nevýslovne hlboké slová, ktoré hovoril apoštolom. Bola jasná a krásna hviezdnatá noc nad Jeruzalemom a Ježiš Kristus opúšťa večeradlo na Sione. Kráča s apoštolmi záhradami a vinicami k záhrade Getsemanskej. Tam strávil nejednu noc v modlitbe. I teraz ide sem, aby tam prežil najhroznejší zápas duševný, aby sa vydal do rúk nepriateľa. Celý život má pred svojimi očami. Vidí svoju opustenosť, svoju chudobu, nepriateľov, neporozumenie, nevďačnosť minulosti, prítomnosti a budúcnosti, posmech, utrpenie, bičovanie, potupnú smrť. Vidí kríž, rozpína ramená, aby ho objal, vidí hrob otvorený, aby ho prijal. A celý tento život menuje „Idem k Otcovi", menuje ho cestou k Otcovi, lebo na konci tejto cesty vidí Otca, ktorý ho čaká, víta a odmeňuje večnou slávou.
V týchto dvoch slovách je naznačený celý názor kresťanský na život tuzemský. Tieto slová nám ukazujú, ako máme hľadieť na svoj život od kolísky až po hrob.
Rozjímajme pomocou Božou o našom poslaní a našom cieli.
1. Najľudnatejšou zemou sveta je Čína. Obýva túto zem vyše 400 miliónov ľudí. Číňan miluje svoju vlasť a menuje ju „ríšou stredu", seba pokladá za syna nebies. Videli sme, ako hľadia na svoj život, v úvode dnešného rozjímania. Číňan rád pracuje za svoju vlasť, a na zemi hľadá všetko svoje šťastie. Keď doľahne na neho- nešťastie, nevie si rady, nepozná pomoci. Stráca chuť k životu a veľmi často samovraždou končí svoj život. Je to plytký názor na život. A koľko kresťanov chodí dnes po zemi, podobných v smýšľaní pohanským Číňanom. Celý cieľ svojho1 života vidia tu na zemi. Pokladajú život za bálový sál, za hodovnú sieň, kde nemajú a nemôžu mať prístup trápenia, nemoce.
Podobné názory na život mali i Rimani a Gréci, najmä v dobách národného úpadku. Keď opustili vznešených svojich učiteľov a národ spolu s vodcami oddal sa pôžitkárstvu, na dennom poriadku boly samovraždy, pustenie žíl, otrávenia a iné spôsoby smrti. Nič nechceli vedieť o Bohu, o nebi a odplate večnej, utekali zo života násilným spôsobom.
Iný a diametrálne odlišný názor na život panuje u Indov, ctiteľov Budhu. Táto zem patrí medzi najbohatšie zeme a má najúrodnejšie polia, ktoré i dve úrody dávajú do roka. Najvzácnejšie drahokamy, perly, zlatá ruda. cukrová trsť, a Boh vie, aké drahocenné veci dal Boh tomuto národu. Rastie tam bavlna, palmy a pri všetkej kráse krajiny a jej prirodzeného bohatstva, predsa nenájdeme smutnejšieho ľudu, ktorý ako by nepoznal nijakej radosti zo života. Nikto nie je smutnejší od Indov. Všade vidí len smútok a zlo, život pokladá za najväčšie bremeno. Smutný sedáva Ind na brehu Ganges a rozmýšľa o nirváne, o úplnom rozplynutí v nič. To je druhá krajnosť, úplná rezignácia, ktorá nič dobrého nevidí v živote, nemá nijakej nádeje. Ich život a nazieranie na život je slabosťou duševnou, vyhýbať sa boju a každému víťazstvu je nemocou.
2. Medzi týmito dvoma názormi na život, medzi názorom ľahkomyseľnej požívačnosti a medzi trpnou, pasívnou rezignáciou vyniká svojou krásnou a vznešenou náukou kresťanské smýšľanie o živote. Podľa Pána Ježišových slov „Idem k Otcovi", život náš na zemi je cestou k Otcovi. Človek nemôže žiť bez chleba, potrebuje i príbytok, potrebuje i železo, i oceľ a pohodlie, veď týmto sa liší od zvierat. Svet nemôže byť ani veľký kláštor, ani továreň. Kresťan teší sa z každého dobre prežitého dňa. On vie, že bdie nad ním Otec nebeský, ktorý sa stará o celý svet, ktorý dáva krásu kvetov, kŕmi zvieratá, dáva vychádzať slnku nad dobrými a nad zlými. Tým viac sa stará o nás, o svoje dietky, ktoré na svoj obraz stvoril a vykúpil. Kresťan katolík nikdy nestratí cieľ svojho života, svojho Otca, ku ktorému má každodenne sa približovať. Katolík nesmie sa podobať vandrovníkovi, ktorý v tme nočnej a v metelici musí hľadať pravú cestu domov. Azda ho láka, aby sa posadil do priekopy. Nesmie počuť tento lákavý hlas. Nikdy by nedošiel domov. Pomyslí na perlu, ktorú nosí vo svojich útrobách, na svoju dušu, a tú musí doniesť domov večnému Bohu.
Katolík berie z rúk Božích s povďačnosťou nielen dobré, ale i zlé. On vie, že Boh sošle na neho i strasti, i nehody, aby ho ako starostlivý Otec trestal, karhal za jeho hriechy, alebo cvičil v trpezlivosti. Katolík vie, že ho Boh utrpením navštevuje, aby ho raz hojnejšie odmenil. Katolík si je vedomý, že musí kráčať za trpiacim Kristom, ak chce prijať od Neho odplatu v nebesách. Katolík vie, že cez Horu Olivovú, miesto duševných bojov a pokušení a utrpení, ide cesta na Kalváriu, miesto telesných útrap, odtiaľ z hrobu k nebesám. Katolík tento život pokladá za cestu a prípravu k životu večnému. On nezpyšnie v šťastí, nezúfa v nešťastí. Vie, že oboje sa striedajú, ako deň a noc, búrka a jasno. On prijíma všetko z rúk Božích trpezlive a odovzdane do vôle Božej. Utrpenie vzbudí v človekovi mravnú vážnosť, pokorí jeho namyslenosť a posilňuje jeho srdce. Keď je jasno, nikto sa nemodlí, ale v búrke, áno. Ak je človek v dobrom položení, na ťarchu sú mu príkazy Božie, ale najmenšie nešťastie zobudí ho zo spánku. Utrpením nás Boh vychováva. Predstavme si, kde by vyrástlo sebavedomie, pýcha človeka, keby bolesť a utrpenie nikdy nesklonily jeho hlavu. Kam by vyrástly jeho túžby, jeho vášne, jeho zloba, keby utrpenie — ako dobrý záhradník — neobrezalo divé výhonky jeho vnútra a neskrotilo jeho nadutosť. Kam by sa bolo dostalo ľudstvo, keby v praveku nebola prišla naň potopa? Ako vysoko by sa bola dostala veža babylonská, keby Boh nebol pýchu ľudí pokoril. Preto Prozreteľnosť Božia posiela i utrpenie, bolesť na jednotlivca, katastrofy, vojny, hlad, biedu na národy, ba celé ľudstvo, aby poznali svoju maličkosť, aby pykali za svoje osobné a sociálne hriechy a tak našli liek na svoje zátvrdlivé srdcia. A Boh tak dlho bije bolesťou, zakiaľ srdcia nepovolia. Utrpenie je školou pre jednotlivca, i pre národy.
Katolík vie, ako hovorí sv. Filip Nerský: V živote našom niet očistca, ale len nebo a peklo. Kto utrpenie svoje trpezlive znáša, už napred požíva nebo; kto ich nechce trpezlive znášať, už tu na zemi zasluhuje peklo.
Pán Ježiš zjavil sa dvom učeníkom, idúcim do Emaus. Boli sklamaní vo svojich nádejách a vysvetlil im, prečo trpel a zomrel. „Či nemal Kristus toto všetko trpieť a tak vojsť do slávy svojej?" Jeho slová najlepšie vysvetľujú záhadu utrpenia. Bolesť a trápenie, ktoré človek trpezlivo znáša, sú cenou večnej slávy a neba.
Žiť, znamená konať verne svoje povinnosti s nádejou na odmenu v živote budúcom. Znamená trpezlivo znášať všetky nehody, zneuznávania, krivdy a azda i posmech, ako Pán Ježiš ich znášal. A keď sa žalujeme a sme nespokojní, pozrime každé ráno na nebo, ktoré je našou vlasťou, pozrime na zem, ktorá je naším hrobom a okolo seba, že je ešte horšie.
Žiť, znamená žiť vo viere, že mám Otca nebeského, ktorý sa dobrotivé stará o mňa, a mojou cestou života je cesta k Nemu. Každý deň som bližšie k svojmu Otcovi na ceste v slzavom údolí. Sme ľudia a mnoho ráz sa nás zmocní malodušnosť a beznádejnosť. Nedajme sa im strhnúť. Nezabúdajme: Idem k Otcovi. On naše námahy, naše boje a našu vernosť odmení, keď prídeme do jeho domu, kde nie je ani plač, ani kvílenie, ale večná a nekonečná radosť. Amen.

IV.nedeľa po Veľkej noci.

Róbert Róm

Cesta do večnosti.
„Teraz idem k tomu, ktorý ma poslal. A nikto z vás nepýta sa ma: Kam ideš? (2 Jo. 16, 5.)
Apoštoli často obsypávali Pána Ježiša otázkami, ale keď im vyprá-val o svojom odchode, neopýtali sa ho, kde ide. Veľký smútok ich zbavil aj reči. Ešte aj Peter mlčal, hoci predtým vždy mal nejakú otázku k P. Ježišovi. A, veru, keby sa boli vypytovali, veľké veci by boli počuli od svojho Majstra.
My, drahí v Kr., čo sme aj nie priveľmi zvedaVí, ale keď sa s dobrým známym na ulici stretneme, predsa prvou našou otázkou je: kde ideš? A predsa sú dve osoby, ktorým buď zriedka, alebo nikdy túto otázku nedáme. Prvým je sám náš Spasiteľ, J. Kristus: vidíme a počujeme ho v duši svojej a na obrazoch vymaľovaného, počúvame ho vo vlastnom svedomí a s kazateľnice a hlavne veľký pôst nás často upamätúva na neho a jeho utrpenie, tak obradmi ako aj modlitbami, počujeme a vidíme ho, ako sa v Getsemanskej záhrade krvou potí, ako ho v dome Kaifášovom bezcitní sluhovia znevažujú, ako mu nemilosrdne ubližujú, ako ho na dvore súdnej budovy bičujú a ako ho Pilát bez vážnej príčiny vydá k popraveniu, vidíme ako nesie ťažký kríž na Kalváriu, keď ho tam ukrižujú a zomrie a konečne počujeme i jeho posledné slová: Dokonané je! Ale ledva že pominul Veľký týždeň, pamäť naša ako by sa bola pohrúžila do hlbokého spánku a už sa viac nepýtame svojho majstra: Kam ideš?
Popri našom Vykupiteľovi je však ešte aj druhá osoba, ktorej túto otázku zabúdame, alebo nechceme dať, — a to sme my sami. Kráčame po nebezpečnej ceste, každý okamih nás môže zviesť k hriechu, k duševnej smrti, v každej chvíli môžeme doputovať k hrobu, k smrti tela nášho a predsa tak zriedka alebo aj nikdy sa nepýtame samých seba: „Kam ideš?" A, veru, keby sme dali sebe túto otázku, dostali by sme až dve odpovede: lebo telom naším ideme do hrobu a dušou do večnosti, ako to múdry Šalamún krásne hovorí: „Prach sa navráti do svojej zeme, odkiaľ bol vzatý a duch vráti sa k Bohu, ktorý ho dal." (Pred. 12, 7.)
V Nemecku žil bohatý šľachtic, Gerard z Kempov, ktorému sa tu na zemi veľmi zaľúbilo; aby jeho blaženosť bola úplná, dal si vystaviť nádherný a pohodlný palác. Keď dokončil stavbu, pozval všetkých okolitých šľachticov na skvostnú hostinu. V tejto radostnej nálade povedal hostiteľ svojim hosťom: Či som nie jedným z najšťastnejších ľudí? Pravda, vieme si predstaviť, ako mu všetci prisviedčali, chcejúc sa mu zalíškáť. Len jeden z nich nebol tej mienky a povedal: Dom váš je ozaj krásne a výborne vystavený, ale keď chcete, aby bol celkom dokonalý, musíte dať na ňom zamurovať malé dvierka. — Ktoré? — pýta sa Gérard. Tie, ktorými vás o krátky čas vynesú do cintorína, — odpovedal hosť.
Veru, nám tiež iné neprichodí, drahí v kr., len vyznať s múdrym Šalamúnom: „Márnosť nad márnosti a všetko márnosť." (Pred. 1, 2), lebo na tomto svete je všetko pominuteľné. Telesná krása mizne a časom aj najkrajšia tvár zvädne. Sotva uplynie nejakých 50 rokov, zrkadlo nám ukáže voľačo celkom iné, ako sme predtým boli: jedného premení ťažká choroba, druhého veľký smútok, jedného útrapy tohto sveta, druhého veľké starosti, jedného zlý a neporiadny život, druhého čas. Aj človek len dotiaľ kvitne, kým prežíva svoj jarný čas, ale keď už prichádza jeseň života, aj on musí pomaly vädnúť a na konci zvädnúť. Čo len prestúpil Adam príkaz Boží a jedol zo zakázaného stromu, nemilosrdne bol naň a na jeho potomkov vypovedaný prísny súd: „Prach si a v prach sa na-vrátiš!" A vskutku, život človeka tu na zemi je tak krátky, že v skutočnosti nie naše izby, ale hrob môžeme pomenovať naším domom. Na toto myslel bohabojný Jób vo svojich útrapách, keď hovoril: „Duch môj slabne, dni moje sa ukracujú a nepozostáva mi len hrob, hrob bude mi domom a vo tme ustlal som si ležisko. Hniline som riekol, ty s' môj otec a červom: ste mi matkou a sestrou." (17, 1—14.) A preto, drahí v Kr., príbytkom kráľov a boháčov nemôžeme pomenovať pyšné a hrdé paláce, ale tie úzke hroby tam na cintoríne. Čokoľvek rqbíme, kdekoľvek chodíme, vždy sme bližšie k cintorínu. Každým jedným krokom sa blížime k hrobu a už dnes sme bližšie k nemu ako včera a zajtra budeme zase bližšie k nemu, ako dnes. A predsa sa nepýtame samých seba: kam ideš? Kresťanský človeče, kde pôjdeš, kde skončíš svoj život? Zabudol si už na slová múdreho kráľa: „Každý človek berie sa do domu svojej večnosti." (Pred. 12, 5.)
Večnosť... rozvážil si si to už voľakedy, kresťane, čo znamená slovo večnosť? Keď sčítame listy všetkých stromov, trávy a kvetiny všetkých lúk, každé zrnko prachu na zemi, všetky kvapky mora, všetky hviezdy nebeské, — predsa toto nesmierne číslo ani zďaleka nemôžeme prirovnať k večnosti, lebo večnosť je „trvanie bez začiatku a bez konca, ktoré nemá nijakej premeny." (Boetius.) Do večnosti vedúca cesta je dvojaká. Jedna brána večnosti vedie do večného zatratenia, druhá do večnej blaženosti. Dvojaká večnosť jestvuje teda: šťastná a nešťastná, — v jednej prebýva večná radosť, v druhej u-trpenie bez konca.
Drahý kresťane! Na ceste do neba vedúcej chodíš vtedy, keď svojmu Bohu verne slúžiš, jeho príkazy zachovávaš, keď seba samého zapieraš, svoje kríže trpezlive znášaš a keď obohacuješ seba čnosťami a zásluhami. Na ceste do pekl a vedúcej kráčaš, keď na Boha, večnosť a spásu svojej duše nemyslíš. Na tejto ceste kráčaš, kým sa nenavrátiš k Bohu, kým sa zo svojich hriechov nevyspovedáš, kým za ne nezadosť-urobíš. Po tejto ceste putuješ, kým sa so svojimi nepriateľmi nepomeríš a kým zo svojho srdca všetku nenávisť nevyhodíš. Áno, po tejto ceste kráčajú všetci, ktorí nechcú hriech nenávidieť a hriechu sa vyhýbať. Toto je, drahí v Kr., odpoveď na otázku, ktorú sme samým sebe dali, keď sme sa opýtali: kam ideš?
Na tomto svete je všetko pominuteľné: aj bohatstvá, aj sláva. Každá výsosť sa zrúti tam, zkadiaľ sa dvíhala. Len sa pozrime na uplynuté storočia. Kde je hrdý Jeruzalem Dávida a Šalamúna, kde je nádherný chrám a palác Šalamúnov, — len zrúcaniny nájde teraz pútnik tam, kde predtým stálo toto prekrásne mesto. Kde je Babylon a ostatné bohaté mestá, v ktorých predtým všetko prekvitalo, — pluhmi preorávajú predtým krásne ulice a stáda oviec sa pasú tam, kde predtým v nádherných záhradách pestovali vzácne kvetiny. Kdeže sú odznaky, sochy, pomníky tých chýrnych obrov, zápasníkov, kráľov a cisárov, — dávno sú už zničené železným zubom času a dávno sú už pochované do prachu zabudnutia. Kde sú obrovské poklady kráľa Šalamúna a nesmierneho boháča Kréza, — tam spočívajú, kde aj oni sami: vo veľkom hrobe zmiznutia! Takto sa pominuly majetky, veľkosť a sláva predošlých vekov a takto sa míňa všetko aj teraz. Koľko sa natrápia a napracujú ľudia deň po deň, aby si nadobudli peniaze, majetky, svetskú slávu, ale že nám z tohto všetkého len hrob zostane, na to nemyslí ani jeden z nás. Čas sa rýchle míňa a už sa nevráti viac a to tak rýchle, že ani nezbadáme, kedy začneme chradnúť, strácať sily. Zastihne nás staroba, starosti a kríže zohnú nám chrbát až k zemi, z ktorej bolo vzaté naše telo, konečne nás choroba pripúta k lôžku a zomrieme ...
Teraz si to sami rozvážme, drahí v Kr., či je to nie tá najväčšia ľahkomyseľnosť a hriešna nedbanlivosť, že ustavične myslíme len na pozemský život a večné spasenie zanedbávame. Smrteľníci sme, ale tak žijeme, ako by sme boli n e s m r t e ľ ným i! Ku hrobu a skaze sa blížime a predsa sa tak staráme, ako by sme mali večne na zemi zostať. Hrdí sme na svoje pekné telo a čoskoro sa červy budú plaziť po ňom. Majetky sháňame a dnes-zajtra sa budú súdiť oň hašteriaci sa dedičia. Ustavične si na tom lámeme hlavu, ako by sme svojim náruživostiam najlepšie vyhoveli a nemyslíme na to, že všetka telesnosť je len prach. Prach si a v prach sa navrátiš! „Myslite vždy na to, čo bude z človeka", hovorí sv. Augustín. Staňte si k hrobu, zbadáte iste, čo je v ňom: prach, zápach, chrobač. A čo počujeme z toho hrobu? Čím si ty teraz, tým som bol aj ja kedysi a čím som ja teraz, tým sa onedlho staneš aj ty. A ešte ani teraz nepýtaš sa samého seba: kam ideš? Či nepamätáš sa na slová sv. Jána, ktorý jasne hovorí: „Do neba nevojde nič poškvrneného." (Apok. 21, 27.) Kam ideš a kde zájdeš? Telom do hrobu a dušou do večnosti!
Lenže ako je isté, že zomrieme, práve tak nie je isté, kedy zomrieme. Koho odsúdia na smrť, ten vie, koľko hodín a minút bude žiť, lebo mu to oznámia1, ale my to, veru, ani približne nemôžeme vedieť: „lebo nevieme dňa ani hodiny" a sám P. Ježiš povedal, že smrť príde tak, ako nočný zlodej. Pýtajme sa teda seba samých, kým je čas: kam ideš? A na našu otázku nám odpovie sv. Pavol, keď hovorí: „Či neviete, že nespra-vodlivci neobsiahnu kráľovstvo Božie? Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani sebaprznivci, ani chlapoložníci, ani zlodeji, ani lakomci, ani opilci, ani zlorečníci, ani dráči neobsiahnu kráľovstvo Božie." (I. Kor. 6, 9—10.) Amen.
Róbert Róm.

V.nedeľa po Veľkej noci.

Róbert Róm

„Pýtajte a dostanete!" (Jo. 16, 24.)
Kto je ten, ktorý má takú šľachetnú dušu, že nás tak oduševňuje a oslovuje: „Pýtajte a dostanete"? Kto je ten nekonečne dobrotivý priateľ ľudstva, ktorý nám neurčuje hodiny k výsluchu, ktorý nestavia strážcov ku svojim dverám, aby prosiacich odháňali, ale vo dne v noci necháva otvorené svoje dvere, sám nás oduševňuje a povzbudzuje ubiedených, aby prosili, ba ich ešte aj uisťuje, že nebudú nadarmo prosiť? Kto je ten mocný, ktorý vie hradiť všetky potreby ľudské, ktorý udeľuje hladujúcim chlieb, sirotám potešenie, topiacim sa v nebezpečenstvách pomoc, pošliapaným, spravodlivým ochranu, ťažko chorým uľahčenie, tým, ktorých prenasleduje svedomie pokoj, prašivým úplné uzdravenie a tým, ktorí opúšťajú tento svet, večný život? Oh, poznáme ťa, poznáme ťa zo sladkej kúzelnej moci tvojich slov! To si ty, o ktorom kedysi Dávid spieval: „Chváľte Pána, lebo Pán je dobrý." (2. 134, 3), to si ty, ktorého milosrdenstvom je plná zem, to si ty, ktorý uskutočníš vôľu bojazlivých a vyslyšíš ich prosby, ktorý: „otváraš svoje ruky a naplňuješ všetko živé tvorstvo požehnaním" (2. 144, 16), ty si pre ľudské pokolenie n a j v ä č š í m dobrodincom a priateľom; vieme, že si to ty, lebo údolia judské sa ešte aj dnes ozývajú hlasom, že si to ty skutočne.
Tak je! J. Kristus bol tým oduševňujúcim rečníkom, ktorý, poznajúc potreby ľudského pokolenia, poznal aj jeho nesmelosť, bojazlivosť, ktorá pochádza z povedomia hriešnosti, a preto oduševňujúcimi slovami vyriekol: „pýtajte a dostanete!" Neučinil však len toto, ale aby sme zároveň vedeli, ako máme prosiť, on sám nás naučil aj najvznešenejšej modlitbe, ktorá znie: „Otče náš, ktorý si na nebesách!" „O t č e náš!" Krátke slová a predsa tak vznešené a jasné, a preto zároveň aj prístupné nielen múdremu, ale aj prostému, nielen tomu, kto vie čítať, ale aj tomu, ktorý nevie, nielen starcovi, ale aj dieťaťu. Túto modlitbu odriekajúc krstil nás kňaz, túto modlitbu odriekajúc bude nás aj pochovávať. Áno, toto je tá modlitba, ktorú sme sa od svojej dobrej matky ako prvú naučili, komu by teda nebola ona milá, ba najmilšia? A keď si ešte rozvážime, že túto modlitbu sme obdržali od samého J. Krista ako dedičstvo, že na jeho perách odznievaly prvý raz tieto kúzelné slová, koho by neovládla veľká oduševnenosť a čie srdce by sa nedvíhalo oduševnenosťou a hrdosťou predtým, ako by začal túto modlitbu odriekať?! „Otče náš!" Len dve slová, ale ako mnoho myšlienok, ako mnoho citov je v nich. Áno, ako cez ružové brieždenie prechádzajúce zlaté lúče slnka, tak sa začnú dvíhať aj v srdci modliaceho sa, jednak synovská úcta, jednak synovská láska voči tomu, komu patria tie dve slová: „Otče náš." Akými veľkými sa cítime vtedy, keď môžeme prosiť v nebezpečenstve pomoc, v chvíľach smútku, v opustenosti potešenie, v chvíľach a v okamihoch hriešnosti zas odpustenie od svojho nebeského Otca. Hneď tie prvé slová musia vzbudiť vo mne najšľachetnejšie myšlienky. Otče! Akože by sme ho mohli tak nazývať, keby sme nemali od neho svoje bytie, keby sme neboli jeho dietkami? Otče náš, ktorý svoje bedliace oko nikdy neodvrátiš od nás a od kolísky počnúc až po hrob nás nasycuješ a šatíš, ako tú ľaliu poľnú, Otče náš, ktorý aj vtedy chceš náš prospech, keď do pohára radostí nakvapkáš nám aj trochu blenu a zvädnutých nádejí, Otče náš, hoci sme sa stali tvojimi nevernými synmi a stratili sme v hriešnych víchriciach veniec svojej nevinnosti, hoci sme sa veľmi prehrešili, keď sme porušili smluvu pri krste sv. učinenú a stali sme sa tvojimi nepriateľmi páchaním smrteľných hriechov, si iste hotový nám odpustiť, do tvojej otcovskej lásky nás zpät prijať, ak, oľutujúc svoju nerozumnosť a upokoriac sa so slzami ľútosti v očiach, vrátime sa k tebe.
Skutočne, Boh je otcom celého pokolenia ľudského. Je otcom kresťana, ale je otcom aj pre pohana, ktorý sa klania svojim modlám. Je otcom mocného, ktorý sedí na tróne, ale je zároveň aj otcom bedára, ktorý sa váľa v prachu. Je otcom boháča, ktorý sa veselo zabáva a hoduje, ale je zároveň aj otcom chudobného, ktorý hladuje v svojej biednej chalúpke, — je otcom nás všetkých, lebo on nás stvoril, on nás nasycuje a satí. A keď je on otcom nás všetkých, my všetci medzi sebou musíme byť bratmi a sestrami. Preto keď v hodvábe obleeční sa klaniame veľkému Tvorcovi, môžeme to spraviť, ale zato nesmieme opovrhovať chudobným, ktorý handrattii odetý kľačí v prachu. Modlíme sa, hádam, osvetlení pravým svetlom, hej, ale zato nesmieme opovrhovať tým, ktorý v tôni prosí a modlí sa, lebo podľa modlitby, ktorú každý deň odriekame, aj tento je naším príbuzným a bratom. Modlíme sa, hádam, so srdcom č i s t ý m od hriechu, ó zaL to nesmieme sa nadúvať ako farizej, nesmieme opovrhovať putalikánom, lebo aj on je naším bratom. A ak sme majetnejší, nesmieme zato opovrhnúť tým opusteným, ktorý žobre pred našimi dverami, lebo nie je nám celkom neznámy, hoci sme ho, možno, nikdy nevideli, predsa tou krásnou prosbou: Otče náš! aj jeho uznávame za svojho brata.
Len tak budeme môcť s čistým srdcom odriekať každodenne túto krásnu modlitbu, keď budeme každého pokladať za svojho brata. Vtedy ozaj s čistým svedomím budeme môcť hovoriť: Otče náš, posväť sa meno Tvoje. Nech ťa pozná každý rozum, nech sa pred tebou skloní každé srdce, každá vôľa, nech zvelebuje a chváli tvoje sväté meno každá duša, ktorá pod slnkom žije. Otče náš, príď kráľovstvo tvoje. Vykoreň z nášho srdca kráľovanie tela, sveta a hriechu a ty panuj v ňom svojimi milosťami. Otče náš, buď vôľa tvoja ako na zemi, tak aj na nebi. Nech sa spoľahne každá duša na Tvoju svätú vôľu a nech plní na zemi každý Tvoju vôľu tak, ako ju plnia anjeli v nebi. Otče náš, chlieb náš každodenný daj nám dnes a najmä dnes. Maj starosť podľa svojej božskej starostlivosti, ako o naše duševné, tak aj o telesné potreby a nahraď to, čo nám chybuje, zo svojej Božskej pokladnice. Otče náš, odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame našim vinníkom. Sotri dlžobu, ktorú sme zavinili svojimi hriechami a odpusť nám všetko tak, ako aj my odpúšťame všetkým našim vinníkom. Otče náš, neuveď nás do pokušenia. Nedovoľ, aby nás víchrica pokušení strhla do víru, nedovoľ, aby nás učinila vierolomnými, ale radšej udeľ nám sily, aby sme vo víchrici pokušenia šľachetne a hrdinsky obstáli.
A konečne, Otče náš, zbav nás zlého. Hriech učinil nešťastnými našich prarodičov, hriech učinil nešťastnými aj nás. Hriechom bola na nás strhnutá aj kliatba, hriechom je zapríčinená ľudská bieda, hriechom bola zobudená smrť, hriechom bol otvorený hrob, hriech nás vytvára z kráľovstva nebeského, hriech nás vrhá do večného zatratenia! Od tohto, od tohto zlého nás zbav, Pane, aby sme kedysi mohli dôjsť k Tebe! Amen.

Róbert Róm.

VI.nedeľa po Veľkej noci.

Róbert Róm

Naša modlitba má byť pokorná, dôverná a vytrvalá.
„Buďte teda múdri a bedlite na modlitbách." (I. Peter 4, 7 )
Blíži sa zase výročná pamiatka soslania Ducha svätého, prameňa to všetkých milostí a sily, ktoré tak veľmi potrebujeme, aby sme v boji s nepriateľom svojho spasenia nepodľahli, ale ako statoční bojovníci a služobníci Boží až do konca svojho života zotrvali. Ak chceme, aby Utešiteľ, Duch pravdy i do nášho srdca zavítal, — musíme podľa príkladu sv. apoštolov prosiť od Neho dary. Cirkev sv. nás minulú nedeľu k tomu vyzvala a dnes vo sv. epištole ústami sv. Petra nás zase volá: Bratia, bedlite v modlitbách! Proste pobožné, dôverne a vytrvale a Otec nebeský istotne vám udelí Ducha svojho, aby osvietil váš rozum a vôľu vašu k dobrému posilnil. Dnes budeme pokračovať vo sv. rozjímaní o modlitbe. Predošlú nedeľu rozjímali sme, že naša modlitba má byť pobožná, dnes budenie rozjímať, že modlitba naša musí byť — pokorná —, dôverná — a vytrvalá.
1. Pokorná. — Keď sa modlíme, čo iné sme pred Bohom, ako úbohí žobráci? My nemáme nič a predsa toľko potrebujeme. Boh má všetko a ochotný je nám dať. To dobre vieme a preto v duchu prosíme Boha, aby nám udelil, čo pre dušu a telo potrebujeme.
Od najbohatšieho, až po najbiednejšieho človeka všetci sme voči veľkému a všatkomajúcemu Bohu len úbohí žobráci, preto keď niečo chceme od Boha žiadať, prosme od Neho pokorne.
Všimli ste si žobráka, stojaceho predo dvermi, prosiaceho o almužnu? Hlavu má sklonenú, klobúk drží v ruke, hoci nikoho tam z domácich niet, prosí hlasom pritlmeným, aby sa zmilovali nad ním a udelili mu nejakú maličkosť. V jeho správaní, v jeho prosbe vidieť pokoru. Nuž to sa rozumie — povie niekto, — čože by mal rozkazovať, veď by ho odohnali, veď je žobrák ... A my sme čo voči všemohúcemu Bohu? Žobráci, chudáci.. . preto pred Ním musíme byť pokorní a pokorne prosiť od Neho.
Keď kráľ židovský Jozafat bol so všetkých strán obkľúčený nepriateľom a odnikiaľ nemohol čakať pomoc, prosil Boha: „Bože náš ... v nás nie je tak veľká sila, aby sme mohli odolať tomuto množstvu, ktoré tiahne proti nám, a nevieme, čo by sme mali robiť, preto nič nám nepozostáva, ako obrátiť sa na teba." (2. Par. 20, 12.) Známy je nám tiež mýtnik v evanjeliu. V kútiku chrámu kľačal, ani oči svoje neopovážil sa pozdvihnúť k nebesám, ale ponížene kľačal a prosil: Bože, buď mi milosrdný, hriešnikovi. Obaja poznali svoju biedu, vedeli, že len u Boha nájdu pomoc — modlili sa pokorne. Keď spíname ruky svoje k Bohu, majme na mysli svoju celkovú biedu. V čej ruke je náš život? Kto nám dáva zdravie? Kto chráni od choroby? Kto dáva príhodný čas a požehnanie našim prácam? Všemohúci Boh. Všetko máme od Neho, Jeho dobrotivosť nás sprevádza celý náš život. On je darcom všetkého, čo potrebujeme ku každodennému životu. Bez požehnania Jeho, márne sú naše práce, naše námahy. A čo sa týka duše? Tu istotne viac závisíme od Boha. Dary časné dostávame prostredníctvom prírody, ale dary nadprirodzené len od samého Boha. Bez zdravia, bez bohatstva, bez moci môžeme získať večný život, ale bez milosti nikdy! A táto je výlučným darom Božím, nikto iný nám ju dať nemôže. A predsa mnoho milosti potrebujeme i k tomu najmenšiemu dobrému skutku.
Drahí moji, keď sa modlíme, uznajme svoju malosť a biedu, ale nielen biedu, i svoju nehodnosť. Neporúčajme Bohu, ale pokorne prosme, lebo len modlitba pokorného preráža nebo. Keď žobrák prosí niekoho, úzkostlivé dáva pozor na každý jeho pohyb. My, prosiac Boha, nemali by sme byť pokorní? Bohužiaľ, nebýva tomu tak. Aké je naše správanie v chráme mnoho ráz? Obzeráme sa, smejeme sa, neslušne kľačíme. Boh nežiada od nás, aby sme vždy na kolenách kľačali, ale žiada, aby sme úctivým správaním dali na javo svoju nehodnosť.
Nech naša modlitba, ako modlitba mýtnika, je pokorná. Boh sa pyšnému protiví, ale pokorného, vyslyší a dáva mu svojmu milosť. (Jak. 4, 6.)
2. Nielen pokorná má byť naša modlitba, ale i dôverná. Dôverne sa modlíme, keď dúfame, že Boh našu modlitbu vyslyší, ak je to jeho vôľa, ak je to k jeho cti a nám ku spaseniu. Sám Spasiteľ nás učil, ako sa máme dôverne modliť, keď hovorí u sv. Matúša (6, 6): „Keď sa budeš modliť, vojdi do svojej komôrky a modli sa k Otcovi svojmu: Otče náš, ktorý si na nebesách ..." Máme prosiť Boha, ako dieťa prosí svojho otca, nie ako otrok svojho pána, ale pevnou dôverou, že otec láskavý nič neodoprie svojmu dieťaťu. Písmo sv. keď nás napomína k vernému plneniu vôle Božej, keď hovorí o veľkom milosrdenstve Božom, keď oznamuje ľuďom vôľu Božiu alebo hrozí trestom, vždy užíva názov „Boh", „Stvoriteľ", „Spasiteľ", „Pán". Len na jedinom mieste, keď Pán Ježiš učí učeníkov svojich modliť sa, rozkazuje volať Boha „Otcom". A tejto synovskej dôvernej modlitbe sľubuje vyslyšanie: „Všetko, čokoľvek budete modliť sa, verte, že obsiahnete." (Mk 21, 24.)
Príklady: Slepý volá: Ježišu, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Zena, nemocná 12 rokov.
Dôverne modliť sa môže len, kto má čisté svedomie. Kto má nečisté srdce, nemá dosť sily, aby pozdvihol svoju myseľ k Bohu, lebo ako sa začne modliť, ihneď má pred sebou svoje hriechy. Boh hriešnika nevyslyší, hovorí sv. Ján (9, 10.) Týmto nechce hovoriť, že hriešnik má strácať všetku dôveru v Boha. O nie! Mýtnik!... Ak niekomu je potrebná dôvera, tak predovšetkým hriešnikovi, aby si vyprosil milosrdenstvo Božie, milosť pravého pokánia a odpustenie hriechov. Preto hriechy a hriešny život nesmie nás priviesť na cesty Judášove, ale s kajúcou Máriou Magdalénou vrhnime sa k nohám milosrdného Spasiteľa, a s kajúcim lotrom obráťme sa k nemu, aby nám dal dar zo všetkých najväčší — milosť odpustenia.
Povie niekto: Ja som sa modlil s dôverou a nebol som vyslyšaný! Modlil si sa pokorne? Modlil si sa s čistým srdcom? Áno, — povieš, a predsa som nebol vyslyšaný. Možno si prosil o takú vec, o ktorej Boh vedel, že by ti bola na škodu alebo si sa skoro prestal modliť. V modlitbe musíš byť vytrvalý a stále prosiť. Abrahám šesťkrát prosil z.a Sodomu a Gomoru. Zachariáš a Alžbeta dlhé roky sa modlili, aby im Boh požehnal dieťa. Sv. Monika neustále dlhé roky sa modlila za obrátenie svojho syna Augustína. Podobne sa musíme modliť i my. Nielen vtedy máme u Boha hľadať vyslyšanie a prosiť Ho, keď niečo potrebujeme, ale stále, vytrvale.
Modlitba nie je len prosebná, ale modlitbou máme i Boha chváliť, klaňať sa mu. Usilovať sa Ho prosbami našimi smieriť za mnohé hriechy naše. Pán Ježiš dôrazne nás slovom a príkladom napomína ,,že treba vždycky sa modliť a nikdy neustávať." (Lk. 18, 1.) Nie menšia vec ako naše večné spasenie, závisí od modlitby.
3. Za koho sa máme modliť?
Musíme sa často modlievať a to predovšetkým za spasenie svojej nesmrteľnej duše, „lebo čo osoží človeku, keby i celý svet získal, ale škodu by utrpel na svojej duši."
Smelo môžeme predložiť i svoje pozemské potreby, túžby a nádeje svojmu Otcovi nebeskému a dôverne ho prosiť o vyslyšanie, ale konečné rozhodnutie ponecháme Jemu. Len dobrotivý Boh vie, čo nám slúži k spaseniu, a sám hovoril, že ktorých on miluje, všetko sa im obráti v prospech. Nech sú naše modlitby, najmä v chorobe, trápení odovzdané do vôle Boha všemohúceho.
Máme sa modliť za svojich spolubližných, najmä ktorých nám Starostlivosť Božia sveriia. Takto sa modlia rodičia za svoje dietky, dietky za svojich rodičov. „Mnoho majú hovoriť rodičia svojim dietkam o Bohu, ale ešte viac majú hovoriť Pánu Bohu o svojich dietkach. Manželia nemajú zabudnúť sa modliť jeden za druhého a mnohým nedorozumeniam sa predíde. Máme sa modliť za svojich predstavených, za svojich kňazov. V smysle zákona Kristovho ešte i za svojich nepriateľov. Je to príkaz a nielen rada: No ja povedám vám: Milujte svojich nepriateľov, dobre čiňte tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a osočujú, aby ste boli dietkami vášho Otca, ktorý je na ne-besách.
Milosrdná láska vo svojich modlitbách nezabudne ani na úbohé duše, ktoré čakajú na našu pomoc.
Majme na pamäti slová sv. Petra: Buďte teda múdri a bedlite na modlitbách. Amen.

Príležitostné kázne:Veľký piatok.

Trpiaci Kristus.
Čo teda robí vo svojom utrpení? Hľa, ako nám to niekoľkými slovami líči Písmo: „Tradebat autem iudicanti se iniuste." Odovzdal sa tomu, ktorý Ho nespravodlivo súdil: a to, čo hovorí o Jeho sudcovi, rozumie sa v dôsledku o všetkých, ktorí sa Mu pokúšajú nadávať: „Tradebat autem" (I. Petr. 2, 23) odovzdáva sa im, aby s Ním robili všetko, čo chcú. Chcú Ho bozkať, ponúka im pery, chcú Ho spútať, podáva im ruky; chcú Ho biť, nadstavuje tvár; tĺcť Ho palicou, ponúka chrbát; neľudsky bičovať, nadstavuje ramená: žalujú naňho pred Kajfášom a pred Pilátom, správa sa, ako by bol vo všetkom usvedčený. Herodes a celý jeho dvor sa Mu posmievajú a posielajú Ho zpät ako blázna; ku všetkému sa priznáva svojím mlčaním; vydávajú Ho zbehom a vojakom a On sa poddáva ešte viac; túto tvár, inokedy tak vznešenú, že privádzala k podivu nebo i zem, tú ponecháva zpriama a' bez hnutia opľuť tejto sberbe; trhajú Mu vlasy a fúzy, neprehovorí a nepovzdychne; je to úbohý baránok, ktorý sa necháva strihať. „Poďte, poďte, kamaráti, volajú títo nehanbliví vojaci; pozrite sa na toho blázna v strážnici, ktorý si myslí, že je židovským kráľom; musíme Mu dať korunu z tŕnia!" „Tradebat autem iudicanti se iniuste"; prijíma ju, ale ona dobre nedrží a treba ju zatlcť palicou; bite, tu je hlava! Herodes Ho obliekol do bieleho rúcha ako blázna: prines tam tú šarlátovú kazajku, aby hral farbami: oblečte, tu sú ramená! Podaj svoju ruku, kráľ židovský, drž, tu máš trstinu, ako žezlo; tu je, robte s ňou, čo budete chcieť. A hľa, teraz už to prestala byť hra, Tvoj rozsudok smrti je vynesený; podaj ešte svoju ruku, aby sme ju pribili; hľa, tu ju máte tiež! Konečne shromaždite sa, Židia i Rimania, veľkí i malí, mešťania i vojaci; vracajte sa stokrát k útoku; rozmnožujte do nekonečna údery, neprávosti, rany na rany, bolesti na bolesti, nádavky na nádavky; žeňte Ho v utrpení až na kríž, aby sa stal jediným predmetom vášho posmievania, ako by bol bláznom; vašej zbesilosti, ako by bol zločincom. „Tradebat autem" podáva sa vám bezvýhradne; je pripravený niesť všetko, všetko, čo je tvrdé a neznesiteľné v neľudskom výsmechu a zlomyselnej krutosti.
Nuž, kresťania, uvážili ste si dobre tento hrozný obraz? Nestačí toto strašné množstvo nesmiernych bolestí, ktoré som vám všetky pospolu predviedol pred oči, aby vás pohlo? Ako to teda, že vidím ešte vaše oči suché! ako to, že ešte nečujem vzdychanie! Čakáte, že vyložím osobitne všetky rôzne okolnosti tejto krvavej tragédie? Či treba, abv som vám z nej postupne ukázal všetky rôzne osoby; takého Judáša, ktorý Ho bozkáva, takého Petra, ktorý Ho zapiera, Malcha, ktorý Ho bije, krivých svedkov, ktorí Ho ohovárajú, kňazov, ktorí sa rúhajú Jeho menu, sudcu, ktorý poznáva a predsa odsudzuje Jeho nevinu? Či treba, aby som vám, predstavil nášho Zločinca, ako sa svíja od bolesti po dvoch alebo troch krupobitiach bičovania, ako sa potí pod ťarchou svojho kríža, ako necháva zničiť všetky metly na svojich ramenách, ako otupuje na svojej hlave hroty tŕňov, ako necháva na svojom tele unaviť všetkých katov? A deň by nás opustil prv, ako by som sa dotkol čo len polovice týchto príšerných podrobností: skráťte túto nekonečnú reč vážnym rozjímaním.
Pozrite na tú tvár, inokedy potešenie, teraz hrôzu pre oči; pozrite na Toho človeka, ktorého vám Pilát predstavuje na výšine svojho prétorského paláca. Hľa, tu je ten človek; hľa, tu je. ten muž bolesti: ,,Ecce homo, ecce homo —ajhľa, človek." (Ján 19, 5.) A kto je to? Človek, či zemský červ? Je to živý človek, či rozdrásaná obeť? Hovoria vám, je to človek: Ecce homo — ajhľa, človek! Hľa, muž bolesti! Vidíte Ho vo smutnom stave, do ktorého Ho priviedla synagóga, Jeho matka; alebo skôr Ho vidíte vo smutnom stave, do ktorého Ho priviedly hriechy, naše hriechy, ktoré vylialy na nevinného celú tú povodeň zla. Ježiš, kto Ta mohol poznať? „Videl som Ho", hovorí prorok, „a nebol k poznaniu" (Iz. 53, 2): ďaleko od toho, aby vyzeral ako Boh, stratil dokonca i podobu človeka „a my sme Ho hľadali v Jeho prítomnosti — et desideravimus eum" (tamže). Je to On, je to On! je to ten človek, ktorý je nám prisľúbený, človek na pravici božej a Syn človeka, v ktorom sa Bohu zaľúbilo? „Super virum dexterae tuae et super filium hominis, quam confirmasti tibi." (Ps. 79, 18.) Je to On, nepochybujte o tom. Hľa, človek, hľa, človek, ktorého sme potrebovali, aby vykúpil naše neprávosti; potrebovali sme človeka znetvoreného, aby v nás obnovil obraz boží, ktorý naše hriechy zmazaly: potrebovali sme človeka, celkom ranami zakrytého, aby uzdravil naše rany: „lpse autem vulneratus est propter iniquitates nostras, atriitus est propter scelera nostra. — Bol zranený pre naše hriechy, bol umučený pre naše zločiny; a my sme vyliečení modrosťou Jeho rán — et livore eius sanati sumus." (Iz. 53, 5.)
Rany, ako sa vám korím! Sväté jazvy, ako vás bozkávam! Krv, ktorá vytekáš, či už z umučených očí, či z celého rozdrásaného tela, drahocenná krv, kiež by som Ta mohol zachytiť! Zem, zem, nepi túto krv! Terra ne operias sanguinem meum — Zem, nezakry moju krv", hovoril Jób (Jób 16, 19); ale čo záleží na krvi Jóbovej? Ale, zem, nepi krv Ježišovu: táto patrí nám a má padnúť na naše duše ...
Bossuet — R. Gajar.
Jacques Bénigne Bossuet (* 1627 v Lyone, Ť 1704 v Paríži). Biskup v Meaux, člen francúzskej akadémie, ktorý ako mladý študent vynikal veľkou usilovnosťou, za čo sa mu od spolužiakov dostalo epiteta: bos seutus aratro, patrí medzi najlepších katolíckych kazateľov. Vyniká najmä geniálnosťou myšlienok a originálnym spôsobom podávania, v ktorom šťastlivo spája jednoduchosť s úchvatnosťou. Pre veľký duchovný vplyv na svoju dobu Massillon ho nazval ,,Otcom XVII. storočia". Preklad je z diela Orateurs chrétiens, od A. Migne, Paris, 1863. sv. 24, str. 1120—22. Je to časť kázne na Veľký piatok.
Na prvé sv. prijímanie.
Konečne priblížila sa tá, vami tak túžobne očakávaná chvíľa, chvíľa vášho prvého sv. prijímania!
Už od začiatku šk. roku som vás upozorňoval na to, čoho sa v tomto roku dožijete. Často som vám pripomínal, aby ste sa dôkladne prichystali na privítanie toho veľkého Hosťa, ktorý chce vstúpiť do skromného príbytku vašich nevinných sŕdc.
Áno, veľkého dňa dožiiy ste sa dnes! Tak veľkého a významného', že po celý svoj život budete si naň s radosťou spomínať! Veď i ten chýmy a slávny cisár, Napoleon, o ktorom ste už zaiste mnoho počuly, na otázku, ktorý deň svojho života pokladá za najkrajší a našťastnejší, odpovedal otvorene, že deň svojho prvého sv. prijímania. A nielen Napoleon, ale každý kresťan katolík, na 'tento deň si spomína ako na najmilšiu a najblaženejšiu udalosť svojho života. To vám potvrdí i vaša mamička i otecko i všetci príbuzní. A zaiste plným právom!
Veď čo sa to s vami deje Vlastne v tento deň? Koho to prijmete do svojich sŕdc? Kto to zavíta dnes k vám?
Príde k vám Ten, ktorého meno vás mamička zaiste už od malička, ako nemluvňatá, učila vyslovovať, Ten deťom tak milý a vzácny Ježiško príde k vám!
Ten Ježiško, na ktorého ste sa tak veľmi tesily na Vianoce, keď sme slávili jeho narodenie v Betleheme. Ten Ježiško, ktorého podobu ste tak rady obdivovaly vo vianočných jasličkách, kde Jeho detské očká tak milo žiarily vám v ústrety a jeho rúčky dvíhaly sa, aby vás žehnaly a k sebe volaly. Áno, ten istý Ježiško príde k vám dnes!
Ten Ježiško, o ktorom ste sa v škole pri náboženstve toľko učily! Naučily ste sa, že on, hoci bol naoko len malým dieťaťom, bol predsa v skutočnosti viacej, bol opravdivým Synom Božím, bol všemohúcim Bohom! On sa stal človekom z lásky k nám, lebo nás chcel vykúpiť. On dokonca zomrel za nás na kríži, aby tak svojou smrťou smieril Otca nebeského za hriech prvých rodičov a za hriechy nás všetkých. Ale v hrobe jeho telo nezostalo — On na tretí deň vstal zmŕtvych. — On premohol smrť a premohol i diabla a nám otvoril nebo. Toto sme slávili nedávno na Veľkú noc. A dnes, kedy vy práve pristupujete k prvému sv. prijímaniu — 0000dnes slávime zase práve 40. deň po Jeho vzkriesení, t. j. po Veľkej noci, slávime Jeho slávne nanebevstúpenie. Na 40. deň, ako ste sa učily, zavolal svojich učeníkov na horu Olivovú. Tam ich požehnal, rozlúčil sa s nimi a pred ich očami vzniesol sa na nebesá.
Takto slávnostne a víťazne zakončil svoj pozemský život! Ale neopustil nás predsa celkom! Nenechal nás sirotami! Pri poslednej večeri urobil niečo, čo vy veľmi dobre viete, a čím znovu dokázal svoju lásku k nám. Ustanovil najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu. Zanechal nám seba samého, — neviditeľne skrytého pod spôsobom chleba. A vy viete veľmi
dobre, že v tom maľunkom bieľučkom chlebíku, vo sv. hostii je prítomný skutočne a opravdivé, pretože On nikdy neklamal a ani neklame. On sa skryl do sv. Hostie, lebo chcel sa stať pokrmom vašich duší. On by sa vám mohol ukázať vo svojej ľudskej podobe — keby chcel — veď je všemohúci! .. . Mohol by sa vám zjaviť ako malé dieťa, alebo ako dospelý muž — ako to i niektorým svätým urobil (sv. Antonovi, Terézii a Františkovi). Ale On to nerobí, pretože chce, aby ste preukázaly svoju vieru v Neho i vtedy, keď ho nevidíte. On povedal apoštolovi Tomášovi, ktorý zpočiatku nechcel veriť, že vstal zmŕtvych, (dokiaľ ho nevidel): „Tomášu, uveril si, pretože si videl! Ale blahoslavení sú tí, ktorí nevideli a uverili!" Aj vy budete blahoslavené a bohato od neho odmenené, keď vždy budete pevne veriť, že je naozaj prítomný tu na oltári vo Sviatosti Oltárnej!!
On tu na vás čaká. Volá vás k sebe — tak ako kedysi v jasličkách betlehemských čakal a volal chudobných pastierov i bohatých troch kráľov O'd východu. Volá vás ako kedysi volal k sebe malé dietky, keď povedal apoštolom: „Nechajte malučkých ku mne prísť, lebo takých je kráľovstvo nebeské." Vy ste poslúchly Jeho hlas! Prišly ste k nemu! A prv, ako by ste Ho uvítaly vo svojom srdci, očistily ste sa od hriechov vo sv. spovedi. Smyly ste všetku špinu so svojich sŕdc a odely ste sa nevinným rúchom milosti posväcujúcej. On sa teší na vás a zároveň chce, aby ste Ho nielen dnes tak radostne vítaly, ale aby ste Mu častejšie tú radosť urobily. On chce, aby ste Ho cez celý svoj život tak ochotne a často pri-jímaly do svojich sŕdc. On vám chce pomáhať vo všetkom, a najmä proti hriechu. — On chce byť stále s vami spojený. On chce bvť kráľom vašich sŕdc! On však tiež chce, aby ste mu tu pred oltárom složily sľub vernosti. Chce, aby ste tu obnovily ten sľub, ktorý za vás pri krste urobili krstní rodičia. A preto smelo a otvorene odpovedajte na otázky, ktoré sa vás v Jeho mene budem pýtať.
Odriekate sa satanáša? Odriekame!
I všetkých skutkov jeho? Odriekame!
t všetkej pýchy jeho? Odriekame!
Veríte v Boha Otca Všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme? Veríme!
Veríte v Ježiša Krista, Syna Jeho jediného, Pána nášho narodeného a umučeného? Veríme!
Veríte v Ducha svätého, sv. cirkev všeobecnú, sv. obcovanie, hriechov odpustenie, tela zmŕtvych vzkriesenie a život večný? Veríme!
Sľubujete, že Božie a cirkevné prikázania zachováte a svojej katolíckej viere až do smrti verné zostanete? Sľubujeme!
Tak vám Pán Boh pomáhaj!
Vendelín Košík.
Z dejín slovenskej kázne: Slovanské kázne v N. Šebeši zo XVII.—XIX. storočia.
Pán Boh vie aj zlo obrátiť na dobro. I na mňa prikvačila reuma. A pri N. Šebeši v kúpeľoch „Jšla" mohol som si vyháňať ruskú zimu slovenskou horúčavou, ukrytou do bahna a liečivej vody. Aj pri liečení vyše dvoch týždňov mohol som v starobylých múroch kláštora prehŕňať sa v zaprášenom archíve kedysi slávneho kláštora. V Nižnom Šebeši je totiž najstarší kláštor františkánsky, založený ešte r. 1634, teda prv než v Prešove (tu až po r. 1655) a prv než v Bardiove (r. 1670). Medzi vzácnymi starými knihami, z ktorých viac tu je až z XV. stor, a z ktorých mnohé sú vyhľadávané aj vedátormi cudzích štátov, je aj bohatý archív, dosiaľ ešte dôkladne nepreskúmaný a neupravený. Po minulej svetovej vojne bol totiž sem zpät privezený z Prešova, kam bol dočasne uložený pravdepodobne v r. 1913—1919, kedy v kláštore nebývali františkáni, ale len svetský duchovný, dp. Jozef Tégláši, nateraz duchovný správca v nemocnici v Košiciach.
Okrem kníh Bernolákových, Fándlyho, Papánka a iných slovenských starších spisovateľov, okrem starých trnavských slovenských vydaní zo XVII.—XVIII. stor. a iných krásnych kníh, dokladov to slovenskosti kláštora a jeho dávnych obyvateľov, je tam aj preveľa slovenských písaných kázní.
Vo vedomí, že dnes každý verný syn národa má pomáhať odkrývať neznámu a zamlčovanú slávu našich predkov, podávam len prehľad slovensky písaných kázní zo XVII.—XIX. stor., ktoré som našiel medzi knihami a v archíve v knižnici kláštora. Toto nech je skromným prínosom k dejinám slovenskej literatúry, slovenských kázní, ktoré tvorili zabúdaní, obetaví katolícki kňazi a mnísi, potratení po rôznych kláštoroch po našom milom Slovensku.
V archíve samotnom je viac než dva tisíc hárkov slovensky písaných kázní. Medzi nimi je veľa takých, ktoré písal jeden a ten istý kazateľ. Tu treba podrobného štúdia, dlhej starostlivej práce. Na mnohých je aj dátum a meno pisateľa, inde je len poznámka, kde kázeň odznela. I tu porovnávaním dát v trojdielnej „História domus", by sa došlo k zaujímavým záverom.
Poukazujem najmä na päť samostatných sbierok kázní, ktoré sú slovensky písané a jednu sbierku latinskú.
1. Prvá sbierka má riadnu väzbu, ako iná tlačená kniha. Na prvej strane je pekný rukou písaný, ale na prvý pohľad ako by tlačený nápis: „Sermones Parati In Domicas Totius Anni Labore et Industria Conscripti per F : I: Pat : O : M : S : P : Francisci". Má 173 listov, teda 346 strán husto ručne písaných. Prvá kázeň je: Dominica I. Adventus a posledná je: Dominica SS. Trinitatis. (Pozn. názvy uvádzam, ako v origináli). Vidieť však, že z knihy chybuje veľa listov, ktoré boly násilne vytrhnuté.
Kázne sú zväčša slovenské, ale citáty sú len latinské, miestami s,t-tinské i slovenské. Ba prvá kázeň na 1. ned. adventnú je čisto latinská. Druhá kázeň má citáty latinské, ale ináč je čisto slovenská. Temer dôsledne píše „Boh" — Boh, inde ,rPicma wykla3atelowe", miesto -j- píše dôsledne -d-. Písmená píše zväčša štýlom nemeckým. — 3. ned. adv. je písaná čiastočne slovensky, zväčša, najmä druhá časť latinsky. Nedeľa po Zjavení Pána s témou: Cur mali in mundo? — má začiatok slovensky, ostatok latinsky písaný.
Reč zdá sa západoslovenská, ako voľakde okolo Malaciek, medzi Záhorákmi. Zdá sa, že pôvodca týchto kázní kázal v mestečkách, kde moho' pre vzdelaných, ktorí vedeli dobre latinsky, kázať latinsky, a pre ostatný ľud, aby obsahu rozumel, ľudovo, teda slovensky. Alebo azda pisateľ podľa použitých predlôh napísal si kázeň miestami latinsky, miestami slovensky, slovensky najmä tam, kde bolo treba ľudovo zreteľne vysvetliť niektorú pravdu.
Kto je pôvodcom tejto sbierky? Nápis knihy prezrádza nám len začiatočné písmeny jemo mena, totiž „per F. I. Pat. O. M. Skúmaním mien kazateľov rehole františkánskej, najmä kláštora františkánskeho v Niž. šebeši, najmä však v Malackách a inde, rozborom kázní a pod. azda podarilo by sa nájsť aj pôvodcu týchto kázní.
Kedy bola napísaná táto sbierka? I toto by sa dalo približne aspoň uhádnuť dôkladným prehliadnutím kázní. Napr. na konci prvej kázne cudzou rukou je napísaná poznámka: „In Sovar, Sebessiny, Szeciniy 1693", t. j. V Solivare (pri Prešove, kde bol tiež františkánsky kláštor), v Šebeši.. . Alebo na konci kázne DA Septuagesima dolu stranou je dodatočný nápis (vpísaný) „Homonna 1691" a pod tým nižšie hneď „In Cilina 1693", t. j. „v Humennom 1691", „v Žiline 1693". Tieto dodatočné nápisy prezrádzajú, že táto sbierka kázní bola skôr napísaná ako r. 1691, kedy už bola kázaná v Humennom, r. 1693 v Žiline, Šebeši a inde. Zasa treba dôkladne odborníkovi skúmať písmo, či je totožné písmo pisateľa1 kázní s dodatočnými nápismi — a či dodatočné nápisy nevpísali iní kazatelia, ktorí tejto sbierky používali už ako prameňa ku kázňam. Zasa bolo by potrebné z tejto doby srovnávať kazateľov a misionárov, pôsobiacich vo františkánskych kláštoroch Slovenska.
(Pokračujeme.)

Katolícke kázne:Turice.

Dr. Štefan Faith

Rediguje Dr. Štefan Faith, univ. prof. Bratislava, Kapitulská 1.
Turice.
To sú narodeniny kázne. Lebo kázeň sa nezrodila ani 7. krvi, ani z tela, ani z vôle človeka, ale z Ducha Svätého. Bola pokrstená ohňom a Duchom Svätým, doslovne. Slovo ľudské, ktoré je z krvi a tela, z moci Ducha Svätého preporodilo sa v kázeň a pohlo sa na triumfálnu cestu svetom, aby ho dobylo pre kráľovstvo božie. Niečo podobného antický svet nepoznal. Tam náboženstvo bolo lokálne obmedzené, najvýš nacionálne. Kázeň znamenala nové podujatie, podnikanie božského pôvodu. Je to jedinečný zjav v dejinách ľudstva.
Na Turice sa zrodili prví kazatelia. Apoštoli študovali síce v škole Kristovej, ale kazateľmi ich urobil Duch Svätý. A aké podivné to narodenie! Nemali vzdelania, nemali rečníckych vedomostí, nepoznali zákony rétoriky, ale predsa boli výreční. No nie v našom smysle. Mali prirodzený fond výrečnosti, ako má každý človek a tento prirodzený základ Duch Svätý obohatil a zosilnil tak, že ich reč stala sa mohutnou a účinnou, ale proti všetkým pravidlám ľudskej múdrosti. Duch Svätý nedoprial ich reči uhladenej retorickej formy, takže jej účinky nedajú sa vysvetlit z prirodzenej sily.
Kritika stojí tu pred záhadou. Ináč ju vysvetľuje kritik Chrysostom, ináč kritik Augustín, kritik Bossuet, Fénelon a iní. Sv. Augustín vidí aj u sv. Pavla opravdivé umenie, vidí rétorické spôsoby a pekné štýlové formy, lenže tie sa neprebíjajú tak silne, že by vedely upútaf pozornost kritikovu. Reč sv. Pavla nemá logických záverov a presvedčivej sily, no napriek tomu sv. Pavol je filozofom a rečníkom. Sv. Pavol má rétoriku, ale nie našu. Takto sv. Augustín.
No každá pravdivá kritika musí na konci povedať: toto je múdrosť božia, nie ľudská. Múdrosť ľudská sa obyčajne šíri a ide na svoju cestu svetom shora, v učených formách a pomaly sostupuje k širokým vrstvám., berúc na seba populárne rúcho. Takto sa hovorí o popularizovaní vedy. Múdrosť božia ide opačne. Najsamprv bola ohlasovaná chudobným, a preto si obliekla rúcho jednoduché, skromné, neučené, chudobné. Taká bola kázeň apoštolov. Potom prišli veľkí kazatelia, ktorí použili silu a pôvab štýlu a rozvinuli všetky prostriedky rečníctva, aby kresťanskú jednoduchosť bližšie priniesli k učencom a krasoduchom.
Múdrosť božia chcela to tak, aby od prvého okamihu, ked sa zrodila kázeň, bolo zjavné, že to je dielo Ducha Svätého Boh síce nezahodil prirodzenosť, ako nejaké zlo, čo by sa protivilo jeho myšlienkam, ale ju uponížil, ako neschopnú veľkých diel. Urobil to k sláve kríža, ktorý jedine vie si podmaniť duše, aby bolo jasné, že obrátenie sveta je zázrakom, a nie dielom ľudskej múdrosti.
Nech sa díva kritik na záhadu Turíc a jej následky, ako chce, kazateľ vidí v apoštoloch a najmä vo sv. Pavlovi svoj vzor a prameň, z ktorého sa má živiť jeho kazateľský duch. Takto sa dívali na apoštolov kazateľ Chrysostom, kazateľ Augustín, kazateľ Bossuet, kazateľ Massillon a všetci veľkí kazatelia. Výrečným kazateľom nie je nadaný rozprávač, ale ten, kto je opojený vášňou za Krista. Sú zdatní kazatelia, ktorí svedomité plnia svoju povinnosť, ktorí uspokoja aj svojich poslucháčov, ale nehorí v nich vášeň a oheň lásky. Tí neprinesú vlastne ohňa na zem. Mohlo by sa o nich povedať, že nevidia cieľ, ktorý by mali vidieť: biedu ľudských duší. Odkiaľ sú tie ohnivé lúče v listoch sv. Pavla, ktoré vedely zapáliť dušu jedného Chrysostoma, ak nie z jeho vášnivej lásky ku Kristovi? To je opravdivá čnosť kazateľská.
Buďme verní svojmu pôvodu, lebo kazateľ aj dnes sa rodí z ohňa a z Ducha Svätého.

Homília na III. nedeľu po Sv. Duchu.

Rudolf Hodál

Znovu vidíme Božského Spasiteľa, ako chodí krajinou, neúnavne učí, žehná a dobre robí. Prichádzajú k Nemu so všetkých strán a všetkých stavov, najmä však mnohí z triedy mýtnikov a z radov opovrhnutých hriešnikov. Viete, čo ich tiahlo k Nemu magnetickou silou. Oni, opovrhnutí, všetkými odstrkovaní a zavrhnutí, spoznali v Ňom svojho Spasiteľa. Ženie ich k Nemu ich núdza a bieda a Jeho dobrota a láskavosť ich neodmieta, ale priťahuje k sebe.
To sa dotýka ich a dotýka sa aj nás a povieme na chválu Pána: Tento sia ujíma hriešnikov — aký je predsa len dobrý a milosrdný, že prijíma k sebe aj hriešnikov! Vtedy mu to však zazlievali a na zle vykladali. Hovoria opovržlivým 'tónom: Tento prijíma hriešnikov a je s nimi. Nerozmýšľajú a nerozumejú, že On sa preto zaoberá hriešnikmi, aby z nich urobil spravodlivých. Nie aby jedol chlieb hriešnikov, ale aby im lámal chlieb života. Už i to, že sa stýka s hriešnikmi, zdá sa im zavrhnutiahod-ným a mylným, lebo nič nevedia o hľadaní zblúdilých a záchrane stratených, nič nevedia o cene ľudskej duše.
Spasiteľ sa ujíma aj týchto biednych hriešnikov. Podáva všetkým mýtnikom a hriešnikom ako aj farizejom a zákonníkom v peknom podobenstve duchovný pokrm. To tiež má byt potravou našej duše na dnešnú nedeľu. Núti nás myslieť o veľkej cene ľudskej duše, lebo
1. jej strata je pre Spasiteľa najväčším bôľom;
2. jej hľadanie je pre Spasiteľa najväčšou starosťou;
3. jej nájdenie je pre Spasiteľa najväčšou radosťou.
Ak chceš vedieť, akú cenu má ľudská duša, všimni si, akú cenu má v Spasiteľových očiach. To nám hovoria porovnania nášho Evanjelia.
Pozri na pastiera, ktorý so svojím stádom kráča púšťou, t. j. ďalekou a neobývanou krajinou pastvín. Starostlivo stráži nad svojím stádom, usiluje sa, aby ich mal na očiach a spolu udržal. Starostlivo blúdi jeho oko s jednej na druhú, často ich spočíta, aby zistil, či niektorá nechýba. Zne-pokojí sa však, keď ich znovu spočíta. Ešte raz číta a je znepokojený; bezpochyby, je ich len 99, jedna chýba. Od strachu už nemyslí na tých 99, myslí len na tú jednu, ktorá sa stratila. Trápi ho strata, bolí ho však ešte viac biedny stav a nebezpečenstvo, ktorému je vystavená zblúdilá ovečka. — Iný obraz! Hľa, žena; má desať drachiem; keď jedného dňa prezerá svoj majetok, zbadá, že jedna z drachiem chýba, že je stratená. Stratila desatinu svojho majetku. Neteší sa z toho, čo ešte má, stále myslí len na to, čo stratila a táto strata jej veľmi leží na srdci.
Bôľ tohto pastiera, bôľ tejto ženy je slabým obrazom bôľu dobrého Pastiera nad stratenou ľudskou dušou. Keď duša zblúdi s pravej cesty, keď smrteľným hriechom stratí svoj pravý život, posväcujúcu milosť, — je niekto, ktorého sa to dotkne, ktorému to zapríčiní bôľ srdca, ako strata cenného majetku, vzácneho imania. Je to ten, ktorý plakal nad Jeruzalemom, ktorý o Judášovi hovoril tónom najväčšej duševnej bolesti a najhlbšej ľútosti, ktorý sám zaťažený krížom smútil nad jeruzalemskými ženami. Tu prejavil svojimi slzami, čo v týchto porovnaniach vyslovil slovom: za akú veľkú pokladá cenu ľudskej duše a akou trpkou Mu je jej strata.
Spasiteľova bolesť však práve tak nezostáva nečinnou, ako žiaľ spomenutého pastiera a ženy. Bolestné vzrušenie pohýňa k bedlivému a neúnavnému hľadaniu. Len čo pastier zbadá, že chýba jedna ovečka, len čo mu pálčivá bolesť nad tým vnikla do srdca, vstane a ide hľadať stratenú ovcu. Nechá deväťdesiatdeväť na pastve a ide za stratenou, ide za ňou cez lesy a polia, cez tŕnie a kamene, roklinami a priepasťami, ide za ňou, i keď páli s neba horúce slnko, hoci ho večer zahaľuje do tmy, ide za ňou s úzkostlivou starosťou, s vábivým volaním, ide za ňou, kým ju nenájde.
Žena, ktorá stratila drachmu, prekutá celý svoj dom, po druhé i po tretie poprezerá prehliadnuté už miesta, zapáli svetlo a svieti do najtmavších kútov, vezme metlu a poprevracia všetko a hľadá a hľadá, kým nenájde drachmu.
Tak i On, Božský Spasiteľ! Tak hľadá stratenú dušu. Tak hľadal zblú-diiých, mýtnikov a hriešnikov, keď chodil kedysi po zemi. Hľadal ich na ďalekých putovaniach, na obťažných cestách, svetlom svojej pravdy a milosti, neúnavným vyučovaním a účinkovaním, na krížovej ceste, v mu-kách a bolestiach, ešte i na kríži každým slovom svojich úst a každou kvapkou krvi, ktorá vytiekla z Jeho rán. Tak hladá i dnes stratené duše, volá a vábi ich ponúkaním svojej milosti, hlasom svojej Cirkvi, službou svojich kňazov, svojou veľkňazskou modlitbou a obeťou v nebeskej sláve a v Oltárnej Sviatosti na zemi. Hladá stratenú dušu — akú veľkú cenu musí teda mat v Jeho očiach!
Čím väčšia je bolesť pri strate a námaha pri hľadaní, tým väčšia je radosť pri nájdení. Našiel som! plesá pastierovo srdce. Konečne zbadal ovečku, ponáhľa sa k nej a berie ju k sebe. Netrestá ju, neženie ju pred sebou, ale vezme ju na ramená, položí si ju na plecia a sám ju nesie domov. Jeho radosť je taká veľká, že si ju nemôže sám pre seba ponechať; svolá priateľov a susedov a hovorí: Tešte sa so mnou, lebo som našiel svoju ovečku, ktorá bola stratená. Našla som! jasá srdce ženy, keď sa jej pred očami zjaví stratená drachma a aj ona sa musí tešiť s priateľkami a susedamá a volá k nim: Tešte sa so mnou, našla som drachmu, ktorú som stratila.
Tak sa teší nebo, hovorí Spasiteľ, tak sa tešia anjeli nad hriešnikom, ktorý činí pokánie.
Odkiaľ táto radosť? Prýšti zo srdca samého Spasiteľa! Našiel som! jasá i On v svojom Božskoľudskom srdci, keď sa dal nájsť úbohý hriešnik. Neosloví ho tvrdými slovami, je k nemu dobrý a milý, lieči jeho rany a udržuje ho pri živote svojou milosťou. Veľmi sa teší, že ho znovu našiel a jeho radosť preteká na nebeských anjelov a väčšia je radosť a jasot anjelov nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánia, lebo božie milosrdenstvo a účinkovanie milosti sa ešte skvelejšie prejaví v ospravedlnení hriešnika, v znovuožití jednej duše, ktorá bola mŕtva, ako v zachovaní spravodlivého v živote milosti.
Taká je cena ľudskej duše na Spasiteľových vážkach, určená podľa Spasiteľovej bolesti pri jej strate podľa horlivosti v hľadaní, podľa radosti pri jej nájdení. O tejto cene nemajú farizeji a zákonníci ani poňatia; preto sa netešia s anjelmi, keď Pán stratených hľadá a nachádza; pohoršujú sa s diablami v pekle, keď sa ujíma hriešnikov a mýtnikov.
Či však len zákonníci a farizeji nepoznajú cenu duše? Či sa tak nestáva aj medzi kresťanmi? Nechcem hovoriť o vrahoch duše, ktorí si nerobia výčitiek svedomia z toho, že nevinné duše pohoršením, nemravnými rečami, zlým príkladom zvádzajú a vrhajú do záhuby. Nehovorím o nesvedomitých rodičoch, ktorí viac dávajú pozor na hocktorú časť svojho majetku, na každú ovcu a každý peniaz, ako na nesmrteľné duše svojich detí. Chcem dnes iba o tom hovoriť, že si mnohí nevedia vážiť svoju nesmrteľnú dušu.
Tak mnohí si zakladajú na tom, čím sú a čo majú, robia všetko možné na zdokonalenie svojho tela a ducha, venujú svrchovanú opatrnosť tomu, aby neutrpeli škodu na zdraví a straty na majetku. Len jedno je zbavené tohto ocenenia a starosti a to je ich nesmrteľná duša. Pre ňu niet času; nedoprajú jej, čo potrebuje, o ňu sa nestarajú. Áno, zle s ňou zachádzajú, predávajú, strácajú ju, usmrcujú ju.
Chcel by si i ty patriť k týmto mnohým? Pýtam sa ťa, žije tvoja duša, alebo je mŕtva? Vieš na čo myslím! Je tvoja duša v stave milosti alebo v stave ťažkého hriechu? Ak žije tvoja duša, ó zachovaj ju v stave posväcujúcej milosti, daj jej, čoho potrebuje, daj jej každodenný chlieb v dennej modlitbe, dopraj jej odpočinku v nedeľu, poskytni jej očistný kúpeľ v sviatosti pokánia a nebeský pokrm, sväté prijímanie. Nechaj ju ako ovečku v Spasiteľovom stáde, nechaj ju ako peniaz s božím obrazom v Spasiteľových rukách, nechaj ju pod prístreším svätých anjelov, ktorí sú vyslaní na ochranu tých, ktorí majú byť dedičmi blaženosti. (K Židom 1, 14.).
Alebo je tvoja duša mŕtva, v stave ťažkého hriechu, azda je už dlhší čas mŕtva pre tvoju ľahkomyseľnosť a tvoje zlé náruživosti, mŕtva od tej nešťastnej hodiny, kedy si sa vzdal odporu proti zlu a vypil si plným dúškom jed hriechu? A keby bola už mŕtva a ako by nezvestná a zabudnutá, jeden je, ktorý na ňu nezabudol, ktorý sa ešte stále o ňu stará a hľadá ju — večný Pastier, tvoj Pán a Spasiteľ. A jedna ju tiež stále hľadá, ako stratenú časť svojho imania — starostlivá žena, tvoja matka, sv. Cirkev; nebeskí anjeli s bôľom a žiaľom hladia na tvoju dušu, či sa tiež nedá znovu zobudiť k životu.
Človeče, zmiluj sa nad svojou biednou mŕtvou dušou! Urob Spasiteľovi radosť, daj sa nájsť! Urob tú radosť sv. Cirkvi, urob ju nebeským anjelom, urob ju predovšetkým sám sebe a svojej vlastnej duši — áno, dopraj jej nevysloviteľnej radosti, s ktorou sa nič na zemi nedá porovnať, radosti, že sa v sviatosti pokánia oslobodí od viny a zobudí zo smrti hriechu k životu milosti, že bude požívať pri stole Pána Jeho telo a piť Jeho krv, daj jej vojsť do svojej radosti a do svojho pokoja! Amen.
P. W. Keppler: Homilien und Predigten, II. Preložil Rudolf Hodál.

Homília na IV. nedeľu po Sv. Duchu.

Rudolf Hodál

Bujné tŕnie, ktorým je pôda tohto sveta a života tak porastená, je mnohým prekážkou, je im na časnú a večnú škodu. Nielen že sa zrania na týchto tŕňoch a nevedia si vyhojiť rany, ale pre mnohých stáva sa tŕnie bolestí tŕním pochybovania, ktoré raní vieru, tŕním hnevu a netrpezlivosti, ktoré ruší vnútorný pokoj a smrteľne raní lásku.
Prečo sú bolesti v božom diele? Prečo sú bolesti i v novom božom kráľovstve? Prečo sú bolesti aj po vykúpení a v živote vykúpených? To je to veľké „Prečo?" nad ktorým sa mnohí pozastavujú, ktoré u mnohých otrasie vieru a naplní veľa duší temnou trpkosťou. To je to „Prečo?", ktoré hlása nevera proti kresťanstvu a Cirkvi, ako by to bol dókíz, že nemajú toho, čo sľubujú, že nerobia to, čo sa od nich čaká.
Najdrahší, nemusíme sa vyhýbať tomuto „Prečo?". Nebojíme sa ho! Je naň jasná a presná odpoveď, ktorá stačí každému ľudskému duchu, ktorý je buď tak povoľný, že verí bez rozmýšľania, alebo je tak vysoko-nryseľný, že rozmýšľa bez viery. Sv. apoštol nám dáva túto odpoveď v práve prečítanej epištole dnešnej nedele z ôsmej hlavy listu k Rimanom. Tu rozoberá otázku: Prečo tlačia bolesti i dušu kresťana? Odpovedá na ňu:
1. aby nezabudol na večnú slávu;
2. aby porozumel túžobnému vzdychaniu celého stvorenia;
3. aby i on so vzdychaním očakával oslávenie.
Že je náš tuzemský život len predživotom, úvodnou školou pre život na druhom svete, že po tomto krátkom živote čaká na nás večný život, že z tohto časného sveta prejdeme prahom smrti do ríše večnosti, že na druhom svete je naša odplata, naša blaženosť — to je, najdrahší, naša neoblomná kresťanská viera, naše skalopevné presvedčenie.
A predsa sa nám často tak stáva ako pútnikovi, ktorý má pred sebou ďaleký cieľ. Jasne ho má pred očami a rezko kráča za ním. Ale tu ho láka v páliacej poludňajšej horúčosti chladný les, otvorí sa pred ním milé údolie, s vrchu žblnkotá čerstvý pramienok a on sa dá zviesť s cesty a miesto toho, že by si niekoľko okamihov odpočinul a potom ďalej putoval, dlho odpočíva, odbočí s cesty, stratí s očú cieľ a celkom zabudne, kam sa vlastne chcel dostať. Tak sa už mnohý kresťan obrátil k svojmu cielu, ale celkom ho zachvátily tuzemské záležitosti, priateľstvá a zábavy, takže viac nemyslí na svoj cieľ, zamení ríšu púte s vlasťou, tuzemské a dočasné veci pokladá za veľké a dôležité, a preto zabúda na to najväčšie a najdôležitejšie a stráca ho.
Teraz vidíte vychovávateľskú božiu starosť. On posiela kresťanovi utrpenie, aby mu strpčovalo tuzemský život a upozorňovalo ho na jeho určenie. Posiela utrpenia, ktoré ho odtrhujú od majetkov, kalia tuzemské radosti, rušia jeho lenivý pokoj, režú ostrým nožom jeho sväzky, ťažkým úderom trhajú mnohé reťaze, ktorými bol spútaný.
Vtedy sa prebúdza duša ako zo sna a myslí na druhý svet. Tlak utrpenia ju pohýňa k nebu, tak ako silný tlak vody dvíha telesá do výšky. Z tohto slzavého údolia pozerá hore na druhú stranu a hovorí: Verím v život večný... Kým hľadí hore, skvele sa vyjasní jej oko a spoznáva, že na čo hľadela ako na veľké a dôležité, je malé, bezvýznamné, a krátko trvajúce, že veľkým je iba to, čo je večné. Porovnáva utrpenia, pre ktoré teraz vzdychá, s večnou slávou, ktorá kynie s druhej strany a ktorú si má bolesťami zaslúžiť a radostne vyhlási s apoštolom: „Tak myslím, že trápenia terajšieho času nie sú hodné tej budúcej slávy, ktorá sa zjaví na nás."
Ešte sa pýtaš, kresťane, prečo ti bolesti obťažujú srdce? Pýtaj sa a daj sa poučiť apoštolom! Sú ti potrebné, aby si nezmýlil cestu a nezabudol na cieľ. Uvoľňujú ti dušu, otvárajú ti pohľad do večnosti; potom sa javí malou a nepatrnou tuzemská iradosť a tuzemská bolesť.
S jasných výšok večnej slávy vedie apoštol náš zrak sem do prírody a hovorí slová hlbokého smyslu: „Leibo očakávanie tvorstva čaká na zjavenie synov božích. Keďže tvorstvo poddané je pominuteľnosti, nie dobrovoľne, ale pre toho, ktorý ho poddal v nádeji, že sa i samo vyslobodí od služby porušenia na slávnu slobodu synov božích. Veď vieme, že všetko stvorenie vzdychá a k pôrodu pracuje až dosiaľ."
Najdrahší, to je kresťanská prírodná veda. Hlbšie vniká do podstaty prírody, ako iné prírodné vedy. Ona nám hovorí: Trpiaci človeče, ktorého život je prerastený tŕním bolestí, uvažuj o stvoreniach a presvedčíš sa, že ony trpia a sú obkľúčené trápením! Hovorí nám: Trpiaci človeče, ktorý vzdycháš pod následkami hriechu, pozri na prírodu aj ona trpí pre ľudský hriech. Trpiaci človeče, ktorého oko sa z bolesti a utrpenia pozdvihuje k lepšiemu druhému životu, pohliadni do života prírody, a spoznáš, že sa i s jej stonaním spája túžba po dokonalosti, že jej stonanie a očakávanie je ako by prorockým poukazom na druhý život, na budúce oslávenie.
Ako tomu máme rozumieť? Vidíte, najdrahší, medzi človekom a ostatným stvorením je úzky a nevyhnutný súvis. Do tohto stvorenia položil Boh človeka, ním vedie jeho cesta; živí sa a žije z jeho plodov a darov. Ale nielen to: podľa svojho tela je častou hmotného stvorenia, svojou dušou však stojí vysoko nad ním, má nad ním panovať ako vladár a kráľ. Tak to bolo kedysi! Vtedy žil človek v raji s prírodou v najkrajšej jednote. Poslušne sa kládla príroda k nohám svojho pána a vládcu; vyhovovala jeho potrebám a prianiam, rada mu podávala plným priehrštím svoje dary. Potom však prišla kliatba, kliatba hriechu. Zničila človeka, otrávila jeho život, zlomila jeho kráľovské žezlo! Z ľudstva prenikla táto kliatba i do prírody a porušila pokojné spolužitie človeka a stvorení. Príroda sa stala otrokyňou pominuteľnosti, prechodnosti a skazy. Sám Boh ju podriadil zákonu smrti, keď vyniesol trestný ortieľ nad človekom: „Zem nech je pre teba prekliata (1. Moj. 3, 17)."
A teraz, najdrahší, ak sa pozriete do všetkých ríš prírody, či sa nestretnete všade so stopami tejto kliatby, s dávnym zákonom umierania a skazy? Poriadok prírody vo veľkom dokazuje, že ešte stále spočíva vo všemohúcej ruke svojho Stvoriteľa, že ju udržuje Ten, ktorý ju stvoril. Ale pri tomto poriadku vo veľkom koľko je rušivého neporiadku v maličkostiach a v jednotlivých prípadoch! Tu je rovina, ktorú upevnil ľad a sneh pre nedostatok slnečného tepla; tam je iná, ktorú slnečná žiara vysušila na púšť. Tu sú polia, ktoré nemôžu dokázať svoju úrodnosť pre nedostatok vody a dažďa; inde sú polia, ktorých výživná sila je pohltená práve vodou a dažďom. Nádherné siatiny, súce na kosenie, stlčie krupobitie v niekoľkých hodinách a za jednu noc zničí mráz kvety stromov a tak i požehnané ovocie celého roku. Aký tvrdý a drsný je zemský povrch! Koľko namáhavej práce vyžaduje jeho skryprenie; koľko ľudského potu treba na jeho zavodnenie, aby mohol poskytnúť výživu, ktorú potrebujeme! Koľko je bolestí a strašného umierania v zvieracom svete! I zvieratám je príroda často tvrdou matkou. Odopiera im potrebné živobytie a necháva ich v biede hladovať. Zvieratá sa trasú pred ňou v hodinách hrozných búrok, povodní a zemestrasení. Medzi zvieratmi niet mieru; jedno zabíja druhé; jeden druh prenasleduje a ničí druhý. Niet pokoja medzi človekom a zvieratmi; sú si cudzí a nepriateľskí; žijú vo vzájomnej vojne,- človek sa trasie pred zvieratom a zviera pred človekom; užíva sa násilia a dresúry, kým sa zviera človeku nepriblíži a nepoddá sa!
Naozaj, príroda je poddaná ničeniu a pominuteľnosti. Jej bolesť a bieda, jej neporiadok a nepokoj potvrdzujú, že stvorenie nevyšlo také z božej ruky, nebol taký jeho pôvodný stav, až vinou človeka a hriechu bol porušený poriadok a vnikla kliatba a bolesť do jeho žíl. Ale tak to tiež nezostane! V nádeji, hovorí apoštol, bolo tvorstvo podrobené skaze. Nádej sa mieša do jeho utrpenia a strastí. Náreky, výbuchy bolestí, kvílenia, ktoré vystupujú z každej ríše prírody, sú zároveň túžobným vzdychaním a nádejeplným volaním tvorstva, očakávajúceho lepšiu budúcnosť. Hej, vieme, že celá príroda vzdychá a je ponorená do utrpenia, čaká oslobodenie od zákona skazy, čaká veľký deň, kedy dietky božie vojdú do večnej slávy a kedy sa i celému stvoreniu dostane oslávenia.
Vieme, vidíme a počujeme to! Či sa nezdajú výšiny sveta vysokými strážcami, z ktorých príroda hľadí na budúce oslávenie? Či nie je kvílenie vetrov a hukot búrok volaním horúcej túžby? Či nie sú blesky, ktoré prerážajú tmu a strašné údery hromov, ktoré po nich nasledujú, výbuchmi bôľu a zároveň búrlivého dožadovania sa? Či nemožno počuť v burácaní mora a veľtokov z hlbín srdca stvorenia prichádzajúcu žalobnú pieseň nad strateným rajom alebo k nebu prenikajúcu modlitbu túžby za oslávením? Keď zem ráno očakáva slnko a s jasotom ho pozdraví, keď sa zjaví, a keď sa zdá, že obliata svetlom a teplom zabúda na bolesť a utrpenie, či nie sú to hodiny, kedy sníva o svojom budúcom oslávení?
Ó kresťane môj, pýtaš sa ešte, prečo je celý tvoj život preplnený utrpením? Pozri sa na stvorenia! Všade sa stretáš s trpiacim stvorením, ktoré je odsúdené na bolesť pre vinu tvojich rodičov a pre tvoju vinu. Nahliadni a načúvaj stvoreniu a spoznáš, aká veľká túha po vykúpení tiahne jeho ríšou. Nesťažuj sa teda, keď musíš ty trpieť; buď trpezlivý, dúfaj a čakaj lepšiu budúcnosť.
To je to, čo nám apoštol na konci lekcie kladie na srdce: ,,A nielen ono, ale i my sami, ktorý máme prvotiny ducha, i my sami v sebe vzdycháme a očakávame prijatie za synov Božích, vykúpenie nášho tela v Kristu Ježišovi, Pánovi našom".
Trpí a vzdychá celé stvorenie. Trpí a vzdychá celé ľudstvo. Trpí a vzdychá aj kresťan! Aj on? Či nie je božím dieťaťom, milosťou prijatým pre Krista? Či neokúša ovocia vykúpenia? Či nepije z prameňa milosti? Áno, má prvotiny ducha, prvé dary božieho ducha, ale ešte nemá plnosť týchto darov! Pije z kalicha milosti, ale ešte nepije z kalicha slávy. Je božím synom, ale sláva tohto božieho synovstva ešte sa nezjavila. Iste prijíma v svätých sviatostiach do svojho telesného života zárodky nesmrteľnosti, ale jeho telo je ešte podrobené smrteľnosti, obťažené zlými náruživosťami, často opanované zákonom údov. (K Rim. 7, 23) Aj v kresťanovi ešte bojuje dieťa božie s dieťaťom sveta, dieťa božie proti dieťaťu smrti a tento vzájomný boj zapríčiňuje utrpenie a bolesť — preto aj my vzdycháme v svojom vnútri.
Ale keď už v prírode prechádza vzdychanie v túžbu, tým viac u veriaceho kresťana. On má už prvotiny ducha a tešiac sa z nich, pozerá plný dôvery do slávnej budúcnosti, kedy bude môcť zaujať celé dedičstvo večnej a šťastnej blaženosti. Cíti sa božím dieťaťom a hoci je nateraz v cudzine, predsa s radosťou čaká na hodinu, v ktorej ho Otec povolá domov do večnej vlasti. Žije ešte v tele a bojuje proti telu a vzdychá pod trápením smrteľného tela; jeho vzdychy však prechádzajú v túžbu po onej budúcnosti, ktorá prinesie aj pre telo plné vykúpenie a pritiahne do neba so znovu osláveným telom spojenú dušu.
Kresťane môj, rozumieš tomu? Ak rozumieš teda tajomstvu utrpenia, rozumieš tajomstvu šťastia! Budeš oplývať radosťou, útechou a nádejou v každej strasti. Nehľaď tak pochmúrne a zamračene na ťažkosti a trpkosti života! Čo sa ti zdá nešťastím, je cestou k šťastiu. Čo sa ti zdá prekážkou, je prostriedkom tvojej spásy. Čo pokladáš za ťažké bremeno, to je peruťou nádeje. Rozšír tieto perute, povznesú ťa nad hlbiny utrpenia, zadržia ťa nad priepasťou zúfalstva, iste ťa prenesú do lepšej vlasti. Nesmúť ako tí, čo nemajú nádeje, lebo tí nemajú viery. Nemrhaj svoj čas a silu márnymi pokusmi odhodiť jarmo utrpenia alebo ešte márnivejšou námahou premeniť túto zem na raj a tu si zariadiť nebo; skôr by sa mohlo podariť trpkosť všetkých morí premeniť v sladkosť!
Jedna je vlasť, jedna je šťastná večná blaženosť, jeden je sobotný odpočinok pre boží národ (K 2id. 4, 9). Všetko toto je však na druhej strane a cesta k tomu vedie po skalnatej pôde, po tŕní a bodľačí, slzavým údolím a priesmykom smrti. To mi hovorí moja viera, to mi hovorí moje vlastné srdce, to mi hovorí celé stvorenie, ktoré sa ako by tisícimi hlasmi a tisícimi ramenami dožaduje vykúpenia a oslávenia. Tak chcem i ja potešený pokračovať na ceste utrpenia; ona vedie k cieľu! Dobrotivý Boh ma na nej občerstvuje kalichom milostí. Nádej mi je silnou podporou a keď raz životné utrpenia dosiahnu vrchol v smrteľných bolestiach, potom bude blízko koniec. Ak s božou milosťou dobre skončím, tak dôj-dem do vlasti — i keď okľukou cez očistec — a raz budem ja, ja sám šťastlivým svedkom toho, ako vyjde zo svojich bolestí celé stvorenie znovuzrodené v rajskej kráse a z oslávenej zeme dostanem ako čestný dar oslávené telo a vojdem navždy do slávy svojho Pána, Viera sa stane nazieraním, túžba videním a s úžasom a pokorou vyslovím ešte raz slovo apoštola: Naozaj, trápenia minulého života nie sú hodné tej slávy, ktorá sa teraz zjavila.
P. W. Keppler: Homilien und Predigten, II. Preložil: Rudolf Hodál.

Nedeľa V. po Sv. Duchu.

Rudolf Hodál

Ako máme pracovať za kráľovstvo Kristovo?
Sv. Peter v dnešnej epištole nám ukazuje cestu, čo máme robiť, aby sme boli od Boha požehnaní. Odporúča lásku a skutky lásky k bližnému.
Nebudem dnes hovoriť, ako máme prejavovať svoju lásku k bližnému skutkami telesného milosrdenstva, ale ako máme pracovať za kráľovstvo Božie v získaní duší pre Krista.
Minulú nedeľu sme rozjímali o tom, že všetci sme povinní pracovať za Krista a jeho kráľovstvo, všetci musíme byť apoštolmi Kristovej veci. Nesmieme sa uspokojiť, že sami sme dobrí, ale aj iných musíme sa usilovať pritiahnuť ku Kristovi:
1. príkladom, 2. slovom, 3. skutkom, 4. modlitbou.
Pozrime sa do nepriateľského tábora. Tam niet odpočinku, tam je čulosť, bdelosť, pracujú podľa plánov, disciplinovane, ochotne a usilovne. Majú svoju sieť roztiahnutú v každom prejave života, majú svoje noviny, knihy, kiná, divadlá, zábavné miestnosti, majú svoju vedu; zakiaľ oni plánovité, bez huku pracujú, my katolíci spíme, sme oddaní rojčeniu.
Kristus Pán krvou sa potil na hore Olivovej pred svojím umučením, ale potí sa stále krvou i dnes, jeho nepriatelia i dnes takou neústupnosťou a obozretnosťou pracujú, ako pracoval Judáš, zakiaľ jeho učeníci spali. Mali by sme sa len málo obzrieť a počuli by sme výčitky Pána, obkľúčeného nepriateľmi: Vy spíte? Vy katolíci spíte? Pozrite sa, akí čulí sú moderní Judáši!
Áno, vidíme, Pane, tvojich nepriateľov, počujeme ich strely, preto musíme si stať do radov tvojich apoštolov, ktorí nielen sa modlia, aby kráľovstvo tvoje prišlo, ale ktorí láskou naplneným srdcom, slovom, skutkom, modlitbou napomáhajú príchod tvojho kráľovstva a jeho rozšírenie.
1. Buď apoštolom príkladu. Požehnaná sila sála z dobrého príkladu, šíri sa široko-ďaleko. Náš život má byť horiacou sviecou, ktorá rozširuje svetlo v tme, a svieti všetkým, ktorí sú okolo. Náš dobrý príklad pôsobí, ako magnet a ukazuje, že kresťanom byť znamená toľko, ako prežívať tuzemský život na vyššej, šťastnejšej, spokojnejšej životnej úrovni. Rozhodne neoceniteľnou reklámou kresťanstva je podľa viery žijúci človek, otec, matka, mladík, dievča, roľník, robotník, úradník, profesor; ktorý rozumie sa svojmu povolaniu, ale pritom je verným dieťaťom svojej viery.
Keď takýto človek s hlbokou zbožnosťou ide ku sv. pirjímaniu, keď s precítenou zbožnosťou je prítomný na sv. omši, keď ohľaduplný je oproti chybám svojich spolubližných, prísny oproti svojim nedokonalostiam, čistý v rečiach, keď šťastný je v rodinnom živote, statočný v konaní svojich povinností a prác, ... z takého života priamo žiari dobrý príklad na ľudskú spoločnosť.
Pýta sa niekto: A sú dnes takí ľudia? Áno, sú. Mnohí? To už neviem. Buď i ty taký, bude ich o jedného viac, a bude ich ešte viac, keď sa iní na tvojom dobrom príklade povzbudia.
Mnoho, veľmi mnoho duší sa môže vrátiť zase k Bohu, ak povzbudení boli naším príkladom, bez toho, že by sme vedeli sami o tom. Len na poslednom súde s radosťou budeme vidieť medzi zásluhami naznačené i tieto. Bavorské knieža, Krištof rád sa modlieval v blutenburgskej kaplnke. Jedného dňa, vychádzajúc z kaplnky, stretol sa so statočným roľníkom. Dali so do reči a pýta sa ho, aké želanie má?
Väčšej veci i tak nemôžem žiadať od teba, pane, akú si mi preukázal, — hovoril roľník. — Čo som ti urobil dobrého? — pýta sa knieža. — Syn môj, pane, dlhé roky chodil po ceste hriechu, darmo som ho prosil, nemalo účinku. Raz ťa zbadal vojsť do kaplnky, ticho išiel za tebou, a keď ťa videl v zbožnej modlitbe, zmenil sa, iným človekom sa stal, — dokončil roľník.
Dvaja misionári americkej sekty prišli do Londýna, a aby mohli prehovoriť čím väčšiemu zástupu, prenajali si v Londýne veľkú sieň Albertshall, do ktorej sa vmestí 15.000 ľudí. Kazatelia rečnili ohnivo, Jeden z nich zvolal: „Kto cíti hlas Boží vo svojom srdci, nech vstane a pristúpi sem. Kto chce prísť k Bohu? Nastalo ticho medzi ľuďmi. Nik sa nehnul. Zrazu sa jeden ozve: Ja, ja chcem! — Jeho príklad nasledovaly hlasy jeden za druhým, a o chvíľu celá sieň volala: Ja, ja chcem prísť k Bohu. Takýto účinok má dobrý príklad.
Zapamätajme si, že náš dobrý príklad vtedy priťahuje, keď najmenej si myslíme. I my môžeme tak pochodiť, ako isté malé dievča v nemocnici, ktoré lekári chceli operovať. Operácia bola ťažká a nebezpečná, museli dievča uspať. Lekár prv než by bol začal dievča uspávať, hovoril jej: Teraz ťa uzdravíme, vieš, ale najprv musíš spať. „Tak, keď musím spať, pomodlím sa večernú modlitbu." A dievča kľaklo na operačnom stole a pomodlilo sa celú večernú modlitbu, ako sa doma modlievalo, hlasne pred lekármi. Lekári boli dojatí a jeden neskôr sa priznal: Od 30 rokov teraz som sa modlil po prvé.
Hľa účinok dobrého príkladu. Apoštolovať dobrým príkladom je prvým krokom v boji za kráľovstvo Božie, ale samo by nestačilo,
2. musíme apoštolovať i slovom.
Ani nemyslíme, koľko príležitosti je dnes slovom brániť vec Kristovu. Nikdy sa azda toľko nekritizovalo, ako dnes. Kritizujú, ohovárajú, osočujú tie najsvätejšie veci. Po krčmách koľko sa porozpráva na vieru, na Cirkev. Sú to skoro vždy katolíci, ale takí, ktorí sa azda nevedia pomodliť Otčenáš, ktorí žijú v cudzoložstve, civilnom manželstve, ktorí prestali sa modliť, svoje kresťanské povinnosti konať.
Collins, známy a zátvrdlivý neverec, stretol sa s robotníkom, idúcim do kostola. Veľký, alebo malý je ten tvoj Boh? — pýtal sa ho posmešne.
— Tak, veľký je, že do tvojej hlavy sa nezmestí a tak malý, že v mojom srdci môže prebývať." — A neverec sa priznal, že nijaký najučenejší dôkaz nenechal v jeho duši tak mocný účinok, ako pádna odpoveď robotníkova.
Na severoamerickej univerzite v Cambridge pôsobil profesor dejín Róbert Bord. Bol medzinárodne uznanou autoritou. Bol obľúbený a jeho prednášky mnohí navštevovali. Raz po skončení prednášky, predstúpila pred neho jeho poslucháčka a povedala mu: Pán profesor, čo ste dnes o katolicizme hovorili, je mylné. Som katolíčkou, poznám svoju vieru, som si istá, čo ste hovorili, práve opak je pravdou."
Na profesora nemilo účinkovaly slová poslucháčky, ale prisľúbil, že vec si dôkladne preštuduje.
Štúdium ho priviedlo nazpät do Cirkvi, ako 42 ročný dal sa študovať bohoslovie a dnes pôsobí, ako katolícky kňaz v USA.
Hľa, aký následok má slovo, povedané na obranu viery.
3. „Neustávajme dobré robiť", tak hovorí sv. Pavol v liste ku Gal. 6. 9. a v liste ku Tes. I. 5. 14. takto napomína: Napomínajte nepokojných, potešujte malomyselných, podporujte nevládnych, buďte naproti všetkým trpezliví. Hľaďte, aby nikto neoplácal zlým za zlé, ale vždycky sledujte, čo je dobré vospolok a pre všetkých.
Apoštolovať skutkami, to je prepotrebná požiadavka našej doby. V starom veku nevedeli všetci čítať, preto starali sa o nich tak, že hlavné pravdy viery namaľovali na stenu, na okná kostola, aby tak mohli vyčítať hlavné pravdy viery. Dnes podobné časy žijeme, dnes mnohí neveria ani Písmu svätému, ale veria v život premenenú bibliu, t. j. keď podľa svojej viery žijeme. Tak už nemajú príčiny odporovať.
Nech sme akéhokoľvek povolania a zamestnania, tam, kde nás Prozreteľnosť Božia postavila, konajme všetko, čo naše povolanie od nás žiada, čo naša sv. viera nám predpisuje. Buď dobrou, milujúcou matkou, starostlivým otcom rodiny, dobrým manželom, maj účasť i na podnikoch spoločných, cirkevných.
4. Konečne prišli sme k najpotrebnejšiemu spôsobu apoštolovania, k apoštolátu modlitby.
V Pošle, Kat. misiách aj v iných časopisoch sú na každý mesiac označené úmysly, na ktoré sa majú katolíci modliť celý mesiac spolu so sv. Otcom. — Drahí moji, koľko krásnych úmyslov je, na ktoré sa môžeme modliť každodenne a tak napomáhať príchod kráľovstva Božieho. Sme akísi malého rozhľadu. My vidíme vždy len seba, svoje záujmy, len tie sú predmetom i našich modlitieb. Nezabúdajme sa modliť za bludárov, za inovercov, za ich obrátenie, za kňazské povolania, za kňazov, za misionárov, za ťažko chorých, za obrátenie hriešnikov. Najmä modlime sa za víťazstvo Cirkvi.
Modlitba je veľkou zbraňou v našich rukách, keď sa vieme stále a vytrvale modliť.
Známou vecou je, že niektoré štáty vedú súboj v rádie. Keď niektorý štát vysiela zprávy iný štát urážajúce, tak tento druhý štát na dĺžke vln prvého štátu vysiela hučanie, aby tak prekazil nepravdivé reči, osočujúce plány prvého.
I my môžeme sa ozvať, vidiac plány nepriateľa. Nech akokoľvek opovážlivé urážajú Cirkev, Boha a záujmy Božie, my svojím rádiom, svojou vrúcnu modlitbou môžeme prekaziť ich plány.
Predstavme si, čo sa robí na celom svete. V tomto okamihu koľkí hrešia, urážajú Boha, koľko duší je vystavených pokušeniu k hriechu, a ja im pomôžem modlitbou. Koľkí ležia na lôžku v bolestiach, — a môžeme im pomôcť modlitbou. Koľkí naši spolubratia kresťania teraz v tomto okamihu musia trpieť za vec Kristovu, koľko plánov sa v tomto okamihu kuje proti Cirkvi — a ja, ty môžeme zasiahnuť do ich úmyslov a plánov svojou modlitbou.
Raz Pán Ježiš vyučoval, mal pred sebou veľký zástup ľudu. Dokončil svoju náuku a v zástupe razila si cestu jedna žena a s veľkým nadšením volala: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil a prsia, ktoré si požíval." A Pán Ježiš dodal: „Ba, čo viac, blahoslavení, ktorí počujú slovo Božie a zachovávajú ho." (Lk 11, 28.).
I my sme počuli slovo Božie, že čo žiada od nás Boh a jeho kráľovstvo, aby ono napriek pekelným mocnostiam, útočiacim proti nemu, sa rozširovalo víťazne na celej zemi.
Toto je našou povinnosťou a keď sa modlíme slová „príď kráľovstvo Tvoje", precítime v nich i našu povinnosť, aby sme slovom, životom, príkladom a modlitbou zúčastnili sa na jeho príchode, a aby mnohí skrze nás našli cestu do kráľovstva Kristovho. Amen.

Nedeľa VI. po Sv. Duchu.

Dr. Jozef Ligoš

Už oddávna boly mysle židovského ľudu naplnené jediným menom, menom — ako sa mnohí domnievali — syna chudobného tesára nazaretského Jozefa, Ježišom. Nie, také divy robiť, tak hovoriť, ako On hovorí a byť obyčajným človekom, to je nemožnosť — tak vŕtalo nejednému v hlave. Títo ľudia neskazeného, farizeizmom neotráveného srdca, nemohli Spasiteľovi odolať. Boli Ním očarovaní. Mužovia zanechajú svoje loďky, siete, svoje pluhy, odkladajú kosy, ženy opúšťajú svoje domy, prácu a ako zhypnotizované, všade idú za Ježišom. Ale ani pokryteckým farizejom a zákonníkom to nedá pokoja. Keď vidia toľkým zástupom obkľúčeného Ježiša, pripoja sa i oni, lenže nie, aby počuli jeho Božské rady a nimi sa spravovali, ale aby ho podchytili v slove a tak ho mohli obžalovať pred velradou. Hľa, i dnes je ako na nejakom veľkom odpuste. Okolo štyri tisíc ľudí, mužov i žien, starcov i detí tiesni sa okolo Ježiša a dychtivé hltá každé jeho slovo. Káže. Syn Boží káže. Ako dlho? Tri — tri celé dni podáva im nové učenie, učenie lásky, učenie, o akom ich kňazi nemajú ani pochopu. Káže. Kde? Nie v meste, nie v dedine, ale ďaleko od huku a zloby sveta, na púšti. Tri dni obkľučujú poslucháči tohto podivuhodného Kazateľa, tri dni zabúdajú na svoj dom, na prácu, na deti, na polia. Prvé exercície. Kazateľ dokončil. Však už je čas. Zmrákalo sa. Nastáva večer. Sám Božský Učiteľ musí zakročiť. Poslucháči? Tí by boli ochotní Ho ešte i ďalšie tri dni počúvať. To však je nemožné. Musí skončiť. Musí si poslucháčstvo odpočinúť, áno, musí sa i nasýtiť. Už sú vyhladovelí. Za Kristom sa hrnuli do pustatiny, ako šialení. Nemysleli, že sa toľké časy zdržia. Domnievali sa, že sa hneď vrátia, a preto nevzali si so sebou nijakú potravu. Teraz čo robiť? Rozkázať im, aby si sadli a sa občerstvili? Však nič nemajú so sebou. Rozpustiť ich lačných domov? ,.Zahynú na ceste, lebo niektorí z nich prišli z ďaleka." (Mk 8, 3.). Poslať učeníkov nakúpiť chleba? Nemajú peňazí, cesta i do najbližšej dediny je ďaleká. Ťažké položenie. Ľud hladuje pre Slovo Božie, pre Krista. Zaslúži si preto, aby bol aspoň od toho, pre ktorého trpí, poľutovaný. A Ježiš to i robí. „Ľúto mi je zástupu; lebo hľa, už tri dni zotrvávajú so mnou a nemajú čo jesť." (Mk 8, 2.).
Milí bratia a sestry! Čo vám prišlo na um pri vyprávaní tejto udalosti, ktorá toľko svedčí o nežnej láske Božej k ľudstvu? Či nebadáte, že žijeme v podobnej situácii, ako ľudia na púšti, spomínaní v dnešnom evanjeliu? Bratia, i my hladujeme. Nedostať múky, chleba, nedostať tých najpotrebnejších článkov životných. Ba iste horšie je s nami. vPožiar vojny, o ktorom sme toľko dôverovali, že obíde našu malú krajinku, rozhorel sa i u nás. Miesto bratskej lásky vštepovala sa už oddávna diabolská nenávisť. A strašné jej následky vidíme dnes. Brat brata zabíja. Sme všetci vo väčšej biede, ako spomínaní ľudia na púšti. Týmto Boh pomohol. A u nás? Kde je Boh, kde je Kristus? Či už nedbá o nás? Keď Kain zabil Ábela a jeho nevinná krv volala k nebesiam o pomstu, pomstil Boh na Kainovi túto vraždu strašným spôsobom. A dnes? Potoky nevinnej krvi volajú k nebesiam a Boh mlčí. Ak je Boh, môže sa pozerať na toto? Ak Boh je Otcom naším, môže sa dívať na svoje dietky, ako sa svíjajú v biede, hlade i v bolestiach? Či Boh už stratil srdce, stratil porozumenie, lásku ku svojim deťom? Kde je chyba? Kde je príčina dnešného hladu, vojny? Azda u Boha? Nie, nemožnosť, Boh, ako Otec náš, je i dnes nad nami. On veľmi dobre vie o všetkom, čo sa s nami robí. A nielen že zná, On je i všemohúci, On môže i pomôcť — a predsa pomoc táto akosi neprichádza. Kde je teda príčina dnešného nešťastia? Mnohí ju hľadajú niekde inde. Azda i vy ste už niekedy počuli, lebo i sami hovorili toto: Vláda, predstavení nášho štátu sú všetkému na príčine. Jeden človek je zodpovedný za to, čo sa dnes s nami robí. 0 blázon! Či nepamätáš, že Boh ústami Kristovými vyhlásil, že stará sa i o vrabce, poľné ľalie, že bez Jeho dovolenia ani jeden vlas na hlave sa nám neskriví? A títo niekoľkí smrteľníci, predstavení štátu, že by mohli niečo urobiť oproti úmyslom všemohúceho Boha? Vieš teda, kto posiela, alebo aspoň dopúšťa vojnu a biedu? Boh, jediný Boh a nikto iný. A vieš prečo? Pre nič iné, ako pre mnohé hriechy, ktoré sa v poslednej dobe kopily až k nebesiam a volaly k Bohu o pomstu. Ak chceme teda vedieť hlavnú príčinu dnešnej biedy, musíme všetci napred hlavu skloniť, biť sa v prsia a povedať: moja vina, moja najväčšia vina.
Ale viďme ďalej, ako si Kristus pri rozmnožení chleba počína!
Robí tak, ako keby si nevedel rady. I apoštoli Ho tak rozumejú. 4000 ľudí na púšti opatriť chlebom, to je nemožnosť. „Odkiaľže bude môcť ich kto nasýtiť chlebom tu na púšti?" (Mk 8, 4.). Ako by to ani neboli apoštoli, ale nejakí zátvrdliví neverci. „Odkiaľže" — stále im v hlave hučí. Teda zabudli na to, že majú všemohúceho Boha medzi sebou, celkom im vymizlo z hlavy, ako práve pred nedávnom uzdravil ženu pohanku a hluchonemého. Len na seba, len na ľudskú pomoc počítajú. Krista poprosiť, aby On so svojou všemohúcnosťou zakročil, to im ani na um nepríde.
„Koľko chlebov máte?" odrazu zaznie z úst Spasiteľových. Apoštoli túto otázku čakali. Už predtým pochodili od jedného poslucháča k druhému, dôkladne sa povyzvedali na potravu, ale s takým výsledkom neboli nijako spokojní. Preto zprvoti sa nechceli Spasiteľovi ani zmieniť o výsledku svojej prehliadky. Až na Jeho výzvu smutne odpovedali: „Sedem" — „ale, čo je to pre toľkých ľudí?" tak asi pridali, ako pri druhom rozmnožení. A Ježiš prijíma chleby a rozkáže zástupu, aby sa rozložil.
Zastavme sa na chvíľu pri tomto podivuhodnom počínaní Ježišovom! Prečo sa pýta na chleby? Prečo ich berie, žehná a rozdáva? Ci bol na ne odkázaný? Mal na púšti dosť kamenia. Nemohol tie premeniť na chleby, ako mu to pred nedávnom radil satan? Ale ani tie nepotreboval. Ten, ktorý celý svet z ničoho vytvoril, nemohol tiež razom 4000 chlebov stvoriť? Ľahko i to mohol učiniť. A predsa berie od chlapca sedem jačmenných chlebov, tie žehná, tie rozdáva. Berie si pomoc ľudskú, čím chce učiť túto pravdu: pričiň sa, človeče, a Pán Boh ti pomôže!
A potom ešte jednu. Boh do týchto siedmych chlebov položil výživu pre 4000 ľudí. Tak často to robí i teraz. Sme na púšti tohto života. Všetci sa vrátime do svojej otčiny, do večnosti. Na púšti tohto života treba jesť. Dobrý otec, dobrá matka, keď vyprevádza svoje dieťa niekde na cestu, zásobí ho potravou. Boh, ktorý je vzorom tej najväčšej starostlivosti a lásky rodičovskej, tiež dal nám potravu, aby sme na ceste do večnosti nezahynuli. Dal potravu pre dušu, chlieb anjelský, samého seba vo Sviatosti Oltárnej, dal chlieb i pre telo, dal bohatstvo, majetky, peniaze, úrodu. Ale zvláštne. Nedal to každému. Dal len niektorým, ako by starším synom svojim, bohatým, zámožným ľuďom, dal i predstaveným jednotlivých miest i dedín, dal do ich rúk chlieb i pre mladších ich bratov, pre chudobných, núdznych. A beda tomu, kto by si tieto majetky, tieto chleby, určené pre spoločný blahobyt, prisvojil a trikrát beda, kto by, či už svoj, alebo spoločný majetok premárnil. Viete, prečo u nás, ba i na celom svete panuje hlad, bieda? Jeden zadržuje, jeden hrabe, čo patrí druhému. I keď sme proti krajnému, krvavému komunizmu, ktorý všetko ničí, lebo ten sa protiví samej prirodzenosti ľudskej, to neznamená, že tým zastávame beštiálnych kapitalistov, zbohatlíkov, ktorí chcú ťažiť pre svoje vrecká i z dnešnej biedy, nešťastia, vojny, to neznamená, že tieto zvery v ľudskom tele, ktoré chcú zbohatnúť z krvi svojich bližných, zo slz vdov a sirôt, z hladu biednych a trpiacich, sa budú môcť schovávať pod plášť ochrancov kresťanstva. Nechcel by som sa zodpovedať z týchto zločinov pred večným Sudcom, nechcel by som počúvať pred Jeho súdnou stolicou žaloby chudobných, ukrivdených: „Spasiteľ, Ty si dal do opatery náš chlieb tomuto človekovi, on mal nás živiť, on mal sa starať o celé mesto, o celú dedinu, ba azda i krajinu a hľa, s niekoľkými všetko premárnil. Ty si mohol ten majetok požehnávať, svojím požehnaním rozmnožovať, ale on Ti ho neponúkol, on ho premrhal."
Ale viďme, čo sa ďalej stalo!
Na rozkaz Spasiteľov ľud si posadal. Čo len asi chce urobiť? Všetci čakajú, že sa musí niečo zvláštneho stať. Ticho, hrobové napätie. Ježiš berie sedem chlebov, pozdvihne oči k nebesiam, odbaví vďaky, požehná chleby, láme ich, podáva svojim učeníkom a rozkazuje, aby predložili zástupu. Ježiš láme čím ďalej, tým viacej a chleba neubúda. Každému sa dostane. „A mali i niekoľko rybyčiek; i tie požehnal a kázal im predložiť. A jedli a nasýtili sa a z odrobiniek, čo pozostalý, nasbierali za sedem košov." (Mk 8, 7—8). Hľa, výsledok požehnania Božieho. Zo siedmych chlebov nasýti sa 4000 ľudí a ešte sa nasbiera sedem košov odrobiniek.
Ako by to ináč vyzeralo, keby i na našom chlebe i na bohatstve tohto sveta spočívalo požehnanie Božie. Nebolo by toľko chudobných, nebolo by hladujúcich. Ale chlieb náš býva prekliaty. Ešte sa len semeno seje do zeme a už je s ním zasadené i bohorúhanie, kliatby, žne sa, kladie sa do stodôl, ale s hnusnými, špinavými slovami. Pri mlátení, mletí, pečení iste tiež nie je sprevádzané modlitbou. A konečne, kto tento chlieb berie do rúk? Často sú to ruky ovešané cudzím majetkom, pošpinené nečistými hriechami, často sú to ústa zohyzdené klianím, nemravnými slovami, žartami. Môže takýto chlieb byť požehnaný?
Ó dajte si záležať, drahí bratia i sestry, aby pri zázraku rozmnoženia chlebov, ktorý sa odohráva každý rok na našich poliach, boli ste tak účastní, ako týchto 4000 ľudí. Hľadajte najprv kráľovstvo Božie, počúvajte s takou oduševnenosťou evanjelium, ako ho oni počúvali, nepoškvrňujte si ruky svoje cudzím, či už súkromným, alebo spoločným majetkom, dávajte s takou ochotou chudobe zo svojho majetku, ako dal spomínaný chlapec sedem chlebov samému Kristovi a konečne, často zvolávajte požehnanie Božie na svoje role, na svoj majetok, na svoj chlieb, lebo bez Božieho požehnania, márne ľudské namáhania! Amen. Dr. Jozef Ligoš.

Nedeľa VII. po Sv. Duchu.

Dr. Jozef Ligoš

Homília na VII. nedeľu po Sv. Duchu.
Naše dnešné evanjelium je výstražnou tabuľou, ktorú vztýčil Pán už v prvej svojej veľkej reči na hore blahoslavenstva a na ktorú obracia každoročne sv. Cirkev náš zrak. Dve výstrahy sú na nej: varujte sa pred falošnými prorokmi, nebuďte sami sebe falošnými prorokmi; dávajte si pozor pred pokrytcami, nebuďte sami pokrytcami; neklamte sa a neusilujte sa Boha oklamať, keď hovoríte: Pane, Pane, ale neplníte božiu vôľu!
Čo je jasnejšie a srozumiteľnejšie nad závažné vety tohto evanjelia, plného múdrosti a skúsenosti? A predsa je málo evanjelií, ktoré by boly tak nepochopené a zaznávané ako toto. Áno, verte mi; falošní proroci zneužívajú pre svoje ciele práve porovnania o strome a jeho plodoch, ktoré je práve proti nim zamerané a s neho sa usilujú trhať ovčiu vlnu, aby ňou zakryli svoju vlčiu prirodzenosť. Varujte sa pred falošnými prorokmi, otvorte oči, aby ste zbadali ich falošnosť a usilujte sa so mnou zistiť pravý smysel porovnania.
Strom so svojimi dlhými koreňami, so svojím do výšky vzpriameným kmeňom, so svojou korunou, ktorá sa vyšvihuje čo najvyššie proti slnku, so svojimi výhonkami, vzrastom a zánikom je prastarý obraz človeka. Aj Spasiteľ ho užíva a rozlišuje vo veľkej záhrade ľudstva dobré a zlé stromy s dobrým a zlým ovocím. Dobrý strom nesie dobré ovocie, zlý strom zlé ovocie! To je zákon skúsenosti, ktorý prenáša Spasiteľ zo zemskej oblasti do ľudského života. Hneď však mení túto skúsenosť na vždv platný základný zákon prírody: nie je to náhoda, je to vnútorná nevyhnutnosť, že dobrý strom prináša dobré ovocie, zlý strom zlé. Dobrý strom nemôže prinášať zlé ovocie a zlý dobré, lebo ovocie nie je len niečo vonkajšieho na strome, ale je účinkom jeho vlastnej podstaty, jeho vnútornej prírody, jeho šťavy a sily. A preto: dobrý strom, dokiaľ zostane dobrým, musí niesť len dobré ovocie, zlý strom zas. dokiaľ zostane zlým, bude niesť len zlé ovocie. Hlavnou otázkou teda je: ktorý strom je dobrý v Kristovom smysle? Hneď prídu falošní proroci a v rozpore s celým kresťanským učením a skúsenosťou hlásajú: každý strom je podľa svojej prirodzenosti dobrý, úplne zdravý, prirodzený podklad je dobrá pôda a prirodzené ovocie je dobré ovocie. Treba ho len ponechať prirodzenému vývoju (najviac ak by sme ho trocha zošľachtili vzdelaním a osvietením a obstrihali celkom divé výhonky), treba v ňom nechať voľne sa vyvýjať šľachetnú ľudskosť a samo od seba zjaví sa dobré ovocie na úžitok a česť jeho i spoločnosti. Nechajte strom, akým je — privolávajú nám — nerobte márne a ničivé pokusy zlepšiť jeho stav, presadiť ho z prirodzenej pôdy do domnele nadprirodzeného podkladu náboženstva a nežiadajte od neho nadprirodzené ovocie! Prirodzená morálka, prirodzená mravnosť, prirodzené mravné úsilie s čisto prirodzenými silami a cieľmi, prirodzená humanita — to je nové evanjelium, ktoré dnes hlásajú a horlivo propagujú jednotlivé spoločnosti a sdruženia.
Neverte im! Sú to falošní proroci, ich ovocie ich prezrádza! Nie je pravdou, že človek, celkom ponechaný sám na seba a na svoj prirodzen vývoj, stane sa dobrým stromom a prinesie dobré ovocie. Nie je pravdoi že je už od prírody neskazený, čnostný, alebo že sa môže takým stať ce kom prirodzenými silami. Čisto prirodzená mravnosť bez viery, bez mih sti, bez Boha vedie, ako nás učí skúsenosť, obyčajne k najväčšej prot prirodzenej nemravnosti. „Zdravá smyselnosť", ktorou sa tak honosia ! ktorú tak chránia, je podľa správneho náhľadu nezdravou a jej ovociu ' sú hnisavé vredy.
Falošní proroci! Chcú trhať hrozno š tŕňov a figy s bodľačia! Ak to robia? Veľmi jednoducho; zlo nazvú dobrom, zakázané dovoleným náruživosť čnosťou; trnky a tŕne si cenia ako vzácne hrozno a nepožíva teľné hlavičky na bodľačí ako sladké figy. Poznáte ich po ich ovocí! Ak je ich ovocie a ovocie ich učenia? Azda niektoré prirodzene dobré skutky, ktoré však nemajú hodnoty pred Bohom a ceny pre večnosť! I takých skutkov je u nich málo; možno ich spočítať podľa slov proroka tak ľahko, ako plody na otrasenej olive: dva alebo tri plody na vrcholci, štyri alebo päť na konároch (Iz. 17, 6.); okrem toho divé plody, plané jablká, plody, ranené červíkmi nekalých úmyslov, mrzkej ziskuchtivosti, prázdnej márnivosti, a ešte okrem toho sodomské jablká skutkov tela.
Ktorý strom je dobrý v Kristových očiach? Nie prirodzený človek, aký vyšiel z matkinho lona a prišiel na svet, lebo je v koreni chorý a v špiku skazený dedičným hriechom! Nie, človek nie je dobrý od narodenia, dobrým sa musí stať znovuzrodením! Kresťan, znovuzrodený sv. krstom, ospravedlnený a posvätený Duchom Sv., to je ten nový človek, ktorý je utvorený podľa Boha v spravodlivosti, svätosti a pravde. (Efez. 4, 24.). To je dobrý strom, ratolesť pravého stromu života (Zjav. 2, 7; 22, 2.), ušľachtilej révy, zasadenej do pôdy ľudstva, pravého viniča, Ježiša Krista. Kresťan je presadený z ríše hriechov, z otrávenej pôdy nevykúpeného sveta do božej ríše, do životnej pôdy spravodlivosti; z tejto pôdy saje životnú silu milosti a rozprestiera svoju korunu v nebeskom svetle. On je tým zošľachteným človekom a jedine jeho milosťou očistenia pohnutá a oplodnená prirodzenosť môže prinášať ovocie.
„Ovocie — to je hlavná vec! Strom sa poznáva po ovocí a nie po lístí a kvetoch. Dobré ovocie — dobrý strom; zlé ovocie — zlý strom!" Falošní proroci sa chopia aj tohto Spasiteľom predstaveného podkladu, naoko ho uznávajú, v skutočnosti však prekračujú pravdu. Myslia si, že môže vyznieť proti nám a našej Cirkvi. „Žiadame skutky" — kričia, — „žiadame činnosť, ktorá prinesie ľudstvu úžitok; vy však mrháte čas a silu, keď prinášate iba lístie a kvety vo forme nekonečných cvičení v zbožnosti a náboženských úkonov, vo forme vieroučných otázok, zbytočných prejavov viery a zbožnosti, keď hovoríte: Pane, Pane! Ovocie, nie listy a kvety! Uznávame ovocie účinnej lásky, ale ušetrite nás lístia a kvetov modlitby, obradov, prejavov viery, to je bezcenné!" Zdá sa, že to hovoria v Kristovom duchu; v skutočnosti je to však len zneužitie Kristových slov na zakrytie nekresťanského ducha a smýšľania; je to iba ovčia vlna na zahalenie dravého vlka. Zdá sa to byť múdrou rečou. Änor je tak múdra, ako keď niekto pristúpi k stromu, ktorý sa skveje ozdobou lístia a kvetov a povie: „Aký to neužitočný strom! Nádherné listy a kvety, ktoré sú na nič; odtrhnite listy, zničte kvety, aby sa stal užitočným stromom, ktorý prináša iba ovocie." To je múdrosť, nad ktorou sa každý usmeje a pokladá ju za hlúposť! Či z toho, že je ovocie rozhodným činiteľom pri ocenení stromu, nasleduje, že sú listy a kvety bezcenné? Či z toho, že nie každý, kto hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, nasleduje, že vôbec nie je dovolené hovoriť: Pane, Pane?
Ó vy, ktorí s podceňovaním súdite o viere a vyznaní viery, vy, ktorí z plnej čiaše vylievate svoj posmech na zbožné ženičky, na cvičenia v zbožnosti, ktorí účasť na bohoslužbách pokladáte za zbytočnú a zdôrazňujete len skutky a činy, vy ste bláznivými falošnými prorokmi, prezrádzate nedostatočné poznanie človeka a slabý pohľad do jeho vnútornej dielne, v ktorej vznikajú dobré skutky a činy!
Už i samo porovnanie o strome by sa mohlo ubrániť proti vášmu omylu. Kde je strom, ktorý prináša ovocie bez lístia a kvetov? Ak je strom na jar bez lístia a kvetov, či nevieme celkom iste, že v lete neprinesie ovocia? Listy a kvety sú nevyhnutným predpokladom pre každé ovocie' Neskazený strom prejaví svoje zdravie predovšetkým tým, že mu koreňmi vystupujúca, kmeňom a konármi kolujúca životná sila utká bohatú krásu kvetov. Nie je to iba na ozdobu, je to potrebné pre život stromu; lebo listy sú pľúcnymi peruťami, ktorými vdychuje svetlo a vzduch. Na jar sa zjavuje aj kvetnatý závoj a ten je tým menej iba na ozdobu; kalíštek kvetu prináša zárodok a klíčok plodu.
Tak i človek! Ak je mravne zdravý, tak vykvitne jeho zdravie a zakvitne dobrými myšlienkami, pocitmi a slovami a to nie je neužitočné, lebo z dobrých myšlienok a slov klíčia dobré skutky; zakvitne bohatým životom modlitby a to nie je neužitočné, lebo v modlitbe vdychuje duša silu. druhého sveta; zakvitne dobrými rozhodnutiami a predsavzatiami a to je plodný počiatok dobrých skutkov.
Preto, milí kresťania, nedajte sa mýliť falošnými prorokmi! Hovorte Spasiteľovi: „Pane, Pane", slovom a srdcom sa k Nemu priznávajte, milujte každodennú modlitbu, vzbudzujte dobré myšlienky a nábožné city! Všetko to je potrebné a pre prinášanie ovocia nepostrádateľné. To však ešte nestačí; nesmieme zostať pri listoch a kvetoch! Naozaj k jarnému zakvitnutiu musí pristúpiť dozretie ovocia! Denné skutky musia sa stať dobrým úmyslom, dobrým ovocím; nesmie chýbať ovocie ducha, ktoré uvádza apoštol: láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, dobrotivosť, dobrota, shovievavosť, krotkosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota (Gal. 5, 22); nesmieme byť ako vinica Izraela, o ktorej čítame u prorokov, že má bohaté listy (Ozeáš 10, 1.), neprináša však hrozno, ale plánky.
Ó kiež by sme boli všetci dobrými stromami s dobrým ovocím! Hľa, tu pred mojimi očami je celý les ľudských stromov. Ó kiež by to boly všetko dobré stromy s dobrým ovocím! Tak sa mi zdá, ako by Pán prechádzal sa svojou záhradou, prehliadal stromy a jeden po druhom ich značil. Tento a tento, hovorí, je dobrý strom; teší ma svojím zrelým ovocím; čoskoro pošlem svojho služobníka, smrť, a presadím ho zo záhrady tohto dočasného života do svojho raja, lebo si to zaslúži. Tu a tam — dobré stromy, úrodné stromy, ale majú mnoho zbytočného dreva, náchylností a chúťok, mnoho jalových výhonkov márnosti a príchylnosti k svetu, mnoho lístia, prázdne kvety a málo ovocia; budem musieť prísť na ne s ostrým nožom nešťastia a navštívenia, aby priniesly viac úrody. — Tu hľa, čo je s týmto stromom? Už tretí rok prichádzam, hľadám ovocie na tomto figovom strome a nenachádzam — von s ním, načo zaberá miesto? (Lk 13, 7.).
Dovoľ, Pane, aby som sa prihováral zaň; zdrž sa, neklaď sekeru na jeho korene; nechaj ho ešte tento rok, azda prinesie ovocie! Pane, buď nám všetkým milosrdný; nakloň sa k nám, navštív svojou milosťou a ochraňuj vinicu, ktorú sadila Tvoja spravodlivosť! Bože, od ktorého pochádzajú dobré žiadosti, pravé rady a spravodlivé skutky, požehnaj nás a neodním nám svoju milosť, aby sme neprepadli kliatbe neplodnosti, ale daj, aby sme v Tebe a z Teba vyrástali, kvitli a prinášali ovocie pre večný život! Amen.

Nedeľa VIII. po Sv. Duchu.

Rudolf Hodál

Keppler: „Homilien und Predigten", preložil Rudolf Hodál.

Nedeľa VIII. po Sv. Duchu Všetci vydáme počet zo statkov nám sverených.
Pán Ježiš pred započatím svojho verejného účinkovania, pokúšaný bol od diabla k úcte zlata, slávy a moci, ktorú ukázal na bohatstve miest a krajov, rieknuc: Padni na kolená a klaňaj sa mi a toto všetko ti dám. Tak hovoril diabol a ukázal na bohatstvo sveta. Pán však odohnal ho: Odíď odomňa, písané je, len samému Pánu Bohu sa budeš klaňať. Koľkí ľudia vedia dnes s tou istou rozhodnosťou povedať: Odíď odomňa, satane!
a) Istý maliar, chcejúc znázorniť túžbu po zbohatnutí, namaľoval diabla. Pred ním stoja zástupy, dvíhajú k nemu ruky, klaňajú sa mu a vyhlasujú ho za svojho pána.
Zlaté teľa, postavené kedysi pod vrchom Sinaj, má cez všetky veky svojich vyznávačov. Vtedy Mojžiš rozbil to teľa na prach a hodil ho do rieky. Rozbil modlu, ktorá bola zapieraním sľubu, ktorý pred niekoľko dňami urobil ľud. Mojžiš nevedel rozbiť zlaté teľa v srdci národa, túžba zostala v nich, a to nielen v srdci toho národa, ktorý mal veľké poslanie medzi národmi, ale i v srdciach všetkých, ktorých nepremenilo a nezo-šľachtilo učenie Kristovo: Nemôžete slúžiť Bohu a mamonu.
Pán Ježiš nevypovedal boj bohatstvu. On nezakázal túžiť po statkoch pozemských. Máme sa usilovať niečo si zaopatriť, myslieť na starobu, svojim dietkam niečo nechať, ale kresťan nesmie zapredať celý svoj život mamonu a zabudnúť na svoju dušu. Kresťan smie, má právo statočnou prácou si nadobudnúť pozemské statky. Nie je to zlé, keď má pozemské statky, ale to je zlé, keď ony nad ním panujú, keď majú nad ním moc. Pán Ježiš a s ním kresťanstvo zatracuje len nezriadenú túžbu, hriešny spôsob nadobúdania majetku, spojenú s lakomstvom a rozkošníctvom, túžbu a shon za majetkom, na ktorom lipne krv a slzy iných, a každý nespravodlivý spôsob nadobúdania majetku, či krádežou, lúpežou, klamstvom alebo podvodom.
Pápež Klétus v I. storočí zavolaný bol k cisárovi, ktorý mu ponúkol zo svojej pokladnice toľko peňazí, koľko by potreboval na výstavbu veľkolepého chrámu. Pápež zdráhal sa prijať peniaze a riekol: „Pán Boh chráň, aby som prijal peniaze, z ktorých tečie krv ubiedených." Cisár od hnevu sčerveňal na tieto slová, ale pápež vzal do ruky peniaz, rozlomil ho a hľa, peniaz bol znútra plný krvi. Tak hovorí legenda.
Nezáleží, koľko kto má, ale ako užíva majetok. Ježiš zatracuje toho, kto hriešnym spôsobom nadobúda majetok, kto lipne na peniazoch a majetku, ako Judáš, kto si neshromažďuje nijaké poklady pre kráľovstvo nebeské. Pán Ježiš hovorí: „Robte si priateľov z mamonu neprávosti", t. j. tuzemské poklady nemajú na nás žalovať, že sme jedine im slúžili, ale svojou dobročinnosťou máme z nich urobiť orodovníkov v nebesiach. Almužna, podporovanie ubiedených, môže byť kľúčom do nebeskej brány. (Lazár a boháč.)
b) Každá doba, pokiaľ poznáme dejiny ľudstva, v ktorej prišiel úpadok duchovného života, kedy poklesly čnosti, láska k práci, kedy znehodnotená bola česť, mala charakter mamonárstva. Charakterizovaly ju honba po bohatstve, rozkošníctvo, pôžitkárstvo, shonba za zábavami, vyžiť sa v každom ohľade. Touto neresťou bola zamorená i doba, v ktorej žil Pán Ježiš. Celým triedam ľudí, farizejom, saducejom, mýtnikom zlato bolo životnou túžbou. K nim hovorí Pán Ježiš, keď hovorí o nespravodlivom správcovi.
c) Správca bol obžalovaný u svojho pána, že jeho majetok márnotratné a nesvedomite spravuje. Hospodár rozhodol sa, že ho prepustí zo svojich služieb. Správca uľakaný, dopočuje sa, že pán zbaví ho úradu, čo teraz, uvažuje: „Kopať nevládzem a žobrať sa hanbím", hovorí sám sebe. Pracovať sa nikdy nenaučil, a žobrať predo dverrni tých, ktorým dlhý čas rozkazoval, bolo by hanbou.
Ako sa rozhodol? Ako sa postaral o to, aby bol zabezpečený hmotne, ak by ho pán prepustil? Utiekal sa k podvodu. Sfalšoval dlžobné listy a tak si zaistil bezpečnú ochranu u bývalých dlžníkov. Ak ho pán prepustí, prijmú ho oni z vďačnosti k sebe.
Vladár dozvedel sa o jeho nestatočnosti a evanjelium hovorí, že ho chválil, lebo konal opatrne . . . Na prvý pohľad divne znejú slová chvály. Ako to? Vladár pochváli nový podvod prepusteného správcu? My by sme čakali, žc ho dá chytiť a postaví ho pred súd.
Slová pochvaly nepatria činu, ale pochválil jeho starostlivosť o budúcnosť. Tak ako on pamätal na svoju budúcnosť časnú, takou obozretnosťou máme my pamätať na svoju budúcnosť večnú.
d) Pán Ježiš mal s týmto podobenstvom ešte iný, vyšší ciel na zreteli. Raz zavolá nás k sebe najvyšší vladár, Pán všetkých pánov, a povie: Vydaj počet zo svojho vladárstva! Ako zaistíme si jeho milosrdenstvo? Ako si zaistíme prístup do stánkov večných?
Dobrotivý Boh dal nám neoceniteľný dar, čas. Hovoria, že čas sú peniaze. Kresťan môže hovoriť, že čas je spasenie. Každú chvíľu môžeme spasenie získať, ale môžeme ho i stratiť. Krátučká chvíľa ľútosti a pokánia dá nám odpustenie, milosť a spásu; niekoľko okamihov hriechu vrhne nás do zatratenia a večnej záhuby. Každý deň môžeme rozmnožovať zásluhy a tak stupeň blaženosti zväčšiť, ale môžeme i hriechy hromadiť a večnosť učiniť zúfalejšou.
Mnohí čas premrhajú zbytočnými hovormi, hriešnymi rečami, zábavami, hriechom. Na všetko majú čas, len o svoju dušu sa starať nemajú času. Nemajú kedy sa pomodliť, nemajú kedy ísť na spoveď, nemajú kedy slúžiť Bohu.
Najlepšie poznajú cenu času duše zatratené. Keby úbohí zatratenci, hovorí sv. Ján Vianney, — mali čas, ktorý my mrháme, ako by ho využili! Keby len polhodinky mali, táto polhodinka by peklo vyľudnila.
Vladár v evanjeliu dobre, vlastne chytrácky využil čas svojho vladárstva, aby si zaistil budúcnosť. My musíme využiť Bohom nám darovaný čas tak, aby sme si zaistili večnú blaženosť. Amen.
Nedeľa X. po Sv. Duchu. O pravej zbožnosti.
Farizeji boli vážená židovská sekta a požívali u ľudí veľkej vážnosti a priazne. Pred ľuďmi sa robili zbožnými a dobrými, ale vo svojich srdciach boli hriešnikmi, lebo plní boli pýchy, zištnosti, ctižiadosti a pretvarovania. Preto ich Pán Ježiš nazval obielenými hrobmi. Zidia pochovávali svojich mŕtvych do jaskýň, alebo do chodieb, ktoré vykopali do zeme, hroby vymurovali kameňom a nabielo ich zafarbili, takže zvonku zdaly sa byť pekné, ale znútra plné hniloby. Takými dobrými a zbožnými zdali sa na vonok farizeji, vedeli sa pred ľuďmi ukázať spravodlivými, ale ich dušu zožieraly najrôznejšie hriechy. Na maličkosti dbali, malichernosti podľa litery zachovávali až veľmi úzkostlivo, ale z ťažkého hriechu nerobili si nič. Boli pyšní, akým bol i farizej v dnešnom sv. evanjeliu, nad iných sa vynášali, a inými pohŕdali. Keď konali niečo dobrého, úmyselne to robili pred ľuďmi, aby ich pochválili. Keď sa mali postiť, namazali si tváre, aby sa utrápenejšími zdali, ale v skutočnosti pôsty nezachovávali. Ustanovenia ľudské stavali nad zákon Boží, učili mnohé falošné náuky a hlásali falošné zásady, veľkú váhu kládli na staré podania a vonkajšie obyčaje náboženské, očakávali Vykupiteľa ako pozemského kráľa, a preto odporovali Pánu Ježišovi, ba prenasledovali ho. Slovo „farizej" znamenalo pôvodne muža nad iných vynikajúceho a od iných odlišného, nad iných vzdelaného a zbožného. Za časov Pána Ježiša rovnalo sa názvu „pokrytec." Preto Pán Ježiš hovoril učeníkom: ,,Ak nebude hojnejšia spravodlivosť vaša, ako zákonníkov a farizejov, nevojdete do kráľovstva Božieho." (Mt 5, 20.).
Aká má byť naša zbožnosť, aby sme sa Bohu páčili?
Musíme sa usilovať, aby naša zbožnosť bola všeobecná, vždy a všade sa musíme usilovať páčiť sa Bohu, vždy Bohu slúžiť a nikdy Ho hriechom neobraziť. Farizeji nekonali tak, a preto ich Pán Ježiš často karhal.
Farizeji reptali proti učeníkom Pána Ježiša, že jedli rukami neumytými, ale sami nedbali, aby duševnú čistotu si zachovali. (Mt 15, 2.).
Pán Ježiš v deň sobotný uzdravil človeka 38 rokov nemocného, a preto Ho vyhlásili za rušiteľa soboty a chceli ho odsúdiť, učeníci trhali v sobotu klasy, lebo boli hladní, farizeji však ich vyhlásili za rušiteľov soboty. Farizeji v sobotný deň dobytča z jamy vyťahovali, ktoré im tam padlo, ale v sobotu sa radili u najvyššieho kňaza Kaifáša, ako by mohli zabiť Pána Ježiša. To však za hriech nepokladali.
Pánu Ježišovi vyčítali, že je s hriešnikmi, že sa s nimi shovára, lebo len seba pokladali za spravodlivých, ale dušu svoju od hriechu nechránili.
Vo Veľký piatok, keď ráno viedli Pána Ježiša k rímskemu vladárovi Pilátovi, aby Ho i on odsúdil na smrť, nevošli do jeho domu, lebo podľa ich učenia boli by sa poškvrnili, ale v srdci horeli pomstou a len jednu túžbu mali, aby Pilát vyniesol smrteľný výrok nad najspravodlivejším.
Toto boli farizeji, takáto bola ich zbožnosť, a preto im hovoril Pán Ježiš: „Beda vám, vy pokrytci!"
Toto karhanie patrí i mnohým kresťanom, lebo v mnohom sú podobní farizejom.
Mnohý je úzkostlivý a myslí si, že keď vynechá čo len najmenšiu modlitbu, zhreší, ale pritom ohovára a iných posudzuje. Mnohý katolík zdá sa byť zbožným, chodí na služby Božie, modlí sa, ale pritom žije v tajných hriechoch. Mnohé dieťa, mladík, rodičov poslúcha, sa im líška a potom okráda. Niektoré dievča sa vyoblieka a pekne výstroji, pred ľuďmi na seba dbá, človek by si myslel, že je anjel, a ona je ako tí farizeji. Mnohí rodičia chodia na služby Božie, za nič by nevynechali v nedeľu sv. omšu, zdajú sa byť naozaj zbožnými, milými a úprimnými že človek by ich za najdokonalejších mal. Žiaľ, oni sú ako farizeji. Prečo? Pozrite si ich večer. Dajú si do poriadku všetko, pozavierajú hydinu, nakŕmia dobytok, pomodlia sa pred spánkom, pozrú ešte dobytok, ale na svoje dietky nepozrú, kde je syn, kde je dcéra. Beda vám, pokrytci, lebo zabíjate dušu svojho dieťaťa.
Naša zbožnosť musí byt všeobecná, nielen v jednej veci, ale vo všetkom sa musíme páčiť Bohu. To bude vtedy, keď každé prikázanie verne zachováme.
Dobré skutky ďalej nie preto máme konať, aby nás ľudia chválili, ale z lásky k Pánu Bohu. Farizeji tiež robili dobré skutky, ale pre chválu ľudskú.
Naša zbožnosť má byť úprimná, také majú byť naše modlitby. Majú vychádzať z milujúceho srdca, ináč sú mŕtve, a platia o nich slová Pána Ježiša:
„Tento ľud ctí ma perami, ale srdce jeho ďaleko je odo mňa."
Z modlitby farizejovej vycítiť chlad a prázdnotu, ktorou plné bolo jeho srdce. Vycítiť z modlitby jeho pýchu a povyšovanie sa nad iných. To nebola pobožnosť, ale chvála samého seba a nie Boha.
Ináč sa modlil mýtnik, ktorého Zidia pokladali za hriešnika. Vycí-time z nej poníženosť a pokoru, lásku a oddanosť k Bohu.
Buďme i my pokorní pred Bohom, vytrvanliví a plní ľútosti pri svojich modlitbách, aby sme sa páčili Bohu a boli vyslyšaní. Amen.

Nedeľa XI. po Sv. Duchu.

Dr. E. Stach

Hluchonemí.
V životopise sv. Avita, pustovníka v VI. storočí, žijúceho v Orleansi, čítame, že hnaný túžbou po samote a rozjímaní, odišiel hlboko do lesov a tam v samote, neznámy svetu, žil len svojej duši. Raz v noci dostal neočakávanú návštevu. Na dvere jeho izby klopali dvaja muži, priviedlo ich sem svetlo, prerážajúce cez škáry. Boli to dvaja bratia. Obaja boli hluchonemí, chudobní pastieri. Posunkami naznačovali, čo chcú. Chceli svoje zhasnuté fakle zapáliť od jeho ohňa. Pustovník ochotne svolil. Potom modlil sa vrúcne nad nimi, dotkol sa ich uší a jazyka a dôverne zvolal: „Effeta!", t. j. otvor sa, a uzdravení boli obaja. Poučil ich vo sv. viere a prepustil.
Kto sleduje v životopisoch svätých ich divotvorné skutky, pozná, že zázraky, ktoré oni konali, sú opakovaním zázrakov Krista Pána, ako ich vo sv. evanjeliách čítame. Oni žili podľa Krista, a preto Kristus skrze nich konal zázraky.
Zázrak uzdravenia hluchonemého, o ktorom dnešné sv. evanjelium hovorí, je tak hlboký a symbolický, že formu jeho Cirkev prijala do obradov pri krste. Kňaz pri krste dotýka sa slinou uší krstencových a hovorí: „Effeta"! V tomto obrade je prosba a modlitba, aby jeho duša, dosiaľ v hriechu dedičnom, otvorila sa svetlu slova Božieho. Je to modlitba, aby jeho dušu osvietila viera, ktorá pochádza zo slyšania, aby Krista
Pána vždy radostne vyznával a k Nemu, ako najväčšiemu Pánovi a svojmu dobrodincovi sa hlásil.
Duša jeho sa otvorila a prijala učenie Kristovo. Viera rástla, ale prišiel hriech, vzrástla pýcha, viera sa stratila, a mnohý človek stratil smysel pre vieru svojej mladosti. Nábožensky stal sa hluchonemým, životom svojím stal sa úplne bez mravných zásad.
Pozorujme ľudí, sledujme ich názory a reči. Majú najživší záujem o pokrok v technike, o politiku, o vymoženosti kultúry, ale o duševné veci a základné otázky života nemajú smyslu. Sú celé zástupy nábožensky hluchonemých.
Bolo to v jeseni r. 1084, keď na bránu kláštora ossiášskeho v Korutánsku zaklopal nemý pútnik a znakmi dával najavo, že by rád vstúpil do kláštora. Šľachetný opát Tencho vyslyšal jeho žiadosť a prijal ho za sluhu do kláštora. Nový rehoľník vykonával ochotne všetky práce cez 8 rokov. Ochorel a cítil, že sa blíži koniec jeho života, okolo jeho lôžka shromaždili sa rehoľníci a dosial nemý začal hovoriť a prezradil svoje tajomstvo: ,,Som Boleslav II., kráľ poľský, ktorý za svojho panovania dopustil sa mrzkých skutkov. Ja som vlastnými rukami zabil Stanislava, biskupa krakovského, keď mi vyčítal môj hriešny život (1079). Pápež Rehor VII. ma vyobcoval z Cirkvi. Svedomie ma prenasledovalo svojimi hroznými výčitkami. Išiel som do Ríma a prosil som sv. Otca za odpustenie a zpätprijatie do lona sv. Cirkvi. Rozhrešil ma od mojich ťažkých hriechov a ja som sa na zpiatočnej ceste stavil v tomto kláštore, kde som zvyšok svojho života v pokání a sebazapieraní, ako sluha strávil, aby som rozhnevaného Boha smieril." Po krátkom smrteľnom boji vrátil svoju dušu Bohu.
Tento nešťastný kráľ bol duševne dlho hluchonemý. Napomínanie svojho biskupa, svojho svedomia nedbal, len za hlasom svojho tela bežal a dúškom pil z kalicha hriechu.
Nie sme podobní tomuto kráľovi? Azda i my sme boli a azda i teraz ešte sme hluchí na každé napomínanie svedomia, varovanie Cirkvi sv. Ona neúnavne hlása vôľu Božiu, zvony nás volajú k plneniu povinností kresťanských, koľkí sú hluchí na ich hlas, žijú, ako by Pána Boha nebolo. Mnoho je i nemých! Zabudli sa shovárať s Pánom Bohom, prestali sa modliť. Do chrámu, kde prebýva Pán Ježiš, nevojdú, neprídu Ho navštíviť; keď i prídu, ich prítomnosť nie je služba Božia, ale pohoršenie pre druhých. Čo by ste povedali o synovi alebo dcére, ktorí žijú v jednom dome, v jednej izbe so svojimi rodičmi, rodičia im všetko dávajú, šatia, a živia, a dietky by nemalý pre rodičov ani slova poďakovania, ani pozdravu. My žijeme vo veľkom svete, ako by dome Pána neba a zeme, ktorý nás láskou a dobrodením zasypáva a nemáme pre Neho slovo pozdravu a vďaky!
Aký dobrý a nekonečne milosrdný je Pán, že ani najväčší nevďak Ho nezatvrdí a nezavrhne toho biedneho a pyšného tvora, človeka, hriešnika. Keď nechce po dobrom slúžiť Pánovi, navštevuje ho všelijakými krížami a utrpením, aby sa spamätal. Ony sú mocným volaním Božím: „Effeta!", ktoré otvára uši a rozväzuje jazyk, premieňa hriešnika na kajúcnika a privádza ho na cestu spásy, kde pozná svojho Boha, ktorého hriechami zanechal a opäť ho nájde.
Pred niekoľkými rokmi bola v Londýne kvetinárska výstava, na ktorej prvú cenu dostala dcéra istého robotníka, ktorá bývala so svojimi rodičmi v pivničnom, nízkom a vlhkom byte, zahalenom tmou. Zdá sa to nemožným, aby tam mohla vypestovať tak krásny kvet. Mala kvety v okne v malých hlinených nádobách. Každé ráno vykladala ich na dvor, a postavila ich tak, aby slnko na ne svietilo. Cez deň, keď slnko postupovalo a tieň už padal na ne, ona ich ďalej nosievala, aby lúče slnečné na ne padaly a maly dosť svetla a tepla. To rozhodlo, že dostala prvú cenu.
Duša ľudská je podobná kvetinám. Túži po svetle Božom. Len v Jeho lúčoch sa cíti dobre, tam prekvitajú čnosti, len tam je šťastná. Bez viery nikdy neokúsi opravdivého šťastia a pokoja, práve ako hluchonemý nikdy neprežije tie dojmy a zážitky, ako človek, ktorý má všetky smysly zdravé.
„Effeta", „otvor sa", nech sa náš sluch otvorí, aby sme počuli slová Božie a pravdu Božiu, nech sa otvorí náš jazyk ku cti a sláve Božej. Amen.
Na sviatok Nanebevzatia Panny Márie.
Dnešný sviatok ustanovila Cirkev svätá preto, aby nám s roka na rok predkladala túto pravdu našej viery, že Panna Mária po svojej smrti s telom a dušou bola vzatá do neba. Zomrela síce prirodzenou smrťou, tak, ako zomierajú ostatní ľudia, ale jej telo sa v hrobe nerozpadlo. Boh nemohol dovoliť, aby telo matky, z ktorej sa zrodil Ježiš Kristus, sa zničilo v zemi. Preto naša sv. viera nás učí, že Boh Pannu Máriu s telom a dušou vzal do neba. Z tela Panny Márie nemáme nijakých pozostatkov, ako z tiel iných svätých. Ba ešte ani len to nevieme, kde bola Panna Mária pochovaná.
Dnešná sv. omša sa začína radostným spevom: Bola si vzatá do nebies, ó Mária! teší sa z toho chór anjelov. Sviatok Nanebevzatia Panny Márie nám takto dosvedčuje, že všetky koruny rýchlo padajú — i koruna moci, i koruna šťastia, cti a bohatstva. Len jedna koruna navždy zostáva: tá, o ktorej hovorí Písmo sv.: Buď verný až do konca a ja ti dám korunu života. Panna Mária túto víťaznú korunu dostala od svojho Syna v deň svojho nanebevzatia. Pozrime sa, ako?
Drahí v Kristu! Začiatok dnešnej sv. omše dvíha našu myseľ k nebeským výškam, ale evanjelium nás zase sťahuje na zem. Vovádza nás do Betánie, kde žil priateľ Kristov, Lazár a jeho dve sestry. Kristus sa v Lazárovom dome dobre cítil. Nebolo tej cesty do Jeruzalema, aby sa Kristus v Betánii nebol zastavil. Dnešný úryvok z evanjelia je taký jednoduchý a milý. V dome Lazárovom nevidíme nijakého zázraku. Nestalo sa v ňom nič neobyčajného. Pred Kristom stoja dve sestry: Mária a Marta. Obidve boly horlivé duše. Obidve sa usilovaly zo všetkých síl. Lenže ich záujmy boly rozdielne. Marta priveľa sa starala o zemské veci. O kuchyňu a o poriadok v dome. Mária sedela pri nohách Kristových a sala do seba každé slovo, ktoré vyšlo z úst Kristových. Martu nakoniec práca v kuchyni omrzela a prišla zavolať sestru, aby jej pomáhala. Ale Kristus sa Dárie zastal. Nebola to lenivosť, ako si to, hádam, myslela Marta, keď Mária počúvala slovo Božie. Kristus potom nad obidvoma vyniesol konečný rozsudok. Martu pochválil za jej usilovnosť, ale Máriu ešte viac vyznačil, nakoľko jej činnosť vyhlásil za najpotrebnejšiu pre spásu duše. Tu najlepšie chápeme význam Kristových slov, ktoré povedal ešte na začiatku svojej činnosti: nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré pochádza z úst Božích.
Nám sa to zdá trochu čudné, že práve túto čiastku nám dáva čítať Cirkev sv. dnes na sviatok Nanebevzatia Panny Márie. Čo majú spoločného s Pannou Máriou dve Lazárove sestry? Ale keď sa hlbšie zamyslíme nad životom Panny Márie a nad životom dvoch setsier, ako nám ich líči dnešné evanjelium, vidíme, že vlastne Panna Mária v svojom živote harmonicky spojila program Márie a Marty. Konala v svojej domácnosti drobnú prácu dňa, ako ju konajú všetky ženy. Starala sa o kuchyňu a o poriadok v dome. Ale pritom viedla hlboký duševný život. Jej myšlienky sa v každej chvíľke vznášaly k Bohu. Nebolo ani jedného momentu v celom jej živote, aby bola prerušila svoj kontakt s Bohom. A práve toto sa Bohu najviac páčilo na Panne Márii, keď ju vyvolil za matku svojho Syna. Že obyčajné veci vykonávala s neobyčajnou vernosťou. Bola ako by skromná fialôčka, ukrytá v zelenej tráve.
Z toho my všetci dostávame krásny príklad a povzbudenie, že aj my máme byť verní v malom, lebo plnenie povinností a svedomitosť aj v tých najmenších veciach žiada od nás sám Boh.
Celý náš život sa skladá z drobných povinností. Deň po deň sedieť v úrade nad zaprášenými papiermi. Deň po deň chodiť do školy a učiť sa. Deň po deň stáť na nohách v kuchyni a chystať jedlo. Deň po deň chodiť na pole a tam pracovať, aby bolo chleba. To sú tie drobné povinnosti, ale práve tie treba svedomite konať, lebo ony vyplňujú celý náš život. S nami je to tak, ako s veľkou lúkou, posiatou kvetmi, alebo s hviezdnatým nebom. Na lúke sú tisíceré drobné kvietky a na nebi milióny hviezd. Spolu vytvárajú utešený obraz, hoci oddelené od celku samé v sebe veľa neznačia. I naše drobné práce robia takým utešeným celý náš život.
My nemôžeme ani konať diela, aby nás obdivoval celý svet. Ale preto nech nás ani hlava nebolí. Buďme radi, že o nás nik nevie. Strom na vysokom vrchu najskôr vyvráti búrka. Kvietok v údolí má svätý pokoj. I tá sláva, ktorou svet zahrňuje svojich miláčkov, je veľmi chatrná a nestála. Kto by sa len o ňu opieral, raz sa strašne sklame. Nie je to ani veľké umenie vrhať sa zúrivo do hry alebo do bojov, keď vieme, že sa na nás pozerá tisíc očí a tlieska tisíc dlaní. Toto je všetko ľudské a prirodzené.
Život Panny Márie nás však učí, že oveľa väčšiu cenu má život jednej matky, o ktorej nik nevie a ktorá cez celý život plní svoje drobné povinnosti doma a okolo detí. Cennejší je život otca, ktorý zarába statočnou prácou chlieb pre rodinu či už v úrade, na poli, alebo ako robotník. Veľkú hodnotu pred Bohom má človek, ktorý žije tichučko, ale koná dobro na každom kroku s tým povedomím, že všetko vidí Boh a na chvále ľudskej mu nezáleží. Áno, oko Božie všetko vidí a Boh najlepšie vie posúdiť, čo človekovi viac osoží pre večnosť. Či shon za slávou, či popularita u ľudu, tlieskanie a obdivovanie, alebo skromný život, prežitý vo vernom plnení drobných povinností, ktoré prináša so sebou denný život. A my môžeme povedať vo svetle viery celkom iste, že to druhé. To je to: Mária si najlepšiu čiastku vyvolila, ktorá jej nebude odňatá. Konečná odmena je: Buď verný až do konca a ja ti dám korunu života. Amen.
Dr. E. Stach.

Narodenie Panny Márie

Vojtech Hromník

Narodenie Panny Márie.
Medzi učencami katolíckeho bohoslovia sú dve rôzne mienky ohľadom cieľa a božieho úmyslu pri vtelení druhej božskej osoby. Jedni hovoria, že Kristus sa len preto stal človekom, lebo Adam zhrešil; keby Adam nebol zhrešil, nebol by sa Kristus stal človekom, lebo bolo by to zbytočné. Druhí naproti tomu sú toho náhľadu, že Kristus aj vtedy by sa bol stal človekom, keby Adam nebol zhrešil; lenže v tomto prípade by sa zjavil nie k vykúpeniu ľudského pokolenia, ale ako koruna a velebné zakončenie tvorstva. Celkom jedno je to však. V každom prípade by sa bol Kristus narodil zo ženy. V každom prípade stojí Mária v božích zámeroch. (Graber, Ewige Wahrheit, Paberborn, 1940).
„Poďte všetci, ktorí sa bojíte Boha, ja chcem Vás poučiť, čo veľkého vykonal Pán na mojej duši!" (2. 65, 16.).
Mária — ranná hviezda. Tisícročia halila svet tmavá noc, tma hriechu. Tisícročia bol svet v stave, o ktorom spieva Zachariáš v svojom chválospeve: „Ľudia sedia v tme a v tieni hriechu" (Lk 1, 79.). Tu sa zjaví prvý raz v prvý slávny deň tohto sviatku na nebi hviezda, ranná hviezda, ktorá zvestuje blížiaci sa deň vykúpenia a spásy ľudí." „Nie je nijaký symbol v tomto svete znamení a znakov, ktorý by mohol lepšie predstaviť velebnosť onoho sveta, ako ranná hviezda. Ona je znakom prichádzajúceho dňa, predzvesťou vychádzajúceho slnka. Jej zjavenie zvestuje chorému v dlhých zimných nociach istý deň. Ona je prisľúbením svetla... Mária je podstatne prisľúbením a ranná hviezda jej najdokonalejším symbolom." (Newmann, Der Maimonat, Mainz, 1930).
Mária — duchovná ruža. Zem bola pre prvého človeka prekliata a mala v budúcnosti niesť len tŕnie a bodlač. Kvet čnosti a lásky zmizol. Kameňom a púšťou sa stalo všetko a nijaký kvet netešil ľudské oko. V prvý dnešný sviatok začala v tejto púšti kvitnúť duchovná ruža. Prvýkrát sa narodí človek, ktorý netkvie ďaleko od Boha, zaťažený dedičnou vinou. Prvýkrát sa narodí človek, ktorého narodenie je sväté a ktorý čistý vojde do života. Prvýkrát, lebo Adam a Eva neprišli na svet cestou narodenia, ale boli stvorení v lesku neviny bezprostredne od Boha. Grécki Otcovia nazývajú Márie „dieťaťom božím" a chcú tým naznačiť, že Ona nosí v sebe všetku hodnosť božieho dieťaťa, všetky jeho nepredstaviteľné tajomstvá. Čo učení bohoslovci vedia o hĺbkach života milosti, to platí zvláštnym spôsobom o „milostiplnej". Mária božou láskou bola vsadená do vnútorného života Boha a tvorí živé spoločenstvo s Bohom. Život posväcujúcej milosti, to je účasť na živote Boha, vnorenie do hĺbky božskej činnosti, nachádza v Márii svoj vrchol. Mária stojí v srdci Najsvätejšej Trojice ako duchovná ruža a kvitne kvetmi božských čností.
Mária — archa úmluvy Nového zákona. Mária je archa úmluvy Nového zákona, ktorá neobsahuje kamenné tabule zákona a nádobu s mannou, ale živý nebeský chlieb, Syna večného Boha. Keď Boh v Starom zákone hovorí: „Z trónu milosti, z miesta dvoch cherubov, ktorí budú na arche úmluvy, chcem povedať všetko, čo ponúknem synom Izraela." (Ex. 25, 22.), tak to dokonale platí o Márii, živej arche Nového zákona. Aj v Novom zákone chce Pán hovoriť z trónu milosti k nám a tento trón milosti je Mária, archa úmluvy Nového zákona, osvietená svitom rannej hviezdy a okrášlená duchovnými ružami, a preto Ju pozdravujeme ako Prostrednicu milostí. Mária je živá archa, v ktorej Kristus prebýva nie ako Boh v Starom zákone, ale v ktorej Syn Boží má vlastný príbytok, pred ktorým sa klonia Cherubovia a pozdravujú Máriu ako Kráľovnú anjelov. Mária je archa úmluvy Nového zákona, ktorá sprevádza nový Izrael na moderných scestiach a ničí modly moderného Dagona. „Cunctas haereses sola interemisti in universo mundo — všetky bludy Ty sama si zničila na celom svete". Mária je živá archa, ktorá rozdelí prúd smrti, ktorý nás delí od večnej zeme prisľúbenia.
V 4. kap. knihy sudcov a vypráva, že Jabin, kráľ Kanaan, dvadsať rokov utláčal Židov. Boh neopustil svoj ľud. 2ila vtedy v Izraeli Bohom omilostená prorokyňa, Debora. Vyrovnávala spor medzi Židmi. Zavolala Baruka a žiadala v mene Boha, aby shromaždil vodcov k boju proti pohanom. Baruk povedal: „Keď Ty so mnou pôjdeš, pôjdem. Keď nie, ani ja nepôjdem." Ona odpovedala: „Ja tiahnem s tebou." Išli s vojakmi na vrch Tábor. Nastal boj. Zvíťazili. Také sú dejiny vyvoleného národa židovského. Také sú dejiny nového národa kresťanského. Je svetová vojna duchov. Ide o to, čo máme najdrahšie: Boh, duša, viera. V tomto boji potrebujeme pomoc. Potrebujeme ochranu. Potrebujeme od Boha poslanú prorokyňu, ktorá nás povedie do boja a vydobyje víťazstvo.
Prorokyňa Nového zákona je Mária. Prorokyňa, ktorá nás povedie k víťazstvu, je Mária. Prorokyňu, rannú hviezdu, duchovnú ružu, archu Nového zákona pozdravujeme:
Ave, ave Maria!

Kázne na sviatky:Sv. Cyrila a Metoda.

Adolf Kejval

„Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane.
Je tomu niekoľko rokov, čo som cestoval sám severným Talianskom. Rýchlik letel divým a čarokrásnym horským krajom, veľkým to zázrakom prírody. Oko malo iste bohatú žatvu, ale bol som rád, keď do vlaku vstúpil mladý slovinský kňaz, ktorý mal spoločnú cestu aspoň na čas. Čítam nápisy na staniciach a začíname sa pomaly soznamovať. A vtedy vidím akýsi záhadný úsmev a iróniu na tvári spolucestovateľa. Z reči som ho poznal, ako ohnivého národovca a pochopil som jeho rozhorčenie. Na staniciach talianske nápisy, ale mladý kňaz vedel každý preložiť do slovinskej reči. Bola to krajina, ktorá v dobe neveľmi od nás vzdialenej sa dostala pod cudziu nadvládu, ktorá tam hneď začala svoju prácu. A celý krásny kraj sa mi zdal volať hlasom a výkrikom, ktorým starí gladiátori pozdraovvali rímskeho cisára: Morituri te salutant. Tí, ktorí sú odsúdení na smrť, ťa pozdravujú.
Spomínam si dnes na to v deň sviatku sv. apoštolov Cyrila a Metoda, kedy s posvätnej pôdy Velehradu nesie sa k nebu úpenlivá a vrúcna prosba: Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane! A myy, vďačné deti sv. apoštolov, si dnes v krátkosti vysvetlíme význam sv. apoštolov našich, aby sme sa obnovili vo vernosti k ich jedinečne svätému odkazu.
1. Naši otcovia boli až do počiatku 9. storočia pohanmi. Kresťanstvo síce po r. 800 začalo k nám prenikať, ale bolo to len ojedinele, lebo prenikalo zo západu. Ani rečou títo západní hlásatelia kresťanstva nám neboli blízki, a preto kresťanstvo len ťažko zapúšťalo svoje korene v pôde duší. I keď r. 830 stál na Slovensku prvý chrám kresťanský, postavený kniežaťom Pribinom, ľud zotrvával v pohanstve. A to bolo nebezpečné pre slovanské národy, ktoré vtedy spolu tvorily veľkú slovanskú ríšu, ktorej strediskom bol Velehrad. Bolo to nebezpečné preto, lebo pohanstvo národov slovanských dávalo zámienku západným susedom, aby ich k viere donútili aj násilným spôsobom. A túto vec veľmi dobre chápalo knieža Veľkomoravskej ríše, Rastislav. Sám bol už kresťanom, ale chcel, aby národ ho v tejto viere nasledoval. A aby sa nemusel obracať na západ o vierozvestov, keďže takých, ktorí by ovládali jazyk slovanský, nemohol dostať, obrátil sa na východ, do Carihradu, k cisárovi Michalovi. A cisár Michal ochotne vyhovel a tak r. 863 prichádzajú na Moravu a na Velehrad svätí solunskí bratia, Cyril a Metod.
Prichádzajú s láskou a prichádzajú ako praví apoštoli, prichádzajú, aby zachraňovali duše pre Krista a pre nebo. Prišli dobre ozbrojení pre svoju prácu, lebo nám priniesli to, čo nám chybovalo a za čo musíme ďakovať vždy veľkému filozofovi sv. Cyrilovi, priniesli nám prvé slovanské písmo a položili tak základ k slovanskému písomníctvu. A slovanský jazyk sa ozýval nielen pri kázňach, ktorými nám zvestovali vieru v jedného a pravého Boha, ale začal sa ozývať aj pri sv. omši, ktorú sv. bratia obetovali v jazyku ľudu srozumiteľnom, k čomu mali povolenie zo samého Ríma. A my dnes, po viac než tisíc rokoch môžeme plným právom povedať: Títo sú praví otcovia naši, títo sú najväčší dobrodinci naši, lebo ich zásluhou a ich prácou slovanské národy boly nielen zachované pri živote, ale sa dostaly na úroveň ostatných vzdelaných národov sveta. Nezahynuly v ťažkých skúškach, nezahynuly v mori cudzoty, lebo keď aj ,,dielo meča, mladý štát Veľkomoravskej ríše nesvornosťou Slovanov zahynul, v pohromách nasledujúceho veku, dielo ducha, Metodovou apoštolskou horlivosťou vykonané, odoláva ai tisícročiu." (Palacký, kn. II.)
2. Je isté, bratia moji, že národy nežijú len zo svojej vonkajšej sily, že nežijú len zo svojej armády, ktorou naháňajú strach svojim susedom, že nežijú len z násilia, ktorým si podrobujú a do poddanstva uvádzajú ostatné národy, lebo život národa a najmä malého národa musí mať v svojom základe mravnosť. Je všeobecne známe, že za bohatú, i keď súčasne jednu z najmenších krajín sveta sa pokladá Švajčiarsko. Je to krajina, do ktorej sa shromažďujú peniaze celého sveta. A predsa sme mohli čítať, že predstavitelia tejto krajiny boli nútení svolať anketu, na ktorej sa radili o tom, ako zabrániť úpadku krajiny a ako ju zachrániť pred vyhynutím. 20°/o manželstiev bezdetných, 30% o jednom dieťati, niečo málo o 2 dietkach — to všetko donútilo vážnych činiteľov krajiny k tomu, aby sa radili, ako zachrániť národ pred katastrofou. Je isté, že budú odmeňovať osobitnými prémiami viacčlenné rodiny, je isté, že budú hľadať aj iné spôsoby záchrany, ale, myslím, že to všetko málo pomôže, ak tento národ sa nevráti ku Kristovi a kresťanskému životu. Hmotou hmotárstvo je ťažko liečiť a neskoro je volať na poplach, keď nevera ničila roky, ba môžeme smelo povedať, storočia zdravé jadro národa.
Mravnosť, bratia moji, rastie z viery a kde niet viery, je istý zánik pravej mravnosti. A túto vieru priniesli nám naši svätí apoštoli sv. Cyril a. Metod. S touto vierou, opakujem, prežili sme najhoršie doby, prežili sme doby, kedy sa zdalo, že národ už ani nedýcha, že je mŕtvy, že jeho nepriatelia budú môcť nad ním zaspievať svoje Requiescat. Zradili ho ai tí, ktorí boli kosť z jeho kostí, krv z jeho krvi, zradili ho tí, ktorí mali byť jeho vodcami a ktorí za kus chleba, za úrad a priazeň mocných tohto sveta vedeli zapredať svoju vlasť a svoj národ, ktorý milovať je práve takou povinnosťou, ako milovať svojich rodičov. A že národ nezahynul, že prežil tieto ťažké chvíle, za to musí byť vďačný tým, ktorí vytrvali a ktorí sa vedeli obetovať. A my dnes nesmieme zabúdať na tie jednoduché matky, ktoré nevedely ináč, než svoju reč, ktorú zdedily, ktorou svoje deti učily sa modliť k nebeskému Otcovi, na tie matky, ktorým najväčším bohatstvom bola modlitebná kniha a pátričky. A národ prežil tak svoje najťažšie chvíle.
A zdá sa, že žijeme asi v podobnej dobe. V tejto dobe treba, aby sme si boli povedomí tej sily, ktorá národ zachránila v dobách najhorších.
A je dobre spomenúť si tu na osud židovského národa, ktorému Boh poslal Spasiteľa, ktoré však národ, na strany rozdelený, neprijal. Odvrhol ho, ako to pekne naznačil sv. Peter v svojej reči po uzdravení človeka od narodenia chromého. ,,To je ten kameň, ktorý bol zavrhnutý od vás staviteľov, ktorý sa však stal kameňom uholným, a niet iného mena daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení. (Sk. ap. 4, 12.). Nie je to len znak spasenia, ale je to znak záchrany, je to záruka šťastia nielen pre jednotlivca, ale viac ešte pre celé národy. Keby to chcel znivočiť národ, sotva by našiel istejšiu a kratšiu cestu, než je tá, na ktorú vedú národ vodcovia ľahostajní a priamo nepriateľskí k tej viere, ktorú nám priniesli svätí otcovia naši Cyril a Metod." (Jaroš: Život podľa Srdca Pána.)
My preto dnes nemáme inej povinnosti, než sa obnoviť vo viere a ísť ďalej životom tak, aby sme využili všetkého toho bohatstva, ktoré nám viera dáva. Z nej sa zrodí pravá mravnosť, základ národného a všetkého života.
3. Dnes sa s nami raduje a plesá všetok slovanský svet, lebo svätí apoštoli naši sú apoštolmi všetkého Slovanstva. Všetci totiž ďakujú sv. apoštolom za dar viery, všetci skrze nich sa sklonili pred Ježišom Kristom. Ale Slovanstvo je rozdelené a najväčší jeho kmeň trpí najviac, lebo nemá možnosti žiť z viery a mať pevný základ svojho života. Myšlienka cyrilometodejská je myšlienkou sjednotenia Slovanov vo viere. A za túto myšlienku sa dnes k svätým apoštolom musíme vrúcne modliť. K tejto prosbe, ktorou sa dnes modlí celý slovanský svet: Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane, my dnes pripojíme pod sv. omšou ešte aj druhú prosbu: Sjednoť, Pane, čo si spojil srdcom, vierou a jazykom. Co Boh spojil, človek nech nerozlučuje. Daj, Pane, aby sme sa zas našli a aby sme Teba chválili verným slovanským srdcom, vernou slovanskou dušou, ako Ta chválili tí, ku ktorým si poslal svätých svojich apoštolov, sv. Cyrila a Metoda. Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane! Amen.

Zadná obálka

Duchovný pastier. Katolícka výchova - Katolícke kázne
Časopis katolíckeho duchovenstva ROČNÍK XXIII VYDÁVA SPOLOK SV. VOJTECHA V TRNAVE
Obsah Duchovný pastier Články a úvahy:

DUCHOVNÝ PASTIER. 1
OBSAH. 1
Katolícke kázne. 1
Duch kazatelov a duch doby. 1
Kázne na nedele a sviatky. I nedela pôstna. Potreba pôstu. 3
II. nedela pôstna. Bohatstvo hmotné — bohatstvo duševné. 5
,,Pane, dobre je nám tu byť." Mt. 17, 4. 5
III. nedela pôstna. Viera predtým — nevera teraz. 7
IV. nedela pôstna. Spoločenstvo utrpenia. (Skica.) 1. Utrpenie dnes. 9
Na Smrtnú nedelu. O povýšenosti rasových kresťanov. 11
Zvestovanie P. Márie. Spravodlivost sveta a spravodlivosť Božia. 13
Sviatok Sedembolestnej, Patrónky Slovenska. Sedembolestná, naša Matka. 16
Na Kvetnú nedelu.1) Umučenie Kristovo obrodou duše. 18
Velký piatok. Nad smrťou Spasiteľa tiúchli človek i príroda. 20
Príležitostné kázne. 23
Ľudia sami sú jedinou príčinou každej vojny. (Skica.) 23
Katolícka Akcia v kázni. 24
Rozvrhy. X. Duch Katolíckej Akcie. 24
Z dejín slovenskej kázne. „Kazateľ." 26
Katolícka výchova. 29
Zodpovednosť a úlohy vedúcich vrstiev. 29
Psychohygiena školskej mládeže. 32
Mládež a kino. 46
Boh — základ a cieľ výchovy vo svetle rôznych filozofických a pedagogických názorov. 49
Katolícke kázne. 58
Praedicator evangelicus. 58
Kázne sviatočné a príležitostné. 60
Na Kvetnú nedelu. 60
Velký Piatok. Posledné chvíle Spasitera nás nútia k spravodlivejšiemu životu. 62
Róbert Róm Na Velký piatok. 66
Kríž — strom života. 66
Sv. spoveď. 70
Neodkladaj pokánie! 70
Nábožensko-národné hodnoty zárukou existencie národa a štátu. 71
(K výročiu slovenskej štátnosti.). 71
Prečo odopiera cirkev pohreb samovrahovi? 75
Z cudzej kazateľskej literatúry: 78
Kázeň na prvú nedelu pôstnu. 78
Rolník a cirkev. 81
Katolícki roľníci, mužovia, ženy! 81
Katolícka výchova. 83
Učiteľské a národnostné problémy na bývalých jezuitských stredných školách v Uhorsku. 83
Výchova. 88
Najhlbšie základy katolíckej výchovy. 88
Spolupráca vodcu s duchovným radcom. 92
Dieťa, prostredie, vplyvy. 94
I.V rodine. 97
Prostredie a vplyvy prostredia. 100
Náboženská výchova v Hlinkovej mládeži. 101
Prax. Príklady pre katechétov. 103
Modlitby pre miništrantov. 104
Pred svätou omšou. 104
Po svätej omši. 105
Zprávy a rozhľady. 105
Malý neapolský seminár preložený. 107
Povinnosti rodičov. 107
USKŠ v novom období práce. 108
Zodpovednosť za zajtrajšok. 109
Literatúra. 110
K. Terebessy propaguje „oidipovský komplex". 110
Katolícke kázne. 115
Kristova moc nad pravdou. 115
Kázne na nedele a sviatky: Na Veľkú noc 117
„Vstal, niet ho tu." (Marek 6, 6.) 117
Veľkonočný pondelok. 120
Tri dobré vlastnosti učeníkov. 120
1. Ochotne Ho prijali medzi seba. 120
2. Učeníci Pána úctivé počúvali. 121
3. Pána Ježiša pozvali. 121
I. nedeľa po Veľkej noci. 122
II. nedeľa po Veľkej noci. 125
III. nedeľa po Veľkej noci. 127
IV. nedeľa po Veľkej noci. 130
V. nedeľa po Veľkej noci. 132
VI. nedeľa po Veľkej noci. 134
3. Za koho sa máme modliť? 136
Veľký piatok. 137
Na prvé sv. prijímanie. 138
Z dejín slovenskej kázne: Slovanské kázne v N. Šebeši zo XVII.—XIX. storočia. 140
Katolícke kázne 142
Turice. 142
Kázne na nedele: 143
Homília na III. nedeľu po Sv. Duchu. 143
Homília na IV. nedeľu po Sv. Duchu. 145
Nedeľa V. po Sv. Duchu. 149
Ako máme pracovať za kráľovstvo Kristovo? 149
Nedeľa VI. po Sv. Duchu (Homília). 152
Homília na VII. nedeľu po Sv. Duchu. 154
Nedeľa VIII. po Sv. Duchu Všetci vydáme počet zo statkov nám sverených. 157
Nedeľa X. po Sv. Duchu. O pravej zbožnosti. 158
Nedeľa XI. po Sv. Duchu. 159
Hluchonemí. 159
Na sviatok Nanebevzatia Panny Márie. 161
Narodenie Panny Márie. 163
Kázne na sviatky: 164
Sv. Cyrila a Metoda. 164
Duchovný pastier. Katolícka výchova - Katolícke kázne 166
Obsah Duchovný pastier Články a úvahy: 166

UPOZORŇUJEME VELADÔST. PÁNOV NA VYDANIA SLOV. KATOLÍCKEJ AKADÉMIE.
Manželstvo, veľké tajomstvo
, . Dr. Alexander Spesz:
Mravoučné dielo známeho autora o najvýznamnejšej ustanovizni spoločenského ľudského života, v ktorom autor jasne dokazuje potrebu kresťanského života v manželstve. Cena: broš. Ks 25.—.
Evanjelium Starého.zákona.
Dr. Jozef Búda:
Časť I.Krásny preklad kníh Izaiáša proroka s podrobným vedeckým výkladom. Cena: broš. Ks 70.—.
Kazateľské rečníctvo.
Dr- Štefan Faith
Prvá homiletická vedecká príručka slovenská, ktorá svojou vedeckou dôkladnosťou je vítanou príručkou tak pre teologov ako aj pre praktických kazateľov.Cena: broš. Ks 60.—.
Najhlbší koreň.vlastnenia.
.Dr. Ján Bubon:
Dielo s plnou vedeckou pohotovosťou rozoberá sier! my príkaz boží o práve človeka na vlastníctvo. Cena: broš. Ks 65.—.
ODPORÚČAME KATOLÍCKEJ MLÁDEŽI TIETO NOVÉ KNIHY SPOLKU SV. VOJTECHA
Keby si poznala.
Jolana Gerely:
Román pre dievčatá. Vzácna kniha životných kapitol pre našu katolícku dievčenskú mládež. Cena: broš. Ks 16.—.
Nábožný mladík.
Dr. Tihamér Tóth:
Nádherná kniha pre našu študujúcu chlapčenskú mládež, ktorá si chce vytýčiť v živote i vyššie ciele. Cena: broš. Ks 22.—.
Nemý mních.
Mária Kočánová:
Román o bojoch a nenávisti dvoch zemianskych rodín. Cena: broš. Ks 35.—.
Som myšička myš.
Fraňo Svoboda:
Utešená rozprávočka zo života zvierat pre našich najmenších. Cena: v knižnej väzbe Ks 35.—.
Dievča a zvon .
Fraňo Svoboda
Veľmi pekné mariánske legendy. Cena: v knižnej väzbe Ks 30.—.
Novinové výplatné povolené riad. pošt a telegrafov v Bratislave. Tlačou kníhtlač. Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Príslušný poštovný úrad podávajúci Trnava. Dohliadací pošt. úrad Trnava. S povolením apoštolskej administratúry v Trnave č. 7845-957.

Odkazy

Návrat na stránku www.knihydominikani.sk

www.dominikani.sk

Prehľad počtu kníh členov inštitútu

Niečo o nás
Naše spoločenstvo
Pomôžte digitalizovať kresťanské knihy
Pomôžte nám darom 2 %

Prípadné otázky píšte na adresu: info@knihydominikani.sk

Doporučujeme