Časopis: Kultúra, rok 1933, číslo 12

Obsah:

: Úvod a záver
: Hierarchia hodnôt
Hm. : Osemdesiatka Jozefa Škultétyho
J. Mihál : Martin Hattala
J. Dlugopolský : Antitézy
dilongrudolfofm : Nad Pachoľaťom
Jozef Kubíček : O bitke hurbanovcov pri Budatíne
Dr. Wladyslam Bobek : Juraj Križanič
Vojtech Bucko : K 100. výročiu »oxfordského hnutia« (1833-1933)
J. Lomský : Henri Ghéon
Jozef Čajka Tatransky : Sarajevo
Ercé : Allahov trest
Jano Bodenek : Cigánska melódia
Maria Štechová : Rozprava o metóde
: Zem spieva
Jozef Barút : Nemecká katolícka idea
Dr. Štefan Zlatoš : Slovenský preklad Sv. Písma
: Prehľad časopisov
: Knihy

Úvod a záver



Časopis Literárno-vedeckého
Odboru Spolku Sv. Vojtecha
Za redakciu zodpovedá Dr.
Štefan Zlatoš

KULTÚRA

Ročník V., december 1933 Číslo 12

Hierarchia hodnôt

Životný boj vedieme pre získanie hodnôt. Všetko okolo nás má svoj istý cieľ. Príroda a v nej uložené sily plnia svoje poslanie, ktoré im Stvoriteľ uložil. Človek ako rozumný tvor sám si určuje cestu a spôsob, lebo aj on má vytýčený cieľ a to najvyšší večný a potom i ďaľšie podriadené pre svoje práce a boje v tejto časnosti. Je nad mieru dôležitou otázkou životného nášho úsilia, či poznávame správne svoj najvyšší cieľ a dľa toho subordináciu a správne poradie ostatných našich úloh a záujmov.
A nielen jednotlivec potrebuje, aby poznal hierarchiu hodnôt, ale je to dôležitou otázkou väčšej alebo menšej spoločnosti, keď chce dosiahnuť svoj cieľ bezpečne.
Európa prežíva dobu značných politických zmien: čo bolo staré, ustupuje a nastupuje nová metóda vo vedení národov a štátov. Teraz je možno najlepšie zistiť, ako správne počínalo si kresťanstvo od prvopočiatku, keď už v rímskej ríši bojovalo za slobodu svedomia, za odlúčenie vnútorného náboženského života od štátneho života. Cirkev má za sebou skoro dvetisíc ročnú skúsenosť, prežila obrovské zmeny štátov. Bolo to pre ňu priamo šťastie, že vedela si uhájiť svoju neodvislosť od všetkých politických zmien. Kruh duchovných a svetských záujmov musí byť vždy oddelený. — píše univ. prof. A. Posch v Schönere Zukunft r. IX. č. 6. z 5. nov. t. r. — lebo bezvýhradné splynutie obidvoch je len na škodu ich záujmov. Dejiny nás o tom dostatočne poučujú tak v dávnej minulosti, ako aj teraz. Pri premenách v správe jednotlivých štátov ide hlavne o otázku, ako sa vyrovnajú pochopy autority a slobody. Stará moc odvoláva sa na autoritu, a zasa to, čo nového má byť do života uvedené a uplatňované, odvoláva sa na slobodu. Každému je jasné, že v takom prípade ide o dve protivy. Ťažko by tu bolo možno nejakú strednú rovnováhu utvoriť. Ani nie je povolaním Cirkvi na politickom poli azda určité smernice dávať. Jej úlohou je predovšetkým uhájiť, ratovať večné hodnoty pre dobro celého pokolenia ľudského. Ale práve toto jej postavenie a skúsenosť umožňuje, aby v zásadných otázkach môhla pokyn a smernicu ukázať aj pre časné ľudské úsilie. Na druhej strane aj štátna moc má svoje hranice, lebo má presne vymedzený morálny cieľ, samým Bohom stanovený: napomáhať verejné blaho spoločnosti. A v tomto určení sú dané súčasne aj hranice pre štátnu moc. Sloboda nikdy nemôže byť tak chápaná, aby smela zničiť ľudskú dôstojnosť jednotlivca, žeby môhla prekážky klásť duševnému rozvoju jednotlivcov.

Medzi najskvelejšie výkony Cirkvi v dejinách patrí šťastlivé prevedenie duševných hodnôt zo starého sveta do nových pomerov. Justín, Alexandrinský Klement a veľký Origenes stáli na pôde rímskeho štátu aj vtedy, keď kresťanská krv nevinne bola tyranmi vylievaná. "V idey štátu rímskeho videli ústav z vôle božej jestvujúci, ktorého poslanie bolo napomáhať verejný poriadok. Neprekvapuje ani to, že sv. Augustín po 200 rokoch podobne stojí na tomto stanovisku. V diele „De civitate Dei" prízvukuje lojalitu k štátu a akúsi svätú indiferentnosť kresťanského smýšľania k svetovým udalostiam. Práve táto Augustínova kniha po dlhý čas stala sa knihou potechy kresťanov, ktorí by boli ťažko skúšaní udalosťami svetských dejín. Veď stanoví v nej správne poradie všetkých hodnôt, ktoré ukazujú kresťanovi, že okrem politických úspechov a snáh jestvuje i množstvo vyšších a preto dôležitejších záujmov, za ktoré nehatene a slobodne môže pracovať. Boj o slobodu ducha predstavuje trojica vznesených bojovníkov: Athanasius. Basilius a Hilarius. Pri všetkých troch vyniká neohrozenosť za sv. právo slobody svedomia, ktorou vystupovali aj proti samému cisárovi. Cisársky námestník priznáva sa, že za života nehovoril nik k nemu takou dôstojnou nebojácnosťou, ako Basilius; práve tak sebavedome vystupoval Hilarius proti cisárovi Constantiusovi a veľký Athanasius päťráz šiel do vyhnanstva za pravdu. Bolo mu osudom dožičené, aby dožil sa víťazstva pravdy nad tyraniou a deszotizmusom surovej sily. Idea posvätná nemôže umrieť, hovoria dejiny jasnou rečou, a preto za svoju úlohu považovali najprednejší duchovia neskoršieho cirkevného života, aby večne cenné poklady duchovné preniesli do nových pomerov. V tomto ohľade skvelý príklad vidíme pri osobách, ako je Benedikt z Nursie, Cassiodorus a Gregor Veľký. Pôvodom svojim patria ešte starému Rímu, ktorého politická moc divou víchricou bola vyvrátená. Jasným pohľadom kráčajú do predu bez toho, žeby oplakávali trvalé to, čo pominulo, vidia novú pôdu, aj možnosti novej práce, kde by môhly byť zasiate semená kresťanského života. K ich menu viaže sa vlastne novší rozkvet novšieho kultúrneho života v novej Európe v búrkach sťahovania sa národov. Osobité štúdium bolo by potrebné, ktoré by skvele ukázalo významné dielo Cirkvi vo stredoveku. Najmocnejšie pôsobili mužovia veľkého duchovného života, ako sv. Bernard, sv. Tomáš Aq. Či to nie je jasným poukazom dejín na to, v čom máme zakladať svoju nádej, svoju silu aj teraz? Cirkev nájde si iste najlepšie pole, aby mohla byť osožná aj pre časové záujmy národov. Od samej spoločnosti závisí, či tieto úsilia správne pochopí a napomáhať bude, alebo sa im fanaticky na odpor stavať bude, čo by znamenalo predovšetkým len pre záujmy národov citeľnú a možno i smrteľnú ranu. Katolík hľadí do budúcnosti s najväčším optimizmusom. Je na to oprávnený, dokiaľ verný bude tradíciám kresťanského života, toľkými búrkami vyskúšaným a toľkoráz dobre sa osvedčivším.

Osemdesiatka Jozefa Škultétyho

Hm.

V dejinách národa nemožno prestať a začať znova. Sociologická hodnota tradície nie je ešte dosť ocenená, ale je akiste darom božím intuitívne poznanie právd živých, hoci zahriakutých a odstrčených. Nebýva obyčajným zjavom zapnúť duchovný život jednotlivca do dejinného poslania národného celku tak mocne, ako pousiloval sa o to terajší správca Matice Slovenskej, Jozef Škultéty. Vystúpenie Škultétyho na národa roli dedičnej neznamená iba novú éru v slovenskom národnom živote; jeho život je zároveň dejepisom slovenského národa za celé polstoročie. V diele Škultétyho zračia sa všetky snahy, ktoré hýbaly Slovenskom v dobe najfanatickejšej maďarizácie. Práce jeho vyrastaly pod bičom otrokára a práve preto bolo každé slovo tak precizované a prehriate láskou k svojeti, že neraz samo vládalo povaliť všetkými metódami maďarskej vlády natískané hazafíctvo. Princípom všetkého konania bola Škultétymu pravda, ktorá zažiarila v tme na každom poli, kde toho slovnský národ potreboval. Tento náš veľký Škultéty (narodený 25. novembra 1853) dožíva sa osemdesiatky, čo pre celé Slovensko znamená mimoriadny národný sviatok.
Život Škultétyho zapadá do slovenského prostredia od doby revúckeho očistenia. Pred A. H. Škultétyho, vtedajšieho riaditeľa slovenského gymnáziumu v Revúci, postavil sa maďarskou školou vychovaný a sfanatizovaný Jozef Škultéty, ktorý s príkladným svojim predstaveným mal iba meno spoločné. Ale neostalo len pri tom: pre Jozefa Škultétyho z toho vzišlo jeho obrodenie. Bol vystrojený na cestu síce tŕnistú, ale za cieľom, ako J. M. Hurban a Hviezdoslav. U všetkých jednako plnia sa slová Zarathustrove o hľadaní cesty a cieľa.

Preto u nich toľké bohatstvo duchovných pokladov, lebo získané bolo
myšlienkovými otrasmi v čase, keď je duša akoby obnažená a prístupná len hodnotným dojmom.
Škultéty odmietol i možnosť uplatniť sa pri ministerstve v Budapešti, lebo nechcel sa dať ubiť okolnosťami. Zaprel sa do slovenského života novelami
(v Naprede, Orle, Dennici, Dunaji), ktoré vyrástly z hlbokej lásky k národu vo smysle Štúrovej koncepcie literárneho umenia. Nebolo tu síce ešte prieboja tematického a ideologického, ale bol tu prieboj v literárnom smere, veď Škultéty dal základy slovenskej novelistike, na ktorých staval ďalej Vajanský a Kukučín po stránke fomálnej. Počiatky jeho práce spadajú do žalostných rokov pokušenia. Maďarizačné snahy sa rozrastaly, zatvorená bola Matica, pozatvárané slovenské stredné školy a životy popredných držiteľov slovenskej veci radom vyhasínaly.
Za Sládkovičom, Kalinčiakom, Palárikom, Hodžom. Chalupkom odobrali sa na večnosť Hostinský, Viktorín, Záhorský, Kráľ, Matúška, Nezabudov, Tóth, Maróthy i svedomitý Radlinský. Ale tým, že Matica Slovenská trvala od roku 1863. potomné roky zahrievaly Slovensko; a hoci iba živorilo, predsa aspoň žilo. Roku 1870 prenesené sú do Turč. Sv. Martina „Pešťbudínske Vedomosti" a vychádzajú tu ďalej ako „Národnie Noviny." Roku 1879 prichádza sem i Škultéty ako úradník ekspozitúry banky Slávie", ale už po dvoch rokoch vstupuje do redakcie Národných Novín. Tým nastáva i pre Škultétyho smutný osud slovenských buditeľov: žaloby, súdy, väzenia. Ale Škultéty i v tomto vidí prínos do slovenského života. Obnovenie augustových slávností stáva sa mu potom zdrojom nových síl a pevnej viery. Keď dostala sa mu ťažká úloha organizovať slovenský vedecký život, cítil sa už silným a schopným-Úloha bola to nemalá. Ale veľký Šafárik dal príklad a ukázal spôsob, bolo treba iba materiálu, a o ten nebolo na Slovensku nikdy núdze. Osvietenstvo i romantika dala nám síce niekoľko cenných osôb. ale u nich, pravda často zamieňala sa s hypotézou a naopak. Tak tomu bolo najmä v oblasti dejín slovenských a slovanských vôbec. Škultéty vytušil tep doby, preto oprel sa o národnú tradíciu, Cesta do Ruska (1885) umožnila mu zas rozhľad po slovanskom svete. Zahľadel sa do minulosti, každej otázke venoval mnoho úprimnej lásky a svedomite sa pripravil na svoju úlohu. Obnovil s Vajanským ,.Slovenské Pohľady", z ktorých utvoril encyklopédiu vedenia o Slovákoch so stránky filologickej, historickej, literárne-historickej a literárne-kritickej.
Do dnes je Škultétyho láskou jazykospyt. Rovnako svedomite sa zabral do fonetiky a etymologie ako do morfologie a syntakse. Klasickým príspevkom k dejinám slovenského jazyka je jeho štúdia o cudzích slovách v slovenčine, ktorá je zároveň kultúrnym dejepisom Slovenska. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch slovenčina bola mocne pod tlakom germanizmov, romanizmov a maďarizmov. Prvé i druhé stalo sa v tuhej miere vplyvom češtiny, posledné vplyvom politiky. Škultéty spolu s Vajanským načreli do Ruska a srovnávajúc, vylúčili neslovenské a neslovanské prvky zo syntakse. Vajanský stal sa tak majstrom slovenského slova v literárnom umení, Škultéty vo vede. V „Slovenských Pohľadoch" bola utvorená rubrika pre štúdium slovenčiny a zapĺňal ju zväčša sám Škultéty. Až tu začína sa rysovať hutný obraz reči slovenského ľudu, lebo Škultéty predovšetkým siahol k nej. Živá reč ľudu mu bola nevyčerpateľnou studnicou jazykového bohatstva. Pracoval ruka v ruke s Czambelom a stal sa, i ostal dosiaľ, najzodpovednejšou autoritou v každom jazykovom probléme slovenskom. Pri kodifikácii slovenského pravopisu Škultétyho slovo rozhoduje.

Neinak v histórii. V našich dejinách niet kapitoly, ku ktorej Škultéty nebol by pripojil niekoľko významných poznámok. V jeho povahe je vzácny charakter, že vyberá si iba problematické state a zrejme stručným spôsobom vrhá svetlo tam, kde toho pravda vyžaduje. Nijaká iná vedecká disciplína nie je tak náchylná k tendenčným výkladom ako dejepis. I treba ozaj bystrého pozoru oddeliť v dejinách individuálne od obecného a budovať objektívnu pravdu. A táto vlastnosť je u Škultétyho typikumom. Nemilosrdne analyzuje a obozretne syntetizuje.
V mnohých prípadoch sám stojí na objektívnom stanovisku oproti všetkým oficiálnym vykladačom dejín slovenského národa, lebo pravdu nezaprel ani vtedy, keby tendenčný výklad dejín bol veci zjednodušil. Nik u nás nie je lepším znateľom slovenského vplyvu na Maďarov a maďarského na Slovákov ako Škultéty. A to isté možno povedať o dobe veľkomoravskej, husitskej, reformačnej a protireformačnej. Bol to priamo geniálny postreh, keď Škultéty prvý odvážil sa brojiť proti neodôvodnenej husitskej tradícii medzi slovenskými evanjelikmi, proti tradícii o kultúrnych vplyvoch husitských vojsk na Slovensko atď., v čom predstihol všetkých svojich vrstovníkov i žiakov. Nové výskumy dávajú jemu za pravdu. (B. Varsik: Husiti a reformácia na Slovensku.). Tak aj v otázke protireformačnej. Poňatie našich dejín tvorilo sa podľa českých vzorov: v Čechách prináša protireformácia germanizáciu, Nemci využívajú cirkevnú moc a zaplavujú české kraje, preto protireformácia stala sa smutnou kapitolou v dejinách českého náoda. Toto nekriticky prenesené bolo i do poňatia slovenských dejín. Ale Škultéty i tu posvietil na pravdu. Poukázal na to, že protireformácia so stránky národnej Slovensku vynahradila síce všetko, čo latinizáciou zahatila, ale že reformačné snahy na Slovensku podporovaly hlavne nemecké osady. Germanizmus bol miestami tak hlboko zakorenený, že Slovák v nemeckom meste na pr. nesmel mať súkromného majetku, nemohol byť prijatý do cechu, nemôhol sa zakúpiť, atď. Protireformáciou vytisnutý bol nemecký živel, zväčša reformačný, a Slovákom vrátené právo. Nikto nerehabilitoval slov. protireformáciu tak zdarné, ako práve Škultéty. A keď šlo o otázku ozaj vážnu, ako o dielo katolicizmu na slovenskom národnom poli, Škultéty prišiel vždy s účinnou obranou najmä proti mienkam zlomyseľným.

V literárnej histórii mohol vyrásť Jaroslav Vlček iba vedľa Škultétyho. Vlček dal hettnerovskú osnovu a Škultéty látkú. Tablic („Paměti") a J. M. Hurban („Slovensko a jeho život literárny") shrnuli, čo sa dalo. Štúrovský duch dal vlastnú osnovu i literárnym dejinám. Škultéty obidve zveľadil, prehĺbil, ujasnil. V maďarsky vydaných stručných dejinách slovenskej literatúry
(v Heinreichovej sbierke) použil ešte Hurbanovu koncepciu, ale pomaly poznámkoval kapitolu za kapitolou a prinášal nové i nové hľadiská. Tak na
prehusitské dielo na Slovensku našlo v ňom objektívneho posudzovateľa: ubral na kladnom kultúrnom vplyve husitských vojsk, ale pridal vplyvu českých ekzulantov pobielohorských. A je typické, že zasa iba Škultéty háji názor o vedomom vytískaní slovenčiny z kníh českými ekzulantmi, ktorí okupovali tlačiarne na Slovensku. Tak ujasňoval Škultéty otázky radom. Všade nové svetlo, pri každej nový postoj. Škultéty ho presvedčenie, že je slovenčina samostatným jazykom v rodine slovanských jazykov a nepatrí ani k západnej (českej), ani k južnej (Czambel) skupine, vybudované je na hlbokom a podrobnom štúdiume jazykovom, historickom a literárne-historickom. Škultéty, majúc smysel pre najjemnejšie odtienky jazykové, vidí v každej dobe predierať sa slovenský jazyk do písomníctva. Jazykovej jednoty s Čechmi nemohlo byť teda ani vtedy, keď literárny život na Slovensku prejavoval sa jazykom českým. Tvorcami toho literárneho života boli Česi, ekzulanti; bola to vláda češtiny, ale nie prejav jazykovej jednoty. Slovenčina síce iba miestami prebíjala sa do písomníctva, ale to dokazuje už jej ekzistenciu vedľa češtiny. Slovenčina bola češtinou potlačená a na úkor slovenčiny nešírila sa čeština, ale latinčina: preto nebolo by od veci menovať takzvanú dobil „vlády češtiny" skôr dobou vlády latinčiny. Škultéty na základe bohatého materiálu musel vysloviť presvedčenie, že vplyvom češtiny náš kultúrny život bol značne hatený.
Ako literárny kritik vyšiel Škultéty z ruských vzorov. Láskou stal sa mu Hollý. Pre tohoto patriarchu slovenskej epiky má iba slová uznania. Odmieta i dobromyseľnú kritiku Donovalovu, ktorý u Hollého nenachádza pre epiku potrebné hrdinské postavy žien. "V autorstve hymny „Nad Tatrou sa blýska..." nebolo ešte povedané ostatné slovo. Škultéty hájil názor, že Matúška nemohol byť autorom celej básne. Doba Štúrova našla v Škultétym najlepšieho znateľa, tlmača, vyznávača a nasledovníka. Ale aj literatúra súčasná mala v ňom lekára. Bol jedným z ukazovateľov cesty. Učil sa u A. P. Čechova a D. V. Grigoroviča. Vždy si našiel iba príkladné vzory. V dejinách Šafárik, v jazykospyte Gebauer, v literárnej kritike Rusi. Zhodnotil Vajanského „Herodesa", „Koreň a výhonky", Kukučínov „Dom v stráni" a Hviezdoslava priamo zvelebil. Tajovského, ako nového adepta, vhodne zavrátil a uviedol do správnejšej koľaje.

Bolo prirodzené, že takto hlboko vzdelaný Slovák upozornil na seba celý vedecký svet. Škultéty stal sa po prievrate jedinou autoritou, ktorá mohla riešiť otázku slovenských hraníc. „Jeho zázračnej energie ani roky vojny, preň dvojnásobne kruté, nepodlomily a oslobodenie národa našlo ho v dobrej sile. Tu sa ukázal význam jeho vedomostí v novom svetle. Prišly otázky, týkajúce sa Slovenska, na ktoré bez neho nebolo možné odpovedať. Tak na mierovej konferencii (1919), na ktorú bol delegovaný, pri otázke národopisných hraníc Slovenska na pomedzí maďarskom, karpatoruskom i poľskom, pri ustaľovaní miestnych názvov Slovenska. O všetkých týchto otázkach mnoho napísal Škultéty, ale ukázalo sa, že ešte omnoho viac vie o nich. Jeho obrovskú a bezpodmienečne spoľahlivú, presnú znalosť vo všetkých veciach, týkajúcich sa minulosti i prítomnosti slovenskej, skusujeme najmä my, ktorí sme mu pri jeho prácach blízko v Matici Slovenskej, ktorej je správcom od jej oživotvorenia (1919)" — vyznáva o ňom jeho dobrý znateľ a jedon z najbližších bývalých spolupracovníkov, Štefan Krčméry. A bolo prirodzené i to, že na bratislavskej univerzite o Slovákoch slovensky mohol začať prednášať jedine Jozef Škultéty. Dňa 10. novembra 1921 počal prednášky za prítomnosti úradných osobností slovenského verejného života, o čom účastníci i dnes rozprávajú s posvätným nadšením. Pri osemdesiatke tohoto syna slovenského národa možno jeho dielu a osobnosti vzdať ten najväčší hold, ktorý národ pozná a ktorého si Jozef Škultéty toľko zasluhuje. Lebo veľkosť jeho osobnosti nemôžeme ešte ani pochopiť, ani ju zhodnotiť, ba „prídu generácie a nedocenia jej." Hm.

Martin Hattala

J. Mihál

Pred tridsiatimi rokmi dokonal svoju zemskú púť tento čudný človek. Narodil sa v Orave, v Trstenej 4. nov. 1821, umrel 11. dec. 1903 v Prahe ako univerzitný profesor slovanskej filologie po nebohom Čelakovskom. Gymnázium vychodil doma vo svojom rodisku a v Subotici, kde sa naučil i po srbsky, teologiu v Trnave, v Bratislave a vo viedenskom Pázmáneume. Po vysvätení za kňaza kaplánoval na Bzovíku a v Hodruši, potom bol profesorom na bratislavskej reálke, kde vyučoval jazyku českému a slovenskému. Odtiaľto ho potom menovali do Prahy.
Smýšľaním bol veľmi konzervatívny, čo prejavilo sa u neho medzi iným aj tým, že postavil sa v boji o Rukopisy KZ proti Gebauerovi, Originálnosť týchto romantických falzifikátov mu bola svätou, lebo rád sa odvoláva na Libušin soud (viď hlavne syntaks jeho Srovnávacej mluvnice jazyka českého a slovenského, Praha 1857). Pre toto jeho konzervatívne stanovisko mal veľa odporcov medzi českými lingvistami, hovorí o ňom Slov. Náuč. Slovník II. 115.
V národnom ohľade bol aj on taký, za akého sám pokladal Kollára, totiž „rancidus adsertor unionis literariae Slovacorum cum Čechis" (Grammatica, VI). Dôkazom toho je aj jeho Mluvnica jazyka slovenského z r. 1864/5.
Zprvu, v rokoch štyridsiatych, vidíme i Hattalu medzi spolupracovníkmi Sl. Pohladov, Orla Tatranského a Slov. Nár. Novín, ba pristáva i na opravy, navrhované Hodžom v Epigenese. Ale ako minister vnútra na náradu Kollárovu (ktorého mienku pokladal za presvedčenie celého Slovenska) zaviedol od nového roku 1850 do úradných (viedenských) Slovenských Novín, a minister výučby, český gróf Lev Thun, do škôl na území terajšieho Slovenska staroslovenčinu, t. j. češtinu, presedlal k Slovenským Novinám medzi inými aj Hattala. Podľa Slov. Novín slovenčina sa im zišla len ako „lekárstvo mošusové, na smrť a život národu slovenskému, v čas největšího nebezpečenstva smrti podané. A tuto úlohu svoji slovenčina vykonala: lidé, kteří by jináče ani nebyli na to pomysleli, že jsou Slováci, přece prišli ku povedomí své národnosti." (Vlček — Dejiny 242). Teda černoch môže, alebo môhol, odísť.
Svoju Grammaticu z roku 1850 písal v smysle latinského porekadla: inter duos litigantes tertius guadet. A na Slovensku vtedy veru tak bolo: Slováci sa delili na prívržencov bernoláčiny a štúrovčiny. Pravda, len inteligenti, lebo ľud zväčša vždy ide za „pánmi." Hattala využil ten jazykový zápas a pod tlakom verejnej mienky, ktorá býva obyčajne vždy taká, aká je politická nadvláda, sa rozhodol, že skodifikuje „mediam illam, inter bernolakianam et šturianam, scribendi rationem", pravda, vraj len na ten prípad, „si nos spes restituendi benefici nexus literarii cum Bohemis reapse penitusque frustraretur" (str. XIII.) Ba ako Pražák (Česi a Slováci, 110) hovorí, Hattala sa netajil názorom, že slovenčina bola a je dôsledok politických udalostí a čosi dočasného. V liste Radlinskému (Pražák: Slovensko let padesátých až sedmdesátých, 22) so dňa 29. X. 1849 výslovne hovorí, že od prvoti sa bránil, aby bol Štúrovými novotami roztrhaný tristoročný československý literárny sväzok. V tomto liste vyložil i smysel svojej gramatiky a medzi iným tu hovorí, že nie tak dôvody, ako neobyčajné udalosti politické ho naklonily k slovenčine. A je veľmi príznačné pre Hattalu, že nesú hlasí s Radlinského odklonom od češtiny, ale štúrovčina mu je „drsňatá" lebo je to vraj „bastard" a „netopier." (Viď Sborník fil. fakulty v Bratislave roč. I, str. 409). Podobne v Sborníku, tu citovanom (str. 414), čítame výňatok z Radlinského článku, uverejneného vo Svétozore (ročník neudaný) ktorý je veľmi charakteristický nielen pre smýšľanie Radlinského samého ale aj pre Hattalu: „Kollár, Záhorský, Šuhajda, Lichard, Hamuliak, Kuzmány setrvali na češtine, my: Rešetka, Hattala, Palárik, Plošic, Lány atcl sme již byli pro slovenštinu, ale ve dnešní dobé, v níž nám smrť hrozí, smi pro jednotu — pro češtinu. Podrobili jsme se autorite dejín a přidali se k českoslovenštiné." Ďalej nájdeme tamže jeho slová, ale už nie doslovne že vláda je za českoslovenčinu a uznáva ju i za majetok Slovákov a vraj politicky je aj okrem toho potrebná. A (tamže str. 415) Pražák sám hovorí „U neho (t. j. Radlinského) převažuje vedie historického ovšem hlavně moment politický, Slovákům pri spisovné češtine přízuivý. Tento politický moment pozbýval však záhy intenzity, pri čemž úměrně zehladla i vroucnost Radlinského pro češtinu." Teda čeština na Slovensku v päťdesiatych rokoch bola vlastne len historizmusom a politikumom.
A čudná vec, že favorit kou politikumu bola vše čeština, vše slovenčina, kým len i pospolitejšie vrstvy slovenského národa neprišly na aký-taký stupeň národného povedomia a spisovná slovenčina, osnovaná zčiastky na vokálickom i morfolo gickom systéme stredoslovenského nárečia, stala sa tak konečne primeraných žlebom duchovných snažení slovenských. V konce koncov každá spisovná reč je do istej miery vždy viac alebo menej politikumom a kompromisom, a hlavná vec, aby tým, ktorí ňou píšu, vyhovovala čo prostriedok na vyjadrenie kultúrnych potrieb.
Hattala, hoc už v Pázmáneume skúmal svoj rodný jazyk, predsa potom v Grammatice v nejednej veci stieral „osobitý ráz stredného nárečia", ako to tvrdil už Vlček (Dejiny, 251).
Ako lipel Hattala na historizme, najlepšie uvidíme z jeho vlastných slov, napísaných v Orle Tatránskom (III., 746), kde hodnotí Hodžov Epigetnes:... „že v terajších okolnosťach, keď, jako ňižje uvidíme, potreba novuot ňje je celkom preukázaná, ňemuože sa podlá mojej mjenky za zludmať cťihodním tímto veteránom, že naproti novotám povstali; tím menej ale máme právo žjadať od ňích, aby sa z česti, po ktorej od mladosťi odvážne a s ňeoceňiťelním prospechom pre Slovanstvo kráčali, navráťjac, í novú, zo svojho stanoviska za záhubnú a ňebezpečnú uznanú nastupjac skutkom ukázali, že od maličkosti svojej až po dnes blúdili." Na toto redaktor časopisu hneď poznamenal, že nesúhlasí vo všetkom s vývodmi p. Hattalu. Teda už i vtedy samé ohľady na veteránov nielen telom ale i duchom, na úkor národnej veci samej.
Ale, aby sme videli Hattalu plastickejšie v jeho ideovej a filologické, disidencii, pozrime sa na jeho fundamentálne dielo, na Grammaticu. Hneď treba poznamenať, že Hattala podáva v nej málo originálneho. V prologu podáva rozdelenie jazykov slovanských dichotomicky podľa Dobrovského Instituiones na skupiny A) a B) podľa: raz-roz, iz-vy, l-epentetického, depentetického, elízie foném d, t pred l a n, konečne podľa cviet-kviet. Do skupiny A) zaradil tieto jazyky: cirkevnú slovančinu, srbčinu alebo illyrčinu, chorvátčinu, slovinčinu a ruštinu; do B): slovenčinu, češtinu, poľčinu a lužickú srbčinu.

Na str. 4, 5 hovorí, že všetci znalci slovanského jazyka „uno quasi ore í at en tur: 1) Dialectum nostram slovenicam forma et matéria cyrillicae similem prae ceteris, speciatim vero bohemica, melioris cujusdam slavicitatis commendationem habere; 2) Dialectum nostram médium tenere locum in-ter idiomata illa duo ordinis A et ordinis B.
To, čo tvrdí sub 1, dokazuje výrokami Bernoláka, Dalimila Moravusa, Jordana, Šafárika (sic), Kollára a Hodžu, že náš jazyk je veľmi podobný jazyku starobulhárskému zhruba, v podrobnostiach však čeština, majúca slovanskejší pôvab. To, čo podáva sub 2, potvrdzuje Dobrovským, parížskym profesorom slavistiky Cypriánom Robertom Gallom, ktorý vraj toto hovorí o slovenčine: le dialecte des Slovaques tiens une espéce de milieu entre les dialectes slaves; ďalej Štúrom a Hodžom.
Teraz prechádza na shodné znaky nášho jazyka s prvou grupou slovanských jazykov, ktoré shrnie takto: 1) rázporok, rázvora, rázsvit, rázsocha, rázcesty, ráztoky, 2) hrobľa, hrable, 3) salo; krielo; motovilo: 4) jel (správnejšie by bolo jeu!) .
S csl. jazykom nás vraj po ja: 1) zvyšky nosoviek, ako gamba (u neho gemba), gavendiť, Ďonďa, kurence, jahnence, 2) zanedbávanie epentetického t: sreda, srední etc., sriebro, črep, črieda, čreňový, stĺp; dlhý, slnce; blcha, krv, žrď, 3) lakeť m. lokeť, lani, rásí, pažiť, ražeň, 4) akuz. muž. (vo fráze -pôjdem za muž), gen. pl. čias alebo čás, 5) lokál na -iech: rociech, hlasiech (ten žije dosiaľ v slovách: po domiech, chodí ako v trapiech), 6) ny m. nás (len v piesni o Morene).
V nasledujúcom odseku sú shody slovenčiny s ruštinou: 1) diftougy ia, ie, iu, 2) morfémy ok, ol, om, o; 3) prepozície vo; do; podo; nado; predo; ktorý — kotorý, 4) neprevedená t. zv. 2. palatilizácia, na pr. na ruke, č. na ruce.

V ďaľšom odseku vypočítava shody s illyrčinou: 1) k tetky, v zahradky m. k tetke etc., 2) oravské rybom, rukom m. rybám etc., 3) zvolensko-hontianske kroke, hrieche m. kroky etc., 4) nitrianske jehov a jejin za illyr. njegov, njezin, 5) gemerské budemo, vedemo, nesemo m. budeme etc., 6) u za l, np. bou, boua, chuap, smuoa, piu, dau etc.
Hattala potom píše, že tieto vlastnosti slovenské pohýnaly a pohýnajú vraj mnohých našincov, aby rozmýšľali o ich uvedení do písma. t. j. aby slovenčina stala sa spisovným jazykom.
Prvý vraj, kto o to sa pokúsil, bol — ako vieme — Bernolák, druhý Štúr, ktorý vraj chcejúc napraviť Bernolákovu chybu, aby sjednotil všetkých rozkydaných Slovákov, uzákonil tretí spôsob písania... pritom usiloval vraj svoje dielo proti čechistom hájiť a chrániť ostrými i zhubnými argumentami slovenskosti a proti bernolákovcom celkom nijakými; okrem toho zanovité lipí na kadejakých nenávidených tvaroch, ktoré by boly môhly, ba boly by sa maly vyhnať (Grammatica, str. XI.)
Takto lomil palicu diletant Hattala nad diletantom Štúrom, lenže hoc posledný aj nebol povolaným filologom v dnešnom smysle, ale mal znamenitý filologický cit a robil intuitívne, čo o Hattalovi nemožno povedať.
Však ďalej ešte uvidíme, na čiu stranu sa kloní straniva tých „nenávidených tvarov" moderná jazykoveda.

Na XIII. strane prologu vraví, že bernoláčina je nie pravá slovenčina ale i toto svoje tvrdenie opiera o výrok Mateja Bela, Kollára, Šafárika a tak potom dáva dôkazy podľa posledného a Hodžu. Na ďalších stranách (XIV) podáva rozdiely medzi bernoláčinou a češtinou, potom bije nemilosrdne do Štúra. Ale tu necháme prehovoriť mladého slovenského lingvistu Ľudovíta Nováka, odchovanca Pražského lingvistického kroužku. Novák vo svojej štúdii „K vnitřním dějinám spisovné slovenštiny", uverejnenej v Slavii r. XI, hneď zahorúca odbavil Hattalu tým, že „byl to duch velmi málo originálni a kopíroval většinou jem nekriticky názory Hodžovy" (str. 80).
Hodnotiac slovensko-gramatickú činnosť Hattalovu, Novák píše: „Teprve Hattala (Gr. XIV, 84 a nasl.) dobruo nahradil tvarem dobré a tak zustalo až dodnes aspoň v jazyce psaném veskrze (na pr. prof. Vlček psával síce -é, ale vyslovoval uo) ... etimologicky zřetel Hattalův. že dobré by byl „správny", předpokládaný tvar, dobruo tvar sekundárni; je zcela pochybený, poněvadž, jak bylo řečeno, dobruo vzniklo z dobró a ne z dobré." (87, 88).
Ako neoprávnene zaviedol Hattala tvar dobré namiesto štúrovského dobruo, tak spravil aj u adjektív, ked namiesto štúrovských dobrieho, dobriemu etc. zaviedol tvary dobrého, dobrému etc. (Tamže).
Zaujímavé prirovnanie má Novák v cit. úvahe na st. 89/90: ,,Pro to pro vše bylo zavedení cizorodých -é-ových tvarů u adjektivní flexe ne nepodobno purpurové sametové záplate na černém fraku. Tato analógie se nám vtírá také proto, že rudý samet je látka jisté krásná a že -é-,ponévadž bylo v češtine, se zdalo být Hattalovi mnohem krásnéjším než lidové -ie-, pričemž ovšem zapomnél, že se -é- do systému stredoslovenského vúbec nehodí, poněvadž za každé starší é tam vzniklo diftongizací ie." S tou diftongizáciou é v ie s Novákom síce nesúhlasíme, ale to na veci nemení.
Tiež i v tom dávame za pravdu Novákovi, že é-ové typy ani pre ostatné nárečia slovenské (západ, východ) neboly výhodnejšie. A v tom mu tiež pritakáme, že oprava hattalovská ani u adjektív nebola nijako žiaducná, lebo naozaj skomlikovala skloňovanie a vokalický systém. (Tamže str. 91).
Inú velikánsku chybu spravil Hattala tým, že zaviedol do slovenskej grafiky y definitívne.
Hodžovsko-hattalovské opravy pravopisné vlastne zhoršily a sťažíly Štúrov pravopis. (Viď Sláviu XI., str. 319).
O Hattalovej Grammatice písal i Štúr sám do Pohladov II. 215 a vraj „trochu dotčen, že Hattala jeho a Hurbanovo dílo označil jako počin plebis evangelicae a že zvrátil zase do kolejí českých" (cit. Sborník 433). Nemám naporúdzi onen ročník Pohladov, ale buď Pražák, buď Štúr sa mýlil, lebo v Grammatice na str. XI. píše jej pôvodca „praeter partem pubis evangelicae a nie „plebis evangelicae" ako to cituje Pražák. Medzi plebs a pube je tuším dosť veľký rozdiel. Ale ani tak nemal Hattala písať, keďže bol od Štúra i od Hurbana mladší.
Hattala potom Štúrovi odpovedal v III. roč. Pohl. str. 78 a zadrapuje sa do hlásky f, že nie je slovenská, ale česká, hoc tento foném je vôbec nie slovanský, ba ani v indeurop. prajazyku ho nebolo. Aj vokatív sa vraj nerovná nominatívu, hoc i to vieme, že sa rovná (viď môj príspevok o tom v 1. toč. Slov. reči). Vytýka Štúrovi celkom zdravé slovenské gen. sg. Šuhajdu, jedného, lebo on by chcel mať gen. český Šuhajdy, jednoho. Ináč i po rusky je odrngo, ale po zvolensky jeňího i jedňího.
Hurban túto odpoveď v súkromnom liste Štúrovi nazval „kousavou", „malokramárskou", „dokladom slovenskej malosti." (Uvedené podľa Sborníka 433).

V roku 1851 ustaľujú v Bratislave v prítomnosti Štúrovej spisovný úzus na zásadách hodžovsko-hattalovských s predpokladom slovenskej znalosti češtiny (Pražák: Slovensko, 26) Rezultátom tohoto ustálenia stala sa Hattalova Krátka mluvnica slovenskú (v Prešporku 1852). V predhovore tohoto dielka čítame medzi iným i toto na str. VI.: „A Slovákom — ktorých rečná spôsob v mluvničke tejto predložený pojatá je skoro číra čistá staročeština", etc. Predhovor podpísali: Hodža, Hurban, Palárik, Radlinský, Štúr a Závodník. I z uvedeného vysvitá, že čeština na Slovensku v 50-tych rokoch bola politikumom, ale prezradzuje i slovenskú vrtkavosť a bojazlivosť, a hlavne našu malosť.
V 60-ych rokoch Dobšinský, Viktorín a Hattala pokúsili sa znova o recenziu spisovnej slovenčiny, ale to spravili zas na českom podklade a s heslom Čechov a Slovákov sbližovať. (Podľa Pražákovho Slovenska, str. 28).
Zo spomnutých recenzií vyrástla Viktorínova gramatika, vydaná roku 1860 a Hattalova Mluvnica jazyka slovenského z r. 1864/65 vo dvoch dieloch. Hattala píše v nej v 23. §-e na str. 15. toto: „Anton Bernolák, ten i jazyk i pravopis pre Slovákov tak ustrojil, že v nich ani stopy filologickej kritiky, ktorú stále na jazyku mal, skutočne nebadať. Vyobcovaním z abecedy menovite písmena y dal makave na javo, že ani povahy slovenčiny nepochopil náležíte... Chyby tej ani Ľud. Štúr nenapravil. I jazyk od neho za spisovný prijatý obsahuje viacej takých tvarov, ktoré sa ani teoreticky ani prakticky dostatočne nedajú ospravedlniť." Zvláštna hra osudu, že moderná jazykoveda dáva za pravdu práve v tých veciach Bernolákovi a Štúrovi, v ktorých Hattala nevidel „ani stopy filologickej kritiky." O tých ..teoreticky i prakticky obstojných" tvaroch hattalovských si prehovoríme ďalej.
Otvorene a mužne sa vyslovil o hodžovsko-hattalovsko-radlinskovskej slovenčine Palárik: „iba čeština, od neslavizmov a pokazeností očistená, a do slovanských formálností preoblečená." (Viď o tomto v cit. Sborníku str. 448—451).
Už v 1852-om sa usiloval Hattala, Palárik, Radlinský a Viktorín o Slovenský literárny spolok, ale nedošlo naň (Pražákovo Slovensko, str. 40).
Hattalu vidíme ako člena „Spoločnosti podsitňanskej pre vidávanie lacních školskích kníh" a túto spoločnosť víta referent Cyrilla a Methoda I. 255), lebo bola pre „staroslovenčinu v školách, v úradoch, novinách a knihách." (Sborník, 401.)
Čo Hattala všetko popísal, nejdem uvádzať, lebo to každý nájde si v II. sv. Riznerovej Bibliografie na str. 71.
Prv, ako by sme podrobnejšie poukázali na jeho filologické omyly, treba nám ešte spomnúť mienky, ktoré sa ho dotýkajú ako učiteľa i ako vedeckého robotníka.
Tak P. Mudroň vo svojej autobiografii dosvedčuje, že Hattala prednášal gramatiku vždy srovnávacou metodou, totiž porovnával češtinu so slovenčinou a tak vraj dokazoval väčšiu zachovalosť slovenčiny a ponemčeno českej reči. Podobne vraj i Hoľuby poznamenáva, že Hattala dbal na náležitosť oboch nárečí. (Podľa Sborníka, 409).

Chrástek v Cyr. a Meth. (č. 38 z r. 1952) píše, že od Bernoláka po Hattlu bol náš literárny život zmätkom. (Sborník, 415). Málik i svoju gramatiku napísal podľa Hattalovej. (Sborník, 431). Slovenské noviny písaly o Hattalovy priaznivé, že češtine sa dá učiť najlepšie pomocou slovenčiny srovnávacou metodou tak, ak to robil Hattala. Cyril a Meth. (I. 56) vítal knihu (t. Grammaticu): Každý Slovák se z ní naučí česky a Čech slovensky." Tej srovnávacej metóde ostal Hattala do konca života verný. (Podľa Sborník 410).
Hurban pozdravuje Hattalu dňa 13. V. 1869 z Tešína v mene „celého našinstva od Tatry až do Šumavy." (Sborník, 396). Na Slovensku ho vrelo vždy vysoko cenili ako popredného zákonodarcu slovenčiny. I Czambel P. nazýva vraj „znamenitým zpytovateľom (Pražák: Slovensko, 323). Škultéty vytýka Hattalovi závislosť jeho slohu od latiny a nemčiny. (Tamže, 346. Prof. Pražák v Slovensku (str. 71) uznáva Hattalu za „odborne vzdelané! lexikografa." Prof. Weingart priznal Hattalovi slovníkoví! znalosť. (Slovensko, 323)
(Ostatok na budúce)

Antitézy

J. Dlugopolský

Videl som choromyseľného v rámci májovom, v prostredí jarnom...
*
Bolo to mladé dievča. Postava štíhla, dosť vysoká, súmerná. Krásne, gaštanové vlasy, oči modré. Nohy, ruky maličké. Forma klasické sfarbenie moderné.
Ale tie oči! Neskvely sa jasnou modrinou blankytu, ale bol pomútené, akoby tiahly nimi aprílové mračná ...
Ale tie perný! Nechvely sa jarným čistým, dievčenským chvením, ale tvrdohlavo, neprestajne opakovaly nesrozumitelné slov ktoré potom vysadly na tvár, posiay ju beznádejnosťou, opustenosťou, bezmyšlienkovitosťou.
Oči blúdily, ústa blúdily, duch blúdil.
Kroku chýbala rytmika mladosti Tiež blúdil.
Ruky neniesly sa tým harmonickým vlnovitým pohybom, a stále zúfale posunkovaly. Bol to disharmonický doprevod ku chaotickej, disharmonickej melódii. I tie blúdily.
Bože, a bol vtedy máj! ...
Bolo plno harmónie, jasu, jasotu, hymien a rapsódií...

Zem tíško si prespevovala úvodné akordy jarnej symfónie. Mezzoforte s crescendom ... Trnky posiate bielymi púpäťmi; hadité, poprepletané konáre tŕnia pofŕkané drobnými lístkami. Brehy lemované žltozelenými vŕbami. V temnom pozadí hnedé lesy, podvedomé reminiscencie zimy. Vzduch sa vlnil nad zeleňou. Osihotené záhrady sťa kytice na úpätí nejakej neviditeľnej sochy.
A v tomto prostredí mladé dievča, ktoré z celého prebúdzania ničoho nezachytilo, ničoho nevnímalo, ničoho si neupovedomúvalo...
*
Okolo prúdil život.
Na polovyschlej zemi hraly sa malé deti. V očiach viera v jar.
Malé hlúčky nezamestnaných úbožiakov veselšie si povrávaly.
Pociťovaly nádej na jar, leto.
Lúky posialy sa pracujúcimi ľuďmi. Kde-tu nesmelo zažblnkla pieseň.
Otváraly sa obloky. Objavovaly sa pri nich bledé tváre. Chorí.
Ach. jarné slnko!...
Ulicami vírily skupiny mladých. V ich očiach triumfovala láska k jari.
Všade precítenie, vzpruženie, nádej do budúcnosti.
Len to mladé dievča nepociťovalo z celého jarného vírenia ničoho ... Vedľa neho kráčala ošetrovateľka. Ani tej si vôbec nevšímalo. Neprestajné, nesúladné pokyvovanie rukami, šomranie tých istých nesúvislých slov vkradlo zúfalstvo na jej mladistvú tvár. Úbohé modré oči, klasická postava, snehobiela pleť, súmerné rúčky!
Medzi jarnými kvetinami otvorený hrob---vedľa detí pohrabný pochod ----medzi umeleckými sochami múmia---na koncerte hluchý----v jarnom, májovom prostredí mladé, choromyseľné dievča...
*
Poznal som milého, malého chlapčoka. Býval v susedstve. Bol mojím každodenným hosťom; totižto, nie ani tak mojím, ako mojej knižnice. Vyťahoval knihy, staval z nich hrady, a keď som bol najviac zaujatý, žiadal si moju mienku o nich.
Poznal dobre moje zvyky, rád sa prispôsoboval k ním. Keď som niekedy v prázdnej hodine prišiel domov a vyzliekal svrchník, vytiahol knihu a ochotne mi ju priniesol. Jemu to bolo všetko jedno, hociktorú. Podával mi ju zpravidla obrátene. Postriehol, že skoro vždy čítavam vo voľnom čase. Keď som stal, priniesol mi palicu a klobúk. — Báči, na, choď do školy! — povedal.
Časom sa odsťahovali. Vídaval som ho už potom zriedka. Po dlhej prestávke stretol som sa s ním. Letel ku mne na kolobežke. Chcel ma svojou obratnosťou ohromiť. Keďže praks mal ešte len malú, vynahradil to veľkým praskotom. Spadol aj s kolobežkou. Udrel sa.

So zeme dívala sa na mňa buclatá tvár s červenými líčkami, veľkýi okrúhlymi detskými očkami a k plaču skrivenými ústami. Z trápnu situácie vypomôhla ho vynaliezavosť detská. Kolobežku nechal ležať na zemi, dal sa bežať štvornožky a pritom neustále ma presviečal so zeme, že to náročky, že to len tak ako Havo... Márne bolo moje napomínanie: Vidíš, načo to robíš, načo beháš tak chytro!
Rozbiješ si hlavičku, rozbiješ si nošťok. — Nie, to ja len tak, to je narôčky.. . Tak môj malý Števko.
*
Prevrátená kolobežka, z prachu sa vzmáhajúci, štvornožky zemi utekajúci Števkovci a neustále ubezpečovanie. To ja náročky to tak musí byť — c'est la vie, to je náš život. Márne stojíš nad ty zamyslený, márne sa usiluješ utajiť svoj úsmev (ak ho ešte máš), zeme, z postavenia človeku úplne antipodického stále zneje hymna to tak musí byť, to ja náročky tak ...
Ach. Bože, tí Števkovci — a ten úbohý, úbohý človek! ...
Keby sa môhol aspoň zasmiať! Ale keď mu je to všetko prísne vážne povedané. Ak nechce sám stať sa tŕčom výsmechu urazených musí aj on sám vážne prikyvovať hlavou a potom--— a pote s tým choromyseľným dievčaťom túlať sa bez cieľa v krásnom má vom ráne ...
Od vedy — cez umenie — až po praktický mechanizmus a technicizmus všetko sa točí okolo človeka, ale len okolo. Sám človek svojím najpodstatnejším Ja ostane izolovaný v nekonečnom mori snám ostane nešťastným poblúdilcom, utopistickým negativistom, choromseľnym iluzionistom v prostredí umelého mája, umelej jari. To ostáva do nekonečna ignorované, nepovšimuté.
Chudobný uhliar v povestiach spieva — v roztrhanej koše a nešťastný, zlatom odetý kráľ uteká z paláca a ponúka kráľovstvo za jeho košeľu ...
Najúbohejšie Ja blúdi v najnádhernejšom prostredí.
Pri bráne umelého, ľuďmi postaveného raja: žobrúce Ja...
Za tisícročia stavia sa palác, zdobí sa najumeleckejšími dielam o pohodlie dbá sa všetkými vymoženosťami techniky. Pre koho? Pre hluchého, slepého, neduživého tuberkulotika, pre ktorého všetko je len ťarchou, biedou . .. Chrúst v akváriume ...
*
Veda anatomizuje telo človeka.
Psychologia analizuje jeho dušu skoro až na elektróny. Domnieva sa, že ju pozná a — dosť.
Eksperimentálnosť a pozorovanie snaží sa všetko spoznať, čo j okolo neho: trávy, byliny, hmyz, živé tvory, sily, zákonnosť.
Geologia navŕta mu zem pod nohami, fyzika trhá blankyt na jeho hlavou.

Filozofia zavedie ho do svetov jemu cudzích, umelých, a nie reálnych, skutočných. Skepticizmus mu nahovára, aby neveril ničomu, aby pochyboval o všetkom. V tomto domnení potvrdí ho Kant svojím kriticizmom. Nepoznávaš už veci objektívne, ale subjektívne. Nie tak. ako sú vo skutočnosti, ale ako v tvojom rozume sa nachádzajú, zkadiaľ vrodené poznatky projektuješ na ne, navonok. Netvoríš pochopy, ale zatrieďuješ do kategórií. Prichádza Fichte so svojím povestným výrokom: Nejestvuje nič, len hmota. Duševné vlastnosti? Nič. Duševné Ja? Nič.
Úbohý, úbohý človeče! ...
A tie nekonečné dišputy, ktoré sa vlečú cez tisícročia jeho životom ako červená niť a vyčerpávajú sa okolo Goga a Magoga?! ...
To má byť človek, ako ho materializmus nakresľuje? Veď je to Minotaurus! Ich diela, útvory umelecké hodnotí milionami a jeho samého by predal za 32 Kčs ... Je to ozaj judášska cena...
A tie tône z Hádesa alebo z večných lovíšť indiánskych v osvetlení Fichteho idealizmu, to má byť človek ? ... Veď sú to len silhuety človeka!
A potom sa divíš, že človek žobre pri bráne toho umelého, ľuďmi postaveného raja?!
Humanizmus hlása návrat ku človeku. A nasleduje azda potom skutočný, vytúžený návrat? Nie, závrat do umrlčej truhly...
... A tak sa to robí stále a stále, aby potom zakaždým môhlo sa ozývať to povestné: Mŕtvi, stávajte, víťazstvo je naše! ...
*
Čo robí technika a mechanizmus? Okypťuje s človeka krydla a pripravuje ich na stroje, lietadla.
Kým ho ideové snaženie snižuje na úroveň ostatných zvierat, zatiaľ mechanizmus zabezpečuje mu miesto medzi trojami, robí z neho jednoduchého: robota. Namiesto toho, aby on panoval nad strojární, stroje sa stávajú jeho pánom, ktorý rozhoduje nad jeho životom a smrťou, bytím a nebytím.
Veď máme kilometrové jaský, divy techniky: obrovské železné mosty, riečne priechody, babylonské veže, ale čo je z toho všetkého, keď po nich chodí: človek žobrák...
Máme už i tú vysnenú, vytúženú slobodu presvedčenia. A výsledok? Tisíc vzniklých a zašlých systémov, ktoré robily človeka nespokojným, nešťastným a blúdivým Holanďanom .. .
*
Tento stály jarmočný myšlienkový hukot pomaly vyčerpal človeka úplne.
Poslali ho liečiť sa. Moderný špecialista: humanizmus, predpísal mu zmenu okolia, rozptýlenie chmúrnych myšlienok. Posadili ho na voz. Týmto vozom bol progresivizmus, pohoničom hedonizmus. Bláznivý pohonič so splašenými koňami. 30 milionov nezamestnaných lemuje okraje tejto šialenej cesty ...

Takto sa zrodila potom Tolstojova Anna Kareninová a Maslová zo „Vzkriesenia" ... Flaubertova Madame Bovary ... Dostojevského Razkolnikov... Jókaiho hrdina z „Niet diabla"... a Dumasova Emma Lyouna, vdova Hamiltonová, ktorá netrpezlive čaká v zastrčenej chalúpke na smrteľnej posteli kňaza a týmito slovami ho víta: „Otče, čítala som vo všetkých svätých knihách, že milosrdenstvo Božie nemá hraníc; poslala som pre vás, aby som toto počula i z vašich úst, z úst samotného sluhu Božieho... Moje hriechy, moje chyby, ba moje zločiny — dodala klesnutým hlasom — sú také veľké, že potrebujem bezpodmienečne — aby som neumrela v zúfalstve — počuť slová svätého muža, akým ste" ...

*
Koniec ?
Z Križiakov Sienkiewiczových: Zbyszko odnáša na nosidlách do Spychowa po dlhom, úmornom hľadaní nájdenú, ťažko chorú Danušu.
Je krásny, jarný deň. Všade čuť švehol, veselosť. Lúky plné jarných kvetín. Keď sa blížia ku Spychowu, tvár Danušina začne blednúť, husté kropaje potu vysedajú jej na tvár.
„Čo ti je? Hovor!"
„Je tma!" zašeptala.
„Tma? Slnko svieti, a ty máš tmu?" pýtal sa udýchaným hlasom.
Pohla ešte ústami, ale nemohla už ani šeptať. Zbyszko uhádol, že vyslovuje jeho meno a ho volá. Hneď potom začaly jej schudnuté ruky trhať ...
„Danuška! Ó, Ježišu milosrdný!... Počkaj aspoň do Spychowa! Počkaj! Počkaj! Ó, Ježišu, Ježišu, Ježišu!"
Za toho úpenlivého volania prebudily sa ženy a začaly hlasité odriekavať litánie ... Vetrík ustal, prestalo šumenie listia na hruške a len slová modlitby sa ozývaly vo veľkom poľnom tichu. Danuša pred samým koncom litánií otvorila ešte oči, ako by ešte posledný raz chcela pohliadnuť na Zbyszka a na slnný svet...
... Na modrom nebi nebolo mráčka a celý svet sa hrial v zlatom slnečnom jase .. .

*
Má to byť „J'accuse"? Nie, prosba, memento. Memento nahor i nadol.
Prosba nahor o niť Ariadninu pre tých, čo sú dolu, ktorú by Parky pokrokovej doby neprestrihly.
Prosba o intenzívnejšie skoncentrovanie pozornosti vedy, umenia, literatúry a progresivizmu na samého človeka. Prosba, aby po detailizovaní, vivisekcii, analýze a anatómii nastala veľká syntéza, ktorá starala by sa o človeka ako o celok, aby hovorila už konečne o celku duševnom i hmotnom.

Inak môže sa ľahko stať, že budeme sa podobať tomu pohádkovému človeku, ktorý si želal, aby všetko premenilo sa v zlato, čoho sa len dotkne. Na konci nemal čo jesť, čo piť. Bola to nerozumná žiadosť aj vtedy, keď ju vyslovil kráľ Midas.
Dokáže sa pravdivosť slov B. Shawa: Pochodil som hodný kus sveta a presvedčil som sa, že dnes blažení sú už len v nebi.
Druhá prosba tým tu dolu môže vyznieť len takto: Pochybili sme cestu, poďme do Betlehema, začnime všetko odznova, od začiatku! .. .
Inak i my budeme choromyseľným dievčaťom v rámci a prostredí jarnom ... osamotení medzi miliardami ľudstva ...

Nad Pachoľaťom

dilongrudolfofm

R. Dilong:



Ty nespíš, Pachoľa a čakáš rozprávočky,
tvoj zrak, ó tvoj zrak čiste spieva,
ja pohojdám ťa za najkrajšej noci,
vidíš, jak moja hviezda láskou smdlíeva.

Keby ťa bolelo, že anjel snov tí ušiel
a sedí kdesi v kvetí na pobreží krásnom,
keby to vedel, koľko by som plakal;
ty neplačeš, prečo neplačeš za snom ?

Z popoludňajšieho spánku láskavý si ako zora,
dal si sa zobudiť tým, čo ťa prvý bozká,
ty neplačeš, bo na ústočkách tvojich
najspanilejšia láskou plače broskva.

Nechaj ma smútiť, zasmútíť sa, oh — od lásky,
kým v krásnej noci udrie dvanásť hodín práve,
ovinul by ťa závan anjelových krýdel
a ty sa hráš na milosť, spí už rosa v tráve.

No, búvaj, Dieťa, búvaj, dáme ťa do piesní
a spite očká moje, bonbónky vy sladšie
už nesieme ta tvojej Matičke,
a Matička, tá tvoja Mati plače ...

O bitke hurbanovcov pri Budatíne

Jozef Kubíček

Pokus hurbanovcov v rokoch osemaštyridsiatych o povstanie Slovákov ktoré malo cieľ vydobyť národu právo na slobodný vývoj národného život mnohí radi by chceli nazvať obyčajným miestnym hnutím niekoľkých nespokojných osôb, ktoré len postupom času bolo ovenčené rozličnými bájkami a povesťami, pribralo na sláve, rástlo domnelým svojim významom. No, pravda je tá, že slovenské boje meruôsne znamenajú v slovenských dejinách ozaj veľavýznamné revolučné obdobie. Veď jeho pohnútky neboly azda pomsta na šľachte, ale ozbrojený odpor proti národnosti tejto krajiny ktorá neoprávnene začala si nárokovať výsostné práva nad ostatnými národami tejto krajiny a v tej miere začala oprávnenosť Slovákov na svojskú národnú kultúru i národný život popierať. Táto sebaobrana inštinktívne žila vlastne v celom slovenskom národe, najmä v jeho vedúcich, vzdelanejšie členoch. Nerozhoduje okolnosť, aký bol chvíľkový vojenský zdar alebo nezdar tohoto pokusu. Cieľ jeho bol všenárodný: vymáhať národu slobodu tom rozsahu, ako to náuke novšieho času zodpovedalo. Hnutie hurbanovské už ani preto nemôže byť snížené na roveň lokálneho zjavu, keďže aj ideovo bolo úzko spiate s ostatnými podobnými udalosťami súčasnej Európy. Správne vidíme v ňom následky osvietenskej doby, ktorá vlastne mimovoľne sam nastolila heslo slobody a rovnosti ľudu. Hurbanovci za príkladom ostatných národov vzdelanej Európy idú činom, skutkom, ozbrojeným odporom brán právo národa, ktoré cez stáročia pred nimi nemohlo sa uplatniť v dostatočne miere a v budúcnosti hrozilo mu úplné potlačenie so stránky Maďarstva, pri budeného k intenzívnemu národnému životu. Podobný boj viedol sa vtedy s po iných krajoch Európy, majúc, pravda, všade svoje zvláštne zafarbenia odlišné príčiny a tendencie.
Pri porovnaní slovenského hnutia s hnutiami iných krajín nájdeme istú zvláštnosť, príznačnú pre bývalé Uhorsko v tom čase. Cudzie národy prejavovaly po väčšine svoju nespokojnosť s vládnucim režimom zdôrazňovaním socialisticko-demokratických teórií. V bývalom Uhorsku nadvládou maďarskou krivdení Slovania — hoci miestami prejavujú aj oni sklony k demokratizmu, ako na pr. Hrvati — opierajú sa v tom čase najmä o panovnícku moc rakúskeho císara.
Poznať dôkladne ideové založenie slovenského povstania, bolo by potrebné preštudovať menovite maďarské archívy, do ktorých teraz ťažko je pristúpiť.
Tak pri hľadaní istých údajov našiel som v archíve**) p. DR. N...,bý
zemepána, úradné hlásenie veliteľa maďarských vojsk, vyslaného na potlačenie Hurbanovej revolúcie, o bitke pri Budatíne dňa 11. decembra 1848.

**) V tomto archíve uložená je i listina doposiaľ neuverejnená (zo zásadných dôvodov) o Helene Rákoczyovej; krátky jej obsah je tento: Helena Rákoczyová píše dopis Mednianskemu a informuje ho o hospodárskych i domácich pomeroch. Dopis píše jej pisár, ktorý vie len maďarsky a píše preto v maďarskom jazyku. Podpísala sa však Helena Rákoczyová vlastnoručne. Pri podpise uvádza túto poznámku „Bracsek nehnevaj sa, že Ti sama nemôžem písat." Pre používanie jazyka slovenského u šľachticov iste charakteristické postskriptum. — Je tu aj listina v latinskom jazyku písaná, ktorá hovorí o spore dvoch zemanov maďarských mien. V časti o vyhlásení rozsudku sám cisár Jozef zisťuje, že nakoľko títo zemani nerozumejú úradnej reči maďarskej, rozsudok vraj vysvetlil sa im v slovenskej reči. Tu vidíme výbojnosť slovenskej reči aj u maďarských zemanov.

Úradné hlásenie veliteľa maďarských vojsk. Štefana Ruttkayho bolo dôverné a osnované v maďarskej reči. Údaje v tomto hlásení uvedené, ako aj všetky okolnosti boja, shodujú sa i so zápiskami slovenských dobrovoľníkov a preto sa nám pozdáva, že budú pravdivé. — Skôr ešte dakoľko slov o vtedajších pomeroch.
Keď v roku 1848. pri prvom povstaní služby slovenských dobrovoľníkov boly podceňované, ba vedúci slovenského odboja i samým rakúskym veliteľom boli ohováraní ako menej spoľahliví, odobral sa Hurban so svojou družinou na výsluch k samému Windischgraetzovi, po ktorom zakročením Jelašiča, hrvatského veliteľa povstania, organizoval Hurban druhé povstanie.
Toto druhé povstanie malo prvú svoju bitku pri Budatíne, dňa 11. dec.. 1848. Veliteľmi ustanovení boli podľa Júliusa Bodnára („Život dr. M. Hurbana") Hurban, Štúr, Zach a Bloudek. Goláňovo „Revolučné pokolenie" nezaoberá sa obšírnejšie touto bitkou a ju len spomína. G. Zechenter, slovenský dobrovoľník (ako kandidát lekárstva) opisuje túto bitku v Slov. Pohľadoch XXXII, str. 51, ale neuvádza z vojenského stanoviska dôležité údaje. Spomína, že bitka započala sa o 3 hod. odpoludnia. Opisuje hrôzu boja, praskot, dunenie diel, púšťanie gulí i kartáčov. Medziiným uvádza, že keď bystrický dobrovoľník Pápa ranený bol guľkou, čo vytrhla mu kus z plecného svalu, on, keď ako lekár mu to obväzoval, bol by býval tiež ranený a zasiahnutý guľkou.
Úradné maďarské hlásenie, ktoré podával Štefan Ruttkay ako veliteľ pešieho vojska a písal ho vlastnoručne, zneje v preklade takto:

„Od veliteľa 11. pešieho pluku a vládneho komisára.
Č. 1434/143.

Ctenému p. županovi zvolenskému,
Jurajovi Platthymu
vo Zvolene.

[Na počiatku opisuje pochod vojska k Budatínu, žiada pre svoje vojsko čím rýchlejšie zaslanie chleba, šatstva, výzbroje a iné, potom pokračuje:) Dňa 11. decembra 1848 odpoludnia od 1. hodiny do 6 hodín večer bitka pri Budatíne... Hurban ešte v tú noc z Budatína do Čadce, a ako sa práve teraz dozvedám, do Sliezska ušiel. V tejto bitke na strane Hurbanovej zranili sa 2. dôstojníci, ktorý [Hurban] svojich mŕtvych dal pohádzať do Váhu a ostatných ranených na 12. vozoch so sebou vzal. S našej strany boli 2. smrteľne ranení a 19. slabšie."
Po tomto nasleduje obvyklé hlásenie, sprevádzané nevyberanými nadávkami na slovenských dobrovoľníkov.
Čas budatínskej bitky je aj u Bodnára aj u Zechentera iný. Zechenter spomína 3. hodinu odpoludnia, kým úradné hlásenie udáva 1. hodinu. Nakoľko útok robilo maďarské vojsko, isteže dial sa útok o 1. hodine, i maly by sa teda slovenské zápisy o tejto bitke klásť tiež na 1. hodinu. Je to dôležité so stránky vojenskej, hlavne zreteľom na vytrvalosť a údatnosť slovenských dobrovoľníkov, lebo i dľa úradného záznamu bitka trvala úplný 5 hodín. Bitka táto bola zo všetkých bitiek povstania najkrutejšia, ked účastníci boli dokonale vyzbrojení na obidvoch stranách. Jej hrôzu nielen Zechenter (účastník bitky), ale aj veliteľ maďarských vojsk, Štefan Ruttka v hlásení svojom potvrdzuje, keď vyjavuje radosť nad tým, že je už koniduneniu diel (ágyúk bömbölése). Je príznačné na silu slovenských dobrovoľníkov tento boj, ktorý vydržali bez väčších strát celé odpoludnie.
Hlásenie Ruttkayho udáva nám stratu i zisk bitky. Hurban stratil 2.
dôstojníkov, na druhej strane boli tiež dvaja smrteľne ranení. Hurban vzal sebou ranených na 12. vozoch do Sliezska. Ruttkay mal podľa svojho priznania 19 ranených. Keď uvážime, že na jedon voz zmestia sa 2—3 ranení, príjdame k úsudku, že strata je pomerne rovná na oboch stranách. Preto hlásenie neobsahuje výrok, akoby Hurban utrpel bol porážku. Hurban ustúpil, lebo zbadal lepšiu vyzbrojenosť a väčší počet nepriateľa, a pritom ako kňaza isto bola jeho prvá povinnosť starať sa o ranených. Vzal ich do Sliezska, lebo pomstlivá ruka sem zasiahnuť nemohla.
Hurban stratil dvoch dôstojníkov; ich mŕtvoly hodené boly do Váh. Z mužstva nestratil ani jedného, tí boli len ranení. Ako vidieť, slovenský dôstojníci boli prví v útočných radoch a tak ich krutá ruka osudu zastihla. Ich mŕtvoly hodené boly do Váhu, lebo vtedajší vojenský zvyk to dovoľoval; no u slovenských dobrovoľníkov mal ten význam, aby nepriateľské vojsko nevedelo vyskúmať ich pôvod, nájsť ich rodiny, príbuzných a pomst sa na nich.
O ktorých slovenských dobrovoľníkov-dôstojníkov tu ide, ťažko zisti. Keď Hurban od Slovenskej Lipy v Prahe žiadal na revolúciu peňažitú podpóru, dostal podmienku, aby na žiadosť podpísali sa všetci slovenskí dôstojníci; a na tejto žiadosti podpísaní sú: Janeček, Daxner, Francisci, Bakuliny, Branko Abafy, Štefanovič, V. H. Podebradský, Samuel Rutkay, Bohuslav Nosák, Veselý. Po bitke pri Budatíne nestretávame sa v záznamoch s menam Rutkayho, Veselého a Štefanoviča.
Úradné hlásenie nepozná iného veliteľa len Hurbana. Je iste významne pre slovenské povstanie, že celá moc sústreďuje sa v rukách toho, ktorý osnoval a robil útoky na nepriateľa vždy plánovité a nikdy nie nahodil. I sám Štefan Ruttkay, veliteľ maďarských vojsk, hlási a spomína bitku (ütközet) čo riadne organizovanú.
Takéto okolnosti dávajú slovenskému povstaniu ráz skutočnej revolúcie. A hoci bitka pri Budatíne nesplnila túžby a úlohy slovenského povstania, jednako dávala bojom slovenského povstania neodškriepiteľnú pečať revolučnej opravdivosti a národnej obetavosti.

Juraj Križanič

Dr. Wladyslam Bobek

Dr. Wladyslam Bobek:
doc. univ. Jagiellonskej v Krakówe

Juraj Križanič
(K 250. výročiu Križaničovej smrti v Sobieského armáde pri Viedni r. 1685)

Na september t. r. pripadlo 250. výročie smrti hrvatského spisovateľa, neúnavného apoštola a patriarchu slovanskej myšlienky, veľkého učenca, teoretika slovanskosti a karhateľa súčasného Slovanstva, Juraja Križaniča, ktorý padol v armáde Sobieského pri Viedni r. 1683 a tak skončil svoj tragický život, plný razčarovania a nešťastí, ale aj neúnavnej práce. Tak smrť tohto
najznamenitejšieho Hrvata v XVII. stor. je navždy spojená s viedenským víťazstvom poľského kráľa.
Bohatý na rozličné udalosti, skoro dobrodružný je Križaničov život. Narodený v Hrvatsku r. 1618, študuje filozofiu, právo a teologiu vo Štýrskom Hradci (Graz), Bologni a v Ríme, a už od mladi sníva o tom, byť misionárom a šíriť myšlienku unie medzi pravoslávnymi Srbmi, ktorí utiekli do jeho vlasti pred Turkami. Potom vidíme Križaniča na fare v Hrvatsku, odkiaľ cez Viedeň a Warszawu ide do súčasného východného Poľska, do Smoleňska, aby ďalej môhol navštíviť Rusko a pracovať tam pre uniu ruskej cirkvi s Rímom. Už vtedy mal Križanič veľkočrtý plán spojiť celé Slovanstvo získaním Rusov pre uniu s Rímom. Ešte predtým r. 1641 predostrel prefektovi Propagandy v Ríme obšírny svoj spis o unii. V Smoleňsku nikto mu nerozumie, a Križanič musí preto tuná veľa pretrpieť; v tých nepríjemných veciach treba medzi inými hľadať príčinu, prečo vyslovuje sa potom Križanič o Poľsku s takou nenávisťou. V Smoleňsku pripravuje pre cára pamätný spis, v ktorom mu doporučuje zakladať vyššie školy a knihovne. Ale nemôže sa teraz dostať do Ruska. V nasledujúcich rokoch vidíme Križaniča zasa v Ríme a v Carihrade, kde poznáva dobre Grékov, na ktorých potom útočil ako na hlavných nepriateľov Slovanstva. Konečne podarí sa Križaničovi dostať sa do Moskvy pred cára.
A hľa, v tejto stále ešte stredovekej, predpetrovskej Moskve, žijúcej vlastným, úzkym životom, nepoznajúcej cudzinu i cudzine neznámej, v tej Moskve, mocne uzavretej pred cudzími vplyvmi a najmä pred katolíckou propagandou, kde len nepočetný krúžok vzdelaných bojarov chápal nevyhnutnosť základných zmien a europeizácie Ruska, v tej Moskve objavuje sa katolícky kňaz, posol z Ríma, predstaviteľ západnej kultúry, muž vysoko vzdelaný. Nehovorí o tom, že je kňazom; z obozretnosti menuje sa Srbom, nie Hrvatom. Podáva cárovi návrhy, že môže byť cárovým tajomníkom a bibliotekárom, že napíše gramatiku a slovník slovansko-ruského jazyka, akého vtedy používali v Moskve, a že obstará nové vydanie prekladu sv. Písma. Boly to naozaj smelé a obdivuhodné návrhy, ako hovorí o tom Križaničov krajan a monografista, prof. Jagič. Hoci tieto návrhy nestretly sa s porozumením, dosiahol aspoň to, že dostal penziu od cára, a tak môhol pokojne pracovať.
Ale jeho úspech nebol trvalý. Už po ročnom pobyte v Moskve r. 1661. z príčin dosiaľ nie dosť známych, poslatý bol na Sibíriu, do Tobolska. Hoci cár asi nechcel ho potrestať — ponechal mu naďalej jeho penziu — a chcel len z obozretnosti poistiť sa proti neznámemu cudzincovi, ktorý v krátkom čas získal si veľa sympatie a vplyvu medzi bojarmi, predsa úplne zmaril smelé plány Križanicove. Pätnásťročný pobyt v studenej Sibírii, ďaleko od kultúrneho sveta, bol pre Križaniča ozajstným väzením už od začiatku. Jednako v tom čase napísal svoje najvýznamnejšie diela, medzi inými spis o Sibíri zaujímal sa aj o súsednú Čínu a o obchodné styky Ruska s Čínou. Neskoršie keď zmenšili mu penziu, keď proti nemu začaly sa šikany, keď jeho energie a vôľa nemohla sa prejaviť vo veľkej práci, keď rozčarovanie a fyzické útrapy podlomily jeho zdravie, a túha za vlasťou a slnečnou Itáliou začali hrýzť jeho ducha, Križanič chce opustiť nepohostinnú Sibíriu a Rusko. A ako predtým ťažko bolo pre neho dostať sa do Ruska, tak teraz bolo m ešte ťažšie dostať sa von. Križanič posiela k cárovi zúfalé žiadosti jednu v druhou. Konečne podarí sa mu dostať sa do Poľska, do Wilna. Ale ani i niet konca jeho nešťastiu a útrapám. Majúc prudký temperament (viď Jagičovej monografii str. 49, 51, 70, 339), dopúšťa sa nepremyslených
činov, znepriateľuje si ľudí, od ktorých potom musí veľa vytrpieť. Vo Wilnu vstupuje do rehole dominikánov. Konečne dostane od predstavených povolenie odísť do Ríma. Ale nedôjde ta, lebo pri Viedni, kde prišiel, prípravu sa práve proti Turkom bitka spojených kresťanských síl pod velením Sobieského. Križanič padá v armáde Sobieského, iste opatrujúc ranených ako kňaz smrť sobralaho vo chíli, keď víťazstvom poľského kráľa otvorené boly vrátni slobode južných Slovanov, a tak k uskutočneniu zblížily sa i plány Križťničove.
Po jeho smrti dlho bolo o ňom úplne hlucho. Najdôležitejšie jeho diela písané ťažko zrozumiteľným jazykom, preplneným prvkami cirkevne-ruskými, poľskými a hrvatskými, tie diela netlačené, uschované len v rukopisoch roztrúsených po Rusku, známe boly len nepočetným jednotlivcom. Je možné, že niektoré z Križaničových spisov poznal v rukopise i Peter Veľký uskutočňujúc europeizáciu Ruska v tom smere, aký načrtol Križanič; tak myslí Pypin (Věstník Jevropy 1889, 5, str. 180). Možný je i priamy, ústny vplyv Križaničov na verejnú mienku v dobe jeho pobytu v Rusku (viď mienku Pypinovu tamtiež, str. 182; o analógii Križaničových teoretických plánov a reforiem Petra Veľkého rokuje Solovjov: Istorija Rossii. XIII, 186 str. 196 a n.) širšia znalosť Križaničových spisov a ich uverejňovanie začína sa iba v XIX. storočí. Ruskí učenci toho času, poznávajúci diela Križanicov ich hlboké idey, boli priamo udivení. Od tej doby shromažďovanie biografií kého materiálu a skúmanie Križaničových spisov pokročilo dosť ďaleko, jednako len budúcnosť dovolí dôkladne poznať Križaničov život a vcelku zhodnotiť jeho ideologiu.
Križanič bol všestranným učencom a zaujímal sa o rozličné otázky. Je autorom mnohých diel z rozličných odborov vedy, teologie, politiky, sociologie, národohospodárstva, štratégie, dejepisu a gramatiky. Písané sú rýchlo nesústavne, sú alebo nedokončené a stále doplňované alebo zasa rozvlačné, nie vždy sú plné hlbokých ideí a bystrých pozorovaní. Križanič veľmi si váži vedu, bol veľkým učencom. Jedon z jeho bádateľov, Vujič, hovorí o ňom (Delom 1895, kn. V. str. 365—6), že v politických a historických názoroch Krížianič stál na výške najpkročilejších ideí svojej doby, ba že ako politický spisovateľ prevyšoval takýchže spisovateľov súčasných. Iný bádateľ, A. Brüchner, pomenoval ho všestranne vzdelaným a naozaj geniálnym spisovateľom (Russische Revue 1891, str. 295; srovnaj o ňom i mienku A. Brücknera v Historja literatúry rosyjskiej 1922. I., str. 240.) O. Pierling (La Russie et le Saint-Siége, IV-, str. 39) vraví, že Križaničove diela majú pečať „vyššieho ducha.

Hlavné dielo Križaničovo, „Politika" — akási encyklopédia politickej vedy teoretickej a praktickej — nie je ukončené, ani konečne zredigované. Rokuje o kráľových povinnostiach, rozlišujúc dobrého kráľa a tyrana. Kráľ má sa starať o blahobyt ľudu a tak má panovať, aby ho národ miloval (ita rex debet regnare, ut ab omnibus suae gentis hominibus ametur. Politika II., 30.) Pritom je Križanič stúpencom ruského samoderžavija, a preto nepáči sa mu politický systém v súčasnom Nemecku a Poľsku. Po správnej mienke Križaničovej bohatá je síce zem tá, kde je veľa zlata a drahokameňov, ale bohatšia je tá, v ktorej kvitne obchod a roľníctvo.
Pozoruhodný je Križaničov úsudok o Slovanoch (musíme pri tom na to pamätať, že Križanič niekedy zrejme i prepína: obdivujúc vysokú kultúru Západu, v súčasnom Slovanstve vidí len biedu a nevzdelanosť. Niekedy si aj protirečí, čo vysvetľuje sa citlivou a temperamentnou jeho povahou.) Križaničovi mnoho sa nepáči v slovanskej povahe a slovanskom živote. V porovnaní so Západom Slovania predstavujú sa vždy čo najhoršie. Nepekný je ich oblek, byt, zbraň, a vôbec celý spôsob života. Preto nevážia si nás cudzinci. Najväčšou chybou Slovanov je nesvornosť a ksenomania, „cudzobiesie", ako hovorí Križanič; toto otrocké napodobňovanie cudziny stále vytýka Slovanom, najmä Poliakom a Čechom; ksenomania je na príčine i slabosti Poľska. Ksenomania spôsobila nám veľa zlého. K cudzincom má Križanič krajnú nedôveru. Obrazne vyslovuje sa o veci, že tak, ako vtáci, ktorí s obdivom a chcivosťou hľadia na ľudské diela, ľahko padnú do sieti, tak i my s otvorenými ústami a s obdivom pozeráme sa na cudziu krásu; cudzinci nás pritom oklamú, až skočia nám na chrbát, naložia nám uzdu. i vedú nás, kde len chcú. Ako skoromsi vodia medveďov, tak cudzinci vodia nás. Slovania veľa vytrpeli od cudzincov, ktorí ich s každej stránky využívajú, nemajúc pritom pre nich ani dobrého slova, len nadávky.
V otázke cudzincov Križanič je krajným šovinistom, chcel by proti ním uzavrieť hranice, vyhnať ich zo štátu a zachrániť domácich pred vplyvom ich zvykoví. Cudzinci priviedli Rím k úpadku — hovorí Križanič. Rusko padne len rukou cudzincov — je jeho mienka. Cudzinec nemôže byť kráľom, lebo len škodí štátu; preto nepáči sa Križaničovi Poľsko s cudzou dynastiou. Nepáčia sa mu ani cesty poľskej šľachty do cudziny. „Nič nemôže byť nebezpečnejšie národu a štátu, ako keď ľudia pohŕdajú svojimi dobrými mravmi. opúšťajú svoje zákony, ustanovizne, jazyk, prejímajú cudzie mravy i jazyky, snažiac sa premeniť v iný národ" — tak výstražné hovorí Križanič (Politika I. 360). Za hlavných nepriateľov Slovanstva považuje Nemcov a potom Grékov. Jagič myslí, že Križanič preto tak útočil na Nemcov, ktorým inak priznával veľké prednosti, lebo ich najlepšie poznal a im pripisoval i to, čo iní cudzinci zavinili; Nemcom vytýka Križanič medzi iným i to, že boli otcami herézií.
Podľa Križaniča slovanský jazyk — t. j. všetky jeho „druhy", ako hovorí on sám v „Politike" (I., str. 127) — najmenej je vhodný pre poéziu piesne a hudbu. Je úbohý, nedokonalý, pokazený, nepríjemný ušiam, najúbohejší zo všetkých. V apostrofe k cárovi hovorí (Politika II., str. 2), že náš — t. j. slovanský jazyk — je „preúbohý", a „skoro úplne stratený." Treba opraviť ruský jazyk, veľa cudzích slov je v poľčine; v českých knihách — pod Križaniča — jazyk je čistejší, ako poľský. „Srbi a Hrvati hovoria všetkými jazykmi, a nič nepovedia; lebo prvé slovo u nich je ruské, druhé maďarské tretie nemecké, štvrté turecké, piate grécke alebo italské alebo albanské (Viď jeho Gramatično izkazanje, vydané Bodjanskim r. 1859). To všetko pravda, odmieta Vujič, a protestuje proti tomu aj Jagič, lebo Križanič doktrinárskym spôsobom prepína. Veď poznal poľské básnictvo a Kochanowského, hoci nie dokonale, počúval krásne ľudové rapsódy srbo-hrvatské, to môhlo ho poučiť, že slovanské literatúry a ich jazyky nepredstavujú tak úboho. Správne poznamenáva Jagič, že takými úsudkami Križanič ukrivdil Poľsku, literatúre dubrovníckej a starosrbskej. Ani písmo Slovanov nepáči sa Križaničovi. Zrejme prepína Križanič i tam, kde píše, že vraj nemecký jazyk najvhodnejší je pre poéziu, keďže netreba byť ani germanofobom odmietnuť takú mienku.
Skoro nič dobrého nevidé Križanič ani v povahe slovanskej. Podľa neho Slovania sú zaostalí, žijú na nízkej úrovni osvetovej a všetkému musia sa učiť od cudzích; temer nie sú vzdelaní, nemôžu viesť múdry rozhovor a pre medzi inými národmi chovajú sa tak, ako „nemý na bankete"; pre túto nedokonalosť svojho jazyka hanbia sa za svoju národnosť. O svojich krajanoch Križanič hovorí tak ostro (... atque nihil pene loqui sciunt), že Jag nútený bol tu znova vyhovárať. Križanič vytýka Slovanom lenivosť, márnotratnosť, opilstvo, sklon k prepychu a hodovaniu. Podľa Križaniča Slovani nemajú šľachetnej národnej hrdosti a je to ich najväčšie nešťastie. V ničoho nevedia zachovať mieru. Majú radi krajnosti. Sú jednoduchí, sú „národom s srdcom holubičím'"; nevidia lesti a nástrahy, ktoré im cudzinci stroja. Nie sú prezieraví, preto tak ľahko dajú sa oklamať.
Ako vidno, bezohľadne a nespravodlivé píše Križanič o svojom vlastnom národe. Vôbec v Križaničovej charakteristike Slovanov je veľmi veľa prepínania a doktrinárstva; prevahu má krutá satira a invektíva, nie objektívne pozorovanie, hoci na druhej strane Križanič má pravdu vo všeličom.
Doktrinárska a nereálna je aj Križaničova koncepcia slovanskej solidarity. Očarovaný vidinou ruského samoderžavija, — ktoré menuje zázračným Mojžišovým prútom — Križanič sníva o politickom spojení všetkých Slovanov pod žezlom ruského cára. Pritom nájdeme u Križaniča i zdravé a prijateľné myšlienky v otázke slovanskej solidarity, hoci niekedy aj tu si protirečí. Cára Križanič priamo apoteozuje; tak čítame u neho, že kto protiví sa cárovi, protiví sa Bohu. Tu bol Križanič v určitom stupni predchodcom slepého, pažravého ruského panslavizmu, ktorý Poliaci prirodzene tak ostro odmietali, toho panslavizmu, skôr panrusizmu, ktorý blúznil o trojité jednote Slovanstva: jedna viera, jedon cár, jedon národ. Rusko menuj Križanič svojou vlasťou; v diele „De providentia" (str. 39) hovorí o svojom príchode do Ruska: „prišiel som k svojmu národu a do svojej vlastne otčiny" (veni ad meam nationem et propriam patriam). Preto aj A. Brückne menuje ho „ruským vlastencom" (Russkij Vestník 1887, str. 579). Ruskí slovanofilovia — Bezsonov a iní — anektovali Križaniča pre seba a pre svou literatúru, proti čomu postavil sa na niekoľkých miestach svojej monografi i Jagič. Škoda hovoriť a darmo je snívať — sú Križaničove slová — o znovudobití Čiech a Moravy, Pomoria a Sliezska, atď., ktoré kedysi boly slovanské; podľa Križaniča tie zeme treba nechať Nemcom, lebo sú ponemčené, brehy Baltického mora sú podľa neho stratené pre Slovanov na vždy. Slovania nech majú orientáciu k Čiernemu moru. Tu máme jasný príklad Križaničovho doktrinárstva. —

Vidíme teda v Križaničovej koncepcii slovanskej solidarity a v jeho charakteristike slovanského sveta mnohé nedostatky a úsudky, ktoré treba rázne odmietnuť; ale pritom všetkom Križaničove diela obsahujú toľko právd a ideí o Slovanoch, hoci aj niekedy tvrdo podaných a vyžadujúcich vždy kritického hodnotenia, že dnes, keď idea slovanskej solidarity vchádza v novú fázu, Križaničove názory stávajú sa zasa aktuálnymi.
Križanič spojuje vo svojej činnosti dve idey: jednu náboženskú, katolícku, druhú politickú, slovanskú. Bádatelia majú rozličné mienky o tom, ktorá z týchto ideí má u neho prevahu. Perwolf (Slavjane, ich vzaimnyja otnošenija i svjazi, sv. II., str. 311.) nazdáva sa, že náboženská otázka u Križaniča ustúpila slovanskému nacionalizmu, a Brückner (Russkij Vestník 1887, jún, str. 609) tiež myslí, že v Križaničovom programe svetská stránka bola na prvom mieste. Markevic (Jurij Križanič, monografia písaná rusky, str. 199) priznáva u Križaniča prvenstvo jeho ideálom náboženským, a nie politickým. Vujič (u. d., str. 199) tvrdí, že mýlia sa tí, ktorí chceli by vidieť v Križaničovej činnosti „akýsi náboženskejší ráz." Podľa Pypina (Véstnik Jevropy 1899, apríl, str. 614) jediným cieľom Križaničovým bolo presvedčiť pravoslávnych Slovanov, najmä Rusov o nevyhnutnosti unie s katolíckou cirkvou, preto hovorí o jeho „katolíckom panslavizme." Murko (Die Bedeutung der Reformation und der Gegenreformation für das geistige Leben der Südslaven 1927) vidí v Križaničovi tiež „uvedomelého bojovníka protireformácie." O. Pierling (u. d., IV., str, 5) vidí zasa v tomto veľkom Hrvatovi apoštola unie s Rímom a vlastenca; ale apoštol víťazí v ňom nad vlastencom. Najlepšie charakterizuje Križaničovu činnosť Eug. šmurlo, ktorý píš na pr. o ňom (Jurij Križanič, panslavista o misionario. Roma, 1926, str. 38), že ..... nenáročne slúžil i slovanskému svetu i rímskej Cirkvi..."

Literatúra:

Podrobnú literatúru o Križaničovi uvádza Jagič vo svojej tu citovanej monografii, ďalej Šmurlo vo svojej tiež tu citovanej práci. Neveľká, ale pekne napísaná je Pierlingova kapitola o Križaničovi v jeho tiež tu citovanom diele (La Russie et le Saint-Siége).

K 100. výročiu »oxfordského hnutia« (1833-1933)

Vojtech Bucko

Na deň 14. júla 1933 pripadlo 100. výročie takzv. „oxfordského hnutia" v Anglii. Pred niekoľkými rokami hovoril v Lille vo Francúzsku kardinál Bourne, londýnsky arcibiskup, o katolicizme v Anglii. Svoju prednášku za-kočnil asi slovami: Nemožno ani domyslieť, aký význam by mal pre celý svet návrat Anglie do katolíckej cirkvi. — A iste treba sa tu zamyslieť, lebo veď význam a vplyv Anglie v celom svete nedá sa popierať. Manifest anglikánskych duchovných i laikov z 1. októbra 1932 a prípravy na toto jubileum obrátily pozornosť sveta k tomuto hnutiu, od ktorého toľko sa očakávalo pre sblíženie anglikánskej cirkvi1 s Rímom.
I.
Vlna náboženských búrok v XVI. stor. neblaho zasiahla i do náboženských dejín anglických. R. 1509. nastúpil na trón Henrich "VIII., energický panovník, ktorý pre svoj spis „Assertio septem sacramentorum" dostal čestný názov „defensor fidei" („obranca viery"). Ako nikde inde, ani v Anglii náboženské pomery neboly utešené. Ani panovník sa neudržal na dobrej ceste, ukázal sa slabochom vo veciach mravných. Keď Rím nevyhovel (lebo vyhovieť nemohol) jeho žiadosti o zrušenie manželstva s Katarínou Aragónskou, rozhodol sa odtrhnúť Angliu od cirkvi katolíckej. Neviedly ho k tomu dôvody vieroučné, ale jeho náruživosti, jeho mravný nedostatok. K tomu túha po cirkevných majetkoch urýchlila jeho rozhodnutie. Parlament, ktorý sa skladal z ľudí rázu Henrichovho, nekládol prekážok plánom kráľovým. Boly odhlasované zákony, ktoré priamo alebo nepriamo namierené boly proti Cirkvi. Vplyv kráľa a jeho rady vo veciach náboženských stále vzrastal, lebo nebolo, kto by sa mu bol rázne postavil do cesty. Nakoniec kráľ vyhlásil sa za protektora cirkvi, za jej najvyššiu hlavu, a žiadal od kňažstva prísahu v tomto smysle.
Henrich VIII. odohnal svoju zákonitú manželku Katarínu Aragonskú a dal sa sosobášiť s Annou Boleynovou. Zákon z r. 1534, takzv. zákon postupnosti, ustanovuje, že nástupcom na tróne bude Alžbeta z druhého manželstva kráľovho. Beda kňazovi, ktorý odvážil by sa bol kázať proti tomuto manželstvu kráľovmu, alebo neuznávať, že kráľ je najvyššou hlavou cirkvi v Anglii. Bola to veľzrada, trestaná smrťou. Svetskí kňazi zväčša podľahli kráľovmu teroru, rehoľníci, ktorí sa vzpierali, boli vypovedaní alebo uväznení. Preto dal kráľ odhlasovať zákon o zrušení kláštorov. Kartuziánsky prior z Londýna, Houghton, biskup Fischer, Tomáš Morus, umučení 6. júla 1535, otvárajii rad mučeníkov anglických. Kláštory boly zatvárané, kráľovskí vizitátori prechádzajú zemou a hrozne si počínajú. V r. 1536 zavreté bolo 300 kláštorov a vyhnané na 2000 rehoľníkov i rehoľníc. Množstvo umiera vo väzení alebo na popravišti.

1 St. Ehses: Rômische Dokumente zur Geschichte der Ehescheidung Heinrichs
VIII von England, Paderborn 1893. — Dixon: History of the Church of England ľrom the abolition of the román jurisdiction, 6 vol., London 1884—1902. — J. Gaird-ner -f?: Lollardy and the Reformation in England, 4 volum., London 1908. — J. Makower: Die Verfassung der Kirche von England, Berlin 1894. — Ranke: Englische Geschichte. III. a IY. Leipzig 1870—1872. — A. M. Fairbain: Catlioli-cism román and anglican2, London 1899. — D. Bovs: Catherine d'Aragon et les origines du schisme anglican, Genéve 1880. — G. Constant: Le schisme d'Aiigle-terre et ses causes, v ..Correspondent" z 10. sept. 1910. — G. Gonstant: Politique et et dogme dans les Confessions de foi d'Henri VIII, v Rev hist. 1927, str. 1—38. — Gasquet a Bishop: Edward VI, 1890. — O. Baumgarten: Religiôses un.l kirchliches Leben in England, Berlin 1922. — W. H. Carnegie: Anglicanism, London, 1926. — J. H. Kirsch: Kirchengeschichte, IV. B., Freiburg i. Br. 1933, a ine.


Luteráni prichádzajú do Anglie, snažia sa získať kráľa pre svoje učenie, ale ich neprijal. Ba zdá sa, že mal niekedy i chvíle ľútosti, ako tomu nasvedčuje 6 artikulov, odhlasovaných na sneme r. 1539, keď sám hájil pravú vieru. Dal uväzniť tých, ktorí neverili v transsubstanciáciu alebo v niektorý iný článok viery. Kráľ síce rozkol zasial, ale nechcel nijakú zmenu v článkoch viery. O tom svedčí aj 6 zmienených článkov viery, podľa ktorých 1. vo svätom prímaní Telo Kristovo pod spôsobom chleba a vína skutočne je prítomné, 2. prímanie pod obojím spôsobom k spaseniu nie je nevyhnutne potrebné, 3. kňazi nesmú sa ženiť, 4. sľuby čistoty treba zachovávať, 5. omše sv. za mŕtvych treba zachovať a 6. súkromná spoveď je potrebná.
Vidno teda, že jedine mravná spustlosť bola príčinou všetkého zla a nepokoja, ktoré narobil Henrich VIII. Umrel 28. jan. 1547. „Bol to zúri-vec a ukrutník, ktorý s vierou, životom, majetkom a právami poddaných nakladal podľa svojej vôle a náruživosti. Za svojej 38-ročnej vlády popraviť dal 2 kráľovny, 2 kardinálov, 2 arcibiskupov, 18 biskupov, 13 opátov, 500 priorov a mníchov, 38 doktorov bohoslovia a práv, 12 vojvodov a grófov, 164 šľachticov, 153 mešťanov a 110 žien.2
Zdalo sa, že dôjde k smiereniu Anglie s Rímom. Ale nestalo sa tak. Nástupca Henrichov, Eduard mal ešte len 10 rokov a rada, ktorá za neho vládla, smýšľala už protestantský. R. 1549 vydaná bola nová liturgická kniha „Book of Common Prayer", ktorá má už zjavné vplyvy západných reformátorov. Katolícke liturgické knihy miznú, nižšie svätenia sa potlačujú a vyššie odlišujú sa od katolíckych. R. 1552 z omše sv. odstavené je všetko, čo pripomína jej obetný ráz a oltár nahradený je stolom, postaveným uprostred presbytára. 47 článkov viery je v duchu úplne bludnom a protikatolíckom. Prenasledovanie katolíkov trvá.
Nastúpenie Márie Tudor (1553—58) na trón prijali mnohí ako vyslobodenie.3 Maria bola úprimná katolíčka, pritom rázna, mravná, dobrotivá, milovaná. Pravda, nenávideli ju tí, ktorým schizma pomohla k bohatstvu. Sami protestantskí spisovatelia ju počítajú, keď aj nie k najväčším, ale aspoň k najlepším panovníkom.
Ale jej prílišná horlivosť za rýchle vyhubenie bludu, prenasledovanie protestantov a kalvínov popudily proti nej šľachtu. Jej svadba s Filipom Španielskym zosilnila vplyv španielsky, idúci proti duchu Anglie. K tomu vznikla i vojna s Francúzskom.
Keď r. 1558 nastúpila Alžbeta,4 padlý všetky nádeje na možný smier. Schizma bola dokonaná, hoci väčšia časť krajiny smýšľala katolícky. Na žiadosť kňazov, aby nebolo nič menené vo viere, odpovedané bolo pripraví vaním novej litrugickej knihy, na ktorej pracovali len ľudia, smýšľajúci h teránsky alebo kalvínsky.

2 F. X. Kryštúfek: Všeobecní církevní dejepis. DO III., str. 186.
5 Zimmermann: Márie die Katolische, Freiburg, 1890 a iné.
4 A. O. Meyer: England und die katholische Kirche unter Elisabeth, Rom 1911. — W. H. Frére: A History of the Englisch Church in the reigns of Elisabeth and James I (1558—1625), London 1904. — J. Trésal: Les origines du schisme angli-can (1509—71), 3e. ed. 1923; a iní.


Pred Veľkou nocou vydané bolo vyhlásenie, odporúčajúce prímanie po obojím spôsobom. Proti katolíkom písaly sa potupné spisy, sosmiešňujúc pápeža, biskupov, kňazov i náuku katolícku. Nastalo silné prenasledovan katolíkov. Zákony, vydané za Márie, boly zrušené. Proti novej ..Praye Book"' vzopreli sa mnohí biskupi a kňazi, mnohí odmietli prísahu suprenit cie, t. j. uznanie kráľovny za najvyššiu hlavu cirkvi. Boli preto sosadení uväznení. Vymenovaná nová hierarchia definitívne ustálila anglikanizmu
Aká bola táto nová viera? Učenie anglikánske obsahuje 39 artikulov r. 1563, ktoré podobajú sa vyznaniu viery 42 artikulov Eduarda VI. z r. 155. Ich duch je luteránsky a neboli s nimi spokojní tí. ktorí boli privržencau učenia kalvínskeho.
Začínajú sa takto: „Súc z vôle Božej obhájcom viery a najvyššou hlavo cirkvi v našich štátoch, považujeme za patričné Našej kráľovskej povinnosi a Našej náboženskej horlivosti udržať a zachovať cirkev nám sverenú v jed note pravého náboženstva ... Vyhlasujeme, že články viery cirkvi v Ang! obsahujú pravú náuku cirkvi, odpovedajúcu slovu Božiemu.'" Prvý článol týka sa učenia o Najsv. Trojici a neobsahuje nič proti viere. ČI. 2—4 hovor i o Kristu Pánovi, 5. o Duchu Sv. Článok 6. už prejavuje vplyv luteranizmu „Písmo Sv. obsahuje všetky veci, potrebné ku spáse, takže všetko, čo v ňou nie je, alebo ním nemôže byť dokázané, nesmie byť ani nikým pokladan za článok viery." Tým neuznáva sa ani tradícia, ani deuterokanonické knihy Siedmy čl. hovorí o St. Zákone, 8. o trojakom Kréde, 9. o dedičnom hriechu 10. o slobodnej vôli. Jedonásty čl. o ospravodlnení: „jedine dokonale zdravoi a utešujúcou náukou je, že sme ospravodlnení jedine vierou." Ďaľšie čl. ho voria o hriechu, o predestinácii, o Kristu Pánovi, ktorý je jediný bez hrie chu. V 19. čl. o cirkvi sa prikazuje veriť, že „Cirkev Ježiša Krista je shro maždenie veriacich, v ktorom hlásané je čisté slovo Božie a udeľované si sviatosti podľa ustanovenia Kristovho. Ako cirkev jeruzalemská, alexandrij ská a antijochejská zblúdily, tak zblúdila i cirkev rímska; zblúdily nielei vo veciach mravov a v obradoch, ale i vo veciach viery.'" Čl. 20. a 21. hovorif o autorite cirkvi a o generálnych konciloch, ktoré „nemôžu byť svolam bez vôle a rozkazu panovníka a môžu blúdiť, ako často blúdily, i vo veciach týkajúcich sa Boha ..." Čl. 22. hovorí, že „rímske učenie o očistci, o od pustkoch, o kulte adoráeie, ako aj o obrazoch i relikviách a vzývaní svä tých je nesprávne, nie je to v duchu Písma a odporuje skôr slovu Božiemu. Čl. 23. a 24. ustanovujú, že pri obradoch užívať treba ľudovú reč. Čl. 25-27 podávajú učenie o sviatostiach: „Dve sviatosti boly ustanovené Kristom naším Pánom, v evanjeliume, totiž krst a večera Pánova. Pokiaľ tyka si ostatných piatich, totiž birmovania, spovedi, ordinácie, manželstva a sv pomazania, nemôžu byť kladené medzi sviatosti evanjeliumu, lebo zrodily s; z falošnej tradície apoštolskej, iné sú stavy života, autorizované v Písme ale nemajú toho istého rázu sviatosti ako krst a večera Pánota, lebo nemají viditeľného znamenia, ani Bohom ustanoveného obradu." Čl. 28. neuznava transsubstanciáciu: „Transsubstanciáciu chleba a vína nemožno dokázať. Písma, je proti jasnému zneniu Biblie, ničí podstatu Sviatosti Oltárnej fl dala podnet k mnohým poverám..." Podľa čl. 30. musí byť Sviatosť Oltárna podávaná pod obojím spôsobom všetkým veriacim bez rozdielu. ČI. 31. zavrhuje omšu sv. ako obeť: „Obeť Kristova, raz prinesená, je dokonalým vykúpením, smierením a zadosťučinením za všetky hriechy celého sveta, za dedičný hriech i za hriechy osobné: okrem tejto obeti niet nijakého iného zadosťučinenia za hriech. Preto obete omší sv., v ktorých vraj kňaz obetuje Ježiša Krista za živých a mŕtvych, boly iba rúhavými bájkami a nebezpečnými ilúziami."' Podľa čl. 32. kňazom je dovolené ženiť sa. Podľa čl. 34. cirkev má právo meniť alebo rušiť určité obrady, lebo „pochádzajú jedine z autority ľudskej." Podľa čl. 35. svätenie diakonov, kňazov a biskupov musí sa konať podľa nového spôsobu. Podľa .čl. 37. panovník je najvyššou cirkevnou hlavou v Anglii. „rímsky biskup (pápež) nemá nijakej právomoci v anglickom kráľovstve."
Tento stručný obsah 39 artikulov"' ukazuje, ako protestantizmus a kalvinizmus pôsobil na utvorení „Kréda" anglikánskej cirkvi. Už za Alžbety, ale hlavne za jej nástupcov, Jakuba I. (1603—25) a Karola (1625—49) vedený bol tuhý boj medzi luteránizmom a kalvinizmom. Kalvíni zavrhovali všetky bohoslužobné rúcha, všetky obrazy v kostoloch, sochy, oltáre, organy atď., jedni uznávali biskupov, iní nie.
Tak došlo k tuhým bojom vnútri samej anglikánskej cirkvi. Raz bolo víťazstvo na jednej, inýraz na druhej strane. Po poprave biskupa Lauda i kráľa Karola 1. zvíťazil kalvínsky puritanizmus. Prvým činom zvíťazivšie-ho puritánizmu bolo zrušenie episkopátu zákonom z r. 1643. ..Book of Common Prayer" bola nahradená tak zv. „directory" v duchu kalvínskom. Víťazstvo puritánov trvalo len asi do 1660. keď ujal sa vlády Karol II. Za neho nastáva ustálenie a začína sa tvoriť určitá tradícia, ktorá s neveľkými zmenami trvá až dodnes. Od Karola II. datuje sa ustálenie anglikanizmu. ale zároveň ukazujú sa čo zreteľnejšie následky odpadu a zrady, ktorých dopustili sa Angličania odpadom od cirkvi katolíckej.
Od anglikánskej štátnej cirkvi časom mnohí sa odlúčili a tvoria menšie alebo väčšie skupiny; sú to presbyteriáni, kongregationalisti, baptisti, metód isti a iní. Nazývajú sa „dissenters." R. 1875 bolo 137 týchto náboženských spoločností, medzi ktoré počítaní boli i katolíci a prívrženci lorda Halifaxa.
Anglikánska cirkev má v Anglii asi 20 milionov duší. Má dvoch arcibiskupov a 41 biskupstiev. V čele stojí arcibiskup v Canterbury ako prímas anglikánskej cirkvi. V ostatnej britskej ríši, ako v írsku, Škótsku, v Kanade, v Austrálii, v južnej Afrike a inde k angl. št. cirkvi náleží asi 8 mil.. vo Spojených Štátoch severoamerických, kde má meno „protestantská epis-kopálna cirkev", asi 3 mil. duší. Ostatní anglickí obývatelia britského im-périumu patria k „dissenters" a k iným protestantským spoločnostiam. Katolíkov je v celej britskej ríši na 16 mil.6
Ako už bolo podotknuté, podliehal vnútorný vývoj anglikánskej cirkvi mnohým zmenám, ktoré zrejme prejavily sa v troch hlavných smeroch: vo „Vysokej", „Nízkej" a „Širokej" cirkvi.
Vysoká cirkev (High Church. Hochkirche) je konzervatívny smer anglikánskej cirkvi. Zdôrazňuje svoj historický ráz, spojitosť s prvotnou cirkvou, biskuské sriadenie a liturgickosť. Tento smer najviac približuje sa katolíckej cirkvi. Tu povstalo aj takzv. „oxfordské hnutie", zvané i traktarianiz mušom alebo puseysmusom, z ktorého potom vznikol ritualizmus a anglo katolicizmus. O oxfordskom hnutí bude reč obšírnejšie ďalej. Anglokato líkov možno považovať za pravé krýdlo Vysokej cirkvi, rozšírené a vplyvné.

5 Latinsky v Augusti Corp. libror. symbol, pag. 126—142; nemecky v Bonner /eitschrift (N. Folge), 5. roč., str. 196—208: Freib. Zeitschrift, sv. XII., str, 250—261.
6 K. Algermissen: Konfessionskunde. Hannover 1930. str. 567.


Široká cirkev (Broad Church, Die breitkirchliche Richtung) tvorí libe rálny, racionalistický smer v anglikánskej cirkvi. Zdôrazňuje právo slobod 11ého bádania, stojí pod vplyvom nemeckej protestantskej teologie. Roz šírená je v širokých vrstvách ľudových.
Nízka cirkev (Low Church. Die niederkirchliche Partei) predstavuj' vlastný evangelický smer anglikánskej cirkvi. Jej cieľom je starosť o prak tickú individuálnu zbožnosť, osobné posvätenie. Tento smer pričiňuje sa naj mä o rozšírenie Biblie a koná pouličné kázne. Je najslabší zo všetkých trocl uvedených smerov.
Od začiatku schizmy možno pozorovať v Anglii a v anglikanizme ne možúcnosť a neschopnosť nájsť jedinú cestu a uberať sa po nej. Ak dne! niečo sa vyhlásilo, to zajtra bolo zrušené. Za nástupcov Karola II„ j ak u b; If., Vilhelma III. Oranžského a Anny stáva sa síce anglikanizmus oficiálnoi cirkvou, ale duchovní stávajú sa štátnym i úradníkmi. Nemajúc sily a opor\ v náuke, nemajú ani oduševnenia, ani opravdivosti. Celá doba oddávala st ľahkomyseľnosti a bezstarostlivosti. Prestávalo sa veriť. V tomto náboženskom spánku vznikajú sekty, ktoré chcú zachrániť vieru v Anglii. Nepodarilo sa im to, ale predsa rozvírily hladinu náboženského života, a čo je hlavné vzbudily niekoľko takých jednotlivcov, ktorí hlboko zasiahli do vývoja anglikánskej cirkvi a Anglie vôbec. Takí sú: John Keble (1792—1866), Bou-verie Pusey (1808—82), Hurell Froude (1803—1836) a duša celého hnutia J. Henri Ncwinan (1801—90), tvorci takzv. „oxfordského hnutia"7 na obrodu náboženského života v Anglii.
II.
Aby sme pochopili toto významné hnutie, musíme mať na zreteli úpadok náboženského života v Anglii v XVIII. stor., úpadok, ktorého hrôzu len napoly vystihujú slová, napísané C. Coolenom v jeho diele o anglikánskej cirkvi. Píše tam:
„Biskupi žili ako štátni úradníci, dobre platení, často i vzdelaní, zriedka sa zdržovali vo svojich diecézach, viac sa starali o hlasovánie v parlamente pre vládu, ktorá ich platila, alebo o kráľovské slávnosti, než o duchovný vplyv nad sverenými veriacimi. Patróni cirkevných benefícií, často veľmi bohatých, menovali na ne obyčajne svojich mladších synov, ktorí už mali iné benefíciá. Kňazi starali sa o poľovky a rybolov, pestovali hry a pili. V nedeľu prichádzali na koni do vlhkého a nehostinného kostola, ktorý zavretý bol celý týždeň, odmodlili sa niekoľko modlitieb a odišli.

7 P. Thurea-Dangin: La renaisance catholique en Angleterre au XIXe siécle. 3. vol. Paris 1902—02; Le mouvement ritualiste dans ľ Eglise anglicane. Revue des Deux Mondes 5. série. — J. Blôtzer: Die Katholiken Emancipation in Grossbritta-nien and Irland, Fr. I. Br. 1905. — Tenže: Der Anglikanismus auf dem Wege nach Rom? v Stimmen aus Maria Laach (1904). — J. Guibert: Le réveil du catholi-cisme en Angleterre au XIXe siécle, 1907. — Thureau-Dangin: Newman catholique. 1912. — R. C. Gorman: ĽAnglicanisme contemporain, v Etudes 5. júna 1927 — Havilland: Newman. Dijon 1927. — H. Browne: The Oxford movement. London 1932, a iní.


Pastieri neboli lepší od svojich ovečiek; nesnažili sa robiť viac, ba často dávali sa i zastupovať. Mnoho duchovných bolo učených, vzdelaných, ba i rafinovaných. ale zavrhovali každú vonkajšiu horlivosť a zveľadenie zbožnosti* ktoré zdaly sa im iba nemiestnym fanatizmom. Súc funkcionármi štátu* ktorý ich vymenoval na ich miesta, nechceli ani pomyslieť, že by môhli byť služobníkami obeti, odpúšťať hriechy v mene Kristovom, byť kňazmi* slovom, byť tým, čo má nadprirodzenú povahu. Málokedy podávali príma-nie na pamiatku poslednej večeri Pána, neveriac, že sprostredkujú milosť: to holo vecou veriacich a Boha. Všetko, čo upomínalo 11a rímsku cirkev, bolo im bludárskym a modlárskym."8
Nejednotnosť učenia anglikánskej cirkvi pekne vystihol kardinál Mánii ing pred svojím obrátením: „V našom episkopáte a kňažstve máme dvojakú teologiu", a podobne lord Halifax: „V anglikánskej cirkvi je vo skutočnosti niečo, ako dve náboženstvá."9 Je totiž anglikánska cirkev akýmsi kompromisom medzi katolíctvom a kalvínstvom. V dogmách je kalvínskou, vo vonkajšom sriadení katolíckou; pravda, tieto prvky nie sú presne vyhranené.
V tejto smutnej náboženskej stagnácii nastala nová jar vystúpením zmienených už tvorcov „oxfordského hnutia", ktorí celou svojou energiou postavili sa proti liberalizmu v anglikánskej crkvi, aby vzbudili náboženské prehĺbenie a obnovili cirkevný život v Anglii. Splnily sa tak prorocké slová Bossueta: „Taký dôkladný, učený národ nemôže vydržať trvalé v tejto cirkvi, ale úcta k otcom a neustále štúdium staroveku privedie ho k učeniu prvých storočí. Neverím, že by vytrval vo svojej nenávisti k Stolcu s v. Petra, odkiaľ prijal kresťanstvo."
Už bolo povedané, že toto takzv. „oxfordské hnutie" vyvinulo sa vo Vysokej cirkvi. Dňa 14. júla 1835 v univerzitnom kostole v Oxforde povedal profesor John Keble slávnu kázeň o národnom odpade (national apostasy), prednesúc prudké útoky na anglikánsku štátnu cirkev a na jej racionalizmus, i nabádal k obnoveniu pravej cirkvi. Jeho slová tak prenikaly do duší. že Newman po 24 rokoch sa vyslovil: „Vždy som pokladal a svätil onen deň ako počiatok náboženského hnutia."10
Tento Kebleov výkrik do boja musel nájsť ozvenu v duchovnej elite oxfordskej. Už 9. sept. 1853 vyšiel anonymný spis trojstranový, ktorý začínal sa slovami: ..Bratom vo svätej službe, kňazom a diakonom cirkvi Kristovej v Anglii..." Slová znejú kovovým hlasom poľnice, zvúcej do boja,11 i poznali v ňom hneď zápalný sloh Newmanov: „Musím hovoriť, — volá — lebo časy sú veľmi zlé a nikto sa neohlasuje proti ním. Či nie je tak? Či neprizeráme sa na ne nečinne? Či nepoznávame nebezpečie, do ktorého dostala sa cirkev, a predsa ostáva každý pokojný vo svojom kútiku? ..."
Táto výzva do zbrane je prvým z traktátov, určených anglikánskemu duchovenstvu, ktoré boly neskôr vydávané, zväčša Newmanom, pod názvom: Tracts for the Times. Newman stal sa neskôr konvertitom a kardinálom.: Rozhodný podnet dali k tomu jeho priatelia J. Keble a Hurell Froude.

8 Georges Coolen: Histoire de ľEglise d'Angleterre, str. 150—131.
9 P. Thureau-Dangin: La renaissance catholique en Angleterre au XIXe siécle. sv. Paris, 1899—1906, III., 530; II., 141,
10 Newman: Apologia pro víta sua. London 1932, str. 22.
11 V ďalších traktátoch dal si Newman epigraf: „Si trompette rend un son in-cerin, qui se préparera ä la bataille?"

Prvý traktát uvažoval o božskom práve cirkvi a o apoštolskej pofítup nosti. Ohlas jeho bol veľký. Nasledovaly ďaľšie traktáty, ktoré poukazoval1 na cirkev ako na božské sriadenie, nabádajúc, aby cirkev oslobodená boli zo štátnych okov. Doklady vzaté boly z klasických teologov anglických XVII stor., z liturgických formulárov „Prayer Booku" a z cirk. spisovateľov sta rej doby, najmä zo sv. Otcov apoštolských. To dalo podnet i k štúdiumí patristickej literatúry. Tak vzniklý „Library of the Fathers" a „Library o anglo-catholic theology." Pravda, zpočiatku bolo toto celé hnutie protirím ske. Jeho cieľom bolo obnovenie starokresfanskej cirkevnej myšlienky v an glikánskej cirkvi. Ale toto horlenie za obrodu náboženskú privádzalo icl stále bližšie a bližšie ku katolíckej cirkvi. Tak na pr. Froude začal sa modli: latinský breviár, nasledoval ho Newman a jeho priatelia. Newman zaviedo r. 1837 nedeľné sv. prímanie v oxfordskom univerzitnom kostole. Zvláštny význam pre oxfordské hnutie malo zaveden;e mníšstva; zaviedol ho Newman. Na strane katolíckej vodcovia oxfordského hnutia boli obdivovaní a ko-naly sa modlitby za ich získanie do kat. cirkvi.
Traktátov stále pribúdalo. Posledný, 90-ty, vydaný bol 17. febr. 1841 Jeho pôvodcom je Newman. Pre toto vydávanie traktátov dostali stúpenc oxfordského hnutia i názov „traktariáni."
Ako hľadela materská cirkev anglikánska na traktariánov? Boli nazývaní fanatikmi a zradcami. Sami biskupi sa proti nim stavali. Newman odobral sa do samoty, do kláštora v Littlemore. Konečne 8. okt. 1845 navrátil sa k cirkvi katolíckej, v čom nasledovalo ho hneď asi 6000 anglikánov. Disraéli vyslovil sa o tejto konverzii, že „zaťala Anglii ranu, od ktorej ešte stále sa chveje.""
Odchod Newmanov bol veľkou ranou aj pre „traktariánov." No, Keblc a Pusey zostali v anglikánskej cirkvi, ktorú Pusey pokladal za časť pravej cirkvi Kristovej a považoval si za povinnosť v nej a pre ňu pracovať. Bol proti individuálnemu priestupu ku katolíckej cirkvi, lebo bol presvedčený, že cirkev rímska, grécka a anglikánska sú tri odlúčené časti pravej katolíckej cirkvi, sjednotenie ktorých pokladal za možné tak, že za základ položila by sa anglikánska cirkev, pričom rímska cirkev obemedzila by význam pápežstva a úctu mariánsku.
Newman ospravodlnil svoje prestúpenie ku katolíckej cirkvi vo spise „Essay on the Development of Christi Doctrine, London 1845." V okt. 1846 odobral sa na ďaľšie štúdium do Ríma, kde r. 1847 vysvätený bol na kňaza a od pápeža Piusa IX. dostal povolenie založiť v Anglii Oratórium sv. Fdipa Neri. R. 1879 stal sa kardinálom, umrel r. 1890.
Myšlienky traktariánskeho hnutia usilovali sa medzi ľud rozšíriť takzv. „ritualisti." Oficiálna anglikánska cirkev postavila sa proti ritualistom a prenasledovala ich. Sám Pusey im z počiatku nedôveroval a až r. 1866 vyhlásil spojenie traktariánov s ritualistami.

12 J. H. Newman: Apologia pro Víta sua, 1865. — Works of J. H. Newman 37
sv. London 1868—1896. — P. Thureau-Dangin: Newman catholique ď apres des documents nouveaux, Paris 1912. — W. Ward: Newmans Apologia, Oxford 1913.
13 P. Thureau-Dangin: La renaisance catholique en Angleterre au XIXe siécle, Paris 1899, str. 321.

Okrem ritualistov vyvinulo sa v oxfordskom hnutí i takzv. hnutie unio-nistické. Sám Newman, ešte ako anglikán, bol toho presvedčenia, že pravá cirkev Kristova skladá sa z troch častí: z východnej, rímskej a anglikánskej, na sjednotení ktorých treba pracovať. Už r. 1840 objavila sa táto myšienka. R. 1856 bol založený časopis „The union review" a r. 1857 „Association for the promotion of the union of christendom.'" Rím nebol naklonený tomuto hnutiu a r. 1864 zakázaná bola katolíkom účasť v tomto hnutí. Na to poslalo 198 unionisticky naladených anglikánov dopis kardinálovi-sekretárovi Sv. Officia, v ktorom vyhlásili, že rozdelenie cirkvi na tri vetvy nepovažujú za oprávnené, ale hľadiac naň ako na skutočnosť, usilujú sa o sjednotenie. Rímska kúria odpovedala priateľsky, ale jasno, že slovo „katolícky" osobovať si môže len cirkev rímska ako pravá Cirkev Kristova.
Pusey dal sa do horlivej unionistickej práce. Uverejnil „Eirenicon", kde dokazoval, že 59 anglikánskych článkov neodporuje usneseniu koncilu tri-denstkého. Primát pápeža uznával len z práva cirkevného, nie z božského. Hlavnú prekážku sjednotenia videl v dogme o Nepoškvr. Počatí Panny Márie. Znova uverejnil nové dve „Eirenica", ale keď videl, že v okružnom liste, svolávajúcom na vatikánsky koncil, anglikánska cirkev zaradená je medzi „akatholici" (nekatolíci), nemohol sa odhodlať zúčastniť sa koncilu. Po vyhlásení dogmy o svrchovanosti a neomylnosti pápežskej, stratil Pusey nádej a prestal uverejňovať ďaľšie spisy.14
Unionistická myšlienka oživla v anglikánskej cirkvi o pätnásť rokov po vatikánskom koncile. Ešte za prenasledovania ritualistov vyslovil lord Ha-lifax, predseda „Church Union", želanie o sjednotenie s Rímom, i získal mnoho anglikánov pre túto myšlienku. Svätá Stolica zachovala svoje nezmeniteľné stanovisko. Pápež Lev XIII. dekrétom „Apostolicae curae" s 15. sept. 1896 vyhlásil neplatnosť anglikánskych svätení.
Aké je dnešné postavenie anglikemizmu?
Počet tých anglikánov, ktorí cítia sa nie anglikánmi, ale katolíkmi, nedá sa presne zistiť. Môže sa povedať, že asi jedna tretina anglikánov zmýšľa po katolícky. Ale nie sú vo všetkom jednotní. Y niečom vládne jednomyseľnosť, ako dokazuje to na pr. „Declaration of faith", ktorá od anglikánskych veriacich, sdružených v anglikánskej „Church Union" r 3715 podpismi zaslatá bola východným cirkvám. Deklarácia vyhlasuje, že viera anglokatolíkov je viera nerozdelenej cirkvi Kristovej, ako je vyjadrená v Písme Sv., v ústnom podaní, vo sv. Otcoch a na všeobecných cirk. snemoch. Uznávajú sedem sviatostí a skutočnú prítomnosť Krista Pána vo Sviatosti Oltárnej. 59 článkov považujú za vec druhotného významu a anglokatolíci vôbec vyslovujú želanie, aby 59 článkov nahradené bolo nicejským vyznaním viery.
Anglokatolíci usilujú sa aj o sblíženie s východnými odlúčenvmi cirkvami. Tak na poslednej konferencii v Lambeth v júli 1930 zvolený bol i osobitý výbor anglikánov a pravoslávnych pre sjednocovacie otázky; výbor sišiel sa 14.—20. okt. 1931 a vydal vyhlásennie15 v šiestich kapitolách o zjavení, *> Písme Sv. a tradícii, o vyznaní viery, o náuke Ducha Svätého, o zvykoch, obyčajoch i sviatostiach.

14 Thureau-Dangin: op. cit. diel III.. str. 144.
15 Viď časopis „Ortodoxia", Y., č. 56., str. 354—56,

Svätá Stolica venuje pozornosť aj hnutiu o sblíženie anglokatolíkov i ka-tolíkov a sleduje so záujmom jeho vývoj. So svolením Sv. Stolice konaly s£ od r. 1921—25 v malinskom paláci vzájomné rozhovory teologov. Ukázalc sa, že otázka o platnosti anglikánskych svätení nie je prekážkou sjednote nia, lebo angl. biskupi na konferencii v Lambeth v dňoch 5. júla až ľ. aug 1920 prejavili ochotu k reordinácii v prípade sjednotenia.16 Pravda, tietc nialinské konferencie teologov sú úplne súkromného rázu, ako to jasne vyslovila rímska kúria.17 Najväčšie ťažkosti robí dogma o primáte a pápežske neomylnosti.
Silu tohto hnutia k Rímu posúdiť možno i z počtu konverzií. Od r 1911—1918 ročné číslo konvertitov vzrástlo z 3609 na 9402 a od r. 1919 nikdy nekleslo pod 10000. Často i celé kláštory prestupujú ku katolicizmu. Slávny anglický katolícky spisovateľ G. K. Chesterton poznamenáva o tom: „Y Anglii boly doby, keď sa nás pýtali: Prečo ste katolíkom? Teraz prišla doba. keď každého možno sa spýtať: Prečo nie ste katolíkom?'-18
K blížiacemu sa 100-ročnému jubileumu „oxfordského hnutia" vydali anglokatolíci 1. okt. 1932 manifest,19 podpísaný' 51 anglikánskymi duchovnými a laikmi, patriacimi k Vysokej cirkvi. Medzi podpísanými je i biskup lord V. Seynur. Modernisti a antipapisti angl. cirkvi snažili sa všemožne zmenšiť význam manifestu, ale márne. Vo februári 1933 pribudlo vyše 350 nových podpisov a počet podpisov stále vzrastá. Manifest zdôrazňuje, že cieľom „oxfordského hnutia" bola jednota s Rímom, čo je cieľom i dnešného anglokatolíckeho hnutia. Logika princípov, ktoré viedly prvotné hnutie, nevyhnutne žiada spojenie. Náš Spasiteľ založil iba jednu cirkev, členovia ktorej musia tvoriť jednotu. Táto Cirkev, jedna a katolícka, bola postavená na sv. Petrovi ako na základe a hlave, na zemi má svoj stred i svoju ochranu v nástupcovi sv. Petra. Vyznávame túto pravdu — čítame v manifeste — a usilujúc sa o jednotu východných ortodoksných cirkví, vyhlasujeme za reálny a podstatný cieľ spojenie s Apoštolskou Stolicou rímskou ... Znova zveme k práci a k modlitbe za vonkajšiu jednotu katolíckeho sveta so Svätou Stolicou, čo bude zadosťučinením a korunou za všetky úsilia i obete našich predchodcov: s božou pomocou táto jednota bude ovocím semena, zasiateho „oxfordskými otcami", a vrcholom celého hnutia.20
Skupina kňazov a laikov, ktorá vydala tento manifest, dala si názov „Bratstvo jednoty." Smýšľanie jeho možno vidieť z konštitúcie, ktorá znie takto: „Toto Bratstvo prijíma toto vyznanie viery: Verím v jedného Boha Svätého. Verím v katolícku náuku o vtelení, umučení, smrti a zmŕtvychvstaní nášho Pána Ježiša Krista; v osobnú jednotu božskej a ľudskej prirodzenosti v Kristu; v božské materstvo Najsv. Panny a v jej neporušené panenstvo. Y erím v skutočnú, opravdivú a podstatnú prítomnosť Tela i Krvi, spolu s dušou a božstvom Pána nášho Ježiša Krista v Najsv. Sviatosti Oltárnej. Verím v sedem sviatostí, ustanovených Ježišom Kristom na spasenie pokolenia ľudského, totiž v krst, birmovanie, Sviatosť Oltárnu, pokánie, posledné pomazanie, posvätenie kňažstva a stav manželský. Verím v primát nielen čestný, ale i v právomoci rímskeho Veľkňaza, nástupcu sv. Petra. Kniežaťa apoštolského a Námestníka Ježiša Krista.

16 Conference of Bishops of the Angličan Communion holden at Lambeth Pa-lace, July 5 to August ľ, 1920. London, S. P. C. K„ 1922, str, 26.
17 „Osservatore Romano" z 21. jan. 1928.
18 Bolten Jozef: Katolisches aus England. M. Gladbach 1928, str. 18.
19 „Daily Express" z 13. nov. 1932.
20 „Etudes" z 20. sept. 1933.

Verím v autoritu apoštolských a cirkevných tradíc i Písma Svätého, ktoré musia byť chápané a vykladané jedine v tom smysle, ktorý mu vždy prikladala a prikladá naša svätá Matka, cirkev katolícka. Konečne verím všetkému tomu, čo bolo definované a vyhlásené vo sv. kánonoch a na všeobecných snemoch, a čo bolo schválené, definované a vyhlásené všeobecným koncilom vatikánskym, najmä čo sa týka primátu rímskeho Veľkňaza a jeho neomýlnej autority.21 Túto konštitúciu podpísalo niekoľko sto anglikánskych duchovných. Zmienenému manifestu nemožno , pravda, prikladať mimoriadnu dôležitosť, lebo nepredstavuje mienku väčšiny anglokatolíkov, a k tomu podobných manifestov už bolo viac.
Záver.
„Sanguis martyrum — semen christianorum" platí i tu. Pravdu možno určitý čas šliapať, ale zničiť ju nemožno. Mnoho vytrpeli katolíci britskej ríše a teraz začína toto utrpenie prinášať svoje ovocie. Nemožno neuznať, že „oxfordské hnutie" naplnilo anglikánsku cirkev katolíckym duchom. Anglikáni a najmä anglokatolíci kladú veľké nádeje do tohoto „Svätého roku, v ktorom pripomíname si vykupiteľské dielo Ježiša Krista; veria, že tento rok bude i rokom vzkriesenia katolicizmu v Anglii. Tu mimochodom znejú slová Písma Sv.: Od stromu figového učte sa podobenstvo, lebo keď mu ratolesť už omladla, a listie narástlo, viete, že blízo je leto. Tak i vy, ked" uzriete všetko toto, vedzte, že je blízko u dverí.. ,"22 Spojme i my svoje modlitby, aby čím skorej bol „jedon ovčínec a jedon Pastier."
21 „Osservatore Romano" z 9.—10. dec. 1932.
32 Mat. 24, 32—33.

Henri Ghéon

J. Lomský

Francúzsko je oddávna krajinou duchovne rozdelenou. Na jednej stra gniavi ho nevera najhrubšieho zrna, ktorá neraz vyvrcholila na úradný a parlamentných miestach. Noviny nám ju opisujú v dosf čiernych farbác takže sa nám niekedy vidí, ako by Francúzsko bolo stratené pre katolicizmi
Eksperimentálna psychologia tvrdí, že každá násilná akcia vzbudí zdravo mysliacom človekovi reakciu, ktorá často vyšvihne sa k najväčší obetiam. Táto pravda dokázala sa aj vo Francúzsku.
Jednostrannosť a bezočivosť nevery vzbudily v ňom takú reakciu, na kt rú my katolíci nemôžeme sa dívať bez duševného zápalu a sympatizujúc radosti. Či ide o vedu, umenie, organizácie, najmä Kat. Akciu, francúzski k tolíci vydobýjajú si vždy väčšieho uznania.
Medzi najkrajšiu obnovu katolíckeho Francúzska patrí literárny pohyb. Dnes môžeme povedať bez prepínania, že katolícki spisovatelia sú jedni najlepších francúzskych literátov. Sú medzi nimi básnici, dramatikovia, románopisci, novelisti, historikovia, filozofi atď., všetci z väčšej čiastky la kovia.
Jedon z mnohých je aj H. Ghéon, priekopník náboženských divadf ných hier. Syn katolíckych radičov, nábožnej matky a vlažného otca, strái v 15. roku vieru. Dôvody jeho odpadu sú zaujímavé. Katolícke nábožensť nemohlo mu vraj dať toho, po čom mu srdce túžilo. To náboženstvo, kto môhlo vyhovieť srdcu veľkého Pavla, ohnivého Augustína, milujúceho Fra: tiška a bojovného Ignáca, nemalo pre neho iného, ako niekoľko suchých frá za ktoré mladé srdce nemohlo sa oduševniť. Ono chcelo sa povzniesť a chc lo sa dať. Táto skrytá túžba nachádza sa u veľa mladíkov, ale nezdravé ok lie odoberie im chuť od všetkého, čo je náboženské. Katolicimus, aký prei stavujú mnohí jeho vyznávači, nemôže oduševniť a zapáliť srdcia. Je to akási buržujná vonkajšia ceremónia, ktorá prejavuje sa v tom, že ked vtedy ide sa do kostola, ani nepokloniac sa pred svätostánkom, aby nohí vice na kolenách sa nepokrčily! Chvíľu sa posedí, prípadne aj pospí, a n; boženská povinnosť je odbavená na celý týždeň. Ešte azda kde-tu na rečn niach alebo v novinách bije sa o katolicizmus. Pritom jednako rodinný ž vot je rozvrátený, láska v srdci celkom vyhasla, zakoreňuje sa pohanský ni hľad o rodine a dieťati. Niektorí nechcú sa ukazovať katolíkmi, najmä ke ide o organizáciu a spoločnú prácu. Im je Boh „v srdci", o ostatné sa n starajú. Chcú byť „slobodní, neodvislí."
Čo chýba dnes"Tnládeži, ktorej toľko sa vytýka, že je zhmotárčená, j živý príklad katolíckeho života starších. Jej netreba vzletných abstraktnýc dokazovačiek, ale treba jej ukázať konkrétne životnú silu a krásu nábožei stva. ktoré opanovať môže i najrozbúrenejšie mysle.
Ghéon, ako 10-ročný mladík, túžil za živým obrazom P. Ježiša.^ svi tých a vynikajúcich ľudí, za obrazom, ktorý predstaviť sa mu mal v škol ale najmä v živote. Toho sa mu nedostalo, preto prišiel odklon od praví cesty, kde blúdil 20 rokov.
Útočište pred materializmom a duševnou anarchiou hľadalo jeho citné srdce v umení, neskôr vo vojenskej disciplíne a v láske k otčine.
Pri pozorovaní konverzií francúzskych spisovateľov nemôžeme sa ubrániť obdivu, ako tajomný hlas Pánov prihovára sa každej duši, prispôsobiac sa jej zvláštnym túžbam a potrebám. Povolanie za vojaka stáva sa pre Ghéona povolaním za bojovníka pre vyššie veci. Dôvod na to našiel priam v harmonickom spojení vojenského a umeleckého ducha s duchom úprimne náboženským. Dôstojník Duponey, ktorý spája v sebe tieto tri prvky, stáva sa nástrojom jeho obrátenia. Je mu nebeským poslom, lebo mu ukazuje príklad pravého katolíka. Šesť týždňov trvá nebadané účinkovanie Milosti v srdci poblúdeného. Sám nevie, čo sa v ňom robí. Na Veľkú sobotu r. 1915 sa dozvie, že Duponey padol vo vojne. Hneď sa opytuje na jeho posledné-chvíle.
„Posledný raz videl som ho pred odchodom do zákop. Bolo to na začiatku Veľkého týždňa... Keďže výročnú pamiatku smrtného zápasu a Kríža svojho Spasiteľa šiel prežívať do ohňa, blata a zápachu mŕtvol, myslel iba na Veľkú noc, Vzkriesenie, návrat. Koľko radosti očakával od toho! „Ach, aký krásny sviatok je Veľká noc!" zvolal. „Pravda, duchovný otče, budeme ju spolu oslavovať? Budem vám slúžiť pri omši? Nateraz to nebude P. X., ale ja! Budeme spievať Alleluja z plného hrdla a z celej duše. Aké to bude krásne!" Toľko vojenský kňaz.
Prišla Veľká sobota. Duponey šiel spievať víťazné Alleluja, ale s osláveným Spasiteľom.
Ghéonovi začaly sa otvárať oči. Zbadal, že jestvuje ešte čosi vyššieho od umenia a lásky k vlasti, a žc práve táto posledná, najmä keď sa vyšvihne na hrdinskosť, musí mať základy v čomsi inom.
Len teraz začína sa v ňom pravý boj. Je to jedna z najtragickejších chvíľ ľudského života, keď treba sa odvrátiť od modiel, ktorým klaňal sa človek desiatky rokov. Keď má sa vzdať česť len Jedinému, celá vnútorná bytnosť sa sprotiví, aby zatlačila túžby po pravde. No v najskrytejšom záhybe ľudského srdca tlie plamienok, čo osvecuje, zohrieva a ukazuje cestu. Pomaly sa rozširuje, zaháňa tmu a ožiari celé srdce. Vtedy človek padne na kolená a smieri sa s Najvyšším. Kto by chcel opísať tento dej, musel by hovoriť božským hlasom, lebo je to Božie dielo.
Ghéon bojoval 9 mesiacov. Vždy mal pred očami obraz svojho šťastlivého priateľa. Keď neveril pre seba, veril, že priateľ musel dostať odmenu, za hrdinský život. Preto ho prosí, aby mu povedal, že jeho duša je mŕtva len v našich očiach, ale na druhom svete usmievavý anjel ju čakal pri nebeskej bráne, aby ju zaviedol do príbytku večného života.
Ale veriť pre iného a nie pre seba, aké to protirečenie! Ghéon videl, že musí čosi robiť. Rozlúštenie tohoto protirečenia nehľadal v učených dišputách, hoci bol na to schopný, ale v namáhavej vnútornej práci a v pomoci shora. Duponey nie mu je už len priateľom, ale zastancom pred trónom Stvoriteľa: „Priateľu, obetujem ti to málo viery, čo mám. Pros za mňa."
Začal chodiť do kostola, zvlášť na sv. omšu, aby posilnil si slabú vôľu a hľadal svetlo pre rozum. K tomuto prvému kroku pripojil sa iný, neočakávaný.
V septembri 1915 Ghéon videl oduševnenie francúzskeho vojska, chystajúceho sa na výpad. Ako rád by bol aj on pomohol svojim spolubratom! Ako rád by bol trpel s nimi! „Čosi nového, sladkého, svätého prichádza a naplňu je mi srdce. Poznávam a jasne vidím, že je to neodolateľný elán po modlitbf Povinný som modliť sa za bojujúcich bratov a za vlasť..." Prehŕňam sa ďalekej minulosti a nachádzam tam neporušené večné slová svojho detinstvti Hej, nachádzam „Otče náš..." a modlím sa ho ..."
Srdce je premôžené, modlitba začína z neho vytekať ako čerstvá vod z hôrneho prameňa. S ňou prichádza Milosť, teraz už otvorene. Božský Spa siteľ ukazuje sa mu v inom svetle. Tak, ako si to želal, keď mal 15 rokoA Na Vianoce Ghéon sa vyspovedal a prímal.1
Ani najmenej nepochyboval o tom, či môže kráčať po ceste umenia, ak to robil doteraz. Len jedno zbadal: Cesta zostane vždy cestou, nikdy cieľom Po nej sa kráča za cieľom. Z toho nasleduje: Umenie nie je cieľom, ale lei cestou, prostriedkom na povznesenie ľudských schopností, ľudskej bytnost: povolanej na vyšší život. Preto sa rozhodol, že umenie postaví do služb" ľudského ducha.
Ale ako ho nikdy neuspokojila abstraktná idea náboženstva, priam ta] nechcel sa postaviť do služby nejakého vybájeného ducha. Vzal si konkrét neho človeka a tohoto chcel povzniesť v celom životnom komplekse. Nielei smyslom, ale aj duši treba dať pokrmu.
Ghéon stal sa takto priekopníkom náboženského divadla, ktoré má nie len zabaviť, ale šľachetne povzniesť srdce „veriaceho ľudu", ako ho sár menuje. Vkladá do neho všetky prvky, ktorými môže byť obdarený katolíck dramatik: umelecký cit a talent. Bystrý pozorovací duch, všímajúci si všet ko, čo obohacuje srdce veriaceho človeka. Náboženské presvedčenie do plní, oživí, sjednotí a korunuje všetko.
Ghéon je pravý umelec. Po obrátení nezatvoril sa do izby. Pravý kato lieky duch je umelecky tvorivý. Má oveľa viac šťastia nahliadnuť do pod staty umenia a krásy ako zhmotárčený duch, lebo vie narábať všetkým smyslovými a duševnými schopnosťami. Dá svojmu dielu plnosť, akú poža duje ľudské srdce.
Nezanedbáva smyslovú stránku dramatickej tvorby. Sloh jeho je bo hatý, malebný. Prepletený ľudovou rečou. Obsahové často zábavný. Ani d tých najvážnejších skladieb nezabudne vložiť soli zdravého humoru. Z je ho reči vyteká bohatstvo ľudovej poezie. Uvedie na scénu ozajstnú ľudoví vravu, ako realizuje sa ona na ulici, v klbkách dedinských ľudí, žien, chla pov, starcov, detí, atď.
„Chcete voňavky? pýta sa kramár. Jediná kvapôčka z tejto sklenice m v sebe toľko vône ako záhrada, posiata ružami. Jediný výpar z nej skrýv; v sebe vôňu všetkých fialôk v noci. Chcete šatôčky, plachietky, stužky, čip ky? Zamat, hodváb, zefýr? Kráľovná zo Sáby nemala také dačo na dne svoj ho najcennejšieho kufra... Pozrite, chyťte to, poťažkajte. Olcúpajte si ru ky! Samá voda, samé svetlo!"
Jadro svojho divadla berie často zo života svätých, ktorých nám ne predstavuje ako nejakých panákov, kľačiacich na zemi so sopiatými ruka mi, vysušených od pôstu a pokánia, ale s celým okolím, v ktorom sa pohy bovali, s neobratnosťami svätých a iných. Nevynechá ani čnosť, ale ju za obalí do ľudského rúcha, predstaviac ju tak. ako ju praktizuje človek a nie nejaký cherubín.

1 Svoje obrátenie opísal v knihe: „L'Homme né de la guerre. Témoignage ď u converti." Paríš, 1919.

Nebojí sa dať do hry ani zázraky. Jeho pevná viera nepokloní sa pred ich zapieračmi a hanobiteľmi. Zázraky boly a budú. Prečo by nemôhly príjsf aj do divadla?
So stránky kompozičnej Ghéonove divadelné hry sú lahodné, nenásilné, nevzrušujúce, ale vlievajú do srdca pokoja a radosti, či už rozveselením, či vážnymi myšlienkami. Na prvý pohľad zdalo by sa. že je v nich až primálo dramatickosti. V samom deji nie je ničoho, čo by nás odrazu vzrušilo. Ale autor vie upútať pozornosť divákov stupňovaním dramatického napnutia, ktoré často stáva sa len opakovaním niektorej vety, alebo slov, na ktoré kladie zvláštny dôraz. Pri každom opakovaní prednesené sú od inej osoby alebo inej skupiny, iným tónom a spôsobom. Ghéon má veľmi rád „hovoriace chóry", či už priamo na to uvedené na scénu, alebo sostavené z osôb, ktoré inokedy hrajú samostatne, ale pri niektorom dejstve sa spoja v vyzdvihnú význam daktorej myšlienky.
Ghéonove hry hrajú sa zpravidla v prírode, na scénach, ktoré autor sám pripravuje. Sú veľmi jednoduché, ale tým viac pôsobia. Ghéon býva pri prvých predstaveniach prítomný. Sám všetko diriguje a hrá často najťažšiu úlohu. „Nábožný ľud" schádza sa tam v tisícoch. Pod „nábožným ľudom" netreba si myslieť len jednoduchého roľníckeho človeka. Kritika hovorí, že predstavenie Ghéonových hier vie vynútiť slzy aj u takých divákov, akí sú v Bruseli.
„Oduševnenie, akým „veriaci ľud" prijal prvú sbierku mojich Hier a Zázrakov, prekročilo všetko moje očakávanie. Niet týždňa, ba skoro môhol by som povedať, že nieto dňa, čo by mi neoznamovali, že jedno alebo druhé dielko budú hrať v Paríži, v provinciách, v románskom Švajčiarsku, v Belgicku — a v belgickom Flámsku hrajú ich všade po flámsky" — hovorí sám Ghéon.
To je znakom, že čisto katolícka literatúra, či dráma, poézia alebo román, nachádza u francúzskych a belgických katolíkov veľkého porozumenia a záujmu. Kliesni si cestu aj v Taliansku a Nemecku, ba čiastočne aj u nás, najmä poézia. Pravda, sme ešte hodne pozadu a budeme musieť napnúť všetky sily, aby sme si vychovali Ghéonov, Claudelov, Jammesov alebo Bazinov a Bourgetov. Je to úloha nielen našich mladých literátov, ale aj kritiky a zvlášť slovenskej katolíckej inteligencie, ktorej záujem o katolícku literatúru a katolícke časopisy mal by sa zvýšiť. Len spoločným úsilím príj-deme tam, kde sú naši bratia v iných krajinách, pravda, pomerne k našim silám.

Sarajevo

Jozef Čajka Tatransky

V Bosne a Hercegovine temer všetky železničné trate sú úzkokoľajn s rozchodom "76 cm. Nášmu oku tieto trate zdajú sa byť hračkami. Nízk kolesá ledva vidieť zpopod malých vozňov. Po šírke vozňa sú sedadlá n tri miesta a mimo je tesný priechod pozdĺžky. Chodia i zrýchlené vlak s jedálnymi vozmi, tiež tak zmenšenými. Už beogradské nádražie je pri spôsobené dvojakej sústave j.ugoslavsky'ch koľajníc, lebo je i konečnoi stanicou bosniackych železníc.
Od Beogradu pol hodiny ideme po pravom brehu Sávy, potom tra odbočí na juhozápad mierne zvlneným krajom údolia rieky Kolubary ktorý je zo starého Srbska najúrodnejším. Od Lajkovaca vrchy sa zostru jú. Kde-tu prebehneme už jaskom. Cesty sú blatnaté, ale dômky v dedi nách svedčia o pomernom blahobyte. Pripnú i druhý rušeň, trať sa dvíha po úbočí zúženej doliny vlak ide stále serpentínami. Na rozľahlých lú kach okolo roztratených dômkov sú sady a ďalej kŕdle oviec. Nad mesteč kom Górni Milanovac i rozmermi i polohou dominuje obchodná školi kráľa Alexandra 1. Na stanici Ljubiče-čačak odopli druhý rušeň, hoci hôr na dolina, ,na dne ktorej hučí dravý potok, nie je ľahkým terénom. Ne spočetné jaský temer dotýkajú sa jedon druhého, niektorý z nich je tal> upravený, že vlak pod ním beží ako pod arkádami. Náš vlak hádam preto že bol príliš zaťažený, dostal defekt, v Užiciach ho vyše hodiny opravovali Užíce sú okresným mestečkom. Z dievčenského internátu zvedavé, usmievavé hlavičky sa dívaly na ulicu, na veselé skupiny študentov našich, ju-goslavských a rumunských. Účastníci kongresu Študentskej Malej Dohody vc chvíli sa rozliezli po patriarchálnom mestečku, po skromných obchodoch, kupujúc opánky, osúchy a iné miestne špeciality. Mnoho je obchodov na opánky: sú to krpce navrchu drobno pletené, s tvrdým nosom, dohora vyhrnutým. aké na tomto kraji všeobecne sa nosia. Vo dverách potravinárskych obchodov pečú sa barance na ražni a ponúkajú osúchy, na cirá dv pečené. Niektoré sú majstrovským kúskom pekárskeho umenia.
Za Užicami ako keby opakovala sa scenéria predehádzjúcej doliny, hádam ešte divokejšie. Toto je už nová trať, povojnovou Jugoslaviou stavaná, ktorou spojili poslednú stanicu starého Srbska cez bývalé hranice, rozdeľujúce bratské zeme, s konečnou stanicou trate bývalej rakúsko-uhorskej Bosny: A išegradom.
Po šestnásť hod i novom cestovaní z Beogradu blížili sme sa o polnoci k Sarajevu. Vlak vyslobodzoval sa z hôr ešte vysoko, v kotline priamo pod nami v hĺbke ukázaly sa už svetlá mesta: v ich slabom svite belelo sa vyše sto tenkých minariet. Našli sme sa v tajomnom ovzduší mohamedánskeho sveta.
Ráno na ulici stretali sme zakuklené mohamedánske ženy. Šedopru-hovaná vrchná šata, zvaná zar, siaha im voľne až po moderné topánky, v drieku podkasaná, cez chrbát hore na hlavu po čelo halí celxí postavu; na prsiach dve voľné jej krýdla sú preložené a rukami pridŕžané. S čela na tvár až pod bradu spustený je čierny, tvrdý závoj, temer nepriehľadný .
Závoj je zhotovený u chudobných z plátna, u majetných z pracieho hodvábu. Ženská koketéria prebíja sa cez čierny závoj rozličným spôsobom. Pod niektorý darmo by chcely vniknúť zvedavé oči cudzincove, zpod iných, už priesvitnejších, zvedavo šibú hlboké, čierne oči modernizovanej, peknej muzlimánky. Keď sme šli mohamedánskou štvrťou dovrchu do výletnej reštaurácie na kopci, v náležitej vzdialenosti más sprevádzaly mladé muzlimánky s obnaženými tvárami. Sprievodca nám vykladal, že za starých čias, keď mohamedánsku ženu uzrel cudzí mužský popri dome zarom ne-halenú, taký výskot narobila pre túto „urážku", že vo chvíli pribehli jej na pomoc manžel, otec a iní príbuzní, a cudzí „dotieravec" v takom prípade uznal za radnejšie krátkou cestou újsť z nebezpečnej sféry, do ktorej dostať sa môhol i náhodou. Mohamedánky nad spodnou bielizňou nosia voľné, dlhé, dolu uzavreté nohavice. Dievčatá vo veku do 16 rokov chodia na verejnosť s obnaženou tvárou. Staršie na verejnosť musia si obliecť zar; závoj môžu užívať, no povinný je pre nich až po výdaji. Žena potom i ruky si zahaľuje rukavicami; hovoriť môže vtedy len so ženami a s mužskými príbuznými. Vidieť už i zriedkavé prípady, že žena na moderný spôsob — Kemalom pašom zavedený — závoj nenosí, a hrdlo má obnažené.
Po uliciach mihajú sa pestrofarobné turbány na hlavách mužských. Biele turbány nosia kňazi, zelené derviši, žlté hadžiovia. tojest mohamedáni, čo už putovali do Mekky. Sedliaci a väčšina inteligentov nosia červené fezy. Sedliaci obliekajú sa tak. ako aj u nás známi Bosniaci. Mohamedáni vyše štyridsaťroční nosia turbán a bradu; putovaním do Mekky nadobudnú to právo i prv.
Voľakedy každá ulica mala svoju mešitu i cintorín; opustené cintoríny doteraz nachádzame vo strede mesta s nízkymi kamennými stípikami. ako pomníkami nad hrobom. Keď stĺpik navrchu má turbánovitú guču vykresanú, leží pod ním mužský, pod hladkými stĺpikami ležia ženy.
Voľakedy tu bolo 156 mešít, teraz ich je rovných sto. Každá mešita má svojho hodžu a muezzína. Najznamenitejšiia je mešita Ghazi (osloboditeľ) Husreva Bega, pochádzajúca zo XVI. storočia, najväčšia v Jugoslavii. V nej je pochovaný Ghazi Husrev Beg. Pustili nás i do jej vnútra. Po celej dlažbe okrúhleho vnútra prestretý je drahocenný, niekoľkostoročný perský koberec. Pre nás prestreli naň i koberec iný, aby obutými nohami nezneuctili sme miesto, kde oni len bosí, alebo vo vyhradených papučiach chodia. Na nádvorí je krytá fontána, obrúbená dookola lavicami, kde muzlimáni pred vchodom do mešity zakaždým umyjú si ruky po lakte, ústa trirazy, tvár i nohy a len potom vojdú do vnútra. Tam pokľaknú a čelom viacráz dotknú sa dlažby. Vnútri samej budovy nieto nijakých obrazov, ale vyložené sú veľkými písmenami namaľované úryvky z korána. jedna kazateľnica je pre hlavného kňaza (hatipa), ktorý z korána arabsky číta, s druhej kazateľnice miiezzin tlmačí v jugoslavskom jazyku. Ich sviatočným dňom je piatok. Mesiac január je mimoriadne sviatočný, po celý mesiac vo dne nič nejedia, len v noci, do mešity idú denne päťráz: o 5, 12. 16, V2I9 a ešte aj o 21-ej hodine. Ženy len v januári idú do mešity, a to odpoludnia. Mohamedáni majú i zvláštné hodiny, podľa ktorých spravujú sa vo svojich náboženských povinnostiach: keď slnko vychádza, podľa tých hodín je 12 a keď slnko zapadá, je zasa 12 hodín. Muzlimáni sú obchodníkmi i remeselníkmi a všeobecne sa spomína ich poctivosť. Na trhovisku necha jú na noc svoj tovar a nič sa im nestratí. Mužskí dvarazy toľko dedia, ako žen ské; najstarší syn delí dedictvo. Dospelosť dosahujú vo veku 21 roko* Zákon v Jugoslavii udajne ešte pripúšťa pre mohamedánov mnohoženstve ale v praktickom živote už sa nevyskytne. M
užskí mohamedáni podľa štát neho práva môžu si vziať za ženu i kresťanku a v tom prípade, keď žen zachová si svoje kresťanské náboženstvo, deti nasledujú náboženstvo rodi čov podľa pohlavia. Pravda, ustanovenie kresťanskej cirkvi v tomto ohľad je celkom iné. Mohamedánske deti vo veku 4—7 rokov chodia do škôl (mekteb), kde arabským jazykom vyučuje sa náboženstvo. Yo veku S—1 rokov chodia do ľudovej školy, potom štyri roky do strednej škôly, zva nej medresa, kde vyučujú sa zákony štátne a náboženské, nakoniec j štvorročná vysoká škola (šeriat), ktorá udeľuje diplomy kňazské a nábo ženskosudcovské.
Pochovávajú sa do zeme bez truhly, v plachte zabalení. Najvyššiu predstaveným pre mohamedánov v Jugoslavii je Reis ul Ulema Maglajit sídliaci v Beograde, kalifmi všetkých mohamedánov sú Abu Bekr, Oma Osman Ali.
Tristoročný turecký hotel Karavan Serail s kaviarňou zachoval sa do teraz vo svojej pôvodnosti na pamiatku; drevené schody vedú na poschodí' k jednoduchým hosťovským izbám; v kaviarni okolo stien sú súvislé lavi ce a na spôsob mešity, uprostred je koberec. Pri požívaní čiernej kávy od bavujú i svoje náboženské povinnosti. Turecká (turska) čierna káva var sa špeciálnym spôsobom, každá čiaška zvlášť v malých, úzkych, mosadznýcl nádobkách s rukoväťou. Nádobku s vodou položia na žeravé uhlíky a kec voda vrie, nasypú do nej mletú praženú kávu, na čo hneď ju odložia s ohňom a zalejú vrelou vodou, čím navrie navrchu „smotánka." Bez tejto smotánkí turecká káva nie je pravá.
Mohamedánske domy majú dve časti: haremlik slúži pre samú rodinu selamlik pre hostí. Y meste je tridsaťtisíc mohamedánov, 18 tisíc katolíkov 15 tisíc pravoslávnych, 8 tisíc židov.
V Serajeve je katolícky arcibiskup, františkánsky kláštor a seniiná rium. Starý srbský kostol stavaný je sedem rokov po vystavení mešity Husreva Bega na začiatku XVI. storočia. Mohamedánstvo nežičilo kresťan stvu, preto i tento kostolík je na odľahlom mieste, chránený múrom okolo Temer zohnúť sa treba pri vchode nízkymi dverami, má drahocenné pamät nosti a relikvie sv. Tekly. Pre ženy vyhradené sú v ňom galérie.
Na trhovisku pri svojom tovare, na dlažbe rozloženom, kľučia zakukle né mohamedánky, a živo besedujúc medzi sebou, čakajú, kto kúpi icl čipky, látky, výšivky, papuče a i. Zvláštnosťou mesta je štvrť Baščaršia samé úzke uličky na obidvoch stranách s chatrnými, polodrevenými malým obchodmi. Tovar je vyložený a vyvesený pred domom: šaty, látky, uá doby, medené veci, atď. Originálnym sarajevským priemyslom je domác priemysel mediarsky a kotlársky. Vyrábajú vzácne veci: pozlátené, mo sadzné pudrenky, bonbonierky, cizelované, strieborné náramky, náhrdel níky. Tvrdia, že benátske veci sú len napodobeninou ich výrobkov. L náf je vzácnosťou môcť sa pochváliť sarajevským ornamentovaným. kávovýn servízom, tam ho dostať za lacné peniaze. Ulicami prechádzajú mulice, s na kladom na bokoch.

Na brehu Miljačky stojí utešená radnica, verná imitácia maurskej Al-hanibry. Staval ju český architekt Vítek pred 45. rokami. Pri zákrute s nábrežia do ulice kráľa Petra umiestená bola pamätná doska Gavrila Prin-cipa. Nemci z toho sa usilovali dokazovať, že Jugoslavania oslavovaním Gavrila Principa priznávajú svoju vinu na vojne. Dosku preto odstránili, Mesto má tri mužské a jedno ženské gymnázium, šeriatsku školu, dva učiteľské ústavy (ženský a mužský), odbornú školu technickú, obchodnú akadémiu, i stále divadlo štátne. Múzeum obsahuje bohaté sbierky historické, národopisné, prírodovedecké a obrazové. Y obrazárni našiel som niektoré obrázky Ľudovíta Koubu. Na dvore Múzeumu je botanická záhrada. Pri starej pevnosti sú kasárne. V banovinskej továrni na perské koberce desiatky diev-čeniec vyrábajú tovar z vlneného materiálu a z japonského hodvábu. Pivo sarajevské je tiež známe; v meste je i vozňová továreň.
Sarajevo má veľmi peknú polohu, stred mesta leží v kotline a okrajmi dvíha sa dovrchu. Dolu je mesto moderné, hore mohamedánske.

Allahov trest

Ercé

(Črta zo XVI. storočia, z dôb tureckých)
Písal sa rok 1500. A ešte sedemdesiaty...
Mesiac Džemachír chýlil sa ku koncu. Všade sa chystali k zajtrajším slávnostiam tulipánov. I v tureckom Ostrihome.
Všelijakými stánmi a davom preplnené ulice boly premenené v jarmoč-nisko. Pred wikabethom1 uprostred námestia stáli pestro oblečení černosi, vyvolávači a hudobníci Abu-el-Mániho. Blízko maloazijskí predávači dohánu rozrezávali na dlhé jemné vlákna zlatožltý perský dohán. A vedľa tých vážne sedeli nemo fajčiaci kustendžskí obchodníci s papučami. Pri smyrnianskych predávačoch ópiumu zasa otroci Arabov a Maurov, obchodníkov s korením, nasypávali do dymiacich sa mís vonné triesočky aloí, ktorých príjemná vôňa jemne sa vznášala a miešala s príjemným závanom, sálajúcim zo stánov balkánskych výrobcov ružového oleja a maurských vôňa vkárov ...
Ulicami vlnila sa veľká trma-vrma a zaznieval ohlušujúci hluk. Kupci vykrikovali, ozýval sa gong, kupujúci sa vadili a naľakané odskakovali, keď sa vodrali medzi dav dvaja jazdci.
— Allah il Allah, — ozval sa starší z jazdcov. — zajtrajšia slávnosť tulipánov bude naozaj veľkolepá! Pozri, pane, to more ľudu. Ako kričia, aký to hluk, akoby bol do každého vliezol sám iblis.2
Sidi Hanif. syn beya Abdallaha, hrdo sedel na svojom koni a svojím krátkym dolimánom z tmavomodrého súkna, voľným, bielym, pod kolenami spiatym šalavarom,3 ktorý širokým strakatým hodvábnym opaskom mal upnutý k drieku, špicatými papučami a krvavočerveným tarbushom4 pozornosť vzbudzoval.

1 wikabeth — turecký bazár.
2 iblis — zlý duch.
3 šalavar — široké turecké nohavice.
4 tarbush — čapica, určitý druh fezu s hrubým strapcom.

Usmial sa a chcel práve niečo povedať na slová Evliu Almahála, keď tu blízo pred nimi zaznely hlasité nadávky.
— Allahu Kerim! — vzdychol si Sidi, — Azda len nie zas niektorý ďaur®___
Nedopovedal. Popošli za krikom.
Uprostred shluklého davu naľakané sa rozhliadal jazdec, ktorého koňa pevne zadržal za Uzdu starý derviš s vlajúcou bradou po pás. Jednou rukou držal uzdu koňa, v druhej držal veľkú palmovú vetvu a tou sa oháňal okolo svojho turbána.
— Teda, ty ďaurský pes, — kričal celý zrudlý, — ty najsvätejšiu farbu prorokovu, svetlozelenú, opovažuješ sa nosiť na najnešľachetnejšom mieste — na svojich čižmách?___
— Aby si za živa zhorel! — reval pisklavým hlasom a za každým slovom si odpľul. — Poďte, pravoverní muzlími! Poďte a pozrite! Tento bezbožný, neveriaci pes, prorokovu svätú farbu nosí na svojich čižmách! ... Sto palíc mu na podošvy!...
Dav, rozbúrený dervišovým krikom, s pohoršením a nenávisťou hľade! na zelené lemovnie čižiem dervišom zadržaného jazdca — domorodca tunajšieho.
— Odrežte mu tie čižmy! ... Aj s nohami! ... Y horúcej smole sa prechádzaj, prekliaty neverec! ... — vykrikovali.
Odrazu však prestali, úctivé sa rozostúpili, aby uvoľnili cestu blížiacim sa dvom vzneseným jazdcom.
— Potupil proroka, ó effendi, — vykríkol derviš s blýskajúcimi očami. — Nech stiahne čižmy so zelenou ozdobou, potom môže ísť v pokoji. To hovorím ja, Ibrahim Hussein!
— Tak je, — prikývol Evlia Almahál, — nech stiahne čižmy a ide v pokoji!
—» Stiahni ich! — skríkol derviš a svojou palicou takú pretiahol jazdcovi cez nohy, že ten bolesťou zareval.
— Zberba! — vykríkol Sidi Hanif. Keď jazdec so stiahnutými čižmami v ruke už bol odcválal, obrátil sa s priateľom, pričom niekoľkoráz silne zaťal svojou paličkou na chrbát ubiehajúceho zlodeja, ktorý vo veľkej trm--vrme čoskoro zmizol zpred očí prenasledujúcich ho kavasov.6
Predierali sa luzou a jarmočným krikom.
— Sprostý dav, — poznamenal Sidi — nudí ma! ...
— Rovnakej mysle som, pane! — prisvedčil jeho spoločník a keď vyšii z toho pekelného ryku kramárov, dodal:
— Insallah!7 Už sme vonku!...
Nakrátko zastavili svoje kone a zahľadeli sa na lesklú hladinu slnkom ožiareného Dunaja.
— Azda by sme sa môhli obzrieť po okolí. — navrhol Evlia Almahá!.
— Na proroka, dobrý nápad!... — súhlasil Sidi.
Ešte len dva dni boli v Ostrihome a tak nepoznali okolie mesta. Veru prejdú sa, nech vidia, o aký to kraj rozšíril paša Mustafa ríšu polmesiaca.

5 tak nazývali Turci každého kresťana.
6 kavas — strážca, policajt.
7 Insallah! — chvála Bohu!


Prešli rieku kompou a dali sa cvalom na severovýchod. Chvíľku cválali podľa Dunaja, potom však odboč d i.
Rovina bola jednotvárna. Slnko nemdosrdne pražilo, že Sidi veru čím dalej, tým častejšie vyťahoval zpoza opaska svoju facanétlu,8 aby mohol poutierať potom orosenú tvár. Niemenej sa potil aj jeho spoločník a preto veľmi dobre im padlo, keď uvideli pred sebou osamelý dom.
— Gel, gel!9... — zvolal Evlia Almahál a popohnal koňa.
V domčoku — bola to osamelá krčma — privítal ich krčmár, ktorý hneď sa poponáhľal predložiť hosťom malé občerstvenie.
Hoci k ashafu, tureckému obedu, bolo ešte hodne ďaleko, pocestní s chuťou sa dali do jedenia. No, silne korenené a solené jedlo nezahnalo teplom prebudený smäd! Museli sa obzrieť po nejakom nápoji.
V tom krčmár s hlbokými úklonami predložil im víno.
Sidi Hanif a Evlia Almahál, ako pravoverní muzlími nesmeli — a vlastne ani nemali nikdy príležitosti — okúsiť víno. O dobrom víne však mnoho boli •čuli a teraz spýtavým zrakom hľadeli jedon na druhého, akoby z tvári chceli vyčítať, čo myslí kamarád. Pravda, keď niet Sidiho, Evlia by sa nebol dlho zaprel, najmä keď mal hrdlo vysušené ani vyschlé koryto potoka v údolí Alširathu. Jeho mladý priateľ, ktorý síce svojím rodom vynikal nad neho, čakal zasa od neho ako staršieho mienku.
Suché hrdlo sa svieralo, smäd, umele vydráždený ešte i silne koreneným pokrmom, núkal k rozhodnutiu.
— Allah je mdostivý!... — začal starší z Turkov.
Dva-tri hity vína ich iste nevylúčia z uzretia tvári večného Allaha a jeho veľkého proroka. Je síce pravda, že im náboženstvo zakazuje pitie vína práve tak, ako požívanie bravčového mäsa, ale i to je pravda, že ich nesmierne smädí. Konečne, tu v tejto osmelej krčme nikto ich neuvidí, takže niet čoho sa báť. žeby mohla utrpieť ich česť, ktorej sa tešili medzi svojimi ako pokorní, pravoverní mohamedáni. A aspoň ochutnajú ten nápoj, ktorého pitie na jednej strane zakazuje Mohamed, na druhej strane zas do neba vychvaľujú bezbožní ďauri...
— Allah s tebou! — zašepol Sidi a dvíhal pohár k smädným ústam. No. smäd bol väčší, ako by ho boli mohli jedným pohárom uhasiť. A vínko chutilo! ... Nuž vyprázdnili druhý pohár... I tretí, i ďaľší...
Pomaly zabudli na smäd. A zabudli aj na hriech, ktorý páchajú pitím zakázaného nápoja.
— Prísahám 11a proroka, — vykríkol Evlia Almahál, keď bol už lial do seba asi po ôsmy raz zlatožltého moku, — lepší nápoj ani sultán nemôže piť!...
— Zbytočná tvoja prísaha! ... — usmial sa Sidi.
— Čo? — vyskočil starší Turek, podráždený priateľovou poznámkou, — Zbytočná moja prísaha? ... To hovoríš mne, Evliovi Almahálovi, ktorý už v kutabe10 som vynikal, ktorému vždy a každý veril i bez prísahy?... Mne neveríš, ktorý som bojoval pod slávnym Delí Arslánom a ktorý som prav-dovravnejší ako mahlevi-derviš, alebo hociktorý mollah11 z tekky?...
Mladší Turek sa usmial…

8 facanétla — turecká čipková vreckovka.
9 gel, gel — poď, poď!
10 kutab — turecká škola.
11 mollah — kňaz, rehoľník, tekke — kláštor.

— Zbytočná tvoja prísaha, — opakoval — bo tento nápoj je skutočne božský — uznávam to i bez tvojej prísahy!...
Almahál so zadosťučinením prijímal vysvetlenie.
— Hej, — mrmlal, sadajúc si na svoje predošlé miesto. A za chvíľu, akoby na výhovorku predošlého výbuchu, pokračoval:
— Na mňa sa, pane, môžeš spoľahnúť... Veď obidvaja slúžime veľkému sultánovi a milostivému Mustafovi.
Tak sa bavili pri vínku. Pohár sa vyprázdňoval za pohárikom a čas nezadržiteľne bežal. Minulo sa už aj poludnie, ale — veď príležitosť, keď človek po prvé okusuje zlatisté víno, je len raz v živote! — priatelia sa ešte nepoberali. Rozviazaly sa im jazyky. Oživla fantázia. Slovo privolávalo druhé. Bežalo to ako príval priháňajúcej sa vody so všetkých strán.
Spomnuli si na scénu s domorodým jazdcom v čižmách so zeleným lemovaním ... Jazyky boly už pozbavené všetkých úzd, nuž hlučne si vymieňali svoje názory.
— Prekliaty ďaur! — buchol päsťou o stôl starší Turek.
— Zaiste nejaký džansús .. ,1S
Sidi Hanif, ktorý pil síce trocha menej než jeho priateľ, ale oči mal
tiež čudne lesklé, nesúhlasil s týmto upodozrievaním. Ešte aspoň troška triezve uvažoval.
Čo by chcel tam špión? Džansús? Aký? ... A keby bol špión, nuž, sprostý pes. azda by sa len neobliekol tak vyzývavo, aby hneď pri prvom kroku upozornil na seba ...?!
Špión, či nešpión — to bolo teraz tou veľadôležitou otázkou, ktorú bolo treba rozriešiť. Táto malichernosť teraz vínom bola zväčšená v nesmierne dôležitú tému, ku konečnému rozriešeniu ktorej napomáhané bolo zasa len vínom.
A kto prvýkrát pije v živote víno, keby aj nešlo práve o to najlepšie víno, tomu ľahko sa zakalí myseľ, ťažko sa vie orientovať o čase a ľahko zabudne na abdestanské13 umývanie sa, hoci každý pravoverný muzlím ponáhľa sa to odbaviť skôr, ako zapálené by boly pestré lampy na počesť tulipánovej slávnosti...
Syn beya Abdallaha. ako aj Evlia Almahál len vtedy si spomnuli na návrat, keď nízky krčmár doniesol k nim zapálené svetlo a tým im pripo-mnúl. že sa vlastne zdržali dlhšie, než si pôvodne plánovali.
— Gel... Veď je už večer! ... Po... po ... pôj-deme!... — zajakal sa Sidi.
Hej, pôjdu! Vlastne — len by boli šli. Ale chyba nastala z toho, že víno nevrazí len do hlavy — najmii keď ho niekto pije prvýraz — lež aj do nôh. A tam sa uloží olovenou ťarchou!
Ešte šťastie, že krčmár bol — hoci ďaur, — predsa dobrý chlap. Jeho pomocou predsa sa len horko-ťažko dostali do sedál. Potom s Allahovou pomocou a na hruď klesajúcou hlavou pustili sa na cestu. Sidi Hanif a jeho priateľ Evlia Almahál pustili sa do neznáma, ako keby ich všade čakali.

11 špión.
13 abdestanské umývanie sa, jedno z mohamedánskych mytí, vykonávaných pred modlením.

Mesiac bol čistý, ako slová Korána a hviezdičky jagaly sa, ako po celom panstve tureckého polmesiaca k zajtrajším slávnostiam zapálené lampy.
Kone raz klusaly, raz šly zasa krokom. Ale ten prekliaty Ostrogoň14 sa len neukazoval.Evlia Almahál, ktorý bojoval kedysi pod Deli Arslánani. pod dotykmi nočného vetríka vytriezvel trocha. No, darmo spomínal zlého ducha Iblisa, ktorý ich vraj voviedol do onej prekliatej krčmy, jeho priateľ len hrubým smiechom mu odpovedal. Na Sidi Hanifa až teraz na čerstvom vzduchu začalo účinkovať víno.
— Nie Iblis!... — chechtal sa. — Čoby Iblis!... Y knihe Ki zmetú15" to stálo, že tam musíme... V knihe Kizmetu___ha-ha.
A možno mal pravdu. Ale jeho fatalizmom a vínom presiakla duša predsa len nevedela všetko odhadnúť a nemala ani sily, aby Sidi môhol sa pokúsiť skorigovať, alebo obísť rozhodnutia osudu.
Lebo aj to zaiste len Kizmet chcel, aby v tej všelijakej, prvou pitkou rozdráždenej nálade úplne zabudli, žeby mali prejsť i cez Dunaj, ak sa chcú vôbec dostať do Ostrihomu.
Noc sa rozťahovala, kone šly pomalšie a v opilých hlavách začal sa rodiť strach.
— Allah nás tresce, — myslel si Almahál — že sme poškvrnili jeho vieru pitím zakázaného nápoja ...
Kde-tu padol im do oka pri ceste stojaci strom, vo vetríku fantasticky rozkladajúci svoje konáre...
Jazdci sa schúlili na svojich paripách a možno sľubovali v duchu celé majetky za to, keby teraz začuli niekde nablízku hlas miiezzínov, odriekáva-júceho miighiireb — nočnú modlitbu, spievanú na ochranu pred zlými duchmi... Túžený hlas však sa neozýval. Len občas bolo počuť niekde z veľmi ďaleka prichádzajúci štekot psa. Ale i ten zanikol a nad krajom roztiahol sa mŕtvy pokoj so svojím strašlivo tiesnivým tichom, rozrážaným jedine jednotvárnym dupotom konských kopýt.
— Allahu akbár! ... La illah íl Allah, Mohammed rasúlu Allah 1 — vzdychol si Almahál, už skoro úplne triezvy; za to však bol aj on ustatý a s vĺčkami, sťa olovo ťažkými, ktoré sa neposlušne privieraly, pozrel sa na druha, ktorý v sedle zaspal a teraz sa kolembal zprava na ľavo, dobre, že nespadol s koňa.
Zvieratá po dlhej jazde a najmä keď pocítily na svojich chrbtoch miesto energických jazdcov len bezvládne telá — šly už len krokom. A noc medzitým — hoci sa jazdcom zdala, že sa vlečie ani slimák, — letela svojou obvyklou, vekami vymeranou rýchlosťou.
Východné nebo rozšerilo sa prichádzajúcim brieždením a s ultramarínového neba po jednom začaly sa strácať žmurkajúce hviezdičky.
— E1 hamdu lillah!16 — ozvalo sa odrazu z úst Evliu Almahála.
Sidi sa strhol a otvoril oči.
— Insallah! — vzdychol si...
Obaja stáli pred tmavou bránou.
Zabúchali.

14 Ostrihom.
15 Kizmet — osud, v knihe osudu.
* El hamdu lillah! — Buď Bohu chvála!


Na výklenku nad bránou objavil sa zo sna vyburcovaný a hlasité hrešiac i nadávajúci polkoráb. Vyvesil lampáš a pozrel sa, kto to búcha tak lomozu ešte pred úsvitom. Potom, vidiac, že len dvaja jazdci sa chcú dostať do pe^ nosti, vpustil ich.
Keď sa za nimi už bola zavrela brána, Evlia Almahál sa zarazil.
— Mocný bože! Allahu kbár! — vykĺzlo aj z úst Sidiho, ktorý sa tie zarazil a bezradne sa pozrel na svojho druha.
Okolo nich nestáli tureckí komparadžovia, ani zaptieh17 sa neob javil vo svite lampy, odumierajúcej v šeru rodiaceho sa dňa, ako to bo! očakávali. Tu stáli vojaci-kresťania, nepriatelia tureckého polmesiaca, a nesmiernou radosťou vítali dvoch nočných jazdcov. Lebo tak lacno sa ver ešte málo kedy dostali k zajatcom-Turkom. Pekne ich sosadili s koníkov dali im znať, že nie do Ostrihomu Sa dostali, lež do Nových Zámkov, ktor hrad ešte chvála Bohu patrí krížu a nie polmesiacu a Boh dá i bude! ...
Na hlavy Turkov, vínom preťažené a celonočnou jazdou ustaté, sbehl sa to všetko príliš rýchle, než by vedeli niečo z toho všetkého pochopi podrobnejšie. Vedeli síce — a toho sa v prvej chvíli zarazili — že nedostali sa medzi svojich, lež medzi nepriateľov, teraz však im záležalo skoro viac n. niečom inom: vyspať sa dobre, vytriezveť úplne z tej malátnej ustatosti Potom ... Potom uvidia! ... A s radosťou vítali, že ich vedú do akejsi miest nosti. v ktorej stála veľmi primitívna posteľ. Sidi Hanif vyvalil s.i hneď, kým Evlia Almahál sadol si k stolu a složil hlavu do dlaní. A pr než posledne zavŕzol kľúč vo dverách, ozvalo sa miestnosťou spokojné od dychovanie spiacich ...
Lenže radosť Novozámčanov bola predčasná! I to asi bolo tak napísam v knihách Kizmetu! Prípad tento stal sa v dobe prímeria —> zajatcov ne bolo dovolené ponechať si. Keďže práve v tom čase odchádzal orator De Rhyn do Istambulu, prikázalo sa mu dvoch zablúdi lých Turkov vziať so seboi do Budína.
I tak sa stalo.
*
Sidi Hanif, syn beya Abdallaha, hrdo sedel na svojom koni a svojín vode oratora De Rhyma prichádzali k Budínu.
Papršleky zapadajúceho slnka oslepujúcim jasom sa odrážaly so zlatých polmesi acov mešít a medených kupol. So štíhlych minaretov rozliehal Sc tiahly hlas muezzínov, spievajúcich zbožnú večernú modlitbu.
— Niet Boha okrem Boha a Mohamed je jeho veľký prorok! ...
Prišli jazdci, na čele s De Rhymom, odbočili s hradskej, prejdúc popri ôsmohrannej veži a serailu skúpeho Ibn Bufa Šejtána, popohnali svoje kone, aby sa skôr dostali cez bránu, pred ktorou — hlava na hlave — tlači sa dav, usilujúci sa ešte pred výstrelom z dela, oznamujúcim zatváranie brán dostať sa za hradby ...
Druhého dňa predstúpil De Rhym pred budínskeho pašu. A oddal mi dvoch, v Nových Zámkoch zajatých Turkov...
Mustafa paša vrhol na Sidiho a Evliu nie najprívetivejší pohľad, lebo tí vrhli sa pred ním na zem a začali mu popuče bozkávať...
— Umriete, bezbožníci!... Umriete skôr než slnko tretíraz zapadne! — vykríkol Mustafa tvrdým hlasom.

** komparadži — turecký delostrelec; zaptieh — strážnik.

Zavolal veliteľa stráže a ukázal na privedených: — Svojou hlavou mi ručíš za nich! Potom kývol, aby ich odviedli.
Miesto privedených Turkov vydal potom De Rhymovi dvoch landsknechtov.
Čo sa stalo so synom beya Abdallaha, Sidi Hanifom, a jeho priateľom, Evlioui Almahálom? ...
Povesť už ďalej nezmieňuje sa o nich. Možno, Mustafa paša dodržal svoje, hoci v hneve prednesené slová, a tretieho dňa už neboli medzi živými; možno dostali milosť a miesto popravy boli vrhnutí do niektorej tmavej a plesnivej väznice stambulskej Jedikuly. A možno konečne, že ich šľachtický pôvod vymohol im život — na galejách.

Cigánska melódia

Jano Bodenek

Po dunajskom nábreží klopkavým, ustatým krokom vykračovalo mladé cigánske žieňa. Časom zastávalo zamyslené hlboko, opieralo sa lakťami o zábradlie a dlhé, zúfalé pohľady hádzalo po šíročiznej hladine vodnej, ani čo by chystalo sa skočiť do chladných vín a rozlúčiť sa tak so všetkým na svete, čo malo pre ňu teraz taký ohromne malý význam.
Do chladných vín, čo blbocú spenenými vrcholcami tajomné melódie a v náručí ktorých by bolo dobre, bez starostí a bez strachu pred neúprosným, tvrdým zajtrajškom, čo staval sa každý tieň s rovnako hrozivým postojom pred jej očí. — —
Ale nie; nerozmýšľala o tomto nemom a sladkom splynutí so smrťou. Iba niekoľko minulých chvíľ priletelo jej do spomienok z tmavej diaľky a pod dojmom ich hmlistej prítomnosti tuho a zúfale ju striaslo od zlosti, že •na svete sú zákony a že ony tak surovo a bezohľadne zasahujú do najhlbšieho vnútra cigánskeho života. Nemyslela na samovraždu, bolo by to proti cigánskej mentalite a proti šedivej tradícii ich života, čo prechádza s pokolenia na pokolenie Boh vie odkedy.
V mútnom, valiacom sa prúde by rada utopila iba zákon, neúprosný ľudský zákon, s ktorým je v nepriateľstve na nože a s ktorým ju nič na svete viac nesmieri. — —
Myšlienky vzbúrily sa v nej zlostne ako vulkán, striasaly ju a strkaly po chodníku s boka na bok, i zachytila sa kŕčovite zábradlia, lebo triaška ju pochytila tak mocne, že sa bála, že odpadne. Oči prižmúrila v olovenej únave a oddala sa rezignovane štipľavému ohňu myšlienok, čo sa jej roz-šľahaly po celom vnútri. — —
... .,Ach, Bože môj, otče môj, však je ten svet zmotaný; čo vystojí, čo vystojí úbohý poddaný ..."
Nehybnou letnou nocou zabrnkala tichučká melódia piesne, zamiešala sa do basového šumotu vín, čo tisly sa v toku jedna na druhú a s mútnym prúdom mizly v tmavej diaľave. Povetrie rozzvučalo sa ako strunka, rozzvučaným tenorom hodilo sa o sčernelé steny domov a po chvíľočke vrátila odkiaľsi ozvena trocha nejasne tony rozcitenej melódie, čo zrodila sa kedysi v dobe pošliapaných ľudských sŕdc, a z tejto trudnej minulosti prišla sem na nábrežie žalovať kohosi potrhanými variáciami svojich akordov.
Gela obrátila udivenú tvár v tú stranu, odkiaľ hlasy prichodily.
Akýsi smutný človiečik, ktorého prikrčená karikatúra preťahovala sa v tôňach, s rozorvanou dušou akiste ako ona, vykračoval nablízku, vyťahu-júc čudné melódie. Ako by práve pre ňu bol prišiel sem a poudieral melódiami po rozochvených strunách jej duše; — ozvaly sa v nej pocity, aké vyspieval v piesni, ktorej posledné tóny zanikly teraz za ktorýmsi domom.
Zachytila posledné, tiché, tratiace sa akordy, potom dvoje veľkých cigánskych očí uprela rozcítená do noci a na jej ovisnutom plášti maľovala žiale, čo vlnivým hlasom tisly sa z nich ku vode...
Hej, ako z nej, taký istý mocný smútok rozlieval sa z piesne, piesne, čc jej žiale bol poskladal ktosi do tých veršov a udrel po nich čudným úderom a vylúdil z nich melódiu onej piesne.
Pod dojmom jej nežného smútku povyskakovala jej pred očami hladina blyštiacich sa vôd hore-dolu, a rozbúrené myšlienky vymotaly sa násilím s ukonanej hlavy do temnoty, prehodily sa ponad čierňavu pozdnej noci s prítomnosti o niekoľko dlhých mesiacov nazad, k minulým dňom spokojnejšieho života, keď hodiny doma plynuly tichým a pravidelným tiky-taky s ona so slabým nádychom nespokojnosti v tvári pozerala zavše na dvere, č ich neotvoria milované ruky ...
Bolo okolo druhej hodiny nad ránom asi tak, ako teraz. Muž prišiel ko nečne z akejsi zapadnutej krčmy, kde rozvírenými melódiami ohnivých pie sní zabával rozladených, divých hostí. Bol ustatý a akýsi náramne rozrušený, nuž ukladala ho do postele starostlivo, aby si oddýchol, aby večer mô hol sa pustiť znova za zárobkom, zo skromných šestáčisov ktorého žil s ňoi i s dvojročným chlapcom v súlade života, pre svoju nekonečnú primitívnos nádherne sladkom a pútavom.
Napochytre zohriala mu na trojnožke čaju, lebo hovoril, že sa cíti ne dobre a že jesť nechce. Prisadla si k nemu na peľasť, zodvihla mu hlaví a oprela nežne o prsia, vediac, že potrebuje byť oporným pilierom jeho ži vota, keď sa cíti nedobre.
Bol veľmi oslabnuťý a srdce mu bilo poplašene, keď položila naň ruku
Napojila ho voňavým čajom a pritisla sa mu na rozpálené sluchy s než nou obavou, aby sa mu niečo nestalo.
A keď mu šeptala takto do ucha teplé slová svojej duše. čo ho vedeli mať tak rada, na ovisnutých deverách strepotaly zrazu policajné päste Strhla sa a preľakla náramne, pozrela ku dverám a potom nazad na muža ktorý nápadne zbledol a zamyslené oči hodil do prázdna, ako by ani ne počul, že na dvere ktosi trepoce.
Policajné päste strepotaly na dverách znova a zpoza nich ozval s; sekaný hlas policajného úradníka.

Preľakla sa ešte viac, tušiac čosi nedobrého a zavolala na susedky, ktoré spaly o dvere ďalej vo vedľajšej izbe. Jedna z nich vbehla do Gelinej izby a policii otvorila.
Niekoľko uniformovaných strážcov zákona vrátilo sa dovnútra a vzbúrilo celý dom.
O chvíľočku troch a či štyroch chlapov-muzikantov povyháňali z postieľ a potom prišli ku Gele a kázali jej odísť.
Poodmeriavala ich robustné, uniformované telá s úzkostlivým strachom v čiernych očiach, a keď videla, že ich pichľavé zraky noria sa do jej muža-pustila sa do plaču, na rozpálenú mužovu tvár pritisla sa ešte mocnejšie a nehla sa.
Ale štyri mocné dlane schytily ju za plecia, odtrhly od peľasti fahúčko a vstrčily do kúta. Potom stiahli s muža perinu a kázali sa mu obliekať.
O štvrť hodiny dostrkaní štyria cigánski hudobníci sedeli v policajnom aute a leteli na policajný komisariát.
Gela dozvedela sa iba o niekoľko dní, že kdesi na zapadnutej ulici, keď hudobníci šli nad ránom domov, rozkríkol sa na nich policajt a ktoréhosi aj pretiahol gumou. Chlapi boli podnapití, i rozzúrili sa, vrhli sa na policajta a domlátili ho tak, že na tretí deň dokonal.
A súdili ich za to, i odsúdili. Dokedy, — nevedela ani jedna. Iba to ve-dely neskoršie všetky, že odvtedy nebolo v ich rukách groša, čo by dovolil človeku s usmiatou tvárou pozerať dlhým dňom do očí.
Minul už skoro rok od tých čias, minie azda i druhý, i tretí, a on sa nevráti. Jej bude sa len tak mariť zavše ako teraz, že je život prázdny a sprostý bez neho, že odvtedy, ako ho zavliekli za čierňavé mreže podzemného žalára, ako by jej chýbaly obe nohy; kuľhala životom a potkýnala sa v ňom jednostaj.
So slzami v očiach prišla niekoľkoráz prosiť na policajný komisariát,, aby jej muža pustili, že je s deckom sama vo svete a bez kúska chleba, že zarobiť jej nemá kto a sama že nevládze. Ale tam ako by ľudia ani nemali sŕdc. Odbili ju tvrdo a pohrozili jej, ak bude úrad takto obťažovať, že ju vybijú.
Skormútená stúpala dolu schodmi, s plnou dušou ubolených myšlienok.
V posekanej úradnej reči spomínali jej tam vtedy zákon a ona po prvý raz v živote nadlhšie pozastavila sa pri tomto pochope, uvedomujúc si jeho ďalekosiahlu moc, a pri onom pozastavení vynoril sa jej v mysli obraz najväčšieho nepriateľa na svete, — ozrutného ako hora, s pazúrmi zakvačenými do jej tela, — nepriateľa, ktorého z nepochopených, čudných príčin pokrstil ktosi Zákonom.
A vtedy počala z nej rapídne vyrastať nenávisť k onej inštitúcii, ktorú nazývali policajným komisariátom a ktorá bola deckom Zákona: nenávisť, ktorá po čase rozrástla sa do takých rozmerov, že zastrašovala i ju samu príšernou bezmocnou silou.
A dnes, keby stretli ste sa na ulici s ňou, s očami upretými kdesi do prázdnej modrosti nebies, a spýtali by ste sa jej znenazdajky, koho najviac nenávidí na svete, povedala by vám bez rozmýšľania, celkom podvedome, že Zákon.
Ona síce nevedelea si jasne uvedomiť, čo je to Zákon, ona ani nechcela hlbšie rozberať toto úradné slovo, — ona vedela iba toľko, že v jeho všemožúcom mene zavliekli do podzemia jej muža a preto sa zrodila v jej modzgu myšlienka, že Zákon treba nenávidieť ako najväčšieho nepriateľa na svete.
Striaslo ju ako zimnicou, keď spomínala si teraz na tieto veci.
Čosi mrzkého zakliala neprítomnej policajnej inštitúcii a vykročila za mesto, kde v nízkej izbičke čaká ju prázdnota — a šťastný azyl, v ktorom žda s ním kedysi v nerušenej harmónii, zamenený na pusté a chúrne štyri steny, čo hľadely na ňu cudzo a bez účasti, — kde z chudobnej kolísky pozerá na dvere dvoje roztúžených detských očí, čakajúc na kúsok chleba z materských rúk.
Ona podíde ku chlapiatku s prázdnou rukou, ako veľaráz predtým, a otrčí mu ju ako na výstrahu, aby neplakalo; ale ono, kučeravé a čierne chlapiatko, zaplače sa usedavo a srdcolomne. — Tento výjav opakoval sa veľmi často, vždy navlas taký istý, aký minule, a jej pri ňom vždy rozbúrilo sa vnútro zlostným ohňom. S tichým smútkom rozpomínala sa pritom na časy, keď v malej izbietke prežívala spokojné dni s človekom, ktorého s nežným vnútorným rozochvením nazývala svojím mužom.
Tisly sa jej slzy do očí i teraz, keď sa jej tlačila pred očí táto predstava.
Pridala do kroku a o niekoľko chvíľ zastala ticho pred nízkymi dverami. Popočúvala a pomaly odomkla. Dnu bola tma, v izbičke zaliehalo jej do uší pravidelné dýchanie chlapcovo. Spal.
Uložila sa do postele potichúčky, aby ho nezobudila. ale ráno, keď slniečko bolo už dosť vysoko nad Dunajom, zobudil ju plač chlapcov.
Zodvihla sa, pritiahla k sebe kolísku a zarmútená pozerala do veľkých čiernych očí chlapiatka, čo šeptalo jej prosbu o kúsok chleba. O kúsok chleba, za ktorým brodila celú noc po rozmočenom meste a nenašla ho.
Bolo jej ťažko hľadieť na jeho strhanú tvár, keď nemala čo položiť pred jeho oči a rozveseliť ich ako kedysi. Chcela ho uspať, chcela zaspať i sama, lebo vedela, že neúprosný hlas po chlebe stíchne, keď človek zaspí, že spánok najlepšie hlad premôže, — že tak hlad znesie sa ľahšie a dlhšie. Ale chlapiatko plakalo neprestajne a do spánku mu nešlo.
Bola by poprosila súsedky o kúsok chleba a ony by aj daly, keby bolo z čoho. Ale boly v biede ako ona, deliť s čím sa nemalý, nuž utišovala ho, zmučená jeho plačom, dlhé hodinové chvíle. Ale chlapec preplakal celý deň, že myslela ide zošalieť. A navečer začal plakať ešte horšie, až jej šklbalo prsia od žiaľu.
Utišovala ho nežne, i krikom, bitkou, surovo, až konečne zapýrila sa od zlosti ani paprika, a vyskočila z postele, pohádzala na seba háby. Chlapiatko schytila do náručia a strmým krokom vykročila s ním smerom na policajný komisariát.
S rozpálenými myšlienkami vrútila sa dovnútra, usedavo plačúce, prestrašené decko položila na písací stôl a rozkričala sa na komisára ako nä sluhu.
— Otca ste mu zožrali, teraz mu nemá kto dať kúsok chleba do huby a zapchať mu ju, aby nerevalo ako býk. Nachovajte si ho, lebo je hladné a Ja mu na chlieb zarobiť nevládzem.
Fosforeskujúce oči svoje pichala pritom komisárovi do tvári ako rozžeravené špendlíky. Chvíľu pozeral na ňu zarazený, keď tu prihrkotalo policajné auto a do úradovne vbehli dvaja zaprášený mužskí, s ktorými komisár dal sa hneď do nervóznej rozprávky.
Gela stíchla, lebo ju nemal kto počúvať; poodmeriavala si chlapov od kraja komisárovho stola, kde stála nehybne ani skala a poznala v nich na prvý pohľad mestskú tajnú policiu.
Jedon z chlapov v nervozite pošuchol na stôl akýsi otrhaný kufrík Gele celkom pod ruky, potom s komisárom a so svojím druhom vošiel ku wert-heimke vo vedľajšej miestnosti. Gela pozerala na kufrík niekoľko chvíľ zamračená a potom vhuplo jej do hlavy, že títo tajní policajti sú ľudia, čo všakovak šaľbiaria svet a že v takomto otrhanom kufríku môhli by mať i peniaze.
Tvár mala ešte červenú od rozčúlenia, s ktorým sa hodila na komisára, a teraz jej sčervenela ešte viacej, keď si uvedomila, že tak blízko pri ruke iná možno peniaze.
V ostatnom čase vedelo ju mocne rozrušiť toto vedomie, lebo peňazí v rukách mávala čo deň menej a ony znamenaly pre ňu kus chleba, ktorý podala chlapiatku do úst, a potom padol na ňu požehnaný pokoj na krátky čas, kým nepoudieral ju znova po tvári neznesiteľný plač, rozpálený tuhou žalúdka, čo pýtal svoje. Po takejto chvíľke blaženého pokoja túžila mocne ako topiaci sa po kúsku zeme a preto, keď sa dostala do blízkosti veciam, čo priamo alebo nepriamo môhly znamenať peniaze, nebolo viac na svete moci, čo by jej zachytila ruky, aby ich neukradla. Ukradla, prerážajúc si k nim veľaráz rafinovane cestu, a potom s kusom chleba bežala domov hodiť sa do náručia vytúženého pokoja.
Pošibala okáľm i po chlapoch, ktorí stáli vo vedľajšej miestnosti obrátení k nej chrbtami, otrhaný kufrík všuchla pod jednu pazuchu, pod druhú chlapca a vytratila sa z kancelárie ani tôňa.
Hodila hlavou po všetkých stranách ulice a rozbehla sa.
Odhora z obťažkaných oblakov zahrmelo, zlatistý blesk skrížil oblohu a na zem, zohriatú denným slnkom, spúšťal sa pomaly teplý letný dáždik. Od juhu podul vietor, sčľapotal ďažďom po strechách a veľké kvapky vody šibol Gele do tvári, čo bola rozpálená ako oheň. Príjemne jej schladilo líca a jej sa zdalo pritom, ako by ju ktosi pohladil po nich žičlivou dlaňou.
Dážď spúšťal sa väčší a väčší, kalužky vody čľapotaly po ulici, keď skočila do nich v prudkom behu. Rozfrkovaly sa doširoka a medzi nimi prehadzovaly sa topánky ako by jedna ponad druhú a nad nimi kyvotala sa monotónne prihrbená postava Gely, čo dychčila tuho a utekala bez oddychu, kľajúc neprestajne a mrzko.
Po chvíli bola za mestom. Spomalila beh, potom sa zastavila. Obrátila sa, vycerila zuby smerom k mestu a pustila sa do kŕčovitého, nervózneho smiechu, čo bol ohromnou a grotesknou smiešaninou ľudskej zlosti s radosťou a nenávisťou.
Nebolo jej dobre, rozčulila sa v kancelárii prituho. Cítila v hlave ako by olovo, čo ju celú driape k zemi, ale vedomie, že urobila zle komusi, čo popretínal všetky nitky jej radostného života, že ho obrala azda o groše, že ho nazlostila, rozzúrila, toto vedomie vtláčalo do jej tvári veľkú pečať chvíľkového uspokojenia.
A keď si uvedomila celkom jasne, že tento ktosi bola policia, že to bol ikon, čo siahaval tak surovo a bezohľadne do najhlbších vnútornosti cigánskeho života, prestala sa rehotať a vydýchla si zhlboka, ako by sa preliala celým jej telom nesmierne veľká blaženosť.
Hej, veď dnes už ona nežiadala veľa od života, dnes jej on tak málo môhol poskytnúť všetkými svojimi možnosťami, nuž utíšila sa, keď jej nechal takéto chvíľkové, nezvyčajné uspokojenie, ktoré od neho sama si vynútila.
Vedela, čo príjde potom. Vedela, že o pol hodiny, o trištvrte, vrútia sa k nej cez nachýlené dvere uniformovaní honelníci ľudského Zákona, lebo strážnik videl, že čosi nesie, ale si ju nevšimol, mysliac, že ju vyhodili. Vedela, že mrzko budú s ňou zaobchodiť, ale to ako by sa jej teraz vôbec nebolo týkalo. Takýto chvíľkový pôžitok vykúpil všetko, nahradil a zacelil na dlhý čas všetko, čím trpela jej duša.
Zahľadela sa naširoko roztvorenými očami do blikotajúcich svetiel mesta, zaškrípala zubami a vystrela sa. Potom vykročila. Musela prejsť po záhumní domov. Pobehla.
Lúče mestských svetiel slabým odleskom zabehly sem na kopčok a po-šibaly po jej tvári úsmev, čo prezradzuje zriedkavé uspokojenie týchto ľudí. Nie je to úsmev šťastný, taký vari nikdy nesšantí po ich tvárach. Je to len úsmev chvíľkovej spokojnosti so samým sebou, so svojimi činmi. Potom ohlási sa zasa zatvrdlá melanchólia, čo objíma ich duše ani zakliata a kalí im oči. Potom pozerajú zasa placho okolo, ako by na každom kroku čakali, že zodvihne sa proti ním hrozivá policajná pravica, čo trestá človeka za prečiny.
Prebrodila sa cez blatistý chodník a vrútila sa do domu udychčaná. Vstrčila kufrík do zamazaných rúk jedného z chasníkov od súsedov a kázala mu zmiznúť a nevrátiť sa skôr, kým neodíde polícia. Lebo ona naisto rátala, že príjde polícia. Ale sama zato nehľadela zutekať. Načo utekať? Prv alebo neskôr ju chytia, nuž je iba lepšie, keď si odbaví vec hneď teraz.
Chasníkovi nebolo treba vysvetľovať vec podrobnejšie, nie prvý raz konal takúto službu. Vstrčil kufrík pod pazuchu a zmizol.
Gela sa schúlila do kúta medzi pohodené franforce všakových handár, uložila decko do svojej postele a oddychovala. Bola ukonaná, po chvíli privrela mihalnice a zaspala.
Ale nie nadlho. Na dvere, čo boly ovisnuté na zhrdzavených závesoch, zabúchaly policajné päste, a keď im otvorili, rútili sa policajti priamo k nej. Ona, zobudená už, krčila sa úzkostlivé do kúta, pozorujúc každý ich pohyb. A edela, čo bude a pripravovala na to pevnosť svojej vôle. Necítila strach, iba akýsi odpor pred údermi, čo ju čakaly.
Keď skríkli na ňu, mlčky, spokojne odvrávala a stavala sa nevinnou.
— Vzala si?
— Ach, kdeže by ja vzala! Kdeže by ja veľkomožným pánom? Páni policajti, nebite ma, ja nič ...
— Vzala si? Kde si dala?
Ona privrela oči, každý úder cítila prv, než dopadol na jej chrbát. Preto sa schúlila vždy zavčasu, odstrčila hlavu, ruky skrížila na čele, aby chránila nimi tvár. v
Darmo by boli chceli i horúcimi kliešťami vytiahnuť z nej priznanie. Nepriznala sa a nebola by sa priznala.
Zúriví boli strážci zákona. Na kon;ec ju ktorýsi omráčil gumou a zakopol do kúta. Prevalila sa horeznačky, omdlela.
Potom vzali radom ostatných, čo bývali vo vedľajších izbách; ale každý bol ani prikovaný k svojmu miestu a každý ani nemý, keď sa ho nikto nič nespytoval a zasa naprieteky shovorčivý, keď mu dali otázku.
Gumy strepotaly po mizernom náradí, poprehadzovaly sa periny, han-dry v truhlách, ale po márnej námahe strážnici sa vytratili schytení zlostnou nenávisťou ku Gele. Boli by ju roztrhali na kusy, lebo vedeli, že len ona to môhla spraviť. Veď už tolko zla navystrájala po meste i po okolí a nepriznala sa nikdy. —
Hej. a Gela! Ona už dávno privykla na takéto zaobchodenie. Vedela, že ju budú biť, mrzko biť, ale i to vedela, že táto bitka raz prestane — — a to jej dostačilo. To ako by jej bolo dodávalo viacej sily po každom údere.
Keď ju prebrali z bezvedomia, odhrnula si s očí vlasy a oprela sa o stenu. Skaleným zrakom blúdila pomaly po izbe, z kúta do kúta, ale keď tu nevidela už nikoho cudzieho, prižmúrila oči spokojne.
Hej, aj s tým bola spokojná, že ju takto nemilosrdne dobili, omráčili. Ako sa to stalo, tak bolo dobre. A keby horšie bolo bývalo, aj tak by bolo dobre.
Dušu mala spokojnú ako veľmi dávno nie a oných niekoľko svetlých fľakov, čo jej nechali na tele, jej spokojnosti ani sa len nedotklo. Pozrela na známych s úsmevom a keď sa jej pritiahla pred oči zúrivosť strážcov zákona, oči sa jej rozosmialy, ako by videla pred sebou naj milšiu tvár.
Po hodinke všuchol sa do domu pozorne chasník s kufríkom, privrel pomaly dvere a šiel do kúta, ku Gele. Ostatní všetci za ním, a keď Gela zodvihla vrchnák kufríka, pozerali dovnútra s neopísateľným údivom.
Peňazí v ňom nebolo nijakých, iba akési papiere, papiere, papiere...
Jedon z chasníkov vedel i šlabikovať, i prešlabikoval im odtiaľ čudné veci. Gela nerozumela všetko, ale toľko hej, že ide tu o človeka, čo sa previnil proti Zákonu a u ktorého zhabali tieto papiere. Zodvihla sa na lakte a počúvala pozornejšie.
Cigán Slabikoval a hoci málo rozumela reči úradných žoldnierov, toľko ešte vyrozumela jasne, že tohoto človeka mala policia chytiť a že tieto papiere boly pre ňu dôležitým dokumentom. Človeka, ktorý previnil sa proti Zákonu akiste ešte horšie ako jej muž, a ktorého by zavreli ako jeho, ale ktorého nezavrú, lebo nebudú mať proti nemu svedčiace argumenty. Ako by jej bol dýchal ktosi na bledú tvár osviežujúcim červeným balzamom, zapý-rila sa od vnútorného rozrušenia ako dievčatko.
Čo ju bolo do toho, kto bol onen človek? Nech by to bol ktokoľvek. Uvedomovala si len toľko, že týmto činom priviedla do veľkého zmätku políciu. A keď ono vedomie vynorilo sa jej pred oči celkom jasne, rozliala sa Jej po tvári nesmierna spokojnosť, väčšia, celkom iste väčšia, ako keby ľx>ly v kufríku peniaze, i usmiala sa tak šťastne, ako by ju ktosi drahý chytal do náručia a potom od slabosti padala do handár.
Druhovia ju zodvihli a uložili spať do postele. Obrátila hlavu ku stene a s tým nesmierne blaženým úsmevom na tvári zaspala.
A vtedy ju opustily všetky bôle a mala krásne sny.

Nežila už na tomto svete, v otrhanej, prikrčenej chalupe cigánskych muzikantských rodín. Nadýchala sa osviežujúceho povetria onoho prvého záhrobia, čo nazývajú spánkom, aby nabrala nových síl, novej odvahy, aby šla, keď sa zobudí, na novú takúto výpravu a aby zasa zdatne mohla zniesť na svojich bedrách ťažké údery strážcov Zákona.

Rozprava o metóde

Maria Štechová

Úvahy
Maria Štechová:
Rozprava o metóde
Sústredená, nadbytočná pečlivosť o žalúdok zavádza človeka na scestie, pretože veci podriadenej prisúdil miesto hlavné.
Ak premýšľa človek iba o smrti, nie je schopný prijímať život.
Človek, privážne zaoberajúci sa svojou nemocou, nemôže vážne zaoberať sa svojím zdravím.
Modlami našej doby nie sú zlaté telce. Človek prepadol modlám nebezpečnejším: samozbožňova-11 i u. Skúma veľmi pečlive svoj krvný obeh, denne premýšľa o svojom zažívaní, analyzuje svoj jedľový lístok. odmeráva vitamíny, premýšla o problémoch hygiény, dietetiky, skúma pánsku a dámsku módu, prenasleduje všetky zaujímavosti športu.
Tieto podružné veci chytro by našly svoje riadne miesto, keby nebola im venovaná pozornosť hlavná .
Človek zbožňuje svoj dom, svoje dieťa, svojho profesionála, svoju vedu. A práve tieto vedľajšie veci vytisnuté do popredia, zaviňujú taký hlboký úpadok jeho ducha. že hovoriac s vami, vyprávať vám bude iba o svojich obličkách, nemociach, pohromách, nedostatkoch, o malých príjmoch a veľkých výdavkoch. o nemožnosti mať desatqraký oblek, o superfosfátoch a pod.
Pohanstvo i kresťanstvo, nízky alebo vysoký svetonázor charakterizuje iba p r a k s nášho života. Ani kresťan ani pohan nemusí nám rozprávať o svojom presvedčení- Odhadneme jeho mieru na všetkom, čoho sa dotkne, o čom prehovorí.
Keď je hlboko nábožný, jeho praks bude úmerne rozliata do všetkých jeho životných vzťahov. Hocičoho sa dotkne, všetko pocíti náraz jeho vnútornej symetrie.
Dôvod, prečo niektorým ľuďom márne by ste vysvetľovali najobyčajnejšie zákony duchovné —• nie je v ich väčšej či menšej inteligencii. Majú zlú životnú praks, preto nepo-chopujú. Človek pestuje si za-temnelosť svojho ducha, práve tak. ako musí obrábať jeho sveteľnosť-
Životný vzrast je úmerný pohybu. akcii, nie vo smysle zovňaj-šom, ale aby sme vládli všetkým, čo sme dostali, čo sverilo sa na nás. Suverenitu človeka vidíme na tom, ako je svoj chlieb, ako s ním šafári. Darmo bude učene rozprávať o vysokých cieľoch kresťanstva alebo ľudstva, keď jeho praks neunesie ani malé sebazapretie, malé odriekanie, malé ťažkosti.
Robiť zo seba grandseigneura na útraty iných, vedia ľudia veľmi dobre. Ľahko márniť, keď iní musí za to zaplatiť. Tu skúmajte človeka, jeho stupeň morálnosti a charakteru: nakoľko nechce žiť na útraty iných, nakoľko sám platí, čo sám spotrebuje.

Niekedy ľudia robia veľkomožných pánov na svoje vlastné útraty. Davajú to. čo nemajú. Ale môžeme vládnuť iba nad tým, čo máme, nie nad tým, čo nemáme. Tu už robíme dlžoby na svoju vlastnú kožu. Vzdávame sa vopred-..
Tajomstvo života je v tom, aby nevzdávali sme sa nikdy a nikomu. Kto zachráni túto svoju suverenitu, hoci i po ťažkých stratách a bojoch, zachráni základný kapitál života.
Kto nemá ničoho, na čom by si zakladal, OKrem Boha. zachránil blahoslavenú chudobu duše. Prázdnota od ľudí, orázdnota od vecí: plnosť vládnutia.
Ak budeme priveľmi pečliví o maslo na svoj chlebík, môže sa nám stať, že nepočujeme volanie nášho anjela, ktorý nás volal k lepšej hostine. Nechcime rástnuť všetkými smermi, na všetky strany, zjesť všetky koláče, poznať všetky zaujímavé a nezaujímavé veci, vidieť všetky miesta na povrchu zemskom, rozumieť všetkým vedám a umeniam. V ekstenzite nenájdeme to. čo nevyhnutne potrebujeme ku svojmu vládnutiu.
Preto je takým veľkým dobrodením. ktoré preukazujeme sami sebe — obmedzenie. Ide iba o to, aby hlavné veci prišly na hlavné miesta a podriadené veci na podriadené miesta.
Praktikovať náboženstvo znamená: dostať práve tú silu, ktorej je treba našej slabosti.
Musíme presne vedieť, čo je pre nás a čo nie je, či máme daktorú orácu robiť alebo nie. či môžeme toho alebo iného človeka použiť. Niekedy nie je nad naše sily urobiť prácu, ktorú ľudia od nás žiadajú, ale ako ju spravíme, premárnime viacej sily. ako môžeme ušetriť.
Je vôbec veľmi málo dôležité, „čo tomu povedia iní." Do vnútornej •-truktúry nášho bvtia nikto nevidí. My sami ju len veľmi neurčite rozoznávame. Aby môhli iní posúdiť správe naše úmysly a skutky, museli by ich poznať tak dobre ako my. Ak dávame svojmu životu ten tvar, kto-
rý zvnútra nalieha na svoju formáciu, urobili sme to hlavné pre svoje roz-vitie a dovŕšenie. Čo tomu povedia iní. na tom vôbec nezáleží. Nekúpim si nič za dobrú cudziu mienku — v ohľade duchovnom. Ale môžem si kúpiť kráľovstvo ducha za vnútornú pravdu svojho života.
Život v nás volá po svojom vzraste a vyplnení a jeho hlas by mal byť pre nás rozhodujúcim.
Musíme ho tvoriť z jeho vlastných zákonov. Ani dielo ani život nesmú biť a f e k t á c i o u, spoločenskou alebo poetickou pózou. Pri afektácii u-mierali by sme vždy hladom, hoci vyzerali by sme azda na vonok krásne. Preto nemôžeme chcieť ani ten tvar života, v akom páči sa nám u iných- Náš vlastný výraz bude iný, pretože i my i naše podmienky životné sú iné. Len vlastný vy'raz môže byť najopravdivejší.
Opravdivosť života nie je v doslovnom nasledovaní určitých zásad, ktoré sme si vopred ustanovili. I najvyššie pravdy, absolútne — a práve tie najviacej — podliehajú jemnému tlaku skutočnosti, takému jemnému, že musíme dávať dobrý pozor, aby sme ho zavčas rozoznali. Každé zadutie vetra formuje kameň. Žiť v súhlase so svojimi vnútornými hlasmi je tá najúžasnejšia, najdobrodružnejšia tvorba, a každá morálna zásada je v nej destilovaná a brúsená tak, že stratí všetku pozemskú ťarchu.
Na príklad, požiadavok milosrdenstva k bližnému neznamená iba almužnu chleba. Znamená c e 1 k o v ý pohľad na každého bližného, ak sme ochotní rešpektovať jeho prednosti, zvláštnosti, chyby. Znamená, že človek bude kdekoľvek naším priateľom a predsa že ostro oddelíme, čo patrí z neho do ríše svetla a do tmy noci.
Najväčšie prekážky, ktoré musíme prekonávať, sú iba v nás samých. Zlomiť vastné osobné otroctvo, otrockú závislosť od seba samých. Lužeme ľuďom, sebe lužeme najviacej. Prvým stupňom hrdinstva je hovoriť nie ľuďom pravdu do očí, ale hovoriť ju sebe samému. Pokiaľ nie sme na takomto blahodarnom stupni vlastného poníženia, nemáme práva trúfať si na iných.
Ľudia sú až šialene zaľúbení do seba. J a som povedal, j a som počul, j a som napísal, a pod. Už tým strácajú voľnosť. Navykajú si_ nevidieť všetko, čo im je nepríjemné, navykajú si pestovať svoju slepotu. Namiesto čo by púšťali sa s ňou do boja, zatvárajú oči vždy väčšmi a väčšmi. Strácajú pružnosť zraku, a s ňou pružnosť pohybu. Ich vlastná akcia je veľmi obmedzená, sú vnútorne veľmi chudobní, praví mrzáci. Tým je vytvorené, aby hocikde uhodiť mohli na pravý vzťah k veciam — i keď sa ich už ani nedotýka. Budú veci vždy zmenšovať alebo zväčšovať, a ich miera vecí bude v základe krivá. Grund-verfällt, hovorievajú Nemci.
Kto je rutinovaný v čítaní, vie, ako ľahko môžeme odhadnúť cenu autora, keď podarí sa nám z'stiť jeho m i e r k u na veci. A to, pravda, možno vždy zistiť. Tak vo vedeckej literatúre nemusíme poznať ani dobre vec, o ktorej je reč a predsa môžeme mať lepšie kritérium o nej, ako odborný autor. Kto má krivú mieru života, vidí všetky veci krivo. Nemusí to byť ani úmyselný falzifikátor. Neunesie pravdu v nijakej podobe a v nijakom vzťahu. Niekedy prečítame veľa sväzkov a neodnesieme si ani jediný pozitívny údaj, preto že ich autor je slepý. m:era všetkých vzťahov mu chýba. Našla by sa stratená vo spôsoboch jeho denného života.
Práve tak môžeme kontrolovať akékoľvek umelecké dielo, ba akúkoľvek povahu ľudskú: na koľko sa odchýlila od objektívneho poriadku vecí. od poriadku života.
Niekedy počujeme: autor je planý, ale jeho dielo dobré. Ak je krivý základný vzťah autorov k životu, krivé sú i všetky ďaľšie vzťahy, nech je akokoľvek duchaplný.
Sú diela, diela rozdvojené, kde badáme zápas autorov o vyššiu štruktúru; takéto diela nedávajú ni-
jakú výslednicu, ich forma sama je vo stave zrodu. Pôsobia napnutie v ovzduší i v čitateľovi.
Luhavé diela, zlých autorov, poznávame po mŕtvolnom pokoji. Nijaký vnútorný tlak nepôsobil na roz-vitie formy, a už chudobnosť formy, riedkosť, schematičnosť ukazujú, že máme čo robiť s človekom, u ktorého vnútorného pohybu niet. Preto je forma tak dôležitá a nedá sa nikdy oddeliť od diela ako niečo podriadeného. Forma hovorí o dynamickom napnutí, o opravdivosti, pružnosti. Je bezpečným znakom, neomylným zna" mením.
Ako poznám dobré umelecké dielo? Ak je dielo živé, a ak je pozorovateľ živý, tak dáva podnety, u-vádza nás v pohyb činný. Nesie nás, dotvára nás, živí nás.
Treba si uvedomiť, že k preniknutiu do diela, k pochopeniu človeka, musíme natoľko zabudnúť na seba samých, aby sme neprekážali oným vplyvom, ktoré na nás pôsobia. Dobre čítať je dobre zabudnúť na samého seba. Niečomu dobre rozumieť znamená, že z vlastnej cesty ideme dobrovoľne na istý čas do cesty cudzej, že hľadáme zákon a tajomstvo iného ľudského bytia v jeho vlastných stopách. Keď dávame na seba pôsobiť, nesmieme nič násilne vylučovať. Aby sme posúdili silu vetra, treba sa postaviť do jeho smeru. Treba hudbu vypočuť, nemiešajúc do nej vlastné melódie.
Preto je poznávanie namáhavé a väčšinou i nepríjemné, je veľkou prácou a sebazapieraním. Pokiaľ čakáme, až zasvitne zrniečko zlata v tých netvárnych hrudách, pokiaľ ideme v namáhavej a šedivej opustenosti, potiaľ vidí sa nám náš údel ťažký; ale ako príjdu objavy, ako z neznámych údajov začína sa tvoriť konečná formácia pravdy, prichá dza úžasná chvíľa radosti, ktorá stojí za všetky tie námahy.
Šťastie poznania treba dobývať, pretože zákony života sú skrvte a nikto ich nedostáva priamo a zalx'Z-pečene. Musí ich zaplatiť skutočným hľadaním, skutočnou pracou-

Zem spieva

»Zem spieva«
Po dlhom očakávaní uzreli a počuli sme konečne prvý zvukový film e Slovensku, o jeho ľude. Je to iste pre nás taká udalosť, že ju musíme zaznačiť aj vtedy, keby nad všetko očakávanie vyhovoval úlohe, ktorú sme mu v myšlienkach vopred vyhradili. Povinnosťou je to ešte viac vtedy, keď vo svojom očakávaní boli sme sklamaní.
Čakali sme rozhodne viac od človeka, ktorý sa doteraz osvedčil, že je znalcom nášho ľudu. Očakávanie maše má svoj prirodzený podklad v rozmanitosti a bohatosti slovenského folklóru. Každý kraj, skoro každá dolinka slovenská má svoje kúzlo, svoj vlastný prejav života. Hudbu, melódiu majú nielen hory a doliny, ale majú ju aj rozsiahle roviny na južnom Slovensku, skoro do nedo-ziernej diaľavy prestierané. Kdekoľvek býva náš človek, tam všade zu-ní pieseň práce, života: niekde je bujnejšia, výstrednejšia, inde skromnejšia, triezvejšia, dľa toho, ako sa mení aj tá príroda božia.
Sám kraj má svoju silu, svoju reč, ktorá sa ozýva od vekov. No, aj slovenský ľud sám naplňuje ďaľším obsahom tieto kraje, vnáša do nich svoju námahu, najmä pri roľníckej robote a vynucuje zo zeme ovocie, plody k životu potrebné. Slovensko je v prevahe roľníckym ľudom obývané: jadro slovenského ľudu tvorí táto tr:eda. Vedľa detí a bujarej mládeže, ktorá vychádza sa hrať von na stráň, má slovenský život tisícero a tisícero iných významných obrázkov, ktorými prejavuje sa rodinný, náboženský život slovenského ľudu od kolísky po hrob.
Stavovské povolanie, rozličné zamestnanie nášho ľudu poskytuje bohaté príležitosti k študovaniu a poznaniu života na Slovensku. Čakali sme teda akési kolektívum tohoto života; radostne sme si to predstavo-'vali pri titule filmu: „Zem spieva." -A ci sme neboli k tomu azda opráv-
není? Matica Slovenská 18. IX. t. r. schválila film a táto okolnosť nás ešte väčšmi utvrdzoavla v našom o-čakávaní.
Umelci — pravda — iným okom hľadia na svet okolo nás. Majú azda aj iné oči, iné záujmy, iné tendencie. Nezasvätenec to nechápe — povie sa najvýš . Má aj umenie svoje smernice, svoje poslanie, má ho azda väčšmi prvý film o slovenskom ľudovom živote. Nechápeme celkom film a jeho krásy azda? Čo je záslužné v ňom, v plnej miere uznávame. Ale či je správne takto obmedziť poslanie umenia, aby to širšia verejnosť ani nemohla pochopiť? Smerice umeleckej tvorby predsa nemajú tak ďaleko sa odkloniť od potrieb života, akoby pre ne nemala nijakého porozumenia a podávala napospol veci, ktorých vzťah k najpálčivejším naším otázkam nevidíme. Azda v tom je umenie: uvádzať zo života momenty, ktorých časť väčšina laikov ani nechápe, ako sa má na ne dívať?
Možné je aj to, že voľačo chyby bude aj v más samých. Nám Slovensko akosi ináč prirástlo k srdcu, ako iným. Ináč sa dívame na jeho pestrý, časom žalostný, ale ani v biede nezúfajúci, ba skromne radujúci sa život. Nie sme však zaslepení voči skutočnosti. Vidíme nielen jeho jasné, ale aj tmavé stránky. A keď už ide o slovenský film, mysleli sme si. že zo všetkého toho, v čom je založený slovenský život, nájdeme tam niečo, aspoň toľko, čo by sa s podstatou slovenského života koľko-toľko krylo. Toľko sa môhlo od vopred oslavovaného filmu právom očakávať.
To všetko nás akosi sklamalo pri príležitosti, keď bol film: „Zem spieva" premietaný. Znova prízvukujeme, že nás nevedie žiadna zaujatosť. Hovorím len pod prvým dojmom. Čo je pekného a cenného medzi uvedenými obrazmi, ochotne uznávam. Partie hornatých krajov sa iste milo dotkly každého. Veď Slovensko predstavuje sa tým dľa zásluhy ako bohatá zem na prírodné krásy. Ale tu akosi nebolo dosť variácie. Ved bol to skoro ten jediný a ten istý obraz. Nenašlo sa na Považí, na Pohraní a inde dosť rázovitých krajov na predstavenie prírodných krás Slovenska?
Mimovoľne tisne sa tu ďalšia o-tázka, prečo uvádza film vo väčšine deti a to zasa najmä obyvateľov hornatých krajov? Veď Slovenskom menujeme aj tie kraje, ktoré ležia na juh od Liptova alebo Turč. Sv. Martina. A zasa tisne sa novšia otázka: či sú Slováci len pastieri? Väčšina slovenského ľudu je roľnícka. Naproti tomu videli sme na filme pastierov, ktorých mladí potomkovia v prázdnych svojich chvíľach zvláštny „telocvik" prevádzajú. Som presvedčený, že práve tieto „telocvičné" obrázky — predstavujúce nie práve povznášajúce zábavy slovenských pastierov, neurobia nám nejakú vzácnu reklamu vonku. Beztak nás zná cudzozemsko niekde azda len po moldavských cigánoch-ľudožríítoch a teraz zasa predvedieme ďaľšie dôkazy o tom, že sme polodivokým národom pastierov oviec, kôz a rožného dobytka. Dľa postrehu umelca ničoho iného nemáme na Slovensku! Preto bolo treba zájsť azda ešte aj na Podkarpatskú Rus a ukázať vedľa otrhaných chatrč azda najnemožnejšie typy Rusi nov. Keďže nedávno strhla sa nemalá hádka o tom, či rusinský ľud hladuje alebo nie, vidíme na filme aspoň posviacku pásky u pravoslávnych Rusínov. Trocha divné je to, že náboženský život Slovenska ilustruje sa obrazmi pravoslávov.
Toto je tiež akási špecialita. O Slovákoch vo filme ani sa nedozvieme, akého sú náboženstva. Náboženský život ľudu je vo filme veľmi podivne predstavený. Aby sme ho doležíte poznali, vnikáme až do jeho skrytých záhybov: obrázky privedú nás až po — vonkajšie steny kostola. Tu nás môže povzbudiť obrázok srdečného rozhovoru starých žien počas bohoslužby —. prípadne na hrobitove zariadi sa akási ľudová zá-
bava. Tým by bola kapitola náboženského života „slovenskej zeme" odbavená. Nespestrí ju ani uvedenie pravoslávneho „popa" s nemožným skoro vystupovaním pri posviacke pásky. Keď už viac nepozná umelec z tých prejavov náboženského života u slovenského ľudu, prečo nevynechal radšej i to málo, čím chcel ilustrovať náboženský život slovenského ľudu.
Znova a znova si kladieme otázky, či azda sbierateľovi obrázkov tohoto filmu nekrivdíme, keď by sme mysleli skoro na to, že ho predsa len viedli akési tendencie — hoci čisto „umelecké", ako sa to obyčajne hovorí. Ale toľko ráz znova a znova dosvedčuje naše povedomie, že čo táto „o-brazová a hudobná symfónia slovenskej zeme" podáva, to všetko nevyjadruje slovenský život, tú hudbu zeme a života, ktorú by sme si rozhodne inak žiadali vidieť vyobrazenú, zachytenú.
Veď pociťujeme, že je na pr. výsmechom skutočnosti, keď roľníctvo na Slovensku malo by byť predstavené čičmanskou žatvou! Keď už tak veľmi záležalo na tomto obraze, prečo (nebola uvedená súčasne aj žatva iného kraja? Zasa iná časť, ako na pr. ľanárstvo je s neobyčajnou podrobnosťou a pozornosťou sledované a sprevádzané, že si jej zďaleka neza-sluhu je. Či nebolo by bývalo miestne, uviesť aj obrázok niektorej čičman-skej chalupy, keď už žatva a nosenie obilia čičmanských žien bola predvedená?
Aspoň primeranú pozornosť venuje film slovenskému výšivkárstvu. Uvedie asi tri stanice: Vajnory. Detva a ešte akýsi kraj. Kde že je Hont, okolie piešťanské, trnavský kroj. aby sme o východnom slovenskom kroji ani nehovorili? Namiesto zdĺhavých obrázkov zo života pastierskych chlapcov, môhol autor rozšíriť vedľa miestopisných obrazov aspoň ďaľšie ukážky z výšiviek. Mnoho je toho, čo by sme boli očakávali od filmu, ktorv má nodať ..symfóniu slovenskej zeme." Prečítali sme podtitul reklámu či ide ozaj o slovensky film, lebo skoro sa bojíme pred svetom vyznať, že toto má byť Slovensko, zem piesní a tajomných záhad.
A akosi týchto piesní boli by sme konečne aj viac očakávali. Čo je z ľudovej piesne vo filme podané, je iitlmené a skoro neporozumitefné.
Opakujem, že v kritike, ktorá sa riadi subjektívnym dojmom, azda krivdíme sbierateľovi obrázkov filmu, najmä preto, lebo sa nesplnily očakávania, kladené k filmu. Nijako sa nevieme uspokojiť tak malým, úzko vymedzeným poňatím „symfónie slovenskej zeme" vo filme, ktorého cieľom je propagácia znalosti slovenského folklóru, a jeho cestou aj aiášho štátu.
Či na túto úlohu Plickov film je schopný? — Pochybujem. Myslím, že s kladnou odpoveďou nebudú sa ponáhlať ani tí. ktorých film azda viac uspokojil.
Reymontoví „Chlopi" (Sedliaci) môhly dostať vysokú odmenu —-predsa nevieme sa oduševňovať pri ich čítaní. Nedobre pôsobí strohý realizmus. Tak voľačo podobného, hoci v malom, skusujeme aj pri „slovenskom" filme „Zem spieva." Základnú chybu celého diela vidíme v neúplnom ponímaní slovenského života. Ako by bol autor sbieral len kuriozity, „hlbiny, ktoré málo^kto
poznal predtým(?)" K slovenskému životu nepatria len pastieri a prípadne dorábatelia ľanu, to je raz isté. Aké smernice viedly Maticu Slovenskú, že dala svoje schválenie tomuto filmu, je iste jej vec. Ale je to skoro až záhadné. Po pražských malebných obrazoch boli by sme skoro určite čakali, že slovenský film ukáže nám aj život aspoň niektorého slovenského mesta, alebo jeho polohu, čo len s lietadla zachytenú. Veď práve aj náš Dunaj ako aj ostatné slovenské rieky majú svoj typický výraz životný, nielen ich vlny majú svojskú hudbu, ale aj ľudia, ktorí žijú na ich vlnách. Či by nebolo bývalo primerané podať obrázok pltníkov na vlnách \ áhu pri Strečne, pri Kraľova-noch alebo inde?
Podivne pôsobí aj sám nápadný kontrast, že po pražských obrázkoch ocitneme sa na Slovensku, ďaleko od veľkomesta, od povrchnej civilizácie, uprostred hôr a ich obyvateľov. Keď" že len na tvchto sa obmedzuje pozornosť básnikova — ako sa dostane filmu skvelý podtitul: obrazová a hudobná symfónia slovenskej zeme?
Oznam Matice Slovenskej počína sa vetou: „Život zeme potrebuje básnika, ktorý by z neho stvoril drámu.
Túto drámu nepoznali sme v Plickovom diele. Čakáme ešte na ňu.


Akademický týždeň v Prahe — v Břevnové od 28. IX. — 5. X. 1933
Akadmický týždeň usporiadali priatelia Filozofickej Revue pod vedením P. dr. Metoda Habána O. P. Otvorený bol 28. októbra predslovom dr. J. J. Riickla. Kongresu poslali pozdravy: Jeho Svätosť pápež Pus XI.. J. E. arcibiskup dr. L. Prečan, biskupi J. E. dr. Jantausch, J. E. J. Cársky, J. E. dr, Weber. J. E. dr. Š. Bárta. J. E. dr. M. Pícha, univerzitná knižnica pražská atď.
Úvodnú prednášku o filozofickej metóde sv. Tomáša Aq. a o skúsenosti mal generál rehole dominikánskej dr. M. S. Gillet. — Metóda sv. Tomáša je presne rozumová a ekspe-rimentálna, čo je zrejmé obzvlášť z jeho riešenia problému poznania a sociálnej mravnosti. — Koreferent dr. Riickla hovoril o význame katolíctva v medzinárodných stykoch.
Piatočný program (29. sept.) otvoril taj. Papica prednáškou o pojme kresťanskej kultúry, ktorú definoval ako zdokonalenie ľudskej spoločnosti čo celku. Toto zdokonalenie je zdrojom blaženosti prirodzenej a o-brazom blaženosti večnej. — Dr. Habáň dokazoval v prednáške o metafyzických hodnotách, že môžeme vedecky poznať transcendentné hodnoty i absolútno, že naše ontoligické pojmy majú platnosť transcendentnú. Primum intelligibile je tajomným jadrom ľudského duch. života. — Prof. dr. Vašek prednášal o súčas-* ných sociálnych problémoch vo svetle encykliky Quadragesimo anno P. F. Muckermann S. J. odpoludnia i večer toho dňa a v sobotu odpoludnia svojimi prednáškami vystihol tri epochy europského ducha vo velikánoch poezie: v Dantovi, vrcholnom básnikovi stredovekej harmónie, v Goethovi, milovníkovi liberalizmu, a v Do-stojevskom. premýšľajúcom o zápase duše v hlbinách života. — Odpoludňajšia prednáška dr. S. Gilleta O. P. odkryla príčiny úpadku rozumového vzdelania. Dnešná mládež pohŕda predošlými generáciami, nenadväzuje na tradíciu, a to je chyba. Najvyšším ideálom dnešnej mládeže je tak najviac nejaký šampionát, v tom vidí heroizmus, nechápuc, ako je tento heroizmus banálny. Tým, že zbavená bola klasického vzdelania, upadla v nový romantizmus — šport. Nastáva deshumanizácia mládeže, stráca sa smysel pre zodpovednosť. Bolo nevyhnutné upraviť po vojne klasické vzdelanie, ale namiesto aby bolo upravené, bolo odstránené a nahradené vzdelaním technickým. Cieľom výchovy stalo sa vychovanie vý-tečných technikov, namiesto toho, že jej cieľom je výchova dobrých ľudí. Náprava je možná novým zavedením klas'ckého vzdelania na stredných školách a lepším filozofickým štúdiumom na školách vysokých.
V sobotu 30. sept. pokračoval dr. Habán vo výklade o metafyzickom problému potencie a aktu. Ph. C. Volí šek mal koreferát. Odpoludňajšia prednáška dr. Gilleta bola mohutnou obhajobou ekzistencie vôle a možnosti jej výchovy. Sobotné prednášky uzavrela reč ing. Pujmana o tomi-stických zásadách estetických. Sv. Tomáš nelrfkdí na umenie len výlučne záporne, ale aj kladne. Úplnosť, dokočenosť — to sú podstatné známky umenia. Ak predstavuje u-melecké dielo dokonale ošklivosť — je krásne. V prostote a jednoduchosti je umenie, či už v poriadku mravnom, keď zobrazuje táto prostota ne-složenosť absolútnu — Boha, alebo v poriadku transcendentnom. Táto skutočnosť úplne sa shoduje s tomi-stickým poňatím krásna, ako ju pochopil i nejedon umelec v Čechách (Brezina, Šalda, Forster).
Nedeľa priniesla prednášku prof. dr. Činku o Eucharistii, obeti a svätosti. — Prof. dr. Birnbaum prednášal o umeleckom význame Prahy. — O 16. hod. usporiadaný bol spoločenský večierok, na ktorom účinkovali umelci národného divadla. Program volil ing. Pujman a dôstojne dokumentoval tým svoju prednášku.
V pondelok 2. okt. prednášal šéfredaktor prof. dr. Silo. Braito O. P. o prirodzenom a nadprirodzeom, dr. Cibulka o postavení tradičného umenia cirkevného k umeleckým novotám. Dr. Veverka prečítal esaj J. Eks. P. Claudela o kresťanstve v živote, ktorý poslal na kongres, keďže sám nemohol príjsť. clr. Silná Tarouca hovoril o európskej kultúre na rozcestí medzi barbárstvom a katolíctvom. — Potom bola čítaná štúdia o tragike sv. Vojtecha, zakladateľa Brevnova. K obšírnej debate dala podnet prednáška dr. Urbana O. F. M. o pravej modlitbe a jej význame pre individuálny i sociálny život.
V útorok prebral dr. B. Skácel O. P. politické zásady sy. Tomáša, dr. Fuchs srovnal niektoré zjavy terajšieho štát. sriadenia s tomistickým učením. — Dr. Beneš referoval o ľudskej duši a jej pomere k telu. — Štúdia dr. Wintera o Bolzanovi pri-pomnula veľký význam tohoto mysliteľa na český duch. život v minulom storočí. — Prof. dr. J. Hejčl prednášal o estetike vo Sv. Písme^ dr. Kolista o baroku, dr. Doležal o vývoji a duchu nacionalizmu v Furope.
Vo stredu dokončil dr. Braito O. 1 štúdiu o nadprirodzenom vzácnou prednáškou o obohatení sociálneho a individuálneho života nadprirodzenou milosťou. Dr. Matocha vykladal o vzťahu medzi rozumom a vierou, prof. E. Soukup O. P. o manželstve, ing. Mauler o podmienkach ozdravenia dnešného manželstva. — Účastníkom A. T. premietaný bol nový poľský film „Pod ochranu Tvoju', ktorý je vzorom umelecky a eticky dobrého filmu.
Štvrtok, posledný deň akad. týždňa, odznely dva významné prejavy. Prvým bola prednáška dr. Partosa o pojme života vo fyziologii. I dnes je ťažko povedať, čo je život: nie div teda, že mnohí popreli rozdiel medzi živým a neživým, keď ho nemohli eksperimentálne dokázať. Autonomná regulačná schopnosť buňky (dr. Par-tosom objavená), je ako sa zdá jediným zjavom, ktorý sám o sebe do-stačí na rozpoznanie živého od neživého. Dnes je už neudržateľný názor. že život v buňke zakladá sa iba na fyzicko-chemických zjavoch. Dr. Partos svojimi pokusmi skonštatoval (na chorých cukrovkou), že krvná buňka reguluje vnikanie cukru, a to tak, ako je toho potreba. Má sa teda k fyzicko-chemickému pochodu aktívne. Táto regulačná schopnosť nie je vlastnosťou hmoty, ale zrejme ukazuje na životný princíp. Nasledovala ešte originálna biblická prednáška prof. dr. Pavla Škrabala O. P. o dôležitosti tradície.
Druhou udalosťou dňa bola prednáška prof. Garrigou-Lagrange A. O. P. o troch obdobiach duchovného života; v nej s plným presvedčením dokazoval, že mystická kontemplácia veľkých tajomstiev viery na ceste k svätosti nie je ničím mimoriadnym, ale celkom normálnym zjavom.
Akademici rozišli sa po slávnostnom Te Deume. ktoré celebroval najd. p. biskup Eltschkner.

Nemecká katolícka idea

Jozef Barút

Jozef Barút:
Nemecká katolícka idea v slovenských chrámoch
(Príspevok ku poznaniu nemecko-slovenských katolíckych stykov.)
V o vývoji slovenského národného a náboženského písomníctva nemalú úlohu zastupuje literatúra nemecká. Jej vplyv na začiatky slovenskej literárnej činnosti, ako aj na jej napredovanie je veľmi badateľný. Badať ho vo všetkých fázach a epochách slovenského duchovného bytia. Vidíme ho už pri kolíske slovenskej literatúry. Pravda, niet po ruke viditeľných dôkazov pre toto tvrdenie, keďže mladá slovenská literárna história neprenikla ešte k prvopočiatkom nášho písomníctva, ktoré siahajú akiste o mnoho ďalej, ako sú dnes známe. Ale v XVI. storočí, vo veku Lutherovho vystúpenia, je toto pôsobenie nemeckej literatúry isté a odtiaľ oplodňuje ju v nasledujúcich vekoch stále viditeľne až po naše časy. Nasvedčujú tomu všetky literárne, kultúrne a filozofické prúdy z Nemecka vyšlé, ale aj na Slovensku udomácnené. A šimnime si len neodškriepiteľné zásluhy nemeckých univerzít, na ktorých študovali vedúci duchovia slovenského literárneho i politického života v uplynulom storočí.
Toto blahodarné pôsobenie nemeckej literatúry na počiatky a rozvoj slovenského písomníctva, svetského i náboženského, málo, alebo nedostatočne je posiaľ prebádané. Známe len hrubé jeho črty. Príspevky, týkajúce sa pomeru českej a nemeckej literatúry. nemožno vzťahovať i na slovenskú, ktorá v mnohých fázach svojho vývoja rozvíjala v cele opačných o-kolnostiach ako česká; a práve tak javí sa na nej i nemecký vplyv.
Ale i pri týchto nedostatkoch zpoznávame z kritického rozhľadu vo vývoji slovenského písomníctva, že nemecký duch najhlbšie pôsobil naň v dobe reformácie. Y tomto odseku je vplyv nemectva najpriamejší a zanechal ozaj hlboké stopy.
Zaujímavé je pritom, že toto pôsobenie nebolo jednostranné ani pri jeho náboženskej tendencii. Naopak, prináša na Slovensko nový názor na reálne vedy, ktoré začaly sa v tej dobe v Nemecku hojne pestovať. Slovenskí žiaci nemeckých vysokých škôl šíria po svojom návrate do vlasti známosť najnovších bádaní historických i geografických a získajú im nových záujemcov.
Je len prirodzené, že pôsobenie reformačného vplyvu javí sa najsilnejšie v literatúre náboženskej. Nesie sa dvojakým smerom: 1. po nemeckom vzore pestuje sa s veľkým úsilím polemická literatúra teologická v jazyku latinskom i slovenskom, prekladmi diel nemeckých teologov i pôvodnými prácami slovenských autorov; 2. z nemeckej ríše preniesol sa na Slovensko väčší záujem o duchovné piesne.
A povšimnutia hodná je tá skutočnosť, že obidva tieto prúdy neza-stihly azda len práve šírený protestantský svet. Obdobné snahy v rov-kei miere vidíme i na strane katolíckej.
Zaujímavejšia ako polemika ve-decko-teologická je snaha obidvoch strán o dobrú duchovnú poéziu, i keď podnet v boly rozličné. Cirkev evanjelická. ako nová náboženská spoločnosť, hľadala také piesne, ktoré rozumovým odôvodnením uviedly by ju v život, poukazovaly by na jej potrebnosť, platnosť a prednosti. Odtiaľ si vysvetlíme formu prvotných luteránskych piesní, ktoré podobaly sa dogmatickým poučným článkom, a oreto ustupuje v nich autorova o-sobnosť do pozadia. Piesne maly didaktickú úlohu; ich hlavným obsahom bola lutherská náuka, slovo o milosti božej a vysvetlenie evajeliu-mu. Týmto požiadavkám duchovné básnictvo muselo sa prispôsobiť re-čove i formálne. Básnici noužHi ako predlohu Sväté Písmo a žoltár,
Cirkev katolícka nekládla skladateľom piesní také nároky, lebo nepotrebovala to. Jej poézia bola už na značnom postupe a pokroku, i mala preto celkom iné úlohy ako e-vanjelická.
Ešte jedon rozdiel badať v skladbách obidvoch cirkví. Zatiaľ, čo katolícka mala už dostatok vlastných piesní, evanjelická bola s tejto stránky v úplných začiatkoch. Nemala ani vhodných skladieb, ani skladateľov. Výpomoc našla v náboženských piesňach nemeckých, ktorých preklady. zo začiatku doslovné a málo poetické, uvádzaly sa do slovenských evanjelických chrámov. Náboženské skladby evanjelické sú preto skromné. nenáročné, začiatočnícke. Piesne katolícke z tejže doby vynikajú formálne, obsahové i s jazykovej stránky.
Ale slovenskí evanjelici vypomáhali si nielen prekladom nemeckých luterských piesní, ale radi siahali aj no náboženskej poézii katolícke f. Podnetom bola hĺbka myšlienok, vrelý kresťanský cit, nežná láska k Bohu, povznesenie sa nad pozemské veci a prežitá nábožnosť. Preklady katolíckych piesní boly u evanjelikov vo veľkej obľube.
Ako doklad uvedieme preklady piesní vratislavského františkána Tohanna Schefflera, zvaného Ange-lus Silesius. Z bohatej tvorby tohoto nadaného mvstického básnika preložil Samuel Hruškovic, horlivý prekladateľ nemeckvch piesní do slovenčiny, dva význačné plody: „Ich will dich lieben meine Stärke" a „Ach sagt mir nichts von Gold und Schä-tzen." Hruškovic uverejnil obidve preložené piesne vo svojom vydaní Tranovského kancionálu r. 1745.
Postava a tvorba J. Schefflera je natoľko zaujímavá, že zaslúži si zmienky, už preto, lebo je jedinv z nemnohých katolíckych básnikov, ktorých tvorby užívali katolíci i evanjelici spoločne. Pochádza z poľskej šľachtickej krvi. Jeho otec, Stanislav. bol pánom Borvieze. Syn narodil sa r. 1624 na nemeckej pôde YO Yrstiglave, Nadaný chlapec uverejnil už ako gymaziálny študent niekoľko znamenitých básní. Na ley-denskej univerzite soznámil sa s mystickým hnutím, ktorého dôsledok v dno v básnikovom zrieknutí sa sveta. Vstúpil v rodnej obci do mino-ľitskej rehole sv. Františka, kde prijal meno Angelus.
Ako básnik stojí Angelus Silesius na poprednom mieste svojej doby. Svojím mystickým obsahom vniesol do náboženskej poezie nový pr-\ok. V Schefflerových piesňach spojuje sa pozemské s nadprirodzeným, pominuteľné s večným. Jeho vnímavá a živá povaha pomáha mu pri spracovávaní týchto rozličných látok. Zaslúžil si pozornosť aj vrúcnosťou citu. Jeho láska ku Kristovi nie je na závadu ani forme, ani reči piesní, v ktorých ospevuje Pána, vzdáva mu vdaky a sľubuje ho nikdy neopustiť. To všetko je vyslovené ohnivo, vrúcne, ako to len pravá kresťanská duša môže vypovedať. I máloktorých básnikov nájdeme takú hĺbku myšlienok ako ti neho.
Scheffler bol plodný autor. Napísal veľké množstvo duchovných básní. ktoré usporiadal na tri sbierky: ..J. A. Silesii cherubinischer Wan-dersmann Wien 1657", ..J. A. Silesii simliche Beschreibung der vier letz-ten Dinge", Schweidnitz 1675 a ..Geistliche Hirtenliedcr', Breslau 1675. Všetky tri boly veľmi obľúbené. o čom svedčí veľký počet ich vydaní.
Zaujímavé je i to, že evanjelici prijali aj mnoho takých piesní do svojich spevníkov, ktoré majú protilu-therovskú príchuť.
Do slovenčiny preložené boly len uvedené dve piesne. Tento malý počet možno si vysvetliť tým, že Schefflerove hlboké myšlienky a ťažké motívy nachádzaly na Slovensku le málo priateľov. Jednak treba Hruškovicov výber uznať za najlepší. Obidve básne obsahujú úprimnú lásku k Bohu. popisujú pominuteľnosť pozemských vecí, teda látky, ku ktorým naši skladatelia duchovných piesní ešte sa nedostali.

Slovenský preklad Sv. Písma

Dr. Štefan Zlatoš

(Poznámka k článku „Prúdov" r. 17., č. 7: Elo Šándor: Poslovenčenie náboženských kníh u slovenských evanjelikov.)

Zbytočný, ničím neodôvodnený a dľa toho veru celkom nerozumný útok vidím v články Ela šándora v nedávnom čísle „Prúdov“ (r. 17. sept. 1933, č. 7., str. 328), kde autor odbočiac od svojo predmetu, či totiž evanjelici na Slovensku potrebujú nejaký slov. Preklad Sv. Písma, na laika svedčiacimi, no pritom namyslene a pohŕdlivým spôsobom chce udrieť po slovenských katolíkoch, uvádzajúc aspoň narážku akési nečisté motívy pri vzniku slovenského prekladu Sv. Písma. Neuznávať alebo nepoznať záslužnosť takého vzorného národného pracovníka, akým bol kanonik Fr. R. Osvald, ba dovoliť si tvrdenie, akoby jeho preklad sv. Písma mal ekési cirkevno-politické tendencie, je viac ako nerozumná smelosť. Je plodom smelej fantázie tvrdenie, že preklad Sv. Písma do slovenčiny, ktorý užívajú katolíci, bol by býval povstal na diktát tendenčného cirkevno-politického hľadiska! Nikomu doteraz neprišla na um podobná myšlienka, ale ani to. že katolíci neprijali by český preklad Sv. Písma len pre svoju politickú líniu, ktOiá im to nedovoľuje. Ťažko dišputovať so slepými o farbách — to by bola najstručnejšia naša odpoveď. No, teraz predsa treba si všimnúť takéto slovo, keď neznalosť vecí nahradená je autorovou smelosťou a ešte väčšmi azda zlosťou, ktorá sa nevie upokojiť. Či evanjelici potrebujú slovenský preklad Sv. Písma alebo ich, je ich vecou. Katolíci sa im do toho starať nebudú. Či sa vydarí, alebo nevydarí ich preklad, tým terajší. už jestvujúci katolícky preklad ani nezíska, ani na hodnote nestratí.
Bolo by našou oprávnenou požiadavkou a spolu pre autora aj povinnosťou. aby pri diskusii o ťažkostiach prekladu Sv. Písma pre slovenských evanjelikov držal sa svojho predmetu a zbytočne, nemiestne pri tom nestaral sa o — katolícky preklad. Nech si len chváli svoje, čomu sa rozumie. Nemali by sme k tomu poznámky; no urážku zavrátiť treba. A tak aj neskrotenú samochválu. Veď všimnime si len taký kvietok, prekypujúci vôňou chvály o všetkom, čo je evanjelické:
„Každý nepredpojatý človek u nás musí priznať, že kralická biblia vychovala nám Slovákom vynikajúcich básnikov, spisovateľov, učencov, ľudí národných, žertvujúcich za svoje slovensko-nacionálne presvedčenie. Nasledovne, niet tu naprosto nijakej obavy, žeby kralická biblia bola Slovákov čechizovala. Teda načo odrazu ten spech s poslovenčením?“

Riadky prezradzujú u nás až do o-mrzenia prízvukovanú a opakovanú lx;žnú tradíciu, ako by na Slovensku len evanjelici, v tomto prípade teda odchovanec kralickej Biblie môhol byť pravým učencom, básnikom, literátom — vôbec mužom záslužnvm za slovensko-národnú a štátnu vec. Paušálne vypočítanie nepomerne vyššej záslužnosti evanjelikov oproti „nenárodným" katolíkom je u nás pomaly už bežnou mincou. Máme u-kázať na najnovšie dôkazy toho? Dnes vydávaná sbierka básní zo súčasnej iyrikv — vraj slovenskej — pozná len evanjelikov ako hodnotných básnikov. Pamätáme ešte, ako predstavuje katolíkov Tilkovského náučný slovník v slov. spisbe! Takým postupom akiste čoskoro možno očakávať, že dožijeme sa aj toho tvrdenia, ako by len pre záslužnosť našich evanjelikov dostávali sme aj to denné slnko božie, ktoré zasvieti na našom obzore.
Čože by bolo z nás úbožiakov Slovákov. keby sme nemali odchovancov kralickej biblie? — musíme si vzdychnúť pri nepretržitom opakovaní nevšednej záslužnosti a vyvýšenosti ne-katolíkov nad ostatnými spoluobčanmi. Nehovorili by sme o tom, keby tento zjav nebol výsledkom systému (srv. E. Stodola: Prelom). Takto musí nás dráždiť táto povestná neskromnosť. ktorou isté kruhy za každú cenu chcú vynikať na celej čiare, proťi všetkej pravde, zásluhe a oprávnenosti. Hoci nebudeme sa s každou maličkosťou osobité zapodievať, ale svoj posudok museli sme raz aj my povedať. Nijaké ohľady nás už neumlčia.
Pôsobilo by to síce radosť a zábavu, keď by sme ponechali niektorých ľud í v sladkom omámení sebaklamu alebo uprílišnenej sebadôvery. Nateraz nemožno nám mlčať pri poznámke o ponurom pôvode alebo tenden čnosti, ktorá mala viesť nôvodcov prekladu Sv. Písma, ktorý užívajú slovenskí katolíci. Nemôžeme nechať bez výrazu výčitky taktéto „ocenenie" katolíkmi užívaného slovenského prekladu Biblie: „S hľadiska cirkev-no-politického rozumieme, že kanonik Osvald a farár Hlinka poslovenčili Písmo katolíkov, lebo im je nevítaný český preklad biblie, hoc by to bola i sama biblia svätováclavská, čili jezuitská. preložená do češtiny jezuit-mi v rokoch 1677—1715. Ale kniha kníh si ešte zaslúži, aby jej preklad bol správny a odborníkmi prevedený." Dve vety sú to, ktoré v priamom a nepriamom vzťahu na katolíkov obsahujú niekoľko urážok, ktoré nám treba odmietnuť a písateľa takéhoto odvážneho tvrdenia k slušnosti napomnúť.
Všimnime si vecné omyly. Najhlavnejším omylom je insinuácia. ako by slovenskí katolíci mali jediný biblický preklad, a to dátumu najnovšieho. Naproti tomu pravda je tá. že Slováci-katolíci mali už dávnejšie zhotovený a tlačou vydaný svojský preklad Sv. Písma z rokov 1829—32.
Ostrihomský kanonik, rodák ompitál-skv a neúnavný mecén i podporovateľ slovenského písomníctva, akému podobného druhého slovenské literárne dejiny doteraz asi neznajú. Juraj Palkovič, s nevšednou učenosťou a prácou, so všetkým vedeckým aparátom dobre oboznámený, na tie časy podal slovenským katolíkom výtečný preklad Sv. Písma, ktorý bezpečne možno užívať a odporúčať aj dnes. Je pravda, že medzitým biblická veda — najmä v posledných desaťročiach — neobyčajne pokročila, ale aj pritom je nám Palkovičov preklad prevzácny. To vie len odborník posúdiť. Ďaľším omylom je. že by bol kanonik Osvald vedľa Hlinku autorom novšieho prekladu slovenského Sv. Písma. Keby si bol p. autor vzal toľko starosti a práce, koľko právom možno vyžadovať od ktoréhokoľvek človeka, ktorý wstupuje v úlohe kritika, posudzovateľa slovenského prekladu Sv. Písma, katolíkmi užívaného — vtedy si mal aspoň do rukv vziať to slovenské katolícke Sv. Písmo a mal si pozrieť v ňom aspoň predslovo. úvod k prekladu Nového Zákona, kde Martin Kollár podáva stručnú informáciu o vzniku novšieho prekladu, ktorého potreba už dávno pred vojnou sa citeľne javila, keďže „vydania prvého prekladu Palko-vičovho už dávno nebolo dostať" .. . Po mnohých pokusoch počnúc od Radlinského. Fr. Y. Sasinka a A. Ku-binu ..Ján Donoval preložil samostatne Nový Zákon a Andrej Hlinka so súdruhmi Starý Zákon. Ich práce die-cezánski cenzori i naddozorca Fr. R. Osoald prijali a cirkevná vrchnosť povolila vytlačiť."
Tento stručný úvod je datovaný z 8. februára í913. sám hovorí už o dávnejšie pripravovanom a aj dohotovenom preklade slovenského Sv, Písma. Sme len zvedaví, aké „cirkev-no-politické ohľady" viedlv národne cítiacich mužov, ako boli Á. Radlinský, Fr. V. Sasinek. Andrej Kubina. alebo konečne aj Jána Donovala. pri práci na slovenskom preklade Písma? \ poznámočke p. Šándor robí akúsi
narážku na vedeckú hodnotu tohoto prekladu. Keď to priamo aj nevypovie, na prvý pohľad možno vycítiť, že aspoň iniplieite skrýva sa tu obvinenie, akoby prác-a ..farára" Hlinku a kanonika Osvakla bola menejcenná, keďže uvedení nie sú odborníci a zdarilý preklad iná byť odborníkmi vykonaný. Opakujem, len súvislosť, kontekst podivnej osnovy vnuká toto obvinenie. Načo by spomínal v tejto súvislosti vedeckú pripravenosť prekladateľov?
Prekladateľ Nového Zákona, Ján Donoval, bol svojho času slovenskej verejnosti dobre známy nielen svojou ozaj dôkladnou všeobecnou vzdelanosťou, ale nad to dosvedčil sa byť odborníkom práve v klasickej gréčine. Knihy Nového Zákona pôvodne boly grécky písané. Donoval mal teda kvalifikáciu na dielo. Ako taký uverejňoval svoje zdarené prekladateľské pokusy z antických básnikov, najmä Homérosa v Osvaldových Literárnych Listoch. Kto zná klasickú gréčinu. ten sa už vyzná aj v ľudovom, v dobe Kristovej všeobecne rozšírenom gréckom dialekte „koiné". ktorým boly knihy Nového Zákona pôvodne písané. K tomu konal Donoval obšírne ekzegetieké štúdiá, ako o tom poznámky pod tekstom uvedené najlepšie svedčia. Donoval bol nielen čitateľom moderných filozofov, ale znal aj biblickú literatúru svojej doby až po najnovších autorov, takže v tomto ohľade nikto ani najmenšiu vinu mu nemôže a nesmie vytýkať.
Čo sa týka prekladu kníli Starého Zákona, treba si uvedomiť, že táto namáhavá práca bola rozdelená medzi početných spolupracovníkov, ako nás o tom zasa úvod sväto-vojtešskej Biblie poučuje No. aj tak má „farár" Hlinka hlavný podiel na preklade, veď okrem Pentateuchu a knihy Jozue on preložil ostatné knihy. Kto mal príležitosť čítať Sv. Písmo Starého Zákona v ktorejkoľvek reči, pozná ihneď nesmierne vecné a rečové ťažkosti, s ktorými bolo treba zápasiť aj slovenským prekladateľom.
Boly tu však na pomoc už aj iné — medzi nimi spomnutý slovenský a slovanské — preklady, ktoré prekladači museli si povšimnúť a dľa nich sa riadiť, nezanedbávajúc, pravda, pritom ani tie výsledky , ktoré biblická veda novšie priniesla. V tomto ohľade. či sú totiž knihy Starého Zákona správne a pôvodnému zneniu zodpovedne oreložené do slovenčiny, nemáme pochybnosti. Ak by šlo e-vanjelikom o uľahčenie práce a ozaj o svedomitú opatrnosť pri zhotovení svojho slovenského prekladu, nebude im možno pohrdnúť katolíckym prekladom Biblie. Ironická poznámka ,.Prúdov" pre mladých evanjelických kaplánov, dovolávajúcich sa slovenského prekladu Písma, žeby bolo azda najľahšou vecou pre nich, keby začali užívať katolícky preklad, svedčí skoršie o značnom stupni neorien-tovanosti. Prezradzuje toľko, že jej autor nevie správne predstaviť si význam nášho katolíckeho Písma. Je to pochopiteľné u človeka, ktorý ani len vznik nášho Sv. Písma nepozná. A či S v. Písmo evanjelikov po stránke tekstovej bude veľmi odlišné od katolíckeho? Im ide jedine o preklad, nám katolíkom aj o výklad!
Domnievame sa, žeby ani azda prevzatím katolíckeho prekladu naši evanjelici neurobili voľačo hrozného. Hoci Českí bratia odvrátili sa od Cirkvi, predsa podržali lásku a úctu k Biblii, ktorú prevzali od katolíckej cirkvi — píše clr. Ján Hejčl. autor najnovšieho a azda v mnohom o-hľade najvýbornejšieho prekladu českej biblie (Bible česká, I. diel, Praha 1917, str. 16). Slovenskí evanjelici neboli by teda ani prví, keď by sa opierali pri svojej práci o katolícky preklad Sv. Písma.
Sväto-václavskú bibliu nám katolíkom netreba osobité odporúčať, ako to robia „Prúdy." My si ju budeme vážiť aj vtedy, keď je ona česká a jezuitská, ako to o nej vyzdvihuje autor. Pochybujeme však. či si ju váži autor článku „Prúdov" aspoň tak. ako to robí na pr. Ottuv Náučný slovník (sv. 6., str. 301). pochvalne sa zmieňujúc o nej takto: „V odvetví teologickom z množstva rozmanitých traktátov a spiskov záslužne vyniká hlavný literárny plod za tejto doby v Čechách vydaný, trojdielna Biblia sväto-václavská (1677 až 1715), ktorú z nariadenia arcibiskupa Matúša Ferdinanda z Bilenberka dľa Vulgáty do češtiny boli preložili Juraj Konstanc (t 1673), Matej Václav Šteyr (t 1692) a Ján Barner (t 1708), použijúc pri práci staršie Biblie, menovite Benátsku (1506) a Kralickú. Podruhé vydaná bola r. 1769—1771 vždy s obrazmi z niekdajších biblií Melantricho-yých a prispela platne k udržaniu jazykovej čistoty aspoň u časti kňažstva katolíckeho."
Keď slovenskí katolíci budú kedy potrebovať dobrv preklad českej Biblie, budú si vedieť vybrať pre svoju potrebu to najprimeranejšie aj bez nárady nepovolaných osôb. Z toho. že jestvuje podarený český preklad Sv. Písma, nijako nenasleduje, žeby slovenskí katolíci pre dobrý alebo pre „jezuitský" preklad českej Biblie zrieknuť sa mali svojského slovenského prekladu. Ani pred 100 rokmi, ani pred vojnou nerobili svoj preklad z odporu proti češtine, ako by si to chcel niekto nahovoriť. Ako z nás nikomu nepríde na mysel obviňovať slovenských evanjelikov z nejakej nesprávnosti národnej len preto, lebo užívajú doteraz českú kralickú Bibliu, tak podobne odmietame a za neoprávnené urážky vyhlasujeme akékoľvek pohŕdlivé poznámky o katolíckom preklade Sv. Písma, akoby jeho vznik nesledoval národné ciele. Katolíci už aspoň od storočia, ak nie od väčšej doby, rozhodli sa užívať a uvádzať Písmo Sväté v slovenčine bez toho, žeby ich bola viedla nejaká tendencia, keď nešli za jezuitskou českou Bibliou.
Kto je do tekstov i do rozličných osnov prekladu Písma Sv. len niečo zasvätený, vie. že katolíkmi užívané vydania Sv. Písma sú ovocím usilovnej a obozretnej práce. Každý preklad síce odníma čo-to z pôvodnej sily a pôvabu biblickej reči, hoci by to bol preklad i s najväčšou bedlivosťou pripravený. Absolútnu rovnocennosť s pôvodinou sotva ktorý preklad dosiahne. Najmä preto nemožno to dosiahnuť, lebo časové a teritoriálne nám je daleké ovzdušie, v ktorom sv. knihy písané boly. Urobilo sa však všetko, čo bolo možné, aby aspoň správny sinysel sa vystihol a v tomto ohľade môžeme my, slovenskí katolíci, spoľahnúť sa na prácu tých, ktorí nás obdarili prekladom Sv. Písma. Medzi eminentné kultúrne zjavy v dejinách písomnosti patrí aj preklad Biblie. Že ho my katolíci máme
už dávnejšie, pokiaľ inde nateraz ešte len uvažujú o ňom. či je možnv alebo nie, či je nateraz potrebný alebo zbytočný, to všetko hovorí za nás katolíkov, že aspoň v tomto ohľade sme predstihli evanjelických Slovákov. Ani Palkovičovi. ani jeho nástupcom v preklade Biblie nebolo na mysli, žeby slovenský preklad mal nejakú zvláštnu cirkevno-politickú tendenciu: pracovali jedine z lásky k svojmu národu a pre spásu kresťanov, ktorých poučovať o zjavení božom kňazský úrad im ukladal.

Prehľad časopisov

Na stranách našej Kultúry stretli sme sa už s menom agilného žurnalistu poľského. Ludomira Rubacha (Kultúra r. IV (1952), č. 9.. str. 625— 628: Mladí Poliaci hľadajú priateľov). Do 50—51. čísla Niwy (poľský týždenník, vo Wurszawe vydávaný) napísal znova sympatický článok o Slovensku, ktorý je spestrený aj obrázkami zo Slovenska (str. 262-264). Slovákov predstavuje svojim kraja-jom ako najbližších pokrvnvch bratov v Slovanstve, ktorí sú v Poľsku doteraz skoro úplne neznámi. A predsa sme hodní v jeho očiach najsrdečnej-šieho poznania. Kraj slovenský preto si zasluhuje povšimnutia, lebo podobne čarovného, krásneho kraja v blízkosti Poľska nieto a národ zasa preto, lebo niet pod slnkom iného národa, ktorý charakterom a katolíckou kultúrou bližší by bol Poliakom ako Slováci. Dejiny Slovákov, to je tisícročie rozličných nebezpečenstiev a bojov. Hoci slovenský národ je chudobný, ale je veselý, práce sa neľaká, priamo lačnie po nej, je neskazený a mládenecký, úprimnosťou mysle i citov získava si srdce iných. Život slovenského človeka je neobyčajne Nízky poľskému životu. Pravda, nesmieme mať na mysli život, ktorý „šumí po kaviarňach alebo tanečných sieňach", ale ten, ktorý vyrastá zo zeme poľskej, ktorý uprostred mesta túži po vôni líp zeleno!istých. Život slovenský vo všeobecnosti je život provincie (vidieku).
Zmieňujúc sa o slovenských spisovateľoch. L. Rubach pripomína, že nemôžu sa žalovať na nedostatok čitateľov. Hoci sú synami malého národa, predsa životné podmienky majú skoro lepšie zaistené, ako mnohí poľskí spisovatelia, nevynímajúc ani naj prednejších literátov. Slovensko v kultúrnom ohľade je pomerne decentralizované. Inak má sa vec v Poľsku. kde Warszawa pre kultúrny vývoj Poľska má zvláštny význam, hoci menšie kultúrne centrá pre jednotlivé kraje ani tu nechýbajú (Kraków. Poznaň, Lublin alebo Wilno). — Pravda. nesúhlasíme so záverom článku, kde autor popiera jednotnosť našej národnej kultúry, keď píše: „Život malého slovenského národa je malebný a rozmanitý, takže Slovensko môže byť prirovnané ku stolu, na ktorý rozličné slovanské a neslovanské národy skladaly časť svojich plodov z krvi a ducha, na ceste za neznámym osudom."

Redaktor časopisu Niwa, Klemens Jendrzejwski, ua úvodnom mieste u-vádza niekoľko myšlienok o význame vidieka pre kultúrne úsilie národa. „Vo veľkom tvorčom procese vytvárania hodnôt duševných a hmotných — píše — hlavné mestá zavše malý úlohu určovať mu smer, ktorú podnes si zachovalý. Nič divného nie je na tom, veď v nich sa soskupuje elita itelektuálna aj organizačná, sem tiahnú živly najviac aktívne, dynamické. Ale mýlia sa tí, ktorí súdia, že práve hlavnomestské strediská rozhodujú nad vývojom národnej kultúry, ktorí sa nazdávajú, že pomer hlavného mesta k vidieku je pomer diktátora k poslušným poddaným. Nie tak sa má vec. Každé vidiecke centrum má svoju individuálnu duševnú tvárnosť, svoj charakter, utvorený pod vplyvom najrozmanitejších dejinných ziavov a zvláštností geo-graficko-prírodovedeckvch. Vidiek má svoj tón, má v sebe akúsi srdečnosť, svojskosť. keď aj má v sebe zasa akúsi malichernosť, ktorá pohlcuje, absorbuje. paralizuje energiu individuálnu a kolektívnu ... Záujem národnej kultúry vyžaduje, aby každé provinciálne stredisko zdôrazňovalo svo ju individuálnu dušu, zosilňovalo svoju spoločenskú aktívnosť a malo podiel v prácach a bojoch celej spoločnosti."
Pred niekoľko rokami hodené bolo heslo regionalizmu. Pravda, nerozumeli ho dosť jasne. Zabudlo sa. že regionalizmus je budenie ducha, súkromnej iniciatívy a energie kraja. aby bola využitá každá energia individuálna a spoločná, bez rozdávania privilégií alebo favorizovania jedných na škodu ostatných. Naproti tomu poľský vidiek sa nateraz vraj rozhuckáva, čo má veľmi škodlivý vplyv pre poľský štát. Rozmárnia sa tým len vzácne sily. ktoré štát vždy potrebuje a bude potrebovať.
Berichte zur Kultúr- u. Zeitge-schichfe" (r. VIII. č. 185—190) obšírne opisujú spôsob budúcej vojny, ktorá prinesie novú zbraň: plyny a diať sa bude najmä vo vzduchu Predmetom nepriateľského útoku bude ľudské dýchanie. Článok podáva podrobnú informáciu o chemických preparátoch, ktoré sú vyvolené napadnúť pľúca, kožu, nos a hrdlo, ba aj oči. Robia sa pokusy utvoriť umelú hmlu, ktorá obsahovať bude fosfor alebo sulfúr. Nová plynová vojna započne sa aj teraz asi tam, kde predošlá svetová vojna sa skončila. V podstate nedajú sa nateraz väčš''1 vynálezy očakávať na tomto poli, ved aj doterajšie výrobky úplne zodpovedajií svojmu hroznému cieľu. Je to strašné vypočítavať všetky „pôsobivé" možnosti, ktorými rýchl » a isto možno sraziť, usmrtiť nepriateľa. Terajšia Stratégia má už niekoľko podobných zbraní po ruke.
Už r. 1918 robili pokusy s arzénovým plynom. Kozie stádo padlo ihneď zásahom tohoto plynu, a zvieratá, ktoré ostaly na žive. poranil y si čelá na plote pastvy v zúrivom úteku s miesta, plynom zamoreného. Istv anglický dôstojník dostal sa do malého mračna tohoto plynu sotva pozorujúc, žeby bol vzduch jedovatým plynom pomiešaný. O niekoľko minút cítil ohromné bolesti po štyroch dňoch dostal chronické arzénové zapálenie kože, pričom srú-til sa jeho nervový systém a po troch mesiacoch dokonal. — Vedľa účinnej chemickej zbrane myslia niektorí aj na možnosť použitia bakteriologickej zbrane; ale ukazuje údajne dosť veľké nevýhody, a sú-čarne je proti nej veľká možnosť obrany.
Mienky o jednotlivých zbraniach a metódach nastávajúceho boja sa rozchádzajú. Jedna časť odborníkov verí v možnosť zvýšenia pôsobnosti týchto zbraní, druhá zasa ich škodlivosť znižuje skoro na minimum. Po skúsenostiach svetovej vojny nesmieme si nič dobrého sľubovať od budúcnosti a práve preto všetkými silami napomáhať treba úsilia o mier a pokoj medzi národami. Pravda, bez mravnej obnovy spoločnosti sotva sa podarí znemožňovať akýkoľvek pokus o novú vojnu.

Knihy

Knihy
Dobrá kniha, séria II. Vydal Spolok Sv. Vojtecha v Trnave. Cena Kč. 300.—.
Po vydaní a úplnom rozobraní
I. série Dobrej knihy pristúpil Spolok Sv. \ojtecha k vydaniu série 11. Výber desiatich kníh bol teraz ešte šťastlivejší ako v sérii prvej. Celá
II. séria je pestre sostavená a okrem cenných pôvodín slovenských má aj niekoľko ozaj cenných prekladov z literatúry poľskej, anglickej, francúzskej a nemeckej. Rozmanitá je táto 11. séria aj čo sa týka predmetov. Beletrii je venované šesť sväz-kov, básňam jedon, vedecko-filozo-fické sú tri diela.
Nóvum v slovenskej literatúre sú Dejiny hudby od J. Fiscliera. Konečne po 15. rokoch od prievratu slovenská verejnosť zásluhou Spolku Sv. Vojtecha dočkala sa tohoto diela. Podobné diela aj v literatúrach cudzích majú najčastejšie tú chybu, že kopírujú vydania inojazyčné. .No, I" ischera nemôžeme z tohoto obviňovať, lebo svoju tému spracoval spôsobom originálne svojským. Nekopíroval, ale šiel dľa kostry, ktorú sám považoval za najcieľuprimera-nejšiu. Z riadkov možno vyčítať jeho názory na jednotlivých skladate-lov, ale zato nestavia sa so svojím názorom ako donucujúcim generál i-zovaním.Nie je rozvláčny, ale stručný. Pri jednotlivých vynikajúcich muzikálnych smeroch spomnie hneď aj najvýraznejších jeho priekopníkov a hodnotných propagátorov. Nie je príliš učený, ale hovorí vo svojej knihe takým spôsobom, že ho nielen hudobník, ale každý inteligent môže porozumieť. A toto je, myslím, hlavným cieľom tejto kniž-ky: stručne podať to, čo by mal každý inteligent o dejinách hudby vedieť. Isteže by sa našli i veci, ktoré by mu bolo možno vytýkať — azda by si niekto žiadal ešte podrobnejšie rozobrať slovenskú hudbu, ale to je ťažké, keďže na svetovom fórume ešte muzikálne len veľmi málo znamenáme a nieto toľko materiálu, ktorý by bolo možno ozaj široko rozvinúť; no i na to, čo tam o slovenskej hudbe je, môžeme byť hrdí.
Známy slovenský prózaista J. C. Hronský, jedon z najplodnejších slovenských autorov, v sérii úprimne prehovoril v knihe „Tomčíkovci." Už aj sama krásna reč, hladký jeho sloh musí čitateľa zachytiť. Jeho slovenčina zuní, spieva. Prvou podmienkou, aby boly novely dokonalé, je, aby každá osoba bola akoby zo života vystrihutá a najmä v dnešnej dobe, aby fantázia autorova nebola príliš smelá, nepravdepodobná. Hronskému ani jedno nemôžeme vytýkať. Je dobrým psychologom: každá osoba je živá, prirodzená, každú by sme môhli smelo umiestiť do skutočného života. Ľud a jeho mentalitu pozná Hronský tak, ako máloktorý slovenský literát. Humor jeho je originálny a najmä výtečne pozná a podáva humor nášho slovenského ľudu, pritom všetkom, že jeho literárne koncepcie sú vážne. Až slzy by sa nám tisly do očí, keď učeň, po ktorého prišla matka, aby ho vzala domov a dala znova do škôl, vytrhne podšívku svojho starého klobúka a vezme odtiaľ obrázok, ktorý mu dala malá priateľka, keď chytá do ruky kôrku z chleba, ná ktorú padlý slzy. Hronský v tejto sbierke ospieval veľké problémy malých ľudí.
Senior slovenských spisovateľov, P. Blaho vo svojej knižke „Slabí a mocní"', ktorej niektoré novely už z prvého vydania poznáme, od srdca rozpovedal deje, ktoré, dľa slov jeho samého, skutočne sa stály. Vyniká jedinečným humorom a hlbokou znalosťou ľudskej duše. Niekde prejavuje vtipnosť jedinečnú. A aj vtedy, keď hovorí o veciach smutných, zapletie tam aspoň jednu nitku oživujúceho humoru. Kus starého Slovenska prehovorilo v tejto ozaj milej knihe a sme za ňu nestorovi slovenských spisovateľov ozaj vďační.
Do Antologie mladej slovenskej poezie sobral Rudolf Dilong básne od mladších slovenských katolíckych autorov. Táto sbierka je dôkazom, že slovenský katolícky básnici majú v našej literatúre tiež svoje čestné miesto, na ktoré sami svojou prácou sa dostali. Vynikajú najmä básne Valentina Beniaka svojou originálnosťou, verše Nižňánskeho spievajú ódu o láske k rodnej hrude, Dilong hovorí svojím mysticizmom. Cenné sú ďalej verše I. Javora, Žarnova, Hlbinu, Borina a iných. Niektorí začiatoční básnici, z ktorých uvádza Dilong len niekoľko básní, môhíi aj vystať, lebo nevyrovnajú sa ostatným.
Kniha Nitra je dôstojnou pamiatkou na 1100-ročnú pamiatku vystavenia prvého slovenského chrámu v Nitre. Pracovalo na nej viacej autorov, všetko vedeckí pracovníci (Hoí-man, Eisner, Mencl, Janšák, Wag-ner, Eormánek). Kniha brožované už vyšla predtým a aj česká kritika toto dielo v rozličných recenziách vysoko ocenila. Časť každého autora je vedecky svedomite spracovaná a povie nám mnohé veci, o ktorých sme predtým nevedeli. Ilustrácie knižky sú krásne a dôstojne sprevádzajú cenný tekst knihy. Kniha by si ozaj zaslúžila povšimnutia sloveskej verejnosti.
Z prekladov, ktorých je päť, sú štyri beletristické a jedna filozoficko-náboženská.


Z francúzčiny preložil V. Kalinay Ženu so zatvorenými očami od Pierre Ľ Ermita. Je to katolícky sociálny román, ktorý dľa slov staručkého francúzskeho autora, stal sa vo skutočnosti a bol ním len ešte zmiernený. Je to tragédia panského dievčaťa, ktoré po smrti rodičov, k nijakému zarábaniu chleba nie pripravené, nájde sa v biede, že musí ísť slúžiť a tak prejsť cez strašnú životnú kalváriu, v ktorej skoro zúfa, ale čisté jej srdce a pomoc dobrého „abbého" ju zachránia. Dielo prekypuje krásnymi dramatickými časťami. je písané — povedal by som -— katolíckym realizmom a na to, aby mnohým rodičom otvorili sa oči. Že je dielo cenné, dokazuje aj to, že francúzska Akadémia poctila ho cenou.
Tri Prstene P. Kellera zaujímajú v sérii čestné miesto. Paul Keller je z najvynikajúcejších nemeckých prózaistov, ktorý z jednoduchého chlapca vlastným nadaním sa dostal na Parnas nesmrteľných autorov. Knihy Kellerove vo vyše 4.000.000 náklade sa už rozletely svetom a azda nikdy nestratia svoju cenu. V úvodnej povesti: „Íri prstene", celkom dramaticky napísanej, nemilosrdným spôsobom šlahá nemravnosť modernej doby, ktorá nemiluje deti a nechce ich. Dej je taký tragický, zvraty také úžasné, že každého nútia hlboko rozmýšľať. Trest za vyháňanie plodov je tu v pravej svojej strašlivosti maľovaný bez milosti. Na konci tejto novely nemožno sa hlboko nezamyslieť, nemožno najostrejšie neodsudzovať vraždu detských púčkov pred narodením. O tejto prvej novele písať ani nemožno, tú treba čítať a malý by ju čítať naše mladé matky, ktoré nechcú deti. Všetky ostatné novely sú vynikajúce plody nemeckej beletrie. Prekladateľ, V. Vnuk, tajomník Spolku Sv. Vojtecha, dal týmto svojím prekladom slovenskej literatúre jednu z najcennejších nemeckých kníh.

Pán Sveta od R. H. Bensona, anglického konvertitu, je svetový román, ktorého preklad už dávnejšie majú všetky kultúrne národy, a buďme radi, že ho teraz máme už aj my. Téma románu je originálna: príchod a činnosť Antikrista na svet. Postava Felsenburgha (Antikrista) je podaná takým zvláštnym spôsobom, že musí človeka ku knihe priviazať. Román je fantastický, ale pri tom všetkom celkom pravdepodobne napísaný. Dej sa odohráva v budúcnosti a celý je pretkaný pravdivosťou katolíckej viery, bez toho, že by tým čo len troška tratil na zaujímavosti. Je to román, ktorý stojí vo svetovej literatúre na celkom samostatnom mieste. Prekladateľka Elena Brestenská-Gessayová lepší a v slovenskej literatúre potrebnejší román voliť si nemohla. Vykonala cennú a dobrú prácu.
Z poľčiny preložený román De-wajtis od M. Rodziemiczomny bol na preklad p. Beckovou tiež veľmi šťastne volený. Čestne si obstojí na svojom mieste i popri mohutných dielach nesmrteľného autora „Quova-disa". Henricha Sienkiewicza. Tento román možno nazvať románom lásky k zemi. lásky k rodu. Hrdina románu je unikálne dokonalý týp pravého muža a vlastenca, ktorý nadľudským mužným spôsobom poctivé sa borí s osudom až nemilosrdne tvrdým. Nešťastia sa tlačia naň ako ozrutná olovená hora, ale ani tie ho nemôžu premôcť. Nezaslúžene pošpinený ide za svojou pravdou a nechce sa skloniť ani pred hlbokou láskou vznesenej ženy dotiaľ, kým neprivedie svoju ideu k úplnému a zaslúženému víťazstvu. Z tejto knihy môžeme sa učiť dokonalej láske k rodnej hrudi.
Kniha poľského jezuitu M. Moraio-ského Večery nad jazerom Ženevským má v sérii samostatné miesto. O tejto knihe môžeme povedať to. čo sme povedali o knihe „Pán sveta". že totiž prešla už celým svetom a preložená je aj do neeuropských rečí. Zaujímavým spôsobom debaty rieši tie najhlbšie pravdy katolicizmu. Debata je otvorená a autor jasne dá v knihe ozvať sa aj najvážnejším námietkam odporcov katolicizmu a takto dosahuje, že čitateľ hlboko musí sa zamyslieť. Jeho dôvody pri pravde katolicizmu sú také dôkladné, že čitateľ musí pred nimi kapitulovať. Táto kniha vo svetovej literatúre a najmä v literatúre katolíckej nikdy nestratí svoju cenu. Prekladateľ, p. Weis-Nägel, knihu veľmi šikovne si volil a dal slovenskej katolíckej verejnosti dielo, kto-re jej bude na prospech, čo musíme ako pri origináloch, tak aj pri prekladoch v sérii uvedených diel zdôrazniť, je krásna slovenčina. v ktorej tieto knihy vyšly. Slovečina táto je zvučá a čistá.
Vonkajšia úprava série je moderná a veľmi vkusná, viazaná je veľmi pekne.
Spolok Svätého Vojtecha v týchto ťažkých časoch daroval slovenskej literatúre a najmä v literatúre ka-ných diel, teraz je na slovenskej verejnosti, aby ich prijala s takým porozumením. akým ich tento Spolok vydal.
Schtz.


„Ríša Veľkomoravská." Sborník vedeckých prác. Sostasvil dr. Ján Stanislav. Strán 532. Vydal L. Mazáč v Prahe 1935. Cena broš. Kč. 50.—. viaz. Kč. 60.—.
Prítomný sborník patrí medzi najhodnotnejšie diela slovenskej vedeckej spisbv historickej. O našom najstaršom štáte. Veľkej Morave, o Pribinovom kostole v Nitre, rozoísalo Si 20 najlepších odborníkov slovenských a neslovenských. Každá úvaha s inej strany osvetľuje naše staré dejiny, predovšetkým históriu Pribinovho diela, prvého kresťanského kostola v Nitre, ďalej apoštolskú činnosť sv. Cyrila a Metoda, prenikanie kresťanstva clo súsedných štátov, rozbor ľudovej reči Ponitria a reči cirkevnoslovanskej, ozvenu V. Moravy v slovenskej literatúre, atď. Pre odborníkov, hlavne mladých, vzácna bude literatúra, na ktorú pôvodcovia sa opierajú. Ozaj s hrdosťou berieme do rúk túto obsiahlu, vzácnu a hodnotnú knihu v slovenskom rúchu. Ona s reprezentačným dielom „Katolícke Slovensko", sborníkom „Nitra", pri-binovským dvojčíslom „Kultúry" a so „Životopismi sv. Cyrila a Metoda" tvorí vrchol vydaní k 1100-ročnvm oslavám nitrianskym. Sborník „Ríša Veľkomoravská" svojim obsahom je prístupný aj priemernému vzdelancovi. i siahne po ňom každý rád, kto chce si rozšíriť a doplniť vedomosti o týchto veľavýznamných udalostiach v najstarších dejinách nášho národa a štátu. Podáuie tu krátky obsah jednotlivých štúdií.
Na prvom mieste je úvaha dr. Jozefa Škultétyho: „Pribina." S odušev-nenŕn spomína v nej veľké dielo Pribinovo: prvý kresťanský chrám v Nitre, po ktorom nasledovala požehnaná činnosť sv. Cyrila a Metoda. V ďaľšej časti zmieňuje sa o osídlení Slov -íiska. Na miestnych názvoch dokazuje slovacitu hornej časti Panónie, odkiaľ kresťanstvo po vyhnaní slovanských kňazov dostalo sa k Chorvátom, od nich k Bulharom, ktorí úplne sa poslovančili. Pribinovo dielo, sľubne započaté v Nitre, pokračovalo sa v Panónii. Salburgskí arcibiskup vysvätil Pribinovi viac kostolov .j v činnosti tejto horlivé pokračoval syn Koceľ. I on dal sa úplne do služieb Nemcom. Ale zbadajúc ich zámery, obrátil sa k slovanským vierozvestom a s radosťou uvítal u seba sv. apoštolov Cyrila a Metoda, ktorí mu vysvätili kostoly a vychovali u-čení'cov. Cirkevná slovančina zachovala sa v Panónii do počiatku 13. storočia. Podľa Škultétyho ešte bude treb i poprizerať sa všeličomu na pravej strane Dunaja.
Druhá štúdia je od univ. prof. c/r. ./. Cibulku: .,Pribinu a jelw kostol v \ itre." Obšírne píše o vzniku, starobylosti. osudoch a mieste prvého kresťanského chrámu v Nitre. Pripúšťa, že Pribina, hoci sám ešte pohan, dal postaviť kostol pre nemeckých intelektuálov alebo obchodníkov, alebo kre ťa tiských Slovanov, ktorých si podmanil. Pretože pôvodca protestného episu .,De conversione Bagoario-rum et Carantanorum b'bellus" nespomína výslovne svätca, ktorému bol kostol zasvätený, myslí, že Pribinov kostol bol iba drevenou svätyňou. oratórium, kam zpravidla kňaz len dochádzal Iste čoskoro bol nahradený kostolom Vichingovým, ktorý mal v Nitre biskupské sídlo od r. 880. Nitra bola sídlom i Svätoplukovým a odtiaľ jeho sklon k Nemcom i k latinskému obradu. Na podklade vykopávok súdi, že terajší takzv. nribinovský kostolík nemá nič spoločného s prvým kresťanským chrámom v Nitre. Vykopávky objavily hroby z 11. storočia a zbytky kostola sv. Emerama a teda nie ani zbytky kostola Vichingovho. Pôvodný kostol Pribinov bol asi z dreva, ktorv doista dosť skoro nahradili kamenným. Tým pravda svetohistorický čin Pribinov nestráca na vvzname a oslava 1100-ročného kresťanského chrámu na území Slovenska je ozaj veľkým jubileumom celej republiký i Slovanstva.
Univ. prof. z Ljubljany, dr. Milko kou v článku „K histórii kniežaťa Pribinu a jeho doby" uvádza najdôležitejší prameň pre túto dobu, latinský spis „Libellus de conversione Bacoariorum et Carantanorum" a kriticky ho rozoberá. Poukazuje, ako anonymný pisateľ nezabudne zdôrazniť dovolenie salzburgského arcibiskupa konať služby Božie Dominikovi, kňazovi Pribinovmu. Pôvodca Conversie opisuje zánik latinského obradu v Panónii a u nás až po príchod sv. Metoda. Spis končí sa smrťou Pribinovou r. 861. ktorý zahynul v boji. keď bojoval s Ludvikom Nemcom proti Karlomanovi a Rastislavovi.
V tretej úvahe, nadpísanej Pribi na-Privina1', univ. prof. dr. Maiias Murko. dôkladním rozborom prichádza k záveru, že jediným správnym tvarom tohoto mena je nazvanie: Pribina.
Otto Ritz v rozprave ..Svätý Eminentní, patrón nitrianskeho kostola" hovorí najprv o legendách, ktoré o svätom povstaly. Z nich dočítame sa o svätom živote, veľkých skutkoch a mučeníckej smrti svätca-biskupa. Jeho účinkovanie patrí do druhej polovice VII. alebo prvej štvrtiny A III. storočia. Na ďaľších stranách autor rozpisuje sa o tom, prečo sa stal sv. Em éram patrónom nitrianskeho kostola. V tejto úvahe vidíme, ako niektoré mienky o tej samej udalosti inak poníma Cibulka a inak Ritz.
Najobsiahlejšia práca v Sborníku je od univ. prof. dr. Fr. Doorníka. Je to vlastne výňatok z autorovho veľkého spisu francúzskeho, ktorý tento rok vydal Slovanský ústav v Prahe. V prvej časti ..Byzancia a Veľká Morava" na základe vykopávok uvádza dôkazy pre hospodárske styky ríše veľkomoravskej s ríšou byzantskou. Posolstvu Rastislavovmu z r. 862 pripisuje veľký význam politický. Y tom čase totiž pohanskí Bulhari spojili sa s Nemcami proti Rastislavovi. Zásahom Byzancie bulharský kráľ vzdáva sa svojho zámeru prijať kresťanstvo zo Západu a prijíma ho z Východu. Rastislav nato posiela poslov do Carihradu, ktorí majú utužiť priateľstvo obidvoch štátov. Prof. Dvorník hovorí, že obidvaja slovanskí apoštolovia príchodom k nám nestratili kontakt s rodnou zemou a svoj pobyt u nás považovali za dočasný. Po rokoch mali úmysel navrátiť sa domov, ako je to na dvoch miestach „Životopisov" poznačené. Zásah Ríma, totiž, že obidvaja apoštolovia slovanskí na ceste do Carihradu z Benátok odišli do Ríma a tak vlastne V. Morava získaná bola západnej Cirkvi, spôsobil, že byzantských zpráv o našich krajoch je málo. Byzancia nepokúsila sa o znovu-získanie V. Moravy. Len dielo cisára Konšt. Porphyrogennetosa („Spravovanie Cisárstva"), ktoré inak malo byť poučením následníkovi trónu, dáva nazrieť, ako pozeralo sa v tomto čase na Veľkú Moravu a na iných susedov. Prof. Dvorník obšírne sa rozpisuje o tomto prameni a vcelku pokladá jeho údaje za vierohodné. O dejinách V. Moravy neprináša síce vecne nič nového, ale zaujímavé sú jeho výklady nemálo.
Na začiatku druhej časti, nadpí-sanej Metodova diecéza a boj o Illy-ricum" prof. Dvorník rozhovorí sa, ako boli sv. apoštolovia povolaní, čakajúc v Benátkach, do Ríma, spomína dalej ich prijatie pápežom, schválenie slovanskej liturgie a vysvätenie Metodovo za biskupa. Dovodzuje, odkiaľ taká úcta a zmena k sv. Cyrilovi a Metodovi. Po úvode v prvom oddiele je reč o Illyricume a o Zápase zmocniť sa ho pápežmi rímskymi. Nové pomery, ktoré nastaly po zni-cení západných provincií, posilnily a urýchlily orientalizáciu Byzancie.
Prostredníka nebolo a obidve cirkvi, západná i východná, musely sa odďaľovať. Namiesto, aby sa hľadal most medzi obidvoma cirkvami, povstávala väčšia priepasť. Roku 731 prestáva vplyv pápežov v provinciách, ktoré boly pod byzantskou vládou, takýto bol koniec vlády pápežskej v Illyricume. Po porážke Avarov počína sa obnova a rozširovanie kresťanstva. Povstávajú nové biskupstvá, salzburg-ské je povýšené na arcibiskupstvo, prijímajú kresťanstvo Slovinci, Chorváti. napokon medzi r. 821.—836 .salzbugský arcibiskup vysvätil kresťanský kostol v Nitre, a keď Pribina stáva sa panovníkom v Zadunajskú, jeho nástupca vysviaca kostoly i tam. Táto časť západného Illyricu-mu nepatrila pod priamy vplyv pápežov. Pápeži tejto nadvlády sa dožadujú, ale dlho bez výsledku. Jediným úspechom bolo získanie provincií, zaujatých Bulharmi. Veľkou udalosťou týchto čias je príchod s v. apoštolov a ich účinkovanie medzi nami. Celú túto epochu rozoberá Dvorník hodne obšírne. Bulhari pozdejšie pridali sa k Byzancii, ale pápežom podarilo sa pripútať k sebe novú provinciu panónsku i chorvátsku, aj \ . Moravu. Bola to zásluha najmä pápeža Jána VIII. Neskôr získali pápeži i Uhorsko. Takto podarilo sa pápežom získať západnú časť Illyricu-mu. Pri op isovaní týchto čias nesmierna je cena „Životopisov sv. Cyrila a Metoda."
Univ. prof. dr. Fr. Pastrnek v príspevku nasledujúcom tvrdí, že Moravania a Slováci v dobe cyrilometodejskej nemôžu byť nazývaní konver-titmi, lebo kresťanstvo u nás bolo hlásané už predtým za kniežaťa Pribinu a Mojmíra; naši predkovia boli vtedy už kresťania, čoho dôkazom je posolstvo Rastislavovo k Michalovi
III.
V článku dr. Ľ. Knappeka ,,Cirkev a štát v boji o rozšírenie kresťanstva v IX. storočí" je reč o význame Cirkvi od jej vzniku, a jej pod-porovnaní so strany štátnej, o bojoch pápežov o primát v Cirkvi, o roztržkách medzi Východom a Západom, o vzniku nového cisárstva frankského (r. 800), ktoré stalo sa veľkou oporou pápežovi, ale i urýchlilo rozchod s cirkvou východnou. Najväčší roz-rast kresťanstva nastáva za Karia Veľkého. Kam zasiahla jeho moc, všade sa šírila christianizácia. Túto prácu vykonávalv nové biskupstvá misijné. Do Salzburgu patrila časť medzi Dunajom a Drávou, t. j. severná časť Panónie a akiste i územie Veľkej Moravy. Karolovi Veľkému veľmi záležalo na tom, aby kresťanstvo čím rýchlejšie sa rozširovalo. Kresťanstvo sa rozširovalo alebo pokrstením Avarov a Slovanov, alebo osadením Germánov medzi nich. Postavenie panovníkovo po smrti Karola Veľkého oslablo, ale jednako ešte za Ludvika a jeho synov pomer k pápežovi podstatne sa nezmenil. Horlivým podporovateľom snáh Ludviko-vých u nás bol Pribina a jeho syn k oceľ. Už sa Domýšľalo na sriadenie slovanského biskupstva. Zmaril ho príchod sv. Cyrila a Metoda. Pisateľ rozoberá potom pohnútky, ktoré vied-ly Rastislava, aby žiadal vierozvestov v Carihrade. Vedľa otázky jazykovej šlo tu hlavne o vymanenie sa r p od nadvlády nemeckej i so stránky cirkevnej správy. V tých časoch boh' veľké spory medzi pápežom a patriarchom carihradským Photiusom, ktoré skon č i ly sa úplným rozkolom. Knanpek odmieta názor, akoby sv. Cyril a Metod, ktorí boli blízki k Photiusovi, hlásali odchylné učenie od západnej Cirkvi o Duchu Svätom. Či západná alebo východná liturgia bola podkladom slovanského orektadu Písma, dosiaľ je sporné. ^kás; odlišnosť bola, čn vidno i z toho. že Svätopluk navrhoval za arcibiskupa Vi-chinga, biskupa n'trianskeho. ktorý po smrti Metodovej (r. 885) stal sa pánom v celej ríši veľkomoravskej.
Dr. A. Húščava rozoberá Listinu núpeža Júna VIII. k sv. Metodovi. R. 869 dovolil pápež Hadrián TI. sv. Metodovi konať bohoslužby v jazyku slovanskom. Ale časté žaloby nemec-kveh kňazov v Ríme spôsobilý, že nápež zakázal slovanskú bohoslužbu Hadriánov nástupca Tán VTTT. spravil tak v bulle z r. 875 (táto sa nám nezachovala), a keď Metod neposlúchol, znova r. 879. V nej žiada pápež dôrazne, aby Metod užíval iba reč latinskú.
Inž. V. Mend, ktorý r. 1950—51 konal vykopávky na nitrianskom hrade, soznamuje s postupom chrámových stavieb v Nitre za stredoveku. Na ich základe usudzuje, že ani po Pribinovom, ani po kostole Vichin-govom niet tam stopy. Kontinuita terajšej románskej kaplnky začína sa v najlepšom prípade v X. storočí, ale najstaršie zachovalé stavobné pamiatky sú až z XTTI. storočia. Prvenstvo Nitry je podložené len tekstom spisu salzburgslcého kancelára.
Univ. prof. dr. Zlatarski zo Sofie zaoberá sa Veľkou Moravou a Bulharskom v IX. storočí. Priateľský pomer medzi týmito štátmi Nemci chceli prekaziť tým, že chceli utvoriť priateľský sväzok s ríšou bulharskou proti Rastislavovi, aby si ho podmanili. Preto poslal Rastislav poslov do Carihradu. Teda jeho krok nebol len čisto náboženský. Chcel upozorniť na nebezpečenstvo, ktoré z tohto spojenia mala by Veľká Morava i Grécko, a iste nezabudol pripomnúť. že Bulhari chcú prijať kresťanstvo zo Západu. Pri takejto zpráve Michal TTT. s radosťou dal Rastislavovi slovanských vierozvestov. Grécky kráľ Michal TTT. napadol Bulharov, premohol ich. prekazil spojenie s Nemcami. Bulharský panovník Boris pri stretnutí so sv. Metodom v r. 881—2 zaujímal sa o slovanských misionárov a preto nie div, že po smrti sv. Metoda, keď jeho učeníci vyhnaní boli Svätoplukom, uchýlil sa do Bulharska. Medzi týmito krajinami bývali potom už len styky obchodné (dovážala sa k nám bulharská soľ), ale pozdejšie Nemci i toto prekazili.
O pomere Veľkej Moravy k Poľsku napísal dlhšiu štúdiu riaditeľ rím.-katol. gymnázia v Kláštore pod Znievom, Fr. Hrušovský. V úvode pripomína, že Poľsko v týchto časoch nemožno pokladať za celok politicky, ale len za geografický a za územie etnické. Vo svojej úvahe vychádza zo Životopisu sv. Metoda", kde je reč o kniežati poľskom, ktorý nechcel prijať kresťanstvo. Hrušovský myslí, že tu ide o kmeň Visľanov, ktorý mohol mať styky s kresťanstvom a s ríšou veľkomoravskou. Tieto styky dialy sa pravdepodobne takzv. „Moravskou bránou." Na podklade legendy o sv. Svorádovi a Benedikovi a podľa kroniky Kosmasovej usudzuje. že Svätopluk Visľanov si podmanil. Smrťou Svätoplukovou, alebo pádom Veľkej Moravy končí sa táto nadvláda. Visľanov najskôr podmanili si Piastovci kmeňa Poľa nov a tak to ľahko vysvetlíme si tvrdenia, že na záhube V. Moravy mali účasť i Poliaci. Podľa mienky Hrušovského so strediska kresťanstva u nás, z Nitry šírilo sa Kristovo učenie aj na územie poľské.
Pribinu, Koceľa a Nitru do svetle prameňov cyrilometodejských opisuje univ. prof. dr. M. Weingart. Pribina je prvá historická postava Slovenska. Nitra svojou polohou určená bola k veľkej histórii, k historickému poslaniu. Pribina bol Slovák. Správna forma je: Pribina (ako to už určil prof. M. Murko). Etymologickým rozborom mena prichádza k názoru, že malo by sa azda písať: Pribyna a sám tak píše v celej úvahe. Bolo to iste meno kniežacie. Pribina bol mladší od Mojmíra. Koceľ je meno podľa Weingarta neslovanské, nemecké. Meno a pôsobenie Pribinovo spomína sa vo spise lat. (De conversione atd.), ale nie v prameňoch slovanských. O-pačne syna Koceľa, ktorý mal výchovu nemeckú a hneď na začiatku prekrstil meno Blatenhrad na Moos-burg, ale pozdejšie v šírení slovanskej bohoslužby tak skvele sa preslávil, spomína spis mnícha Chrabra (rukopis z 12—13. stor.), no nie jeho otca Pribinu. Ani legendy o sv. a-poštoloch o ňom sa nezmieňujú. Ich mlčanie o Pribinovi je podľa prof. VVeingarta úmyselné, lebo sa pridal k Nemcom. A práve tak i Nitra. V nijakom cirkevnoslovanskom prameni nie je toto meno spomnuté. Okolie Nitry môhlo byť azda nemecké a ľNitra vlastne pracovala proti dielu
sv. Cyrila a Metoda i za časov ríše veľkomoravskej (Svätopluk-Wiching). Ku koncu charakterizuje Pribinu, Koceľa i vtedajšiu dobu. zdôrazňu-júc, že Mojmír ďaleko prevýšil Pribinu. Tento síce skorej začal so šírením kresťanstva, ale druhý a najmä Rastislav, videli nebezpečenstvo tejto cesty, preto obrátili sa do Carihradu.
O cirkevnej slovančine u Rumunov referuje M. Pop. Cirkevná slo-vančina bola úradnou rečou rumunských kancelárií. Pisári písali napospol cirkevnou slovančinou. Po zaujatí Balkánskeho polostrova Turkami jej vážnosť len stúpala. Boly časy, že v Rumunsku tlačili knihy v jazyku cirkevnoslovanskom i pre iné kraje. Až vlivom národného hnutia husitského v Čechách začína sa volať po reči rumunskej, ale i tak 150 rokov muselo sa čakať na jej úplnú rehabilitáciu. R. 1521 rumunský bojar píše prvý list v tejto reči a až na konci tohto storočia sa rumunská reč ú-plne ujala v literatúre. Do 19. storočia i tak používala písma cyrilského.
Univ. prof. dr. Pavel Bujnák vykladá o pokresťančení Maďarov. Maďari prišli na terajšie územie vtedy, keď Slováci už 150 rokov boli kresťanmi. Usadili sa na pravom brehu Dunaja, v Zadunajsku, po smrti Svätoplukovej a po páde ríše veľkomoravskej i na druhej strane. Kresťanstvo počali rozširovať Nemci, ale s malým úspechom. Knieža Gejzu a jeho syna Vojka (pri krste prijal meno Štefan) pokrstil sv. Vojtech, po-tomný biskup v Prahe. Po ňom kresťanstvo medzi Maďarmi rozširoval mníh Radla s mnohými pomocníkmi. On sa stal prvým arcibiskupom v Ostrihome.
Bujnák vyvracia mienku, akoby obývatelia slovanskí, ktorých Maďari menujú národom slovénskvm. boli sa pomaďarčili a Maďari takto prejali slová slovanské. Naopak tvrdí a dokazuje, že tak sa nestalo, lebo kontinuita medzi vtedajšími a dnešnými Slovákmi pretrhnutá nebola a slová slovanského pôvodu, či staroslovanské, slovenské alebo české, museli prijať od susedných Slovanov, od ktorých učili sa názvom roľníckym, remeselníckym a i. Bujnák odtlaču-je množstvo slov, ktorých slovanský pôvod je nad všetku pochybnosť istý. Osobité preberá slová, ktoré majú Maďari od Slovákov a Čechov. Úvahu končí zistením, že Maďari prijali od nás nielen mená rázu náboženského, ale i názvy roľnícke, remeselnícke a iné.
Ozveny Veľkej Moravy v našej literatúre stopuje dr. Št. Krčméry. Prvou takotuto ozvenou sú „Životopisy svätých apoštolov." O nej zmieňujú sa zápisy fuldské, nemecké a Kosmas. U Maďarov falošne Aventí-nus. Temer celá tvorba Jána Hollého je mohútnym echom dejov veľkomoravských. On dokonale poznal tieto slávne časy. Krčméry mu venuje celé strany, plné obdivu, bedlivého rozboru a vzácneho porozumenia. Kým Hollý volil si predovšetkým bojovnú a víťaziacu postavu Svätoplukovu, štúrovci viac si všímali sklonu Y. Moravy. Vystúpenie Slovákov r. 1848 je presýtené reminiscenciami na ríšu veľkomoravskú. Pridávanie mien staroslovanských, takzv. krstenie devínske, patrí tiež medzi spomienky na tieto časy. Pieseň „Bratislava, Bratislava", niektoré básne Hurbanove, Záhorského, Žellove, Hroboňove, upomínajú na dávne časy slávy. Rečníci pri otváraní Matice slov. (1863) pripomínali tisícročie príchodu sv. Cyrila a Metoda a teda myšlienky zaletely opäť do týchto dávnych časov. V histórii o V. Morave mnoho písal Fr. Sasinek a autor myslí, že budúcnosť dá mu v mnohom za pravdu. Po ňom Sv. Hurban Vajanský, Jozef Škultéty a i. V novom štáte Hviezdoslav napísal „Ľútosť Svätopluka", Jégé román „Svätopluk" a Ivan Stodola drámu toho istého názvu, narážajúc v nej na pomery súčasné. Krčméry končí slovami Jaroslava \ Ička, že historická pieseň o V. Morave čaká ešte na svojho spevca.
Univ. prof. v Ljubliane, dr. Fr. Ra-movš podáva niekoľko poznámok k slovenským a juhoslovanským stykom. O rozsahu záDadoslovnnskiVh
a juhoslovanských jazykov uvádza dve teórie: 1. západná slovančina siahala za Dunaj do Panónie, ba až po Drávu; túto mienku zastával u nás najmä dr. L. Niederle a 2. jazyk juhoslovanský siahal až do Panónie; horlivým zastancom tejto mienky bol S. Czambel, a ona, hoci pravda v inej forme, žije ešte i dnes.
Ak skúmame vplyv juhoslovanského jazyka na slovenčinu, za ..juhosla-vizmus" treba pokladať zjav. ktorý ešte v dobe ^*"'->adného súsedstva o-bidvoch jazykov príznačný bol pre jazyk juhoslovanský a nachádzame ho i v slovenčine, čiže musí ísť o zjavy, ktoré vyvinuly sa aspoň do X. storočia. Podľa autora len tri zjavy sú takejto povahy: 1. koncovka v inštr. sing. fem.-ou, 2. skupina la—, 3. a dl. O nich uvažuje v ostatných odstavcoch článku.
O cirkevnej slovančine, jej význame pre Slovanov, zvlášť Čechov a Slovákov, píše univ. prof. dr. M. Weingart. Lit. jazyk, utvorený sv. Cyrilom a Metodom, ktorý bol určený napred pre Veľkú Moravu a potom pre arcidiecézu panónsko-mo-ravskú, rozšíril sa po vyhnaní Metodových žiakov (r. 885) k Srbom, Chorvátom, Bulharom a odtiaľ do Ruska. Takto stal sa jazyk slovanskej liturgie jazykom cirkvi a literatúry až do utvorenia vlastných spisovných jazykov týchto národov. Slovesné útvo-ry od IX. do XVIII. stor. volajú sa písomníctvom cirkevnoslovanským. Obsahuje ono veľké množstvô kníh prózy, filozofie, lit. náboženskej, diela zemepisné a dejepisné, legendy, rozprávky, atď. Opísať deje tohoto jazyka presahuje sily jednotlivcove. Dejiny spis. jazyka cirkevnoslovanského prvý podal Jozef Dobrovský. Dejiny cirkevnej slovančiny rozdeliť možno na tri doby: 1. od r. 861 do XI. storočia: 2. od počiatku XII. stor. do XVII. storočia; 5. odvtedy pod ne-. Najzaujímavejšia a najcennejšia je doba prvá, ktorú nazývame staroslovienskou. Weingart ostro stavia sa proti pomenovaniu ..starobulharský." Z vlastnej doby cyrilometodejskej nemáme zachovaného nijakého originálu. Skupinu česko-slovenskú v cirkevnoslovanskom jazyku rozoberali hlavne Jagič, Vondrák, Pastrnek. Sobo-levskij a autor, ktorí súdi, že zo zachovaných pamiatok cirkevnoslovanského jazyka ani jednu nemožno lokalizovať na Slovensko.
Doc. dr. V. Vážný rozoberá ľudovú reč Ponitria. Rozdeľuje ju na dve oblasti: Horné Ponitrie a Stredné Po-nitrie. Horné má stredisko v Prievidzi. Dolné v Nitre. V nasledujúcich odstavcoch vymedzuje hranicu Ponitria a určuje jeho charakteristické známky. Vážný pokladá ď. ť. ň (ďe-fi, ďeďina. koňe. veďeťe) za znak, ktorý oddeľuje Ponitrie od nárečia západoslovenského. Sú. pravda, spoločné znaky aj iné. Horné Ponitrie, zvlášť okolie Prievidze, má typické známky nárečia stredoslovenského (rásť. lakeť ap.), ďalej dvojhláskv ia, ie. uo (žiaľ, viem, kuoň). Tieto známky považuje pisateľ nielen za charakteristické pre tento kraj. ale i za znaky, oddeľujúce západné nárečie. Stredné Ponitrie dvojhlások nepozná. Jeho charakteristickým znakom je skoro stredoslovenský stav striednic (ovos, von, orol. raž a i.), inštr. ženou, dobrou, nom.- ak. sing. rodu stredného dobruo (dieťa). Jazykové zvláštnosti Ponitria sú: jev, no-seu, jella, palla. myllo, ňeňi som, ňe-ňi sme ap. Na konci sú ukážky ľudového rozprávania z Prievidze a zo Šarlužky-Kajsy.
Posledným príspevkom je práca redaktora Sborníka, dr. Jána Stanislava o dnešnom stave československých prvkov o staroslovienskych pamiatkach. Touto otázkou zaoberajú sa slovanskí jazykospytci niekoľko desaťročí. Česko-slovenské prvky zbadal Kopitar. Otázka bola rozvírená nájdením „Pražských zlomkov hlaholských" a „Kijevských listov." Jazykové zvláštnosti česko-slovenské majú „Kijevské listy", ktoré prvý zbadal ich vydávateľ, Sreznievskij, „Kijevskými listami" najviac sa zaoberal V. Vondrák. On kládol ich priepis do srbsko-chorvátskeho územia. Jeho mienku prijal Smetánka a Kolár: prevzal ju i J. Máchal do
„Slovanských literatúr". J. Jakubec do ..Dejín lit. české" a Wollman do ..Slovesnosti Slovanu", ktorý pri nich hovorí o moravizmoch. Weingart stojí na stanovisku Jagičovom. že ..Kijevské listy" patria k pôde a dobe moravsko-panónskej. Toto stanovisko je najpravdepodobnejšie. Takzvané „Hlaholské zlomky pražské" obsahujú viac prvkov českého jazyka. Zbadal to už P. j. Šafárik. Jagič ich vznik kládol na iízemie českomoravské, V. Oblak na Slovensko, Fr. Miklosich považoval ich za pamiatku českú. Proti moravsko-sloven-skému pôvodu postavil sa Fr. Pastrnek. Opačnú mienku od neho mal V. Oblak. Vondrákova mienka je totožná s Pastrnkovou. S ním súhlasil i Kuľbakin. Weingart sa domnieva, že boly napísané v kláštore sázavskom. Do našich dejín vnikol názor, že Zlomky sú pôvodu slovenského (J. Vlček, Bujnák i Chrobák). —- Autor stopuje česko-slovenské prvky i v o-statných staroslovienskych pamiatkach. Západoslovanské prvky v staroslovienskych pamiatkach hľadal a našiel V. Pogorielov. Jemu odpovedal b s afnuajuiz uosjodBfyj •^aDiUABjj^ mj
dr. Stanislav o tom, že české a najmä slovenské prvky hľadaly sa " J. zv. „Frizinských pamiatkach", o ktorých dlhšiu štúdiu po slovensky vydal nedávno autor sám.
V Sborníku nie sú zastúpení všetci. ktorí pôvodne príspevky chystali. Mnohí nemohli tak spraviť hlavne pre krátkosť času. (Prečo vystal zo Sborníka Pogorielovov príspevok: „Ruský letopis Nestorov a Slovensko", ktorý vyšiel v Pribinovom dvojčísle ..Kultúry", a ktorv podľa informačného článku dr. Stanislava v Eláne mal byť tu odtlačený?).* Ale hoci Sborník neobsahuje práce všetkých autorov, pôvodne spomínaných, patrí medzi diela, ktorých vedecká hodnota je iste veľmi vzácna. Čo nás naplňuje zvláštnou radosťou, je okolnosť, že siedmi z autorov sú Slováci.
Rudolf Jaroušek.

* Pozn. red. Článok prof. Pogorielova vystal zo Sborníka nie vôľou samého redaktora dr. Stanislava, ale nátlakom pražského ... (jeden riadok chýba!)