Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Ján H a r a n t a. |
| Rok : | 1945 |
| Číslo : | 5-6 |
| Názov článku : | Matka najnežnejšia. |
| Text článku : | Vznešená Kráľovná nebies nemala na zemi triumfu. Nijaká zázračná udalosť nepoznačovala jej život. Ticho, do ktorého bol tento zahalený, je nesmierne. Ako zornička predchádza deň celkom nepozorovane, tak sa vvnášalo nad smutnými vŕškami tejto zeme, zakryte a krásne, jej tajomstvo: bola zorničkou, zvestujúcou deň nášho vykúpenia. No sláva, ktorá svojimi peruťami ovieva nejedného smrteľníka za veľkosť vykonaného diela, ani sa jej len nedotkla. Žila, trpela proste, v skrývaní svojho mystéria pred všetkými a všetkým, čo by ho mohlo zovšedniť, zo- svetárčiť a zjaviť. Bola a ostala pokornou dievkou Pánovou, ktorá poslúcha, mlčí a skrýva sa. A aký úžasný rytmus bol medzi jej životom a dušou! Táto Kráľovná nebies, ktorá Jánovi na ostrove Patmos zazdala sa byť zlatou cestou v meste svetla, vedúcou k živému Slnku, a ktorú anjel nazval požehnanou medzi všetkými ženami, zohýbala hrdinsky a smelo svoje plecia pod ťarchou bremien tohto života, ktorú jej prišlo niesť. Ako je krásne vidieť ju v skromných prácach, s ktorými sa celkom delila s nami, pracujúcimi a ustávajúcimi sa ... V pote svojej tváre obrábala zem, tkala šaty pre rodinu, načierala do studne, pripravovala pokrmy pre svojho vznešeného ženícha a zázračné dieťa, ktorého opatere oddávala svoje žitie v rozdávaní najštedrejšom. Ale jej ticho je nesmierne! Chce sa tu vykríknuť a v obdive nechať rozplynúť myseľ nad hĺbkami toľkej záhady! Obdivuhodne zjasňuje sa jej obraz práve na najtemnejších miestach jej života, stáva sa známym jej život práve z tak málo známych udalostí, ktoré ho poznačovaly. Koľko hrdinstva, obľúbenia hodných ctností a dojímavých príkladov je zastreté v tomto živote pred očami ľudí! Táto skrytosť učí a vábi viac ako najveľkolepejšie skutky. My sme už akosi navyknutí oddať sa skúmaniu vecí zovnútor- ných, ktoré rozptyľujú ducha. V Márii však máme žiarivý príklad toho, že sila duše je v tom, ked sa oddávame skromne svojim povinnostiam v životnej jednoduchosti a v nehľadanom lesku. V tomto tichu rástla jej duša vo vrúcnosti a láske. Chudobu, prácu, zastretosť, zrieknutie sa, utrpenia znášala s pocitom veľkej, ale poníženej služobnice Pánovej. Tak rástla do milosti a slávy pred Bohom v ustavičnom raste zásluh z hĺbok ľudskej nepatrnosti. A práve preto rástla storočiami do lásky miliónov a miliónov pozemšťanov, ktorí neprestali nikdy veriť, že je ich matkou, a to veľmi nežnou a pritom mocnou, ktorá rozumie všetkým ich biedam. Lebo na zemi sa pevne verilo od počiatku kresťanstva, že Mária je nielen súcitnou sestrou ľudí, ktorá prežívala s nimi údel vyhnancov z raja, ale aj ich predohrou Matkou, ktorá od Kalvárie, rozhodnutím jej Syna, rozvíjala a vykonávala v nich svoju materinskú úlohu. Preto sa vinuly a vinú k nej zástupy, denne sa dovolávajúce jej ochrany a pomoci. Náš život, naša sladkosť, naša nádeja, oslovoval ju stredoveký rytier a križiak, a tak ju oslovuje podnes nejedna duša. Zaiste tie isté pocity synovskej prítulnosti k najnežneišej matke prechádzaly zo srdca do ruky takého Fra Ančelica. ked maľoval jej zvestovanie, alebo anjela, ktorý v nevýslovnom plesaní prijíma v nebi hold od ostatných anjelov za jedinečné vyznačenie, že mohol vložiť korunu na hlavu svojej Kráľovnej. Zastaňte nachvíľu pred jej obrazom, ako sa vám prihovára! Ideál ženy a ideál matky, a oba tieto ideály večné! Zem príliš potrebovala ženu najdokonalejšiu, naj spanilej šiu, najpokornejšiu, najtrpezlivejšiu, ale práve tak, ba ešte viac cítila svoje utisnutíe na Matku, ktorá by viedla najistejšie, vychovávala najmúdrejšie, učila najvznešenejšie a pomáhala naj láskavejšie. Vždy, v každom storočí povznášal k tejto Matke človek svoj zrak zo slzavého údolia sveta, v ktorom treba bojovať, zápasiť a víťaziť. Svätý Bernard, veľký jej ctiteľ, ktorému patrí z dejín celé dvanáste storočie, takto ju oslovoval: Ty, čo si zmietaný búrkami prostred úskalí tohto sveta, ak chceš vyhnúť stroskotaniu, neodvracaj svoje oči od hviezdy morskej; ak víchor pokušení sa rozputná, ak protivenstvá sa postavia pred teba ako skaly, hod pohľad na hviezdu, vzdychni k Márii. Ak vlny pýchy, ctižiadosti, utŕhania, žiarlivosti chcú ti zaplaviť dušu, pohliadni na hviezdu, pros Máriu. Ak hnev, lakota, sebaláska rozkývajú tvoju krehkú lodku, hľadaj očami Máriu. Ak hrôza tvojich pokleskov, zmätok tvojho svedomia, strach pred súdom božím začínajú ta ponárať do priepasti zúfania, pozdvihni svoje srdce k Márii. V nebezpečenstvách, v pochybnostiach, v úzkostlivostiach mysli na Máriu. Nech jej meno je v tvojom srdci a na tvojich perách. Kým ju vzývaš, nebudeš bez úfnosti. Kým na ňu myslíš, si na istej ceste; nepadneš, kým ťa drží, nemáš sa čoho báť, kým je s tebou. Ak ona priaznivé sleduje tvoju cestu, prídeš bez únavy do prístavu. — Koľko poézie vniesol do týchto slov. takých prostých, ale napodiv jasných, tento veľký stredoveký mystik. Pýtame sa, či nehovoria všetci stvárňovatelia takýchto myšlienok a citov za nás? Modlitba a poézia k Márii ako matke, plnej nežnej lásky k ľudom, nikdy nevyschý- nala na perách zemských pútnikov. Počujme, ako sa k nej prihovorá istá duša, ktorá je celkom z nášho storočia a z nášho zmietaného veku: Matička moja, ktorá v nebi bývaš, dovoľ mi podoprief svoju hlavu o tvoje plece a zdôveril sa ti so svojou bolesťou. Sľúbila som plnit vôľu nebeského Otca, nech by bola akákoľvek! Lei nemám silu a slzy ma oslepujú, a ja sa vzpieram. Hovorím si: Prečo je taký prísny voči mne, ked chcem mu slúžit, a prečo štastím obsypáva tie, ktoré na Neho zabúdajú? Ale ja viem, že nemôže sklamal moju dôveru. Cesta moja je najlepšia, lebo on ju pre mňa vyvolil. Hovorím si: Príď už, smrť krásna, a vyslobod ma. Ale ja viem, že takto prosil je zbabelost. Musíme mu obetoval svoj život kvapku za kvapkou. Hovorím si: Bavme sa, zo všetkého sa vysmejme. Ale ja viem, že bez Boha niet pravej radosti. Vidíš, matička moja, Mária, poznám cestu, ktorá vedie k Bohu, ale aká je drsná pre moju slabosi! Chcela by som kráčal po inej, po zlej, ale tá sa protiví mojej viere, tak neviem, čo dalej. Potrebujem ta, pomôž mi. Ty, ktorá rozumieš mojej biede, lebo si ľudská. Ty, ktorá rozumieš môjmu snu, lebo si celkom čistá a krásna. Vezmi ruku moju do svojej a ved ma, aby som každý deň mohla povedal a splnil: B u d vôľa Tvoja! — Po týchto slovách musí sa prežiť v hĺbke srdca obsah oných oslovení: náš život, naša sladkosť, naša nádeja, ktoré zázračne oslobodzujú, uspokojujú a obšťastňujú, lebo sa nesú k Matke, ktorej rozkošou je pomáhať synom a dcéram ľudským. |