Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Léonce de Grandmaison, SJ. , prel. Dr. Beňuška |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 8 |
| Názov článku : | Asketické úsilie |
| Text článku : | Asketické úsilie. Léonce de Grandmaison. Ako každý iný život tak i život náboženský udržuje a obohacuje sa rozumným pestovaním, cvičením; toto sa označuje výrazom askéza. Všetko, čo človeka činí odolným, pevným, silným, čo ho stvárňuje pre dajaký určený cieľ — ako vojaka, bežca, atléta, mudrca alebo svätca — všetko toto je askézou. Náboženská askéza bude teda súhrn vhodných prostriedkov vycvičiť a pritiahnuť ľudského tvora, aby sa stal milým svojmu Bohu a aby sa s ním spojil. Dejiny dokazujú, že človek vo všeobecnosti bol si vedomý tejto potreby cvičiť sa, aby viedol stále čulý a vzrastajúci osobný náboženský život. Pôda dejín náboženstiev je zatarasená zrúcaninami improvizovaných teórií, preludov, čiastočných a záujmových náhľadov; no i z tohto vyčnievajú určité záväzné skutočnosti, ktoré voľky-nevoľky treba mať na zreteli. Medzi týmito skutočnosťami je aj to, že v každom pozitívnom náboženstve nájde sa vedomá askéza. Bola helenská askéza (ba i viaceré, ak hľadíme na smer pytagorejcov a náboženstvá s mysteriami); jestvuje askéza mohamedánska, budhistická, hinduská, veľmi složité a výstredné askézy u národov „necivilizovaných", ba aj askéza agnostická. Hľadá sa ešte náboženstvo bez askézy. Netreba ani zdôrazňovať, že všetky tieto metódy nemajú ten istý výsledok a to isté bohatstvo. Zo všetkých kresťanská askéza, o ktorej tu bude reč, je neporovnateľne najúplnejšia, najviacej vypracovaná, najpestrejšia. Má svojich učiteľov, svoje príručky, schválené skúsenosťou storočí, má svoje dejiny, svoje spôsoby, ktoré sama utvorila alebo stvárnila podľa svojho. Aby sme poznali jej vyššiu hodnotu, stačí porovnať ju s obdobnými inými ustanovizňami. Aj takí autori, čo najviac dôverujú spôsobom hinduským, ako napr. W. Lutoslawski, priznávajú do očú bijúcu duchovnú výšku kresťanskej askézy.1 Utvorila svätcov z tých, čo ju heroicky uvádzali do života; prístupná je všetkým ľudom dobrej vôle a činí z nich „čestných ľudí", o ktorých Pascal hovorí, že „nik nie je šťastlivej ší, rozumnejší, ctnostnejší, milší, ako ozajstný kresťan".2 Prostriedky duševného života môžu sa rozdeliť na dva druhy, sú najprv také, ktorých cieľ je skôr obmedziť, mŕtvením napraviť „starého človeka". Iné majú zase kladný cieľ a to utvárať vnútorného, „nového človeka". Tieto metafory, ktoré sú už zaužívané od čias svätého Pavla, nás upozorňujú na to, čo je vlastne základom asketického úsilia; majú tiež tú výhodu, že pod ich výrazným názvom možno zaradiť aj také rozličné veci, ako sú skutky najvnútornejších ctností a zriekanie aj trýzneníe telesné. Článok viery o prvom páde nám vyjadruje túto koncepciu, ktorú predcitovali a prakticky pripúšťali nábožní ľudia všetkých čias. Aj tí, čo nemali svetlo zjavenia, cítili akosi, že v terajšom ľudstve je čosi, čo robí prekážky duchovnému vzletu, a že preto je potrebné bojovať. Verili tiež, že je v nás viac menej vyvinutý zárodok života vyššieho, lepšieho, v určitom smysle božieho. Slovom človek cítil, že keď sa má spojiť s Bohom, keď sa mu má stať príjemný, keď ho má účinne prosiť, verne mu slúžiť, keď ho má čisto milovať — a toto je celé náboženstvo —: súc telom, hmotou musí sa zduchovniť, — súc hriešnikom, vinníkom, kajúcnikom, musí sa očistiť; súc hrubý, nevedomý, prostý, dieťa — ale predsa žijúce, povolané, schopné spojenia s Bohom — musí sa vychovávať, stvárňovať. zveľaďovať a má byt ako by znovu stvorený. Tejto poslednej potrebe zodpovedá cvičenie sa v ctnostiach; predchádzajúcim potrebám zase askéza ozaj umŕtvujúca, pokánie. Oba spôsoby však vychádzajú zo skutočnosti, ktorú sme práve uviedli, a oba používajú pre rozličné prípady ten istý spôsob, spočívajúci v ťažkých cvičeniach, ktoré si ukladá vôľa ako namáhavé a prísne. Cvičenia tieto, i keď pripadajú ako obmedzovanie, v konečnej výslednici ich cieľom je duchovný rozkvet, vyšší a lepší život.3 Píšuc tu o kladnom pokroku v duchovnom živote a najmä o tom, ako nadobudnúť ctnosti, nie je naším zámerom zmieňovať sa o pôvode týchto ctnosti, či sú vliate alebo získané, ani o tých nadprirodzených popudoch, čo ich zväčšujú, lež iba o osobnej, dobrovoľnej spolupráci s dielom milosti v nás. Túto účasť ľudskej vôle v práci nášho posvätenia nemôžeme zapierať; tuná iba o nej sa rozpisujeme. Nezabúdajme však, že táto účasť v nijakom smysle slova nie je prvá. Kresťanská pravda neprotiví sa v nijakom inom bode tak rozhodne učeniu stoickému, budhistickému alebo novobudhistickému, podľa ktorého spása by bola iba v nás a každý človek sám si je činiteľom svojho osudu. Boh sa nesnižuje k takým vysokým dušiam! My kresťania zakladáme si na jeho dobrote, nie na spravodlivosti. Najmä nespoliehame sa na svoju spravodlivosť a na svoje úsilie. Keby sme to teoreticky zapierali, znamenalo by čo vylúčiť sa z náboženstva. Ľahko sa však na to zabúda v praksi a v rezolúciách i v životných plánoch vyznáva sa „pelagianizmus", ktorý zavrhuje naša viera. Táto dôvera, že dostačujú vlastné skutky, je jeden z najmenších, najmenej zbadaných spôsobov ľudskej pýchy; ním sa najskôr naruší podstatný poriadok, ktorým rozumný tvor viaže sa ku svojmu nanajvýš láskavému Stvoriteľovi. V takomto prípade modlitba je povrchná, roztržitá, bez toho prízvuku, čo ju činí plodnou. Prirodzené sily sa nebezpečne vyvyšujú; hovorí sa o nich, ako o jedinej, skutočnej pomoci, ktorá zaváži: Ô srdce, nespoliehaj sa na nikoho v boji, do ktorého (a uvrhuje túžba! Nečakaj, že fa dakto oslobodí: Bojuješ kdesi, kde ta nik nemôže nasledovať. Si vždy samo, porazené alebo víťaz.4 Tento príkaz stoicizmu je celkom v protiklade s kresťanským náhľadom: „A ja vám povedám: Pýtajte si, a dá sa vám, hľadajte, a nájdete, klopte, a otvorí sa vám... A keď kto z vás pýta si od otca chleba, či mu dá kameň? Alebo rybu, či miesto ryby dá mu hada? Alebo keď bude si pýtať vajce, či mu podá štúra? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dobré dary dávať svojim deťom, čím viacej Otec váš nebeský dá dobrého ducha tým, ktorí ho prosia."5 Nuž treba ešte prosiť Otca a na neho sa spoliehať. Dôležité je toto pripomenúť predtým, ako budeme chváliť, pravda, podľa zásluhy, cvičenie ľudskej vôle, ktorej pomáha a ktorú povzbudzuje milosť. No vôľa má moc jej odporovať; milosť božia však vôľu nijako neoslobodzuje od úsilia, od boja, od toho, aby premohla odpor, aby s námahou ovládala svoje túžby. Tieto cvičenia sú rozličného duchu, kladné alebo záporné, zdĺhavé alebo náhle, trpné alebo útočné. Najobratnejší súčasní psychologovia pousilovali sa teoreticky usporiadať tie črty, ktoré sú obyčajne porostrusované alebo iba naznačené ako životné skúsenosti u duchovných autorov. Od Palladie a Cassiana, ktorí sosbierali učenia ..Otcov púšte", od svätého Gregora a svätého Bernarda, svätého Bonaventuru a pôvodcu Nasledovania, svätého Ignáca z Loyoly a svätého Františka Salezského až po našich súčasníkov Msgr. K. Gaya a pátra F.-H. Fabera je málo čo i najjemnejších postrehov, ešte menej rozličných praktických pokynov a rád, ktoré by boly uníkly kresťanským askétom. Vo veľmi vychválenej, ináč však jasnej a prehľadnej knihe o Výchove vôle Július Payot sosbieral a zlaicizoval značný počet týchto poučiek a podoprel ich miestami mravnými smernicami starých autorov. Viliam James, ktorý podľa môjho náhľadu v tomto prevýšil ostatných súčasných psychologov, rád uznáva, čo vďačí duchovným pôvodcom. Mohly by sa učiniť — a vec by nebola bez záujmu — poznámky k jeho najkrajším stranám tak, že by sa vybraly texty z našich katolíckych autorov. Nech nečakajú odo mňa, že tuná podrobne opíšem plán asketického zápasu, známy ináč všetkým v jeho základných črtách a v hlavných stupňoch: očistenie, pozdvihnutie a (kde askéza je iba podmienkou) pretvorenie. Preložil Dr. Beňuška. 1Wincenty Lutoslawski, Volonté et liberté. 2Pensées, č. 541. 3Tato črta konečného optimizmu: umŕtvovaním k čulejšiemu a k vyššiemu životu zasadne rozlišuje kresťanskú askézu od budhistickej, ktorá v pôvodnej podobe cieli iba k akémusi „vyslobodeniu",chce odstrániť každú túžbu a pravdepodobne každé vedomie. A v tejto práci, čisto zápornej, budhista spolieha sa iba na seba, čo je druhy základný rozdiel medzi nim a kresťanom. 4Sully-Prudhomme, les Solitudes. 5Luk. 11, 9 – 11. |