Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Léonce de Grandmaison, SJ. , prel. Dr. Beňuška |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 5 |
| Názov článku : | Skutky bohopocty |
| Text článku : | Skutky bohopocty. Léonce de Grandmaison, SJ. Po predchádzajúcich úvahách možno sa už lepšie rozhliadnuť po krásnom poli skutkov pobožnosti. Zhruba rozdeľujeme ich na dva druhy: skutky bohopocty a skutky telesného a duševného milosrdenstva. K prvým nás povzbudzuje láska k Bohu a vzťahujú sa teda na prvý príkaz; druhé zasa predpisuje láska k bližnému a vzťahujú sa na druhý príkaz, ktorý však je .,podobný prvému". Stredovek venoval veľkú pozornosť skutkom milosrdenstva; aj monumentánne umenie krásne odzrkadľuje túto snahu. Tieto prúdy budem mať na pamäti v ďalších statiach. Nateraz však načim sa obmedziť na tie skutky kresťanskej pobožnosti, ktoré vzťahujú sa na osobu Ježiša Krista, ktoré konáme podľa jeho príkladu, z jeho popudu. On bude tiež našou odmenou za ne. Stotožňujeme sa takto s najčistejšou tradíciou, keď soskupujeme skutky pobožnosti okolo skutočného alebo mystického tela Pánovho. Úcta, ktorú vzdávame Bohu, prechádza vždy a celá cez Ježiša Krista, jediného a nevyhnutného prostredníka, i keď nemá za cieľ výlučne osobu Syna, ale „najsvätejšiu a najvznešenejšiu Trojicu". Nik neprichádza k Otcovi iba skrze neho. Pre ľudstvo, ktoré sa modlí, Ježíš sa stal stredisko a prvý predmet úcty, čím bol odmenený za dobrovoľné uponíženie svojho vtelenia. Okolo jeho tela, skutočne prítomného na oltári, okolo obety a mystickej imolácie tohto tela utvorily sa obrady, vyvinuly sa liturgie, postavily sa budovy a vyzdobily sa chrámy. Takto možno vzťahovať na telo Pánovo nielen tie oficiá a skutky, čo majú za predmet priamo Corpus Christi a z neho odvodzujú svoje meno, ale všetky skutky katolíckej pobožnosti, nakoľko splňujú prvé prikázanie. Rozloha týchto skutkov je nesmierna a rozličný je spôsob, akým kto sa na nich zúčastňuje. Možno ich vykonávať, ale aj podnecovať, umožňovať ich a pomáhať ich previesť. Sú stále alebo prechodné zriadenia, cieľom ktorých je zaviesť, sláviť a okrášliť obrady kultu: bratstvá, spoločnosti, tretie rady; sú nariadenia, sdruženia, osobné alebo peňažné pomoci, ktoré majú za cieľ usporiadať slávnosti, procesie, sprievody a púte; iní zase robia základiny, dávajú štedré dary, obetujú zo svojho času, zo svojej práce a zo svojho majetku; napokon iní pomáhajú pri obradoch alebo majú na starosti správu, opateru a úschovu náboženského vlastníctva a predmetov. I keď nepočítame liturgické úkony, ktoré predpokladajú cirkevné splnomocnenie a volanie božie, aj tak ešte ostáva nesmierne pole, na ktorom ľudská činnosť môže mať tú česť účinne slúžiť svojmu Pánovi a svojmu Bohu. Zvlášť treba pripomenúť umenie, ktoré má za cieľ pozdvihnúť kult, dáva mu rámec, nástroje, reč a hlas. Ktoréže je krajšie dielo pobožností ako liturgický spev, toto opus Dei, ako ho definuje regula svätého Beňadika? Cvičiť sa v ňom, druhých v ňom cvičiť, riadiť ich a sprevádzať ich na nástrojoch znamená skutočne venovať sa službe božej. Ako teda nechváliť krásne podujatia, ktoré smerujú k tomuto cieľu, rozličné sbory a spevácke sdruženia, od organizácie Malých spevákov dreveného kríža1 až po ich oblastných súperov? Aj výtvarné umenie poskytuje toľko spôsobov, ako účinne uctievať Boha. Vari stačí pripomenúť Biblie z kameňa a sledovať na okamih v našich katedrálach jedného z najúčinnejších a naj výrečnejšich exegétov týchto Biblií: Zabudnime aspoň za hodinku na svoj nepokoj, na svoje sústavy. Poďme k nej. Zďaleka, so svojimi bočnými loďami, výškami a vežami vidí sa nám ako mohutný oceánsky parník, ktorý sa vydáva na dlhú cestu. Celé mesto môže sa bez obavy nalodiť na jeho mohutné paluby. Priblížme sa. V predsieni stretneme najprv Ježiša Krista, ako ho stretáva každý človek, ktorý prichádza na svet. Je kľúčom životnej záhady. Okolo neho je napísaná odpoveď na všetky naše otázky . . . Vkročme do katedrály. Vznešenosť veľkých svislých línií účinkuje najprv na našu dušu. Nemožno vstúpiť do veľkej lode v Amiens bez toho, že by sa človek necítil očistený. Chrám svojou vlastnou krásou účinkuje sta sviatosť. I tam nachádzame obraz sveta. Katedrála, tak ako rovina, ako les, má svoje ovzdušie, svoju vôňu, svoje svetlo, svoj tmavý svit, svoje tiene. Jej veľká ružica, za ktorou zapadá slnko, javí sa vo večerných hodinách ako by slnko samo, ktoré zaniká za okrajom čudesného lesa. Je to však svet prepodobnený, v ktorom svetlo je žiarivejšie ako svetlo skutočné, v ktorom tiene sú tajomnejšie. Už sa cítime v lone nebeského Jeruzalema, v budúcom bydlisku. Chutnáme jeho hlboký pokoj. Hluk života sa láme o múry svätyne a zaznieva ako ďaleký hrmot. Hľa, nezničiteľný koráb, ktorý vetry nepremôžu. Nijaké miesto na svete nenaplnilo ľudí pocitom väčšej bezpečnosti."2 A neverme príliš ľahko, príliš zbabelo, že obri trinásteho storočia si odniesli tajomstvo. Ich krásny úspech nevyčerpal pramene kresťanského umenia. Veď v minulom storočí iba jedno mesto Francúzska nám dalo týchto umelcov, ktorí ozdobovali steny našich chrámov: Hipolyta Flandrina, Viktora Orsela, Petra Puvis de Chavannes a Pavla Borela, ešte málo známeho, ale ozaj zaslúžilého. Medzi všetkými umelcami a majstrami, ktorí pracujú v službe kultu ako maliari, sochári, sklári, zlatníci, dekoratéri, liturgickí tlačiari, výrobcovia voskovíc, vyšívači a výrobcovia paramentov, zaiste prvé miesto zaujíma ten, ktorého kedysi nazývali „majstrom diela" — staviteľ. Jeho úloha je najdôležitejšia, najťažšia a najsložitejšia; javí sa to najmä v našom veku, ak posudzujeme podľa pomerne malého počtu pekných nových kostolov. Po mnohom habkaní, po nešťastných pokusoch vrátiť sa k starým slohom zdá sa, že predsa nastane určitá renesancia, vďaka jednak istejšiemu a voľnejšiemu umeleckému vkusu, jednak svedomitejšej poslušnosti umelca spravovať sa náboženskými potrebami veriacich. Medzi novými farskými kostolmi Paríža možno vari vyzdvihnúť, bez predsudku o druhých, pekný chrám svätého Ruženca, vystavený Petrom Sardouom celkom na predmestí. Z vnútra je to model jednoduchostí, plný urodzenosti, dobrého zadelenia a skutočného určenia pre službu kultu. A staviteľ mal veru veľmi nevhodný pozemok; cena bola taká, že iní ju často prekročia pri nepohodlných, bezvýrazných stavbách.3 Keď zdôrazňujeme estetickú stránku určitých diel pobožnosti, nezabúdajme, že pre osobné náboženstvo má význam úmysel, a nie úspech. Láska, ba láska božia neokrašľuje vždy v očiach ľudí všetko, čoho sa dotýka, a nedostatky nástroja obyčajne nie sú nahradené zázrakom. I veľmi škaredé veci môžu byť ovocím dlhej a pracovitej starostlivosti; i biedne čipky môžu mať pred Bohom väčšiu cenu ako najskvelejšie „bodky" Francúzska alebo Flámska. Zvlášť treba vyzdvihnúť všeobecnú oddanosť pre diela bohopocty, ktorú vnukne horlivým dušiam Duch svätý. Je známe, aké miesto zaujímala v obrátení a v prvých rokoch nového života svätého Františka Assiského túžba znovu vybudovať starý rozrúcaný kostol svätého Damiána. Chýrna je odpoveď svätcova o „pote Bohu predanom" na posmešky jeho brata, ktorý sa pohoršoval, keď ho videl lopotiť sa sta nosiča ťažkých bremien. Všetci súperi Poverella mali podľa svojho spôsobu a svojich prostriedkov vo veľkej láske krásu domu božieho; všetci mali túžbu zametať kostol; všetci boli presvedčení, že nič nie je priveľa krásne pre ozdobu chrámu. Vari nie je od veci pripomenúť toto i proti tým námietkam, ktorí sa vynášajú proti tomu, aby sa prejavovala štedrosť, keď ide o pozdvihnutie bohopocty. „Radšej — hovoria podaktorí — chrám duchovný ako hmotný. Radšej duše ako kamene! Budujme radšej nebeské Mesto, Quae celsa de viventibus Saxis ad astra tolleris .. .4 Budujme teda školy, podporujme tlačové podniky, diela lásky a apoštolátu. Obetujme čas, peniaze na sociálne ciele, jasle, kresťanské sdruženia, v prospech chorých, v záujme ľudových misií." Zaiste je v tom správny a tradičný náhľad, veď v časoch najväčšej biedy, hladu alebo epidémie aj svätci razili peniaze z posvätných nádob. Tým skôr v čase krajnej duchovnej biedy načim dať prednosť spáse a ochrane duší pred veľkolepým kultom. „Najlepší spôsob okrášliť naše kostoly je, naplniť ich", hovoril nám nedávno P. Rutten. Nezabúdajme však, že aj na tejto ceste možno ďaleko zájsť. Vari nebudú ďaleko od farizeizmu mnohí z tých, čo sa pohoršujú nad darmi, venovanými pre výstavbu kostolov, pre povznesenie liturgického spevu, kresťanského umenia, nad štedrosťou, vyvolanou „horlivosťou pre krásu", ktorú Písmo sv. chváli u patriarchov. Nezabúdajme, že ak viacerí z apoštolov5 z podnetu Judášovho6 pohoršovali sa nad tým, že voňavky boly rozliate na nohy Pánove, Ježiš veľmi chválil toto mrhanie. Podobne počujeme občas haniť pobožnosť, ktorú prejavujú podaktorí, že rodinnými šperkami ozdobujú posvätné nádoby alebo do svadobného rúcha dávajú si našívať nákladné ozdoby. Zaiste tieto pamiatky by sa mohly speňažiť a ich cena by sa mohla venovať pre ciele, čo sú akosi bližšie apoštolské. Nie je však isté, či táto výlučná horlivosť je ozaj dobre mienená, či v danom prípade duch viery nie je zahalený skúpym utilitarizmom. Tieto tendencie, ktoré tuná kladú proti sebe, nie sú neslučiteľné, ba práve naopak v tom, čo najlepšie v sebe obsahujú, dajú sa pekne sjednotiť a sdružiť. Sú aj také dary venované pre kostoly, ktoré nie sú celkom bez záujmovosti; určité okenné tabule zvečňujú v modliacom postoji ľudí, ktorých zriedka vidieť v kostole. Vari z každej doby mohli by sme uviesť zaujímavé príklady! Keď však horlivosť za slávu božiu je správne usmernená, obyčajne podnecuje i štedrosť pre diela duchovného apoštolátu i vášeň pre okrasu, ba veľkoleposť kultu. Ozajstná pobožnosť kráča s dvoma otvorenými rukami: jedno robí, druhé neomešká. Okrášliť liturgické obrady, vystaviť pre ne rozsiahlu lod, veľkolepú ozdobu, venovať im vycibrené hlasy, cibóriá a monštrancie umelecky okrášlené, obohatené nábožnosťou — to všetko je tiež apoštolát. Preložil Dr. B e ň u š k a. 1 Myslí sa tu na svetoznámu organizáciu chlapcov - speváčkov Petits chanteeurs a la craix de bois, ktorí svojho času účinkovali aj na Slovensku. 2Emile Male: L art religieue en France au treizieme siecle, str. 441, 442. 3Pozri pekné dielo Mórica Brillanta ,, Art chnétien au XX. siecle“, kapitoly venovaná novým parižskym kostolom. 4,, … čo zo živého kameňa až hore k hviezdam týčiš sa..." Z hymny sviatku posvätenia chrámu. 5Marek 14. 4. 6Ján 12, 4, 6. |