Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Léonce de Grandmaison, SJ. , prel. Dr. Beňuška |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 4 |
| Názov článku : | Viera a skutky |
| Text článku : | Viera a skutky. Leonce de Grandmaison, SJ. Iná otázka, nie azda ťažšia a zmietajúcejšia, ale oveľa slávnejšia, týka sa porovnania hodnoty skutkov pobožnosti a pohnútok viery, ktoré ich diktujú. Viera a skutky. Nech nik nečaká, že tu preberiem dejiny tejto otázky, ktorá tvorí stredobod protestantských dišpút. Nakoľko viem, už nikto z triezvych exegétov neháji výklad textov svätého Pavla, na ktorých Luther založil svoje učenie o ospravedlnení vierou samou. „Človek ospravodlivie skrze vieru bez skutkov zákona... Človek neospravodlivie zo skutkov zákonných, ale len skrze vieru v Ježiša Krista."1 Zrejme Apoštol tuná hovorí o tej prvej spravodlivostí, o tom základnom ospravedlnení, ktoré uvádza človeka na cestu spásy. Kladie do protikladu milosrdnú a milostivú črtu povolania božieho s pyšnou, legalistickou tendenciou, spoliehajúcou sa na seba, „Farizej, ktorý túži dosiahnuť vysoký stupeň spravodlivosti, si na ňu nárokuje sťa na vrátenie dlžoby. Veriaci zase nemá požiadavky; je utiahnutý, vyznáva svoju nehodnosť a nemohúcosť. Stojí pred Bohom ako žobrák pred svojím dobrodincom. Vzdáva chválu Bohu a odmieta ju pre seba."2 Apoštol Jakub nedal sa pomýliť a vo svojom Liste podujal sa pripomenúť správny smysel tým, čo nechápali hlboké a jadrné texty svätého Pavla. Ak aj skutky (najmä „zákonné" diela, plnenie zákona Mojžišovho) nedávajú prísne právo na ospravedlnenie ešte neobsiahnuté, predsa majú svoju hodnotu, ba sú nevyhnutne potrebné pre tých, čo sú už ospravedlnení. Ak teda neveriaci má sa spoliehať na vieru a nie na svoje osobné úsilie, aby dostal dar (ktorý by ináč prestával byť darom) nadprirodzeného života,3 veriaci zase má uviesť do súzvuku svoje správanie so svojou vierou a previesť skutky ctnosti, ktoré predpisuje táto viera. Iba slovné zmotaniny alebo povrchní exegéti mohli by znevážiť skutky pobožnosti za chrbtom autority svätého Pavla. Už ťažšie zdá sa byť vyrovnať sa s istou nepriazňou, ktorá údajne zahrňuje tieto skutky a to pod vplyvom určitého výroku Ježiša Krista. Ide, ako to ľahko uhádneme, o výklad slov, vzťahujúcich sa na postoj Marty a Márie: „Marta, Marta, starostlivá si a trudíš sa pre mnohé veci, ale jedno je potrebné. Mária najlepšiu čiastku si vyvolila, ktorá jej nebude odňatá.4 Tradičný výklad vidí v týchto slovách Kristových chválu rozjímavého života, prednosť, ktorá sa dáva kontemplácii pred činnosťou, i keď sa človek venuje dielam pobožnosti. Zastavme sa pri tomto výklade. Kedže ide o dva základné smery, ktoré vyžadujú mať v Cirkvi stále svojich stúpencov, dalo sa očakávať, že budú rozličné náhľady o ich hodnote. Ved povahy, potreby, povolania sú rozdielne; je prirodzené, že každý obhajuje svojho svätého, povedzme „svoju svätú", Máriu alebo Martu. Dokiaľ majú účasť na výmene názorov ľudia pravoverní, robia vždy ústupky aj druhému smeru. Toto však neuspokojuje protivníka, hlasne sa dožaduje náležitej čiastky! Omyly amerikanizmu nastolily znovu túto otázku. Pravdu hovoriac pri čítaní životopisov svätých tento problém sa znova a znova vynára. Wiliam James vo svojom slávnom diele o Rôznostiach náboženskej skúsenosti pohoršuje sa. že u mnohých kresťanských hrdinov činnosť sa obetuje alebo aspoň podriaďuje rozjímaniu. Má iba súcit pre takého Alojza z Gonzagy, Margitu, Máriu 5 Kanonik Léon Joly nešiel síce tak ďaleko , ale asi v tom čase nastolil znova túto otázku pri osobe svätej Terézie Ježiškovej, a to práve pod nadpisom Marta a Mária.6 Svoju priazeň voči Marte naširoko odôvodňuje, vtipne síce, ale nie bez trpkosti. Aj keď sa budem zdať „gotickým", obmedzením na zásady, ktorými svätý Tomáš rozriešil tento prípad.7 Ak odhliadneme od určitých podrobností, ktoré doložil svätý František Salezský, táto otázka od čias svätého Tomáša vari varne nepokročila, ba ju len zamotali a nesprávne nastolili. Náš terajší úmysel je iba to hľadať, či treba ponechať dielam pobožnosti ich areolu a v akej miere, alebo naopak, či netreba vykázať rozjímanie, modlitbou v samote a bez záujimavosti z tejto lepšej čiastky, ktorá vraj je nepriateľkou ..dobrej“. Svätý Tomáš začína tým, ze ustaľuje prvenstvo rozjímavého života. Toto tradičné tvrdenie podopiera ôsmimi dôvodmi Aristotelovými"(značne pokresťančenými; v tomto prípade prichodí opakovať: exhibet Aristotelem Christo militantem!) a slávnou výpoveďou, ktorú Kristus povedal Marte. Anjelský učiteľ zakľučuje týmto pekným výkladom, ktorý prevzal od svätého Augustína: „Marta, tvoja čiastka nie je zlá, ale Máriína je lepšia. Prečo lepšia? Počuvaj: „Nebude jej odňatá. Tebe sa odníme táto ťarcha (časných starostí) večná je však slasť pravdy (rozjímavej) Túto všeobecnú tézu treba opatriť vysvetlivkami ktoré neobmedzia jej nosnosť, ale vzťahujú princíp na životné skutočnosti. Kontemplácia je lepšiša, to platí. Avšak činnosť má prakticky prevahu, keď sa javí ako dobre nevyhnutná. Jej staršia sestra tým nič nestráca, lebo i vtedy ju má predchádzať, podnecovať a oživovať. Činnosť teda nenahrádza kontempláciu, ale sa k nej iba pridáva. Nech sa už raz prestanú dávať do protikladu tieto dva podstatné prejavy náboženského života. Podľa potreby a podľa okolnosti každej venuje sa viacmenej času. Ale i v hodinách (obyčajne tieto sú najčastejšie), keď činnosť používa ľudské sily, rozjímanie predsa zachováva svoju nadvládu. Je to ako s kormidelníkom, ktorý drží kľuku; nezaujíma veľké miesto na lodí, a predsa celý tento úľ a jeho bzučavé vírenie poslúcha príkazy tohto človeka s belasou čiapkou. Toto vyššie stanovisko dovoľuje, aby sa ako vedľajšia brala otázka zadelenia času medzi modlitbou a činnosť. Každý stav vyžaduje svoje, každé povolanie má svoje potreby. Ved aj tí, čo podľa svojho povolania venujú sa rozjímaniu, môžu venovať takú značnú čiastku svojho života tejto sladkej povinnosti len preto, že ich v mnohých nevyhnutných potrebách doplňujú a pomáhajú im tí, čo sú „činní". Svätý Ján Zlatoústy pripomína to veľmi dôrazne pustovníkom štvrtého storočia. Právne, títo si vytvolili najlepšiu čiastku. V skutočnosti najlepšia čiastka pre každého človeka je tá, ktorú mu určila Prozreteľnosť. A iba málo je tých, ktorých Boh povolal k životu, v ktorom rozjímanie zaujíma najväčšiu čiastku času. Napokon kontemplatívni vo vlastnom slova smysle majú hľadať v ctnostnej činnosti potrebné poučenie. Je to pre nich aj ochrana, aby neupadli do preludov, čo sa môže veľmi ľahko stať. Kardinál Cajetan na okraj textu svätého Tomáša činí tieto uvážené, ale i maliciózne poznámky: „Nech si tí, čo poučujú mnohých o duchovných cestách, starostlivo poznamenajú a nech sa aj usilujú od tých, ktorých poučujú á vedú, dosiahnuť najprv cvičenia činného života. Až potom nech im radia kráčať k vrcholom kontemplácie. Načim veru najprv skrotiť náruživosti a utíšiť ich návykom tichosti, trpezlivosti, štedrosti, poníženosti atd., a potom až dať sa na cestu rozjímania. Bez tohto mnohí ľudia, ktorí v duchovnom živote robia skoky a nie kroky, sú prázdni, bez ctnosti, netrpezliví, srdití, pyšní, keď sa ich len dotknete na citlivom mieste, bárs už venovali značnú čiastku svojho života kontemplácii. Výsledok je, že takíto ľudia sa necvičili ani v živote činnom, ani v živote rozjímavom, ani nespojilí oboje, ale stavali na piesku. Kiež dajú nebesá, aby táto chyba nebola častá "8 Preložil Dr. Beňuška. 1Rim. 3, 28. Gal. 2, 16. 2F. Prat: La Théologia de saint Paul. I. 3Nechcem tvrdiť, že tieto skutky ospravedlnením nie sú nijako neužitočné, ale oceniť túto osožnosť viedla by nás mimo terajšej našej študie. 4Luk. 10, 41 – 42. 5Nechcem ospravedlňovať W. Jamesa, ale treba priznať, že mohol byť čiastočne obeťou neobratných hagiografov, Ale ako psycholog má vedieť čítať texty. 6Revue du clergé francais 1901, str. 101 – 183. 7Suma teol. II. - II, ot. 182 8Comment in Summam theol. II—II, 182, 1. |