Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Cyrill a Method |
| Autor : | Štěfan Rúčky |
| Rok : | 1857 |
| Číslo : | 20 |
| Názov článku : | Čerwení pútnici, čili: Križáci. |
| Text článku : | Čerwení pútnici, čili: Križáci. Cirkewná powěsť (nowella) z wěku XIII. Od Štěfana Rúčky, kaplána neslušského. (Pokračowanie.) V. Keď sluniečko na nebi stáwa, celá príroda sä träsie; jakási welebná wážnosť wstúpi na twár země, jakýsi tajomný cit sadne na srdce člowěka; lebo žiwot premôhol w tmawej noci twár smrti, a každé stworenie ide w ústrety s nowou silou dňu, ktorý preňho hotuje mnoho zlého, mnoho dobrého. Pěkné je to srdce člowěka za času wychádzania slunka — za rána tak dobre a ľahko je člowěkowi na duši, že ani newie: prečo? objal by w tichom zápale celý rod ľudský, celé stworenie! A predca, keď člowěk hlubšie pohľadne do wúkolia, môže widieť, že sä tu i tam nájdu ľudia, ktorí tak s wychádzajúcim, jako ai so zachádzajúcim slunkom nedostáwajú úľawy srdca, nebýwajú občerstwení tajemným pôsobením noci, a to wšecko preto, že duša trpí a sama sebě pomáhať newie, newládze. — Takéto noci radšej rozbierajú rany srdca, jako by ich liečiť maly. Switanie je eště bolnějšie, jaťo mrkanie; lebo od mrkania mnoho bolestných preletělo pocítění cez srdce, a každé nechalo žihadlo brčať swoje w městě jednom, ktoré je najútlejšie pre člowěka. Znám já noci také! — Wyšlo to pěkné, krásne sluniečko nad kaštieľom panským, a oswietilo celé okolie — pohliadlo sä do tých oblokow paláca jako do zrkadla, a našlo w nich dwě osoby w oddělených dwoch izbách; — pohrúžené w modlitbách. — Nepohnuto kľačia ony pred krížom Spasiteľa; od wečera do rána oka nezažmurujú, cez celú noc na odpočinok si nemyslia, — zdá sä, že sä nádherný kaštiel preměnil w swäté miesto, to modlitebnicu, — zdá sä, že Swětoľub a jeho matka Rozamunda, títo dwa predtým swětáci, ktorí byli najskrz na smrť a wěčnosť zabudli, — wčuľ pokanie činia; wčuľ ku krížu sä Spasiteľowmu utíkajú, aby sä z něho naučili pohrdať swětom a jeho márnosťami — a aby z kríža tohoto počuť môhli tie potěšitedlné slowá Krista: „Dúfaj, synu! dúfaj, dcéro! odpušťajú sä ti hriechy twoje“ (Mat. 9, — Luk. 7,). Pozrite to nadšenie dwoch týchto osôb w objatí kríža swätého! Lež nie je to Swětoľub, nie jeho matka Rozamunda. Sú to kresťania w otroctwě u kresťanow, — poddaní to Swětoľuba: je wám to staručký Stanislaw Kristomil, rychtár, a jeho milá dcéra Rozália! — prenasledowaní, sužení od Swětoľuba — občerstwenie hľadajú pri kríži od Krista, — wšak Ježiš, zraděný od učedlníka swojeho, od druhého zaprený, od wšeckých opustěný, potupený, bičowaný od tých, ktorým neprestáwal dobré činiť, usmrtěný od národa, ktorého spasiť hľadal, — wšak tento Ježiš wolá: „Poďte ku mně wšeci, ktorí obťažení ste, a já wás občerstwím“ (Mat. 11.), oni sä modlia za nepriateľow, ktorí newědia, čo činia. Jako sä takto Rozália modlí, otworia sä dwere a z nich Swětoľub, pěkně wyobliekaný, tak jakoby pred samého kráľa išel, wkročil dnu, a oslowil Rozáliu: „Dobré ráno, jako si spala?“ — Rozálii, w pobožnosti pohruženej, zdalo sä, že sä jej sníwa, pokýwala len hlawou a mlčala. — Swětoľub, aby ju prebudil z rozjímania swätého a pobúril w modlitbě, pokračowal ďalej: „No, ale si nemusela dobre spať, Rozálio, tak jako já, lebo si zawčasu, tak jako já, hore wstala!“ „Nemýľte mä, nebúrte mä w samotě tejto, kde mi je tak dobre; tu sä už do chutí môžem nashowárať s Bohom, a staw srdca mojeho preskúmať.“ Odsekla Rozália. „Prawda, že ti je tu dobre na Roberta myslieť; tu máš dosť času, aby sä ti o Robertowi sníwalo, a wo snách týchto máš dosť času pýtať sä sama sebä: či ťa ai on tak, jako ti jeho, miluje wěrně? či len naozaj on twojim bube budúcim manželom?“ — powědal dôrazně a s hněwom Swětoľub. „Pre Boha wás prosím, nepokúšajte mä w modlitbě,“ — sopäla ruky, a wystrela ich proti Swětoľubowi Rozália. „Já som neprišel k tebě, abych ťa pokúšal, ale abych ti oznámil prawdu, že nadarmo myslíš za Robertom, — tohoto už neuwídiš wiac. On zutěkal s celou swojou rodinou do cudzej krajiny, na Morawu, aby trestu ujšel, jako zloděj a kradoš; lebo jeho celý rod s twojím rodom okrádzal obecnú kassu.“ „Bože! a môj otec čo robi?“ — naľakaná wykríkla Rozália. „Nuž, čo robí otec twôj? — pokračowal ďalej figliarsky Swětoľub — otec twôj, keď sä do chuti naokrádzal, naodieral obec — wěru pěkného capa som sprawil zohradníkom! — pěkný to swätúšek rychtarowal! Občania sä pobúrilí proti otcowi twojemu, a prw nežli by sä byl nazdal, lapili ho w noci a sem do areštu ho priwiedli: — tu teda zamknutý jako w žalári sedí otec twôj do ďalšieho wyšetrowania.“ Rozália zamyslela sä po týchto slowách pána zemského, — bez pochyby prišly jej na um oné pokúšky, pre ktoré sä jej otec zdráhal na sebä prijať pretažký úräd rychtársky, — počala wěriť slowám Swětoľubowým, a preto wzdýchala len, a w očiach jej perlily sä slzy wynútěné z dolného jej srdca, ona plakala! Swětoľub použil toto okamženie, těšiac ju, wolal: „Neplač, dušo moja! wšecko sä to naprawí; otca twojeho prepustím na slobodu a ai Roberta ti priwediem do náručia twojeho; len ai ty nezapowrhuj mňa, — priwoľ ku mně — k láske mojej!“ „Odstúpte odo mňa, wy pekelný satanášu; wčuľ už badám, že otca mojeho newinného trápite, a mňa tiež o poctiwosť priprawiť w tomto pekelnom hniezdě sä namáhate!“ skríkla zarazená plameňom rozohniweného Swětoľuba Rozália, a objímala kríž swätý medzi wzdýchaním: „Bože! buď milostiwý mně hriešnej w čase pokušenia tohoto,“ a žehnala sä sw. krížom. (Sw. Antoň, opát, byw tázan: jakú zbraň proti diabolskému pokušeniu uznal zo skušeností a najbezpečnějšiu? odpowědal: „Známenie kríža a žiwá wiera w Ježiša sú newydobytným múrom proti wšeckým diabolským útokom.“). Mocnej teda zbraně tejto chytila sä i naša Rozália! „Či naozaj nechceš otca twojeho zo žalára wyslobodiť? Otca miluješ, a predca sä mně spieraš, odporuješ! Či newieš: že ty i otec twôj ste oba wčuľ w mojej moci?“ — rozpálený zahrměl Swětoľub, držaw w objatí swojom Rozáliu. „Zabite mä radšej — já k haněbnému skutku nikdá nepriwolím. Ani otec môj wrúcně odo mňa milowaný toho nechce, ani žiadať nemôže, láska dětinská tak ďaleko nesähá,“ odpowěděla w tuhom boji postawená Rozália — a modlila sä. — Swětoľub wyšel po márnom namáhaní won na čerstwé powětrie si trochu wyfúknuť. Wšak diabol pasujúci sä s anjelom potrebowal oddýchnutia! — Keď k sebě prišel, sadnul si ku písaciemu stolíku a napísal swojemu kowáčowi, Robertowmu to otcowi, Robomilowí list asi tohoto obsähu: „Obžalowaný si od pobúrených sedliakow, že so Stanislawom Kristomilom w porozumění stojíš — že obidwa spolu okrádzate obecnú kassu, a abyste sä w krádeží wašej newyjawili, že děti waše stawom manželským spojiť zamýšľate. — Kdo obecné mozole nezná šanowať: jakože by ten môhol pánowi swojemu dobre gazdowať? Já kradoša, lotra netrpím; ten není hoden služby mojej. Odwčuľka nie si wiac mojim kowáčom — wypakuj sä poriad z dědiny won, a iď do Morawy — radím ti; lebo ai ty do areštu padneš, jako padol Stanislaw s dcérou swojou, ktorých pobúrení sedliaci swiazaných priwiedli semká do ďalšieho wyšetrowania atď.“ Jaký dojem pôsobil list tento na celý dom kowáčow, len ten uhádne, kdo dobré meno utratil newinně. — Medzí plačom príprawy robili k odchodu títo od wšeckých — jako sä nazdáwali — potupení — len od Boha nie. Wiera im len púšťala balzam útěchy do rozžalostěných a rozkrwácaných srdc. Wiera je to najwätšie dobré na swětě; bez něj w podobných a nesnadných okolnosťach ai najsilnější obor by zúfal! — Nepustili sä wšak títo osočení na cestu prw, nežli jú s rodinou Stanislawowou rozžehnali. Táto poslednia asnáď náwštěwa najwätšmi na srdci ležala Robertowi; lebo on chcel požehnanie matky Rozalinej dostať na rozlučnú, — chcel on po jej matke odkaz zaslať do žalára k něj, aby ho ona i w krutom osudě swojom, taj jako ai on ju — w pamiatke swätej mala a nosila. — Bolestné bylo to žehnanie, úsedawo plakali wšeci — s Bohom dáwajúc, a šťastie na cestu präjúc Peter a jeho matka Maria dobrým súsedom swojim. Robert nemôhol ani slowa preriecť zo sewrených prs swojich, len silné tisknutie rúk priateľských bylo tlumočníkom jeho citow! Wšeci plakali a sä wyprowádzali — a jakoby ai neplakali? wěď len diabol sä směje a žartuje z druhého nešťastia, a predca sä i w dědině našli, ktorí sä byli pri odchodě tejto pobožnej rodinky z jej nešťastia těšili a radowali, — a to byli tí záwistníci, ktorí nemohúc sä do úrädow doškrábať, bárs ai welikú známosť mali w sbieraní, w ozbíjaní obce — rychtárstwo Stanislawowi — a s týmto uzawrené tuhšie priateľstwo kowáča teda Rodomilowi záwiděli — a medzi inšími byl ai Swätoľub, ktorý sä z odchodu kowáča radowal, lebo sä nazbáwal: že na wěky rozdwojil, rozlúčil Rozáliu s Robertom. Či tedy diw, že osočowania, klebetowania, utrhowania, ušklebowania po dědině nebylo konca pri odchodě Rodomila, kowáča. „Tu ti ho máš, — už je po jeho pýche! wěď ti už tej chudobě ani koňa podkowať nechcel!“ howorí Juro. — „To jako to, ale pozriže na tie koně, jako kočiš tieto chuďatká morduje — dobre ten náš pán powědá, že obec okrádzal; pozri jak ťažko tie koně mozole naše wlečú,“ powědal Ondriš, sluha panský, od pána nawedený, aby wšecko zlé wymyslel a roztrúbil po dědině, aby tieto dwě pobožné rodinky pred swětom zoškliwil a z takých hriechow obwinil, jakých sä ony nikdá nebyli dopustily. — „Kúpte mi aspon za to, čo ste mä kedy ošklbal, holbu pálenky a nebudem sä na wás hněwať,“ ušklebowal sä proti Robertowi Jano, a dodal: „Keď sä oba opijeme, aspon jeben na bruhého zabudneme, — ai ty skoršie zapomenieš na twoju Rozáliu!“ — (wěru w tom mal Jano prawdu, lebo páleným prepitá hlawa, nepamätá na Boha, na věčnosť a na wšecko, čo je milé, na rodínu; zabúdza na utiskowanie, na wšecko utlačowanie swoje predošlé. Utlačený sedliak ai w stredowěku w biedach swojich žial swôj zatopiť sä usilowal w trunku). — Rodomil so swojími od haňby newěděl kade kráčať. — Tak hľa, to býwa na swětě, keď jedna duša ti präje, druhá a tretia ťa nenáwídí. Lež tichý ustúpi zlostnikom a radšej snáša kriwdu trpězliwo. Tak ai rodina táto tichá ustúpila utrhačným jazykom, a bez wšeckého hněwu na nepriateľow swojich kráčala do Morawy. Rozumie sä, že Swětoľub len — a nie iný — wymyslel a do žiwota uwiedol tento nebom zatracený, k zahladěniu čistej, jaku mala k Robertowi, lásky, a k wýplněniu swojej nečistej a besnej wôle směrujúci — nešlechetný nowý plán, — wymyslel ho on — a nikdo iný — sám a sám. — On to byl, ktorý rozkázal sluhom swojim Stanislawa a jeho dcéru Rozáliu w noci lapiť a so zawiazanýma očima do kaštiela swojeho, do otroctwa priwiesť. On to byl, ktorý ai kowáča swojeho do Morawy zahnal; lebo si pomyslel, že čo dobrota jeho, drahé sľúby atď. wykonať nemôhly, to násilnosť ku koncu priwiesť musí, — umienil si a probowal to uskutočniť — jako sme widěli. — Hľa, nečistá láska Swětoľuba pomálu do nenáwistí sbiehla; on započína ubližowať na dobrom meně tým, pred ktorými sä tak stawäl, že ich miluje; on sä hněwá na poctiwosť Rozálie; jej otca prenasleduje a trápi, ktorému do rychtárstwa dopomôhol sám, — ba naposledy preto: že zmarené sú náděje jeho, preto: že už ai matka jeho Rozamunda w tom mu prekážky robí, Swětoľub sä hněwá sám na sebä, kriky robí po domě, wadí sä ai s matkou wysokomyseľnou, až konečně jed na ten stupeň zlosti wystúpil, že w sebě matku wlastnú prebodnul a či otrowil, dosť na tom, lekárom očí potom drahou masťou zaslepil, a na druhý deň už sä chýr rozniesol: že Rozamundu šľak porazil, čemu swět snadno uměriť môhol dľa toho: „Jaký žiwot, taká smrť!“ — „Len dobrý strom dobré nesie owocie — a strom zlého wychowáwania otrawu ľuďom prináša, robí.“ — Nešťastná Rozamunda zkúsila to na sebě samej. Ona zo syna swojeho wychowala wraha wlastného žiwota. Po smrti matky swojej Swětoľub chcel už naozaj Rozáliu wziať za swoju manželku; wšemožně ju on k tomu nahowáral, lež ona hľadawší w budúcom swojom manželowi čnosť a nič iné, wrahowi priam nijako nechcela podať ruku swoju, — a preto od wčuľka oheň mladosti w očiach Swětoľubowých hasne, čerwenosť na twári jeho bledne, umiera, predošlá weselosť w kaštiele umlkla. Smutný je, biedny je ten náš Swětoľub; weď wražda matky swojej zrazila jaro žiwota jeho, tak jako zimný wietor kwietok razí dolu; duch jeho nemá pokoja; on bez Rozálie nemá žiwota, jako člowěk bez náděje! — Darmo to, Swětoľub toľkých hriechow je winným a účastným až hrúza, a hryzenie swědomia nedá sä wěru w rozkošach swěta toho, w nádherných jedlách a nápojoch zatopiť, ani do krásneho paláca zamknúť. Ai w najwätšom hriešníkowi kedy tedy ozwe sä hlas swědomia ten: „Běda, čo si porobil? čo robíš?“ Ozwal sä tento i w srdci nešlechetného Swětoľuba. — W izbě swojej chodí zamyslený nad smutným stawom swojim, a naraz bědáka, wzdýcha a wolá takto: „Ah jak krásny je swět tento, jak welebná je zem táto, a já jak oškliwý, hnusný som na něj: ohawná potwora zo mňa! Wšecko, čo je žiwé, těší sä z prírody krásnej, — radostně w pokoji pracuje w něj a modli sä, aby sladké owocie požíwalo z něj; len já sám horké z pekla požíwam rozkoše, diablu slúžim, anjelow w nebi zarmucujem; duch pokoja wiaže tuná wšeckých ľudí, — ah! jak šťastní sú, že sú wšeci spriatelení dowjedna! celý swět je jedna rodina, a tejto otcom je jeden Boh w nebesiach! já wšak sám jedinký Otcom mojim ho menowať nesmiem, nemôžem; moja newinnosť kamže si sä mi poděla? Moja zlosť čo si wykonala? čo si mi priniesla? — Já som z milosti božej wypadol; lebo do rädu čistých, sprawedliwých mužow wiac nepatrím! Ach rmúť sä so mnou celá zem! Pre nepráwostí moje weliké ztratil som nebe, spasenie moje; nie som už wiac dieťaťom Božím, nie dědičom kráľowstwa nebeského!“ — Jako takto horekuje Swětoľub, hodil očima na stôl, na ktorom ležal jeden list, wzal ho do ruky a čítal; — po prečítaní tohoto listu naradowaný wyskočil (lebo to byl list ten, w ktorom ho byli páni bratia wywoláwali s jeho poddanými do boja proti Turkom do swätej Země, a ktorý on byl odmrštil predtým, lebo bojowal s Rozáliou) — a wykrikol: „Buď Bohu chwála, mám eště čas k prawému pokaniu! Pápež uděľuje plnomocné odpustky wšeckým čerweným pútníkom čili križákom. Dobre teda, pôjdem já i s mojími poddanými putowať do Palástíny, do swätej Země!“ A tu sä pozastawil; lebo mu padla Rozália na um, a pýta sä sám sebä: „S touto čo urobím?“ — a dáwa si odpowěď sám: „Rozáliu a jej otca nechám w žalári; týchto opatrowať bude stráž, pokým sä z pútu swätého domow nenawrátim, asnáď sä potom obmäkčí jej srdce a ku mně sä nakloní?“ — Newěru pěkné činí Swětoľub pokanie! Biedny hriešníku! plnomocné odpustky udělowaly sä pútnikom križáckym, a až po dnes sä uděľujú len tým, ktorí podľa wšeckých päť čiastok pokania pokračujú a wšeckým odpustkowým wýminkam zadosť učinia: — s nepriateľmi sä směria, cudzé statky nawráťa, wynahradia, a za powýšenie cirkwe atď. wrúcné sä pomodlia. — Swětoľub ale myslí: že w samých len bojoch týchto swätých wybojuje si swiatosť žiwota, a zo swätej Země prinesie sebou ai odpuštěnie hriechow swojich. A preto s najwätšou ochotnosťou sbieral z poddaných swojich wojsko, ktore napotom w Pressporku k ostatnej armádě priwtělené do swätej Země odtiahnuť malo. (Dokončenie nasleduje.) |