Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Cyrill a Method |
| Autor : | Štěfan Rúčky |
| Rok : | 1857 |
| Číslo : | 19 |
| Názov článku : | Čerwení pútnici, čili: Krížáci. |
| Text článku : | Čerwení pútnici, čili: Krížáci. Církewná powěsť (nowella) z wěku XIII. Od Štěfana Rúčky, kaplána neslušského. (Pokračowanie.) III. Swětoľub sedí w krásno malowanej izbě swojej na drahej lenoške sám a sám. W hlawě sä mu musia wšelijaké myšlienky rojiť, lebo nepokojně sä sem tam obziera, jakoby koho hľadal a jeho welké čierne oko horí světlom takým prenikawým, jakoby sä celá náružiwosť člowěka na ňom wyobraziť chcela. Ai twár jeho je rozplameněná. Opretý o stôl dúma — čiernym myšlienkam zaujať srdce dopúšťa. On ai teraz myslí na Rozáliu, myslí: jakoby ju k sebě nakloniť a prilákať môhol? Ale jako to priwedie ku koncu, jakože to wywedie? — Jako takto premyšľa, po chwílí sä dwere otworia, a z nich wystúpi mladý asi 24-ročný šuhaj; byl to sluha Swětoľubow Ondriš, ktorý pánowi swojemu doručil od pánom okolitých zemanow písaný naňho list, w ktorom ho títo páni bratia wywoláwajú, aby ai on nahowáral swojich poddaných, a wojsko sbieral udatné, ktoré by napotom w Bretislawě shromažděné a spojené s celou ostatňou armádou proti Turkom do swätej Země, do Palästiny, tiahlo, a sä wyrojilo. — Swäté miesta, kde Spasiteľ swěta žil a umrel, wybojowať, a z rúk tureckých, ktoré šľahaly ukrutně kresťanow tamějších, wytrhnúť — swätá táto myšlienka nie ináč nežli Francúzsko, Německo, Anglicko i celé zaujímala Uhorsko naše. Len Swětoľub sä inším zaobiera? — : „Preč s týmito pletkami, s hrdosťou, wykriknal on a, odhodíw po prečítaní list jemu od sluhy podaný, dodal: „inší boj započnem já dnes“ — usmial sä a wykrutil si čierne fúsy (bajúsy). — — Ondriš si newšímal poslednie slowá pánome — čakal len na rozkaz pána swojeho pri dwerách. — „Iď, Ondriš, priwedieš mi stareho Stanislawa Kristomila, musím mu prečítať dekrét kapitálsky“ — rozkázal Swetoľub — a plnilo sä. O chwíľu wkročí Kristomil do paloty směle, jako muž čistého swědomia, a bez wšeckého obáwania pokorně sä pýta — po obyčajnom „pochwálen buď Ježiš Kristus!“ — čoby pán poručil? „No, Stanislawe! já wám porúčam celú obec do opatrnosti wašej; wy ste pilným gazdom; w dobrom poriadku wediete celý dom wáš, to sä mi ľúbi: a preto myslím, že budete wědieť opatrowať a dobre rídiť ai celú obec. Od wčulka wy ste rychtárom, — tuná máte dekrét wašeho wyznačenia — wymenowania na hodnosť rychtársku!“ — prehoworil Swětoľub, obrátěný k starému Stanislawowi Kristomilowi. „Ráčte pane odpustiť — odwětil Stanislaw — a ráčte ohľad brať na moju slabosť a starobu, dôwěrně sä wyznáwam, uctiwě prosím, já nie som súci úrädowať.“ „Jakože byste nebyl súci? wšak máte trochu bystrejší rozum od iných občanow; máte gazdowstwo dosť značné, — to wám wážnosť u ľudí, potrebnú to rychtárowi, wyzýwka a za kasu obecnú zaručí. — No a potom ai panštinu wám odpustím, tak teda syn wáš dosť obrobí role — a wy budete mať dosť času k rychtarowaniu! čože chcete wiac?“ — Tak prehowáral Swetoľub Kristomila (zdá sä, že keď on ideu božstwa wyčerpal a zničil až k nihilismu, obrátil sä k materialismu, a w tomto jedině hľadá útočiště k prewedeniu zlostných záměrow swojich, — keď on sám žiadnej statočnosti nemá — ani aby ju mal rychtár w obci — nežiada, nechce. Běda wšak obci, w ktorej neswědomitý rychtár úräduje!). — Prečože sä Kristomil ochúňa prijať na sebä rychtárstwo? Wšak to není priam najhoršie remeslo. Nejeden z něho sbohatnul! — A predca Stanislaw, tento otworenej, skromnej a uprimnej powahy starček, rečie k pánowi: „Ďakujem wám, pane! za túto milosť — lež bojím sä.“ — „No, koho? tuším wěru čerta alebo pekla, ktorého není?“ — „Priam toho sä bojím.... obáwam sä, že prí tejto wašej teda ľudskej milostí ztratím milosť božskú, ztratím nebe a peklo zaslúžim; — wěď to len pri úrädě wšelijako býwa, wšelijaké sä trasujú pokúšky a príležitosti k hriechu. — Už sä trafí člowěkowi opiť, kriwdu druhému urobiť, už ho ai oklamať, okabátiť, no ai sbierať ľud sä trafí — už wás každý skoro deň jakýsi kriwý čert (nech sä wo snách nepletie) s měštekom okolo krkow otočí, a wlezie wám sám do rúk, čoby člowěk ani nechcel — a wiete, člowěk je slabý, bojím sä, abych si swědomie fígľami nepokalil, neobťažil — a preto budem radšie poslúchač, jako úrädowať, lebo snadnějšie je posluchať, jako najmě prewrátěnému swětu rozkazowať.“ „Tu ho máš bosoráka! Ty to už len Stanislawe znáte, Boha za nohy lapať! Čože nemáte na to rozumu, abyst wyhowěl občanom, a wšetkým odolal nebezpečenstwán? — K tomu ai já wám často poradím, len prijdite o radu.“ „Odpustite, pane! wěru sedliak naozaj nemá toľko rozumu, čo pán — potrebuje pomoc a radu od iných múdrejších — ale pri tom wšeckom sedliak dôweruje wiac w Bohu, a k tomu sä on utíka w nesnadných okolnosťach — Boha som sa nikdy nespustil a Boh mä neopustil; ale len sä bojím, žebych sä ho pri úräde spustil, a preto nechcem, abych Boha rozhněwal, a aby sä ai ľudia, ktorým bych podľa sprawedliwostí wyhowieť nemôhol — na mňe hněwali, a potom po službě tejto brkali, — já si len w pokojnej domácnosti žiadam pobožně strawiť dni moje poslednie.“ — „No a to predca sä stať musí. Wy musíte byť rychtárom!“ napálený slowami starca Swětoľub ľud zhrměl, až sä wšecko triaslo, mrštil obrwami a dupol nohou o dlážku. — „Poručeno Bohu! nech sä stane wôľa jeho — z uctiwosti naproti sl. panstwu a z poslušnosti prijímam tento ťažký úräd na sebá,“ — powědal starčé, poklonil sä a odišel. Tak powědať môhol len nábožný, swědomitý Stanislaw, ktorého čisté srdce s malým spokojné nikdy netúžilo o hodnosťach a po bohatstwě. Lež koľkože na swětě podobných Sanislawow? Koľko je rychtárow, ktorým Boh a blaho celej obci na mysli a na srdci leží, tak jako Stanislawowi tieto dwě wěci ležaly pred očima pri prijimaní rädu swojeho priweľmi ťažkého? Odpowědnosť weliká čakáwa nesprawedliwých rychtárow, ktorí z tohože remesla čiasty kupujú — bohatnú. Preto pozor!! — Dluho premýšlal doma Stanislaw a po pričinách pátral swojeho na úräd rychtársky powýšenia; — čim som sä pánowi mojemu zaslúžil? prečo mi ai panštinu odpustil? Pýtal sä sám sebä a radil sä ai so starenkou; lež neišlo to jakosi do hlawy — nemôhli nijako uhádnuť príčinu změny této; — byla to i pre jejich súsedow ťažká hádanka. Nuž jakožeby ai nie? — weď Swětoľub w rúchu owčom Stanislawowi sä predstawil z počiatku! — — — No ale poručeno Bohu! náš Kristomií už rychtaruje, záwidia mu šťastia toho nie jedni, ktorí predtým w úrädě tomto len chabrať, obec ozbíjať byli nawykli. — Darmo to na swětě šťastie má tiež swojich záwistníkow, Ktorí wšak skôr neskôr záwisťou swojou dopomôžu si k pádu; keď šťastie a záwisť k sebě sä majú, jako oheň a dym ako oheň wzniká — dym ho udúša, čím ale jasnějšie plápolá — tým ďalej dym ustupuje, až sä konečně w oblak ztratí. Ej nezáwiďteže wy nesprawedliwí těmnobile seběckí! — těšte sä, že wám jasné swětlá stawäjú na swietník úrädow občanských! — ktoré rozháňajú dymiwšej nesprawedliwosti. Ej powědzže nám Stanislawe, ty swĚtlo wzorné rychtárow, dokedy udržiš sä w úrädě tomto? — prawdu uwidíme. — — — IV. Bylo leto, horúce w poli nastaly práce, milý spěw rozliehal sä, wšade po poľách, a tento wywábil wšecko, čo bylo žiwé, won z izby otupnej, i zemského pána za príjemného rána wywolal na prechádzku. Ľahunkým krokom z nohy na nohu stúpal Swětoľub po zelených lučináchd, za ľúbežným spěwom weselých, bár ai utisknutých podddaných swojich, — a nemálo sä zaradowal, keď zbadal, že ai krásna Rozália dnes nezôstala doma, ale i ona šklbká si stráwu pre lichwu, a wesele si neďaleko wyspěwuje. Zakrádzal sä jej potichu, sadnul na pažiť — načuwal milú melodiu, a keď obnôtila — wolal Swětoľub na ňu: „Ej, milá Rozálio! s nadšením poslúcham už dluho krásnu pieseň twoju, ktorú si pri wýchodě slunka tak milo nôtiš, — anjeli w nebi sotwá od tebä pěknějšie spiewajú!“ Na slowá tieto pána swojeho neznala čo odpowědať Rozália. Ona mlčala, trhala len tráwu ďalej, a tým ukryla rozpaky swoje. „Či nechceš wěriť, krásna Rozalko! slowám mojím? wěr mi, srdečně howorím, že twoja pieseň milšie mi zněla w ušiach mojich, nežli trúby anjelské; milšia mi byla, jako mi je spasenie.“ — (W tom mal prawdu Swětoľub.) „Prosím wás, urodzený pane! neposmiewajte sä z krásy a zo spěwu mojeho! Jakou mä Boh stworil a jakým mä hlasom obdaril, taká som a tým spiewam, jeho česť a chwálu welebím!“ — zarumeniac sä prerekla Rozália a šklbala tráwu ďalej. „Či len naozaj nechceš uznať krásu twoju, preto že ju sama newidíš? či si sä eště ani raz do zrkadla nepodíwala? aspon wěr očiam mojim, keď srdcu newěríš, — oči mä moje neklamú, já ťa widím, že sfi pěkná, a ty asnáď ani newieš, že ťa já oddáwna pre krásu twoju ľubím?“ — pokračowal ohniwý Swětoľub. „Já som wám není rowná, abyste mä ľúbiť môhli, já som dcéra len jednoho sedliaka, — a wy pán,“ — odpowědala pokorná Rozália. „No priam preto, že som já pánom, môžem ťa šťastliwou učiniť; wieš, že som slobodný: môžem ťa teba za ženu wziať, — či pristaneš na to?“ „Chudobná diewčina není pre wás, wy si hľadajte paňú sebě rownú,“ odpowědala Rozália a začerwěnila sä. „Ale já rychtárowu dcéru chcem mať za ženu, a priam preto, krásna Rozálio! ai otca twojeho za rychtára som wywolil, abys ty len mojou byla a nie iná — ženou. Srdce moje wrele ťa miluje.“ — W tom ju objal a rozplamenil sä Swětoľub. „Dajte mi pokoj, — nahněwaná wykrikla Rozália — já ženou wašou nikdy nebudem!“ a obratno sä wytrhla z náručia Swětoľuba. Dluho eště Swětoľub rozpráwal Rozálii o swojej ku něj horúcej láske, — predstawowal, jakoby jej dobre bylo s ním — pokúšal ju ai dukátami, a do najwätších zmätkow ju priwádzal. — A wšak Rozália — nemajúc žiadneho pochopu o blúzniwstwě románow — smiala sä zo Swětoľuba, a blázniwé slowá jeho ozýwaly sä w jej duší, jako ohlas swodnej, krásno spiewajúcej Syrény - a blištiace-sä zlato neuchwátilo ju w podlosť márnomyseľných — ľahkých žien, a nezhltlo jej poctiwosť. Ona sä uwarowala pred falošným prorokom, ktorý ku něj prichádzal w rúchu owčom, wnutri ale byl wlkom pažrawým, hltawým: uwarowala sä pred Swětoľubom, zlodějom to a lotrom owiec Kristowých. „Zloděj neprichádza, len aby kradol, mordowal a hubil“ (Ján 10,): tak ai požrawý wlk — Swětoľub robi. O wlku bájka bájí: že sä raz obliekol do kože owčej, a w takomto rúchu predstawil sä tichej owečke, ktorej on dluhšie už byl sídla kládol sä — nenaplašila, a od něho neutěkla, — a priblížiw sä, prehoworil k něj podlízawo: „ó biedne stworenie! keďbys ty wěděla, jako ťa ľúbim, wěrila bys mi, dôwěru bys skladala wo mně, a nebála bys sä mňa. — Prečo sä trápiš pod bičom, kocarom pastýrskym? prečo strwáwaš w úzkej maštali zatworená, slobody zbawená? — Ó, keďbys pochopila sladkosť slobody, ktorú my w hustých horách požíwame; keďbys wěděla o dobrej paši tej, ktorá sä tam w nich nachádza, a o mojej o tebä prewelikej starosti, s jakou ťa na tejto paši tučno wychowať, opatriť žiadam: wtedy bys istotně nechala tak twojeho pastýra wlastného — a nasledowala bys mňa do hustých tmawých hôr k požíwaniu sladkej slobody, lepšieho žiwota atď.“ — Lichotnými týmito slowami wkrádzal sä a pratal sä wlk do srdca newinnej owce a druhým razom jej už ai čerstwé zelinky byl z hôr priniesol, a tým samým wykonal to, že owca neopatrná pomálu odďaľowaľa sä od ostatnieho stáda, až konečně zútěkala s wlkom do hôr; lež sotwá prišíi oba na hranice týchto lesow, wlk roztrhal owcu, a ona nešťastná zkusila, že wlk neprišel, len aby ju ukradol a zabil. — Takto jednak ai Swětoľub, a takúto trúchlohru prewádzajú až po dnes s neopatrnými a newinnými dušami wšeci falošní proroci, wšeci zloději newinnosti. Kupujú oni dukátami stydliwosť, a aby draho neplatili poctiwosť — sľubujú jej wěrnosť a wrelu lásku! — a wšak či môže byť wěrným ten, kde sä Bohu spronewěril? kdo pri krstě swätom sľubil Bohu čistotu a rušil ju? či môže milowať a dobre priať ten, kdo druhého o česť, o dobré meno, o milosť Božiu priwiesť, zbawiť, a tým do otroctwa diabla uwrhnúť zlostně zamýšľa? — horší sú títo kupci stydliwosti od zbojníkow, podľa sw. Izidora (orat. 35, tom. 1.); lebo zloděj dušu od těla rozľúčí, — swoditeľ ale s tělom spolu ai dušu utráca, zabíja. Preto mládenci a panny pozor! Pozrite na poctiwú Rozáliu. Ona, jakožto owca Kristowa, načúwa len a nasleduje hlas pastýra wlastného, ktorý o sebě powědal: „Já som dobrý Pastýr!“ — a cudzého nenasleduje — odporuje, a utěká od Swětoľuba — a chowä sä pri ňom, pri jeho prewrátěných rečach a úmysloch, tak jako wojsko k nepriateľskej zemi — hotowé wždy k boju alebo k odchodu; a keď zunowala so Swětoľubom bojowať, — odišla a mrmlala: „Wšak praj o tejto wěci poshowáram sä s Bohom, a poradím sä ai s pánom farárom, s drahými rodičami a priateľmi; weď to tak treba jednať pri wolení stawu.“ — Silné odporowanie — protiwné Rozálii reči tieto neobstrašily Swětoľuba, ani neodwiedli od pokračowania a skončenia zlostných záměrow jeho; weď on si tuho wšímal Rozáliu, a nečistú lásku, bár sä mu pri něj mnohorazy zle bylo powodilo — predca nepowažowal za nešťastie časné i wěčné. On nenechal točaciu prudkosť swoju: „a predca musíš byť mojou!“ zwolal a s wečerom domow sä ubieral zahaňbený Swětoľub. — (Pokračowanie nasl.) |