Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | KráĽovná mája |
| Autor : | P. A. Hanovský |
| Rok : | 1948 |
| Číslo : | 5 |
| Názov článku : | Judášova veľkonočná spoveď |
| Text článku : | P. A. Hanovský: Judášova veľkonočná spoveď Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv. (Mat. 27. 4.) To bola celá spoveď, ktorú Judáš na Veľký piatok vykonal. Bola osobná, lebo vedel, že každý za svoju osobu je zodpovedný pred i živým Bohom, v ktorom sú tri osoby. Teda nebol spokojný so spoločnou... Pri tom jeho spoveď bola verejná! On sám bol pred všetkými kňazmi. Takto aj prví kresťania robievali, lebo si povedali: Keď som sa nehanbil, hriech spáchať, prečo by som sa sa mal hanbiť ho vyznávať. Preto pred celou „rodinou kresťanskou vyznali svoj hriech a kňaz osobne im dal pokutu, ktorú zasa vykonali tak, že prosili pred dvermi kostola všetkých za almužnu a modlitby. Tak aj dneska býva ešte v kláštoroch zvykom, že svoje chyby vyznávajú verejne pri shromaždení, čo sa vola kulpa. Teda aj Judáš išiel na spoveď. Áno, lebo vedel, že tak sa pati í. A k tomu ešte išiel ku „biskupovi’’. To boli tedy veľkňazi zidovského národa. A všetko spravil, čo bolo predpísané od Pána Boha už v Starom zákone, lebo vedel dobre, že Ježiš neprišiel zákon zrušiť, ale splniť. Dobre sa ešte pamätal, čo sa naučil v synagóge v Iškariote Ako mu bolo dnes, keď kňaz otvoril tretiu knihu Mojžišovu a čítal celú štvrtú hlavu: o hriechu kňazov a mužov. „Jestliže by zhrešil človek z ľudu zeme z nevedomosti -- avšak skoro každý hriech akosi prekvapí človeka, že ani nevie, ako k tomu prišiel — žeby učinil niečo z toho, čo je zákonom Pánovým zakázané a previnil by sa a poznal by svoj hriech, nech obetuje kozu bez vady — alebo ovcu bez vady — a kňaz nech prosí za neho a za jeho hriech, a bude mu odpustený ...(Lv.4. 27-35) Bola to skutočne drahá spoveď. Stála skoro t.S1c korún Kto by z dnešných ľudí chcel toľko obetovať? Ale Judáš ju vykonal! A obetoval na ňu celý svoj zárobok! Dokázal skutočne, že si vzal vážne svoju veľkonočnú povinnosť. Samozrejme taký človek musel mať aj veľkú ľútosť. To aj Matúš dosvedčí, ktorý dobre vedel, ako ľudia a hlavne Judáš, sa držia toho Teda „ľútosťou pohnutý” dal sa na tú cestu, ktorá skoro každému človekovi ťažko padne. Ale Judáš počul slova, ktoré už Ján a potom jeho Majster viackrát povedal: „Ak nebudete pokánie činiť, zahyniete ..Tak urobil tento ťažký krok a dúfal odpustenie od týchto, ktorý mu dali taký tvrdý chlieb zarábať. Lenže našiel tam ľudí bez srdca. Mali len to chladné slovo: „Co nám do toho.” Teraz videl, že k odpusteniu hriechov je prvá podmienka láska. Ako ju znevážil u kajúcnej Magdalény. Láska musí byť u kňaza, ktorý tak sa obetuje, že trpezlivo počuje spoveď, ale aj u kajúcneho človeka. Tak bolo i napísané: „Kto miluje Boha. odprosovať bude za hriechy.” (Sir. 3, 4.) S touto láskou už nebolo všetko v poriadku u neho. Však miloval peniaze, aby ich pre seba spotreboval. Vtedy ešte nefajčily, ale aj tak vedeli zmárniť zaslúžené peniaze, ktoré podľa vôle Božej by malý ísť do rúk chudobných. Na tých mu málo záležalo. Ale ešte menej na osobe Pána Ježiša. Ako sa hneval, keď Magdaléna už akosi vopred pre svätý hrob — ako to Ježiš prijal, „pre svoj pohreb” — toľko peňazí „vyhodila”. Ako mnohí dnes nemôžu pochopiť, prečo sa toľko peňazí obetuje pre pápeža a pre kostol, kde je až do dnes slávny hrob Pána Ježiša, teda oltár, na ktorom sa slúži smrť Pána, dokiaľ nepríde. Aj osoba P. Márie nebola mu celkom „sympatická”. Isteže ona ho napomínala, aby sa vrátil s tejto nedobrej cesty. Tak to videly aj sväté ženy, ako Katarína Emmerichová, Mária Agredská a Terezia Neumannová. Ale práve to ho rozčúlilo: čo len ona chce, nech mi dá pokoj. Súcit s Máriou vôbec nemal a jej ešte to dobro zazlieval. Tak sa stalo, čo je predpovedané v Biblii: „Lebo za zlo, čo pretrpíš od matky (výčitky a napomenutia), bude ti odmenené dobrým: ako ľad na jasnom slnci, tak pominú tvoje hriechy.” (Sir. 3, 17.) Ale toto všetko by nebolo tak zlé. Najhoršia chyba ešte len príde: Nešiel ku kňazom, ktorých Pán Ježiš pre svoju cirkev ustanovil. Zabudol alebo nevšimol si tento nešťastlivý človek, že už je členom Cirkvi Kristovej, a že je ešte jej kňazom! Avšak Judáš apoštol musel dobre vedieť, že Cirkev Kristova musí byť katolícka i apoštolská. Katolícka, to je na to určená, aby sa rozšírila po celom svete. To grécke slovo „po celom svete” — katholikos — náhodou ešte nepoznal. Ale vedel, že ako katolícka bola pravdepodobná. Už tým zvykom, že pri bohoslužbách v synagóge každý žalm zakončil najkratším chválospevom: Chválte Pána všetky národy, chválte ho všetci ľudia...” To bolo to zakončenie, ako dnes Sláva Otcu, a predpoveďou, že po celom svete bude tá cirkev, o ktorej hovoril Ježiš: Môj dom je dom modlitby... Judáš ale aj to vedel, že je apoštolská. Základy Cirkvi kládol na apoštolov. Teda aj plno moc na odpustenie hriechov majú len apoštoli a s nimi spojení kňazi. — Dotiaľ mala kľúče od kráľovstva nebeského synagóga: veľkňazi ako Annáš a Kajfáš. Ale Judáš bol prítomný, keď Pán Ježiš odovzdal túto moc Petrovi. Však počul, ako Ježiš povedal Petrovi: „Tebe dám kľúče od kráľovstva nebeského.” A Judáš, ktorý žil v dobe, ktorej tieto výrazy boly jasné, dobre vedel, čo to znamená: mať kľúče. K tomu Pán Ježiš sám to ešte rukolapne vysvetlil, keď povedal Petrovi ako svojmu zástupcovi: „Čokoľvek sviažeš na zemi, bude sviazané aj na nebi, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebi.” (Mat. 16.) Keby tieto slová len trošku chápal, musel by Petra svätou horlivosťou obdivovať: čo to za veľký človek, že má moc na zemi, ale i na nebi. Pochopiteľné by bolo, keby mu závidel také vysoké postavenie. Ale on si to vari ani nevšimol, lebo nerozmýšľal. To bola jeho veľká osobná chyba, a preto sa pomýlil s dvermi. Nešiel ta, kde bol Peter, ale kde boli tí, ktorí aj Krista Pána a neskoršie aj Petra a s ním spojenú Cirkve nenávideli. Stalo sa, že spáchal tento veľký hriech. Kam mal ísť? Už nie ku veľkňazom, ale ku Petrovi alebo k druhým apoštolom alebo priamo ku matke milosrdného Spasiteľa. A tá milostiplná isteže by mu vykonala aj odpustenie aj milosť aj pokoj s Bohom i s Cirkvou. Ale tak nevďačnosť, ktorá nič nerozmýšľa, spravila, že Judáš stratil cestu k živému Bohu. |