Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná mája |
| Autor : | J. Hudý |
| Rok : | 1940 |
| Číslo : | 1 |
| Názov článku : | V zrkadle matkinho srdca. |
| Text článku : | J. Hudý: V zrkadle matkinho srdca. (Pokračovanie.) Záchylská ho súcitne vyprevádzala pohľadom. Čosi ju pokúšalo, aby za inženierom zavolala, aby ho vrátila. Srdce jej však diktovalo ináč. Nemohla a nesmela ho vráti a povedať, že bude jeho ženou, lebo tým by padlý jej plány, roztrhly by sa dni budúceho života na dvoje. Už dlhý čas o tom rozmýšľala. Dnes sa to bolestne, ale krásne vyjasnilo. Čo na tom, že pre toto odopretie často bude sa jej vytýkať, neraz pán farár sa bude zlostiť, že sa vystavila nedostaku, neraz inženier stisne päste; a život jej pripraví mnoho skúšok. Keď pred večerom sa vrátily dietky s prechádzky, Záchylská bôľne vyprevádzala Oľgu cez záhradu na ulicu. Pri bráne nepozorovane jej položila na hrdielko zlatú retiazku s krížikom a pobozkal ju na čelo. „Tetuša, to si mi ty darovala?" — pýtalo sa dieťa siahnuc si na hrdielko. ,,Nezabudni na tetušku, drahá" — lúčila sa s ňou pri bráne. Dieťatko radostne odbehlo. Záchylská sa rozplakala. Bolo jej ľúto, že musela sa rozlúčiť s tými dvoma dušami, ktoré nemalý vlasti a matku. A lúčila sa s nimi vyčítajúc si, že ona je príčinou ich budúceho bôľu. Kdesi ďaleko v srdci a v duši tušila, že to je ostaný raz, čo vyprevádzala malú Rusku. Vedela veľmi dobre, že inženier Bielskij tu naďalej neostane. Keď večer uložila do postieľky Viktora a Cyrila, Záchylská prisadla k písaniu. Veľké biele listy modrého denníka zase sťažely, lebo sa v nich končil úsek hrdinského života ženy, matky a vdovy. A nič lepšie nemohlo zvečniť tento pamätný deň ako úprimná pieseň srdca, ktorá v tých úhľadných riadkoch zobrazí všetko, čo raz prišlo do blízkosti duše. A bolo toho veľmi veľa. V súsednej vile sa ešte svietilo, keď Záchylská zbožne zatvorila denník a sbierala sa ku modlitbe. V tej tmavej noci začaly sa rozbiehať dve cesty tak blízkych ľudí. Jedna cesta ostane nezaznačená v ľudských slovách, ani v riadkoch. Inženier pôjde svetom bez toho, aby si zapamätal minulý svoj život. Záchylská častejšie prisadne ku denníku, aby sa v ňom odzrkadlil život taký, aký bol a aký zapadol do minulosti. Budú sa tam zrkadliť bôle, ktoré jej čoskoro spôsobí Cyril, budú tam svedkovia jej myslenia, keď bieda zapletie do denného života nedostatok, keď duša sa bude zmietať v nepokojoch, ktoré sa prilepily na sľub. Matky tak často sľubujú v ťažkých, mimoriadnych okolnostiach Bohu aj také veci, ktoré nie sú v ich moci Sľubujú ich rozhodne a veľkodušne a keď ich nemôžu splniť, vtedy ich duša sa zmieta bezradne, v mukách . . 5. Minul práve mesiac od odchodu inžoniera Bielskeho, keď v isté júnové ráno prišiel od neho pozdrav. Posielala ho Oľga z Viedne. Jej detské písmo svojou úprimnosťou pripomínalo Zá chylskej oblôčik modrej oblohy, ktorý sa odrazu objaví niekde na šedom nebi, z ktorého celé dni neprestáva padať. Aj jej život bol taký šedý. Prišly denné starosti, výdavky na štúdiá Viktorove, tajomné tušenie čohosi budúceho a nepríjemného. Tento pozdrav bol drobným, ale milým svetlom, ktorý donesie aspoň na niekoľko dní kvetinku radosti. Potom tie dlhé mesiace sa spestrily iba príchodom nového súseda, profesora Mejška, ktorý sa natrvalo ubytoval s otcom a rodinou v rodnom kraji, a nemocou Cyrilovou. V ten deň, keď Cyril bol operovaný, Záchylská v beznádejnosti a zúfalom bôli sľúbila svojho syna Bohu. Neuvedomila si, že chlapec ani len trocha neukazuje túžbu stať sa kňazom, ba naopak, všetko nasvedčovalo, že i pri najlepšej starosti a výchove bude kráčať v šľapajách inženiera Bielskeho, ktorého si nevedomky veľmi obľúbil. Chlapec len čo začal navštevovať vyššie triedy gymnázia, stal sa nedbanlivým žiakom, hoci mal lepšie nadanie ako jeho starší brat Viktor. A s touto nedbanlivosťou sa spojilý časté napomínania kalechétove a profesorov. Záchylská to pozorovala, bolelo ju to, radila sa s profesorom Mejškom, sťažovala sa svojmu duchovnému otcovi a riadila sa podľa rád. Teraz nerozmyslene obetovala svoje dieťa. Ale nebolo by sa tu ešte nič stalo, keby sa bola zdôverila so svojím sľubom spovedelníkovi, alebo kňazovi, ktorý ju od malička s otcovskou starostlivosťou viedol; horšie bolo, že svoje vnútro znepokojené zo dňa na deň viac, skryla a odhalila ho iba v denníku, v tom neživom zrkadle, ktoré nevie poradiť, nevie oslobodiť od sľubu. Tak .sa míňal rok za rokom, Viktor odišiel na univerzitu a Cyril bol v ôsmej triede. Teda blízko pred otvoreným životom, v ktorom si mal voliť životné povolanie. Lenže, bol tak ďaleko od matkinej túžby, že Záchylská v zúfalstve sa už ani neodvážila pomyslieť na vyplnenie svojho sľubu; ktorý pred rokmi dala Bohu. Cyril, ten roztopašný chlapec, ktorý svet videl v ružových, bezstarostných barvách, s celým plukom dobrodružství a športu, šiel stredom života obdivovaný a oslavovaný krúžkom rovnako smýšľajúcich priateľov. Niekedy sa zastavil pri matke, opýtal sa jej, čo ju bolí, odprosil ju ak ju urazil, ale potom bežal ďalej, ako keby ho bol chcel nechať svet radostí, zábavy . . . Raz v tomto pestrom živote sa zastavil pri denníku svojej matky. Záchylská odišla v nedeľu do kostola a zabudla vytiahnuť kľúč zo stola, v ktorom vždy býval zalvorený denník. Priatelia, ktorí ho prišli navštíviť hned’ po študentskej svätej omši, pozorne načúvali. Cyril bezočivo a hrubo obracal stranu za stranou. Prečítal až po tieto dni, ktoré boly spojené s príchodom Bielskeho. Ďalej už nemohol. |