Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná Mája. |
| Autor : | J. Hudý |
| Rok : | 1939 |
| Číslo : | 9 |
| Názov článku : | V zrkadle matkinho srdca. |
| Text článku : | J. Hudý: V zrkadle matkinho srdca. (Pokračovanie.) Keď úhľadným písmom vyžalovala sa na dvoch síranách, jemne zavrela denník a jej pohľad oprel sa na kríž, ktorý naproti visel. Z jej srdca odpadol ťažký, bezrozmerný balvan bôľu. Cítila sa trocha voľnejšie. Veď nebola sama v tejto izbe. Spasiteľ v polotieni na kríži trpel. Dvaja trpiaci sa sišli v tom posvätnom večere, aby si mohli porozprávať o súženiach a smútku i opustenosti. Najprv začala táto žena žalovať na seba, rozprávať o svojom živote, prosiť o potechu. A Spasiteľ potom dobrotivo sa dotkol jej duše a prelial s Najsvätejšieho svojho Srdca trocha nebeskej sily a útechy. Pani Záchylská dlho ešte osiala v tejto vzácnej sosbieranosíi ducha, ktorá prinesie veriacej duši mnoho šťastia. Potom sa v najväčšej tichosti posbierala a išla pozrieť spiace dietky. Nežne ich pobozkala a zhasla lampu. Vonku bola polnoc. Svet ťažko dýchal. Zem pila ľudskú krv, ktorá vsiakla cez pôdu bojísk. Ľudstvo túžilo už po pokoji. Hory však neprestaly vydávať ozvenu posledných výstrelov. Piavský kraj dumne sa zahalil tmou, hustou ako sama smrť. Lebo bolo mu treba bôľne smútiť. Ľudské životy musí aj príroda oplakať, hoci je priodelá letným, prepychovým šatom. Musí ich oplakať, lebo patria akosi k nej. Preto medzi mnohými padlými zažialila aj nad učiteľom Viktorom Záchylským, lebo aj on padol do jej rozodratého náručia. Príroda plakala aj tejto noci, keď nad slovenskými horami vládlo polnočné ticho,- plakala, lebo svojou zvláštnou rečou sa rozospieval piavský kraj o smrti našich blízkych, spolurodákov. 2. Lialo sa od samého rána a chladný vietor šľahal ľudí, ktorí sa chceli dostať do kostola, alebo na cintorín, aby sa pomodlil za svojich zomretých. Zdalo sa, že príroda chcela viac smútiť za zomretými, že celou svojou silou chcela venovať nebohým dušiam aspoň niekoľko hodín ako zbožnú spomienku, aby tak zahanbila tých, ktorí si na svojich zomrelých nespomenú. Okolo poludnia však sa slniečko trocha ukázalo a mdlo precedilo svoj jesenný úsmev na polia, mesto, záhrady a domy. Ľudia zachytávali ho v svojich slovách a tešili sa, že budú môcť rozosvietiť sviečičky na hroboch. Pani Záchylská so svojimi synkami chystala sa ku vlaku, aby mohla aspoň na hroboch svojich rodičov v súsednej obci spomenúť si v modlitbe na milých. „Viktorko, pomôžeš mi niesť veniec. Cyril vezme mamičkinu kapsu, aby ste mali niečo aj na cestu" — kladla pani Záchylská synkovi na plece pekný veniec. Cyril vzal svoj podiel a prvý bol na ulici. Prízemný, ale úhľadný domček vyrastal medzi ešte mnohými jesennými a ostatnými kvetmi ako v pohádke. Dva veľké obloky strácaly sa v zeleni smrekov a jedličiek. Len zadná časť domu, kde bola malá veranda a ešte menšia izbička, mohla doplniť rozmery domu a jeho cennosť. V súsedstve bola poschodová vila, prikrytá červenými škridľami, o ktorej hovorieval jej majiteľ, že sa mala zrodiť niekde na kraji poľany a nie pri ceste hlučného mesta. Azda preto starý penzista odišiel z tejto vily a zdržiava sa u svojho syna, ktorý v ktoromsi meste učí na gymnáziu. Ku stanici mali len niekoľko minút. Preto trojica sa ani veľmi nenáhlila. Ale ako to už býva, že práve tí, ktorí sú pri nej najbližšie, neraz zapozdia, tak aj pani Záchylská so synkami len-len, že došla ku vlaku. Za dobrú štvrť hodinu zamierili od stanice ku obci, ktorá bola roztiahnutá pod vrškom a mokrá ako kŕdeľ kurčiat. Blativá cesta sprevádzala ich až na vyšný koniec, kde ružovela pekná škola a za ňou fara a starý kostol. Nijako nemohli obísť blato a preto všetci traja vyzerali veľmi poľutovaniahodní. Tu sa zastavili. Pani Záchylská trocha chlapcov usporiadala, a tak zamierili cez lúku ku malému briežku, na ktorom bol cintorín. Cintorín pre tých, ktorí majú v ňom niekoho z milých, je vždy miestom posvätným. V ňom duša kresťana sa hlboko zamyslí nad tajomstvom života a smrti a neraz posilnená nádejou v stretnutie v nebi odchádza domov, aby mohla vážne a spokojnejšie plniť povinnosti svojho stavu. Aj pani Záchylská odchádzala posilnená. Jej veľká bolesť zo smrti svojho muža dostala tu pri hrobe jej rodičov nový význam. A cítila, že tie modlitby, ktoré so svojimi dietkami sa pomodlila za nebohého, ju istotne sblížia skrz Boha s nebohou dušou, ktorú si tak veľmi vážila a milovala. f,Vidíte, detičky, stará mamička a starý otecko sa už iste stretli v nebi s oteckom, ktorý padol vo vojne. Nezabudnite sa za nich nikdy pomodliť.” Viktorovi sa vykotúľala detská slza, ktorú si rýchle rukávom sotrel. Cyril sa zamyslel. Nevedel pochopil, ako môžu sa stretnúť ľudia v nebi, ktorí zomreli ďaleko od seba a nie v jeden čas. Ale nechcel sa opýtať matky, lebo bola. smutná. Radšej chcel poprosiť matku, aby mu dovolila pozriet sa do dielne starého otecka. „Mamulienka, prosil by som, aby sme šli do toho domu, v ktorom si ty bývala so starým oteckom" — prosil chlapček, ked vychádzali z cintorína. Matka mu prosbu chcela splniť, ale keď zahýbali okolo koštola, pribehnul kostolník s odkazom, aby sa páčilo ísť na faru, lebo si to prajú pán. Nuž museli navštíviť pána farára, lebo nebolo hodno odoprieť tomu dobrému pastierovi, ktorému už postriebrený vlas vydával svedectvo o dlhých rokoch svedomitej služby. Cyril smutne sa obzrel kdesi v druhú stranu, kde na žlto zafarbený dom pri ceste skrýval pre dieťa malé tajomstvo: kováčsku dielňu. „Pekne, pekne od vás. Bezmála by ste ma boli obišli" — vyčítal pán farár príchodzím a srdečne túlil chlapcov k sebe. „Už som ich dávno nevidel. Naostatok boli íu kedysi na jar, ale nebol som doma. Moje sirôtky" nevedel sa natešiť z detí svojho bývalého učiteľa. Pani Záchylská dojatá láskavosťou duchovného otca, nevedela ako jej vyhŕkly slzy. Začaly teraz vypytávania, ozaj otcovské a do najmenších podrobností siahajúce, takže chlapci natešene prijali pozvanie do kuchyne, kde im sestra pána farára pripravila dobré občerstvenie. „A nedajte sa núkať" — žartovne ich vypchla zo dverí a viedla ich do svojho panstva. „Pán farár počká, alebo sa pomodlí za ten čas breviár". Chlapci sa však po olovrante už nevrátili ku pánu farárovi. Dostali dovolenie odísť so žiačkami, ktoré ich malý zaviesť ku „koválni". „Nepôjdeíe s najbližším vlakom domov, ako ste mali v úmysle, ale s posledným. Prídete raz do roka, nuž môžete trocha ostať. A Mišo vás zavezie na stanicu, o deviatej budete doma" — p. farár odkladajúc breviár trasľavým hlasom nadviazal na predošlú reč. „Mohli by sle mi niečo povedať o sebe. Ako sa máte. Aké plány vyplnia váš budúci život? Myslel som, keď som sa dozvedel o smrti pána učiteľa, že by vám bolo dobre presťahovať sa k nám. Veď domček je váš, pole by ste dali obrábať a ten, čo máte v meste, mohol by sa dať do prenájmu." |