Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná Mája. |
| Autor : | J. Hudý |
| Rok : | 1939 |
| Číslo : | 10 |
| Názov článku : | V zrkadle matkinho srdca. |
| Text článku : | J. Hudý: V zrkadle matkinho srdca. (Pokračovanie.) "Neviem sa vám odvďačiť za porozumenie a otcovskú starostlivosť, dôstojný pán farár. Moje zdôverenie nech ostane aspoň skromnou vďakou. Tie najsmutnejšie a najbolestnejšie dni som chvála Bohu prežila. A dni, ktoré nastaly a nastanú, budem musieť celkom vyplniť starosťou o deti. Preto nebudem môcť, ako som mala aj ja v pláne, prísť nazpäť do svojej rodnej obce. Viktor čoskoro pôjde do gymnázia, nuž predsa z mesta mu bude vždy bližšie. Cyril pôjde za rok do ľudovej." Vonku pomaly sa šerilo. Hvizd lokomotív ohlásil sa až pred farou, ani čoby chcel upozorniť jej obyvateľov, že na nich nebude čakať. Už vás nechal. Budete musieť tu ostať..." rozosmial sa starček a jeho trocha shrbená postava dostala výraz milej sviežosti. Pani Záchylská zahľadela sa oknom kdesi do diaľky. Azda spomínala na chvíle, ktoré v tomto krásnom kútiku prírody strávila v jasnej mladosti. Asi pol kilometra od fary sa temno vrúbil lesík, ktorý neposlušne sa rozbehol od kaštieľa až ku tichej rieke. Myslela na nebohého muža, na dietky. Jej bledá tvár v smútočnom šate žiarila za večera duchovnou krásou, ktorá zachveje srdcom aj tým najtvrdším. Kúzlo matky, ktorá trpí a ráda trpí, bol by tu naozaj príkladným vzorom pre náročného maliara. Odrazu ju vyrušil hlas kňazov. Bol by som vám zabudol povedať, že dostanete súseda. A uhádnite koho? Včera som bol v kaštieli slúžiť svätú omšu i rozprával som sa s pánom grófom. Ten medzi iným bol spomenul, že hľadá v meste byt pre svojho priateľa, inženiera Vladimíra Bielskeho, ktorý príde o niekoľko dní sem. Pán gróf chcel ho ubytovať u seba, ale tento nijako nechcel pristať na jeho ponuku. Dopytoval sa, kde by bol nejaký pekný dom v meste, nuž som poradil, že vila pána Mejaka by azda zodpovedala i náročnejaiemu pánovi." Pani Záchylská od prekvapenia ani nedýchla. Už rok túžila, aby jej súsed sa stal mladý Mejško, profesor, a tu odrazu akýsi cudzí pán. Škoda, že nebude môcť takto aspoň niekedy poradie ohľadom Viktorovho štúdia. Pán farár pokračoval hneď ďalej, lebo chcel všetko vyrozprávať, čo sa dozvedel od grófa: Keď sa dobre pamätám, tento váš nádejný súsed bol v kaštieli asi pred desiatimi rokmi, keď sa vracal zo štúdia zo Švajčiarska a išiel do vlasti, do Ruska. Je vysokej, postavy a veľmi sa podobá na vášho nebohého manžela. Po boľševickej revolúcii utiekol s manželkou a s dcérou do Poľska. Ale keďže sa ani tam necíti bezpečne, rozhodol sa prisťahovať ku svojmu dávnemu priateľovi zo študijných čias. Toľko viem o ňom. Zamlčal sa ani keby bol čakal, aby sa jeho slová lepšie usadily v srdci tejto ženy. A pani Záchylská ich naozaj celkom neporušene uložila do pamäti. Maly akúsi tajomnú moc a nemohla sa im ubránie, nemohla ich zaviesť na vedľajaiu koľaj. Preto ani skoro nerozumela, čo jej vyprávaly deti, keď sa vrátily z prechádzky po obci, a v zamyslení usadala do koča, prikrývajúc synkov, ktorí poslušne sa k nej túlili. Ba nevedela, či dosť úctivo pozdravila pána farára a či sa mu poďakovala." A pobozkali ste dôstojnému pánovi ruku?" - odrazu jej prišlo na um, keď kočiar vybehol na hradskú. Áno, mamička" - akoby zo sna ozval sa Viktor. Cyrila v kútiku premohly driemoty. Drobné domčeky pozeraly do tmy červenými očami. Za nimi azda ľudské srdcia ľutovaly pani učiteľovu, jej niekdajšie priateľky azda jej závidely krásne dietky. Čierna tma ako smola valila sa so všetkých strán. Mišo šibal do koní a pokrikoval na ne, priateľsky ich hľadiac očami. Kdesi ďaleko vpredu červenalo sa svetlo semaforu. Mihotavé svetlá na bokoch koča ledva osvetlily cestu a miešaly sa s tmou v čosi neživé a strašlivé. Prízrak noci zase ju vrhol do hluchej samoty. Tma akoby bola roztiahla svoju mrtvolnú ruku a dotkla sa jej srdca, kde ešte pred chvíľou bol tak veľký pokoj; jej duša zasiahnutá opustenosťou chcela zavolať, chcela sa jej vzdať, aby sa mohla o niekoho oprieť. Ale vôkol nikoho nebolo, kto by ju bol potešil, kto by ju podoprel.*** "Strýko Mišo, ešte nie sme na stanici?" - bolestne sa spýtala akoby v poslednej záchrannej chvíli. Ba už sme, pani učiteľova." Petrolejová lampa sa vždy viac blížila. Boli na stanici. "Vezmite to pre deti" - kládla mu do rúk malý balík jedla - a toto pre vás do fajočky. Je to ešte ostatok manželovho tabaku zpred vojny." Starý sluha bol týmto darom veľmi naradovaný. Vlak zadýchčano sa zastavil na malej stanici. Bolo im treba nasadnúť. V posledných vagónoch cestovali vojaci. Azda z vojny, azda v službe ku hraniciam. Bolo počuť akúsi pesničku, ktorá bola cudzia a bez života. Posledný vagón prekĺzol sa po koľajach a stratil sa s červeným svetlom v tichom večere. Pani Záchylská v kútiku vagóna uložila chlapcov a zahľadela sa cez oblok. Bolo jej trocha voľnejaie okolo srdca. 3. Inženier Vladimír Bielskij dlhšie sa zdržal v poľskom kúpeľnom meste, ako bolo v jeho pláne. A to pre nemoc svojej dcérušky Oľgy. Napísal svojmu priateľovi, že musí aspoň mesiac ešte čakať, kým bude ho môcť navštíviť a potom sa ubytovať vo vile, ktorú mu prichystal a usporiadal. Začiatkom decembra zavítal ku grófovi a v jeho sprievode prišiel si pozrieť svoje budúce bydlisko. Ľahučké vločky padaly na mesto, keď sa zastavil grófov autiak neďaleko domu pani Záchylskej. Prvú návštevu v meste urobil u svojej súsedky. Bolo práve pred Vianocami, keď pani Záchylská dostala oznámenie návštevy. Prišiel k nej inženierov sluha a odovzdal jej malú karôtku. Prvé, čo ju prekvapilo, bolo mlčanie sluhu. Až keď odišiel, uvedomila si, že to bol Čínaň, ktorý iste bol hluchonemý. Návšteva inženierova bola pre ňu druhým prekvapením. Bielskij priaiel s dcérkou, zdvorile sa predstavil. Dievčatko pobozkalo jej ruku. Hovorili nemecky. Malá Oľga a chlapci ticho ich počúvali, ale im nerozumeli. "Nehnevajte sa, že nič nehovorí. Vie rusky a trocha francúzsky - omlúval otec dievčatko -, ale rád by som bol, keby sa naučila slovensky. Bol by som vám povďačný, keby ste ju prijali ako svoju dcérušku, lebo je už vyše roka sirôtka." Potom sa rozhovoril o smrti svojej manželky, ktorá bola dcérou istého generála, potom o svojom úteku z Ruska za revolúcie. Musel som odísť, hoci som v továrni mal krásne miesto. Dozvedeli sa, že mám ženu šľachtického pôvodu. A ledva sa nám podarilo uniknúť z ich červených rúk. Na hranici, v istej dedinke mi manželka ochorela a zomrela. Môžte si predstavie môj smútok. Musel som ju narýchlo pochovať a utiecť do cudziny, aby som dievčatku a sebe zachránil život." Návšteva trvala len pol hodinky, ale za ten krátky čas spoznali život jeden druhého a cítili obaja, že sú rovnako opustení, že si musia pomáhať, lebo Prezreteľnosť sblížila ich tak zvláštnymi cestami a udalosťami. Keď inženier odišiel, pani Záchylská dlho premýšľala o Bielskom a porovnávala ho so svojím mužom. Pán farár mal trocha pravdu, že inženier sa podobá na nebohého jej manžela. Ale so všetkým nemohla súhlasiť. Inženierova reč, chôdza a pohyby boly celkom iné, vážnejšie a skoro starecké. Akoby mu bol utrpenie a bolesť vryly do celej postavy a osoby svoje hlboké znaky. Inženierova dcéruška bolo krehké stvorenie. Dva čierne vrkoče hladko jej spadaly na plecia a dodávaly tváričke akúsi nehmotnú krásu. Vedela svoje hlboké očká uprieť na každého, že i dospelý človek bol v rozpakoch. Pani Záchylská hoci v dieťati hneď spozorovala túto zvláštnosť, predsa vedela sa k jej duši o veľa lepšie priblížiť ako ktokoľvek iný. To dosvedčily Oľguakine návštevy, ktoré hneď v nasledujúcich dňoch začaly sa rodiť s neuveriteľnou úprimnoseou. A vedely sa tie dve duše odrazu porozumieť. Dievčatko začalo sa na všeličo vypytovať a nečakajúc odpoveď, rozprávalo svojou materčinou panej Záchylskej o všelijakých zážitkoch, hrách, o oteckovi a všeličom, čo ako tak ostalo v pamäti päťročného dieťaťa, z minulých rokov. Vianoce doniesly do duše malej Oľgy trocha nezapomenuteľného kúzla. Na štedrý večer prekvapene zastala pred stromčekom, keď ho chlapci so Záchylskou práve dokončievali. |