Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Léonce de Grandmaison, SJ. , prel. Dr. Beňuška |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 3 |
| Názov článku : | Pobožnosť a skutky pobožnosti |
| Text článku : | Pobožnosť a skutky pobožnosti. Léonce de Grandmaison, SJ. Svätý Tomáš definuje pobožnosť (devotio) takto: „Pobožnosť je určitá vôľa ochotne sa oddať tomu, čo náleží do služby voči Bohu."1 Nábožnosť je cit, vzrušenie; pobožnosť privádza našu synovskú lásku voči Bohu k efektívnym skutkom. „Oplodňuje" tento kvet duše tak, že prináša ovocie. Aj keď podľa obyčaje nechávame nábožnosti prvé konkrétne prejavy vnútorného náboženstva, ako sú nábožné cvičenia, ktoré dávajú citu určité vyústenie, určitý smer a stelesnenie, predsa len ďalšie úkony a celú službu voči Bohu, ktorá sa neobmedzuje na svätyňu, treba prisúdiť pobožnosti. Ježiš Kristus zasa pripomínal, že treba priložiť ruku k činom, veď tí, čo hovoria: Pane, Pane! neprídú do kráľovstva nebeského, ak nebudú plniť aj vôľu jeho Otca. Toto poučenie prichádza v Evanjeliu častejšie; azda najvýraznejšie ho podáva podobenstvo o dvoch synoch: „Čo sa vám zdá? Istý človek mal dvoch synov, a prišiel k prvému a riekol: Synu, iď, pracuj dnes v mojej vinici. Ale ten odpovedal a riekol: Nechce sa mi. Potom však pohnutý ľútostou, odišiel. I prišiel k druhému a riekol podobne. Ten však odpovedal a riekol: Idem, pane, ale neišiel. Ktorý z tých dvoch vykonal vôľu otcovu? Riekli mu: Prvý." Ako autorita tak isto aj skúsenosť nám ukazuje, že skutky pobožnosti sprevádzajú úprimnú nábožnosť ako tieň sleduje telo, ako sila mocným motorom sa premieňa na pohyb. Svätý Tomáš pri výmere, ktorý sme vyššie uviedli, pripomína príklad dvoch Deciov, ktorí sa obetovali pekelným modlám pre záchranu rímskeho vojska. Neviedlo by to k ničomu, keby sa robili výhrady o tejto stati, ktorú vypráva Titus Livius, lebo veď podobné činy dejinne nezapierateľné vyskytujú sa všade. Príklady horlivosti v službe bohov, dôkazy hrdinských skutkov, nákladných obetí, uskutočnených z náboženskej pohnútky, nájdu sa v každom národe a v každej dobe. Nie je potrebné rozpisovať sa o tomto. Začnime hneď s rôznymi otázkami, ktoré sa kladú pri probléme jestvovania týchto skutkov. Nie sú početné tieto otázky, sú však závažné. Potom roztriedime jednotlivé prejavy kresťanskej pobožnosti a vystihneme ich podstatu. Prvá otázka týka sa toho, či daktoré skutky pobožnosti sú dovolené. Je prípustné — ďaleko sme od toho, aby sme sa pýtali, či je hodné chvály — oddať sa im? Táto pochybnosť môže skrsnúť pri takých prípadoch svedomia, pri ktorých zdanlivo najvyššie právo božie prišlo do rozporu s prirodzeným právom, hodným každej úcty. Také rehoľné povolanie, ako bolo svätej Johanky zo Chantal, poskytuje výrazný príklad. Mohol by niekto nadhodiť, že takýto rozpor ani nejestvuje, kedže dokonalé povolanie má prednostnú platnosť. Či priamy duch môže pri takomto volaní váhať, aby si učinil jasné poznanie o pravej povinnosti? Práve preto, že jestvuje na istý čas skutková pochybnosť medzi povolaním k lepšiemu a istou povinnosťou konať dobro, vzniká psychologický rozpor. V prípade svätej Chantal je ináč známe, že útek zo sveta i keď sa stály dramatické príhody, ktoré z toho vzkrsly, neišiel proti nijakému získanému právu a že svätica neprestala starať sa veľmi účinne o duchovné, ba i o časné dobro svojich deti, o čom svedčí jej korešpondencia a aj jasné svedectvá jej syna Celsa Benigna. Naopak zase niet katolíckeho moralistu, ktorý povolí mladíkovi, schopnému zarábať na denný chlieb, aby sa pod zámienkou rehoľného povolania prestal starať o rodičov, padnutých do krajnej biedy vtedy, keď je ich jedinou oporou. Sú aj chúlostivejšie prípady, ktoré vyvolávajú ťažkosti v poriadku citovom. Môže sa stať napríklad, že uskutočnené rehoľné povolanie činí život rodičov i keď nie nemožným, ale značne ťažším, alebo že nadlho ich rozruší, zatrpkne a hlboko raní ich srdce. Treba uvážiť, či sa možno skutočne obávať takýchto následkov, či odpor, ktorý si z nich ukuje zbraň, je odôvodnený, vážny, či je výhľad, že potrvá, prípadne obráti sa na zúfalstvo, alebo či nejde iba o vášnivý a prechodný výraz až príliš ľudskej bolesti. S druhej strany zase treba uvážiť nebezpečenstvá, ktoré hrozia istému a naliehavému povolaniu, keď sa bude vyčkávať, odkladať a oddaľovať. Jedno je isté, že v takomto prípade rozhodnutie, vnuknuté pobožnosťou, nepredstavuje sa ako nedovolené alebo zlé, ale že iba jeho nástojčivé uskutočnenie okolnosťami je zarazené a oddialené. Tuná teda konflikt presahuje poriadok mravnosti vo vlastnom smysle. Ináč je to s určitými činmi „pobožnosti", ktoré sú veľmi rozšírené mimo kresťanského náboženstva. Úvahy o týchto skutkoch nás vedú do málo preskúmaného úseku a to do časti o pozitívnej náboženskej mravouke, ktorá nielen že sa líši od mravouky, zakladajúcej sa na prirodzenom poznaní, ale často jej aj protirečí. Akokoľvek zvláštnym sa zdá byť tento zjav, predsa jestvuje v mnohých náboženstvách historických (mohli by sme skoro povedať: vo všetkých, vyjmúc kresťanstva a náboženstva izraelského). V nich odporúčajú, ba často aj prikazujú konať také činy, ktoré nielen prekročujú predpisy obecného mravného zákona, ale mu aj protirečia. Medzi skutkami „nábožnosti", ktoré sú takto dovolené, ba aj nariadené náboženskou vrchnosťou, — raz je to kňazská kasta, inokedy prastará tradícia alebo napokon obecný súhlas najpobožnejších, — prichádzajú sebavražda, rituálna vražda, lož, čary, mravná mrzkosť. Tuná vzniká rozpor medzi jasným znením mravného zákona, o ktorom svätý Pavol nás uisťuje, že je všade vyhlásený a počúvnutý,a medzi radami, príkazmi pokladanými za božské. Príklady sú početné. Aj keď proroci Izraela prísne zakročili proti rodičom, ktorí obetovali niektoré zo svojich detí Baalimovi a nechávali ich „prechádzať cez oheň", aj keď praví ctitelia Jahveho protestovali, predsa, ako je známe, „vykonávali sa dosť zavčasu ľudské obety (medzi Izraelmi), podľa vzoru baalizmu a proti tradičnému zákazu … Jephte, ktorá zahrdúsila vlastnou rukou svoju jedinú dcéru, aby splnila sľub, nám poskytuje najtypickejší a nezapierateľný dôkaz ... Asi dve storočia na to istý Hiel de Bethel2 obetoval na spôsob chananský svojho najstaršieho syna Abhiráma a najmladšieho Seghuba." Biblia nám ukazuje, ako sa bez hanby napodobňovaly mnohé oplzlé chananské obrady ešte aj u vyvoleného národa božieho. Každý vie (vari z úcty k ľudskej prírode bolo by lepšie nevedieť veľa), ako ešte aj za našich dní hnusné ohavnosti sprevádzajú alebo sú súčiastkou určitých náboženských obradov v Indii a inde. Mytológie temer všetkých národov poskytujú prvky pre „rubriku škandálov", kedže povoľujú tisíce škaredých neporiadkov. Výrok mladíka terenského je ozaj oprávnený: .,Ja biedny človek mal by som si robiť škrupule z toho, čo je dovolené Jupiterovi?" Nepátram tuná po tom, ako sa toto strašné zneužitie náboženstva uviedlo, rozšírilo, zakorenilo; ani po tom, ako mohlo a ako ešte môže toľko ľudí s určitou dobromyseľnosťou a bez úplného zošklivenia svojho náboženského života prijať od svojich bohov alebo prevádzať na ich účet podobné výstrednosti z náboženskej pohnútky. Nateraz zaujíma nás problém, ktorý táto skutočnosť kladie. Lebo na jednej strane povolenie alebo príkaz boží — tak chápaný — ako by pripisoval skutkom toho druhu (vražda, sebavražda, mrzačenie, necudné obrady, hierodulia ap.) určitý stupeň vyššej mravnosti, ba svätosti. Človek nie je sudcom toho, čo mu jeho Boh rozkazuje, — má to previesť, podrobiac odpor svojho citu náhľadom vyšším, ako sú jeho. Na druhej strane zase, keď pripustíme tento výklad, čí sa tak neotrasú základy prirodzenej mravností, kedže žiada sa počúvať vždy na rozhodnutie (o ktorom sa predpokladá, že je formované a vyjasnené) individuálneho svedomia? Či nezostáva iné východisko, iba výber medzi absolútnym mravným individualizmom, úplnou autonomiou, ktorá stavia svedomie každého ako jedinú a najvyššiu normu dobra a zla, a medzi nemorálnym fideizmom, ktorý ide až k pozitívnemu opovrhnutiu osobného svedomia vždy vtedy, keď sa rozhoduje o náboženských pohnútkach? Táto dilema je dôsledok predpisov väčšiny nekresťanských náboženstiev a ich veriaci z nej prakticky vyviaznu dualizmom svedomia, viacmenej priznaným, tým, že ľubovoľne kladú vedľa seba dve mravouky, pričom v prípade sporu dávajú prednosť mravouke „náboženskej". Kresťanská mravouka nedala sa vohnať do tohto osídla a vedela smieriť (nie je to jej najmenšia nadčasovosť) práva svedomia a vyššie právo božie. Kresťanstvo uznáva ako na pôde mravouky, tak i na pôde učenia vzájomnú oprávnenosť dvoch prameňov istého poznania a pridŕža sa toho, že medzi týmito autoritami nemôže trvať nesmieriteľný spor. Ľudský rozum je síce; normatívny vo veciach viery, nie však najvyšší; má právo žiadať, aby v článkoch viery neboly protirečenia, nie však tajomstvá. Nepripustí, aby bol znásilnený, príjme však, keď sú na to dôkazy, aby bol prevýšený; uvedomuje si, že Boh, ktorý nás stvoril ako rozumné tvory, nebude nikdy žiadať, aby sme prilipli k nerozumnej viere. Tak isto aj v poriadku mravnosti ľudské svedomie, osvietené a formované, je normatívne, nie však najvyššie. Je normatívne v tomto smysle, že nemôže ani nesmie prijať výslovný rozkaz alebo zákaz, odkiaľkoľvek by prichádzal, ktorý by vo vážnej vecí zrejme protirečil prirodzenému a božiemu poriadku, stanovenému medzi bytosťami (napríklad rúhanie, škodlivá lož, opovrhnutie rodičmi, neresť). Prijať podobné skutky za dobré, znamenalo by priznať, že Boh si protirečí. Ale zase svedomie môže a má prijať príkazy a predpisy, ktoré by Boh alebo jeho zákonití tlmočníci pridali k mravným, prirodzene poznaným zákonom, pravda ak je autentický ich pôvod. Treba mať dôveru v božiu múdrosť aj vtedy, keď pozitívne príkazy takto vyhlásené prekročujú ľudské pohľady. V takomto prípade individuálne svedomie nielen, že nie je znásilnené, ale je rozšírené, usmernené, pozdvihnuté, obohatené princípom nového hodnotenia a stojí pred vyšším použitím božieho zákona. Hľa, to je jemné a obdivuhodné zariadenie, ktoré dovoľuje kresťanskému svedomiu odmietnuť jednak pyšný individualizmus, absolútnu osobnú autonomiu, jednak nemorálny fiedeizmus zle usmerneného náboženstva. Nám sa zdajú tieto princípy zrejmé, lebo mali sme šťastie vždy ich vlastniť. Treba však aspoň trochu poznať náboženské skutočnosti mimo kresťanstva, aby sme pochopili cenu týchto presných pravidiel. Preložil Dr. Beňuška. 1Suma teol. II-II, 81. 2. Svatý Tomáš rozlišuje medzi nábožnosťou (pietas( a pobožnosťou (devotio(. Jeho termilogie sat u pridržiavame. 2L. Desnoyers. La Religion de Jahvé et ľoccupation de Canan, str.14. |