Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Hlasy z domova |
| Autor : | Upravil Ľudovít Nereča |
| Rok : | 1933 |
| Číslo : | 7 |
| Názov článku : | Zlatoústka |
| Text článku : | MEDZI MALUČKÝMI Zlatoústka Bolo to za časov, keď ešte sv. Alžbeta žila na Vartburgu a preukazovala chudobným ľuďom na okolí mnoho dobrodení. V blízkom Eisenachu bývala zlomyseľná žena. Voči ľuďom i zvieratám bola tak nemilosrdná, že sa jej všetci báli. Len jednomu starému čiernemu kocúrovi bolo pri nej dobre. Cez deň jej sedel na pleciach, v noci spal pri nej u nôh a chrápal. Keď bol hladný, chytil si spevavého vtáčka a toho zožral. Keď bol smädný pil najfajnovšie mliečko. Poneváč žena nikoho nemala okrem kocúra a k práci bola lenivá, vzala si do domu chudobnú sirotu, ktorá musela robiť najťažšie a najšpinavšie práce. Pretože dievča veľmi milovalo pravdu a nikdy neluhalo, pomenovali ju ľudia Zlatoústkou. Zlatoústka bola vskutku chudobným dieťaťom, ale ako bola chudobná, tak bola i krásna. Vlasy mala kučeravé a žlté ako žitný klas, oči modré ako nezábudka. Keď jej zlaté ústa hovorily, znelo to ako sladké štebotanie, líčka mala však bledé, poneváč nedostala nikdy ani za glg mlieka. Spávala na holej slame v tmavom kúte pod schodami, kde len myši prichádzaly a zobúdzaly ju. Nemilosrdná ženština zle s ňou zaobchodila, za každú maličkosť jej nadávala, preklínala a hrozne ju bila. Jedného dňa mala Zlatoústka priniesť mlieko pre kocúra. Cesta bola ďaleká a viedla cez les. Na spiatočnej ceste postretla dieťa, ktoré bolo zrovna tak chudobné ako ona. Na sebe malo iba tenké šatočky, nožičky bosé. Dieťatko plakalo, lebo malo veľký smäd a ruky malo skrehlé od zimy. Zlatoústka smilovala sa nad ním a dala sa mu napiť mlieka. Poneváč však dieťa malo ruky skrehlé, nádoba mu padla a rozbila sa. Dieťa ihneď zmizlo. Zlatoústka pustila sa do hlasitého plaču, sadla si na kameň a rozmýšľala, čo má učiniť. Jedno vedela, keď domov príde bez mlieka, bitka ju neminie. Súcitná veverička prišla ku nej a položila jej do lona oriešťok. Zlatoústke padaly slzy dalej. Podobne i zajačik prišiel ku nej. Nemohol jej však pomôcť. Jeden vták sadol si jej na plecia a spieval jej pieseň, ale slzy jej tiekly neprestajne. Tu čosi zašuchotalo v kroví. Zlatoústka sa obzrie a vidí z krovia vychádzať ošklivého trpaslíka s dlhou bradou a ľstivými očami. Zlatoústka sa naľakala. „Čo plačeš?“, pýtal sa jej trpaslík.. Zlatoústka vyžalovala sa mu a povyprávala, čo sa s ňou stalo. „To máš pre tú tvoju dobročinnosť“, prehovoril trpaslík, „ale ja ti pomôžem. Keď prídeš domov“, pokračoval úlisné trpaslík, „povedz, že jedno dieťa prišlo ku tebe, vzalo ti krčah s mliekom, mlieko vypilo a krčah zlomyseľne odhodilo. Tebe sa nestane celkom nič, za to ti ručím.“ „Jako?“, skríkla Zlatoústka, „ja bych mala luhať a milého Pána Boha obrážať! Nie, to neurobím nikdy.“ Trpaslík sa zasmial a prehovoril: „Ty hlúpa stvora, čo je na tom? Či lož je niečo zlého? Veď koľko ľudí je na svete, ktorí luhajú a sú pri tom vážení a bohatí.“ Dieťa však rozhodne odpovedalo: „Nie, nič, radšej chcem chudobnou byť a pravdu milovať, ako bohatou byť a luhať.“ Trpaslík škrípal zubami a dodal: „Poď so mnou, niečo ti ukážem.“ Zlatoústka nebojácne šla za ním. V blízkom vrchu bola jaskyňa, zavretá ťažkým železnými dvermi. Trpaslík dotkol sa celkom jemne dverí, a tie sa ihneď otvorily. Dieťa vstúpilo dnu. Aké podivenie! Steny boly z lesknúceho sa zlata a vo veľkých truhlách boly drahocenné poklady a drahokamy. Takej nádhery Zlatoústka ešte nikdy nevidela. Trpaslík myslel, že zvíťazil. Lichotivé hovoril ku nej: „Keď budeš luhať, tak si môžeš nabrať odtiaľto toľko drahokamov a skvostov, koľko len chceš. Budeš najbohatšia a najšťastnejšia na svete.“ Zlatoústka po krátkom rozmýšľaní rázne odvrátila zrak od pokladov a zvolala: „Nie, neurobím to. Ani za všetky poklady tohoto sveta nebudem luhať a milého Pána Boha obrážať.“ „A radšej chceš zostať žobráčkou po celý svoj život? Radšej sa chceš dať biť a týrať“, povedal jedovaté trpaslík. „Áno, chcem radšej zomrieť“, dodala odhodlane Zlatoústka a vybehla von, nepozerajúc sa na poklady. Doma povyprávala celý priebeh s mliekom. Zato sa jej dostalo veľa hrubých nadávok a bitky. Kocúr však sa duril: „miau! miau!“ lebo nedostal mliečko. Zlatoústka za trest musela ísť spať hladná, čo jej však veľa ťažkostí nerobilo. Veď bola na to zvyknutá. — Naraz uvidela okolo seba svetlo jasnejšie nad slnko. Mnoho anjelov priletelo ku nej a uprostred nich bolo malé dieťatko. Bol to Ježiško. „Poznáš ma ešte“, pýtalo sa roztomilé dieťa. Zlatoústka poznala v ňom úbohé dieťa z lesa, ktorému ona darovala mlieko. Ako sa potešila! Ježiško pokračoval: „Poneváč si bola milosrdná a dala si sa mi napiť, a že si bola udatná a nikdy si neluhala, učiním ťa šťastnou. Poď za mnou!“ Zlatoústka ihneď vstala a odišla s Ježiškom a anjelmi. Keď vyšlo slnko, videla, že idú cez hustý les. Naraz prišli na jeden vrch, na ktorom bol veľkolepý zámok, menom Vartburg. Vošli dnu. Pred zámkom bola obdivuhodná záhrada, v ktorej kvitly ruže, ľalie, nezábudky a množstvo iných krásnych kvetín. Na každej rastlinke a zelenej tráve, lesklý sa diamanty v papršlekoch vychádzajúceho slnka, stokrát a tisíckrát krajšie než všetky poklady ošklivého trpaslíka. Uprostred týchto rastlín prechádzala sa jedna pani, ktorá bola tak krásna a dobrotivá, že sám Ježiško s radosťou sa na ňu pozeral. „Vediem ti Zlatoústku“, hovoril roztomilej panej Ježiško, „je to dobré dieťa, ktoré nikdy neluhalo. Vezmi ho a vychovaj ho!“ Pani sa ľúbezne zasmiala, chytila Zlatoústku za ruku a viedla ju do zámku. Ihneď dostala od krásnej panej pekné šaty a každý deň napila sa mlieka do vôle. Ako nejaká princezná bola vychovávaná a hrávala sa v záhrade s inými princami a princeznami. Ako sa raz tak hrala, zbadala, že sa niekto zvonku nápadne na ňu pozerá. Bola to jej bývalá týrateľka, ktorej sa potom vodilo veľmi zle. Nemal jej kto pracovať a preto nemala čo jesť. Bola biedna a bledá, kým Zlatoústka mala zdravé červené líčka. Ľútosťou pohnutá Zlatoústka šla k mrežiam a dala jej veľký kus koláča. Zlatoústka žila od tých čias šťastne a veselo pri krásnej panej. Viete deťušky, kto bola táto krásna pani? Upravil Ľudovít Nereča Drahé dietky! Vidím vás v duchu, ako utekáte na konci roka radostne domov s akýmsi papierom v rukách. Teda sú to už prázdniny, a to si nesiete výplatu?! Pekne! Ale ako sa mi zdá, niektoré idú veselo, štebocú po celej ceste, iné sú vážne, uvažujú a rozmýšľajú a snáď sa ujde nejaká výčitka tu-tam i pánu učiteľovi alebo pani učiteľke, ba niektoré idú i s plačom! Prečo? Ľahko uhádnete! Aká práca, taká pláca. Tedy vždy si to dobre rozmyslite, čo radšej: skaziť si celé prázdniny alebo cez rok sa učiť? Vy, ktoré ste vykonaly svoju povinnosť, radujte sa a tešte sa; ja sa tiež s vami teším; vy, ktoré ste boly „postrieľané“ a odnášate si z boja tú pätorku alebo štvorku „neprávom“, pevne si zaumieňte, že na druhý rok to už bude celkom ináč —, že i vy chcete pracovať .a učeniu dať vždy prednosť! Lebo plač a bedákame vám teraz nič nepomôže.... Všetkým však prajem veselé prázdniny ! Len nezabúdajte na Pána Boha a neodložte i Jeho s knižkami niekde do kúta. ... To by Ho veľmi bolelo. Také zlé ste iste neni! A na anjelička Strážcu tiež nezabudnete, pravda? Teda ešte raz „hodne“ veselé prázdniny! Váš strýčko. |