Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | Štefan Mattowčiť |
| Rok : | 1851 |
| Číslo : | a2 |
| Názov článku : | Wira katolická |
| Text článku : | II. Wira katolická w ohled bere a uspokojuje ducha čloweka. Rozum jisťe je najwiborňejší dar Boží, za kterí každí člowek wďačním má biť Bohu, — katolík je najwďačnejší za ten dar, poňewač rozum na dobré užíwá; — lebo církew zaňecháwá sice rozumu wimeraní okres, ale žebí z toho wistupowal, ňetrpí; spokojné bídleňí ňecháwá jemu w tej wlasťí, která preň uríďená jest, než k prestupowáňu zákonních mezi ňepríwolí, a obrancow prepatosťí, kterí lebo rozum nad míru wíwíšujú aneb znewažujú, za sinow swojích ňeuznáwá, medzí tíma slušní stredek zadržuje, hrdost rozumu zatracuje církew; a to slušňe; wšak pán Boh mezami obhraďíl rozum ludskí, z kterích wikročit slobodno je ňeňí, — klamné seba samého poznáňi a swewolnosť ukazuje onen člowek, kteríbi opowážlíwí bol poslušnost zákonu pánowému: potud a ňedálej, zapret, — medzi jiním aňi to zapomnút ňemáme: že ludskí wťip tupší je už po hríchu otcow naších. Rozum ludskí tedi jak náhle meze, kterími ho obhraďila ruka Bozská, prekročit chce, už prám špatňe zblúďí. Katolík abi ňezblúďil, má wúdca: zjeweňí Bozské, oné swetlo najwíššé, které po tmawej cesťe ho woďí; a to zjeweňí a najwiššé swetlo zložené je w církwí katolíckej, kde učitelem katolíka je sám pán Boh, kterí ňeomilnú prawdu jemu podáwá a jeho potrebi uspokojuje; lebo kedi bude mocť spokojnejší biť člowek, jako keď sám wšemohúci Boh ho učí; tak tedí wíra katolická uspokojuje ducha čloweka. Dálej, ačpráwe katolík ňedopusťí, abí behom času zachwáťení bol, ačpráwe prawidla swej Bozskej wírí na spósob módi ňemeňí, ačpráwe wždí a wšaďe to jisté werí; nič meňej predca církew wipestowala a w luňe swojem wíchowala w každí čas mužow, kterí wedí sdokonálili, a k tému stupňú učenosťi, na kterém swet ňíňi stojí, cestu priprawili. Tak, čo sa bázňíctwa dotíče, katolická církew takowích bázňíkow wístawí, kterí sa skrz jiních z jakowej kolwek wírí pochádzajících prewišiť ňedajú, — lebo náš jeden Cerwantes w bázňíctwe wácej wáží, jako wšecci jiních bázňíci, — a spewára ňe to na sweťe, nad Móre Tomáša katolíka. Chceš mudrcow mať? kde jest múdrejší nad našho Augustína? či snad nowejších žádáš? nad našeho Sailera. Kdo znal tolko rečí a tak dokonale, jakobí w každej zroďení bol, jako náš Mezofanti? kdo zná tak sposobňe písat, jako katolík Sautel? Učenejšeho w žádnej wíre ňenajdeš nad našeho Muratoriho. W dogmatičních wedách kdo prewíší Möhlera? we wikládaňu písem swatích kdo Jahna? Spomenút kazatelow? kdo sa prípodobňí Bosswetowí? Ale snad w remeslách naspad zostalí katolíci? Čo? ňe len že naspad ňezostali; než oprawdiwá umelost w remeslách jeďíňe je prí katolíkoch. Tak malárstwí, rezbárstwí, murárstwí, a nadewšecko umelost hudbi (muziki) jeďíňe w katolíckích krajoch maju wlasť swoju, — a každí, kterí w tích remeslách umeleckích na prawďíwého umelca pozdwihnut sa žádá, mosí ku katolikom putowat. Lebo medzí wirú katolickú a umelectwím nadoďí sa prírodzené spojeňí a zwazek, potrebne následujícá swornost, a uťešené, společné porozumeňí, tak sa wíra katolícká a umelectwí společňe objímaju jako ďeťi jedného otca; lebo poňewač wíra jako wňiterní žiwot ňeobmezením podpalom wládne seba wijewit, a skrze toto seba samej wíjaweňí do zjewních citedlnosťí sa wlat, s ňími sa spojít a s timto spojeňím sa upewňit a zdwihnút: následowňe ku wíri podstaťe príslúchá wňíterní žiwot skrze umelectwí barwu, spew, hlas aneb jakokolwek zewňíterním učíňiť, a tento tajní ňebeskí oheň wijewit, jako ohňu zemskému ku prirodzenosťi príslúchá skrz swetlo a teplo bitost swoju zjewit a ukázat. Kdo Boha jednostajňe tak skritého nosí w sebe, že o ňom aňi na twári, aňí na hlase a zewňíterném žiwoťe ňíc ňikdí ňewijewuje, ten ho aňí ňenosi w sebe, — tak ňeňí možno wíre samej w sebe sa tak zawret. Wíra katolícká tedi je pestowkíňa wšemožních wedomosťí a umelectwa. Čo sa aj nachoďá w katolíckém učeňú ňepochopitedlné tajemstwa, které aňí prí smrtedlních luďoch ňíkdi chibet ňemožú, keď jím weční a ňewisťihlí — kterí we wlasťí swetla prebíwá — o sebe a budúcím žiwote zjeweňí uďeluje; ňícmeňej predca aspoň rozum to pochopit može, že w tém wšeckém učeňú najpewňejší je zwazek, swornost a uťešeňí suzwuk, že ňeňí je slobodno jednu skalečku z místa pohnúť, tak jedno s druhím najkrásnejšej sa skládá. Ba nachoďá sa w katolickém učeňú takowé článki, které sa zdrawému rozumu jináč ňepráťelowi tajemstwí welice porúčaju, tak w učeňu našom uťešené spojeňí a swornost, ustawičná jednota a ňepremeňitedlnost, kterú nám ňikdo odtajít ňemože, tak učinkujú na zrak duše, jako wolajakého uťešeného budowiska wšeckích částek spojeňí smerenost a súzwuk na očí. Títo wlastnosťí rozum potwrďí, lebo prawda len jedna može bit, a zrostá toto potwrdzeňi rozumu, keď widí jako sa naukí mudrcow ména, bludí z bludu wíchoďá na spôsob húb, které pres noc wírostaju, a nohú pacholata zrazené skoro zhňíjú, abi w nasledujícu noc wirosťením místo dali. Jako katolíckého učeňa we swém obsahu spojeňí jednota a ňepremeňítelnost rozum ludskí ňewihnutňe preníkáwá; tak aj katolíckej cirkwi múdré usporádaňí zatajíť sa nemože. Církew našá ňikemu ňeňí násilná, ňíkého slobodu ňeuťiskuje, lebo swoje učeňí ohňom mečom ňerozšíruje, než predstaweňí ju podla zákonow Božích sprawaju. Ríďeňí cirkwí je monarchično - aristokratičné, jestlí slobodno swatej wecí swetské (profan) méno dát, — to jest: má jednu najwíššu hlawu, která je: ňewiďitedlní zakladatel, kterí we wlasťí swetla súce, za námestňíka sebe sw. Petra a jeho nápadňíkow wiwolil. A kadcowe sú biskupowe a jíní apoštolow nápadňíci. Títo onej welkej, po celém sweťe rozloženej krajíni rozmaňíté částkli sprawujú, nad mrawmí a učeňím stráž držá, obradí wikonáwajú, w končínách swích zákoní wídáwajú, a we wecách duchowních jeďíňe rímskému otcowi podríďení sú. Urídeňá spolu shromáždeních tíchto biskupow pod predsedňíctwím najwíššého monarchi we wíre a mrawoch zawazujicú mocu wládnú, a ňesklamné sú. Lebo jestli chcel Kristus pán jednu církew založit, která bi do skončeňá sweta ňeporušená stála; tak ona mosela bit ňeklamná, jináčej aňi jednu ňemožeme srownat s múdrosťú Božú zakladaťela, aňí jedna cílu jeho dojíst w stawe ňeňí. Poňewač jedného čloweťa schopnosťi ku wiplňeňu wšeckích powinnosťi a wecí, které sa w jednej ríďeňá částce zjewujú, dostatečné ňejsú; preto po wšeckích krajin distriktoch, učedlňíkow pánowích nápadňící, poswacení kňazowé, ustanowení sú, — a títo wespolek wiobrazujú Hyerarchiu a čiňá winaučujicú církew. Iní wšecci sú poddaní, powinní cirkew swatú jako werní jej sinowe poslúchat, čo rozum sám od seba uzná; lebo bez predstaweních wážnosťi a poddaních poslušnosťí, žádná krajina stát ňemože, — a poňewač katolík werí: že pánowa wôla je, abi predstaweních swích poslúchal, a ucťil rozkazí jejích za ňejakej welkomiselnej moci hlas aňi držat ňemože. W tomto ríďitelstwu — sobci (egoistae) sa ňetrpá, učeňí, kterému církew swatá ňepríwolí, pod církewnú klatbu (Anathema) padňe, — a neposlušného za pohana a publikana počítuje. Tak stále, ňezmerné částki sa wilučujú a wičisťujú, wždí len jedno to isté a ňepremeňítelné zostáwá. Len skrze takowé usporádaňí može sa jednota w učeňú, a mrawow ňeporušenost zadržat, z tej príčini usporádaňí církwi swatej je tak múdré, a z tej príčíní aj ze straní každého dobre smíšlajícého swú oblíbenost dostáwá. Inačej panowáňí cirkwi swatej ňe je tlačliwe, matka súce církew swatá, a poddaní jej sinowe aj panowáňí jej jest materinské, kteréj cíl ňeňí jíní, jeďiňe dobrobit, a na wekí trwajíce dušné spaseňí swojích ďítek! ze wšech milosťí wšeckích jednako učastních číňi, jedného každého wislíší, a wšecké potrebi swích ďítek uspokojuje; aj keď ňekdi jednú rukú králowskú, a druhú biskupskú palicu držala; aj w tenkrát jej panowáňí tak krotké, tak milosťiwé bolo; že swet za porekadlo držal: „Dobré je bídleňí pod kriwú palicú.“ Štefan Mattowčiť. (Poračowáňí nasleduje) |