Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Léonce de Grandmaison, SJ. , prel. Dr. Beňuška |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | Písmená a duch pobožnosti |
| Text článku : | Písmená a duch pobožnosti. Léonce de Grandmaison, SJ. Aj keď pobožnosť je čistá a obsažná, má sa ešte vteliť do primeraného písmena, no pritom má ostať duchovná. Tu sa kladie problém ducha a písmena. Prišlo naň veľa rozlúštení už od čias svätého Pavla.1 Každý totiž vie, že reformátori pod zámienkou vykántriť zneužitia, čo sa vkĺzly do katolíckej pobožnosti, zakazovali používať tradičné, dotiaľ zvyčajné hmatateľné vonkajšie prostriedky. Známa je predsa obrazoborecká horlivosť prvých protestantov a ich násilné pokriky proti pápežskej idolatrii. No pomaly reformátori sa zbadali a dovolili niektoré spôsoby vonkajšej pobožnosti, ktoré pokladali za neškodné. Jansenisti neišli sice tak ďaleko, ale usilovali sa v tomto priviesť katolicizmus k prvotnej prísnosti. Lenže proti ich „prísnosti" protestujú opisy starých liturgií a kresťanské pomníky, počnúc od malieb v katakombách. Nech už akokoľvek súdime o týchto zúrivejších alebo miernejších reakciách, praktická otázka zostáva složitá a ťažká. Právne a skutočne vonkajšie úkony (odriekať modlitby, zapáliť sviečku, biť sa v prsia, namočiť prsty do svätenej vody, prežehnať sa, uctievať svätý obraz atď.) nedusia ducha, ale práve naopak — aspoň obyčajne a zbežne — ho podporujú, pomáhajú mu, dávajú mu telesný výzor.2 Ako každý iný cit, ako umelecká alebo literárna „inšpirácia", i náboženské rozochvenie je od prírody hmlisté, neurčité, nedokončené. Je to vnútorný šumot, chvenie, určitý duch popudu dopredu, do výšky, akási radosť, akási hudba. Keby sme len pri tomto zostali, rozochvenie pominie tak, ako prišlo, a obyčajne nezanechá nijakú trvalejšiu stopu. Písmeno liturgie a prejavy nábožnosti (úkony, formuly, činy, pohyby) zdokonalia toto nábožné rozochvenie, lepšie ho určujú, dajú mu vonkajší výzor, praktickú nosnosť, konečnú orientáciu a vyvrcholenie. Zaiste prvý prejav náboženskej emócie bude azda veľmi skromný a uskutoční sa za cenu obetí a úsilia, podporovaného Duchom božím. No bol by to úbohý psycholog, ktorý by náležite neocenil prvý konkrétny hmatateľný výsledok, prvý prechod vnútorného citu do činnosti! Ale význam písmena v pobožnosti sa tuná nezastavuje. Ono i doplňuje, ba vo veľkej miere aj povzbudzuje vnútornú pobožnosť. Každý predsa vie, že vonkajší úkon vyvoláva primeraný stav duše. Svätý František Assiský v dňoch zádumčivosti robieval si violu z dvoch náhodne nájdených konárov a usiloval sa reprodukovať na takomto náhodnom nástroji zvyčajné úkony, ktoré v ňom vyvolávaly popri emócii jeho hudobnej duše aj vnútorný pokoj a radosť. Vonkajšie úkony majú pre nás všetkých tú istú dôležitosť, kedykoľvek stojíme bezbranne, aby sme v sebe vylúdili alebo zahnali niektoré city. Vždy závisí od nás, aby sme ich použili, pokúsili sa, začali pomocou nich dávať svojej ochotnej vôli také vyústenie, ktoré smeruje k činnosti, privedie nás uskutočniť alebo vyvolať také city, ktorých stratu oplakávame a ktoré by sme chceli opäť nadobudnúť. Úkony „písmena", keď ich rozumne používame, sú teda užitočné, ba nevyhnutné pre náš osobný náboženský život. Neslobodno však preháňať, i keď sa staviame proti jansenitiskej studenosti a protestanskej tvrdosti. Upozorňuje nás na to Učiteľ katolíckej pobožnosti: Písmeno je iba voskom duchovného medu. „Mel in cera, devotio in littera est."3 Tento pôvabný obraz zhustene podáva to, čo sme už povedali, s tým, čo ešte prichodí podotknúť. Prestrelky by mohly vzniknúť vtedy, keby sme dávali týmto hmotným, viditeľným, hmatateľným, kvantitatívnym prostriedkom, tejto vonkajšej podpore vnútorného činu nemiestny a azda hrubý význam. Náš Spasiteľ vystríha nás iste pred touto chybou, keď hovorí: „A keď sa modlíte, nehovorte mnoho ako pohani; myslia si, že pre mnohé hovorenie budú vyslyšaní." Pripisovať náboženský význam tejto mnohovravnosti, dôverovať týmto trápnym a nerozumným opakovaniam, znamenalo by udržovať ako prežitok pohanský zvyk. Iná chyba, príbuzná prvej, je prílišný formalizmus, ktorý zase pripisuje taký význam druhoradým úkonom, ako keby to boly podstatné obrady — sviatosti. Mnohé osoby kladú na menej dôležité úkony celkom neprimeranú váhu a dobre nerozlišujú medzi vynechaním napr. dôležitého obradu pri sviatosti krstu a vynechaním jedného vzývania v litániách. Iní zasa nesprávne triedia prejavy vonkajšej pobožnosti a to buď tak, že im dávajú prednosť pred skutkami najvyšších kresťanských ctností, ako je láska k bližnému, buď tak (čo je oveľa vážnejšie), že sa príliš spoliehajú na tieto vonkajšie úkony, ako keby stačily a nahradily všetko: úsilie, obetu, vnútornú úctu. Tu sa dotýkame hraníc farizejstva. Napokon pripomeňme akúsi ľahkosť, duchovnú, dosť rozšírenú lenivosť, podľa ktorej príliš sa pridržiavame vonkajška ceremónií a obradov, ich kôry a povrchu, a ani sa nepokúsime preniknúť ich smysel a hlboký význam. Veľmi mnohí ľudia zúčastňujú sa na svätej omši, pri krste alebo pri sobáši práve tak, ako keby mali byť prítomní na dajakej verejnej slávnosti, na dajakej protokolárnej schôdzke alebo svetskej recepcii. Berú to ako príťaž, ktorú majú prekonať sťa galantný človek. Osobná pobožnosť má držať čiaru medzi puritánskym pohŕdaním vonkajších úkonov a vírom celkom vonkajšej úcty, úcty farizejskej a bez duše. Táto via média je dosť široká, aby pri troche dobrej vôle a pri rozumnej snahe každý veriaci mohol iste po nej kráčať. Vyznačiť tuná a priori podrobnú čiaru alebo zúžiť závodnú dráhu podľa miery „človeka", chápaného abstraktne, znamenalo by vystaviť sa najťažším sklamaniam, najvýraznejším nespravodlivostiam. Ružence, ktoré opakuje dedinčianka bretónska alebo vendenská, kríže, čo toľko ráz opakuje Španiel, môžu mať a často aj majú ozaj skutočnú náboženskú hodnotu. Stáva sa, že v týchto úkonoch (ako aj v iných, azda prostejších a menej tradičných) stelesňuje sa vrúcnosť, pripútanie duše vôli božej, detinská dôvera, ktorá je vždy záslužná a často hrdinská. Krásny a jasný plameň šľahá z tejto hlinenej nádoby, v ktorej horí vybraný olej. Či je azda nemožné vyznačiť priamu a stúpajúcu cestu, ktorá vyhýba napravo i naľavo priekopám a vedie skutočného človeka, človeka úplného, dušu i telo, človeka obťaženého telom, ale čulého duchom, priamo a vždy k Bohu, aj keď by sme pritom vyhli nežiadúcim presnostiam a prenáhleným prísnostiam? Možno že nie, ak používame formulu Kristovu o „pravých ctiteľoch Otca", ktorí sa klaňajú v „duchu a v pravde". „Duch" sa tu myslí ako protiklad „tela" a „v reči svätého Jána ako v celej reči biblickej telo je slabosť".4 Slabosť, neduch, neznamená nevyhnutne zlo, ako je „svet" a „diabol", lebo však poskytuje duchovnému prvku látku, ktorú môže preniknúť, oživiť, vykúpiť, posvätiť. Ako slovo neprišlo zničiť „telo", ale „stalo sa telom", aby spasilo človeka, tak uctievateľ v duchu nemá odhodiť všetko vonkajšie náboženstvo sťa dajakú škvrnu, ale má použiť ako prostriedok to, čo sa mu zdá byť prekážkou. Telo zpočiatku nepriateľské môže premeniť na svojho spojenca, keď prenikne hmotné činy, a to aj najskromnejšie úkony, vierou, úprimnosťou, nežným obdivom. Jeho úcta takto stáva sa „ozajstná", prestane byť iba tieňom, zdaním, pretvárkou. Získa takto skutočnosť, pevnosť, ctnosť, čo je v protive podľa evanjeliovej reči s falošnosťou, s klamom a ničotou. Človek ozaj náboženský, u ktorého vnútorný duch prenikne literu, oživuje slová, úkony a kroky, prejde takto podľa pekného hesla kardinála Newmana ex umbris ad veritatem. Preložil Dr. Beňuška. 12 Kor. 3, 6. Pozri F. Prat; La Théologie de saint Paul I, str. 203,204. 2Pozri pekné úvahy Blondelove, Action 1893, str.187, 189. 3Svatý Bernard; Sermones in Cantica VII, 5. ,,Písmeno zabíja, ak prehltávaš bez korenia ducha,,,pripojuje svatý Bernard. 4I Lebreton; Les Origines du Dogme de la Trinité 393. |