Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | Michal Chlebák kňaz w N.M. |
| Rok : | 1850 |
| Číslo : | 23 |
| Názov článku : | Wiswetleňi obradow (ceremonií) pri sw. omší užíwaních. (Pokračowáňí.) |
| Text článku : | Wiswetleňi obradow (ceremonií) pri sw. omší užíwaních od Michala Chlebáka, kňaza w N.M. (Pokračowáňí.) §. 11. Kánon. Modlitbí pred konsekrowáňim (premeňáňím, pozdwíhowáňím). Kňaz a lud werící sa už w duchu s darmi obetními k trónu Božému príblížili. Oné okamžeňi službí Božej nastáwá, ku kterému sa dotúd príprawowali. Konsekrácia a s tím spojené Ježišowé seba — obetowáni má sa podujať; swatí tento účinek ňekteré modlitbi predchádzajú, nekteré ho prowádzajú a ňekteré zase ho nasledujú. Modlitbí této, poňewač sú tak rečeno prí každéj sw. omši wždí té samé, preto sa nazíwajú kánon, to jest: prawidlo, regula. Podla swojeho obsahu modlitbi této sú slawné cirkwi prosbi pred trón Boha zložené, abi nám ráčíl z príčini Ježišowej obetí hríchi naše odpusťiť, nás wšeckím dobrím jak na ťele tak na duší obdariť a naše chwáli a ďíki milosťiwe príjať. Prwšá modlitba pred konsekráciu, kterú kňaz hlboko nad oltárem nakloňení sa modlí, je tá: „Ťeba tehda najmilosťíwejší Otče, skrze Ježiša Krista sina twojého, poňížeňe prosíme a pítáme, (tu bošká oltár) abi si wzácné mal a požehnal této + darí, této + príňeskí, této + swaté obetí ňeporušené, — najme které tí predkládáme za twojú církew swatú katolíckú, kterú ráč upokojowať, ochraňowať, w jednoťe utrímowať a ríďiť po celím zemskím okršleku, spolu s twojím služebňikom pápežom naším M. a s biskupom naším M. a ze wšeckími prawowerícími a wíri katolickej a apoštolskej cťiťelami.“ W tejto modlitbe sa prosbi wóbec posilajú za celú církew katolickú, a menowiťe za hlawu cíkwi našej rímského pápeža, jako i za biskupa, pod kterého ríďeňím a sprawowáňím sa obec werícá nachádzá. A tak sa swečí, abi sme predňe tích ména w modlitbe spomínali, kterích Boh postanowil za spráwcow cirkwi swojej, a kterím príjďe dať počeť za duše naše. Druhá modlitba je táto: „Spomňí pane na služebňíkom a na služebkiňe twoje M. a M. (tu skládá kňaz rukí a menowíťe sa modlí za tích žiwích, kterí sa jeho modlitbe zwláštňe poručíli, aneb za kterích sa modliť sobe zwláštňe umíňil) — spomňí tež i na wšeckích okolostojících, kterích wíra je tobe známá, a nábožnosť wedomá, za kterích ťi prednášáme, buďto kterí ťi prednášajú túto obetu chwáli, za seba a swojích wšeckích, pre wíkúpeňí duší swojích, pre náďej spaseňa a blahoslaweňa swojeho, a tobe zdáwajú slubí swoje Bohu wečnému, žiwému a prawďíwému.“ We swatích a wiwoleních Božích máme w ňebi našich orodowňíkow s tím swetom podle ťela, ňerozlúčili sa s tím swetom podle ťela, ňerozlúčilí sa s bratrami a sestramí swojého pokoleňa podle ducha, aneb čo na jedno wíjďe: „Církew osláwená, ňebeská pozostáwá w obcowáňu s cirkwú ešče na zemi putujicú, bojujícú a trpícú. Církew toťížto oslawená, ňebeská se swojú králownú bl. p. Maríu bez prestáňá za nás tu na zemi putujících oroduje u Boha; — cirkew zemská to preswedčeňí majúc a w duchu na swatích hleďíc takto we swojej modlitbe pokračuje: „Obcujíce a památku cťíce najme slawnéj wždíckí panní Marii, roďičkí Boha a pána našeho Ježiša Krista, jako i bl. apoštolow a mučedelňíkow twojích, Petra a Pawla, Ondreja, Jakuba, Jána, Tomáša, Jakuba, Filipa, Bartolomeja, Matúša, Šímona a Tadeusa; Lina, Kleta, Klementa, Ksista, Kornéliusa, Cípriána, Wawrínca, Krízogona, Jána a Pawla, Kozmassa a Damiana, a wšeckích twojích swatích, kterích zásluhám a prosbám poprej, abí sme we wšeckém pomocú twojej zástawí ohrádzowaní bíwalí. Skrze téhože Krista pána našeho. Amen." w starím zákoňe z predpísu Božého zápalné obeti z lichwi we dwerách stánku swedectwa sa muselí obetowať. Ten, kterí obetowal, musel položiť swoju ruku na hlawu obetného zwírata, na swedectwí toho, že to zwíra místo ňeho smrt podstupuje, kterú bi on sám podstúpiť bol zaslúžil, a len tím spósobem mohol úfat, že táto zápalná obeta buďe Bohu príjemná, a k jeho očisťeňú prospešná. K wiobrazeňu podobného swedectwa a wiznáňa, kňaz w méňe shromážďenéj obcí werícéj nakládá swoje rukí na dari obetné chleba a wina, w kterich sa má predstawiť obeta Bohu místo nás. Ach wšak mi sme hríchami našími smrt zaslúžili, a beránek boží místo nás smrt túto podstúpil! — Medzi tím ale sa kňaz modlí takto: „Tú tehda obetu služebnosťí našej, jako i celej roďíní twojej, prosíme pane, abi si udobrení prijal, a dňí naše twojím pokojem obdaril, uďel tež i to, abi sme od wečného zatraceňa witrhutí a medzi zástup wiwoleních twojích boli počítaní. Skrze Krista pána našeho. Amen. Kteru obetu ti Bože, ach prosíme, ráč učíňiť, abi wšeckím bola požehnaná, pripísaná, udobrená a platná, abi sa nám stanula ťelo a krew najmilejšeho sina twojeho, pána našého Ježiša Krista.“ Tu sa zwončekom dáwá znak k poklekáňu, lebo sa blíži okamžeňí tého najpoďíwňejšého tajemstwa. Kresťaní! čo tu teraz nasleduje, s trasúcím sa srdcem píšem. Weční Sín Boží, člowekom učiňení, wídal žiwot swoj na smrt krížowú, na hostiu smíreňa za hríchi naše. Jeden jeďinki ráz wstúpil krwawím spósobem do swaťini swatích, ráz umrel jako obeta na kríži, wácej Kristus ňeumíra. Ňíčméňej predca obetu túto na spósob tajemstwa plní, Krístus Spasitel nás na oltároch našich wždícki ešče obnowuje, skrze rukí kňaza, kterí k tomu od ňeba swoje plnomocenstwí dostal, tími slowmi: „To čiňte na moju památku.“ Po čas tého konáňa wšecko je ťicho, werícá obec we swatej nábožnosťi zahrúžená leží na kolenách; každí sa bije w prst mluwíc: „Ježiši tobe žijem, Ježiší tobe umírám; Ježiši twojím chcem biť, jak w žiwoťe, tak we smrťi.“ Medzi tím kňaz stojí prí oltáru nakloňení. Kalich s winem je pred ňím. Jako Kristus pán prí poslednej wečeri wzal do ruk swojích swatích chleb, tak kňaz do ruk swojích bere obetowanú hostiu, a nad ňú tajemstwa plné slowa premeňeňá wislowuje, té ísté slowa, které Krístus pán pri poslednej wečeri wislowil; a hňedki padá na kolena, potom wstáwá a swatú hostíu pozdwihuje, powolajúc tím werících, abi sa klaňali Kristu Bohu — čloweku we swátosťi oprawďíwe prítomnému. Podobňe čiňi i s kalíchom. A to je ten najwíšší, najwzňešenejší moment swatej omší; srdco naše wtedí celkom má biť prí Bohu Spasiťelowi našém; má síce oplíwať tú najswaťejšú radosťú, ale i w tej najhlbšej pokloňe, a w obďíwowáňu láski Boha našeho k nám bídnim luďom sa má nachádzať; má ceďíť slzi radosťi nad swojím wikúpeňím skrze túto najswaťejšú obetu, ale i w slzí žalosťi sa má rozláť, kdíž pomislí, že sprawedliwosť Božá za hríchi našeho pokoleňa túto obetu požádala. (Pokračowáňí nasleduje.) |