Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | Michal Chlebák kňaz w N. M. |
| Rok : | 1850 |
| Číslo : | 26 |
| Názov článku : | Wiswetleňi obradow(ceremonií) prí sw. omši užíwaních (Záwírka.) |
| Text článku : | Wiswetleňi obradow (ceremonií) prí sw. omší užíwaních od Michala Chlebáka, kňaza w N. M. (Záwírka.) Tu kleká a mluwí: „Chleb ňebeskí wezmem, a méno Pána wzíwať buďem.“ A wezmúce swatú hostíu do jednej ruki, s druhú sa bije w prsí po tríkrát a riká: „Pane ňejsem hoďeň, abis prišol pod strechu srdca mého, toliko rekňí slowem, a uzdrawená buďe duša moja.“ A kdíž sa skorej znameňím sw. kríža poznačil, medzi slowmí: „Ťelo Pána našeho Ježíša Krista ňech uchowá dušu moju na žiwot weční“ — s najhlubšú nábožnosťú swatú hostiu príjima. Po chwílce takto mluwí: „S čím sa odslúžim Pánowi za wšecko čo mi preukázal?! — Kalich spaseňa wezmem a méno Pána wzíwať buďem. — Chwálice wzíwať buďem Pána a od ňepráťelow mojích slobodní buďem.“ — A potom sa žehnajúc s kalíchem mluwí: „Krew Pána našeho Ježíša Krista ňech uchowá dušu moju na žiwot weční. Amen.“ Tu, keď sú ňekterí z werících, k prijímáňu prístupujú, o tom ale swojím časom w osobitném článku pre mluwiť mám w mislí. A tu sa dokončuje to najwelebnejšé tajemstwí náboženstwa kresťanského. Boh — člowek Ježiš Kristus, kdíž sa ňekrwawím spósobem pod spósobami chleba a wína otci swojému ňebeskému, za hríchi ludského pokoleňa obetowal, obetu túto s tím dokončuje, že seba samého k požitku tím dáwá, za kterích sa obetowal, skutečňe sa s ňími spojuje, príbitek swoj w dušách jejích bere, a tak kdíž sa k čloweku znížuje, čloweka k sebe powíšuje. Medzí Bohom a člowekom ňeňi wácej žádnej mezerí (rozpadlini), skrze prostredňíka Ježiša Krista ona je wiplňená, kterí je i zakladaťel nowéj umluwí medzí Bohom a člowekom, zakladaťel nowého a wečného zákona. §. 15. O tom, čo po prijímáňu až do konca nasleduje. Po prijímáňu kňaz kalich mumiwá a palce umíwá. To požádá ucťiwosť, kterú sme podlužní prewel. swátosťi oltárnej, abi ňišt ňepozustalo roztraťené aňí po kalichu, aňi ma palcoch kňaza, kterími sa sw. hostíí dotíkal. Wšak wíme, že Kristus pán, prí príležitosťi, kdíž zwíčajním chlebem nakrmil lud na púšťi, rozkázal pozostalé odrobínki pozbírať. Už od obíčajného stolu sa ňeswečí odejsť, bez pozdwihnuťa mísli k Bohu na poďekowáňi za darí jeho stolowé, tim méňej bi sa swečílo odejsť bez poďekowáňa od stolu Pána, kďe sa nám manna ňebeská k požítku dáwa . A preto i církew werících ňe hnedkí po prijímáňu rozpúšťá, ale ešče kňaz w méňe werících poďakowné modlítbi k otcu milosrdenstwa, a k jeho Sínowi aj k Duchu swatému posilá. Potom len, a sice kdiž jím skorej dwakrát zawinšowal: „abi Pán bol s ňími,“ a oňi mu zawinšowalí: „abi Pán bol i s Duchom jeho“ — potom len jim zwestuje: „Ite missa est“ — to jest: „odejďíte, odpušťáňí sa wám dáwá.“ A kdíž to wipoweďel nakloňení nad oltárom sa modli: „Ňech sa ťi lúbi swatá Trojico posluha poddanosťí mojej, a uďel, abí obeta, kterú sem ja ňehodní pred oči twojej welebnosťí predňesol, tobe bola príjemná, mňe ale a wšeckím, za kterích sem ju obetowal, skrze twoje smilowáňí prospešná.“ — A poboškajíce oltár na znak swojej ďeťinskej láskí a dúwerí, obracá sa k ľudu, a požehnáňí mu dáwá, mluwíce: „Požehnaj wás wšemohúci Boh Otec, i Sín, i Duch swatí. Amen.“ A na sám koňec čítá sa sw. Ewanjelium podle Jána w kap. 1.: „Na počátku bolo slowo“ a td. Tu sa zwestuje werícím, skrze tého sa nám stalo wikúpeňí, a napomínáňi sa jim to dáwá: „Abi tého swojeho wikupiťela werňe milowali do ostatného díchu swojeho života.“ Záwírka. K prezíráňu a rozbíráňu obradow, které církew katolícká pri odprawe sw. omší užíwá sme na koňec príšli, a mislím ňebuďe nám lúto, že sme prezírku na tém tak welebném polí podujali. Srdco naše pusté a prázné isťe ňeostalo. Už prí obzírce kostelow našich z wenku a z ňutra mísl naša wítrhnutá bolo z údola tohoto bídnosťí, duša naša cíťila prítomnosť welebného Boha; Boha, kterí sa nad námi smilowal, a nám podobním člowekom učíňení s námi do nowej wečňe trwať majúcej zmlúwi wstúpil, kterí swojú smrťú krížowú a krwú zapečaťil, a skrze tajemstwí prítomnosťi swojej na oltároch naších, skrze ten záwdawek láskí swojej, po wšecké časi utrímuje. Srdco naše sa rozohrálo, rozšírilo, kdíž oči naše choďíli po oltáru a po iních kostelních ozdobách, lebo wšecko k nám howorílo, a w nás té najspasitelnejšé spomínkí zbudzuwalo; wšecko pracowalo na pohnuťú srdca našeho, abi sme slušnú a Bohu milú službu odbawili. A kdíž sme kňaza w rúchu církewním k oltáru wistupujícého wiďelí, a očí naše sa na to, čo číňí a mluwí, opreli, a w duší našej sme prewelební obsah modliteb omšebních rozjímalí, bolo nám tak, jakobí sme už boli w krajiňe Blahoslaweních a Swatích, tam kďe sa wečňe spíwá: „Swatí, swatí, swatí pán Boh zástupow.“ — O prewelebná je odprawa sw. omši, je ona tá najdrahšá perla we wenci služeb Božich, které sa w církwi katolíckej konajú, kterú jej obňať, tolko bi znamenalo, jako ju pulzu žiwotného pozbawiť. — Církew katolická w obradoch pri odprawe swatej omši takowú welebnosť rozwinuje, že ňeňí možno, abi kdo prí pochopeňu ducha tíchto obradow, studením ostáwal, abi ňezwolal: „Tu Boh jako Boh bíwá cťení!“ — K rozšíreňu poznáňa ducha tého welebného w odprawe sw. omši zloženého, ňečo doňesť, to mňa pohnulo k zložeňú a spisáňu wiswetleňa prítomného. Ňech ono teda poslúží wšeckím čítajícím k prospechu duchownému, a k rozmnožeňu najwatšej cťí a chwáli Najwiššého; to je najwrúcňejšá žádosť skladaťela. Daj to Bože. *) ____________ *) Za wíborné toto wiswetleňí obradow welacť. p. púwodcowi wrelé ďíki wzdáwáme w méňe čítárow katolíckích nowín; a wrúcňe ho prosíme, abi wiswetleňím aj iních obradow nás oblažil; práli bi sme, abi článki títo wiswetleňí obradow sw. omší obsahujíce aj w osobitnej kňížečke wítlačené do ruk welacť. obecenstwa sa dostali. Sklad. |