Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | Michal Chlebák kňaz w N. M. |
| Rok : | 1850 |
| Číslo : | 19 |
| Názov článku : | Wiswetleňi obradow(ceremonií) prí sw. omši užíwaních (Pokračowáňí.) |
| Text článku : | Wiswetleňi obradow (ceremonií) prí sw. omši užíwaních od Michala Chlebáka, kňaza w N. M. (Pokračowáňí.) §. 7. Epištola. Ewanjelium. Credo. Otázka. Čo je to ta Epištola? Odpoweď. Wistrážné slowo Kristowe máme to: „Ňe každí, kterí mí prawí pane, pane, wejďe do králowstwa ňebeského, ale len ten, kterí číňi wólu otca mojeho, kterí w ňebesách jest, wejďe do králowstwa ňebeského.“ Samá modlitba bez bohabojného žiwota ňepríweďe k spaseňu. Spósob ale teho bohabojného žiwota jedíňe od teho sa naučiť možeme, kterí je cesta, prawda a žíwot. Z tej príčiní ustanowila církew swatá, abi sa prí sw. omší ňečo ze swatích písem čitalo, prostredkem kterého čítáňa bi sa ňewedomím poučeňa, slabím posilňeňa, smutním poťešeňa, lachkomislním opametáňa, wšeckím ale na hlas Boží upozorňeňa dostalo. To čo sa čitá z písma swatého menuje sa lectio t.j. čítáňí; menuje sa epištola to je: „list“ — jestli to čítáňi je z listow swatích apoštolow wzaté. Poňewač ale naše služby Bože sa w laťinskej rečí odbawujú, preto církew kňazom nakládá, abí w dňi ňeďelné a swátečné sa to isté werícím w rečí jejích materinskej prečítalo, čo sa i stáwá običajňe pred kázňu. Po spomenutém čítáňu aneb rečenej epištole, ňehnedki sa prechádzá k čítáňu sw. Ewanjeliuma, to preto tak bolo od církwí, — kdíž ešče reč swatej omší zrozumitelná bola prítomním werícím, — uríďeno, abi poslúchačí o počutém slowe písma swatého spasitelňe rozjímať mohli. Za ten čas ale od spewárow sa ňečo spíwalo, wzatého z písma swatého, a slawnosťí dňa primeraného, čo sa teraz len už od kňaza čitá, ľud ale werící z písňi dňa spíwá. Nasleduje ewanjelium. Čo sa dotíče tej stránki swatej omší, spósob jej terajšého odpracowáňa je každému známi. Medzí tím, kdiž ministrant prenášá misale to jest: kňíhu omšebnú, kňaz w prostredku oltára sa nakloňíce takto sa modlí: „Očísť srdco moje a usta moje wšemohúci Bože, kterí si usta Izaiaša proroka očísťil ohňiwím uhlom, tak í mňa rač očistíť skrze twoje milosťíwé smilowáňí, abích twoje swaté ewanjelium hodňe mohol zwestowať, skrze Krista pána našeho. Amen.“ „Rozkáž pane abich dobre mluwil. Pán ňech buďe w srdcí mojím a w ustách mojích, abích hodňe a slušňe ohlasowal ewanjelium jeho. Amen.“ Už této modlitbí ukazujú na umísl církwi prí čítáňu ewanjeliuma, na ten totížto, abi sa od kňaza, k prečítanému slowu z ewanjeliuma, i spasitelné učení, tak rečená kázeň prípojíla. W prwších časoch kázeň slowa Božého sa i w skutku prí čítáňu sw. Ewanjeliuma držala, w našich časoch obíčaj táto sa len na dakterích mistách zachowáwá; inďe sa običajňe slowo Božé káže aneb pred omšu, aneb po omší. Na každí spósob kázeň prínáleží k sw. omší tak, že tí, kterí sú powínnowatí sw. omšu slíšať, zawázaní sú i k wislišáňu sw. kazňí. Swatí sňem Trídentskí nakládá biskupom, abí o to starosť mali, žebi sa w jejích kosteloch kázalo slowo Božé po wšecké dňí ňeďelné a slawňejšé swátki. Z tého swatá powinnosť pre kňaza tá plíňe, abí pri ňeďeľních a swátečních službách Božích kázal, poňewač ale kázeň sa drží pre werících k službám Božím w té dňí zawázaním, ňet pochíbnosťí žádnej, že wislíšáňí slowa Božého též k powinnosťí werících prínáleží. Pri čítáňu sw. ewanjeliuma celá obec werícá stojí, k wiobrázeňu tého, že slowo Božé máme biť wždí hotowí z celú srdečnosťú počúwať, a podľa ňeho i žiwobíťí naše sporádať, a wšecko čokolwek bi na nás príšlo pre ewanjelium Krístowe znášať. — Kňaz pred čítáňím wolá k werícím: pán s wámi! a werící mu odpowedajú: i s duchom twojím! Prekrásní to winš, lebo jak tého, kterí čítá sw. ewanjelium, tak tích, kterí počuwajú, má naplňowať a ríďiť duch Krísta pána. Kňaz prí začináňu žehná sw. krížem sw. ewanjelium, k wiobrazeňu, že táto zákonná kňíha je kňíha ukrížowaného Ježíša, jeho naukí a číni obsahujícá; žehná i seba samého a sice čelo, na znameňí, že ewanjeliuma Kristowého ňemáme sa stídiť, usta na znameňí, že ho i smelo máme pred swetem wiznáwáť; prosí, že ho hlboko w srdcách našich máme nosiť. — Okadzowáňi woňawím kaďídlom sa čiňí na znameňí, že čítáňí, počuwáňí a zachowáňí slowa Božeho, je Bohu milá a dušám našim spasiťelná wec. Horícé swíce w rukách ministrantow wiobrazujú onú radosť a múdrosť kresťanskú, která sa werícím z počuwáňa slowa Božeho dostáwá. Slowo Bože napomáha k polepšeňu žiwota, weďe k pokáňu a tak i k dosáhnuťú odpusťeňa hríchow, preto kňaz po dokončeňu sw. ewanjeliuma powedá: „skrze ewanjeličné slowa ňech sa nám zmažú naše prewiňeňa!“ to je winš kňaza. Obec odpowedá: „Chwála ťi Kriste!“ — s tím wijawuje swoju powďačnosť za zwestowané sebe slowo Kristowe. Po ewanjelium nasleduje: Credo. Otázka. Čo je to Credo? Credo in unum Deum — které kňaz spíwá w našej reči znamená: „Werím w jedného Boha!“ — S tím kňaz pred shromážďenú obcú werícú wiznáwá swoju wíru w Boha w Trojíci jeďiného, Boha otca stworiteľa, w Boha sina wikupiteľa, w Boha Ducha posweťiteľa; Wíznáwá swoju wíru w jednu, swatú, katolíckú a apoštolskú církew; wíznáwá swoju wíru i w jeden krst na odpuščeňí hríchow; i w skríšení mrtwích, jako i w žiwot budúcní. — S tím swojím príkladem powoláwá i werícu obec, abi to samo číňíla. A tak swedčí, abi jedenkaždí kázanému slowu Božému weril, a to zjewňe wiznáwal. Tu sa dokončuje oná částka swatej omší, w kterej werících duše príprawowané bíwaju, abi samému potom tajemstwu najswatejšej obeťí hodňe a s užitkem prítomní biť mohli. — Pri tej částke jednému každému prístup za dáwních časow bol slobodní, lebo církew ňikomu ňechce odňať priležitosť a spósob spasiteľného poučeňa, oswíťeňa, a k dobrému zbudzowáňa. — Keď ale to sa wíkonalo, za dáwních časow wistúpil Jahen na wišše místo a wihlásil: „abi odstúpilí wšecci, kterím ňeprináleží dálej tam zostáwať; jako sú ňepokrsťeňí, ňewerící, kacírí, na werejné pokáňí odsúďení,“ — Prepúšťaňí to sa započinalo oními slowami: „ite missa est,“ to jest: „obejďiťe, prepusťeňí sa wám dáwá.“ Od tého: missa est, dostala swoje méno najswatejšá táto obeta, menuje sa po laťinskí missa, a po slowenski od tého slowa: „mša aneb omša.“ (Pokračowáňí nasleduje.) |