Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M.Chl. |
| Rok : | 1854 |
| Číslo : | 37 |
| Názov článku : | Čert peniazny. |
| Text článku : | Čert peniazný. Rozpráwka od Ad. Kolping, zoslowenčená kroz M. Chl.) (Konec). W mojej pobúrenosti, která mňa takmer bezmyslného učinila — ani som oprawdíwý staw mojej ženy nepoznal. Teprw, když som pri nej na posteli sedel, a jej horúcu, ale suchú ruku w mojej ruke držal, teperw wtedy som pomálu zpozorowal, žeby jej žilný tlukot (puls) w horúčkowom pobúrení sä nachádzal. W náhlych prehonoch šálenka (horúčka) sä jej skutočne w celej swojej moci chytila, a už biely deň mňa našol prí nemocnej postelí w tom spôsobe, že som moju ubohú ženu newládal pri pokojí udržať. Tie najbezmyslnejšie fantázije sä preháňaly w jej zplašenom duchu, tak že mi neráz blízko nej otupno bylo. Já, ubohý muž, stál som prí jej ležisku, a newedel som kam won, kam dnu. Tak biedným a nudzným nikdy som nebyl, jako wtedy, když som mal ten poklad w píwnici. „Od tej doby wo wyhni nehorel wiacej žiaden oheň, lebo každé uderenie mlátkom moju neščastnú ženu zplašowalo; áno súsedow som musel o to prosiť, žeby sä jejich ľudia pri tichosti zachowáwali, Ľudia to nemohlí pochopiť, jako moja žena tak náramne mohla onemocneť, a i to ím nejšlo do hlawy, že já tak dodriapaný wyzerám, lebo znaky bitky onej w piwnicí nedaly sä tak ľahko z twári wytríeť. Já som sä haňbil hrozetečne, a predca som nemohol nič wyjawiť. Ešte i sám Pán farár, kterého som hnedky ku mojej nemocnej žene dal powolať, a ktorému som tú celú historiu werňe wyrozpráwal, — to mi radil, žebych pred ľuďmi o tejto weci tichosť zachowal, lebo žeby mi to moje nynejšie položenie ešte horším učiniť mohlo. Lekár našol moju ženu w najwätšom nebezpečenstwu a radil mí, že by som ju jak len najstarostliwejšie opatrowal; ku tomu ale já sám som nebyl dostatočným. Už prí prwých dwoch nocách som mal dosť. Decko som musel dať do opatrowania cudzého, — musel som si do domu pomoc najať, — od súsedných ľudí som sä nemohol uwarowať, žeby nebylí moju nemocnú ženu nawštiwowalí, a tak sä stalo, že ľudia z blúzniwých rečí mojej ženy, která jednostajne howorila o poklade, o diere w píwnici, o zlodejoch, kterí ju okradnuť chceli, o mužowi, který že ju bil, o četníkoch, kterí že sä do domu dobíjalí, o čertowi, kterého že na schodách piwničných widela atd, — tak sä prawím stalo, že ľudia z takowých rečí hádali na nalezené peniaze, čo že je i príčinou nemocí pri mojej žene. Ku tomu i kočiš Grófow rozpráwäl o tom, čo so mnou mal, súsed tiež w tom nečo čudného widel, že sme w onen deň zamknutí byli, a že som tak dodriapaný wyzeral: na krátko buď powedeno, weľmi rýchlo sä rozniesla powesť po mestečku, že som nesmírňe mnoho penäzí w piwnici najšol, z tobo že sä moja žena zbláznila, a teráz sä nowé trápenie ku starému pre mňa pripojilo. Čím wiacej som sä prí tichostí chowal, tým sä wec horšou stáwala, čo som naposledy wyrozpráwal, to sä mi newerilo; žebych tým najbohatším nebyl, to sebe ľudia nechcelí dať z hlawy wziať. Medzi tým, když som plný žialu a bolestí prí postelí mojej hrozne trpiacej ženy wysedáwal, aj sám chorý a w mysli na pôl pomrwený, ešte od predešlého strachu a od prítomnej úzkoby, po ten čas celý swet sä ku mňe hrnul s prosbami o požíčku a o pomoc w každéj potrebe; ha; naráz sä toľko pokrewných a príbuzných u mňa hlásilo, že som málo o rozum neprišol. Obyčajní ľudie sú totižto takowí, kde myslia, že sä nečo dá dochytiť a získať, tam oní wšelikú šetrnosť a ohläd nohama pošlapujú. Nedal-li som, čo sä odomňa žiadalo, tak potom pričasto weľmi wšetko zlé mí títo dobrí ľudia na krk winšowali. Na konec príšlo na to, že som dom celkom zamykal, a len tých som dnu púšťal, bez kterých som byť nemohol. Treba mi bylo hnedky z počiatku tak múdrym byť! „Až do tretieho mesiaca wisela moja ubohá dobrá Alžbeta, medzi žiwotom a smrťou. Čím wiacej trpela, tým som ju radšie mal. Jej duch sä podobal lodí bez wesla, která wíchricami po širokom mori sem a tam metaná, každého okamženia užuž má utonúť, a len jakoby krož zázrak každému najbližšiemu nebezpečenstwu uchádza, aby wždy nowým nebezpečenstwám do nárúčia uwrhnutá byla. Lekár činil čo mohol, čo wšak pri daných okolnošťach nebylo mnoho. Najlepší liek pre ňu, mienil rozumný farár, je modlitba spojená so starostliwou opaterou; lebo že w takowom trápení konečňe je len sám Pán Boh, který spomôcť môže. Já som wtedy ostal pobožným, jako predtým nikdy, a láskawým a mäkým jako dieťa wo wšetkom tom trápení, které mňa obstupowalo. Ach! mesiace dlho som medzi strachom a úfnosťou nad žiwotom a smrťou mojej ženy žil, jakoby na pôl omámený, len ešte moc wiery mňa udržowala, kterú wo mňe dobrý pán farár wždycky pozdwihowal, kedykoľwek ona wo mne klesať počínala; aj potom, když nebezpeč smrti sä prewalila, ešte raz toľko mesiacow dlho som sedel pri jej posteli, ačpráwe fotwa som mohol tú úfnosť pripustiť do srdca môjho, že ju kedy pri predešlom zdrawí spatrím. Telo a duša pri tom dlhom trápení zdaly sä tak rozruchané, jakoby níkdy wiac nemala prísť ku celkom zdrawému sebä opamätaniu. Pri celkom wysušenom tele šálenka popustila; Alžbeta počala pomálu jakoby ku žiwotu prichádzať. Jej duch ale zdál sä byť stratenou owcou na pustatine, která zpiatočnú cestu ku domowému stádu nezná najsť. Já som sedel smutňe oddaný pri jej boku a modlil som sä o pomoc pre ňu a o potešenie pre mňa; tak sme oba zôstalí pokojnejšími. I od chudobných ľudi dal som sä za ňu modliť a pocítil som z toho požehnanie. Jak ščasliwý som byl, když jedneho rána Alžbeta na moju modlitbu pozornou sä stanulana, spôsob dieťaťa sä ku mňe zwrtnula, na mňa pokojnejšie hlädela a pomálu sä počala modliť so mnou, z počiatku síce len w potrhaných slowách a s prestáwkami na čas trwajúcimi, potom s celými wýrazy, tak že som sä preswedčil, jako ona modlitbu rozumie. Tak ščasliwým jako w tomto okamžení, tak blaženým a potešeným som nebyl níkdy. Oprotí ona nekdejšia radosť, pri nalezení pokladu, byla pustá, neľudská a tak rečeno čertowská. Od tej doby sme sä zase modliewalí spolu a w tejto spoločnej modlitbe Alžbeta našla priechodnú cestu ku jasnejšiemu powedomiu okolostojnosti swojich. „Kowadlo tak rečeno za celý rok spočíwalo; já som za ten čas byl opatrowníkom nemocnej, naučil ale som sä toľko, že som ešte na to po dnes nezabudnul. Keď í mňa wtedy w piwnici čert peniazný blízko za krk mal, tak potom mi ho náš Pán Bôh ďaleko s mocou od ťela držal, tak že nemohol wiacej tak šáleno somnou brojiť. Toliariky po čas dlhej nemocí, w kterej moja žena stonala a po čaš môjho nepracowania, jeden za druhým wywandrowaly z domu. Ani tak som už mnoho nedbal o to preklnuté peniazstwo, ku kterému som síce prawým spôsobom prišol, ale som ho nezaujal so srdcom kresťanským. Pošlo ono preč, tak že když som zase wo wyhni oheň zložil a kladiwo (mlátok) do ruky wzal, zo wšeho sotwa toľko mi pozústalo, že som sä mohol w dome s tým najpotrebnejším zaopatriť na ten čas prwný, w který málo kdo s prácou ku mne prichádzal. Na tom wšak níč nezáležalo. Já som sä za ščasliwejšieho nad kráľa držal, když som zase robiť smiel, když moja Alžbeta ešte síce slabá, ale už s priwetiwou twárou po dome chodila, kuchyňu zaopatrowala, malého chlapca mi prí stole do ruk podáwala a my sme zase w našej pokojnej komôrke pospolu sedáwali, práwe pod krížikom jako dakedy w našich prwých pokojných, keď i nečo twrdých dňoch stawu našeho malženského. To bylo isto, že chlieb wlastnou prácou zarobený chutnia nejlepšie; peniaze wlastnýma mozolami nadobudnuté majú dwojakú áno i trojakú cenu! „Když som potom pokojnejšie a kresťanskejšie o celom prebehu môjho neščastného ščastia premyšľawal — ku prawému premyšľaniu mňa nemoc mojej ženy priwiedla — ku tomu uznaniu som príšol, že mám Bohu česť a chwálu wzdáwať za to, že na ščastie tak rýchlo hnedky to neščastie na nás dopustil. Práwe kroz nemoc mojej dobrej ženy sme byli ochránení od onej hriešnej blázniwostí, která obyčajne sä ku náramnému ščastiu prídružuje, a kterou srdca naše w prwých okamženiach už zachwatené byly. Bezočiwými, hrdomyslnými, bujnými a leniwými, aní twrdými a skúpymí sme nezostali! Dlhé trápenie mojej ženy bylo najlepším lekárstwom proti takowému nerádu a seba samého preceňowaniu. Ba sme sä oba stanuli pokojnejšími, usednutejšími w malom spokojnejšími a pobožnejšímí, a keď sme sä wtedy jeden proti druhému prehrešilí, tak sme potom malí príležitosti dosť, lásku našu obnowiť a ju w bolesťach upewniť. A naozaj! od toho času medzi náma neprišlo wiacej ku žiadnemu nepríjemnému slowu. Obcowanie naše bylo lásky plné.“ Majster Fraňo utichnul na chwílku. Rozpomienka na onu udalosť w jeho stawe malženskom, srdcom jeho mocno pohla, a on si w tichej cliwosti zpomnul na swoju dobrú ženu. Na jeho očích wíčkách wisela ťažká slza. Jeho súsedi tiež mlčali; wšetci uhádlí, čo sä w ňom deje a bôľ jeho w uctiwosti mali; wšak dobre wšetci wedelí, w jakowej láske on so swojou ženou žil a jak to na neho pokaždý čas pôsobi, kedykoľwek na ňu už neboskú reč príde. Werná láska starých manželom žiada pre sebä wlastnú úctu, kterú jej každé lepšie srdco dáwa. Prísny murársky majster Pútník byl prwý, který tichosť zrušil. „A jakože táto historia je w spojení s waším sä prestehowaňím do našeho mestečka?“ — pýtal sä Fraňa mierne. „Wy ste nás sám na to upozornil!“ — „Ito wám rad wyswetlim, milí súsedi,“ — odpowedel Majster Fraňo. „Když moja žena, Pán Boh jej daj wečnú sláwu, zo swojej ťažkej nemoci wyzdrawela na historiu pokladowú w piwníci málo čo, a len tak temno sä znala rozpamätať, radno wšak nebylo s ňou o tom mluwiť; jedneho razu totižto takowé nerozumné na tuto wec upomenutie ju tak pobúrilo, že som sä bál, že zase do predešlej nemoci upadne. Do piwnici som ju nesmiel pustiť; miesto toto nepríjemňe na ňu pôsobilo. Ku tomu súsedi neznali s tak trpiacou obchádzať čo mi nemálo trápenia prinášalo. Najlepšie urobíš, myslel som si, keď dom predáš a twoje weci posbieraš a pôjdeš preč na iné miesto, kde ťa nikdo nezná. Tam ťa a swoju ženu nechajú pri pokoji. Bôh mňa dobre prowadil, lebo som našol nowú wlasť, a dobrých werných súsedow a priateľow; lepší poklad, wätší a požehnanejší nežli onen w piwníci w D. — Po mnohých peniazoch a neúfanom ščastí srdco naše wiacej níkdy nepachtilo. Weď sme skusili, jak nám takowé ščastie nedobre padlo.“ Společnosť sä dwihla, lebo slnko už zachodilo. Súsedowia si podali ruky, skusenosť Fraňowá zostala spoločným pokladom. Na ceste kramár Ondrejko mienil, žeby táto historia sä mala rozpráwäť ščasliwému šustrowí. „Tento ale ju nebude weriť ani ku swojemu užitku neobráti: “powedel rozwážliwý Pútnik. „Ľudie zriedka býwajú múdri z cudzej škody; ščasliwí takmer nikdy. Modlime sä radnej za neho, aby jeho istý úpadok mu poslúžil ku oprawdiwému powstaniu!“ — Pod bránou sä rozišlí. Toho ale ešte wečera majster Fraňo sedel zase pri starom krížiku a däkowal Bohu z celej duší za wšetké trápenia swojho žiwota. |