Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M.Chl. |
| Rok : | 1854 |
| Číslo : | 31 |
| Názov článku : | Opatrným byť neškodí nikdy. |
| Text článku : | Opatrným byť neškodí nikdy. (Konec). Doteraz by sme už byli dosť skusilí. Wideli sme, jak to w žiwote ľudskom ide. Jeden nečíní prawé zo zaťatej mysle, druhý to nečiní pre swoju ľahkomyslnosť, tretí to zo dňa na den odkláda, a ostatnia weliká čiasť sä opúšťa na dobré ščastie. Len máličko je tak múdrých a prezretedlných, jako otec Roľow a kmotor. Ani dwa týdne nemínuly. Slnečko sä usmiewalo dolu z modrého neba, na kterom sä aní chmárečka neukazowala, a zasiate poľa tak utešeňe stály, že w čloweku aj srdce poskakowalo, keď sä na prechádzku pomedzi role pustil. Tak bohaté a zlaté požehnanie dobrotiwá ruka Božia už od dáwna neudelila, jako w tomto roku. Ešte týdeň, a žatwa sä mala započať; žito sä už bielilo, pšenica žlté klasy dostáwala a jačmeň sä mocno zapaľowal. Otec Roľow prawil: „Matko, teraz sme len už predca tých trícať zlatých won oknom wyhodíli!“ — Šoltís sä usmiewal uštipačňe, kedykoľwek sä stretnul s kmotrom a prawil: „Kmotre, kdo wyhral?“ — Kmotor ztiahnul plecá mluwiac: „Len pomálu, ešte sťe ostatníu hrobľu nepreskočili.“ Medzi tím ešte pár dní ubehlo, kosy a srpy už boly uklepané, wyostrené, a prichystané, w celej dedine nebylo mračnej twári; každého oko s útechou spočíwalo na bohatej úrode zemskej. — Byl to jeden z najposlednejších dňow Čerwencowých a sice najspárnejší. Powetrie bylo horúce, ani najmeňší wetríček sä nepohýnal, kterýby dýchajúcim tworom byl ochladenie prinášal. Slnko na spôsob ohniwej gule wiselo na oblohe nebeskej, a zo sebä páľčiwé pramene wydáwalo, ktere zem prepaľowaly. Po lesoch a poľach žiadneho hnutia; lísty na stromoch a zelinách wisely zwädnuté, ptáčik nespiewal žiaden, sotwa že kde tu jeden motýľ poľetowal. Ľudia sä wtiahli do domow, na wonku pred zpárnosťou nebylo ku wydržaniu. Práca neišla od ruky, oči každému šly do spania. Ešte ani psa nebylo počuť brechať w dedíne, t títo sä wtiahli do chládku, kam který mohol, kde s otworenýma pýskami a wyplazenýma jazykama ležali, lapajúc powetrie a oháňajúc sä z prikrych im much, ktoré im dnes smelo až do nosa liezly. Takto bylo už pred poludním; Po poludní ešté o mnoho horšie. Wšade zpárno, horúco a dusno. Naráz, — mohlo to byť kolo tretiej, — ukázaly sä na strane poludňo-západnej nad horámi nekteré potrhané bielo-siwé chmárečky, které wždy wyššie a wyššie wystupowaly, čo hrubšie, jedná s druhou sä preháňajúc a do wjedna spojujúc, až wyrástky w podobu ohromných wrchow s bielo-swetlými krajíkami. Potom sä wypnula jakoby temná, široká stena do hora, siwá a čierna, w ožáru plamenístom, že až otupno bylo pozierať. Jasnosť slnečná sä zatmela. Tak bylo, jakoby sä pred slnko zástera byla roztiahla. Potom tiene za tieňami bežely po poľach na spôsob strašidel. Tu a tam sä ozwal hawran a behom hlädal húštinu lesnú. Mračná chmarná stena z oboch strán sä rezšírujúc, wždy wiacej a wiacej od hor ku doline a rowníne sä blížíla. Wietor silný sä rozhučal, tak že sä okná triasly a durkotaly; stromy šuščaly a wrchowcami sä schýlowaly ku zemi: tu í tam odtrhnuté ratolesti powetrí lietaly; stlpy prachu wetrom hnané a krútené po cestách sä zdwíhaly, pocestným oči zasypujúc a ich pred sebou ženúc; w komínoch hwízdalo a wylo. Otec Roľow tou búrou prírody jakoby prestrašený wystúpil predo dwere. Wzteklý wíchor mu ztrhol klobúk dolu, a on starostiplný wolal na swoju ženu: „Matko, hrozná búrka sä walí! Bôh zachowaj nás od neščastia!“ — Tu i tam sä otworily okná a úzkostliwé twáre sä w nich ukazowaly. „Pane Bože! wolal jeden zo súsedow, — „čo to má byť? Detí zawierajte dwere a okná, bo nám ích potrepe.“ Pán kmotor wyšol po rebrine na strechu domu swôjho a hlädel do čiernych chmár, w kterých sä už teraz strely na spôsob ohníwých hadow preháňaly. „Boh buď nám milostíw!“ — wzdýchal ku sebe, — „z toho môže byť ľadowec, jakowého sme sä nedožili.“ Mrákota sä blížila. W powetrí zadudňalo, hrom (perun) zahrkotal a zabrumčal w obdáľností, deň sä na noc premenil. Tu zatrepotaly okennice, tam durklo s dwermi, šinble z krowu dolu letely. Otec Roľow a jeho žena w chytrosti potrebné príprawy w dome už wykonali, a wčil už stáli prí okne w strachu a úzkosti očakáwajúc na to, čo príde. „Azdá sä to tak prewalí,“ — prawila žena. „Jako keby upúšťalo!" „Dalby Boh!“ — odpowedel otec Roľow so srdcom úzkostným. „Bože čo že je to?“ — Lesk blesk mu do oči uderíl a wtom tak krozňe durklo, jakoby nebe a zem sä na kusy rozlamowaly. „Už kropaje a to hrubé padajú, či widíš ženo!“ A w skutku jednotné krople tak weľké jak oriešky padaly na dach, na cestu tú i tam, a wychríca s nimi padala i do okén. Wždy ich wiac a wiac pribýwalo, čo ďalej, to hustejšie packalo, až sä rozpustilo w takowý lejawec, že w čase jedneho „otčenašu“ — cesta stála pod wodou, a w hučiaci jarok sä premeníla. „To by nič nebylo, keby len pri dáždi ostalo,“— powedel otec Roľow. Sotwá ale to slowo wyríekol, když bylo počuť jakýsi podíwný, neobyčajný šumot w powetrí, naráz bylo jako w nocí tma, — wíchor hučal ešte diwokejšie, peruny bily a trieskaly až sá stawiská triasly i naráz začne klop, klap, čert. — „O Bože!“ — wolal otec Roľow, — „tu ho máme — ľadoweč!“ Ženo wytiahni okná, bo nám aní jedno sklo neostane celé.“ I bez meškania sä sám dal ku tej práci, ale wšetko nadarmo, w jednom nu wšetké obloky byly roztrieskané, a izba ľadom a wodou naplnená. Otec Roľow chcel nechcel, musel na stred chýže odstúpiť, wolajúc na ženu, aby to samé učinila. „Že praj sä tu nedá nič wykonať, — musíme sä milosti Božej porúčiť, keď to ešte tak dlho trwať bude, swet musí zahynúť.“ Deti s powykom a wreskom príbehly ku rodičom a plné smrtných úzkostí prí nich hlädaly utočište. Otec matka darebne sä usilowali ich uspokojiť. Pri hroznom huku a hluku wonkajšom deti ich nemohli ani rozumeť. Hrozné diwadlo! Wšetci stáli jako ohromení; deti plakaly a wreščaly; matka rukama zalamowala, bledšia od steny, otec na spôsob pol mrtwého hľadel na ten boj, který zbúrené žiwoly w prírode wiedly. Oko ale jeho níč newidelo, len samé kusy ľadu, meňšie, okruhlé a hranaté, které sä s hrkotom z hora na zem walily, w powetrí hučalo a jakoby wrelo, blískanie a durkotanie perunow neprestáwalo. Tak trwalo asi päť otčenášow, čo wšak obýwateľom dedinským wečnosťou sä byť zdalo. Potom šumot a hukot popustil, ľadowec prestal, a w dážď sä premenil, který tiež dlho netrwal, búrka sä zmeňšila, a oddálila, len w obdálnodti ešte dudňalo; deň sa nawrátil, chmáry sä roztiahly a slniečko sä ukázalo. „Ale mocný Bože! jakowá premena sä za tak krátky čas stala!“ Ľudia sä z domow hrnuli s twárami prestrašenými a smrťobledými. Pred zdiwočenýma jejich očíma sä rozprestieralo hrozné zpustošenie w celej swojej hrúze. Jední plakali, iní rukama zúfanliwe zalamowali, iní zase hlasite nariekali, kwílíli a w roztrhaných slowách swôj nesmierný žial nad welikosťou swôjho neščastia projawowali. A weru i mali prečo. Spustošenie bylo strašné, smutné. Kam oko pozrelo, nič newidelo celého. Zem byla prikrytá ľadowcom až po kostky wysoko. Zo zelín a rostlín záhradních nebylo znaku, wšetko bylo do zemi wbité, a rozkmášené. Owocné stromy wyzeraly jako staré metly, ratolestí a lístie s owocinou ležaly rozrúcané pod nimi smiešané s ľadom. To wšetko ale byla len tá najmeňšia čiastka ztráty. Hospodári tiahlí won do poľa, a tu teprw spatrili celú ohromnosť swôjho neščastia. Oko jejich tu darmo hlädalo onu krásnú. Božiu úrodu na roľach, w kterej sebe toľko zakládali, na kterú sä jest srdce len tak krátko predtím tešilo. Zo wšeho tu nebylo nič; — wšetko do zemí bylo wbité, pomrwené, a na blato obrátené; — kosu mohol každý a srp na stranu odložiť, nástroje tieto im nebyli wiacej toho roku potrebné. — Jejich úsnosti,jejich nádeje byly pochowané; — celá jejich smutná prítomnosť a budúcnosť stála im pred očima; wideli sä naráz núdznych, biedných, wšeho pozbawených. Nekterí jako deti plakali, iní jako bez sebä nemí stáli; tu a tam sä žaloby a ponosy proti Bohu ozýwaly. „Z čeho sä budeme žiwiť? S čím lichwu chowať? Čo to má byť z nás?“ — To byly otázky, na které sebe žiaden newedel odpowedeť; iné im nepozustáwalo, jako oči ku nebesám pozdwihnuť medzi wzdychnutím: „Bože! to ty wieš!“ — O bylo to plaču a kwílenia po celej dedine, a nad tímto plačom sä rozprestierala belawá obloha nebeská a sluniečko tak weselo a jasne swietílo, jakoby sä nič smutného nebylo málo predtím príhodilo. Šoltisowi teraz neišlo ku uštipačnému usmiechu, když sä mu pridalo stretnúť sä s kmotrom. Nyní mu napadlo, že reč kmotrowá nebyla sprostá. Teraz každý ľutowal, že dobrú radu kmotrowu a otca Roľowa neposluchnul. Ale už bylo pozde. Od záwäzku (kontraktu) straniwa lesa museli odstúpiť, čo bez bolestných útrat neišlo. A roky prešli, tým sä títo do biedy uwrhnutí opamätali, a jako tato ku lepšiemu stawu prišli. Otec ale Roľow, kmoter, a kterí týchto radu nasledowali, nemohli sä dosť Bohu nadäkowať, že im túto myšlienku wnuknul, aby sä ubezpečili; lebo teráz wšetká škoda, ľadowcom na poli učínená, im byla do grajciara wyplatená; ľahko si teda mohli spomôcť. Otec Roľow když s peniazmi z mesta prišol, a ich na stôl wykládal, riekol. „Na matko! To po Bohu tebe máme däkowať. Teraz keď chceš, môžeš lúku súsedowi odkúpiť.“ „Toho roku nie, môj starý!“ — odpowedela matka. „Jesto mnoho z priateľstwa našeho, kterým potrebnejšie sú peniaze, nežlí nám lúka. Ku tej ešte i pozdejšie bude rada.“ „Otec Roľow rozumel swoju dobrú ženu.“ „Dobre máš“ — prawil. „Lúka môže čakať.“ Na to si premýšlal, kterýmby pomoc byla najpotrebnejšia, a takowým sám požičku bez úrokow (interesow) ponuknul. Môžeme si mysleť, jak to dobre tak uspomôženým padlo; ale i otec Roľow so swojou manželkou z tohoto swôjho učinku takowú blaženosť w srdci swojem cítili, jakowú žiadna weselosť sweta tohoto nedonáša. Priateľské toto a kresťanské jednanie bez pochyby sä to i tebe, který to čítaš, páči; keď tak: w podobných prípadkoch čiň i ty podobne. Nasledujúceho leta nebylo žiadneho w dedine, kterýby sä byl krupobitia obáwal. Ľudkowia títo z wlasnej škody sä múdrymi stali; každy hlädel, proti tomu hosťowi newítanému sä ubezpečiť. — Jakože s tebou, môj milý čitateľ wec stojí? Zmudrel-li si už, alebo čí len ešte škoda má prísť? Predejdi neščastie, které ťa potkať môže; prozretedlným byť neškodí nikdy! Jakože ale s tou lúkou, o ktorej sme hneď z počiatku reč mali? — To sä rozumie, že ona sotwa dwe letá prešly, w rukách Roľowých byla, a matka Katrena je s tím weľmí spokojná. Na swôjho muža ona si nedá níč zlého powedať; je on jej na swete najlepší. O te-dy to každá žena mohla tiež i o swojem powedať! M. Chl. |