Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M.Chl. |
| Rok : | 1854 |
| Číslo : | 35 |
| Názov článku : | Čert peniazny. |
| Text článku : | Čert peniazný. (Rozpráwka od Ad. Kolping, zoslowenčená kroz M. chl.) W tieni (w tôni) prewelikej lipy, ktorá wonká pred wyšnou bránou mestečka L. na ceste krížowej stála, sedelo w najnowšom čase za jedného krásneho odpoludňa wiac statočných mešťanow, kterí medzi sebou rozhowôrky (besedy) wiedli podľa starého obýčaju. Jako bylo za jejích mladých časow, a jako sä beh sweta utworil pod jejich očami, a čo skusili medzi mnohými bolesťami a nepríjemnosťami jako aj nekterými radosťami, — to bylo, o čom obyčajne besedowali títo starí mešťaní, prí kterých, Bohu buď chwála, ešte do módy neprišlo, w nedelné dní w krčmách wysedáwať a tam hlawy prí nápoji a kartách sebe rozhorúčowať a wačky (miešky) bez potreby wyprázňowať. Ani na to ešte nepríšlo s nimi, „celú swoju famíliu na wozy pakowať a miesta kratochwchwílné nawštiwowať, tam sä pred očamí ľudskými široko rozkládať a z horkého potu tydňowého nad mieru a spôsob w hostinkách trowiť.“ Súsedí a znami radšiej po nešpore si prechádzky robili, okolo mestečka, nawštíwujúc tam založené zahrady, dáwajúc sebe dobrú radu, jako sä má čo sadiť; a potom si zasedlí na nejaké miestečko, žeby si w dúwernom besedowaní čos dlhý rozohnali, a swoje staré priateľstwo w žiwostí udržali. Takowé miestečko odpočinku dáwala stará lipa pred wyšňou bránou a obyčajne sä tam našlí starí znamí ešte hen od detinstwa, kterí síce neráz weľmi hlboko až na strach mudrowalí, a wšak nebylo nedostatku i na rečach zábawných a weselo žartowných, a často i na rozpráwkach takowých, které byly wzdelania a poučenia plné. Každý totižto žiwot má sebe wlastnú cenu, len o to ide, s jakowým okom sä naň hlädí, a s jakowým srdcom sä jeho historia píše. Skusenosť naša sä dospelou stáwa, prí udalosťach, kterých sme sä samí dožili, priateľstwo ale sä upewňuje, když sebe skusenosť naše jeden s druhým sdeľujeme. Sedel tu murarský majster Pútník, který mnoho sweta preputowal, — w očach sä mu múdrosť jawila, tichosť ale mu sedela na jazyku, z ktorého sä neľahko ozwalo slowo nepremyšlené; sedel tu i lysý Štefko, kterému francúzské časy tak znamé byly, jako Abece; potom kramár Ondriško, už nejednú knížku wyčítal pod maslo, brindzu a slaninu, bez toho žeby byl z toho čítania mudrejším ostal, za to ale znal na prstoch wyčítať rod celého obywateľstwa mestského až hen za sedemročnú wojnu; kowač Fraňo so swojím twrdým rozumom a weselými nápadkami, šestdesäťročný mocný chlap so siwými (šediwými) wlasami a hodnými kowaľskými päsťami, najobľubenejší majster w mestečku; pri tých ešte šesť sedem iných meňšiej wätšiej wáhy, wšetci ale poriadní kresťani a statoční mešťani, kterých naposledy spoločná mrzutosť len tá byla, že dorástawajúcu mládež nechcela w jejich stopách chodiť. Oného odpoludňa sedeli títo menowaní zase pod lipou, a čo už za celý týdeň rečou celého obywateľstwa w mestečku bylo, o tom i oni teraz pod lipou howorili. Jeden chudobný remeselník z mestečka wyhral na loterii pre sebä dosť značnú summu, který jak sä o swojem ščasti dozwedel, nástroj remeselnický, který mal pri ruke, won oknom wyhodil, počinal si hrdo a šaleno, a tak sä zdálo, že s pár sto toľarami chce „Pána hrať.“ Ešte tejže nedelí ráno už pri wine sedel a swojich kamarádow nad mieru dobre častowal, za celý deň zanášal sä s planámi, jak a čo bude budowať, a čudným spôsobom naráz razumel wšetko, tak hlboko, múdre, že žiaden člowek neznal sebe wiacej s nim rady. Nuž teraz s týchto pod lipou, které totižto wšetcí na tak ľahký spôsob ku peniazom nepríšli, každý mal prí ruke dobrú radu, čoby wlastne onen ščasliwý Šwec s tími peniazmi mal započať, prí čom len to škoda byla, že onen ščasliwý, dobré tieto radí ani nečul, ani neprijal. „Takowé weliké ščastie,“ — mienil kramár Ondriško; „a žiadného rozumu užíwať ho wedieť! Ej keby som já tie peniaze byl wyhral, já bych ich lepšie wedel wynaložiť.“ — „Áno, nerozum máwa najwiac ščastia,“ poznamenal lysý Štefko, „múdri ľudia z riedka wyhráwajú.“ „I nu! múdrosť w ščastí, to není obyčajná wec,“ — doložil kowaľ Fraňo, predešlých naprawujúc! — „Šuster pred swojim ščastím, nebyť žiadnym hlupákom, swôj dom sprawowal poriadne a o remeselníctwe howoríewal pochwálne, podobne iným rozumným ľuďom. Že sä poniaze nad ním zmocnili a z neho blázna učinili, to tiež nič není neobyčajného, toby sä snaď í s tebou Andrišku, stať ešte mohlo pri twojich wšetkých dobrých poradách, od čoho wšak ťa milý Bôh uchowaj.“ To kramárowi Ondriškowi neišlo do hlawy, a když majster kowáč na tom stál, žeby málo ľudí bylo, kteríby neočakáwané ščastie zniesť w stawe byli, a menej ešte tých, kterých by peniaze šálenými neučinili, — wtedy Ondriško sä ho na konec pýtal; „čiby on to len o iných tak mluwil a seba samého profi swojemu zwyku wynímal?“ Starý majster Fraňo sä za chwílku na swojem sedlisku tu i tam poobracial, práwe jako zwyknul činiť, keď chcel nečo rozpráwäť, potom za nekterý čas patril bokom do poľa a naposledy riekol pred sebou: „Na čodennom, kroz horký pot zarobenom chlebe spočíwa požehnanie a spokojnosť; na samých ale peniazoch, najme keď ti do domu, jakoby pres noc prichádzajú, leží nečo tajemno—otupného, jakoby od pokušníka, čo nemá pokoja, ani ti takowého nenecháwa. O tom já znám jednú pesníčku. Historia ščasliwého šweca mi pripomína jednú udalosť z môjho žiwota, kterú teráz w mojích starých dňoch tým wernejšie wäm wyrozpráwať môžem, lebo úfam, že mi to wiacej žiadne nepríjemnosti neprínesie.“ — W tom wytrepal pípku (fajku), znowa ju nacpal a pod kresáním ohňa už sä do postawy rozpráwäjúceho postawil. Ostatní sä blížej ku ňemu prisunuli. W prwých rokoch môjho manželstwa a môjho majsterstwa, jako wám je známo, býwal som w D., kde som si jeden malý starý dom kúpil, w ktorom som s mojou Alžbetou, — Boh nech jej dá pokoj wečný, — započal hospodáriť a pracowať. My obidwa wtedy málo sme tlukli cukru, lebo časy, jak sä powedá, byly zlé, majster ešte byl mladý; obapolný náš majetok nestačil ani ku wyplateniu domu, w ktorom sme býwali, a len tak po biede a z wätšieho sme dom náš obstarať mohli. Zo wšetkých síl našich sme, jeden i druhý, pracowali a sotwá sme si toľko zapracowali, že sme mohlí dom w poriadku udržať a sä tak postawiť, aby cudzým ľuďom naša skutočná chudoba w známosť nepríšla. Jako chasník (šuhaj) som wiacej popiť piwa, nežli w oných dňoch, a naozaj weselšie som do sweta patril, nežli to mladému manželowí a gazdowi možné bylo. Pracowali sme usilowňe, znášali sme sä po kresťansky, ačpráwe tak mnohé ružowé nádeje, které sme si w manžélstwe zakládali, ešte wždy nás na swoje wyplnenie čakať necháwáli. Už to tak a neinak, prawé ščastie w malženstwe len teprw wtedy sä ukazuje, keď už prwé ruže obkwitly. „Dobrá Alžbeta, — majster Fraňo pohnul klobukom, — „byla spôsobná gazdina, na kterú sä nič nedalo powedať, iba to, že podľa swôjho mnieňia byla priskúpa, a oná preto wedela tak weci swoje usporiadať, že ešte ani w nedeľu som sä do krčmy nedostal. Já bych tam ale nekedy byl welmi rad býwal prítomný, lebo môj mladý wek už tak wčasňe na kol zawesiť, alebo do kúta posadiť, mi nechcelo ísť do hlawy, a preto toto sťahowanie mi weľmi ťažko padlo a len s welikým premáhaním sebä, som ho preniesol. Jak náhle ona zawetríla, žebych mal myseľ ísť do krčmy, nemyslite, žeby ona byla swoju milostnú srdečnosť ku mojemu chowaniu doma sdwojnásobnila, nie, ona pokaždý čas na prstoch mí čítala, čo nám ešte je potrebné, w čom máme nedostatok, jako praj každý groš horko ťazko do domu príchádza, odchádza ale ľahko ani nezwieš jako. Na prídawok tí ukázala twár takowú, žes ľahko mohol uhádnuť „na zlé powetrie,“ — tak že Fraňo radšiej ostal doma, ačkoľwek mrzutosť udusiť w sebe nemohol. Jak ale sme pospolu wečernú modlitbu odbawilí, tak potom wšetko bylo zapomenuto. My sme sä priweľmi radi malí, než aby sme sä byli dlho hášterili a byli sme príbohabojní, žeby sme nebylí wedeli, čo sä pre ľudí manželných sluší.“ „Tak sme drahé a zlé dni dosť psotňe prežili, w ktorých že som dobrú mysel prí mojich ťažkých prácach nestratil, konečňe len tomu mám däkowať, že moja žena tak dobre wedela hospodáriť: když naráz nás nečo takowého potkalo, že prí najwätšom ščastí, které nám zablisklo, sme tak rečeno tymi najnešťastnejšími zostali. Na tútu historiu ešte teráz myslím nie bez haňby, ačpráwe mi ona potom dobré úroky (interessy) to jest: osoh doniesla. Keď tuto historiu uslyšíte, potom pochopíte, prečo som sä tu u wás jako hotowý majster so ženou a s deckom usadil, čo wtedy mnohým neišlo do hlawy.“ „Jednoho dňa mňa moja žena zawolala do piwnicí, žebych jej do steny wbil klín, na který už newiem čo zawesiť chcela. Ja som nechal oheň na wihni horeť, dwere otworené stáť a bežal som náhle dolu do piwnicí; tu probujem náhodne s mlátkom ono miesto na múre, kde mi žena kázala klin wbiť, i takmer sä preľäknem na dudlawý hlas, který na klopanie moje w muru sä ozwal. Klopem dwa-trikrát, wždy mocnejšie, a isto mi bylo, že w stene je diera. Alžbeta jakoby prerazená hlädela na stenu, twár menila, ruky opreté o bok jej zpadly, a ona na celom tele počala sä triasť. I já sám som cítil jakési nikdy neznané zbúrenie srdca, které sä mi po celom tele rozšírowalo.“ „Čuješ-li, stena je dudlawá!“ — zwolal som w rástúcom pohnutí, a tlukol som na múr bez prestania. Wakowka medzí tým odpadla a já príprem oko na stenu a toho preswedčenia nadobúdam, že tu w skutku diera pozdejšie byla zamurowaná. „Tam je poklad! tam sú peniaze!“ — mrmlala Alžbeta, a už jej potné kropaje z čela sä prlily. Celá jest bytosť w postawe a w hlase reči jakoby sä prewrácala, tak sä zdálo. „Bež rýchlo Alžbeto hore, zamkni dwere, zapál lampáš, a prines dlátko s končitým mlátkom!“ — powedel som mojej žene, — „já medzi tým zapchám piwničnú dieru.“ — Alžbeta nebyla nikdy tak náhliwá na rozkaz muža, jako w tom okamžení. Že w múre dnu je poklad skrytý, to nám bylo jako isto, a už pred očima našima kopy zlata jakoby sä bleskotaly. „Ale čakaj že, kým tu zase nebudem!“ — wolala na mňa žena w behu chwátawo, když já medzí tým som ďalej z celou mocou tlukol na rozprskujúci sä múr. „Ale či čuješ, žebys čakal, kým zase tu nebudem!“ — Alžbeta wiacej kričala, nežli wolala, když už medzí tým stála w príklete (w síňi) a neznala dosť rychlou byť w zatwáraniu dwerí. Wtom okamžení nezáležalo mí nič na mojej žene, ba ani na celom swete, já som len tlukol a tlukol z celých mojich síl som tlukol na kamene, které sä už podáwaly a na kusy sä rozlamowaly. Jako som wyzieral, neznám, ale sä mi zdálo, že mi oči jako päste stojá won z čela, a pot mi jarkami tiekol dolu twárou, a medzi tým jakoby mňa zimnica bila, triasol som sä na celom tele. Jako wo sne slyšať som, že Alžbeta wo wyhní železné nástroje do wedna sbiera, že jedowatý hrmot robí pre lampáš, který jej wietor wyhasil, práwe když chcela dolu schodami. Potom ešte kdosi z ulici wolal do wyhni. Žena moja nedala žiadnú odpoweď, ale potom hneď tak chwátowa bežala s lanpášom dolu schodamí a s takowou silou dala za sebou dwerám piwníčným padnúť, že jej lampáš po druhykrát wyhasnul a my sme stáli w tých najhustejších tmách w piwníci. Žena moja od hnewu hlasite kričala, a já som klnul jako pohan proti wšetkému mojemu obyčaju. Alžbeta medzi tým železné nástroje šmárila o zem a šla ku dwerám, aby kahanec znowa zažala. Nezpôsobná ale byla dwere podwihnúť, já som jej musel w tom pomáhať. „Ale že že počkáš, kým neprídem!“ — okrikala mňa. „Sprostá babo, zrob že už raz twoje čo máš!“ — byla moja odpoweď. Na ten spôsob sme sä ešte nikdy nezdráwkalí. Já som sä dal honom do sťeny, diera byla wyťatá už dosť weľká, tak že si mohla ruka wmestiť. Naráz som ju mal dnu, i namakam nádobu s tenkým kameňom príkrytú, tento pomknem na stranu, i kdo opíše moju šálenú wytrženosť! ruku som mal wprostred penäzí, kterými hrnec byl do polowíci naplnený. (Pokračowanie nasleduje). |