Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M.Chl. |
| Rok : | 1854 |
| Číslo : | 28 |
| Názov článku : | Hlawa II. |
| Text článku : | Hlawa II. O neprízniwých príhodách církwe. (Pokračowanie.) §. 4. Dalšie prenasledowania kresťanow pod Domitianom, Trajanom, Adrianom, Aureliom, Septímom Sewerom, Deciom, a Licínom Walleríanom. 1. Domícian wladár rímský, ktorého Tertullian od welikej ukrutností druhým Neronom nazýwa, z počiatku panowania swojeho tak byl podozriewajúci, že portik, po ktorom sä prechádzawal, drahocennými a blíšťacími kameňami wyklásť dal, aby w blesku jeho, sťa w zrkadle, wšecko widieť mohol, čo sä za chrbátom jeho robí. Roku 93 dozwedew sä, že kresťani druhý príchod messiáša na deň súdny, židí ale zemského panowníka za messiáša očakáwaju, — obáwajúc sä teda, aby mu panowanie jeho neodňal, powolenie k prenasledowaniu kresťanow wydal, následkom ktorého mnohí kresťani w horúci olej hádzaní byli, jako to i o sw. Jánu ewanjelistowi swedčí Tertullian; ktorý ale z oleja neporušený wyjdúc, na ostrowe Pathmos swoju apokalípsu (zjawenie) písal. Iní kresťani w železnom rozpálenom wole mučení byli, jako Antippa mučedlník; iní ale w žalári skonali, jako Flawíus Klement a Flawius Domítíllus pokrewní Domiciána. Prenasledowanie to prestalo r. 96, keď Domician ani príbuzných swojich nešanujúc, medzí inších na smrť odsudených i swoju wlasnú manželku zapísal, ktorá dozwedewší sä o tom, potajemne ho zabiť rozkázala. 2. Podobne žúrilo sä proti kresťanom pod Trajanom císarom, ktorý ačkolwek weliký jako wojewôdca a wladár, ale pohrúžen byl w nepráwosti pohanstwa. Jeho dušu nemiernosť w pítí a protiprírodzené žiadosťam telesným howenie poškwrňowaly. Sláwu wojenskú powažowal za najwyššie dobro. Bez ponížeností a čistoty srdca nemohol slušne oceniť učenie Ježiša Krista, ba práwe nenawidieť ho počal sťa cudzonárodniu, rímskemu štátu nebezpečnú powerčiwosť. Zakázal wšecké schôdzky a shromáždenia kresťanow, obáwajúc sä tajemných spíknutí proti mocnárstwu, a prenasledowať začal církew Božiu. Nektorej na zakročenie Plinia námestníka w Bithinii wydal zákon, mocou ktorého sice zakázal kresťanow nápoly wyhlädáwať a trápiť, jestliby wšak nektorí za takowých obžalowaní byli, teda majú byť smrťou potrestaní, pakliby nechceli Krista zapreť. Tento sebe protimluwný zákon ešte wätšími osmelil nepriateľow kresťanstwa, žídow a pohanow, a sice tak, že mnohí weríci pred súdne stolice hnaní a mučení byli, méno kresťana za zločin pokládano bywše. Napriek wšak tomu množil sä wždy počet kresťanow. To znepokojowalo cisara, i wydal rozkaz: aby wšetci obetowali bohom, kdoby sä ale protiwil, aby byl usmrtený. Následkom toho weliké množstwo kresťanow wšelikého stawu, weku a pohlawia pohanským bohom obetowať nechtewších, tím najukrutnejším trápeniam a mukám wyloženo bylo. W prenasledowaní tomto i sw.Ignác bohonosec dňa 20 prosinca r. 107 w amphitheatre rímskom na hrách ľudu diwokým zwerom k zožraniu predhodený korunou mučedelnictwa ozboben byl. (Jeho úplný žiwotopis podali sme už v čísle 25 Kat. Nowín. b. r.) Pod Adrianom nástupcom Trajanowým, prízniwejšie sice nastaly časy kresťanom, lebo tento lepšieho srdca císar narídenie wydal, aby nikoho pre méno kresťanské nemučili, áno i zakázal wšeliké bezmenné (anonymus) udania príjímať, a kdoby falošne kresťana obžalowal, aby byl pokarhaný: ničwšak menej nemohol celkom oheň žurliwostí pohanskej w národe udusiť, lebo w národňom prenasledowaní usmrtení byli: Getulius, Amantius, Telessorus rímsky biskup, a Dionisius Areopagíta. Antonius Pius, Adriana následník, ešte wäčmi sä zaujal za kresťanow, a swojím do Grecie odpisom kresťanow prenasledowať zakázal awšak ani uhasiť nemohol nenáwisť národa pohanského, proti kresťanom powzbudeného, ktorúžto nenáwisť pohanskí knäzí a weštci tím podpaľowali, je i to zemetriasenie, ktoré roku 162 w Asii mnohé mestá zborilo, pomstwe bohow pre wieru kresťanskú rozhnewaných pripisowali. 3. Horšie sä s kresťanmi nakládalo pod Aureliom, ktorý bezmenné obžalowania kresťanow na súdoch prijímať dopustil, a tak pohanom príležitosť zawdal, tie najfalošnejšie klebety a žaloby proti kresťanom wymýšľať. I Crescentius ľubomudrc pohanský wladára tohoto proti kresťanom dotuď huckať neprestáwal, dokuď tento ukrutné prenasledowanie kresťanow w celom mocnárstwí swojem nedowolil. W tomto prenasledowaní w Asii Sw. Polikarp biskup Smirnenský do ohňa whodený, a w prostred plameňa mečom zoťatý byl (úplný žiwotopís jeho podáme w III. hlawe), druhí ale kresťaní na rakowice morské čílí na ostré čriepy naťahowaní a dotuď bíčowaní byli, až krwou swojou celkom zaliatí ducha wypustili, iní w amphítheatre od diwokých zwerow roztrhaní bywše. I ačkoľwek císar r. 174 proti Kwadom a Markomanom na prosbu kresťanských wojákow zázračným spôsobom wítäzstwo wydobyl*); ničwšakmenej od swojej proti kresťanom ukrutností celkom neupustil, jako to widno z prenasledowania gallijského, kde w meste Lugdune a Wienne tak weliké množstwo mučedelníkom za wieru žiwot swoj položilo, že dľa Eufebia církewného spisowateľa celý swet krwou kresťanskou zakrwácený sä byť widel. Znamenitejší mučedelník tuná byl: Phothin biskup lugdunský, a v Ríme Justín ľudomudrc, ktorého žiwotopís w rade bojowníkow kresťanských podáme. _________________ *) O čem obšírné pojednanie čítaj w č. 23. Kat. Nowín b. r. na str. 177—180. 4. Septimius Sewerus císar z počíatku panowania swojeho prízniwým sä ukázal ku kresťanom, neskorej wšak, keď židí zbúry proti Rímanom čínili, s tímato i kresťanom prenasledowať začal. Dľa Eufebia tak ukrutné bylo toto prenasledowanie že kresťani už konec sweta a čas Antikrista nastáwať sä domniewali; Rehor Turonský ale tak welíký počet kresťanow w prenasledowaní tom usmrtných udáwa, že po ulicách krw kresťanská potokami tiekla; zwlášte w Egypte a w Afrike prenasledowanie to hrozne žúrílo. Padnuli w prenasledovaní tomto medzi inšími Leonídes otec Drigenow, Sw. Irenaeus, biskup lugdunský, o čem w žiwotopíse bojowníkow Kristowých obšírnejšie. — Prenasledowania toto prestalo pod Alexandrom, Septima Sewera synom, ktorého matka za učíteľa mala Orígena, lež obnoweno bylo opäť pod Maríminom následnikom jeho, ktorý z nenáwistí proti Alexandrowi wšetkých biskupow a kňazow kresťanských, s Alexandrom w towaryšstwí bywších r. 237 usmrtiť rozkázal. Znamenítejší mučedelníci toho času byli: Pontian a Anter biskupí rímskí, a Uršula panna s mnohými družícami. Pokoj obsáhli kresťani pod Filippom císarom, ktorého nektorí spisowateli preto za bywšieho kresťana držia. 5. Decius císar od r. 240 až do roku 251 ukrutne žúril protí kresťanstwu, wšeckým zemi swojich ríditeľom rozkázawše, aby proti kresťanow wšecké možné muky upotrebowali. I nastalo prenasledowanie kresťanow, jakého ešte posiaľ nebylo. Mnohí železnými klieščami štípani a roztrhowaní, iní na rozpálené železné stolice posadzaní a pečení, zdlúhawou smrťou skonali; ba často rany jejich opäť zahojené býwaly, — aby tak telá jejích k prijatiu nowých muk spôsobné byly. Takým postupowaním stalo sä, že mnohí z kresťanow, zwlásť w Alexandrií a w Karthagine, k oddáleniu od sebä ukrutných muk, modlám pohanským obety prinášalí, a preto obetowníci nazwaní bylí. Iní od úradníkow krajinských kúpilí sebe knížky wyswedčenía, ktorými sä im swedectwo dáwalo, že oni už modlám obetowali, — ačkoľwek to neučínilí, a títo nazwaní byli knižnici (libellatici) *). Toto owšem poukazuje na ochladlosť a netečnosť tehdajších kresťanow k wiere swojej. Ničwšakmenej wätšia čiasť kresťanow w prenasledowaní tomto Krísta nezaprela; — znamenitejší mučedelníci toho času byli: Fabian rímský, Babila antiochenský, Alexander jeruzalemský biskupi, Dionisius smirnenský knäz, a sedem mužow spiacich **). Po smrtí Decia prenasledowanie neprestalo, bo Gallus císar, mor a záhubu rímského mocnárstwa pomstwe rozhnewaných bohow pripisujúc, k odwráteniu ďaľšieho hnewu bohow r. 251 rozkaz wydal, aby wšetci mocnárstwa swojeho poddaní bohom obetowali, kresťaní ale, ktoríby obetowať nechceli, aby byli smrťou trestaní. ___________________ *) Knižníci w tesnom smysle odpadelcami nebylí, ačkoľwek dopustíli, aby k oddáleniu muk od sebä, pohaní a ostatní kresťani za takých ích držali; wznešenejší wšak byl od obetowníkow, lebo nie z wlastnej odwahy, lež ziskochtiwosťou úradníkow pohanských nawedení, takowé knížky sebe kupowali, aby sä od prenasledowania oslobodílí: ničwšakmenej prehrešili i oni proti powinnosti kresťanskej, Krista i s nebezpečenstwom žiwota wyznáwať. **) W čas prenasledowania tohoto sedem kresťanských mužow w nejakej jaskyni pri Efesu utočište hlädali, a jako Rehor turonský a za nim spísowatelí reckí udáwajú tam pozôstali, a teprw po 200 rokoch pod Theodosíom II. císarom, hrkotom odwaleného z jaskyne kameňa z dlúhotrwajúceho sna prebudení, jednoho z pomedzí sebä do mesta Efesu jedlo kúpiť poslali, a od neho sä potom dozwedieť, že tak dlúhy čas spať sä im príhodilo. Lež Rehor turonský nebyl súwekým spisowateľom, ostatní ale od neho udalosť túto wypísali: preto dnešní dejepisci udalosť túto tak tlmočia, že tíchto 7 mužow w spomenutej jaskyni zatknutých od hladu umreli, a r. 447 kameňom náhodou z jaskyne odwaleným bywším, tam mrtwí naleznutí, a jejích pozustatky telesné wtedy od biskupa efeského s pochodom cirkewným (s processiou) do mesta prenesené byli, i w tomto smyslu mužowia títo spiaci nazýwajú sa, na koľko totížto smrť werných kresťanow za starodáwna spánkom, čili snom — w nádejí budúceho wskriesenia — sä menowala; preto i slowo recké chemeterion (cintorín) t. j. mesto pohrbenia kresťanow, znamená miesto spiacích, číli miesto spánku. Tíchto sedem mužow pamiatku wýchodná církew sláwi dňá 4. augusta. 6. Po smrti Galla hroznejšie ešte proti kresťanom žúril Liciníus Wallerian císar, ktorý ačkoľwek z počíatku wladarenia swojeho medzi dworníkow swojich i kresťanow príjímal, nektorej wšak wojenským náčelníkom Makrianom nawedený, rozkaz wydal, aby knäzi kresťanskí bohom obetowať nechtejúci do žalárow hádzaní a tam zabíjaní byli. W prenasledowaní tomto Sirtus rimský a Ciprian kartaginský biskupi mečom zoťati, a Laurentius (Wawrinec) církwe rimskej diakon na železnej pánwici upečený, i 150 mučedelníkow do peci horúceho wápna whodených pre Krista zomreli. Až keď Sapor cár Peržanow Walleriana wo wojne premôženého a zajatého z kože odrať, a telo jeho soľou posypať rozkázal, tak že w ukrutnom tomto mučení konečne í on ukrutnosť swoju žiwotom zaplatil, po smrti jeho i prenasledowanie prestalo, lebo syn jeho Gallien neščaftie otca swojeho za trest Boží powažujúc, od trápenia kresťanow upustil, áno i swäté miesta, ktoré im pohaní odobrali, kresťanom nawrátiť rozkázal. I tak sladký pokoj kresťaní požiwalí, až keď by byl Domícian Aurelian z náklonnosti swojej k powerčiwosťam pohanským príkaz prenasledowania kresťanow r. 270 obnowil: medzitím toto nezadluho zawraždením jeho prestalo, a následníci jeho až po Diokleciana nič protiwného proti kresťanstwu nepodujali. — §. 5. Poslednie prenasledowanie pod Dioklecianom (r. 284—305.) Dioklecian poslední z pohanských císarow rimských žúril protí kresťanskej wiere. Za spoluwladára wzal si Maximiana, Galeria a Konstancia Chlora. Wšetci byli plní jedu na kresťanow. — Popudzowán byw od Galerla, predowšetkým narídil, aby wšecké chrámy kresťanow zborené, písma a knihy jejich spálené a kresťaní samí wšelikých wýhod a ochrany štátu zbawení byli. Na to ešte podwodnejší rozkaz wydal, aby bískupí a knäzí, posledne, aby wšetci kresťani, kteríby obetowať modlám sä zdráhali, zabíjaní byli. To nie len poručeno, ale i wšade ukrutne plneno. Srdce čloweka sä búri pri opísowaní jejich muk. Na jednej wýprawe wojenskej dal porubať čelý pluk (legíu) wojákow kresťanských. Ani jeden z nich newáhal umrieť pre Krista. — A jakej pomocí zoslal Pán nebeský bojowníkom swojim? Kdýž w Starom zákone Israel proti nepriateľowi bojowal na rowinách, modlil sä Mojžíš na hore a wymáhal witäzstwo swojím. Rowne teraz wiedol Duch Páne w tejto dobe iných Mojžišow na púšť, útočište pred prenasledowaním a pokazenosťou sweta tam hlädajúcich, aby modlitbou wymáhali i sebe i bratrow swojím wítäzstwo. Räd tíchto nowých) obywateľow púští otworil sw. Pawel, (narodený r. 229 w Egypte) ktorý w 22 roku weku swojeho w búri prenasledowania do púšti sä utiahnul. Po nekoľko dňoch wywolil sebe tam na päte jednej hory jaskyňu za obydlie; listy palmowé bylí mu odewom, owocia jeho pokrmom a woda z blízkej studenky jeho nápojom. Za 43 roky žiwil ho tam Bôh zázračne, jako nekdy Eliáša. W modlitbách a kajičností sotrwal tam až do 113 roku weku swojeho. Príklad jeho nasledowali iní, neskorej sw. Antonin a učeníci jeho, ktorého učinkowanie a žiwot nektorej opíšeme. Počet tíchto pustewníkow a rehoľníkow tak sä množil, že nekoľko kláštorow pre nich wystaweno byť muselo r. 303, práwe w tú dobu, keď Dioklecian najukrutnejší rozkaz proti kresťanom wydal.Hlawňou pohnutkou tohoto reholnického žiwota bylo prenasledowanie a rozpustilosť sweta. Samostany čili kláštory majú w boji církwe swatej znamenité zásluhy; ony sú sťa dáke pewností wo wojne, sťa prístawy na rozbúrenom morí. Bo, kdeže sä hotowila obrana modlitby, wedy, wýmluwnosti a neohrožeností proti útokom pekelných priwržencow? Z ktorej zbrojnici bráwal Duch swätý po wšecké weky bojowníkow a zbraň proti Goliášowi, wystupujúcemu hrdo proti církwi? Kde nachádzali utočište newinné, alebo kajíčne duše, ktorým sä načisto znechutil swet? Kde byly wzory kresťanskej dokonálostí, školy čnosti a rad ewanjelických? Kláštory kresťanské sú zaiste jeden z najdarnejších wýkwetow ducha ewanjelického. Swet terajší, ktorý sä wšade sostawuje w spolky a sbory (klubby), brojí proti kláštorom, trebars sú ony i teraz tak potrebné, jako za časow prenasledowania kresťanow, o ktorých tuná howoríme. Ale aby sme sä k našemu predmetu nawrátili, pod Dioklecianom nastal poslední, ale najdelší a najhroznejší zápas pekla proti kresťanom. Wo wšeckých krajinách rímskych tiekla krew kresťanská sťaby potokami. Prenasledowanie počalo r. 303 w samom císarskom dwore. Císarowá manželka Príska a jej dcera Waleria, potajemné to kresťansky, byly strachom pred smrťou k obetowaniu modlám prínutené; mnohí císarskí komorníci byly chytení a ukrutným mukám odewzdaní. Jeden, menom Peter, ubitý a potom na rožní zdlúha upálený byl. Císar zamýšľal kresťanom i s ménom wyhubiť. Rozposlal listy na swojich ostatních spoluwladárow, aby kresťanow až na najwýš mučilí. K wypátraniu jejich byľy wšade po wšeckých miestach wystawené pohanské modly, a kdo sä ím nechcel klaňať a obetowať, byl za kresťana držaný a mučiteľom odozdaný. Úradnící wšelikým spôsobom nowé muky wymýšľali; w tom kladli česť swoju, prewyšowať sä wospolok ukrutenstwím. Aby čím najrýchlejšie wyhynuli kresťani, zapalowaly sä obce jejich, a obywateli bez rozdielu plameňom pohlcení byli. Tak jedno kresťanské mesto bylo i s obywateľmi spáleno; w Egypte na 40,000 kresťanow bylo odpraweno, a 700,000 do púští zahnano. W jednom mesiaci wystupowal často počet mučedlníkow na 15,000. — W Saragosse, jako w Ríme Laurenc, skonal spanilý jáheň Wincenc; w Tarsu cilickom meste sw. Julitta a tríročný jej synáček Cyrus rodu kráľowského: jak náhle matka riekla: já som kresťankou!“ opetowal útly synáček: „a já kresťan!“ zťatá jest. — W Ríme úžas wzbudila 13 ročná dewuška Agnes, mučedelníca swätá. Spráwec rimský ju požiadal za manželku pre syna swojeho; ona za tím sä byla zasnúbila ženíchowi nebeskému. Tím wyšlo, že je kresťankou. I wzata do wazby. Pohläd najhroznejších mučidel neustrašil ju ani w najmeňšem; radnej namlúwala katowi, aby ju dorazil; díwáci ľutowalí jej kwetúceho weku, ona bez slz príjala smrtonosnú ranu. Jaké to hrdinstwo w útlom weku a w pohlawí slabom! — W Meride spanielskej dostawila sä sw. Ewlalia, 13 ročná pred wladára, wytýkajúc mu, jak hanebno to, utlačowať wieru swätú! Ukrutník jej dal trhať boky rozpálenými brehy. Čo riekla tomu swätá? Pokojne čítajúc rany swoje prawila: „Pane! železom wrýwajú wítäzstwo twoje na čele mojem: Jak ráda to Písmo čítam!“ — I upálená na hranici; w ten deň napadlý sňah zakryl telo jej swäté. Nazadlúho sä tuná wystawil chrám Páne! — Za tíchto strašných dob, w ktorých tak zúrily búre prenasledowania, ukázal sä duch a sila Kristowého náboženstwa w jeho hrdinských wyznáwačoch a mučedelníkoch. Owšem našli sä nektorí slabší kresťani, ba i zradcowia medzi nimi, ktorí pohanským súdcom swäté knihy k spáleniu odowzdáwali a modlám sä klaňali, aby tak smrtí ušli. Pohaní domníwali sä konečne, že už ciel swoj dosiahlí, w nápisoch oznamujúc potomstwu: „Meno kresťanow a powerčiwosť kresťanská je wšade wykorenena a modloslužebníctwo obnoweno.“ Medzitím nie tak sä to stalo. Krew tích tisícerých mučedelníkow bylo nowým semenom kresťanow. Oni byli bojowníci Kristowi k wítäzstwu církwe proti bránam pekelným. Nezadlúho po Dioklecíanowi zwítäzil úplne kríž nad pohanstwom a na sám trôn rímského swetopánstwa byl powyšený, a celý swet sä díwil, byť kresťanským. Tohoto wítäzstwa hlawní hrdinowia byli tí swätí mučedelníci. A čo o nich súdi teraz swet? — Nemohúc pochopiť, čo jest Božieho, obwiňuje ich z blúzniwostí a strešteností, čili fanatísmu naboženského. My ale súdime takto: Boh si ich wywolil za swedkow (martyres) božstwa wiery Kristowej, že ona jest jedna, swätá, wšeobecná. Odtuď na wšeckých miestach, w každom weku, pohlawí, wo wšetkých stawoch — tá istá reč zazniewa nám z úst swatých mučedelníkom! Z čístej, powedomej a swatej lásky k Bohu a k Ježišu Krístu, — dalí oní žiwoty swoje, aby pripodobnení jemu w útrpeniach, s ním tiež kraľowať mohli w jeho sláwe! aby byli údmi ukrižowanej hlawy! — Kacíri, inowerci, jako wtedy, tak teraz wyhybujú sä smrti; žiwot zdejší im je nadowšecko, nepreukazujú sä ratolestmi kríža!— Oni ale k wätšej dospelí sláwe; a teraz sebe rozpráwame o welikých skutkoch jejich! — ctíme ostatky a pamiatku jejich. Bár by sme nasledowali i čnosti jejich! (Pokračowanie nasleduje.) |