Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M.Chl. |
| Rok : | 1854 |
| Číslo : | 27 |
| Názov článku : | Žiwotná moc církwe. |
| Text článku : | Žiwotná moc církwe. Swet sä wo welikom pohybu nachádza. Wo swojích základných stlpoch je porúchaný. Mocnosti proti mocnosťam na pole do boja wystupujú. Stojíme na úswite welikých wecí, které nám búrka prítomného času príprawuje. Oko pozorowateľow na znaky času hľádí nie bez strachu do neďalekej budúcnosti. „Čo to len bude z toho wšeho?“ tak sä pýta každý. Jední widia zpustošenie, druhí preporobenie sweta, které by malo ztoho wálečného ducha, ktorým je swet zajatý, powstať. Milowníci pokoja níč dobrého sebe neslubujú, obáwajú sä toho najhoršieho, nie tak od wojny rusko-tureckej, jako od sweto-borcow roku 1848-ho, u ktorých weliká obľubenosť k tejto wojne je ku spatreníu. Obľubenosť táto pri spomenutých ľudí ľahko sä dá pochopiť. Wedia oní, že w mutnej wode je dobre ryby lapať. A preto owšem je ku obáwaniu, že títo pri prwej dobrej príležitosti ruky swoje príložia ku obnoweniu oných pekelných pokusow, w kterých sä nie tak dáwno wo wywracowaní wšeho poriadku tak prehrozným a zatracenía hodným spôsobom wyznačilí. To je, čo wšetkých dobrých w tomto kýwawom položení sweta na najwýš znepokojuje! Nynejšie ktorékolwek sú společnosti, citia swoju bytnosť do otázky wzatú; jakéhosi tajného tušenia, že ím w krátku poslednia hodina môže uderiť, neznajú sä uwarowať. — Čože církew? Ona je tá jediná, která na spôsob srdnatej a pokojnej matky w prostred prestrašených dietok, sä netriase, ani swoju dobrú mysel strany swojej budúcnosti netratí. Když wšetké iné společností na weľmi nezdrawých nohách stojá, když im widno, že ich weľmi nebezpečná nemoc natriasa: Církew, ačpráwe je najstaršia, ničmenej predca je najsilnejšia; wždy je ešte pri swojej žiwotnej sile. Ona jediná není rozkýwaná, — ona je wždy tá istá silná a nezrušetedlná. Takowú ju činí jej jednoswornosť wo wiere, w kázni, wo swojich údoch a w jednej hlawe; — wo wiere prostredkom jedného a toho istého učenia, ktoré sä w nej ohlašuje; w kázni kroz rozdáwanie wždy tých istych prostredkow Milostí; wo swojich údoch, kroz rowný swäzok lásky, který wšetké w jedno a to samo telo spojuje; w jednej hlawe, kroz jednaký príkaz poslušenstwa, který každú príčinu rozpadnutia od sebä wylučuje. Opretá na túto štwornásobnú jednoswornosť, w ktorej od osemnásť stoleti jej sila a trwácnosť záleží, — kráča táto dľa swojej rozsáhlostí nesmierná a wšeobecná spoločnosť, jako jednotný člowek ďalej, a predstawuje swetu w našich časoch tak riedke díwadlo bezpočetného množstwa duchow, kterí wšetci medzi sebou sú jedno, jednú reč wšetci wedú a jednu majú myšlienku, jednému a tomu istému Bohu sä klaňajúc, jedno srdco a jednu dušu tworiac. Společnosti tejto nič nenaháňa strachu, w kroku jej ju níč nezastawuje. Na potupu, která sä na ňu klade, ona odpowedá s modlitbamí; na zlorečenia a utrhania, které sä jej činia, ona odpowedá s dobrorečením a požehnáwaním; když ju bijú, tlučú, prenasledujú a mučia, ona sä swojim prenasledowníkom a mučiteľom odpláca dobrodeniamí. Když sä jej powedá, že už skonala a že do hrobu bude položená, ona na to níč nehoworí, len na predok postupuje, a tí, kterí jej smrť rozhlašowali, sami ju našli, a ona po jejich hroboch prešla. Králi umierajú, dynastie sä obmieňajú, národy z diwadla sweta wystupujú, wšetko sä mení a míňa, len táto společnosť, tá církew, pomenujme ju, církew katolická, wždy tá istá, tá sama ostáwa. Pápež je wždycky pápežom, biskupi sú wždycky biskupamí, kňazi kňazami a werící sú wždycky wericím ľudom. A jako w zdrawom a dobre usporiadanom tele žiaden úd proti druhému newede wojnu, takto neináčej býwa w církwi Božiej, w rýší Ježiša Krista; tu wšetko drží silne pospolu, tu sä wšetko wyrozumiewa a spoločne podporuje, tu wšetko sä w poslušnosti nachádza, když oproti za našich dňoch není ani jednej krajiny, kteráby rypanie nejakej buričnej stránky w sebe necítila. Podiwuplné diwadlo! Swet žiadneho weku nebyl wo wätšom pyhybe, církew nikdy pokojnejšia; duch woľnosti a neodwislosti nikdy wiacej netrhal společnosť swetskú, oproti duch poslušnosti w církwi katolickej nikdy nebyl wätší, jako teraz. Obdiwowanía hodný úkaz, rukou prozretedlností w prostred sweta uwedený ku rozpomenutiu ľudskému, je toliko w lône Boha prawý pokoj sä nachádza a že utočište tohože pokoja je jedine w církwi Ježiša Krísta, která je stĺp prawdy! — Ale naši protiwníci nám powedajú:“ že my nepostupujeme na predok, že wždy na jednom mieste ostáwame.“ — I kdeže máme postupowať ku hľadaniu prawdy, když ju už čistú a celú máme? „Ku komu by sme mali ísť? „Ty máš slowá žíwota wečného!“ — „Wy ste wždy na jednom mieste, wy ste nepohnutedlní!“ — powedá sä nám. — Owšem to sme, bez pochybnosti sme to; my sme stáli a nepochybní wo wiere, v prostred dňowých mnienek, které na spôsob mhly sä ukazujú a miznú; nepochybní my stojíme podobne skaliskám z mora sä wypínajúcim, na kterých sä wlny wodné rozbíjajú. A keď Pána prawdy slowa žiwota wečného majúceho opustíme, s tým že potom ku predku postupowať budeme? So stoletím w ktorom žijeme? Ale čože je stoletie? - Stoletie je nič iného jako celý swet. Čo ale je patrnejšie jako to, že to wecách náboženstwa, keď wyjmeme církwe katolickú, celý tento swet sä medzi sebou hášterí, zatracuje a galamúti? — „Čo je prawda?“ tú otázku swet sebe často predkláda, ale z každej hlawy iná odpoweď wychádza. Nikde není jednoswornosti! A s takowým nejednosworným, w myšlienkách swojich zgalamúteným stoletím, s tou wežou babylonskou, by sme mali na predok pokračowať? Kam prosím by nás to zawiedlo? Ha! do pohanstwa, len že w nowom, lepšie prístrojenom odewe! O tom není pochybností! Lew sä poznáwa z pazúrow. A hľä! lew toho wašeho stoletia, který swetom natriasa, sä nám ukázal wo swojich prawých pazúroch roku 1848! — Nezatajil on sä wtedy! Ukázal sä, jakowý je! Lucifer tento zmenil farbu swoju a každý mohol poznať, odkuď wyšol a čiju službu konal! — So stoletím teda, alebo s duchom sweta pokračowať, to je požiadawka, kterej zadosť učíniť, na sebä žiaden newezme, který chce nečim byť jak w tomto tak w budúcom žiwote. Won z církwi wšetko bledne a sä rozpadá w práznu ničemnosť! „Církew katolická je mrtwá!“ — powedá sä nám ďalej. Naozaj?“ — Ale mňe sä zdá, že to swet len preto tak mluwí, lebo by ju chcel mať takowú. Církew katolická je mrtwá? Tak myslelo i Bádensko, a preto ju už chcelo pochowať; ale myslím že skusenosť ho na iné myšlienky už priwiedla. Jakosi s týmto pohrebom sä tam nedarí. Čo sä mrtwé zdalo, to sä ku podiwu swetu w celej swojej žiwotnej sile predstawuje. O nie, církew katolická není mrtwá, ona je nesmrtedlná! Práwe w nápadoch, které sä na ňu činia, w protíwenstwách a w prenasledowaniach, do kterých ju swet klade, ona sä zmocňuje, upewňuje a swoju žiwotnú silu najjasnejšie projawuje. Nestojí ona na piesku, ale je wystawená na skale samorodnej. Jej wek je starší, nežli kterejkoľwek inej společnosti na swete. Alebo která že společnosť terajšia byla pri jej narodzení? Žiadna! Tak i žiadna nespatrí jej smrť. Mnohé ona už pohreby widela! Sekty bez počtu, mocnárstwa, wlády, národy najmocnejšie ona prežila a pri jejich pohrebe byla prítomná! Podobne sä stane i s týma, kterí jej smrť wčil žiadajú a prorokujú. Nebojte sä o ňu! ona neumre; o tom ale istý som, že ona i pri wašom pohrebe prítomná bude! Reč táto o smrtí církwe Kristowej není nowá, je ona prestarodáwna reč, s kterou sä nepriatelia Kristowi jak sebä samých, tak iných mámili a klamali. Ježiš Kristus umiera na kríží, a hlä synagoga židowska splesanim wolá: „Wšemu je konec! není Ježiša, není církwi! Učedlníci jeho sä rozprchli; jeden z nich ho zradil, druhý ho zaprel; wšetci sä rozutekali; už je po wšetkom; církew je mrtwá!“ — Ale, ale Ježiš wstal z hrobu a s ňou wstala í církew Jeho. — Císar Nero w jeden deň dwoch jej hlawných apoštolow Petra a Pawla smrti odowzdáwa; teraz už je po církwi; lebo dwa jej stlpy weliké sú jej odňaté. Nič z toho! To celkom ináč wypadlo! Ukrutný Nero spí w čiernom hrobe, krwou poznačenom, — na jeho ale trône sedí Pápež nástupník tých dwoch mučedelníkow! — Pozdejšie časy prieniesly nowého Nerona, cisára jako on, prenasledowníka církwe ešte hroznejšieho. Tento wystawuje stĺp triumfalný s nápisom: „Kresťanstwu zniwočenému!“ — (Christianismo destructo). — Ale i tento umrel; — Kresťanstwo wšak wždy krásnejšie prokwetuje a wždy ďalej sä rozšíruje. W štwrtom století kacírstwo Arianské wýchod so západom pohltuje; zdá sä jakoby církew katolická byla zmizla z powrchu zeme, a swet — jako powedá sw. Hieronym, — obdiwuje sä byť Aririanským; a wšak Arius so swojím společenstwom sä pominul, církew ale sä pozdwihla zo swojích zrúcanín ešte peknejšia a mocnejšia. Takowé príklady nám dáwa každé stoleto. Prejdíme len do najposlednejších. Jak stála wec s církwou katolíckou pred päťdesatí rokami? Pápež byl mrtwý, kardinálí rozplašení, Rím, stredisko katolickej jednoty w rukách nepriateľských, wtedy sä posmiešne mluwílo ku katolíkom: „Kdeže je církew waša? Není-li už mrtwá?“ — Katolíci newedeli na to žiadnu dať odpoweď; nechali oni to tomu, který církew založil a ju swojou wšemohúcou rukou udržuje. I čo sä stalo? Církew nad smrťou jej usudenou zwíťazila a jej nepriateli a prenasledowníci len tak dluho žili, až jej wíťäzstwo spatrilí. — Napoleona prwého w boji s církwou nespomínam, — ani Prusko s Drostom a Dunínom, — ani udalosti sláwne církew sprawujúceho terajšieho sw. otca Piusa 9. — To wetko je nám w čerstwej pamäti. Ku čemu ale wšetko som tu to napísal? Ku tomu, aby sme poznali, že jediná církew katolická, je tá společnosť na swete, která má prawdíwý žiwot, který nikdy neprestane, nech sä tam deje na swete čokoľwek chce. Jej sila a moc je nepremožitedlná. Brány peklné ju nepremôžu. W tom powedomí o žiwotnej sile církwi katolíckej bywších nemá nas strachom naplňowať prítomná wojna, čo sä týka budúcností církwe našej. Kterí túto wojnu započali, Rus a Turek, sú owšem nepriateli církwe katolíckej a wíce jeden horší a ukrutnejší od druhého. My nemáme níč dobrébo čakať aní od Turka, ani od Rusa. Ufajme wšak a to silne úfajme, církew jako wždycky tak i teraz zwítäzí. Ona je nepremožitedlná! Lebo Kristus žije w nej a ona w Kristu! Já som s wámí až do skonania sweta!“ To je slowo Pána našeho! W tom dúwerujme a jako werní synowia církwi jeho ostáwajme do poslednieho dechu našeho. Buďme werní i našemu najjasnejšiem zeme Pánowi Jeho apošt. Weličestwu císárowi Franc-Jozefowi, w ktorom církew katolická má werného syna a silnú podporu. Na církwi Božiej on sä opiera a sňou spojený dom jeho bude nepremožitedlný! Unitis viribus! Spojenými silami! pri tom ostáwajme. M. Chl. |