Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M.Chl. |
| Rok : | 1854 |
| Číslo : | 25 |
| Názov článku : | Swätý Ignáca mučeník. |
| Text článku : | Swätý Ignác mučedník. (+ 107.) Jeden z najprwnejších a najsláwnejších mučedlníkow Ježiša Krista po časoch apoštolských je sw. Ignác, biskup Antiochejský v Syrii. W jeho žiwote ako w dákom zrkadle spatruje sa žiwot prwej církwe, žiwot lásky ku Kristowi a k bratrom, radostné pocítenie wykúpenia, posilňujúce powedomie nowej sily a milosti, ktorá sä od Krista jakožto hlawy do kresťanow sťa údow, rozliala. Sw. Ignác je osobným wýrazom tehdajšej církwe, jej lásky, jej ústawy, a preto od wšeckých cirkwi a jejich biskupow wysoko wážený. Historia jeho narodenia, detinstwa, wzdeláwania a wywinutia jeho ducha, rozmanitých pomerow jeho osobného žiwota, do známosti nám neprišla. Príčina toho leží w spôsobe smýšľania prwých kresťanow. Oni žili jedine pre Boha a pre wečný žiwot, newšimajúc sebe weľmi zemského tohoto žíwota. Stále wyznáwanie wiery, obetowanie žiwota pre Krista, malo w jejich očach wysokú cenu; a preto o mučedlníckej smrti sw. Ignáca už okoličnostné zpráwy máme. Sw. Ignác, príjmením bohonosný pochazal z Antiohie, hlawného mesta w Syrií, ktoré hneď na počiatku kresťanstwa wieru prijalo. Byl učedlníkom sw. Jana Ewanjelisty, áno i sw. Petra a Pawla, ktorí ho i za biskupa poswätili, w kterejžto hodnosti po Ewodiowi na biskupskej stolici Antiochenskej nastúpil. Túto církew sebe zwerenú za 40 rokow riadil, hájil, oswiecowal, modlitbou, príkladom, pôsty a ohlašowaním slowa Božieho owlažowal. Když za časow rímskeho císara Domiciana prenasledowanie proti stádu Kristowému hrozne žúrilo, on jedine tú radosť mal, že swoju církew neohroženú mohol widieť až do pokoja. Za túto milosť, že Boh jeho prosby wyslyšal a církwí pokoj nawrátil, radosťou síce naplnen byl: awšak sä kormútil w myslí, že posawáď nedospel ku stupňu dokonáleho učedlníka Kristowého. Domyslel sä zaiste, je jedine wyznanie wiery smrťou mučedelníckou zapečatené spojí do docela w jednotu s Pánom swojim. Tak powstala w ňom horúca túžba, krew a žiwot swoj za Pána obetowať, a tímto spôsobom lásku swoju k nemu dokázať. Čo si takto žiadal, po nekoľko rokoch dosáhnul. W tom čase sedel Trajan na tróne swetopánstwa rímského. Weliký jakožto wojewôdca a wladár, ale pohrúžený byl w nejpráwosti pohanstwa. Jeho dušu nemiernosť w pítí a protiprirodzené žiadosťam telesným howenie poškwrňowaly. Sláwa wojenská zdála sä mu byť najwyššie dobro. Bez ponížeností a čistoty srdca nemohol slušne oceniť učenie Ježiša Krista; ba práwe nenáwidieť ho počal sťa cudzonárodniu, rímskemu štátu nebezpečnú powerčiwosť. Zakázal wšeliké schôdzky a shromáždenia kresťanow a prenasledowať začal církew Božiu. Na zakročenia Plínia námestníka w Bithynii wydal zákon, mocou ktorého nebolo síce slobodno kresťanow nápoľy wyhlädáwať a trápiť; jestliby wšak za takowých obžalowaní boli, teda majú byť smrťou potrestaní, pakliby nechceli Krista zapreť. Tento sebe protimluwný zákon ešte wäčmi osmelil nepriateľow kresťanstwa, židow a pohanow, a síce tak, že už w priwých rokoch wladárenia Trajanowho weríci pred súdne stolice hnaní a mučení boli, méno kresťana za zločin pokládano bywše. Na priek wšak tomu množil sä predca počet kresťanow. To znepokojowalo císara, i wydal rozkaz: aby wšetci obetowali bohom; kdoby sä ale sprotiwil, aby byl usmrtený. Následkom čeho weliké množstwo kresťanow wšelikého stawu, weku a pohlawia pohanským bohom obetowať nechtewších tím najukrutnejším trápeniam a mukam wyloženo bylo. Trajan držal práwe wojenskú wyprawu proti Arménom a Parthom a dňa 7. Jan. r.107. wtiahnul do welikého a nádherného rímskej Asie mesta, do Antiochie. Chýr o welikom biskupowi kresťanow prišol do jeho uší. Rozkázal Ignáca pred swoju súdnu stolicu priwiesť. Když tento pred oblíčajom jeho stál, pýtal sä ho císar: „kdo si ty, zlostný demon, že sä opowažuješ mojim príkazom wzdorowať, a aj druhých do podobnej záhuby zwádzať? „Nikdo neprezýwa bohonosca (t: j: theófora) demonom, odpowedel pokojne Ignác; ba démoni utekajú od sluhow Božích. Jestlí wšak ty, ponewác já som demonom zlý, tak mňa prezýwaš, nedbám; bo Krista, kráľa nebes w srdci nosiac, zniwočujem wšecké jejich úklady a umenia.“ „A twoje je to bohonosec (theófor)?“ pýtal sä Trajan. „Ktorý Krísta w srdcí nosí,“ byla odpoweď. Trajan: „Ty sä teda domníwaš, že my tiež nenosíme w srdci našich bohow, ktorí nám nepriateľow poraziť pomáhajú?“ Ignác: „To je blud, Pane; bohowia, ktorým sä, my klaňate, sú démoní (zlí duchowia). Len jeden jest Boh, ktorý nebe, zem, more a wšecko čo jest, stworil, a jeden Ježiš Kriftus, Jeho jednorodzený syn, do ktoréhož kráľowstwa prijatým byť wrúcne želám.“ Trajan: „Rozumieš toho, ktorý pod Pontiom Pilátom ukrízowán byl? Ignác: Rozumiem toho, ktorý prieči naše i s jejich pôwodcom, a wšelikú demonskú lstiwosť a zlosť odsúdil a poddanú učínil tím, ktorí ho w srdci nosia.“ Trajan: Ty teda ukrížowaného w srdci twojom nosíš? Ignác: Tak jest, bo písano jest: já budem w nich prebýwať a w nich obcowať.“ Na to wyriekol císar ortel: Ignác, ktorý dľa swojho wlastného wyznania, ukrižowaného w srdci nosí, má byť powiazaný, do Rímu odwedený, a tam na hrách ľudu diwokým zwerom za pokrm wyložený — k obweseleníu ľudu. Když sw. mučedlník swôj ortél smrti wyrozumel, plný radostí zwolal: „ďäkujem tebe, Pane, že sä tí zaľúbilo, udôstojniť mňa swedectwa dokonálej k Tebe lásky, a popriať my, abych byl okutý železnými okowmí, jako nekdy swoj apoštol Pawel.“ Když toto powedel, wzal na sebä s radosťou železné okowy, modlil sä potom za církew swoju a porúčil ju Bohu so slzami, — a byl kroz rímskych wojákow z Antiochie odwedený. Wojáci ho wiedli z Antiochie cez Seleuciu, kde wstúpiw na loď, po mnohých nesnádzach w Smyrne prístál. Tuná dowolenie dostal Polykarpa biskupa smyrnenského nawštiwiť, ktorý nekdy, jako on sám, byl učedlníkom sw. Jana apoštola. Tu sw. Ignáca wšecké mestá a wšecky obce kresťanské skrze swojich biskupow, kňazow a jáhnow dali pozdrawiť. Z Efesu príšol k nemu Onesim biskup s Burrhom, Krokom atd. z Magnesie biskup Damas, z Trallí biskup Pollybius. Aby církwam ho priwítawším sä obslúžil, poslal im listy plné napomínania a milosti duchownej. Medzitím wojáci ho doháňali, aby sä ponáhľal do welikého mesta k werejným hrám, kdeby pred oblíčajom ľudu rímskeho ortél jeho smrtí mal byť wyplnený. I dowedený byl do mesta Troas rečeného. Tuná dostal ten radostný chýr, je prenasledowanie kresťanow w Antiochií prestalo, a církwi pokoj sä nawrátil. Ponewáč sä bál, že by kresťani rímskí swojimi modlitbámi k Bohu a prosbamí u císara a ľudu rímského, od ktorého dobrej wôli potýkanie sä s diwokými zwerami na werejných hrách záwiselo, žeby prawím tamejší kresťani žiwot jeho oratowať mohli: písal k nim jeden list plný ohňa a horliwosti swätej, aby to nečinili; medzí inším: „prosím wás, nežobrite mi od pohanow žiwot z nejakej nezralej priazne ko mne, nech slúžím za pokrm diwokým zwerom pre Krísta, lebo Boh je to, ktorého si kroz to ziskám. Já som žito božské, a zubamí diwokých zwerow musím byť zomletý, abych zaslúžil dobrým chlebom Božím naleznutý byť. Sláwno, wznešeno jest to, zahynúť swetu pre Boha, a k jeho spatreniu sä dostať. Oheň, kríž, diwoké zwery, rozdrúzganie kostí, rozmiadžganie celého tela, muky od diabla môžu na mňa prísť, jestlí len sláwy Ježiša Krista účastným sä stanem. Já túžim za Pánom, synom Božím, Ježišom Kristom. Toho hlädám, ktorý za nás umrel í z mrtwých wstal. Ušetrite mňa, bratia moji, a nestojte mi na ceste, abych žiwot položil, bo Ježíš je žiwot werících.“ Ztadial písal ešte wiacej listow plnýdh swätej pomazanosti k církwi fíladelsickej a smyrnenskej, ktorá ho tak pohostínsky príjala. — Dalšia cesta wiedla ho do mesta Philippi, kde ho obec kresťanská príwitala, a ztadial cez Macedoniu až do Epídamu, kde zase na koráb preložený cez jaderské a tyrrhenské more približowal sä do Italie. Když z ďaleka Puteolí spatril, žiadal si na breh wystúpiť a tou istou cestou, ktorú nekdy sw. Pawel apoštol w tom istom položení konal, do Rímu putowať. Ale odporným wetrom zahnaný koráb pristawil sä o jeden deň neskorej pri Porto, kde ho bratrí túžebne očakáwalí. Zaprísahal ich, aby za jeho na slobodu prepúštenie nič nerobili, hodíl sä na kolená a modlil sä s nimi k Bohu, aby sä nad církwami smilowať, wšelikému prenasledowaniu konec učiniť, a medzi kresťanmi lásku zachowať ráčil. Ponewáč čas doháňal a hry werejné ku koňcu sä chýlíly, byl Ignác bez okladu do amphitheatru (diwadla rímského) zawedený a diwokým zwerom predhodený. Lewy učiníly hneď žiwotu jeho konec. Zôstaly z neho len wätšie hnáty, ktoré potom kroz kresťanow sobrané, do Antiochie prenesené a tam w schránke uložené boly, kdežto za prewzácný poklad církwí poručený sä powažujú. To sä prihodilo dňa 20 prosinca za druhého konsulátu Sury a Senecia (r. 107.) W tento smysel napísalí o sw. Ignácowi priateli jeho Filon, Kajuš a Agathopodus, odprowádzaší ho z Antiochie až do Rímu a jeho ukrutnému mučeniu prítomní bywší, - a zawierajú zpráwu swoju takto: Keď by sme s našima wlastnýma očíma na toto ukrutné a slzyplné diwadlo hlädieť byli museli, — celkom preniknutí utiahnulí sme sä do jednoho domu, celú noc w slzách na kolenách kläčúci k Bohu sä modliwše, aby nád nad touto smrťou potešiť a swätého mučedlníka swojeho osláwiť ráčil. I keď by sme len trošku byli zaspali, wideli ho nektorí wo snách, jako naráz w prostred nás sä zjawil a nás objímal! iní wideli ho, jako sä za ních, modlil a požehnanie im udelowal atd. Kroz takowé widenia naplnení sme bolí potechou a radosťou, wzdáwajúce pôwodcowi wšeho dobrého česť a sláwu, a radujúce sä nad tím ščastím, ktoré on tomuto Swätému popriať ráčil. Od sw. Ignáca zostalo nám sedem listow plných pomazaností a prawej kresťanskej pobožnosti. Ony sú nádherným pomníkom jeho žiwej wiery a lásky; ony sú sťa nejaké církewné náboženské poručenie. Hlawný obsah tíchto listow je: „Buďte nasledowníci Ježiša Krista, jako Kristus odtisk a obraz swojeho otca byl; milujte jednotu a swornosť, chráňte sä roztržitosti a rozkolníctwa; ostáwajte werne w spojení s učiteľmi a predstawenými církwe.“ — Nečo, čo sä týka chudobných a spolu i bohatých. Chudobných je wiacej nežli bohatých a neraz sä stáwa, že sä newladnému žobrakowi na slamennom barlohu ležiacemu sníwa, jakoby plnú skryňu peniazstwa mal; zdá sä byť welkým Pánom, widí mnohých okolo sebä služebníkow, jako mu na krásnych misách wšelijaké pečenky a koláče predkladajú a do pohára čerwené wíno naliewajú — chudiakowi od radosti až srdco plesá, a když z predložených wecí užuž chce zažiť, naraz sä zo sňa prebudí i wídi, že celé jeho pánstwo nič není len marný sen. Jako biednych takowé sladké sny nawštiwujú, tak bohatých častokrát protiwné a horké obtižujú. Dakedy sä i kráľowským synom sníwa, že sú w úťisku, alebo na úťeku; lesná jaskyňa že ím za príbytok slúží, a hlad že ich nutí almužnu prí dwerách sedliackých prosiť; potný to sen pre ních, z ktorého sä tiež prerýwajú. — Už, čo myslíš o tých dwoch? — Žobráka pre jeho sladký sen iste nedržíš za ščasliwého, wšak ale ani králewiča za biedneho, že sä mu takowého nečo sníwalo? — Jeden i druhý je to, jakowým sä nachádza w stawe precitnutia swojeho. Žobrak prí precitnutí swojem zo sna, widí sä byť žobrakom, kráľewič, kraľewičom. Hľä, môj milý, nie ináč sä má wec so zemským tímto žiwotom. On je ohläde na každého z nás toľko čo „krátky sen.“ Jeden má sen príjemný, druhý ťažký. Čo ale který je, a jako s jeho osudom wyzerá, to sä teprw wtedy ukáže, keď sä zo sna toho žiwota prebudíme; a to sä stane, keď nás smrť pred oči Boha žiwého wšewediaceho postawí, aby od neho každý prijal podľa zásluh swojich. Preto nemluw nikto, že Boh je otec otcom ľudským podobný, tým, kterí z obľubenosti jedného syna stránku wždycky trimajú, druhému ale sä twrdými ukazujú ačpráwe častokrát sä prídáwa, že onen twrdo držaný syn lásky otcowskej je hodnejší nežli tamten obľúbený miláček. Boh není tak stranný otec. Keď sä ti i zle wodi tu na zemí, tak to je len ťažkokrewný sen, — žial a bôľ, radosť a weselosť sä tak rozprchujú, jako rannejšia mlha, alebo jako wečerné čerwené nebo. Maj len maličkú trpezliwosť, sprawuj sä dobre a prídržuj sä prawého (lebo to, čo číneno býwa, to není sen): tak potom uwidíš a skusíš, jak sladký je Pán, jak on je dobrého otcowského srdca; on si celý kapitál s hojnými interessami wyplatí za wšecko to, w čom si tu na zemí nedostatok niesol; lebo jedno okamženie w nebi je wiacej, nežli tu na zemi tisíc rokow w najwätšom ščastí. — Wlasť a otčína twoja je w nebesách, tu na zemí si toľko, čo wandrowný towarýš, který podlú hospodu, podlú prácu a plat podlý máwa, až kým sä z cudziny do otcowského domu nawráťi; teprw tu býwa jako syn domu powažowaný a jako takowý w uctiwosti držaný. Preto ubohý pútniku, nadobudni dobrej mysle, pozdwihni hlawu swoju a rozšír srdce swoje, neuspokojuj sä s podlou pozlátkou a pawučínou zemských týchto radostí. Jak ony sú biedne a ničemné, najme pri obecnom čloweku? — Smradľawá pálenka na swadbách, na krstinách, na pohrebínách, krmešoch, w dny fašangowé a jarmočné! Daj mi Bože! máš w čom si twoju radosť zakladať?! — Podnes sä ty wyššie nad tie smradlawé weselosti, které ti židowské šenkárne podáwajú; twoja radosť má byť, w nebesách prebýwať, na kterú sä máš priprawowať, kroz wyhlädáwanie Králowstwa Božieho a sprawedlnosti jeho. To je slowo len ku biednym a núdznym; amšak i bohatým sä dá nečo powiedať. Bohatý si zná wätšiu rozmanitosť w radosťach a rozkošach prístrojiť, lebo má ku tomu spôsob. Peniaze rozkazujú celému swetu. Máš peniaze, tak len slowo, a stôl sä ti naplní jedlami, piwníca wínom, hudáci a dobrí priatelí sä tí hnedky do domu dostawia. Čo len zachceš, ku twojemu obweselniu máš na pohotowe. Nečudno, že chudobný záwistiplným okom na bohatého hlädí. Awšak čo z toho? Môj milý boháču, i twoja radosť a weselosť je toliko sen, — ľahko sä ti prídať môže, že pri precítnutí z twojej nynejšej opojnej radosti, najdeš sä bjednejším od biednebo žobráka, najme keď twoje swedomie je dierawé a srdce twoje je tak spráhnuté, že w ňom ani kwapka citu náboženského sä nenachádza. Napadá mi tu slowo Pána môjho ale i twojeho — chocby si ho i nechcel uznať, — slowo: že ťažko je Bohatému prísť do Kráľowstwa Božieho, a že sä lahčejšie welblud pretiahne pres ucho ihlné, nežliže bohatý wojde do kráľowstwa nebeského.“ — Slowo to je nepochybné najme wtedy, keď sä tak sprawuješ, jako onen rozkošný boháč, na ktorého sä len snaď rozpamätáš, — myslim já tu na toho, pred ktorého dwermi na smetisku biedny Lazar wredami obsypaný ležal a hladom hynul, on ale pán boháč sä hostil jak mohol najskwostnejšie, pre biedneho Lazara nemajúc oka, ani srdca mílosrdného w tele swojom wypasenom. Konec jedného i druhého ti tuším len ešťe bude znamý, lebo ťa nedržím za tak sprostého, žeby si aní to nebyl udržal w hlawe twojej z nauky kresťanskej weku twojeho detinského: Aspoň, keď si to už i zapomnul, aspoň sä teraz na to rozpomínaš, — staň sä teda múdrým, a pokud čas máš, udelaj sebe priateľow z mamony nepráwosti; — ukáž sä ščedrým ku biedným Lazarom, kterých teraz je wšade dosť, wšak máš z čeho; pamätaj, že dny zemskej radosti, sú len sen, krátko ony trwajú, na které nasleduje wečná skutočnosť. Pomysli si, jakby to pri prebudení twojom wo wečností s tebou wyzeralo, jestližeby si tam so sebou nič nedoniesol? — Preto sä dowtip. M. Chl. |