Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Rok : | 1854 |
| Číslo : | 12 |
| Názov článku : | Láska a kríž. |
| Text článku : | Láska a kríž. (Historická výprawka z časow krížowých ťahow.) (Pokračowanie.) III . Na druhý wečer sedeli zase wšetci traja jeden pri druhom; wážnejšie a napnutejšie, než inokedy. Gundekar w bielom obleku, bez meča, ktorý mu ináč obyčajne i jako wäzňowi nosič slobodno bylo, takto započal: „Na brehách Dunaja, kde Nemecka najsilnejší chlapi a najwernejšie srdca rastú, stál hustými horami obkľučený bohatého grófa Thankmara zámok, a tento názyw „bohaty gróf“ mu práwom prislúchal; ponewáč to okolia, ktorým on wládnul, za dwa dni ani ten najrýchlejší koň obehnúť w stawe nebyl; ludia w jeho pánstwe nasledowali jeho zástawu, a to sice nie z prinucenosti, ale milerádi z uprimnej k nemu lásky; lebo gróf býwal ku každému weľmi priwetiwý a štedrý tak, že sä mu nekaždý wyrownal, mimo to ku prewinilcom milostiwý a ku chudobným milosrdný. Z tej príčiny ho wšetci uprimne milowali, ale ešte uprimnejšie milowali jeho paňu Giselu, ktorá byla matkou celého toho okolia a zo wšeckych pani najlepšia. Čo sä jej krásy dotýka, málo ktorá jej byla podobná; jej srdečnej uprimnosti a horliwosti w dobročinení žiadna pani w tom kraji sä prirownať nemohla. W manželstwe osem rokow ščasliwe so swojim manželom žila; gróf by sä iste za najšťasliwejšieho byl cítil pri jeho bohatej majetnosti a wernej láske wznešenej swojej swojej paňej, keby ho byl Pán Boh dietkamy požehnal. Odtúď ťažkomyslný pohľad zámku, odtuď slzami zarosené oči spanilej Gizely, keď s tichou láskou dietky swojich poddaných objímala, k prsiam priwinula, ktoré sä s radosťou k nej, jako k matke hrnuly; lebo ona obyčaj mala, každý wečer swojimi slúžkami sprowádzaná do údolia zo zámku zísť, nemocných nakrmiť, zarmutených tešiť a dietky obdarowať! I osmý rok jejich manželského stawu bezdetný uplynul; Gisela sä wiac a wiac rmutila, gróf Thankmar byl tiež zo dňa na deň smutnejší. Nič ho wiac nemohlo tešiť; hoňba a hody sä mu zoskliwily, a často ho bylo widať, že sä w rytýrskej swietnici prechodí a truchlywým zádumčiwým pohľädom patrí na obrazy swojich predkow, ktorých on posledním sä byť obáwal. Predca wšak žiadne slowo neprezradilo žalosť jeho srdca. Nič menej šlechetná paní Gisela dobre porozumela Thankmárowu bolesť; jej tichý zármutok a slzenia zretedlne ukazowaly, že ona bolesť swojeho milého manžela dobre zná a na nej účasť berie. Tu jedenráz urobí swojemu manželowi nasledujúci náwrh: aby do Mariacellu k zázračnému obrazu Blahoslawenej Pany Marie putowali a kroz jej mocnú prímluwu od Pána Boha jedno dieťatko sebe wyprosili. Gróf k tomu s radosťou priwolil i putowali obidwa s odkrytou hlawou a bosýma nohama do kláštora. Po wykonanej tridennej pobožnosti, potechy a nádeje plní, že milostiwý Pán Boh jejich prosby wyslyšať ráčil, wrátili sä zpiatočnou cestou domow. Dwe hodiny od ich zámku natrafili na jednoho koňa, ktorý ukrutne swojeho rytýra wláčil. S nebezpečenstwím žiwota postawil sä smelý Thankmár rozpálenému zweru w cestu, on ho chytil, zastawil a ponáhľal ťažko poranenému rytýrowi na pomoc. Nie bez namáhania byl donesený do zámku, kde sä ho pani Gisela s útlym milosrdenstwom a werným opatrowaním zaujala, jeho rany powiazala, ktoré byly welmi nebezpečné a hlboké. Dluho trwalo, dokuď wyzdrawel; swoje konečné wyzdrawenie pri sile swojeho tela jedine neunáwnemu Thankmára a Gisely pričinliwému opatrowaniu mal poďäkowať! On to i uznal; lebo málo sice ale mnohowážnymi slowmi wyjádril pred nimi hlboké srdca swojeho poďäkowanie; načo mu oni s priateľskou láskou odpowedali. Arnold, tak sä menowal ten cudzý rytýr — zo dňa na deň wiac zdrawia nadobýwal, už natoľko ozdrawel, že sä i po wonku a po chodbách zámku prechádzať môhol; častejšie na tejto prechádzke sprowádzali ho Thankmár a Gisela. Arnold mal teraz príležitosť, naučiť sä poznať tichú prostosrdečnosť wysokej a šlechetnej mýsli Thankmárowej a Giselinej. Predca wšak tak sä widelo, že to žiaden príjemný dobročinný dojem na neho nečíni, so záwistliwým pohľädom patril na grófa, a jeho oči horely jakoby w hriešnej ľúbosti, i obrátil ich na Giselu. Thankmár ale pritom pokojný zostal. Gisella tiež newinná jako holubica. Oni wšecko wynaložili aby swojemu trpiacemu hosťowi poľahčenia a pomoc priniesli; ačpráwe by sä byli rádi dozwedeli o stawe a o pomeroch cudzého rytýra, ktorý im kroz swoje nestästie tak drahým byl; ničmenej plný istého citu, wystrihali sä tohoto punktu ani w najmeňšom sä nedotknúť; oni sä toho tím wiac wystrihali, ponewáč sám Arnold o swojom stawe a o swojej wlasti tú najhlubšiu mlčanliwosť zachowáwal. Už osem týdňow bylo, čo sä u nich ten cudzý rytýr zdržowal, a už sä na toľko uzdrawil, že i bez nebezpečenstwa ďalej odčestowať mohol. Wiacrazy už i deň k swojemu odchodu určil, ale wždy dosť podiwne nahodila sä prekážka, ktorá jeho odchod zdržowala. Thankmár síce na jeho odchod nedotiskal; ale predca tak sä zdalo, žeby rád byl mal, keďby ten cudzinec už byl odišiel. Nikdy nemohol ku Arnoldowi dúweru wyzískať; Arnold sä ukazowal sice zdworile, ale chladne, ba i posmešnie a uštipačne, a dosť zjawne preukázal sä byť priwržencom kráľa Henrika, ktorý sä proti swojemu pánowi a otcowi Henrikowi štwrtému pobúril, proti nemu powstal; Thankmár ale sä zjawne stranky cisarskej pridržiawal, ponewač tenkrát widel swet smutný príklad hrúzyplného powstania nezdarného syna proti až weľmi showiewajúcemu otcowi. Konečne zdalo sä, že Arnold skutočne odejde. Thankmár mu už po predku jednoho pekného koňa a obratného sluhu zaopatril, ktorí na rozkaz Arnoldow museli hotowí byť, aby na druhý deň wčas ráno odísť mohli. Wečer pred mrkaním sedeli Thankmár a Arnold s Giselou na pawlači zámku. Truchliwým pohlädom hlädel Arnold dolu do krásneho údolia, slniečko zapadalo, od jehož papršlekow oswetlené ligotaly sä w blizkych horách cimbury dwaciatich zámkow; wšecke majetnosť Thankmárowá. W prostried zrelých osení a kwetúcich lúk tečie w tichej nádhernosti Dunaj, ženúc kolesá mlýnske a zwlažujúc okolité polia, dediny a salaše, ktorých obiwatelia s weselým spewom, obilia zwážali. Pri tomto pohläde ohýzdna záwisť zakalila ťahy twári cudzého rytýra, hodil swojima očima na Giselu, ktorá s láskawou a ľubežnou ochotnosťou hosťowi pohár naliewala. Dluho patril na ňu ohniwým pohladom. „Owšem Thankmár“ začal Arnold „wy sä môžete za šťasliwého powažowať, wy máte slawné pánstwa a roztomilú manželku, ktorej žiadna podobná niet; w skutku wy si nič wiac winšowať nemôžete! Na tieto slowá a ešte wäčmi na pohläd cudzinca stydliwe začerwenela sä Gisela. - „Prawdu máte Arnolde" – odwetil gróf, ktorýby tie slowá radnej z iného úst byl slyšel, - „wy máte prawdu, Pán Boh mi mnoho udelil, já mu za wšecko z celého srdca wrúcne wdäky wzdáwam, a jestli Pán Boh ešte jednu moju probu wyplniť láskawe ráči, chcem mu najwrelejšie wdāky wzdáwať po celý čas žiwobytia mojeho.“ Tu pozrel na Giselu, ktorá dobre rozumela jeho pohlädu, a pozdwihnúc oči swoje k nebesám, pozdwihla spolu sopjaté ruky swoje wzhúru. Arnold patri na ňu plný tajnej záwisti; jeden wzhúru. Arnold patrí na ňu plný tajnej záwisti; jeden trpký úsmech objawil sä na ústach jeho; rychlo powstanúc odišol od nich, a len pri wečeri zase sä zišol s nimi. Ku cti hosťa priprawila pani Gisela, znamenitú wečeru na rozlúčku, a najlepšie wina na stôl položila. Tieto Arnoldowi lepšie jako inokedy chutnaly, zdalo sä takmer, jakoby chcel swoje trpké city, sladkým wínom zatopiť. Inokedy w reči skúpy, teraz stal sä wyšej miery showorčiwým a wiacrazy pripísal na zdrawie Thankmarowi a Gisele. Tankmar mu tiež zdrawstwowal a pripijal. „Či Tankmaru! zwolal teraz Arnold, pozdwihnúc pohár, Henrik V. náš pán a kráľ nech žije!“ — Na to Thankmar rozhnewaný už pozdwihnutý pohár zloží dolu. „Newieteli, jako já zmýšľam? chcete ešte w poslední wečer zwadu a roztržitosť započat? Nikdy, dokuď Henrik otec môj Pán a Císar žije, ku cti bezbožného buriča nikdy ani len jednu kwapku wody newypijem, - jednoho buriča, ktorý swojeho wlastného otca, Cisara a najwyšší trôn zradil!" howoril wážne a hroziwe Thankmar. Jako besný wyskočil na tieto slowá Arnold. „Wy ste môjho pána a kráľa obrazil" – skriknul plný hnewu a zlosti; „wšak wy mi to zaplatíte!" Na to rychle wytasil swôj meč. Gisela ale postawila sä medzi obidwoch rozhnewaných mužow, lebo i Thankmar s wytaseným mečom i obrane powstal. Arnold newoľne odstrčil Giselu na stranu a slobodne sä wrhnul na Thankmara; tento pokojne a pewne jedným močným uderením wyrazil mu z ruky meč a chopiac opilca za prsá, wyhodil ho dwermi won. „Iďte," wolal za ním, iďte a wyspite sä z wašej opilosti; já wás preto čo sä teraz stalo, nebudem medzi zlostníkom počítowať, ponewáč ste nejednal jako šlechetný Rytýr, ale jako chabý žoldner; choďte a powecte wašemu Henrikowi, že ho Thankmar nikdy za krála neuzná, dokud jeho Pán a otec žije a on sám ešte mečom w pästi zatáčať zná!" Zlorečiac a wyhrožujúc šiel Arnold wedený od swôjho zawolaného sluhu do swojej spiacej izby; druhý deň weľmi wcasne utiekal ztadial. „Gróf Thankmar“ - tak porúčil hradnému strážnikowi odchadzajúci Arnold — „nech nemá za zlé Arnoldowi, že bez podäkowania odchádza; čím najskôr možno, on sä nawráti a jemu podäkowanie prinesie." Thankmar nad odchodom nezbedného hosťa srdečne sä radowal a jeho wyhrážek si málo powšimnuť; ale Gisela nemohla sä smutnému jakémusi predcitu ubraniť; awšak i tento predcit zmiznul, keď sä matkou byť cítila. Radosť jej byla newyslowná a hraničila s radosťou grófa, Gisela plačúc däkowala w hradskej kaplnke blahoslawnej panne Mari, ktorej primluwe swoje od pána Boha wyslyšenia pripisowala. Ona a jej manžel teraz zdwojnásobnili swoju dobročinnosť ku chudobným, dali wykonáwať podäkowace modlitby, a slúbili weľmi mnoho učiniť ku cti a chwale Spasiteľa a jeho swätej Matky. - Ale Omaru! čo jest ľudské želanie a úfnosť! Pán urídil a jeho najswätejšia a najlepšia wôľa sä stala a musela sä stať. - Hrúzyplná wojna medzi otcom a synom i ku tímto krajom wždy bližej sä walila. Thankmár už i predtím jednu znamenitú čiasť swojich ľudí poslal do cisarského táboru, kroz to ale posádka jeho zámku weľmi zoslabla; z tej príčiny bylo weľkej opatrnosti treba, ponewač sä už podozrelá luza až do jeho okolia wludila. Thankmár sice zdwojnásobnil stráže, ale pred zradou uchrániť sä nemôhol. W tmawej a búrliwej noci rozlíhal sä zbroja hrmot a diwý krík. Gróf widí nepriateľa, že už na jeho zámok útok činí; zmužilým rytýrskym duchom on a jeho ľud postawili sä mu na odpor, a zahnali ho od hradných múrow; ale jeden zlosynský zradca pustil ces dwerká dnu do zámku nepriateľa, a hneď byl wšecek boj proti nepriateľskej presile darebný. - Teraz už nie hrad, ale len swoju milú manželku hlädel gróf oratowať; on sä prebil do jej swetnice; ale w blizkosti jej počul hlas Arnoldow. Wčil už poznal swôjho nepriateľa. So zdwojnásobneným hnewom wrútil sä do zástupu a hlädal Arnolda, lež darmo; po boku jeho padal jeho ľud; ale on wždy wiac a wiac stisnený silným meča máchaním preklestil si cestu; podarilo sä mu jednou podzemnou chodbou, ktorá málo komu známa byla, ujísť. - Omár, pomyslí seba w položení toho Nestasliwého! jak muselo neborákowi byť! Teraz sä zdalo wšecko byť ztrateno; predca wšak Thankmár ešte nezúfal; len jednou myšlienkou sä zaoberal, Giselu a jejich dieťatko oratowať, a pomstwu wziať nad najwätšim wšech ľudí newdäčníkom; po tri dni sä musel w húšťawe hory ukrýwať; lebo Arnold rozkázal swojim jezdcom naproti nemu úklady činiť; Thankmar byl sice w jednom súsednom hrade na krátky čas prijatý, ale istoty a ozbrojenú pomoc nemal žiadnu. Ponewáč zemänow najwätšia čiasť toho okolia byla sä už predtím z čiastky dobrowoľne z čiasky prisilene ku strane odbojnického syna pripojila, a teraz tím menej mohli proti Arnoldowi bojowať, že byl miláčkom Henrika, a hneď po wydobytí hradu preukázal od kráľa jeden list, mocou, ktorého sä jemu majetnosť ctihodného Thankmára na wečné časy čo odplata dáwa. Toto bylo tažké porazenie pre Thankmára; ale ešte jedno twrdšie ho trafilo. Dokuď sä on bez prestania sem a tam po pomoci sháňal, zomrela Gisela po troch týždňoch utrpenia a bolesti. Zjawňe byla jej mrtwola wyložená, a nikdo nepochybowal, žeby prirodenou smrťou nebyla umrela, a potom slawne byla pochowaná. Na túto smutnú zpráwu Thankmárowa bolesť wystúpila až k zúfaniu! On tak w krátkom čase celú swoju majetnosť a sláwu a ešte wiac nežli toto, swoju milú manželku, swoje dieťatko utratil! Tu pozdwihnúc ruky k nebu, zaprisahal sä strašliwú pomstwu wziať nad mordárom swojho štästia, swojej manželky a dieťaťa. Bez prestania chodil sem a tam, pomoc hlädajúc; Cisar Henrik mu ju nemohol dať, lebo sám byl teraz utisknutejší, nežli inokedy. Predca wšak pošťästilo sä neunáwnej Thankmára usilownosti jeden malý zástup shromáždiť. S tímto pokusil sä swôj hrad nenadálym prepadnutím nepriateľowi swôjmu odniať. Awšak toto celkom zle wypadlo; najwiacej z jeho chlapow byli usmrtení alebo polapaní; on sám tiež len s welikou biedou mohol uteknúť. Od nynejšia myslel na jeden iný spôsob pomstwy. Na jednu hodinu wzdálenosti od jeho hradu, w hustých horách diwými úžlabinani a prepasťami obklopená ležela skoro žiadnemu neznáma jedna hlboká jaskyňa. Tam sä on ukryl, tam občerstwowal swôj žiwot korienkami a bylinkami, a očakáwal na príležitosť ku pomstwe. Často potom wystupowal podobný wlku, ktorý korisť hlädá, zo swojej tmawej jaskyni, a obcházal — kušu so smrtonosným šípom w ruke nosiac - swôj hrad; w ktorom Arnold ten zbojník a mordár prebýwal, a w jeho majetnosti rozkoše požíwal. Často tak blizko k swojemu nepriateľowi prišiel, že ho weľmi ľahko môhol usmrtiť; často byla jeho kuša k wystreleňiu už natiahnutá; ale jakási tajná hrúza wždycky ho od toho nazpäť zdržala; hneď tá myšlienka, že by to nebylo pekne nekoho jako chabý zbojník úkladne usmrtiť, odtiahla jeho ruku nazpäť; hned zase tie city spolnútrpnosti a milosrdenstwa, ktoré Pán Bôh práwe w tom rozhodnom okamžení do jeho srdca poslal, prekazily mu nešlechetníka w jeho hriechoch pred súd Pána poslať. Tak neborák štyri roky w tomto trápliwom položení prežil: on už celkom zblednul a zhubnul, ale w jeho srdci ešte horel oheň pomstwy. Teraz sä zase približowať deň narodenia Gisely, a priniesol mu mnoho bolesti a zármutku. Znowu sä zaprisahal, pomstwiť swoju manželku a dieťa, a odišiel hlboko skľúčený na jedno miestečko, ktoré Gisela mezi wšemi inými najradšej máwala. To bylo asi na jednu pôl-hodinu wzdiali od hradu, wysokými topoľami obhradené, ktorých haluze do jednej besedky sä sjednocowaly, žblunkotajúcim potôčkom obtekanej; tuto on často so swoju milou manželkou sä bawiewal! Bolesť a túžba uwrhli ním skoro na zem. To bylo po prwýkrát, čo tento údatný muž plakal. Padnul na kolená, modlil sä ku Pánu Bohu za swoju Giselu, a swoje dieťa. Tu w lístí nečo šuští; on počul chôdzu a Arnoldow hlas. Uradowaný Thankmár natiahnul kušu; on widí, jako sä ten nenáwistník ku nemu blíži a swoje prsá smrtonosnej strele podáwa; už Thankmár chcel wystreliť, a Arnold sä obrátil, a wolál: „Kunibert! kdeže ty zostáwaš?“ Jeden chlapček wyskočil radostne chrastiny a podal swôjmu otcowi kwetinky. Thankmár pri tomto pohläde kušu zložil dolu; jedna strašná myšlienka powstala w jeho duši: „Jak by to bylo," tak mu šeptal, wnútrný hlas, „keby si ti otca usmrtil w synowi? Máli sä ten zlostník, ktorý ti manželku i dieťa usmrtil, w synowi radowať?" A bolesťou a wzteklosťou až ku šialenosti pudený, obráti, namieri kušou prosto na chlapca; – tu sä mu zdalo, jakoby sä postawa Gisely z krowiny wycházajúca, sťa odzraniteľka nad dieťaťom sklonila, a prosiac a napomínajúc, ruky ku nemu pozdwihla. Užasnutý Thankmár pokročil nazpäť, zbroj mu z ruky wypadla; a dobrú chwíľku potrebowal, dokuď sä zpamätowal, dokuď zase ku sebe prišiel; tu počul Arnoldow radostný smiech a spew. A to byl Giselin den narodenia a spolu i deň smrti. W diwokej wzteklosti uchopil Thankmár znowu kušu; šíp síčiac letel skrze listia; on ale sám wnútrným bojom, a jakousi úzkosťou premožený padnul na kolená, a trasúc sä, poslúchal, zdáliž bolestný wýkrik a jajkanie sä neozwe. Ale wšecko bylo pokojno. Pomaličký a bojazliwe jako nejaky zločinec pozdwihnul sä Thankmár a obzeral sä okolo. On to widel, jako Arnold so swojím synáčkom ces lúky ku hradu kráčal. Šíp jeho netrafil; a preca sä nazdáwal, že tohoto nemôže chybiť! Ustranutý newediac, či sä má radowať, či rmútiť, wyšiel z krowiny, ktorá ho ukrýwala. Teraz stál pred obrazom ukrižowaného, ktorý Giselina ruka tam položila, a hlä Omar, jeho šíp wrazený byl w prsách ukrižowaného Boho-čloweka! Tu sä wryla hlboká bolesť do jeho duše; on sä wrhnul na kolená pred krížom, a objal ho s najwrúcnejšíma swojima rukama. „O Pane a Spasiteľu môj! môj šíp w twojích prsách! ano, já som ťa poranil s mojou nenáwisťou. Ty si pre mňa trpel, ty si pre mňa zomrel, pre mňa, ktorý som jako i druhý mojími hriechami twojim nepriateľom býwal; a ty už umierajúci za mňa si sä modlil! A já, já som ešte mojim nepriateľom neodpustil! Moja nenáwisť ku Arnoldowi jest šíp w twojích preswätých prsách." On wčil horce plakal. Bolesti Pána predstawily sä jeho očam; jedno nowé swetlo zaswitlo w ňom; on sä rozpamätal na slowa Spasiteľowe: že čokoľwek našemu blížnemu činíme, to jemu samému činíme, a že láska jest ten najprošti a najwätší zákon Pána. Slzy mu tiekly ešte silnejšie; on prosil Pána, aby s ním w súd newcházal, ale aby mu podľa swojeho milosrdenstwa odpustil, a sily udeliť ráčil, by swojich nepriateľ milowať a jim dobre činiť mohol, podobne jako on sám činil. Tak sä dlho a skrúšene modlil a domníwal sä, že Gisela pri jeho boku kläčí a sním sä modlí; citiac poľahčenia a potechu, inakší jako byl prišiel, wrátil sä domow. Awšak tie city, ktoré w srdci čloweka za dlhé roky býwať zwykly, nemôžu tak ľahko a hned wymrieť. Myšlienky na pomstwu precitnuly w ňom často, a znowu ho mučily. Thankmar bojowal so sebou tuhý boj, a často sä domníwal, že podlahne. Tu si priniesol obraz Spasiteľa, w ktorého prsách ešte wždy jeho šíp wstrelený byl, a postawil ho w swojej jaskyni; teraz kedykoľwek byl nenáwisťou a nepriateľstwom pokášaný, wždycky swoje plameňajúce oči obrátil na Pána, a patril na šíp nenawisti, ktorým prsá jeho prebodnul. Mluwil k nemu wňutrný hlas napomínajúc ho: „Ten číp jest twoja nenáwisť ku Arnoldowi, twojeho spasiteľa prsá sú to, ktoré si ty twojim hnewom a nepriateľstwom tak hrozne poranil;" Na to ho hneď zanechaly nepriateľské myšlienky, ony ustupowaly pred wšemohúcnosťou tej lásky ktorá za nás na kríži krwacela. Obraz spasiteľa, šíp zapchnutý w jeho prsách ustawične ho napomínaly k láske, a smiereniu, a preto i uzawrel, šíp prwej newytiahnuť, dokuď w sebe toho pekelného dráka nenáwisti a neprateľstwa neukrotí. Ale toto dlho, dlho trwalo; lebo nie je to ľahká wec, je to tažké dielo pre čloweka, swôjho nepriateľa milowať; často si myslel Thankmár, že mu boj bude ľahčí a wíťäzstwo istotnejšie, jestli toho okolia blízkosť Arnoldowu zanechá. Awšak odlúčiť sä od toho okolia, od toho krásneho domowa, od toho hradu, kde jeho rodičia a Gisela žili i umreli, to mu bylo priťažko, on toto učiniť nebyl w stawe. Ale uzawrel blízkosti Arnoldowej - jako len možno - sä сhrániť, a tak i činiewal, wždy tichšie a samotnejšie býwalo jeho žiwobytie; zriedka keby zanechal swoju jaskynu, len wtedy, keď si pre swoju potrawu letnie owocia išiel sbierať. Tak raz wečierkom wyšiel, aby si jahody nahlädal. Pri jeho náwratu zamračilo sä nebo, strhla sä strašná hrmawica a dášť sä lial ako z ciewok. Cesta ku jeho jaskyni wiedla ces jeden maličký potôček, ktorý na nektorých miestach ľahko byl k prebrdeniu. Priwalom ale tak wzrástnul, že priechod len na jednom jedinkom mieste možný byl. Nie bez namáhania prešiel Thankmar cezeň a ukryl sä pod jednou krowinou pred lejúcim sä dášďom; tu widel jednoho rytýra pricházať, ktorý jednoho chlapčeka pred sebou na sedle držal; a potok práwe na najprudkejšom a Najnebezpečnejšom mieste prepláwať chcel. Thankmár hneď na prudší pohläd poznal rytýra - to byl Landbert, strážny jeho hradu, ten istý, ktorý ho tak potupne zradil, a Arnolda do hradu byl pustil; on poznal i chlapčeka, to byl Kunibert, synáček Arnoldow, na ktorého on woňahdy swoju kušou namieril. Tu zwolá uradowaný w srdci swojem: „Hlä, súd pána! hlä on tresce twôjho zradcu!" Lež rychle prebudí sä w srdci wnešenejší cit, s tím najwätším namáhaním utlačil, udusil swoju chuťku po pomstwe. (Pokračowanie nasl.) |