Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Rok : | 1854 |
| Číslo : | 17 |
| Názov článku : | Láska a kríž. |
| Text článku : | Láska a kríž. (Historická wýprawka z časow krížových ťahow.) (Konec.) „Nie, otec, nie, twoja céra tä neopustila!" zwolala s utrpnosťou Maria. „Otče, twoja predházka roztrhuje moje srdce.“ Ona bledla wiac a wiac pri Omarowých twrdých rečach. „Chceš ju usmrtiť?" zwolal nechtiac Pawel; „ona choraweje od toho času, čo ťä ztratila!" Tieto slowá zdaly sä Omarowi srdce preniknuť; on sä stal láskawejším. Maria sily pozbawená na rozkaz swojeho otca uložila sä na mochowú posteľ. Omár byl nyní spokojnejší; Pawel mluvil k Omarowi mocou a láskou; on mu wyličowal, čo Ján a Gundekar pre jeho céru učinili; on mu powiedal, že si Gundekar i tú kwapku wody na onej hrúziplnej púšti od swojich úst odtiahnul, len aby Mariu občerstwil. Zdalo sä že Pawlowé slowá našly si wchod do srdca Omarowého; nenáwisť proti kresťanom nezatwrdila ho tak weľmi, aby skrze šlechetnú mysel a skutok Gundekarow nemohlo byť pohnuté, preniknuté. On rozkázal tích zajatých powiazaných rozwiazať, a ku sebe priwiesť. Ale len Mojžiš prišiel, lebo Gundekar, jak náhle sä slobodným byť cítil, wytrhnul jednemu Saracenowi meč, s ním si cestu preklestil, a utekol do hustých hôr, kde od každého prenasledowania istý a bezpečný byl. Omár ešte wten den s Mariou, Pawlom a Jánom odišiel. On byl sam tiež len pred krátkym časom na slobodu prepustený od zbojníkow, ktorí skrze zajatia z tak wysokého rodu Saracena nechteli hňew mocného Saladína na seba uwaliť. Tam tedy w Saladínowom tábore natrafil na neho Muchtali; hneď a zaraz pospíchal Omár s ním a so swojimi zbrojnošmi ku jaskyni. O Sundekarow útek zdal sä Omár málo dbať; on sä ukazowal na swej ceste miernejším, s jeho howoru jawila sä často tá stará wrúcnosť onoho priateľstwa, ktoré ho nekdy s Pawlom swiazalo. On ujisťowal wiac razy, že ani Pawel ani Ján pre swoju wieru žiadne prenasledowania trpieť nemajú, nebudú; ale preca ani slowíčkom neprezradil, čo s Mariou w tomto ohläde činiť chce. VIII . Gundekar zdržowal sä za dwa dni w skrytosti; na tretí den osmelil sä ku jaskyni; on chcel, buď čo buď, wedieť čo sä s jeho priateľami a Mariou stalo. On našiel jaskyňu pustú, opustenú. Skormúcený odtiahnul ďalej, a nameril cestu do Ptolomaidy. Tam w jednom špitali čo strážnik posluhowal nemocným, ačpráwe by byl račej w tábore neohroženého kráľa anglikého Richarda proti Saracénom pre Jerusalem bojowal. Awšak on byl wždy na to zwyklý, swoje náklonnosti Pánu w obeť prinášať, a to sebe wywoliť, čo bylo poniženejšie; ale pre službu božiu azdaj zaslúženejšie. Plný lásky čes jeden celý rok opatrowal nemocných. On si wšemožne dal na tom, aby náwestia o swojich priateľoch a Omarowi dosáhnuť môhol, ale darmo; po druhýraz osmelil sä ku jaskyni, ale jako predtím, tak i teraz ju práznu našiel. A jeden rok zase pominul, tu jedneho wečera wkročí jeden wysokej postawy muž w pútnickom ruchu do jeho chudobnej swetničky. „Omare!“ zwolal prekwapený rytíir, „Omare!" „Já sä wiac tak nemenujem;" odpowedel tento s príjemným úsmechom, „já sä menujem Krištof; já nosím križ, a nikdy wiac ho nechcem opustiť! Gundekare, já som kresťan jako ty!" A to bylo skutočne tak; Omár s Mariou Jánom a Pawlom byl odišiel do swojeho kaštýla. Tam wšecko tomu wynaložil, aby swoju dceru a Pawla w jejich nowej wiere wrtkawých učinil. Jeho prosby a hrozby, napomínania, wábenia a wýstrahy byly na nich marňe utratené. Ku ohawnému ale núteniu a násiliu pristúpiť bylo Omarowé srdce priweliké, ačpráwe ho Muchtali k tomu rozdražďowal. Tu nebezpečňe onemocnel; láskawá wšak opatera jeho dcerí a priateľow ochránily ho; oni w úzkosťach a bolesťach jeho nemoci howorili jakési slowo, ktoré na neho hlboký dojem učinilo. On wyzdrawel; jeho otázky a rozmluwy ukazowaly, že on teraz wiac než inokedy o wiere swojich priateľow rozmýšľa. On sä teraz menej wyhýbal s Pawlom a Jánom do rozmluwania o wiere sä púšťať; on začal pochybowať, a toto byl jeden weliký krok ku jeho obráteniu. Maria a jej priatelia zdwojnásobnili swoje snahy a swú modlitbu. Ale to dlho trwalo, dokúď kresťanská prawda w Omárowom srdci nad duchom smyslnosti a telenosti zwíťäzila; lebo tieto obzláštne sú to, ktoré srdce wýchodňana ku Islamu putajú. Krištof historiu swojeho sä obrátenia s celou na najwýš blaženého srdca radosťou wyrozpráwäl. On wdäky wzdáwajúc, zhybnul kolená pred krížom, ktorý s matkou milosti byl jediná ozdoba Gundekarowej swetničky. Potom keď sä už prwé wýlewy radosti pominuly, pýtal sä Gundekar: „Kdeže je Maria, twoja dcera, kdeže sú Ján a Pawel." A Krištof predwiedol swojich priateľow. Radosť tohoto jejich swídania (znowu sä uwídenia) byla kroz tie myšlienky, že oni až posawáď skrze rozličnosť wiery rozdelení, teraz swäzkom jednej wiery, jednej lásky sú spojení, až ku wytrženiu wywýšená. — Po uplinutí osemdňowého radostiwého času chcel Krištof so swojou dcerou, s Pawlom a Jánom ďalej odcestowať a sebe w nektorej kresťanskej zemi istotné bezpečné bydlisko hladať. Gundekar si uzawrel w swätej zemi zostať a tam i zomrieť. Ten samý węčer pred odchodom wkročil ešte ráz Krištof ku Gundekarowi. „Gundekare," howoril o tichou wážnosťou k nemu; „moja dcera si winšuje twojou manželkou byť, a já by ťa s radosťou prijal za mojeho syna a dediča mojej majetnosti! chceš ty?": Tu začerwenalosť radosti jawila bledý oblíčaj rytýra. To čo mu Maria a jej otec teraz obetujú, byla už dáwna tajná hlboko ukrytá žiadosť jeho srdca, ktorú ale on sám wyjawiť nikdy sä neosmelil; čo si on nikdy ani len úfať netrúfal, zdalo sä teraz wyplniť . Ale on take dobre weďel, jaký sľúb učinil. Po jednom okamžení najbolestnejšieho boja hlboce pohnutý prawil: „Krištofe, já ti ďakujem, ja ďäkujem Marii; o, já si wiem wážiť a ceniť welikosť toho štestia, ktoré mi wy podáwate. Ale slyš! jako som já sem tiahnul za ukrižowaného bojowať, milejšie wtedy som prisahal jemu moje najmilejšie obetowať a já som moju prisahu zadržal; já jemu obetujem moje najmilejšie; lebo po Pánu Ježišu na tejto zemi nikdy mi nebude nečo milejšie a drahšie, jako Maria a jej láska! Toto jej powec, Krištofe!" Tento chwejúc sä, pokročil nazad, to by on nikdy nebyl očakáwal. S bolesťou patril na Gundekara; ale jeho duša byla prišlechetňejšia, než aby welikosť tohoto sebäzaprenia necítila. „Gundekare!" howoril bolestiplný; „tá láska, ktorá tebä tak welikého učinila, nemá nás malými učiniť; áno, ňech je tak, ako si ty riekol: „Láska obetuje a trpí wšecko!" „Krištofe," pýtal sä rytýr: „kdeže je láska?" „U Ježiša na križi!" odpowedel tento, a po pri Gundekarowi wrhnul sä dolu na kolená pred obrazom ukrižowaného Pána. Ku wätšej cti a chwale Božej, a ku mrawnému spasiteľnému poučeniu ľudu slowenského, wypráwa (dľa nemeckého) Ondrej Rojko, knäz církewný biskupstwa Rožnawského, úd dedictwa S. Jána Nep. w Prahe, SS. Cyrilla a Methodia w Brne a zakladateľ Matice českej. |