Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Rok : | 1854 |
| Číslo : | 16 |
| Názov článku : | Láska a kríž. |
| Text článku : | Láska a kríž. (Historická wýprawka z časow krížowých ťahow.) (Pokračowanie.) V. S podíwením poslúchal teraz Ján, jako Gundekar s Fatimou a Muchtalim ta prišli. Spešne zostúpil s rytýrom dolu do doliny. Tam ležala Maria od Muchtaliho strážená, bledá, oči na polo zatworené majúca. Jaknáhle hlas Gundekara zaslechla, popatrila hore a widela i žida. Ona ho hreď poznala a s radosťou opakowala jeho pozdrawenia. Tím ale zašmušilejším ukazowal sä Murenín; jeho zrak prezradzowal, že w jeho srdci ešte porád žije stará nenáwisť proti Mósessowi. Maria byla wčil snažne na wršek wynesená; ona sä radostne usmiewala na Gundekara. „Hlä; Gundekaru“ prawila, „jak nám Kristus pomohol!“ Rytýr jej powedal, že i Moseš jest už Kresťanom, a menuje sä Ján. Ona toto uslyšala s radostným prekwapením. „Ach!" powzdýchla, „keby len i môj milý otec podobným spôsobom oswietený byl!" tu sä welice zarmútila; Ján ale a Gundekar potešowali ju. Teraz prišli k jednej malej hustou krowinou ohradenej jaskyní. Ján šiel po predku, a kázal im trochu počkať. On sä hneď o horiacou Fatrou nawrátil, pri jejžto swetle bylo im ľahko po schodách dolu stúpať, ktoré dnu do jaskyne wiedly. Ján otworil jedny stenowé dwere, a oni wstúpili pres ne do swetničky s mochom a rakowicami ozdobenej. Ján zawiedol Mariu na jednu mochowú postel, a prikryl ju teplým pokrowcom; potom pak pospíchal pre ňu posilňujúci liečiwý nápoj priprawiť, po jehožto použití ju ľahký spánok občerstwil. Ján chtel teraz jedno kozliatko pre nich, hladnych zarezať; ale Gundekar ho prosil, aby najprw rany Muchtaliho zawiazali. To sä stalo; Muchtali sä za to podäkowal, a nasledowal žida, aby mu pri zarezaní kozliatka pomocným byl. Gundekar zpustil teraz swoje oči k Marii w sladkom spánku odpočíwajúcej a prehledal swetnicu; táto byla w skale wytesaná, z wrchu žárilo swetlo dnu; w jednom maličkom kútiku widel oltárik s jedným utešeným krížom ozdobený, a po boku toho oltárika druhú mochowú posteľ. Teraz wkročil Ján dnu, a podal Gundekarowi owocínu; ale Gundekarowá zwedawosť byla wätšia nežli jeho hlad. „Jane“ pýtal sä potichu, aby spiacu Mariu nezobudil, „powec mi, jak si sä ty stal kresťanom? „Posluchaj Gundekare, jako mi Pán Bôh oči otworiť a mňe Pána ukázať ráčil. Od mojej mladosti srdce moje ustawične po tom túžilo, aby som Messiáša poznal, a wedel, zdáliž on už prišiel, čili len ešte pre spasenie prijiť má. Já som skúmawal w písmach swätých, a w tajemných knihách; já som skúmawal, ale predca moja pochybnosť ustawične sä zmáhala a moje trápenia sä rozmnožowalo. Kresťania sä honosili so swojím jich oblažujúcim nawštíwením, kdežto wyznawači Mojžišowi naň ešte len čakali. Kdo že z nich má prawdu? - Moja túha wždy rástla, a bolestná neistota mňa mučila. Na to si ty prišiel, a wyprawowal si nám o láske kresťanskej, ktorá z kríža pocháza; tu túžba mojeho srdca, toho. Milowníka spatriť, rozplamenila sä w horúci oheň; padnul som na kolená, a prosil som wrúcne Pána, aby mä buď usmrtil, alebo mi poslal znamenia od swojeho posla. A to znamenie prišlo; prišiel kríž; -ty, Gundekare, ty si mi priniesol to znamenie, to nebeské znamenie, a já poznal to swetlo, tú prawdu!" Blahá radosť jawila sä na twári nadšeného Jána pri tíchto slowach. On obrátil zraky swoje k nebesám. „Já som sä wám tenkrát tak zdal; jako sníwajúci a na zimnicu stonajúci“ pokračowal ďalej; „ale Gundekaru, já som byl wtody zdrawší a weselší než inokedy; ach jakási tajná moc tiahla mňa won do mesta mojeho ľudu, na miesto, kde môj spasitel pre mňa krwacel; já som túžil, aby som w Jordáne byl pokrstený, jako môj Ježiš. Preto som já uteknul, lebo Omár a Saladin nebyli by mä pustili. Já som utekal ces tu piesočnú pustatinu, ja som zablúdil k úžlabine tohoto wrchu, tam som netrafil na jedneho kresťana, ktorý tu jako pustowník žil, a podobným spôsobom ako já milosťou od Pána Boha obdarený byl. On sä predtím priznáwal ku učeniu Mahomeda; awšak swetlom milosti božskej oswícený, a od mníchow na hore Karmel wyučený, odwrátil swoje srdce od bledého chladného polmesiaca (Muhamdánstwa) a obrátil ho ku slncu žiwota, Ježišu Kristu, ktorému sä сelkom odowzdal. - A on mňa prijal; on sä stal mojim; on mi udelil swätý krst, a dal mi chlieb anjelský; lebo on jest kňaz; pri ňom žijem šťasliwe, ako som si nikdy nemyslel, mojeho Pána a Spasiteľa milujúc, a uznajúc, že len láska kresťanow jest najwyššia a najšlechetnejšia.“ Gundakar chwálil a welebil Pána Boha. „Kdeže jest twôj priateľ," pýtal sä ho. „Pawel není tu;" odpowedel Ján; „on odišiel do Jerusalema; ale úfam že sä o krátky čas nawráti. VI. Po nekoliko dňoch cítila Maria, že skrze láskawú opateru Jána a Gundekara jej bolesti sä uľahčily; ale tím wäčmi trápila dobrú dceru tá starosť, ktorú o zajatom swojom otcowi znášala; obidwa prítelia wšemožne sä usilowali túto jej detinského milujúceho srdca bolesť utíšiť. Maria stala sä tak spokojnejšou a potešenejšou; ona teraz žiadala nečo wiac wedieť o Kristu Pánu, i poslúchala s welikou dychtiwosťou a láskou to wynaučowania, ktoré jej Gundekar a Ján sdeľowali. Ale tím hnewiwejší ukazowal sä Muchtali, keď sä jej toto wyučowania o Kristu predkládalo; on tenkrát zazeral wztekliwými zraky na Gundekara a Jána, a so súkromým preklínaním a zlorečním oddálil sä od nich. Maria na to s bolesťou patrila; Muchtali byl werný sluha Omárow, ale mysel tohoto diwocha jej priwetiwé a priateľské sä ku nemu prihowárania nemohlo skrotiť; prosby Mariiné ku nemu, aby šiel do tábora Saladinowého a tam jej otca wyhlädal, s newoľou od sebā zamítnul. „Nikdy wiac!" tak twrdil; na bradu proroka prisahám, nikdy wiac ťa nezanechám. Muchtali zostane pri tebe a bude ťa i so swojou krwou ochraňowať!" „Muchtali, nestaräj sä,“ howorila nemocná, „já som w dobrých rukách, u werných priateľow!“ „ pekní priatelia!" usmiewal sä potupne Muchtali: „oni ti napískali, aby si sä proroka odrekla, ale hnew Allahy rozdrti ich na prach!" Awšak jeho hrozba Mariu nenastrašila, ona sä učiewala každodenne Pána a spasiteľa lepšie a lepšie poznáwať a milowať. „O jak celkom inakší jest Kristus nežli Mahomed! Kristus z lásky k nám na kríži zomrel, a Mahomed keď umieral, ešte i wtedy howoril kliatbu na swojich nepriateľow!" ona neprestajne ďäkowala Pánu Bohu, a prosila Pána Boha: by i jej otca ochrániť, a s tou istou milosťou tiež oblažiť ráčil. Dwa týdne pomynuly; Maria počínala wyzdrawowať; Maria pomáhawala s Muchtalim hospodárstwo dobrého Jana opatrowať, a jemu každú onú službu preukázať, ktorú tomu dobrému starcowi podľa swojej možnosti a podľa swôjho wýchodného wýchowáwania wykonať mohla. I Gundekar ku tomu swojou pomocou prispel, aby pre zwätšený domowy wýdržok potrebnú potrawu zaopatril; on chodiewal so swojou kušou na poľowačku, a zaobstaráwal Janowu skrownú kuchyňu so zwerinou. Maria, už na toľko posilnená, že i další wýlet predsewziať mohla, chodiewala mu častejšie Jánom abo Muchtalím sprowázaná w ústrety. Jednoho krásného dňa rozkázala Maria Muchtalimu, aby ju na precházku sprowazal. Tento uposlúchnul, i zaopatril sä s wodou a potrawou, čo inokedy nikdy neučinil. Oni prešli cez jeden wršek a dolinku, a prišli do jednoho pustého okolia. Tu wyskočí jedna zwer. Muchtali so šípami a kušou ozbrojený prenasledowal ju; Maria, ačpráwe s neľúbosťou, na jeho powzbudzowania pospíchala za ním. Muchtali prenasledowal tú zwer za dlhý čas, ale ona zmizla pred jejich očima. Maria rozkázala teraz Muchtalimu nazpäť sä wrátiť; on sä zdal jakoby ju poslúchal, ale ona hneď zbadala, že tá cesta, ktorou teraz otrok nameríl, ju wždy wiac a wiac od jaskyni oddaluje. „Muchtali" zwolala Maria, „my sme nie na dobrej ceste; ty sä mýliš!" „Já sä nemýlim,“ odpowedel tento; „já som prawú cestu našiel; lebo slyš teraz Fatime, ty sä do jaskyne nikdy wiac nenawrátiš, já ťa chcem zawiesť do Saladinowého táboru, ku twojemu otcowi!" „Muchtali, čo že to máš na mysli?" zwolala poľakaná panna; „jak milerada by som já tebä ta nasledowala, keby som tam mojeho otca našla! já by som sä nebála jeho hnewu, čoby si mu i hneď powedal, že já som kresťanka. Muchtali, ty máš nečo zlého w úmyslu, ty mä chceš oklamať; môj otec není w Saladinowom tábore; tý lžeš, to ty nemôžeš wedieť; pospíchaj, wráťme sä! ty môžeš potom zajtrá ráno sám ta ísť, a nám poselstwo doniesť od mojeho otca!" Muríň ale pozeral na ňu hnewiwe. „Nasleduj mňa Fatime, či si už tak celkom uctiwosť a lásku ku prorokowi ztratila? chceš zostať u tich lstiwých cudzozemcow? ty odrodilá, newerná cera proroka!“ „Muchtali," wyhražowala mu panna, wšecku swoju silu dowedna soberúc, „ty drzý opowážliwý otroku, já ti rozkazujem, abys mňa hneď nasledowal. “On ale sä na to polupne usmial; „Twojemu panowaniu a rozkazowaniu jest koniec; dokuď si ešte cera proroka byla, dotuď si mohla rozkazowať, a Muchtali poslúchal; ale teraz je to už inakšie; ty si otrokyňa otroka; „lebo Moslemín musí panowať nad kresťanom!“ Užasnutá Maria powstala na tieto slowá. „Gundekaru, Jane!" kričala celým hrdlom, „pomáhajte mi!" „zašanuj si twoje pľúca,“ posmiewal sä uštipačňe Murenín, „lebo twôj hlas dialku jednej hodiny neprerazí. Wolaj twôjho Krista, a uwidíš, zdáliš ti spomôže.“ – „Ty zlosynský ruháč!" zwolá Maria, „áno, on mi spomôže a teba zahanbí!" ona chcela utekať, ale Muchtali ju zachytil, obejmul na wzdor jej kriku a zdráhania sä, a wliekol ju preč. Jako do doliny zostupowali, wideli z daleka jednoho podiwného obleku muža. Muchtali chcel umknuť, ale Maria k jeho welikého hnewu zdwojnásobnila swôj krik. Ten muž na to pospíchal ta, on rozkázal Murenínowi: „stôj!“ Tento s ľáwou rukou obejmul pannu, s druhou ale pohrožujúc wytiahnul meč. Ale ten cudzinec so swojou palicou wyrazil mu ho z ruky, a tak silne ho uderil cez rameno, že od bolesti zkriknúc sebou zaklátil. Cudzinec rýchle chopil meč, a zatáčal nim hroziwe proti Muchtalimu. Murenín utekal so wztekliwým pohľädom do hory. Cudzinec hlädel na Mariu plný spoluútrpnosti; on sä jej opýtal, kdo je ona, a kde ju má odprewadiť. Maria mu rozpráwäla, jako ju Muchtali z Jánowej jaskyni, kde jej ochraňujúci ju priatelia bydlejú, sem wywábil. „Z Jánowoj jaskyni?" pýtal sä udiwený cuzinec, „i moja cesta ta wedie!" Teraz obidwa mezi rozličným rozpráwäním šli ku jaskyni; už skoro noc byla, jako tam prišli. Cuzinec zawolal potichu skrze jednu škulinu do jaskyne, a zaraz wybehnul Ján so swetlom won. „Pawle, Maria!" zwolal u welikej radosti, „jak múdre zná Pán ustáwania a starosti radostmi odplácať!" on wiedol Mariu dolu schodami, ona sä сítila celkom unáwenou a hneď sä pohrúžila do spánku. Ján predložil swôjmu priateľowi chlieb a wíno a rozpráwäl mu Mariiné a Gundekarowé osudy. Pawel to s podiwením poslúchal; preniknutý pozrel na Mariu, ktorá bledá w hlbokom spánku ponorená tam ležala. Ján pospíchal won z jaskyne a wezmúc trúbu, zatrúbil na nej, aby Gundekara, ktorý w teskliwej starosti, ztratenú Mariu hlädal, nazpäť powolal. Po pominutí jednej hodiny nawrátil sä rytýr domow, ku swojej najwätšej radosti widel Mariu; príchod Pawla rozmnožil jeho radosť. Ačpráwe Gundekar jako i letitý Pawel ustatý byl, preca za najwätšiu čásť noci zostali hore, a sdelowali si jeden druhému príhody jejich žiwota. Pawel rozpráwäl teraz čo ho pre Spasiteľa získalo. Už od dáwná jednu neobyčajnú predlásku citil ku kresťanom; on ich ctil pre jejich údatnosť a wernosť; to čo o jejích učeňí počul, naplnilo ho podíwením, on na duchu a myslí o mnoho wyššej stál nad swojimi telesnými krajany. W jednom swojom wojenskom ťažení Muley, jeden surowý a diwoký Emir pustatiny, po údatnom a zmužilom odporu zajal wiac kresťanow do otroctwa. Rozlobený dal wšeckých usmrtiť až na jednoho templárskeho rytýra, ktorý medzi wšemi najúdatnejšie bojowal, a w ľudu Emíra welikú zkazu spôsobil. Surowý Muley rozkázal rytýra na jeden strom priwiazať a na wzdor wšem snažným prosbám Pawlowým tenkrát Ibrahim sä menujúcim; so šípami pomály až na smrť mučiť. Jak noc nastala, nawštíwil Ibrahim tohto nešťasliwého rytýra, on chcel zwedieť, zdaliž už mrtwý jest. Ešte žil neborák a prosil toho Moslemína, aby mu trošku wody podal. S útrpením priniesol mu Ibrahim wody, ktorá neobyčajne občerstwila rytýra; on sä uprímne poďakowal, za toto dobrodenia. „Powec Muleyemu“ tak začal howoriť; „aby sä mal na pozoru, jeho žiwot je w nebezpečenstwí; dwaja z jeho sluhow proti nemu sä zprisahali; já som počul, jako sä w tejto krowine o jeho zamordowaňie umluwili.“ Toto byli jeho poslednie slowá; po jednom hlbokom wždychnutí wypustil ducha swojeho. Ibrahim užasnul nad touto šlechetnou mysľou; takowú welikosť ešte nikde nenaleznul; to byla skutočná prawda, čo ten rytýr howoril! Muley byl ochránený, ochranený skrze toho, ktorého on proti wšemu člowečenstwa práwu tak ohawne umučiť dal. Dojem tohoto šlechetného jednania nezhasnul nikdy w srdci Ibrahimowom; on si teraz ešte wiac wážil a ctil kresťanow, nežli predtím. Tehdajšie pomery wýchodních krajín podaly mu dostatočnú príležitosť s kresťanmi do užšieho swäzku wstúpiť, jejich učenia a jejich žiwobytia bližšie znať sä naučiť. Čoho následok byl ten, že Saladínow dwor, swojich priateľow, swoju bohatú majetnosť opustil a na púšť odišiel, aby tam lepšie Ježišowi slúžil. Po pominulom jednom roku šiel do Jerusalema, wstúpil do kláštora, tam sä dokonále a základne wyučil kresťanské náboženstwo, a na jeho prospy po wystátej napred skúške od pápežského Legáta za kňäza poswätený byl. Jeho púšť stala sä mu weľmi milou; preto mu slobodno bylo ta sä nawrátiť, a tu to bylo, kde mu po málo rokoch w Mojžišowi hodný spoločník poslaný byl. VII . Maria počala teraz na nowo chorawieť; starosť nad osudom swojeho milowaného otca, a to nalakania, ktoré jej spôsobila Muchtaliho diwoka lesť, škodliwe na jej zdrawia pôsobily. Ján a s ním jeho priateľ, jak len mohli jej pomáhali; Maria wyzdrawela znowu, ačpráwe len pomály. Ale starosť inšia ju teraz znepokojowala. Muchtali utiekol, a prawdepodobno do tábaru Saladinowého odišiel; jak weľmi ľahko to možno bylo, že sä on s ozbrojinými Saracení nazpät nawráti? To bylo isto, že potom nie len ich, ale i samú Maríu strašný lós očakáwa: z tej príčiny uzawreli, aby Maria s Jánom a Gundekarom ku Ptolomaid tiahli; Pawel pak aby kde len možno, istotnej spráwy o Omarowi sä dowedieť hledel. Ale celkom inakšie sä to stalo nežli sä nazdáwali. Ján a Gundekar chceli jedneho rána pri jaskyni zelia a drewo zbierať; tu sä hrnú Saracení, w jejich čele Omár a Muchtali z húštiny. „Omare!" zwolali obidwa prekwapení. Tento ale pozrel na nich hňewiwým a opowrhliwým okom. „Powiažte ich!" rozkázal, a jeho rozkaz hneď byl wyplňený. Teraz pospíchal s Muchtalim dolu, schodami do jaskyne; tu im kráčal w ustrety Pawel. „Omare!" zwolal s tím najwätším prekwapením; „môj Omáre, ty si tu?" „Ibrahime!" odpowedel Omár, a jeho hupajúci meč wypadnul mu z ruky. „Ibrahime, či si i ty pri tích, ktorí moju Fatimu zwiedli? Powec mi," pokračowal úzkostliwe ďalej, „či si i ty Kresťan?" „Áno Omaru,“ odpowedel tento plny nadšenosti s bliskajucima očima; „ja mám to štestia Kresťanom byť a ukrižowaného Wykupiteľa poznať!" Tu pokročil Omár w hroznom sä сhwení zpätkom. Tohoto sä on môhol obáwať, ale predca nie očakáwať. „Ibrahime, tak dälako to s tebou prišlo," wzdýchal on, „o to by som račej chcel, aby ťa byl prú lew tam w Hakymowom dome roztrhal, a ja aby som byl čo otrok u Husseina zomrel!" Bolestiplný prestal; i Pawel potrebowal času, dokuď sä z hlbokého myslí pohnutia prebral. „Kde že je Fatíme?“ pýtal sä nyní Omar. „Twoja cera Maria.“ – „Maria?" zkríknul hnewiwe Saracen; „moja cera wolá sä Fatime!" „Slyš Omare, keď som ja teba skrze tri bolestiplné zkúšky wyslobodil, ty s mi wtedy prisahal, mne čokolwek wyplniť, zač by som ťa kedykoľwek prosil. Tak tedy teraz ťa prosím na twoju prísahu, odpusť twojej cére, jestli sä na ňu hňewáš; odpusť jej, jestli sä od nej urazeným byť cítiš; prosím tä, nesužuj, netráp ju pre wieru, ktorú si ona wywolila!“ „Ty blázon“ zwolal zúriwe Saracen; „čože ty to odo mňa žiadaš?" moje slowo, ani moje priateľstwo tak delako nejde, aby som ja tebe k wôli zákon proroka prestúpil! Fatime prestala byť kresťankou, a nad tím, ktorý jú slabú zwiedol, buďe hrozný súd držaný!" „Omare,“ prosil Pawel, „či je toto twoja láska, twoja wernosť?" Tento ale ho odstrčil od sebä, a wrazil do izby. Tam objala Maria s radostným wýkrikom od bázne a lásky sä träsúca rozhnewaného otca kolená. Kormútliwým a bolestným pohlädom, zpoza ktorého jako z poza pošmúrného oblaku swetlo otcowskej útlosti preswitalo, pozeral dlho na swoje dietko; i Maria w slzách rozplinutá nemohla ani slowička prehoworiť; oňa pohliadla mlčky na swojeho otca. „Fatime,“ pýtal sä jej bojazliwe: „si ty skutečne kresťanka?" „Ano, milý otče," odpowedela ona pokorne, tiše a predca pewňe, „ano, otče, ja som kresťanka! o nehnewaj sä! ja som w mojej nowej wiere len wäčmi twoja werná a tebä milujúca cera!" „Láska a wernosť?" zwolal trpce Saracén; „kde že som ich našiel? môj jediný priateľ, moja jediná cera mňa opustili!“ „Nie, Omare, nie, twôj priateľ tä neopustil!" odpowedel pohnutliwe Pawel; „ja som každodenne každú hodinu na tebä myslel.“ (Konec nasleduje.) |