Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | JUDr. Juraj Rajec |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 1 |
| Názov článku : | Tragika svetla |
| Text článku : | Tragika svetla. JUDr. Juraj R a j e c. Život je hra svetla a tmy, ktorej arénou je deň a noc. Sú to dvojčence, ktoré spolu chodia, sviazané zákonmi skutočnosti. Platí však medzi nimi zaujímavý zákon: Keď jedno je silné, druhé je slabé — a naopak. Nikdy nie sú silné obidve deti naraz. Je medzi nimi polarita. Jedno rastie na úkor druhého. Všimnime si naše dvojčence: najprv rast svetla a potom rast tmy. Lupienok života bol počatý z bozku dvoch ruží. Bol počatý pútnik života. Veľkodušná príroda mu vtlačila do rúk malý kahanček svetla, aby v jeho žiare nezhasol počatý život. Kahanček svieti lupienku na ceste pri rozkladaní lístia. My sme mu dali meno inštinkt. On vedie pudy a vášne v malom lupienku, ktorý uzrel arénu dňa a noci, arénu života. Lenže prirodzenosti pútnika kahanček-inštinkt nestačil. Svetlo túžilo byť silnejším. A malo na zosilnenie príčinu, lebo boj pre pútnika sa stával tuhším a tuhším. Preto potreboval väčšiu silu svetla. Veľkodušná príroda — ako vždy — pridala svetla. Prižala pútnikovi vedľa kahančeka inštinktu ešte malé pretrolejové lampičky smyslov: očí, uší, hmatu, čuchu, chuti... v poradí, prírodou určenom, len aby prudký život nezahasil svetlo v rukách malého pútnika života. Ale prišiel deň, ked v rukách pútnika zoslablo svetlo inštinktu a prúd lúčov petrolejových lampičiek. Viac pre potreby jeho zintenzívneného života nepostačovaly. A tu — hľa — rozžal sa reflektor rozumu, v žiari ktorého sa vnivoč rozplynul kahanček inštinktu, aj svetlo petrolejových lampičiek smyslov. Náš pútnik, potešený veľkodušnou prírodou, všimol si ju, začal určovať zemepisnú šírku a dĺžku všetkého, čo je. Ba, zakreslil aj vlastné miesto a jeho smysel v nej, ktorý mu bol prikázaný na glóbe bytia. Tak sa dostal vo svetle vlastného reflektora-rozumu k príčine a smyslu všetkého, ktorým je prvý bytujúci, hýbajúci a udržujúci — a to je Boh. No pútnik vedel, že reflektor rozumu neznačí koniec svetla. Veď má hranice svetelnosti, ktoré môžu byť ešte vždy prekročené Len treba majstra, ktorý svetlo kahančeka, petrolejových lampičiek a rozumu zosilní. A prišla aj táto chvíľa zosilnenia svetla. Náš pútnik istého dňa vstúpil do prameňa krstu, z ktorého keď vystúpil, zalial ho prúd svetla, ktorý bol mnoho, mnoho ráz silnejší ako všetky svetlá doteraz. Bol mu daný stožiar reflektorov, stožiar nadprirodzenej viery, vo svetle ktorej lepšie videl, lepšie sa orientoval, lebo vôľa istejšie videla v stožiari svetiel. Konal preto chytrejšie a lepšie. Svetlo triumfovalo nad tmou, deň nad nocou... Ale to trápilo tmu, to veľmi bolelo noc. Tma závidela svetlu a usilovala zničiť svetlo. Raz sa noc hodila na posteľ života a začala simulovať ochorenie očú, hoci aj je už svojou podstatou slepá. A náš pútnik sa dal zviesť. Najprv žiadala nášho pútnika, aby zhasol najsilnejšie svetlo: stožiar reflektorov, vieru, lebo ona také silné svetlo pri očnom neduhu neznesie. A pútnik, slepo ochotný, zhasol miliardy sviečok stožiaru reflektorov nadprirodzenej viery. Pacientka-noc sa trochu uspokojila. Prestalo jej hádzanie na posteli života. No zato veľmi priblížila sa tma na úkor svetla. Ale istého dňa pacientka-noc začala byt znovu nespokojná. Hlasité nariekala, že pútnik života jej nechce uznať bolesť v očiach, ked nechá horieť reflektor rozumu, ktorého svetlo ju tak dráždi a ničí. A náš pútnik, pohnutý prázdnou humanitou, ochotne zhasol reflektor rozumu, len aby pacientka-noc lepšie spala. A noc sa prenesmierne potešila. Prestala sa hádzať na posteli života sem a tam, ba v hlbokom spánku aj zachrápala. Zato ešte viacej sa priblížila tma na úkor svetla. Lenže pacientka-noc ešte nemala dosť. Videla ústupčivosť pútnika. Videla jeho ochotu, nekritičnost a posadlosť falošnou humanitou a ľudomilstvom. Videla otrocké obskakovanie noci, simulujúcej očnú nemoc. Preto zas len začala stonať. Už nebolo svetla stožiaru reflektorov, nebolo ani svetla rozumu. No boly ešte svetlá petrolejových lampičiek. Tie ju ešte dráždily. Aj tie žiadala pozhášať. A pútnik otrocký aj tie zhášal jednu za druhou, až mu ostal v ruke iba kahanček inštinktu. Ale ten bol celkom nedostačujúcim svetelným telesom pre nášho pútnika na aréne života. Zato nastala čierna noc na úkor dňa, v ktorom už len kahanček blikotal. Hľa, hrôza, čo sa to deje? Noc sa naraz zdvihla s postele, odhodila pásku s očú, ktorých bolesť doteraz simulovala. Náš pútnik uzrel miesto očú jamky, v ktorých oči nikdy neboly. Zazrel rozškľabenú tvár príšery-noci, ktorá klapala zubami a približovala sa k nemu hrozivo. V tom naraz skočila k nemu, zaťala skostnatelé ruky do jeho krku a silou-mocou usilovala sa nášho pútnika uškrtiť. Nastal strašný zápas. Zdvihol sa chrapot. Ale teraz nechrápala viac simulujúca noc, ale umierajúci pútnik, ktorý mal mnoho ochoty a smyslu pre tmu z čistej humanity. Humanita a ľudomilstvo vo falošnom rúchu obrala ho o svetlo v prospech tmy. Už len posledné výkriky vydával s umierajúcim Goethom: Mehr Licht, mehr Licht. Zdá sa, že je tu koniec pútnika, lebo s nocou blíži sa smrť, strašná smrť ... V posledných úzkostiach náš pútnik zažal vedľa kahančeka inštinktu, len tak po pamäti ešte svetlá petrolejových lampičiek, pomocou ktorých našiel zapínač rozumu. Prúd svetla rozlial sa na aréne života a noc začala ustuoovať. Vtom priskočil ešte k zapínaču viery. Milióny sviečok svetla sa rozlialy s veže reflektorov a nastala vláda svetla, nastal krásny slnečný deň. Tak znovu dostalo sa k vláde dieťa svetla na úkor dieťaťa tmy. Znovu rozkvitol na aréne jas života. Veď pokrok nie je stav trvalého víťazstva tmy nad svetlom. Pokrok je väčšie panstvo svetla nad tmou na poli vedy, umenia a mravnosti. Panstvo dňa nad nocou. Pokrok je vždy plnší život a nie vždy plnšie pustošenie, vždy plnšia smrť miliónov v mene falošnej humanity. A predsa v dejinách aj ďalej bude sa večne odohrávať tragédia svetla. |