Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kazateľ |
| Autor : | Theodor Lachmann |
| Rok : | 1877 |
| Číslo : | 1-12 |
| Názov článku : | Na sviatok sv. Martina biskupa |
| Text článku : | Na sviatok sv. Martina biskupa. (Vítazstvo nad nepriateľmi nášho spaseniadľa príkladu sv. Martina.) „Žiaden, kto zažal sviecu, nestavia ju do skrytého kúta, ... lež na svieceň, aby tí, čo vchádzajú, svetlo videli." Luk. 11, 33. Od Paríža, hlavnieho mesta vo Francúzska, asi 12 míl k polnoci, leží starobylé, márami otočené mesto Amiens, ktoré teraz asi 50,000 obyvateľov počituje. Keby sme boli, okolo r. 333 po nar. Kr. vchádzali do mesta tohoto, boli by sme u brány mestskej našli jednoho bedára sedel na ceste. Jako Lazar opravdivý, bedáka a žalostným hlasom prosí okolo idúcich o almužnu; lež jako teraz, tak i vtedy našli sa ľudia, ktorí nemali pre neho ani milosrdného oka, tým menej almužny; zarmúcený neborák ten hľadel cestou a videl vojaka jazdil na koni. Ach, keby to bol aspoň rytier, ale je to len obecný vojak, čo by mu ten udelil. Veď vojak má tvrdé srdce, nemá útrpnosti, nemá milosr denstva s chudobným človekom! On radnej všetko prepije, prehraje a všakovak premárni! Oja biedny lazar, tak si vzdychal, dnes tuším bez almužny vrátim sa do svojej biednej chalupy! Zakial žobrák takto si horekoval, už horespo menutý vojak stál pred ním. Nebol to však vojak taký, jakého si žobrák predstavoval. Nebol to vojak, jakých dosí je i u nás, ktorí nazdávajú sa, že keď zostali vojaci, nemusia sa už bál ani Boha, ani otca, ani matky; že po mimo svojej vojanskej vrchnosti nemusia poslúchal žiadnu inú vrchnosl; že nemusia sa modlil, ani postil, ani do kostola chodil, ani poctivé sa choval. Oj nebol to taký vojak, jakí sú mnohí naši vojaci, ktorí myslia, že všetku uctivosl a sporiadanosí musia zo seba zvliecí, jaknáhle obliekli vojanský kabát; ktorí myslia, že sám Boh nemá jira čo rozkazoval, keď raz vojauské gombíčky blištia sa jim na montúre a žeby modlitba vojakova bola: Bohu sa rúhal, Krista, Pannu Máriu a všetkých Svätých preklínal! Dr. kr.! vojak ten, ačprave opásaný mečom a ozbrojený kopiou, predca meč a kópiu svoju nikdy neužil k tomu, aby trýznil svojich hospodárov, alebo rúbal a klal pokojných občanov pri zábavách a společnosíach; lež užíval zbraň svoju jedine k obrane vlasti, k ochrane svojich cisárov, Koustantia a Juliaua! Bol to vojak, ktorému pod železným pancierom na prsiach, predca vždy tĺklo srdce ľudské, srdce plné lásky k Bohu a bližuému! I prijazdiac tedy k onomu žobrákovi, milosrden stvom pohnutý nad jeho nahotou: rozpolil svoj vojanský plášl a odial ním polonahého neboráka, lebo inej almužny nemal. Ktože to bol ten statočný, tento milosrdný, tento láskavý vojak? Tuším ani menoval ho netreba; veď zrak váš upretý je na utešený obraz, nad hlav ním oltárom, jako by ste chceli zvolal: „to bol sv. Martin!“ Ano, sv. Martin to bol; syn jednoho rirnanského veliteľa, narodzený r. 316. v Uhrách, a síce v meste Sabarii, teraz Kamenec, rečenom. V 15. roku veku svojeho, poslušný rozkazu císarskému, vstúpil do služby vojanskej, a stal sa velikým vojakom vo vojsku riraanskom a neskorej ešte vätšíra kňazom a slavným biskupom tourským. Bol to sv. Martin, ktorého Cirkev sv. kat. vriadila do počtu Svätých a sviatok jeho ustanovila na dnešní deň. Týra činom Cirkev sv. nasledovala slova dnešnieho sv. Evanjeliuraa, a JaJco sviecu zažatú, nepostavila ho do skrytého kúta, ale na svieceň.“ Vaši predkovia postavili ho tam hta nad hlavní oltár, jakžto patróna tohoto slavného chrámu, „aby tí, čo vchádzajú, svetlo (jeho) videli.“ Sv. Martin, jako udatný bojovník, a jako biskup, svieti nám príkladom svojim: jako i my máme udatné bojoval proti nepriateľom spa senia uašeho a nad nimi zvítazil? A tento náš boj a toto naše vítazstvo, bude predmetom dnešnej kázne, ku ktorej žiadam si pozorlivosl od všetkých prítomných. „Život človeka na zemi je bojovanie.“ Ty to slova Jobove (7, 1.) spl ňujú sa na každom človekovi, zvlášte ale na každom krestanovi v smysle du chovnom. Každý totižto krestan, musí bojovat jako sv. Martin; musí bojovat udatné, proti nepriateľom spasenia svojeho a nad nimi zvítazit, jestli chce byt spasený. Nepriatelia naši sú: diabol, naše vlastnie telo a zlý svet. Rozjímajme teda, jakým spôsobom títo traja nepriatelia bojujú proti nám a jakou zbraňou možno jich porazií dľa príkladu sv. Martina? 1. Predne diabol bojuje proti nám, aby sme neboli spasení. „Čo diabol? Toho není,“ povie neverec ľahkomyselný. „Diabol? To je strašné meno,“ povie človek nespravodlivý a nemravný. Ale krestan veriaci vie, že sú i anjelia zavrhnutí do pekla, a krestan spravodlivý i mravný nebojí sa ani diabla ani večnosti. — Kto by avšak chcel tvrdit, že není pekla ani diabla v ňom, ten by musel i Boha vyhlásil za nespravodlivého; lebo keby nebolo pekla a diabla v ňom, kdežeby Boh spravodlivý potrestal kdejakých svetárov, zlodejov, neznabohov a ničomníkov, ktorých, jako zkusujeme, netrestáva vždy hneď na tomto svete? Či by jich nemusel naposledy prijal do kráľovstva svo jeho a oslávil s vyvolenými svojimi? Taký avšak nemôže byl Boh, aby zlých i dobrých, rovných učinil vo večnosti, lebo sám hovorí, že pri posledňom súde oddelí zlých od dobrých; zlí ale pojdú do ohňa večného, ktorý je pripravený diablovi a služobníkom jeho (Mat, 25, 41.). Kto by chcel tajil, že diabol po kúša nás k zlému, ten by musel i celé sv. písmo vyhlásil za klam; lebo v ňom máme zretelné dôkazy, že diabol nás pokúša a proti našemu spaseniu bojuje. A síce nazýva písmo sv. diabla Ihárom od počiatku (Ján 8, 44.), ktorý jakžto večitý nepriateľ boží a našeho spasenia, dáva nám zlé myšlienky, kto rými naše prirodzené zlé naklonosti ešte viac rozpaluje; zachovávanie príkazov božích za nemožnú vec nám predstavuje; obťaženie Boha a prestupovanie prí kazov jeho, predkladá nám jakžto malichernosl a malučkosl; rozum náš mámi, aby sme nepozorovali ani na ohavnosí hriechu, ani na pokuty a na hambu, ktorá tak často chodieva za spáchaným hriechom. — Prvých našich rodičov kto sviedol k hriechu; či nie diabol? Judáša Iškariotského kto podviedol ku zrade Kristovej, či nie diabol? Kto si zažiadal pokúšal apoštolov, aby jich odviedol od Krista? Či nie diabol, satanáš? tak že Kristus modlil sa za Petra, aby neztratil vieru a potvrdzoval bratov svojich. A ktože pokúšal Krista na púšti, či nie diabol, ktorému Ježiš riekol: odojdi Satanášu? Ejhľa, tu máte prí klady písma sv., že diabol skutočne pokúša nás ku zlému; preto i sv. Peter napomína nás: „Bratia, striezliví budte a bedlite; lebo protivník váš diabol obchádza, jako ručiaci lev, hľadajúc koho by sožral“ (í. Pet. 5, 8.). Že i svätý Martin musel bojoval proti úkladom diabolským, to čítame v jeho životopise, kde stojí, že ešte aj na smrtelnej posteli namáhal sa diabol sostrašií ho a ukázal sa mu v ohyzdnej podobe. Sv. Martin ale, plný dôvery v Boha, pravil pokušiteľovi: „ Čo tu hľadáš ukrutná obludo, nič nenájdeš na mne, čo by bolo tvojeho,“ a skoro na to v 81. roku veku svojeho usnul v Pánu. Proti tomuto najhlavnejšiemu nepriateľovi svojemu musíme bojovat aj my. Zbraň proti nemu dáva nám do rukú sv. Martin, a síce: vrúcnu mod litbu, pevnú vieru a znamenie s v. kríža. Prvá tcdy zbraň proti dia blovi je modlitba, ku ktorej aj Ježiš Kristus napomína driemajúcich v zahrade getsemanskej, apoštolov: „Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia.“ Druhá zbraň proti diablovi je pevná viera v Boha všemohúceho, ktorý — dľa písma sv. — nenechá nás pokúšal nad sily naše. Sv. Augustín ale praví: „Od toho času, jako nás Ježiš Kristus vykúpil, podobá sa diabol psovi uvia zanému na reťazi, ktorý môže štekať, kúsat ale nemôže iba toho, kto sa k nemu priblíži.“ Tak i diabol môže nás pokúšat, zvicst nás ale nemôže, leda keď sami chceme. Majme len pevnú vieru v Boha — a nikdy od diabla premožpRÍ, t. j. svedení nebudeme. Tretia zbraň proti diablovi je: znamenie sv. kríža, jako sv. Antonín praví: na znamenie sv. kríža, dáva sa diabol na útek plný strachu a úzkosti, lebo nemôže videť kríž, na ktorom Ježiš zlomil moc jeho. Že avšak mnohí krestania v boji tomto bývajú premožení, príčina je tá: že, jak sluší, skrúšene a pobožne sa nemodlievajú, Boha s celou dôverou sa nedokládajú, a znamenie sv. kríža, len z obyčaje bez všetkej vážnosti a po božnosti činívajú, t. j. Ježiša v srdci nemajú, život podľa učenia jeho nevedú. 2. Druhý nepriateľ našeho dušného spasenia je naše vlastnie telo. — Jako to? Veď telo naše, to sme my; a ktoby bol nepriateľom sára tebe? A predca tak je. Telesné naše žiadosti a náruživosti, t. j. naša zlá vôľa, protiví sa našemu spaseniu, bojuje proti tomu, čo Boh k našemu spaseniu žiada od nás. Lebo následkom prvorodzeného hriechu, stala sa vôľa človeka náchylná k zlému, tak že človek vždy nečo zlého skorej vykoná, nežli dobrého. Aby sme nečo zlého vykonali dostatočné je jedno slovo, k dobrému potrebu jeme celé kázne. Preto píše aj sv. Pavel ku Galatom (5, 17.): „telo ustavične žiada proti duchu.“ Jako list na strome, býva semitam vetrom smietaný, tak i človeka semitam smietajú jeho zlé žiadosti a náruživosti, jeho slabosti a zlé obyčaje. Hneď je človek lenivý, že sa mu ani modlil, ani Bohu slúžil, ani po vinnosti svojeho stavu pínií, nechce; hneď je hrdý, až s druhými pohŕda a za nič ich nemá; hneď je lakomý, jakoby celý svet len preňho bol stvorený; hneď je závistlivý, že i ten kus chleba závidí žobrákovi; hneď je hnevlivý, že viac zveri alebo bláznovi sa podobá, nežli rozumnému človekovi; hneď je opilcom a nepamätá, že aj zajtra je deň; hneď je smilníkom, nedbajúc ani na hrozbu Apoštolovu: „Nemylte sa: ani opilci, ani smilníci, kráľovstvom božím vládnuť nebudú “ (I. Kor. 6, 9 a 10.). čo tu treba teda iného, jako bojoval proti žiadostiam tela, hneď jako sa búriť počnú; lebo necháme-li jim volný prúd, premenia sa v zlosti a neprávosti. Teda máme bojoval proti nim, jako sv. Martin; pôstom a prácou užitočnou. Pravda, že mnohí kresťania, jako o diablovi, tak ani o pôstoch, nechcú ničoho počni, „čo koho do toho, čo ja jiera! Kto čo máš, to jedz, však písmo sv. i tak hovorí, že nie čo do úst, lež čo z úst ide, poškvrňuje človeka. Kto nerobí, ten nech sa postí!“ Len poshov milý priateľu, ktorý takto hovoríš, nemyslí to sv. Martin tak zle s nami, keď nám zvlášť pôst odporúča proti náruživostam tela našeho. Odporúča on spoľahlivú zbraň pôst, ktorý by ukroti! náruživosti „jestli sa múdro postíme, všetky ná , naše a o ktorom píše aj sv. Cyprián: ruživosti tela našeho utíchnu“ (Lib. de jej.). Múdro postíme sa vtedy, jestli tých jiedal a nápojov, ktoré rozpalujú telesné náruživosti sa zdržujeme, alebo jich aspoň mierne užívame. To činil on sám, lebo v kláštore, ktorý sám dal vystavil, vína nepil nikdy, veľmi prísny život viedol. — Za druhú zbraň proti našim náruživosíam odporúča nám sv. Martin prácu užitočnú, lebo vedel, že lenivosť je počiatok hriechov a poduška diablova. Preto pracoval verne už jako vojak, keď svoje povinnosti vojanské svedomité konal; jako kňaz a biskup, keď svojou horlivosťou a usilovnosťou, svojich rodičov a priateľov, a nesčiselné množstvo kacieróv a pohanov, obrátil na vieru'Kristovu. Ešte i na smrtelnej posteli ukázal, jak rád by pracoval. Keď jeho spolubratia, mníši kláštorskí, nariekali pri ňom a volali: „prečo nás otče opúšťaš, komu nás úbohých zane cháš?“ modlil sa on k Bohu nebeskému: „Bože! som-li ľudu Tvojmu potrebný, neštítim sa práce.“ Pracujme tedy aj my usilovne, konajúce svedomité povin nosti stavu svojeho, a keď nám i času kedy zbýva, vynaložme ho vždy k prácam užitočným, lebo „kto nič nerobí, vždy len na zlé myslí,“ praví naše porekadlo. 3. Tretí nepriateľ našeho spasenia je zlý svet, t. j. zlí ľudia, ktorí nás podvodnými rečami a ešte horšími príkladmi k zlému pokúšajú, nás svádzajú, aby sme od Boha a jeho sv. viery odpadli, cesty dobrých mravov a statočnosti opustili a do náručia novomodného pohanstva a neznajbožstva sa vrhli. Žijeme totižto také časy, dr. kr.! v ktorých každý nedouk a dareba do voluje si posmechy robit z Boha i Svätých jeho; hubovat na Cirkev, na vieru a na pobožnosti verných krestanov. Hrozná to vec, že ani sám Syn Boží, Ježiš Kristus, nevedel založil vieru a Cirkev, ktoráby takým ľudom bola po vôli; ľudia chcejú byí múdrejšími, nežli sám Boh! Avšak ruhaniny podobných ľudí nie sú žiadne dôvody proti pravdivosti a božskosti viery Kristovej a sv. Cirkve jeho. Lebo také blúznivé reči proti vieri a Cirkvi Kristovej čože sú iného, než výšklebky pouličných chlapcov. Keď takí nevedia si proti poctivým ľudom ináč pomoci, nuž vyšklebujú sa jim. Tak hľa činí aj zlý svet, darobní ľudia. Ne mohúc totižto nič múdreho povedať proti vieri a Cirkvi Kristovej, proti po božným, mravným a statočným krestanom: — teda aspoň sa jim vysmievajú; je to ale smiech diabolský, pochádzajúci z hrdého rozumu a z pokazeného a nemravného srdca jejich. Musíme teda bojoval proti svetu, proti zlým ľudom, o ktorých Kristus praví: „učenie Božie nezachovávajte, lebo s Boha nie ste“ (Ján 8, 47.). Zbraň do tohoto boja podáva nám sv. Martin; zbraň tá je; útek. Utekať od takej spoločnosti, to je ten jediný prostredok, aby sme od takých ľudí bezbožných a nemravných pokazení neboli. Lebo spoločnosl s takými je morovou ranou pre srdce ešte nepokazené a nevinné. I sv. Martin, ačprave služby vojanské musel konal i so zlými vojaci, áno i s pohanmi, predca mimo povinovatej služby vojanskej, všemožne vyhyboval spoločnostam jejich. Preto píše sa o ňom, že i medzi mravne zkazeuými vojaci, predca vždy zachoval mravy čisté a dobré, až ko nečne jako kňaz a biskup v samotnosti kláštorskej dokonal svoj bezúhonný život. Teda útekom zo zlej spoločnosti aj my premôžeme pokušenia a zlé prí klady zlého sveta. Sv. Ján evanj. opustil kúpele, jak náhle sa dozvedel, že prišiel tam tiež kader Gerinthus. Jozef Egyptský zutekal pred chlipnou Puti fárkou, a zachránil svoju nevinnost. Tak aj my zachováme našu vieru, naše mravy, našu statočnost, budeme-li utekal od zlých spoločností, lebo čím častej kto do zlej spoločnosti chodieva, tým horším aj býva. „Žiaden, kto zažal sviecu, nestavia ju do skrytého húta, lez m svietnik, aby tí čo vchádzajú, svetlo videli.“ 1 sv. Martin, postavený je od Cirkve kat. jako svieca horiaca na svietnik, aby nám svietil v boji proti nepriateľom spa senia našeho: proti diablu, telu a svetu. Najnebezpečnejší boj je proti pota jemnému nepriateľovi, lebo nevieme kedy a jako nás napadne. Takýto nepriateľ je diabol, ktorého dľa príkladu sv. Martina premôžeme jedine skrze modlitbu, pevnú vieru a znamenie sv. kríža. Najtažší boj je proti sebe, proti náruživo stam telesným; tyto krotil naučil nás sv. Martin, skrze pôst a užitočnú prácu. Najhorší boj, je boj proti svetu, proti zlým ľuďom, z ktorých mnohí prichá dzajú k nám v ovčom rúchu, v srdci ale sú vlci hltaví a pažraví. Týchto pre vyšoval skrze útek z jejich spoločností, naučil nás tiež sv. Martin. — O hľaďme tedy, m. kr. v tomto trojnásobnom boji proti diablu, telu a svetu udatné bo joval tou zbraňou, ktorú nám sv. Martin do rúk podáva, aby sme jako on nad nimi šlastne zvítazili, a kedysi pri sklonku života našeho so sv. Pavlom zvolal mohli: „dobrý boj sme bojovali, beh dokonali, vieru zachovali; ostatne očakávame korunu spravodlivosti — a vítazstva našeho — ktorú si Bože na výsosti zasľúbil tým, ktorí ta milujú, a v službe tvojej až do konca sotrvajú. Amen. Theodor Lachmann. |