Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kazateľ |
| Autor : | Theodor Lachmann |
| Rok : | 1877 |
| Číslo : | 1-12 |
| Názov článku : | Nedeľa štrnásta po Sv. Duchu |
| Text článku : | Nedeľa štrnásta po Sv. Duchu. (Boh je naším starostlivým Otcom.) „Nepečujte tedy, riekajúc, čo budeme jest, alebo čo budeme piť, alebo čím sa budeme odievat? Vie zaiste Otec. váš nebeský, že toho všetkého potrebujete.“ Mat. 6, 31. 32. Pokolenie ľudské, podobá sa takej rodine, o ktorú starosť, má opatrný a starostlivý otec. V skutku radostné je to, videl takú šťastlivú rodinku, nad ktorou bedlí strážne oko starostlivého otca, v jehož otcovskú starostlivosť a opatrnosť, dúfa každý úd rodiny. Že nachádzajú sa takéto šíastlivé rodinky zvlášte medzi kresíanmi, o tom nedá sa pochyboval. Veď kresťanstvo dalo základ aj rodinám kresťanským, a takéto krestanské štastlivé rodiny, s prí kladnými, opatrnými a pečlivými otcami — buď Bohu chvála — máme mnohé v poctivej farnosti našej. Keď tedy títo príkladní a krestanskí otcovia tak opatrne starajú sa o svoju rodinu: či by Boh všemohúci, tento Otec láskavý a milosrdný, nemal sa staral o nás, svoje dietky? Veď sv. Pavel Ap. píše, že „Buch sv. svedectvo vydáva duchu našemu, že sme synovia Boží, a preto že dôverne voláme k Bohu: Äbha t. j. Otče!“ (Rim. 8, 15, 26.) Tedy, my sme synovia jeho, a on je Otcom naším. Tak jest, Boh je Otcom naším starostlivým, ktorý o nás všetkých, jakžto o svoje dietky pečuje a stará sa. I dnešnie sv. Evanjelium dosvedčuje nám túto radostnú pravdu; čo než kr. dr. z krátka vyložím, prosím vás pozorujte s trpezlivostou. V star. zákone čítame, že Boh poslal raz Jeremiáša proroka k jednomu hrnčiarovi. Keď prorok boží do príbytku jeho vstúpil, práve robil nádobu hli nenú na kruhu. í rozpadla sa nádoba tá v prítomnosti Jereraiášovej, načo hrnčiar obrátiv sa, učinil z nej nádobu jinú, jaká sa mu ľúbila. I riekol Boh k Jeremiášovi: jako tá hlina v rukách hrnčiarových, tak \y, v rukách mojich, dome israelský (Jer. 18, 1 —6.). Jako tedy Jereraiáš prorok naučil sa u toho hrnčiara poznával moc a vládu Boha všemohúceho, v jehožto rukách sú všetky národy: tak aj my učíme sa u tohoto hrnčiara poznával to, jak starostlivý o nás je Otec nebeský. Lebo jako spomenutý hrnčiar staral sa o hlinu, aby mu nevyšla na zkazu, ba ešte i z onej rozpadnutej nádoby učinil nádobu inú, jako sa mu pravé zdalo; tak stará sa Boh aj o nás, aby žiaden z nás — mimo vlastňou vôfou — nevyšiel na zkazu, ba ešte i z toho zlého, čo sa stáva, vie utvoril dobré pre nás. Lebo jestli Boh svet tento, ktorý stvoril, svojou otcov skou opaterou zachováva a riadi, aby nezahynul: tým viac drží on pod svojou ochranou a opaterou nás, ktorížto „nosíme obraz jeho v tele našom.“ Jestli Boh — jako učí nás katekyzmus — stará sa o všetko a spravuje všetko tak, jako sám chce, vtedy tým viacej stará sa on o nás, riadi a spravuje všetky naše kroky, aby nám slúžily k dobrému. Ano, dr. kresíania! Boh je naším starostlivým Otcom! On je tá mocná ruka, ktorá celý náš život udŕža a spra vuje; on je to vševidiace oko, ktoré nad nami ustavične stráž drží; — on je ten najmúdrejší riadite!, ktorý celý svet i národy jeho vie najmúdrejšej riadil a spravoval; — on je ten najzkúsenejší lekár, ktorý i ty uajvätšie biedy, trápenia a pohromy človečenstva vie najistejšej vyliečil; — on je to ten lá skavý, ten náš pečlivý Stvoriteľ, ku ktorému jakžto dietky jeho máme — dta slov sv. Pavla — dôverne volal: „Abba, Otče!“ Chcejúc nám tedy Ježiš Kristus ukázal a zretelne pred oči postavil, jak starostlivý je o nás Boh Otec nebeský, riekol učedelníkom svojim ty pô tešitelné slova, ktoré dnešnieho dňa dáva Cirkev sv. veriacim čítal, dta evan jelia sv. Matúša. Sú to slova tak lásky plné, tak otcovské, tak srdečné, že ony musia každým kresíanským srdcom pohnúl, každého človeka za Boha oduševnil, každého utrápeného potešil a posilnil. Praví totižto Kristus: „Preto pravím vám, nepečujte o živobytie svoje, čo by ste jedli, ani o telo, čím by ste sa odievali; zdáliž není život viacej, nežli pokrm a telo viac, nežli odev? Hlaďte na vtáctvo nebeské, že neseje, ani nežne, ani neshromažďuje do stodol: a Otec váš nebeský kŕmi jich; i zdáliž nie ste vy dražší, nežli ono? A kto z vás premýšlajúc môže pridal ku posiate svojej lokel jeden? A o odev, čo sa staráte? Patrite na kvietie polnie, jako raste: nepracuje, ani neprade. Pravím ale vám, že ani Šalamon vo všetkej sláve svojej tak zaodený nebol, jako jedno z nich. Jestliže teda trávu polniu, ktorá je dnes, a zajtra do pece uvržená býva, Boh tak odieva, čím viacej vás malej viery! Nepečujte teda riekajúc, čo budeme jiesl alebo čo budeme pil, alebo čím sa budeme odieval? Lebo toto všetko pohania vyhľadávajú; vie zajiste Otec váš nebeský, že toho všetkého potrebujete“ (Mat. 6, 25 —32.). O jak krásne a utechyplné to slova, slova v skutku otcovské! Kresl. dr.! Či chápete dokonale smyseľ slova: „ Otec váš nebeský stará sa o vás, on vie o vašich potrebách, on vie o všetkom, čoho potrebujete?! Hore tedy k nebesiam, k otcovi našemu starostlivému, pozdvi hujme oči svoje s dôvernosíou, jako úprimné oddané dietky! Odtial očakávajme vždy pomoc v potrebách našich! Hore tedy k nebesiam buď obrátený zrak náš, k Otcovi svetla a ten, ktorý stará sa o vtáctvo nebeské a kvietie polnie, postará sa i o nás, rozumné stvorenia svoje! Veď on, Otec náš nebeský „pri krýva nebe oblakmi a pripravuje zemi dakl, on dáva rastnút na horách trávu, aj bylinu, k službám ľudským“ (ŽI. 146, 8.)! Yeď on, Otec náš nebeský, „ustanovil človeka nad dielom rukú svojich a všetko položil pod nohy jeho: ovce i voly všetky, zver polniu, vtáctvo nebeské i ryby morské“ (ŽI. 8, 7—9.). Ejhľa, jaka to starosl Otca nebeského o nás! Medzitým, keď Kristus praví, že vtáctvo nebeské neseje ani nežne a predca je živé; alebo keď praví, že kvietie polnie ani nepracuje, ani neprade, a predca ošatené je lepšej, nežli bol Šalamon vo všetkej sláve svojej: tým nemienil povedal, aby sme asnaď nepracovali, o budúcnosl a výživu svoju sa nestarali, aby sme asnaď leňošili a čakali, že snáď sám Boh prijde a nakŕmi nás, jako to vtáctvo nebeské a ošatí nás, jako to kvietie polnie! Pán Boh uchovaj, nechce on to tak rozumel. Veď kto by z vás za múdreho držal takého otca, ktorý by svojich odrastlých synov nehnal do práce a radšej sám na nich tnozolil, aby postavační synovia vždy len k plnej misi dostavil sa mohli. Preto ani Boh, Otec náš nebeský, bárs aj o nás starostlivý, nebude nikdy tak konal; lež on chce a žiada od nás, aby sme aj my dľa síl svojich praco vali, a on že požehná práce naše, aby neboly darobné; on chce a žiada zvlášte, aby sme sa nestarali viac o telo, než o dušu, preto končí aj Kristus dnešnie svoje slova tým napomenutím: „Hľadajte teda najprv kráľovstvo Božie a spra vedlnosi jeho: a to všetko — čo týka sa vašich potrieb časných — bude vám pridané.“ Jakoby chcel povedal: buďte poriadni a statoční, svedomití a po božní, bojte sa Boha a čiňte vôľu jeho, a on nenechá vás bez požehnania, než odplatí vašu spravedlnosl mnohonásobne. A v skutku Boh, jakžto starostlivý a opatrný Otec, pečoval vždycky o tých, ktorí ho milovali, a stará sa o takých ľudí aj teraz, tak že každodenne splňuje sa príslovie; „Kto sa Boha nespustí, ani Boh ho neopustí.“ Tak vieme zo star. zákona, že Boh, predvidiac vo svojej vševedomosti, že nastane veľký hlad po sedmoročnej neúrode nie len v Egypte, lež i v susedných krajinách, vo svojej prozreteľnosti dopustil, aby synovia Jakoboví predali svojho brata Jozefa, ktorý stal sa v Egypte najvyšším správcom krajiny, dal vystaval sýpky, naplnil ich obilím za sedem rokov úrodných, a tak nielen Egypt, lež i okolité krajiny, spolu i svojich bratov s rodinami jejich, celý tedy národ izraelský zachránil od hladovej smrti. Tak Boh živil Izraelitov na púšti za 40 rokov chlebom z neba padajúcim, tak rečenou mannou, Eliáša proroka kŕmil skrze krkavca. O Daniela proroka sa staral, aby ho dravá zver v levovej jame ne roztrhala. — Z nového zákona vieme, že Ježiš Kristus po viac razov nasýtil nekoľko pecňami a rybičkami viac tisíc ľudí. Staral sa o svatobníkov v Káne galilejskej, keď im vodu premenil na víno. Staral sa o učedelníkov na mori, keď búrku morskú utíšil. Lež podobné zázračné dôkazy jeho pečlivosti o nás, — jestli vôľu jeho plníme — vidíme až po dnešní deň. Pohliadnite len na úrody zemské, ktoré ste už do stodol shromáždili, obrálte svoj zrak ešte i na ty, ktoré sú na poli a čakajú na vašu ruku, ktorá ich má shromáždit k vašemu užitku. Či nenachádzate v každom snope, v každom kopci zemiako vom, v každom ovocí, v každom hrozne, áno i v tom makovom zrnku, dôkaz nevýslovnej starostlivosti božskej o nás? či nepožehnal a nerozmnožil semeno vaše do zemi vhodené mnohonásobne? Ejhľa každodeňoio zázraky, pečovania Božieho o nás! A preto prinútení sme zvolať s mudrcom starozákonným: „Není zaiste jiného Boha, okrem tela, — Otče nebeský — ktorý starosť máš o všetkých“ (12, 13.). Keď sa Boh takto láskavé stará o nás, čo že iného má byť našou po vinnosťou, než v detinskej láske a povďačnosti koriť sa pred ním a so synov skou dôverou utiekať sa k nemu vo všetkých potrebách našich? Stáva sa síce, že Boh často, za našich dňov zvlášte, dopúšťa na nás rozličné pohromy, jako: mraz, suchotu, krupobitie, povodne, vojny a rozličné ťažké nemoce, čo všetko živobytie naše trpkým činí a mnohých nerozumných popudzuje k netrpezli vosti ba i k ruhaniu, že vraj Boh nestará sa o nás. Však ale, prečože zabú dzame na to, pod jakou vyminkou ubezpečuje nás Boh o svojej láskavosti?! Či nepraví Kristus na konci dnešnieho sv. evanjeliuma: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a spravedlnosť jeho a ostatnie všetko lude vám pridané?“ Nehrešme teda, nečiňme neprávosti, nezpúštajme sa Boha, nevyvyšujme sa nad Stvoriteľa svojeho jako pyšní anjeli; ueposmievajme sa Bohu a svätým jeho! Lebo takýmto živobytím hneváme Boha ustavične, pletúc bič na seba, ktorým nás šlahá, poneváč „mnohé liče sú na hriešnika, dúfajúceho ale v Pána obkľúči milosrdenstvo“ (ŽI. 31, 10.). Chceme-li tedy, aby Boh mal starosť o nás, nás požehnával, hľadajme kráľovstvo jeho; buďme statoční a pobožní kresťania, čiňme spravodlivosť; plňme vôľu božiu a buďme spravodliví jak vo slovách, tak i v skutkoch svojich. Lebo jako do hriešneho srdca, — praví písmo sv. — žiadna milosť božia nevojde, tak praví zase to isté písmo sv. že, bársby vlastnia matka aj zabudla na nemluvniatko svoje, Boh predca nikdy nezabudne na tých, ktorí ho milujú. Amen. Theodor Lachmann. |