Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kazateľ |
| Autor : | Theodor Lachmann |
| Rok : | 1877 |
| Číslo : | 1-12 |
| Názov článku : | Na sviatok sv. sv. Apoštoľov |
| Text článku : | Na sviatok sv. sv. Apoštoľov Petra a Pavla*). (Pápež je potrebný v Cirkvi, veriaci povinní sú ho podporovať.) „A ja pravím tebe, že ty si Peter (skala), a na tejto skale vystavím Cirkev svoju , a brány pekelné nepremôžu ju.“ Mat. 16,18. ________________ *)Môže sa povedať k povzbudeniu ľudu ku skladaniu petrových grošov, kedykoľvek. Keď daktorý kráľ chystá sa do vojny proti nepriateľovi, stará sa nielen o to, aby dostatočné vojsko sobral a ho potrebnou zbraňou opatril, lež nado všetko ide mu o to, aby vojsku svojmu dal udatného, verného a zkúseného vodcu. Podobne, ba tým viac musíme predpokladal o Kristu Pánu, že on jakžto kráľ všetkých stvorených duší postaral sa o takého vodcu, ktorý by vojsko jeho najsvätejšou krvou vykúpené, z bojov v tomto plačlivom údolí tak početných, vyviedol šťastlive do vlasti večnej slávy. A tento verný i neohro žený vodca náš, vodca bojujúcej Cirkve katol. na zemi od Ježiša Krista usta novený, je sv. otec, pápež rimský. Ano jedine rimský pápež je od Krista usta novený najvyšším vodcom Cirkve Kristovej, poneváč on jediný je právny nástupca sv. Petra; toho sv. Petra, ktorému J. Kristus riekol: „A ja pravím tebe, že ty si Peter (skala), a na tejto skale vystavím Cirkev svoju, a brány pekelné nepremôžu ju.“ Za našich časov, dr. kr.! mnoho a veľmi mnoho pravého i nepravého hovorí a popíše sa o tom prvom vodcovi Cirkve sv. katol., o pápežovi a o tých jemu sbieraných a obetovaných petrových grošoch! Preto dnešnieho dňa, keď Cirkev sv. pripomína nám smrť mučedelnícku prvého našeho pápeža, prvého našeho svätého otca, sv. Petra Apoštola, — rozjímať budeme o tom, že 1. nevyhnutne potrebný je nám pápež, hlava Cirkve; 2. že v našich Časoch každý katolík povinnen je podporovať ho dobrovolnými obetami. I. Na otázku: čo je pápež? viete dať dobrú odpoveď: že pápež je najvyš šou hlavou Cirkve, najvyšším neomylným učiteľom vo veciach viery a kresťan ských mravov; že bol vždycky a je obhajcom práva a pravej slobody. O tom rozjímali sme nedávno a presvedčili sa, že tým učinil ho sám Syn boží z moci sebe od Otca nebeského udelenej (Mat. 28, 18: Ján. 20, 21.). Vznešený úrad otca v rodine a úkol uhelného kameňa v budove predstavujú nám v malom obraze úrad a úkol pápeža v Cirkvi Kristovej. Uhelným kameňom v budove Cirkve svojej učinil ho Kristus, keď prvého pápeža sv. Petra pomenoval skalou, ubezpečujúc ho, že na ňom zbuduje nepremožitelnú Cirkev svoju (Mat. 16, 17.). Neomylným učiteľom v učení kresťanskom učinil ho Kristus, keď sv. Petra zvlášte ubezpečil, že Otca nebeského prosil za neho, aby nezhynula viera jeho, žeby v nej udržal a posilňovať mohol ostatních apoštolov a bratov svojich (Luk. 22, 31. 32.). Za otca a kráľa vo velikej rodine kresťanskej usta novil ho, keď sv. Petrovi odovzdal kľúče kráľovstva nebeského, aby čo on zaviaže na zemi, zaviazano bolo i na nebi (Mat. 16, 19.). Lež duch svetský, duch pýchy není spokojný s tým, že má pred očima diela rukú Božích, lebo častokráť namáha sa vyzpytovať, prečo Boh učinil tak a nie ináč. Ustanovenie najvyššej hlavy v Cirkvi Kristovej má najviac odpor níkov, rúhajúcich sa vôli Božej a volajúcich: Cirkev obstojí aj bez pápeža. Odpoviem teda, že Cirkev nemôže obstáť bez pápeža, jako nemôže obstáť telo bez hlavy a budova bez pevného základu; preto teda potrebný je pápež, hlava Cirkve, a) aby jednota vo viere bola zachovaná. Jako je len jeden Boh, jeden Kristus, tak musí byť aj jedna viera, ktorú jedhorodzený Syn Boží založil, v ktorejžto viere musí sa jednota zadržať v učení, v obéte mše sv., vo sv. sviatosťach i vo všetkých náukách viery a mravov. Toto učí i sv. Pavel Apoštol, — ktorého dnes so sv. Petrom oslavujeme, — keď píše: „Jeden Pán, jedna viera a jeden krst “ (Efez. 4, 5.). Nuž a či tu opísanú jednotu bolo by možno zachovať v Cirkvi katol., ktorá na 200 mill. duší dnes počituje, keby Ježiš Kristus nebol ustanovil v nej jednu najvyššiu hlavu — pápeža — jakžto stredište jednoty katolíckej? Veď sami často pravíte: „koľko hláv, toľko rozumu.“ Tak by to bolo aj v Cirkvi bez najvyššej hlavy. „Preto — praví sv. Hieronym — vyvolil aj Ježiš Kristus jednoho z dvanásti, aby ustanoviac hlavu, prestoly rozkolníctva, a jednota v Cirkvi holá zachovaná.“ b) To požaduje i cieľ založenia Cirkve sv. katolíckej. Ciel, ku ktorému Kristus založil Cirkev svoju je, aby všetkých ľudí k spaseniu priviedla, lebo on sám riekol k apoštolom: „Idúce po celom svete, kažte Evanjelium všetkému stvoreniu (Mar. 16, 15.). Idúce učte všetky národy, krstiac ich, vo mene Otca, i Syna,i Ducha sv. (Mat. 28, 19.) a ja s vami som až do skončenia sveta “ (Mat. 28, 20.) tá bola úloha apoštolov a je úloha Cirkve sv. doteraz a bude až do skončenia sveta. Tento cieľ ale by Cirkev nemohla docieliť, keby J. Kristus nebol najvyššiu hlavú — pápeža — usta novil, ktorý by mocou svojej neomylnosti vo veciach viery a mravov bdel nad tým, aby bohaprázní a nesvedomití svetári nezprznili blahonosné náuky a učenia našeho Spasiteľa. c) To žiada napokon, už i samé ustrojenie spoločenského ži vota. Jako pri rozličných údoch tela našeho, potrebná je, aby sme mali hlavu, lebo bez hlavy prestaneme byť ľudmi; tak aj každé teleso mravné — každá společnosť — musí mať hlavu, t. j. hlavnieho dozorcu, lebo bez neho musela by tá spoločnosť, skôrej lebo neskorej, rozpadnúť sa, prestať byt společnosťou. — Takáto najvyššia hlava t. j. vrchnosť v krajine je, buďto cisár, alebo kráľ, pri rozličných spolkoch predseda, v kresťanských domoch otec: v Cirkvi ale katol. je rimský otec, pápež. — Zkúsenosť učí, že bez hlavy ani v tej najmenšej rodine nebýva poriadku a pokoja, odtial i naše starodávne porekadlo: „od hlavy vraj ryba smrdí.“ V takom dome pravda ide všetko dole hlavou; na proti ale, kde je poriadna hlava, otec alebo matka, tam obyčajne i celý dom je vo sv. pokoji a v najvätšom poriadku. Aby tedy i v Cirkvi katol. išly všetky veci a záležitosti cirkevné v svojom poriadku k dosiahnutiu našeho jak časného blaha, tak i večného spasenia; preto J. Kristus za najvyššiu vrchnosť, najvyššiu jej hlavu ustanovil pápeža, bez ktorého podobní by sme boli vojsku bez náčelníka, stádu oviec bez pastiera, boli by sme telo bez hlavy. — Slyšali ste dr. kr. z prvej stránky, jako a koho Ježiš Kristus, zakladateľ Cirkve našej katol. ustanovil v nej za najvyššiu hlavu t. j. pápeža, a že nevy hnutelne potrebno je, aby bola táto najvyššia hlava v Cirkvi našej. Behom mojej reči iste prišli ste i na tú myšlienku; keď tedy pápež, jakžto nevyhnu telne potrebná najvyššia vrchnosť v cirkvi našej, je od samého Ježiša Krista ustanovený k rídzeniu a spravovaniu Jeho sv. Cirkve, prečo dopúšla Boh na teraz slávne panujúceho rimského otca pápeža, Pia IX. toľké súženia a pre nasledovania zo stránky jeho nepriateľov, že utisknutý je na „petrove groše,“ ktoré predtým — čo sa len rozpamätal vieme, nikdy sa neskladaly? Že Boh na stolicu pápežskú práve za našich dňov dopúšla toľké súženia a trápenia; že dopustil, aby nepriatelia Cirkve a viery katolíckej, nepriatelia Krista a kríža jeho, menovite vláda talianská, sv. otca pápeža olúpila z majetku, statku a dôchodkov k rídzeniu Cirkve sv. prepotrebných, nečiní to bez príčiny. Lež kto bude zpytovať súdy a cesty Božie? Medzitým na to, podľa predpovedania samého Ježiša Krista, musí každý kresťan katolík byt prichystaný, že Cirkev sv. bude behom časov a vekov prenasledovaná. Veď tak riekol apoštolom, že budú prenasledovaní, pred súdy ťahaní, falešne žalovaní, áno i mučení. A keď sa jim tak povede, majú sa rozpamätať naňho, že jim on to predpovedal; lebo že není učeň nad majstra, a jako Neho prenasledovali až k smrti kríža, to isté majú i oni očakávať. A toto sa splňuje i na sv. otcovi pápežovi Piusovi IX. i on musí — jakžto námestník Kristov — piť z kalicha predpovedaných útrp ností. Na koľko nás ďalej uisťujú slova Kristove, dopúšta Boh na stolicu pá pežskú tyto protivenstva, aby ukázal — jako predtým vždy — i teraz nynejším pýchou nadutým a všetkou zloťtou presiaknutým nepriateľom Cirkve, že nie rozsiahlosť cirkevného štátu, nie velikosť statkov, nie zlaté bane, nie nakopené poklady, lež sám Boh je, ktorý udržuje a ochraňuje stolicu pápežskú a Cirkev sv. vystavenú na tej, v dnešnom evanjeliume spomínanej skale, tak, že ju ani mocnosti pekelné nepremôžu, tým menej zlosť studeného proti Bohu sveta. Už vyššej 18 sto rokov stojí skala táto — hlava cirkve — stolica pápežská, a za tento čas veľmi často a v každom století dorážaly na ňu vlny sbúreného proti nej sveta zlostného, lež nadarmo! Povstali proti nej kaderi, rozkolníci, tyrani, lúpežní vladári, lež všetko darmo, stroskotali sa všetci na skale tejto, a pamiatka jejich dávno zhynula s hrmotom hromovým, — a stolica pápežská, táto skala vzdorujúca všetkým pohromám stovekov, stojí ešte tu! Dá tehdy Boh, že i terajší nepriatelia stolice pápežskej najdú hrob svoj pod skalou touto, lebo sám jej zakladateľ, Ježiš Kristus, praví: „Kto by padol na ten kameň — na tú skalu — rozrazí sa, a na koho padne, toho sotre“ (Mat. 21, 44.). Medzitým nikdy není slobodno, opovážlivé hrešiť proti božskému milo srdenstvu, alebo, opovážlivé na Boha sa spoliehajúc, nepreložil krížom slámky a zavreť srdce pred núdzným a potrebným. a) Predovším povinní sme pomáhať svojim núdznym. Pápež je našim otcom, preto i najsvätejšou našou povinnosťou je daňou detinskej lásky byť na pomoc v potrebe postavenému otcovi svojemu. Pýtate sa asnaď: načo sú pápežovi tyto groše? Slyšte! Kto by z vás nevedel, čo požaduje rídzenie jednej obce, čo teprv jednej stolice, a čo celej krajiny? veď to každý vidí zo svojej daňovej knižky. Tedy i rídzenie a spravovanie katol. Cirkve, rozšírenej vo všetkých končinách a národoch sveta, tiež požaduje ne jaké ba veľmi mnohé výlohy! Veď Cirkev katolická so svojim pápežom nebýva v povetrí, ani v oblakoch, lež tu na zemi: nasledovne aj zemských a hmot ných prostredkov potrebuje k svojmu rídzeniu, jako ktorákoľvek iná společnosť alebo krajina, t. j. potrebuje groše. Potrebuje jich pápež k vydržiavaniu roz ličných svojich radcov, kardinálov a iných vyšších kňazov, k vydržiavaniu svojich vyslancov v rozličných krajinách, k vychovávaniu a k rozposielaniu missionárov do najďalších končín sveta, k udržaniu rozličných kongregatií, súdnych stolíc, učebných ústavov, kostolov, služieb božích atď. Nad to všetko čakajú ešte húfy chudobných a ubiedených každodenne na milosrdenstvo a lásku jeho. Tyto všetky výlohy zapravoval pápež až do r. 1860 z vlastních dôchodkov, ktoré mal zo svojej krajiny (Petroveho dedictva) a iných statkov, 0 ktoré ho talianská vláda olúpila, tak že teraz pomimo svojej rezidentie — vo Vatikáne ničoho mu nepozostalo. Takto pozbavený všetkého neutieka sa pápež o podporu ku kráľom a kniežatom, aby zachoval svoju neodvislosť od mocných tohoto sveta, lež dôverne očakáva podporu od svojich dietok, od ľudu katolíckeho! A ľud katolický porozumel aj položeniu jeho, oduševnený za svojeho sv. Otca skladá štedre „petrove groše“ k podpore jeho, a skrze neho k podpore svojej sv. Cirkve, jako volakedy skladali predkovia naši „petrove groše“ na veľkolepý, a vo svete páru nemajúci chrám sv. Petra v Ríme, odkial i názov „petrove groše“ alebo „taliere“ odvodzovať treba. b) Keď tedy celý katol. svet podporuje „peterskými grošami“ sv. Otca pápeža, môže-li Uhorsko pozadu zostať? Nie! My zvlášte povinní sme sv. otcovi skladať; daň úprimnej po vďačnosti. Veď uhorská krajina ona mala vždy v pápežoch rimských nielen najvyššiu hlavu Cirkve, lež i svojeho najvätšieho dobrodinca a opravdivého otca. Lebo u prostred mnohých svojich prác, týkajúcich sa celého sveta, zvláštnu starosť a pečlivost venovali rímski pápeži vlasti našej Uhorskej, počnúc od sv. Štefana kráľa, až po dnes. — Už sv. Štefan, prvý kráľ Uhorský, vediac, že len vtedy bude môcť pokojne a prospešné panovať, bude-li jednosvorne so sv. stolicou pápežskou kraľoval, poslal Astrika, koločského biskupa, do Ríma, aby pápežovi Silvestrovi II. Ozná mil, jak krásne prekvetá Cirkev Kristova v Uhrách, a aby od neho vyprosil potvrdzenie svojich ustanovizní a korunu kráľovskú. A hľa sv. Otec poslal sv. Štefanovi posvätenú korunu, tú korunu, ktorou až doteraz králi uhorskí sa korunujú, ktorá za najvätší a svätý klenot, od každého verného vlastenca je ctená a vážená. Poslal mu i sv. kríž s názvom kráľa apoštolského, na zna menie, že sv. Štefan bol pravý apoštol a potvrdil a schválil všetky ustano vizne jeho, ktoré stály sa základom slobody a práv v krajine našej prez 800 rokov. — Po sv. Štefanovi stali sa pápeži vždy najvätšími ochrancami vlasti uhorskej; oni boli mocným štítom proti vonkajším nepriateľom; oni boli smier čími sudcami medzi kráľom a stavami, medzi krajinou uhorskou a inými kra jinami; oni boli prví a najvernejší radcovia kráľov uhorských a opravdiví anjeli strážcovia vlasti našej. — Slyšte nekoľko príkladov o veľkodušnosti, starosti a láske rimských pápežov vlasti našej preukázaných. Lev IX., pápež išiel sám do Nemecka k cisárovi Henrikovi III., aby ho s kráľom uhorským Ondrejom I. smeril. Rehoi IX. poslal mnoho vojska už proti Tatarom, vtrhnuv ším do vlasti našej. Áno dr. kr., čím vätšia bola núdza v krajine našej, čím vätšie nebezpečenstvo jej hrozilo, tým aj vätšia bola láska a milosrdenstvo rimských pápežov k Uhorsku. Toto oni preukázali v čas ukrutných válok tureckých. Nikdy nevidel svet tak ukrutného nepriateľa kresťanstva, kresťan skej vzdelanosti, kresťanských mravov a kresťanských čností, jakým bol a zostane turek. A, smiluj sa Pane! Turci za 200 rokov pustošili vlasť našu, trýznili predkov našich, mučili a trápili v otroctve krajanov našich! Proti týmto utlačovateľom a tyranom svojim bojovaly národy Uhorska za celé 2 storočia, a prví, ktorí Uhorsko v bojoch týchto napomáhali, boli rimskí pápeži. Tak Eugen IV. pápež poslal veľké vojsko a 70 válečných lodí Uhorsku na pomoc proti turkom. Pius II. poslal vojsko a lode Matejovi kráľovi uhorskému a 40.000 dukátov. Pavel II. posielal tomuže kráľovi každoročne 100.000 duk., raz 50.000 dukátov, r. 1471 zase 18.000 duk.; a keď turci s 400.000 mu žami tiahli k Dunaju, poslal mu zase 93.000 duk. Alexander VI. podporil Vladislava kráľa r. 1501. 40.000 dukátmi. Lev X. dal Uhorsku, a síce Lude vitovi II. 1000 U puškového prachu, 10.000 sirky, 5000í sanitry, viacero diel a 22.000 duk., spolu utiekal sa aj u francuzského kráľa, aby išiel Uhrom na pomoc. Keď r. 1526. Soliman baša tiahol proti Uhorsku, Klement VII. poslal Uhrom 50.000 duk., neskorej 40.000 duk. a 7000 vojska vydržiaval na svoje útraty proti turkom. Pod Ferdinandom, kráľom uhorským, vydržiavala pápežská stolica na svoje útraty 10.000 mužov vo vojsku uhorskom, v čas obleženia samej Viedne zase 10.000 mužov. Pavel III., pápež, platil 7000 mužov. R. 1565. Pius IV. poslal z pokladnice pápežskej 50.000 duk. Maximilianovi kráľovi uhorskému. R. 1566. Pius V. zase poslal 50.000 duk. a 2000 mužov vydržiaval v Star. Hradoch. Keď r. 1595. turci obľahli Ostrihom, poslal Kle ment VIII. každý mesiac 30.000 tolarov a 10.000 vojska vydržiaval vlastními peniazmi. Pod Leopoldom I., kráľom uhorským, poslal Innocent XI. r. 1685 k vydobytiu hradu Budinského z moci tureckej 300.000 duk. O, kto by vedel vypočítať všetky dobrodenia pápežov, Uhorsku zvlášte za času tureckých válek preukázané, jíchžto počet je nekonečný! Avšak predca nemôžem prenechať, abych dobročinnosť teraz slávne panujúceho pápeža na šeho Pia IX. pochvalne nespomenul. Slyšali ste, že olúpený je zo všetkých svojich dôchodkov, a sám utisknutý na lásku a milosrdenstvo svojho ľudu ka tolického; a ajhľa, i z týchto „petrových grošov“ udeluje podpory núdznym a potrebným po celom svete. Tak hľa poslal on r. 1861 naším povodňami oškodeným bratom v Rakúsku a Uhorsku 6000 zl. a r. 1863, suchotou navští venej krajine našej 50.000 frankov. Túto dobročinnosť a lásku pápežov voči Uhorsku, uznali samé Slavné Uhorské Stavy ešte r. 1596 na sneme Prešpor skom, keď Klementovi VIII. pápežovi takto písali: „Najvätšou povinnosťou našou je, aby sme Svätosti Vašej, za preukázané nám a krajine našej, v naj vätšom nebezpečenstve postavenej, veľké dobrodenia, slušné a nesmrteľné dieky vzdávali. Nebolo na svete nikoho, výjmuc Jeho C. Kr. Veličenstvo, ktorý by výdatnejšej pomoci zúfajúcim nám bol priniesol (Chateaubriand, memoires S. 4. str. 38.). __________ Slyšali ste dr. kr. a mohli ste sa dostatočne presvedčiť z dnešnej mojej reči: kto je to ten pápež, jako a koho Kristus Ježiš ustanovil za pápeža v Cirkvi sv., jak je nám potrebný a prečo povinní sme pápeža našeho, zvlášt za našich dňov, napomáhal a podporovať tak rečenými „grošami sv. peterskými?“ O kto by tedy z nás, mimo skrúšených modlitieb k Otcovi a Pánovi najvyš šiemu, odtiahol dobročinú pravicu od láskavého sv. Otca svojeho?! Veď my obyvatelia krajiny Uhorskej, a potomci pápežami podporovaných predkov našich vidíme vo sv. Otcovi nielen Hlavu Cirkve našej, lež i najvätšieho Do brodinca a Priateľa vlasti našej Uhorskej! Presvedčený som, že v celom zá stupe tomto není nikoho, v ktorom by tak ľadové, ba ukrutné srdce tlklo, žeby nechcel nečím prispeť na podporu svojeho sv. otca— pápeža! Že i tomu žeby nechcel nečím prispel na podporu svojeho sv. otca najchudobnejšiemu možno je, čo i jedným krajciarom rozmnožil „petrove groše,“ to uvidíme z nasledujúceho príkladu opravdivej katolíckej lásky jednej ženičky oproti svätému Otcovi. Písaly raz jedny noviny (Corresp. de Rom.) „že v meste Lyone žila jedna ženička tak chudobná, že len jednu jedinú sliepku mala, ktorá každý deň jedno vajco sniesla. Utŕžený peniaz za toto vajce každý deň priniesla farárovi svojemu pre pápeža. Medzitým jej sliepka zatúlala sa na cudzé pole, tam ju úbohej zabili. Odkial teraz vziať ten petrový groš na pápeža? Chodila tedy do lesa na suché drevo a to odpredajúc, za niesla peniaze do fary pre pápeža. Naraz tažko ochorela a vo svojej nemoci najviac ľutovala, že nemôže ničoho poslať na pápeža. Medzitým jej dobrá susedka posielavala jej trochu vína k posilneniu. Čo neurobila chudobná tá ženička ? Slievala víno to do sklenice a keď ju naplnila, predala víno a poslala na pápeža.“ Ejhla m. kr. kto z vás je chudobnejší, než bola žena tá? Boh nech vás zachráni, aby ste do takej chudoby prišli! Preto „máme-li mnoho — praví staručký Tobiáš— dajme mnoho, máme-li málo, i s mála radi udelujme.“ Ano, udeľujme a rozmnožujme Petrove groše vždy, kedykoľvek sa nám príle žitosť poskytne, zvlášte tento rok, keď slávne panujúci pápež náš Pius IX. slávi svoje 50-ročnie jubileum biskupské (hlavnia slavnosť bola 3. Júnia). Potešme Srdce jeho o nás pečlivé, jako vďačné, dobré a láskavé dietky svojho otca, hojným skladaním petrových grošov. Obetujme na svätého Otca ostatní krajciar svoj, ba čo i posledniu kvapku šlechetnej krve našej; veď čo jemu obetujeme, obetovano je samému J. Kristu, ktorý ho za svojho námestníka ustanovil, tomu J. Kristu, ktorý sa za nás na dreve kríža obetoval. Amen. Theodor Lachmann. |