Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kazateľ |
| Autor : | Theodor Lachmann |
| Rok : | 1877 |
| Číslo : | 1-12 |
| Názov článku : | Nanebevstúpenie Krista Pána |
| Text článku : | Nanebevstúpenie Krista Pána. (Jako vstúpil Ježiš na nebesia ?) „A zajiste Pán Ježiš, kecl im odmluvil, vzatý je do neba a sedí na pravici Božej.“ Marek. 16, 19. Za 40 dní pripravoval sa Ježiš Kristus k svojmu svätému úradu, aby jako najvyšší pastier dal i dušu za ovce svoje. Podobne po svojom vzkriešení, za 40 dní pripravoval svojich apoštolov, vyučujúc ich vo všetkom, čo bolo jim potrebno vedeť, aby ten svätý od neho sebe sverený úrad, mohli dôstojne zastávať. Predo všetkým upevnil v nich vieru vo svoje vzkriešenie, lebo pre potupnú smrť jeho na kríži, začali apoštolia pochybovať o jeho zmrtvýchvstaní. Vysvetlil im mnohé tajomstva svojej božskej viery, ktoré dovčul porozumeť a pochopiť nevládali; prikázal im, aby idúce po celom svete kázali Evanjelium všetkému stvoreniu, krstili všetky národy a učili jich zachovávať všetko, čo kolvek im sám prikázal; ujistil ich, že jako jemu daná je všetka moc na nebi i na zemi, tak zase on dáva jim moc a právo ohlašovať Evanjelium, riadiť a spravovať Cirkev svoju, vysluhovať sv. sviatosti a všetko, čo prospešného sa jim uvidí, v Cirkvi sv. naridzovať; k tomu všetkému prisľúbil im svoju pomoc, slovmi: „Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20.) spolu zasľúbil jim Ducha sv., ducha pravdy, ktorý naučí jich všetku pravdu; preto aj prikázal im, aby z Jeruzalema neodchádzali, zakial by sa nesplnilo prisľúbenie Otca, t. j. zakial Duch sv. na nich nezostúpi. — Medzitým, uderila hodina lúčenia, prišiel 40. deň a tu J. Kristus poslední raz ukázal sa apošto lom v Jeruzaleme vjedno shromáždeným, vzal ich na horu olivovú, aby jich posledne požehnal a opustil. Jako sa J. Kristus s apoštolmi rozlúčil, slyšali ste dr. kr. z dnešnieho čítania zo Skutkov Apoštolských a sv. Evanjeliuma. Jako dobrá matka, ľúbi svojim osiroteným dietkam často pripomínať ostatnie hodiny jejich otca, čo a jako mluvil a činil, keď sa odobieral na večnosť: podobne činí aj naša duchovná matka Cirkev katolická v dnešní deň, — v dnešniu slavnosť — pripomínajúc nám odchod Ježiša Krista, t. j. jeho nanebevstúpenie. I nebude tedy ani Bohu nič milšieho, ani pre nás spasiteľnejšieho, jako keď k vätšiemu osláveniu dnešnej slávnosti, rozjímať budeme o nanebevstúpení Kristovom, o ktorom svedčí sv. Marek evanjelista, keď píše: „A zajiste Pán Ježiš, keď im odmluvil, vzatý je do neba a sedí na pravici Božej.“ Jako J. Kristus vstúpil na nebesia? To zodpoviem v dnešnej mojej reči, ku ktorej vyžadujem si vašu trpezlivosť a pozorlivosť. 1. Ježiš Kristus vstúpil na nebesia s tou najvätšou slávou. — U starodávnych Rimanov panovala tá chvalitebná obyčaj, že po šťastlivé skon čenej vojne, privítali svojich víťazných vodcov s najvätšou slávou do mesta, tak že i sv. Augustín prial si videl také uvítanie. Vítazný vodca, shromaždil celé vojsko, ktoré pod jeho vedením bojovalo pred brány mesta. Tam stál pre neho prichystaný víťazoslávny vôz zo slonových kostí a v ňom zapriahnuté biele kone, alebo slony. Na voze tom sedel víťaz odiaty do šarlátu a zlato hlavu, ovenčený vencom vavrinovým, s vojanským žezlom v ruke, a viezol sa prez celé mesto až na vrch Kapitolský, sprevádzaný od všetkých Rimanov. V predu šli senátori, potom trubači, za nimi ovenčené a stužkami ozdobené zvierata s pozlatenýma rohama, ktoré sa bohom rimanským obetovaly na poďakovanie, za obdržané víťazstvo; za týmito obetnými zvieraty, viezla sa všetka korisť nepriateľom odňatá, s nápisami premožených národov a s obrazmi vydobitých miest. Pred samým ale víťazoslavným vozom, na ktorom bol víťaz; išli v putách poviazaní zajatí nepriatelia i so svojimi vodcami. Za vozom ale kráčalo ovenčené víťazné vojsko rimanské, vyvolávajúc na „slávu“ slavnému víťazovi po všetkých slávnostne okrášlených a ľudom preplnených uliciach až na vrch Kapitolium, kde po vykonaných obetách skrz triumfatora (víťaza), konaly sa verejné hody a radovánky, a rozdávaly sa peniaze medzi ľud. S takouto hľa vítazoslávou privítali Rimania svojich vílazných vodcov, z ktorých mnohým, jakoby na večnú pamiatku jejich slávy a k povzbudeniu potomkov, staväli po uliciach víťazoslavné brány, z nichžto nektoré až posaváď videť v Ríme, jakžto svedkov nekdajšej víťazoslávy udatných vodcov rimanských. —Keď zemský Rím — píše sv. Augustín — s tak velikou slávou prijímal víťaz ného vodcu svojeho, s jakou velebnou slávou musel tepry nebeský Jeruzalem prijať Ježiša Krista, tohoto víťaza nad hriechom, diablom a smrťou, — keď dokonajúc dielo vykúpenia našeho, na nebesia vstúpil. Nikto není v stave opísať lesk tej slávy, s ktorou zástupy nebeské išly mu v ústrety a jakžto najslávnejšiemu víťazovi klaňaly sa mu, volajúc s jasánim radostným, podľa proroctva žalmisty Pána: „Pozdvihnite kniežatá hrany svoje a vyzdvihnite sa brany večné a vojde kráľ slávy. Kto je ten kráľ slávy? Hospodin silný a mocný, Hospodin mocný v boji“ (Žalm 23, 7. 8.). Jest to víťaz mocný v boji, premohol: hriech, diabla i smrť; jest to ukrižovaný, ale aj vzkriešený Spasiteľ náš Ježiš Kristus! „ktorého Boh povýšil, jako píše sv. Pavel (Filip. 2,9—11.) a dal mu meno, ktoré je nad všeliké meno: aby v mene Ježiša každé koleno kľakalo nebeských, zemských i pekelných, a aby každý jazyk vyznával, že Pán Ježiš Kristus je v sláve Boha Otca!“ 2. Ježiš vstúpil na nebesia za 40 dní po svojom vzkriešení. — Prečo Ježiš Kristus po svojom z mŕtvych vstání, až za 40 dní vstúpil na nebesia, na to odpovedá nám sv. Lukáš v dnešňom čítaní zo Skutkov Ap. Píše on totižto, že apoštoli mali byl svedkami o všetkom učení, o zázrakoch a umučení, o smrti i o vzkriešení Pána Ježiša Krista. Preto aj sám Kristus im riekol: „budete mi svedkovia v Jeruzaleme, i po celom Judstve, i Samarii až do poslednich končín zeme “ (Sk. Ap. 1, 8.) „ idúc po celom svete, kážte Evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a pokrsten hude, spasen hude; kto ale neuverí, bude zatratený “ (Mar. 16, 15. 16.), Aby teda apoštoli svojemu povolaniu mohli zadosť učiniť, a byť svedkami nielen učenia, zázrakov, života a smrti, lež i vzkriešenia Ježiša Krista, museli sami najsamprv o tomto všetkom byť presvedčení. Však ale vieme, že viera apoštolov veľmi klesla pri umučení a smrti Ježiša Krista, ba plní všakovej pochybnosti, obávali sa, aby sa s nimi nečo podobného nestalo, jako s Majstrom jejich. Pán Ježiš teda, aby znovu oživil vieru jejich v seba, jakžto v Spasiteľa sveta a jich v nej utvrdil, musel im makave a nad všetky pochybnosti preukázať, že je on pánom nad smrťou, že vstal z mŕtvych. Aby k tomu presvedčeniu prišli a to všetci, musel on po svojom vzkriešení s nimi osobne obcovať v tom istom tele, ktoré bičo vané, umučené, ukrižované a pochované bolo. To sa stalo za tých 40 dní, keď s nimi od svojeho vzkriešenia až do nanebovstúpenia sotrvával, s nimi obcoval, ich vyučoval a rozličné pravidla jim dával, ktoré k rídzeniu a spravovaniu jeho Cirkve potrebné boly. Lebo len takto plní viery a presvedčenosti mohli teprv ísť po celom svete a učiť všetky národy, krstiac ich vo meno Otca, i Syna, i Ducha svätého. 3. Ježiš Kristus vstúpil na nebesia z hory olivetskej. — Z hory tej, kde od velikej úzkosti pred nastávajúcim umučením, krvou sa potil; kde od Judáša bol zradený, od svojich apoštolov opustený, od sberby Jeruzalemskej chytený, sviazaný a potupený. Vstúpil z hory olivetskej, aby, kde započaly sa jeho bolesti a muky, tam započala sa aj jeho sláva. Vstúpil z hory olivetskej, aby nás naučil trpezlivými byť v krížoch a trápeniach; aby sme nad mieru nenariekali, nehorekovali a nezufávali, jestli pre Boha a spravedlivosí bývame od zlého sveta prenasledovaní, posmievam a zneuctení. Lebo jako J. Kristus práve na tom mieste, kde započaly sa jeho muky, povýšen bol na najvyššiu slávu, tak i my kedysi prijatí budeme do slávy Otca nebeského, jestli jako Kristus pre spravedlivosť všetko trpeť a snášat budeme v poniženosti. Preto píše aj sv. Tomáš z Villanovy: „Není cesty, po ktorej by sme mohli do neba vstúpiť, nešli cesta zníženia seba samého.“ Toto zníženie seba samého vyslo vuje ale Ježiš Kristus týmito slovami: „Chce-li kto za mnou prijísť, nech zapre sám seba, vezme kríž svoj a nasleduje mňa“ (Mat. 16, 24.). 4. Ježiš Kristus vstúpil na nebesia i s dušou i s telom svojim, t. j. aj dľa svojho človečenstva. — Kristus, jako silne veríme, bol Boh a človek spolu, bol on od večnosti s Bohom Otcom a s Bohom Duchom Sv. jeden Boh, — človekom ale zostal v plnosti časov, keď človečenstvo na seba vzal z Márie Panny. Keď tedy pravíme, že Ježiš Kristus dnešnieho dna vstúpil na nebesia, to tak rozumieme, že on, po dokonanom diele našeho spasenia na nebesia vstúpil i dla svojej ľudskej prirodzenosti, t.j. s dušou i s telom; lebo podľa svojej božskej prirodzenosti, t. j. čo Boh, čo druhá Božská Osoba, bol, je a bude Ježiš Kristus vždycky všady, i na zemi i na nebi, prítomný. Preto aj, keď čo človek na zemi tejto trpel a muky snášal pri svojom umučení, predca jako Boh nekonečne bol blahoslavený; keď podľa svojho človečenstva zomrel na kríži, predca vždycky žil podľa svojho božstva; vstúpil tedy i na nebesia, nie jedine jako Boh, lebo božstvom svojim naplňuje zem i nebe, lež vstúpil na nebesia čo Bohčlovek, t. j. aj podľa svojho človečenstva. O toto svoje oslávenie i dľa ľudskej prirodzenosti prosil Kristus Boha Otca, keď pravil; „Ja som teba (Otče) oslávil na zemi: dielo (spasenia) som dokonal, ktoré si mi uložil, abych učinil, a včul osláv mňa ty Otče u seba samého slávou, ktorú som mul u teba prv, nežli bol svet“ (Ján. 17, 4. 5.), t. j. oslav mňa tou slávou, ktorú som mal jako Boh, — jakžto druhá božská osoba — jakžto Boh Syn — od večnosti. A k tejto sláve prišiel Ježiš Kristus dnešnieho dňa, keď jakžto Boh i so svojim človečenstvom, vstúpil na nebesia. Ejhľa, hlava jeho, tu na zemi tŕňovou korunou korunovaná, už je ozdobená korunou slávy večnej! Svätá obličaj jeho pri umučení upluvaná, zbitá a krvou zaliata, už sa žiari bleskom nebeským! Jeho vždy žehnajúca ruka, ktorá kedysi na posmech a potupu držať musela zlámanú trstinu, už teraz drží žezlo kráľov stva nebeského! Ano, Ježiš Kristus sedí na pravici Boha Otca, jako Boh a človek spolu, ktorémužto, podľa Zjavenia sv. Jána, anjelia boží vôkol trônu stojiaci ustavične prespevujú: „Sediacemu na tróne a Bäránkovi, budiž cesta sláva a moc na veky vekov!“ 5. Ježiš Kristus vstúpil na nebesia s tou istou láskou, s ktorou nás tu miloval. — Kristus tak nás miloval, že i život svoj — dľa priro dzenosti svojej ľudskej, nie však dľa božskej, lebo jako Boh bol nesmrtelný — obetoval za nás na kríži. Však on miluje nás i teraz, lebo s láskou touto naproti nám i na nebesia vstúpil. Vstúpil Kristus na nebesia, aby z tejto nekonečnej lásky a) poslal nám Ducha sv., Ducha pravdy, ktorého apoštolom zasľúbil, keď riekol: „Neodojdem-li, Utešíte! neprijde k vám, odojdem-li ale, pošlem ho k vám“ (Ján. 16, 17.); aby b) jakžto druhý Adam otvoril nám bránu do nebies, ktorá hriechom prvého Adama bola zatvorená; aby c) nám tam pripravil príbytky, jako to prisľúbil slovmi: „V dome Otca mojeho mnoho je príbytkov, — a vezmem vás k sebe samému, aby kde ja som, aj vy ste boli“ (Ján. 14, 2 —4.); aby napokon, bol naším prostredníkom a zástupcom u Otca, jako píše sv. Ján: „Synáčkovia moji, tyto veci píšem vám, aby ste nehrešili', jestli ale kto zhrešil, prímluvcu máme u Otca, Ježiša Krista spravodlivého. A on je obeta sľutovania za hriechy naše, ale i za hriechy celého sveta“ (I. Ján. 2, 1. 2.). O, kto by sa z tejto nekonečnej lásky Kristovej netešil? Nečiní on tak, jako mnohí naši priatelia, ktorým, keď sa dobre vodí, zabú dzajú na nás. Nie tak Kristus! V ňom, i v sláve Otca svojeho prebývajúcom, máme ustavične milostivého prostredníka u tohože Otca nebeského, s ktorým, jakžto večný najvyšší kňaz nás smeruje, obetujúc sa ustavične za nás. __________ Slyšali ste dr. kresíania, jako Ježiš Kristus dnešnieho dňa na nebesia vstúpil. Prichodí mi ešte pripomenúť, jaké poučenie z tohoto nanebevstúpenia nám vyplýva. Čítame v star. zákone o Jobovi, tomto mužovi bolestí, že vo svojom trápení a nemoci, len vtedy našiel úlevu a polahčenie, keď k nebu oči pozdvihnul!. „Na nebi je svedok môj — volával — ktorý mňa pozná, tam na výsosti. K Bohu preto oko moje slzí.“ K nebesiam pozdvihoval aj Dávid oči svoje, keď zo všetkých stran bol nepriateľmi prenasledovaný. „K tebe Bože pozdvihol som dušu svoju — modlíval sa on — Otče môj, v tebe dúfam. Oči moje vždycky sú obrátené k tebe! Lebo ty zhodíš putá z nohov mojich.“ Matka Machabejských so siedmi synami stála pred Antiochom tyranom. Už šest synov v najvätších mukách vypustilo ducha a prišiel rad na najmladšieho. Matka obávajúc sa, žeby od strachu pred mukami snáď zaprel vieru otcov svojich, takto ho napomínala; „Prosím ťa synu môj, pohliadni na nebesia a nebudeš sa báť kata.“ A hľa, pohľad tento na nebesia upevnil ho vo viere a posilnil v mukách! Takto hľa už v star. zákone jedinký pohľad na nebesia — k Bohu — posil ňoval verných služobníkov božích! — Tým viac máme my príčinu obracat oči svoje k nebesiam, kam dnešnieho dňa Ježiš Kristus slávne vystúpil na 40-tý deň po svojom z mrtvýchvstáni, z hory olivetskej, s božstvom i človečenstvom, aby u Otca nebeského bol naším láskavým prostredníkom a zástupcom! K tomu napomína nás i Cirkev sv., keď pri každej omši sv. spievajúc: „sursum corda,“ t.j. hore, hore k nebu, Pánovi svojemu, pozdvihujme srdcia svoje! Preto kre sťane, hriešniku, pozdvihni srdce svoje hore k nebu za Ježišom, a nezúfaj v hriechoch svojich, lebo on riekol: „Že nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a živý bol!“ Kresťane, krížami a trápením navštivovaný, pozdvihni srdce svoje hore k nebu, za Ježišom, a nezúfaj v krížoch svojich, lebo on riekol: „Kto chce za mnou príjsť, nech vezme kríž svoj a nasleduje mňa.“ Snášaj tedy i ty trpezlivé kríže tvoje, abys’ nekdy jako Kristus bol povýšen k sláve večnej. Kresťane, chudobou a biedou prenasledovaný, pozdvihni srdce svoje hore k nebu za Ježišom, a nezúfaj, veď ani on nemal — jako sa sám žaloval — kam hlavu svoju skloniť. A aj hľa, už sedí na pravici a v sláve Boha Otca. Tak budeš oslávený aj ty, budeš-li v chudobe svojej za Ježišom zrak svoj obracať, lebo on riekol: „Blahoslavení chudobní duchom, lebo jejich jest kráľovstvo nebeské.“ Áno všetci, dr. kresťania, obracajme oči a srdca svoje hore k nebu, vo všetkých okoličnostach života našeho, lebo tam hore do neba vstúpil dnes Ježiš Kristus, náš milý Spasiteľ a láskavý zástupca, náš Boh a Sudca, naša „cesta, pravda a život.“ Amen! Theodor Lachmann |