Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kazateľ |
| Autor : | Theodor Lachmann |
| Rok : | 1877 |
| Číslo : | 1-12 |
| Názov článku : | Nedeľa štvrtá po Velikej Noci |
| Text článku : | Nedeľa štvrtá po Velikej Noci. (Kresťane, kam chodíš za živa, kam pôjdeš po smrti?) „Žiaden z vás nepýta sa mňa: kam ideš ?“ Ján. 16, 5. Keď starostlivý a láskavý otec, po tažkých bolesťach a trápení, chystá sa k odchodu na večnost a svoje milé dietky posledne žehná: ó jak pozorne počúvajú ony slova jeho a so slzami v očiach vzdychajú: ach otče náš dobrý, neopúštajte nás; tatíčku milý, neodchádzajte ešte od nás! Ježiš miloval učedel níkov svojich viac, než ktorýkoľvek otec dietky svoje, a hľa v dnešnom sv. evanjeliume mluví s nimi naposledy — odobiera sa od nich, odchádzajúc k tomu, ktorý ho poslal, k Otcovi. — A podivná vec, žiaden z učedelníkov ani sa ho len neopýta: Pane a Spasiteľu náš, kam ideš? Ked dobré dietky vaše, kr. rodičia, pred odchodom svojim z domu vašeho, lúčia sa s vami, a na kolenách klačiac, prosia o vaše rodičovské požehnanie: ó jako tlčú srdcia jejich a ony s plačlivým hlasom dávajú vám bolestné s „Bohom!“ A predivná vec; učedelníci Ježiša Krista, ktorý dnes lúči sa s nimi, ani sa ho len nepý tajú: Pane a Spasiteľu náš, kam ideš? Áno, ešte aj vaše nevinniatka, čo sotva lalotať vedia, pýtavajú sa vás, ked z domu odchadzáte: tato, mamo, kam idete? Len Ježiš Kristus, jehož láska prevyšuje lásku všetkých rodičov spolu, darmo čaká na otázku, aby sa ho odchádzajúceho, učedelníci aspoň opýtali: Pane a Spasiteľa náš, kam ideš? Preto aj vytýka jim túto jejich zábudlivosť a karhá jich slovami: „Idem k tomu, ktorý mňa poslal , a žiaden z vás nepýta sa mňa: kam ideš?“ A tak sa to má aj s nami. I my sme na tomto svete práve len na ceste k odchodu do života večného, a predca často a veľmi často zapomíname pred ložiť si otázku: človeče, kam ideš zaživa? človeče, kam pôjdeš po smrti? Jestli tedy J. Kristus pokarhal učedelníkov svojich preto, že sa ho neopýtali kam ide, tým viacej bude nás karhať a trestať, jestli zapomeneme samých seba sa pýtať; kam ideme teraz, a kam pôjdeme po smrti? Lebo, jako z mojej reči porozumíte, sú otázky tyto nielen užitočné, ale aj potrebné, jak pre tento časný, tak aj pre večný život. — I. Cieľ a povolanie naše tu na zemi je: aby sme Boha poznali, jeho milo vali, jemu slúžili a skrze to večné blahoslaveustvo dosiahli. Aby sme k po znaniu Boha prišli, obdaril nás preto rozumom; aby sme ho milovali, dal nám srdce; aby sme mu slúžili, udelil nám rozličné telesné i duševné sily. Bohu tedy nemôže byť jedno, či ho poznáme, alebo nie, — či ho milujeme, alebo nie, — či mu slúžime, alebo nie. A preto riekol Boh: „Ja som pán Boh tvoj, nebudeš mať bohov iných predo mnou, neučiníš sebe modly, ani žiadneho po dobenstva, abys sa mu klaňal“ (II. Mojž. 20.); — „milovať budeš Pána Boha svojho, z celého srdca svojho, z celej duše svojej, z celej mysle svojej a zo všetkej sily svojej“ (Luk. 10, 27.) — a konečne praví Kristus: „Pánu Bohu svojmu sa klaňať a jemu samému slúžiť budeš“ (Mat. 4, 10.). Aby sme tedy na tento cieľ a povolanie naše tu na zemi nezapomneli, užitečno, áno potrebno je, samých seba často sa opýtať: človeče kam ideš? po jakej ceste kráčaš? kam smeruješ so svojimi myšlienkami, slovmi a skutkami? Kam ťa tvoje cho vanie privede? Či to, čo robíš, slúži ti k dobrému, či ku cti a chvále božej? Či kroky tvoje neciela k záhube tvojej a tvojeho bližného, či nie k zneucteniu mena božieho? atď. viďme to v príkladoch; a) Mnohý modlí sa mnoho, premnoho každý deň, buďto aby ho Boh od škody zachránil, alebo na nečom požehnal, a nebýva vyslyšaný. Prečo? Pretože pred modlitbou nepýta sa sám seba, kam ide, pred koho predstupuje, či je hoden tých milostí, ktoré od Boha žiada v modlitbách svojich? Keby túto otázku sebe dával pred modlením, tak zajiste by mu prišlo na rozum, že so svojou modlitbou predstupuje pred Boha, Stvoritela svojeho, že sa chce shovárať s Pánom Bohom, Kráľom všetkých kráľov, a preto že musí predstúpiť pred neho so srdcom čistým, s jazykom od škaradých a pomluvačných rečí umytým, s rukama krivdou a krádežou nepoškvrnenýma a s umysľora dobrým, súc hotový nielen prijímal od neho dobrodenia, lež i živým byl dľa sv. záko nov jeho. Pred modlitbou tedy opýtaj sa dr. kresťane, kam ideš, a zajiste vyplní sa na tebe zasľúbenie Kristovo: „ZačoJcoľveJc budete prosiť Otca (mojeho) v mene mojom , dá vám “ (Ján. 16, 23.). b) Prečo je mnohý roztržitý v kostole? Preto, že vstupujúc do chrámu Pána a kropiac sa vodou svätenou, nepýta sa sám seba, kam ide? Keby pri dverách chrámových dal si túto otázku, vtedy by mu svedomie hneď odpovedalo: človeče, neideš do domu otca alebo matky svojej, nevstupuješ do domu súseda alebo priateľa svojeho, lež ideš a vstupuješ do domu najláska vejšieho Otca všetkých, do domu Otca nebeského, o ktorom on sám praví; „dom môj, dom modlitby jest“ (Luk. 19, 46.); svedomie by mu odpovedalo, že vstupuje do domu Spasiteľa našeho najmilostivejšieho, ktorý vo veleb. Svia tosti Oltárnej, pod spôsobom chleba, prítomný je s telom i s dušou; svedomie by mu odpovedalo, že prichádza do chrámu Ducha Svätého, ktorý nás vo sv. sviatosťach hojne nadeluje svojimi sv. milosťami. Keď tedy do chrámu vstu puješ kresťane drahý, hneď pri dverách opýtaj sa sám seba: kam ideš; i napadne ti zajiste, že vchádzaš do domu svätého, do domu modlitby, z ktorého jako Kristus praví, neslobodno činiť peleš lotrovskú, skrze dobrovolnú roztr žitost a pohoršlivé chovanie sa. c) Prečo je mnohý lenivý a nedbanlivý v plnení svojich povin ností? Preto, že zabúdza sám seba sa zpytovať; kam ide, kam vyjde pre svoju lenivosť? Keby tak činil, vtedy by mu Boh hlasom vlastnieho svedomia odpovedal: človeče, nie k lenivosti, lež ku práci si stvorený; ty si ten sluha, ktorému odovzdané sú hrivny božské, aby si s nimi kupčil; ty si ten kupec, ktorý máš tak kupčil, abys sebe získal perlu, kráľovstva nebeského. Hlas svedomia by ho upozornil na tú smutnú zkúsenosť, že lenivosť je tá najhoršia nemoc, preto, že ona z bohatých činí žobrákov: poneváč lenivec najradšej žije z hotového, t. j. najradšej robí dlhy. Ba čo viac, lenivosť je matkou kmínov a zlodejov, lebo jako voda v barine, keď dlho stojí, zosmradne, tak aj leniv covi zosmradne chuť ku každej práci a poneváč jiesť chce sa mu predca, a z hotového žiť sa nedá, pretože vyveriť už nikde nemôže: nuž chytá sa vraj rozumu, t. j. jeden podvodu, druhý krádeže a mnohý aj zbojstva. Preto kre sťane lenivý a nedbalý, pýtaj sa často seba samého, kam ideš a kam vyjdeš pre svoju lenivosť? Pamätaj, že lenivosl je studnicou nepočetných hriechov, a spolu prameňom núdze a hladu. — d) Prečo mnohý prestupuje hranice miernosti v jedení a pití? Preto, že sám seba nikdy sa nepýta: kam ide, k čomu pristupuje? Keby si tyto otázky predložil, iste by mu napadly slova písma sv. že každý dar s hora pochádza od Otca svetiel (Jak. 1, 17.), že tento Otec nebeský stvoril všetko pre človeka k rozumnému užívaniu, nie však k bujnosti, k obžerstvu a opil stvu; prišly by mu na rozum tisíce biednych ľudí, ktorí práve vtedy, keď on nemiernym jedením a pitím žalúdok svoj preplňuje, títo nemajú kúsok chleba, ktorým by hlad svoj zahnali a umorené telo svoje posilnili. Preto kresťane nemierny, pýtaj sa často seba samého, kam ideš, k čomu pristupuješ, keď chceš jiesť a piť, a prijímaj dary božie s povďačnosíou a neukracuj si dni života, ani nezahubuj dušu svoju nemiernosťou. Lež z tej nesvätej štedrosti oproti sebe udel aspoň nečo chudobným a nudzným, ktorých nám J. Kristus všemožne odporúča do lásky, keď praví: „Pokud ste to učinili jednotím z bratov tych mojich najmenších, mne ste to učinili“ (Mat. 25, 40.). e) Prečo slýchať toľko žalôb na nezvedenosť mládeže? Preto, že jej rodičia zabúdzajú sa jich pýtať; kam idete? Keby rodičia kresťanskí takto sa tázavali svojich synov a dcér hneď od jejich detinstva, vtedy by poznali každý jejich krok, každé jejich hnutie; dietky navykaly by poslušnosti, a ne maly by otvorenú bránu ku všakovej nezvedenosti; lebo rodičia znali by jejich společnost a zábavy, poznali by ty nočné schôdzky, ty jejich kratochvíle, v ktorých prichádzajú o peniaze a zdravie, o svoje svedomie a čest, o svoju mravnosť a nevinnosť. Preto drahí rodičia, nebuďte ľahostajní, požierajúc len cez prsty na chyby, zlé náklonnosti a poklesky detí svojich; pýtajte sa jich vždycky: čo robíte ? Kam idete ? Kde ste boli ? — a vtedy neujde oku vašemu žiaden krok dietok vašich, i môžete byť istí, že jaké len chcete, také jich aj mat budete. f) Prečo oplakáva mnohý horkými slzami svoje predošlé skutky a účinky, prečo narieka mnohý nad svojou núdzou a nešťastím? Lebo zabudol sa pýtať seba samého; kam ide? a kam prijde so svojim počínaním? Jaké následky budú mať jeho činy, jeho skutky? Preto kresťane drahý, čokoľvek konať zamýšlaš, opýtaj sa napred seba samého: kam ideš? Táto otázka upo mene ťa, abys dobre rozvážil všetko a konal každú vec obozretne i opatrne, a naslepo neletel do svojej záhuby; táto otázka upomene la spolu i na to, abys pred každou prácou Boha o pomoc vzýval, lebo „ čokoľvek činíte, všetko k sláve božej čiňte,“ napomína sv. Pavel (L Kor. 10, 31.) Teda už pre časný život veľmi užitočno, ba potrebno je zpytoval seba samých: človeče kam ideš? Lež zvrtnime otázku túto na budúcuosť a opý tajme sa: človeče, kam pôjdeš — po smrti? II. Velikú bolesí činí to matke slabej, jestli jej nemluvniatko už nepýta pŕs materinských, lebo to býva znakom krátkeho jeho života; — ešte vätšia bolesť to býva pre dobrých rodičov, jestli jich jediný syn alebo milá dcéra v ťažkej nemoci postavení, nepýtajú sa už po liekoch, lebo je to svedectvom, že není nádeje na vyzdravenie; avšak najvätšiu bolesl spôsobuje Kristu Pánu to, jestli človek, za ktorého spasenie on svoju najdrahšiu krv vylial na kríži, zabúdza na svoje spasenie, zabúdza na večnosl, zabúdza seba samého sa opýtal: Člo veče, kam pôjdeš — po smrti? a) Dve cesty sú m. kr.! po ktorých pôjdeme po smrti. Jedna, po ktorej pôjde telo naše, druhá, po ktorej pôjde duša naša. Kam tá prvá vede telo naše, to každodeňnia zkúsenosl učí, lebo nad každým človekom vypovedaný je orteľ boží; „Prach si, a v prach sa navrátiš“ (L Mojž. 3, 19.), vede nás totižto — do hrobu. Ano to telo, pre ktoré si toľký majetok, toľké tisíce nashromaždil, ktoré si nado všetko opatroval, najvätšiu starosl oň mával a v ničom žiadnej krivdy trpel mu nedal, to telo tvoje človeče, pôjde do hrobu, lebo: „dni naše hudie ukrátené a nič nám nepozostáva, nežli hrob“ (Job. 1, 17.). Preto píše i sv. Augustin; „Jedenkaždý je v dome svojom, jakoby v hoferstve a bár aj povie nekto, že dom ten je jeho, že ho zdedil po rodičoch, predca není jeho, lebo zase musí ho zanechať svojim potomkom. Len jeden jediný dom má človek svoj vlastní, a dom ten je —hrob; o tomto môže už povedať, že je jeho.“ Jak veľké je to tedy bláznovstvo od tých ľudí, ktorí pre prílišné starosti o časné veci, zabúdzajú na svoj hrob, zabúdzajú sa seba opýtať: človeče kam pôjdeš po smrti? Oni podobajú sa človeku na smrť odsúde nému, ktorý by si dal kúpiť dom, role a lúky, spravil nové šaty a dom svoj naplnil zbožím. Či by sme takému nepovedali: blázne, o nekoľko hodin bude konec životu tvojemu, a to čo si nashromáždil, čie bude? Staraj sa radnej o dušu tvoju, a smer sa s Bohom! Dr. kresťania! I nad nami je orteľ smrti od Boha už v raji vynesený, a sv. Pavel ho opakuje, keď píše: „Usta novená je (všetkým) ľudom, jedonkrát zomriet“ (Žid. 9, 27.). Nezabúdzajme tedy pre zbytočné starosti svetské na večnosť, aby nám Boh naraz neriekol: „Blázne, tejto noci požiadajú dušu tvoju od teba, to ale čos pripravil, čie bude?“ (Luk. 12, 20.). b) Medzitým mnohí kresťania zabúdzajú predložil si častej túto otázku: človeče, kam pôjdeš po smrti? A preto zabúdzajú, že telo jejich pôjde do hrobu červom za pokrm, zabúdzajú ale aj na to, kam pôjde duša jejich. — Cesta, po ktorej duša naša pôjde do večnosti, je zase dvojaká; jedna užšia, ktorá vede k životu večnému a druhá široká, ktorá vede do záhuby večnej. Dr. kresťane! po ktorej bude kráčať duša tvoja, keď sa s telom rozlúči ? Či si už nekedy predložil sebe túto otázku? Jestli nie, opýtaj sa seba samého, a svedomie tvoje ti odpovie, že po jakej ceste kráčaš tu na zemi, po takej bude i duša tvoja kráčať do večnosti; buď ku sláve, alebo k zatraceniu. Aby tedy duša tvoja išla po ceste ku sláve večnej, opýtaj sa často seba samého; kam pôjde po smrti duša tvoja? Vtedy zaiste usilovať sa budeš, zakial máš čas, pre nebe zásluhy sebe shromaždovať skrze čnostlivý, bohabojný a mravný život. Zapomeneš-li ale dávať sebe túto otázku, stane sa ti, jako obyvateľom za času Noemových. I za času jeho, ľudia jedli a pili, ženili a vydávali sa až do dňa, v ktorom vstúpil Noe do archy; tu prišla povodeň a znivočila jich. Tak znivočí i teba nenadále deň smrti tvojej. Stane sa tí, jako obyvateľom miest Sodomy a Gomory. I títo jedli a pili, veselili sa a hýrili, kupovali a predávali, siali a stavali nepamätajúc na spasenie duší svojich; tu prišla sírka a oheň z neba a znivočila jich. Tak prijde i na teba sírka a oheň pekelný, nebudeš-li pamätať na dušu svoju. To dokazuje aj sv. Ján Zlatoustý, keď praví: „žiaden o svoje spasenie ľahostajný, nebude vládnuť kráľovstvom nebe ským, lebo písmo sv. praví: svolaj robotníkov, a daj im mzdu jejich. Jakú ale mzdu môže úfať ten kresťan, ktorý nikdy nestaral sa o to, kam pôjde duša jeho po smrti?“ A sv. Bernard praví: „videl som všelijakých ľudí k Bohu sa obrátiť, cudzoložníkov, pohanov, klamárov, ukrutníkov, — ľahostaj ných a na svoje spasenie nevšímavých ale nikdy.“ A prečo to? Lebo prez celý život, tak aj pri smrti svojej zapomínajú na svoje Spasenie, a neopýtajú sa seba samých: človeče, kam pôjde duša tvoja, keď zomreš? Slyšali ste dr. kresťania! jak dôležitá', užitočná, áno jak potrebná je nám otázka: človeče, kam ideš? človeče, kam pôjdeš po smrti? Je ona uži točná, áno pre tento časný život potrebná, lebo upomína nás na to, jako sa máme modliť, jako v chráme sa držať, jako povinnosti svoje konať, jako miernosť zachovať, jako dietky vychovávať, jako ku každej práci pristupovať; jedným slovom otázka tá na pamät nám uvádza, jako máme povinnosti svoje plniť, aby sme žili tak, žeby sme kedysi i vo večnosti šťastliví boli. Preto pýtajme sa seba samých často, ba pred každým naším jednaním: človeče, kam ideš? a aby sme pri tom na dušné spasenie svoje nezabudli, pýtajme sa zase seba samých: Človeče, kam pôjdeš po smrti? Amen. Theodor Lachmann |