Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kazateľ |
| Autor : | Theodor Lachmam |
| Rok : | 1877 |
| Číslo : | 1-12 |
| Názov článku : | Nedeľa druhá adventná |
| Text článku : | Nedeľa druhá adventná. (Svätý Ján v žalári — zlopovestný Herodes na tróne.) „Ján vo väzení.“ Mat. 1, 2. Toho času, keď sv. Ján Krstiteľ žil, na pustatine ohlašujúc krst pokania na odpuštenie hriechov a zvestujúc blizký príchod Spasiteľa sveta, vtedy He rodes Antipas panoval v krajine galilejskej a žil s Herodiadou manželkou brata svojho Filippa v cudzoložstve. Sv. Ján Krstiteľ vidiac, že hlava krajiny v takej nešlechetnosti žije na pohoršenie celému svetu, karhal ho ustavične riekajúc: „není ti dovolene, mať manželku brata svojho“ (Mark. 6, 18.). Toto napomínanie bolo Herodesovi veľmi nemilé; preto dal Jána vsadil do väzenia na hrad Macheron. Ján tedy nachádzal sa vo väzení, v putách, v žalári! Ten spravedlivý a svätý muž, o ktorom Kristus tak krásne svedčí: že „medzi synmi ženskými nepovstal vätší nad neho“ (Mat. 11, 11.) upí vo väzení, — a Herodes ukrutný sedí na tróne 1 Čnostlivý Ján vo vlhkej temnici — a cudzoložný Herodes v pa láci kráľovskom! Nevinný Ján v retazách, — a pohoršlivý Herodes čo vladár s berlou krajinskou! Ján predchodca Spasiteľov trápi sa v žalári, — a bez božný Herodes oplýva rozkošami! Ján potupený väzbou — a Herodes oplývajúci všemožnou slávou!? O, či snáď, žaláre, retaze a puta sú len pre dobrých, čnostlivých a spravedlivých, jako bol sv. Ján? A či čest, sláva a rozkoše sú pre zlých, nemravných a nespravodlivých, jako bol Herodes ? — Jako je to, Otče nebeský, ty sudco živých i mrtvých, že Ján, za svedomité plnenie svojej povinnosti, dostal za odmenu nie len žalár, než i smrt potupnú; Herodes ale nemravný, Herodes cudzoložný, Herodes ukrutný miesto trestu požíva všetku slávu sveta i rozkoše jeho?! Lež utíšte sa duše kresťanské! Pravé tento spravedlivý sv. Ján Krstiteľ v žalári, — a nespravedlivý Herodes na tróne, povzbudzuje mňa k tomu, aby sme ku uspokojeniu našej rozbúrenej mysle, rozjímali: 1. Prečo Boh dobrých a spravedlivých ľudí nielen že ne odmeňuje na tomto svete, lež často ešte aj navštivuje? 2. Prečo Boh zlých a nespravodlivých zase, hneď na tomto svete netresce, lež často ešte aj požehnáva? — Pozorujte. I. „Není ti dovolená, mať manželku brata svojeho, týmito slovnú karhal sv. Ján cudzoložného Herodesa. Lež jaky výsledok malo toto napomínanie; či sa Herodes polepšil? Nikoliv, lebo Herodes, nielen že sa nenapravil, lež dal sv. Jána do žalára hodiť a neskôrej i zťať, rozpustilej tanečnici k vôli. Takto hľa, za vec svätú a spravodlivú musel sv. Ján žalár snášať, áno i život svoj položit. Toto NN.! stáva sa až po dnešní deň. Ačprave nenúti nás nikto život položit za pravdu, predca veľmi často prichádza nám trpeť za ňu, lebo povieme-li pravdu, prebijú nám obyčajne hlavu. Odsúdime-li neprávosti k. pr. nektorého nešlechetníka a ukážeme-li svetu, že je to opravdivý vlk v rúchu ovčom, 'hneď sa sypú strely na nás z tam tej strany. Zastávame-li chudobných, vdovy, siroty, utlačených, tu hneď kysne a vre na nás hnev a zlosť utlačova teľov. Karháme-li chyby, zlosti a neporiadok nesvedených, hneď oči plné ne návistou zazierajú na nás. Povieme-li mnohým „pravdu do očí,“ tým, aby sme sa viac ani neukazovali na oči. Ba ešte i pre našu nábožnost a statočnost bývame tŕňom v očiach mnohých. Jedným slovom, za naše dobré, musíme ešte trpeť rozličné krivdy a prenasledovania. Tak odpláca svet! Lež jako je to? Či asnáď není už Boha na nebi, aby sa ujal za svojich verných? a) O zaiste, žije ešte ten istý Boh i včul, tak jako vždy, a hľadí na všetko z výsosti trónu nebeského; lež on to tak chce mať, jako sa to stáva, áno on sám to tak riadi a spravuje. Avšak nedivme sa tomu! Lebo jeho lá ska nevyspytateľná i v tom sa javí, že verných svojich neodmeňuje už na tomto svete. Činí on to preto, aby jich na ceste čnosti a spasenia udržal. To je ciel človeka, aby na tomto svete Bohu slúžiac a dobre činiac, kedysi spasený bol. Vie zaiste Boh vševedúci, čo jeho verným k dobrému a ku spa seniu slúži. O jak často býva bohatstvo, krása, zdravie, rod, česť a sláva svetská a všetko, čo svet šťastím nazýva, — mnohým ku záhube ?! Jak mnohé máme príklady toho, že ľudia, zakial stáli v krížoch a protivenstvách, zatial boli Bohu i ľudom milí; jaknáhle zasvitlo jim šťastie, už sa spustili Boha a zanechali cestu čnosti a spravodlivosti. — Dávid zakial pásal stada otca svojho, zakial prenasledovaný býval od Saula, zatia! ani Boha sa nespustil, i zákon boží vždy mával pred očima; keď mu ale štastie zasvitlo a on z pastierskeho chlapca, povýšený bol na trón kráľovský, už spustil sa Boha a stal sa cudzo ložníkom a vrahom! Tak stáva sa i teraz; Boh to dobre predvidí a preto svojich verných a spravodlivých služobníkov neobsypáva časnými dary a od menami, aby tyto dary a dobrodenia neprivábily jich na cestu neprávostí a nepriviedly do záhuby večnej. Odníma jim tedy Boh všetko, čo by jim ško dilo, odďaluje s odplatou časnou, nechávajúc ich na zemi tejto radnej ujmu trpeť, než aby večne mali byt nešťastliví. b) Lež jako sa dá srovnať so spravodlivosťou božskou to, že Boh nielen že neodmeňuje svojich verných, ale jich ešte aj navštivuje, krížami, protiven stvami a rozličným trápením? — Činí to Boh, aby spravedliví osved čili svoju čnosť; aby preukázali, že sú stáli v dobrom, nielen keď sa jim dobre, lež keď sa jim aj zle vodí, a aby si konečne rozmnožili poklad svojich zásluh. Lebo jako voják tým vätšej odmeny je hoden, čím v nebezpečnejšom boji bojoval, tak aj Bohu verný a spravedlivý človek, len v protivenstvách ukazuje, je-li v skutku dľa vôle Božej živý. Preto píše sv. Jakub: „Blahoslavený muž, ktorý snáša pokušenia: lebo ked bude skú šaný, vezme korunu života, ktorú zasľúbil Boh tým, čo ho milujú “ (Jak. 1, 12.). A korunovaný žalmista Pána bol o tom natoľko presvedčený, že nielen ocho tne snášal protivenstva naňho soslané, ale si jich aj žiadal, volajúc často: „Sprobuj mňa, Pane, a zkus mňa: (jako zlato ohňom) prepal ľadvy moje i srdco moje“ (Žalm 25, 2.). V tomto presvedčení riekavala i sv. Theresia: „Pane, buďto trpel alebo umrel mi daj!“ c) Medzitým musíme povážiť, že spravodliví a dobrí ľudia nie sú tak nešťastní, jako sa nám vidí, trebars i protivenstva znášajú pre sprave dlivosť, a trebárs my nevidíme jejich dobrotu a statočnosť od Boha odmenenú. Zlý svet ich síce nenávidí a prenasleduje, avšak oni požívajú predca lásku božiu; a na tom majú dosť spravodliví volajúc so žalmistom: „Dobre mi je pridŕžal sa Boha a skladal v ňom nádej svoju“ (Žl. 72, 28.). Svet zlí jich síce tupí a hanobí, ale oni požívajú cti a vážnosti u všetkých spravedlivých, a celá sláva a chvála jejich je u Boha, a túto majúc, nedbajú o slávu zlého sveta. Snáď ich nekedy i chudoba a nedostatok trápi a sužuje, avšak oni ule venie hľadajú u Boha, a majúc Boha, bohatí sú dosť. Snáď ich svet zarmu cuje, lež pre nich je jedine Boh, najvätšou radosťou. A mimo všetkého tohoto majú čisté, spokojné svedomie, ktoré dľa sv. Augustína, je rajom pre človeka. Konečne oplývajú sladkou nádejou na večné blahoslavenstvo, ktorá osladzuje všetky trpkosti jejich. V tejto nádeji volajú oni radostne so sv. Pavlom: „Kto nás odlúči od lásky Kristovej ? Zdáliž súženie a uzkosť, sdáliž hlad a nahota, čili nebezpečenstvo, protivenstvo alebo meč? Všetko toto premáhame, pre toho ktorý nás zamiloval, pre Ježiša Krista (Rim. 8, 35.37.), ktorý praví: „Bla hoslavení, ktorí protivenstvo trpia pre spravedlivosť, lebo jejich je kráľovstvo nebeské“ (Mat. 5, 10.). II. Nastáva nám zodpovedať otázku: prečo Boh zlých a nespravodlivých ľudí netrestá hneď na tomto svete, lež často jich aj požehnáva ? — Činí to Boh zase len z lásky svojej, lebo týmto spôsobom chce nespravodlivého a hriešneho človeka priviesť ku pokániu. Boh láskavý, ktorý chce, aby všetci ľudia spasenia došli, nešlahá nás hneď metlou svojej prísnosti, jako by sme to zaslúžili, lež otvára svoju štedrú pravicu, aby nás naplnil požehnánim. On preto i nespravodlivých požehnáva, udelujúc im zdravie, statky a hodnosti, aby jich týmito dôkazmi svojej lásky a dobroty, k sebe obrátil. — Tak požehnával Boh i národ izraelský, aby ho láskou a dobrotou svojou od vrátil od modloslužebníctva. „Dal im krajiny národov a práce jejich, aby za chovávali spravodlivosť a vyhľadávali zákon jeho“ (Žl. 104, 44-. 45.). Lež NN.! nesúďme druhých, sú-li dobrodení božských a či trestu bodni. Veď zaiste i nám mnohým udeluje láskavý Boh mnohé dary, kdežto pre náš hriešny život by sme zaslúžili, aby nás Boh hodne trestal. Miesto trestu tedy, požehnáva nás, a my predca tak nevďační, áno tak suroví bývame proti Bohu, že lásku jeho, ktorou nás k sebe vine, nechceme splácal láskou našou. Áno zdá sa, že čím viac on nás miluje, tým viac my ho nenávidíme. Keď tedy Boh vše mohúci, nekoho vzdor tomu že je zlostný a nespravodlivý, netresce hneď na tomto svete, lež ho ešte i požehnáva, tým chce Boh láskavý jedine to docieliť, aby taký zlostník láskou a dobrotou božou preniknutý vstúpil do seba, sa napravil a jemu s dušou i s telom verne slúžil. Beda tedy tomu hriešnikovi, ktorého už ani dary a dobrodenia božské na lepšiu cestu napraviť nevládzu. b) Že ale Boh zlého a nespravedlivého človeka netresce viditelne už na tomto svete, nenazdávajte sa, že on prehliada hriechy a neprávosti jeho, lebo tým v skutku ešte viac ho pokutuje. Lebo pokial Boh hriešnika navštivuje, dotial vždy je i nádej k jeho napraveniu. Tak k. pr. lakomec, na statku potrestaný, nemá viac pripútané srdce k nemu; preto aj skorej povznese myseľ svoju k Bohu, od ktorého každý dar pochádza. Necud ník, uhodený do lažkej nemoci, skorej zhrozí sa nad svojou neprávosťou a zanechajúc napozatým roztopašný svoj život, obráti sa k Bohu. Keď ale Boh hriešnika opustí, na seba samého zanechá, ani ho netresce, ani mu v ničom prekážky neklade: to je isté znamenie jeho záhuby, to je ten najvätší trest pre hriešnika. Lebo omámený, uspaný, ukoníšaný šlastím domnelým, dríma na kraji prepasti svojej — až naraz v nej sa nájde. Toto nešťastie mával sv. Augustín na mysli, keď riekaval: „Tu (na zemi) Pane tráp, muč a pal mňa, jako len sám chceš, jedine tam (na druhom svete) ráčiš mi byť milostivý.“ — c) Medzitým pri tom najvätšom šlastí, ktorým — dľa našeho zdania oplývajú zlí a nespravedliví ľudia, predca nie sú opravdu šlastliví. Veľmi by sme sa mýlili, keby sme uverili, že jejich šlastíe je pravé a nezka lené. Už tá ustavičná baživosť prehnaného a nenasýtneho srdca po nedovole ných rozkošách a hriešných skutkoch, už tá kalí bezprestajne jejich domnelé šťastie. K tomu pridružuje sa nepokoj svedomia, ktoré u prostred najhlučnej ších radovánok a plesov, naraz sa prebudí a trpké činí jejich radosti; výčit kami svojimi trhá jim spánok a búri jejich pokoj, lebo „není pokoja, pre bezbožných, praví Hospodin Pán“ (Is. 48, 22.). Konečne prechádza strach a úzkost kosti jejich pred nastávajúcim súdom božím, ktorý jich očakáva — tam — vo večnosti. Lebo bár by všetkým pokutám a trestom vyhli tu na zemi, neujdú jim tam, kde „každý porozumie spravedlnosti a súdu“ (Prísl. 2, 9.), kde neplatí žiadna vymluva, ani žiadne prosby, tam pred súdnou stolicou božou, kde Boh spravedlivý konečne dobré odplatí, zlé ale trestal bude. — O Theodorikovi kráľu gótskom píšu, že dal Symmacha vysokozaslúženého muža rímskeho nespravedlivé zavraždiť. I stalo sa, že raz priniesli mu medzi iným aj velikú rybacú hlavu k večeri. Theodorik spatriac tú hlavu na stole, celý prestrašený skočí od večere a kričí: „to je hlava Symmachova, hlava Symma chova! Hľa jak zuby cerí, požrieť mňa chce —preč ju — preč!“ Na to upa dol od strachu do lažkej nemoci a za 3 dni zomrel. — Toto je hľa obraz štastia a pokoja, jaký majú bezbožní. I sám Herodes, ktorý dľa dnešnieho sv. evanjeliuma dal sv. Jána do žalára hodil a konečne i zťať, mal po smrti Já novej tak nepokojné a rozbúrené svedomie, že Krista Pána držal vždy za sv. Jána povstalého z mrtvých, a preto aj vždy mal veliký strach a uzkosť pred ním. Keď tedy, dr. kr.! Boh všemohúci dobrých a spravodlivých ľudí, hneď na tomto svete neodmeňuje, činí to len preto, aby jich na ceste čností a spa senia udržal, „lebo čo osoží človekovi bár by aj celý svet získal, na duši ale svojej škodu trpel“ (Mat. 16, 26.). Že jich ale miesto odmeny ešte navštivuje, stáva sa to preto, aby jich zkúsil, sú-li stáli v dobrom, poneváč len „kto sotrvá až do konca, ten spasený bude“ (Mat. 10, 22.). Že ďalej Boh zlých a nespravodlivých ľudí netresce už na tomto svete, činí to z nekonečnej lásky a milosrdenstva, lebo „Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil bezbožný od cesty svojej a (na veky) živ bol“ (Ezech. 33,11.); preto tiež miesto trestu, ktorý by bezbožný zaslúžili ešte jich požehnáva svojmi darmi a milosťami, len aby jich ku pokániu a k napraveniu života priviedol. Preto m. kr.! „ Vy trvaj v službe božej, stoj v spravedlnosti a bázni, tak pripravíš dušu svoju k pokušeniu“ (Sir. 2, 1.). Kto však si v pokušení upadol a svoju spravedlivosť porušil, hľadaj ospravedlnenie svoje v zkrúšenom pokání u nôh Spasiteľových, „ktorýžto hriechy naše sám na svojom tele niesol na drevo, aby sme hriechom zomrúce spravedlnosti živi boli“ (I. Pet. 2, 24.). Potom nebudeš hrešiť proti premudrému rídzeniu božiemu opovážlivými otázkami; prečo toho a toho neodmení, prečo toho nepotresce, prečo toho navštivuje, prečo toho a toho požehnáva? Lež vzdýchneš si radostne: „čo Boh činí, všetko najlepšej činí.“ Amen. Theodor Lachmam. |