Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Hlasy z domova |
| Autor : | Matej Zaťko |
| Rok : | 1941 |
| Číslo : | 5 |
| Názov článku : | LITURGIA |
| Text článku : | Alba. Hlavným rúchom vo Východných krajinách bola dlhá sukňa až po päty. Pri robote, pri chôdzi sa mohla zdvihnúť a na noc sa spustila, takže zakrývala aj nohy. Preto bolo prísne zakázané vziať takúto sukňu chudobnému, lebo to bolo často je diné jeho rúcho cez deň a prikrývkou v noci; — Alba, t. j. biele ľanové rúcho, znamená čistotu a nevinnosť srdca, s akou má kňaz pristupovať k oltáru. To mu pripomína aj modlitba, ktorú sa modlí pri obliekaní alby: „Odej ma, Pane, bielym rúchom a očisť moje srdce, aby som očistený krvou Baránka, dosiahol život večný.“ — Ináč alba znázorňuje aj biele rúcho, do ktorého dal Herodes obliecť Pána Ježiša a poslal ho zpäť k Pilátovi. Cingulum, t. j. pás, biely povrázok na koncoch so strapcami, ktorým si kňaz podpáše albu a pritiahne si ju k telu. Cingulum pripomína kňazovi čistotu tela a duše, aby prečistého Baránka božieho obetoval Otcovi nebeskému s čistým srdcom a s čistými rukami. — Znamená aj kajúcnosť. Keď sme opásaní, nemôžeme sa tak ľahko pohybovať. Keď si chceme urobiť pohodlie, rozopneme si šaty. Neraz počujeme rozprávať, že najpohodlnejším zamest-ním je byť kňazom. Ale to nikomu nepríde na um, prečo je tak málo kňazov, keď je to také pohodlné. Kňaz ustavične nenarieka, nestávkuje, a preto málokto vie o jeho utrpení. O tom si šeptá len s Kristom Pánom, keď si priťahuje cingulum a modlí sa: „Opáš ma, Pane, pásom čistoty a znič v mojom vnútri zlé žiadosti, aby zostala vo mne sila zdržanlivosti a neporušenosti.“ — Cingulum znamená aj povrazy, ktorými vojaci sviazali Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade a tiež aj povrázky, ktorými ho bičovali. Manipul, to je úzky pásik, označený troma krížikmi z tej istej látky ako omšové rúcho, ktorý si kňaz navlieka na ľavú ruku. Kedysi to bývala plátená šatka, ktorá patrila ku kroju v južných krajinách. Ľudia si ňou utierali pot. Časom z toho ostala len ozdoba, tak ako dnes nosia páni, ba i panie, vo vreckách vyšívané vreckovky. Tak aj zo šatky, ktorú kedysi držiaval kňaz v ľavej ruke na utieranie potu, ostala táto hodvábna ozdoba. A bola vtedy veľmi potrebná, lebo v počiatkoch kresťanstva služby božie trvalý aj niekoľko hodín. Kňaz s posluhovateľmi pri oltári v potu tvári pracovali, keď kázali, spievali, modlili sa, obety z rúk ľudu prijímali a na oltár ich skladali, čiastku z nich odkladali pre chorých, čiastku pripravovali zase pre ľud a pre kňazov. Kňazská práca je i teraz spojená s duševnou námahou a telesným potom. Robotník sa praží alebo mrzne pri stroji, ale aj kňaz pri oltári a čudne by sme sa dívali na kňaza, ktorý by si robil nejaké pohodlie pri oltári. Výraz namáhavých prác dáva kňaz najavo modlitbou, ktorú hovorí pri navliekaní manipula: „Kiež si zaslúžim, Pane, nosiť manipul plaču a bolesti, aby som s plesaním dostal plácu za prácu.“ Manipul pripomína kňazovi aj horlivosť v apoštolskej práci a v rozsievaní evanjelia, aby sa raz mohol pochváliť svojmu Pánovi bohatou úrodou. V obraznom smysle manipul označuje putá, ktorými boly ruky Pána Ježiša priviazané k stĺpu bičovania. Štóla je dlhý pás, označený troma krížikmi, ktorý si kňaz kladie okolo krku krížom cez prsia. Je znamením kňazskej hodnosti a moci. Značí jarmo Kristovo, to jest ťažkosti a trápenia kňazského úradu, čo vyjadruje biskup pri vysviacke, keď podáva štólu diakonovi: „Prijmi jarmo Kristovo, lebo jeho jarmo je sladké a bremeno jeho je ľahké.“ Značí aj posväcujúcu milosť, ktorou má byť kňaz naplnený, keď sa chystá k svätej omši. Preto sa modlí: „Navráť mi, Pane, rúcho nesmrteľnosti, ktoré som stratil hriechom prvého rodiča: a hoci nehodný pristupujem k tvojmu svätému tajomstvu, kiež si predsa zaslúžim večnú radosť.“ Štóla v obraznom smysle znamená aj kríž, ktorý Pán Ježiš niesol na Kalváriu, aby ho na ňom ukrižovali. Ornát je vrchné omšové rúcho. Podoba omáta nebola hneď taká, ako je dnes. Bol to pôvodne široký, až po zem siahajúci plášť, ktorý zahalil celé telo, len hore mal otvor pre hlavu. Toto rúcho nemalo rukávov, preto si ho museli po oboch stranách nad lakte nahrnovať. Keďže to kňazovi zavadzalo, najmä pri kľakaní, preto musel diakon alebo subdiakon pri pozdvihovaní chytiť zo zadu podolok ornátu. Od týchto čias pochádza aj tá obyčaj, že pri pozdvihovaní miništrant ešte aj dnes pridŕža podolok ornátu. Také starodávne omšové rúcho zachováva sa ešte dodnes v Mohúči v chráme sv. Štefana, v ktorom, vraj, sv. Viligisius, arcibiskup a prvý knieža mohúčsky, konal služby božie. V tomto rúchu každoročne, vo sviatok toho svätého, Najobvyklejšie podoby ornátov. Keďže kňaz sa ťažko pohyboval v takomto dlhom rúchu, na bokoch ornátu porobili výstrihy až k pleciam. Ornát skladá sa teraz z dvoch čiastok: prednej a zadnej, ktoré sú na pleciach spojené. Zadná strana ornátu znamená Nový zákon, predná Starý zákon. Ornát sa zhotovuje zo skvostných vzorkovaných a hodvábnych látok. Zadná strana býva niekedy ozdobená krížom. To pripomína ľudu, že na oltári obnovuje sa obeta kríža. Ako je ornát najkrajším rúchom, tak má láska vynikať nad ostatné ctnosti. Kňaza má chrániť a ozdobovať vždycky láska. Opravdivá láska prejavuje sa najmä v znášaní krížov, a preto, keď si kňaz oblieka ornát, zbožne sa modlí: „Pane, ktorý si povedal: Jarmo moje je sladké a bremeno moje je ľahké, daj, aby som mohol toto rúcho tak niesť, aby som bol hodný tvojej milosti.“ Napokon ornát značí aj purpurový plášť, ktorým vojaci zahalili Pána Ježiša, keď mu dali tŕňovú korunu na hlavu. (Pokračovanie.) |