Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kultúra |
| Autor : | P. Beňuška |
| Rok : | 1933 |
| Číslo : | 7-8 |
| Názov článku : | Návrat k tomizmu |
| Text článku : | Odtedy, čo Lev XIII. svojou en-cyklikou Aeterni Patris 1) naliehave vyzval rozum ľudský, aby v tme, v ktorej sa nachádza, hľadal cestu svetla vo vzácnom učení sv. Tomáša,2) tomizmus stal sa predmetom intenzívneho štúdia. Dve tendencie charakterizujú toto úsilie. Jedni obracajú pozornosť na 13. storočie zo záujmu historického. Skúmajú tomizmus ako celkový systém, predkladajú jeho vedúce myšlienky, pátrajú po bližších a ďalších vplyvoch, ktoré naň pôsobily, objasňujú jeho historické milieu ... Bez parti pris (predpojatosti) chcú poznať svetonáhľad Anjelského Učiteľa a nanajvýš neubránia sa, aby nevyslovili obdiv nad ním. Je správny tento svetonáhľad? Historik sine ira et studio odoprie odpoveď. 1 Encyklika zo dňa 14. aug. 1879. Z výzvy veľkého pápeža netreba hneď u-zatvárať, že by dotiaľ dielo sv. Tomáša bolo bývalo úplne zanedbané. Na dôkaz opaku stačí uviesť čo len toto svedectvo: Motu proprio Doctoris Angelici Pia X.: „od blaženej smrti sv. Učiteľa nebolo v Cirkvi jediného koncilu, na ktorom by Tomáš nebol bral účasť podkladmi svojho učenia." — Srv. Jac. Maritain, „Le Docteur Angélique", str. 136. (Paris, 1929). 2 ... auream sancti Thomae Sapientiam ..." hovorí encyklika. Bez toho, že by sa znehodnocoval tento historický záujem — veď kto by nechcel poznať stredovekú duševnú orientáciu tak bohatú na činy? — vitálnejším vidí sa byť stanovisko dogmatické, ktoré kriticky skúma tomizmus a vynáša nad ním úsudok ocenenia. Ide o to, či — ako hovoria ironisti — dielo sv. Tomáša je Roccasecca, 3) t. j. suchá skala, strom bez miazgy, alebo či je živým chlebom, ktorý je schopný asimilácie a dá výživu vyprahlému duchu našej doby? 3 Roccasecca pri Neapolu je rodným zámkom Akvinského. Ironisti vidia v tomto slove symbol Summy. — Srv. A. - D. Sertillanges. O. P. „Saint Thomas DAquin" Paris, Flammarion, 1930, str. 19. Pri pohľade na defaitizmus súčasného veku dpoveď na poslednú o-tázku nám nemôže byť ľahostajnou. Nevšimnúť si tomizmus z akýchkoľvek dôvodov a priori, znamenalo by nielen odhodiť liek. potrebný na chorobu našej doby, ale tým by sme sa pozbavili aj najaktuálnejšieho filozofického náhľadu. Preto prv ako by sme poukázali na to. že tomizmus je stále moderný (II.) — pravda, len za určitých okolností (III.) —, všimnime si námietok (I.), ktorými niektorí odsudzujú „návrat k tomizmu." Spoločným nepriateľom každej metafyziky — teda i tomistickej — je kategória ľudí, čo obmedzujú naše poznanie len na predmety spadajúce pod smysly. Pre nich je experimentálna veda najvyšším stupňom ľudského poznania. V dôsledku tejto nesprávnej zásady tvrdia, že mimo nej nejestvuje už pole, ktoré by človek mohol rozorať svojimi prirodzenými schopnosťami. Všetko, čo je mimo pokusnej vedy, je vraj výkvetom ľudskej obrazotvornosti. Vyššia filozofia pred ich očami nie je nič viac ako „poézia", subjektívny výplod domnele bez vedeckej hodnoty. A čo je viac menlivého — pvtajú sa — ako ľudská obrazotvornosť a vkus? Preto záujem o -stredovekú „poéziu" môže priniesť nanajvýš nejakú nevydarenú imitáciu, ako je neogotika vo staviteľskom umení! Základom tejto námietky je dvojnásobná mýlka. Filozofia je ďaleká toho. aby bola výplodom fantázie. Metafyzika je výsledkom práce našich vyšších schopností, ktoré nezastavujú sa na hranici experimentálnej vedy — ale pátrajú ďalej a odhaľujú skutočnosti, tvoriace spoločnú jednotku oproti rozvetvenosti svetového denia. Metafyzika je veda prvých princípov, univerzálnych zákonov a nemateriálnych skutočností. Objektívnosť týchto poznatkov intuície nič nie je menšia, ako experimentálnych. Práve naopak! Keďže tu ide o elementárnejšie reality. ich objektívnosť je o veľa prístupnejšia.4) A keby tomizmus aj bol výplodom obrazotvornosti, či by nestálo za únavu hľadať umeleckú krásu i v tejto „poézii"? Ignoti nulla cupido (čo neznáme, po tom netúžime) — hovorí sa. Negatívne stanovisko, zaujaté ešte pred poznaním, nesvedčí o vyspelosti. 4 Ako vidno pozadie námietky je o-tázka predmetu metafyziky a problém poznania vôbec, ktorý je najaktuálnejšou otázkou — ako to svedčia i mnohé čerstvé poblikácie — v neo-tomisticke j škole. Srv. na pr. La Vie Intellektulle, roč. 4., sv. XVII. — No. 3., str. 420 a nasl. Druhá námietka. odvolávajúca sa na menlivosť ľudskej obrazotvornosti, ktorá by mala tvoriť domnelý základ filozofie sv. Tomáša, na prvý pohľad je o veľa vážnejšia, lebo týka sa základov samého tomizmus. Označiť filozofiu za subjektívny výplod bez vedeckej hodnoty, znamenalo by. že sv. Tomáš vôbec nevypracoval svoj filozofický systém tak, ako sa to dnes chápe a v príručkách podáva. Vrhnime len pohľad na vrcholné encyklopedické dielo Anjelského Učiteľa, na Teologickú Sum-mu. Jeho cieľom bolo písať, o ,,po-svätej náuke." Keď však kladie si problémy i v prirodzenom ráde, o-tázka ekzistencie Boha je preňho prvou. Či nie je to posledný problém v našom filozofickom usporiadaní? Je pravda, že tomizmus je systémom podľa nášho vkusu a poriadku. Nie je však menej pravdivé, že niektoré dielo venoval sv. Tomáš čí-ročiste filozofickým otázkam; i tam. kde pracuje na prirodzenom odôvodnení nadprirodzených právd, stále sa dovoláva metafyzických princíoov. Každú chvíľu sa stretávame v jeho dielach s výrazmi „u í patet per Aristotele m" — ako je zrejmé z Aristotela —, „u t dicitur in M e t h a p h y s i c a" — ako je povedané v metafyzike A-ristotelovej. — A práve tieto princípy sú v našej dobe hľadaným podkladom; stačia, aby sa na nich mohla budovať filozofická syntéza. Podobne možno odpovedať i tým, ktorí odmietajú tomizmus preto, že je solidárny s vedeckými náhľadmi svojej doby. Keďže tieto názory — názory fyziky, kozmologie. ba aj psychologie — sú už dávno prekonané, tomizmus — vytvorený v tom-toi prostredí — nemôže vraj byť prijatý súčasnou dobou. Tomistická metafyzika má celkom iné pole pôsobnosti, ako pokusné vedy. Jej úkolom je pátrať po transfyzických všeobecných skutočnostiach, ktoré sú intímnou jednotkou v rozmanitosti prírodných zjavov. Náhľad na vonkajšie veci sa môže časom meniť: ich vnútorná realita, ich e s s e (bytie) však zostáva nezmenené. Je pravda, že prvý krok k metafyzike tvoria vonkajšie zjavy, ale nie sú jej predmetom. Preto len trošku bystrý duch je schopný rozoznaf labilné teórie experimentálnej vedy od princípov metafyziky, ktoré sa nemenia. Malý príklad to osvetlí: Prvá z piatich ciest, ktorými sv. Tomáš kráča v prirodzenom dokazovaní jestvovania Boha. zakladá sa na pohybe.5 V stredovekej sústve geocentrickej panoval náhľad, že slnko sa pohybuje a otáča sa okolo zeme. Či metafyzická konštrukcia, vychádzajúca z princípu pohybu a jeho obmedzenia a uzatvárajúca príčinné na prvý princíp, je azda nesprávna, že vychádza z tohoto mýlneho prírodovedeckého náhľadu? V tomto dôkaze je dôležitý phyb a jeho závislosť od iného pohybu, a nie predmet, ktorý sa pohybuje. Treba preto rozlišovať medzi základnými tóninami filozofie a archaizmom, ktoré sú len ich obálkou. Návrat k tomizmu neznamená obnoviť staré teórie, ale hľadať večnú substanciu vecí tak, ako ju našiel sv. Tomáš. Odstrániac námietky,0 ktoré stály v ceste pre obnovu tomizmu, poukážeme na okolnosti, ktoré ho činia stále aktuálnym a schopným ukojiť i terajšie potreby. 5 Srv. Summa Theologica p. I., a, q, 2, art. 3. 6 Často počuť aj tú námietku, že sv. Tomáš chápal filozofiu len ako slúžku teologie („ancilla theologiae"), čo je, vraj, uponižujúce pre ducha ľudského. — I-stotne jednou z najväčších zásluh Anjelského Učiteľa je, že vedel uviesť v súlad — ako by sme dnes povedali — vedu a vieru bez porušenia práv jednej i druhej. Aby sme však poukázali na otvorenosť a noblesu ducha sv. Tomáša vo veciach filozofie a tým podvrátili nesprávnosť chápania výrazu ,.ancila theologiae", pripomíname známu diškusiu o večnosti jestvovania sveta. I pri tom, že viera učí: svet nie je večný, ale bol stvorený v čase (s časom), sv. Tomáš filozoficky dokazoval aj oprávnenosť o-pačnej mienky. Mundum incepisse sola fide tenetur et demonstrari non potest" (Jedine vierou sme presvedčení o tom, že svet sa počal, no, dokázať to nie je možné). Teda „non ancilla nisi libera" — nie je otrokyňa, iba ak nie s určitou slobodou!) II. Historický tomizmus vyrástol v jednom z najbúrlivejších storočí. Civilizácii kresťanskej, preniknutej duchom Evangeliuma, hrozilo vtedy nebezpečenstvo. Prostredníctvom spisovateľov arabských a židovských dostáva sa na pôdu západnej huropy Aristoteles a jeho učenie — viac-menej sfalšované prekladateľmi. Aké stanovisko zaujme voči nemu kresťanský stredovek? Či má odmietnuť múdrosť grécku, keďže hlása náhľady, nebezpečné pre niektoré články viery? A či má ju asimilovať bez výhrady, čo by znamenalo zadať kresťanstvu ranu! — Problém nebol ľahký. Bolo treba geniálneho ducha, „sicilského vola" (ironické označenie sv. Tomáša), aby bez nebezpečenstva vyviazol z tejto dilemmy. Úkolom sv. Tomáša bude priviesť súlad — i pri mnohých útokoch — medzi múdrosťou, vyra-stenou na pôde helénskej a pravdou, hlásanou Slovom večným, so. stupivším na pôdu Izraela. Dielo Aristotelesovo predstavuje vrchol, kde ľudský rozum, ponechaný sám na seba, môže sa vyšvihnúť. Helénska múdrosť je výkvetom ľudského intelektualizmu; tým je daný jasný dôkaz, že ľudské schopnosti, hoci zatemnené dedičným hriechom, môžu sa dopracovať vysokého niveau. Negovať tento ..grécky zázrak" značilo by postaviť sa proti plodu, ktorý vypestovalo úsilie prirodzeného ľudského umu. Sv. Tomáš, kráčajúc v intenciácli svojho učiteľa, Alberta Veľkého, prijíma tento „pokrok." Z komplexu právd a neprávd, v akom bol Aristoteles predstavovaný v tejto dobe, odhodí — po svedomitej revízii — kúkol a ponechá dobré zrno. Jeho práca sa tým však nevyčerpala. ešte nekončila. Chce i zúrodniť toto drobné semä: rozvedie princípy učiteľa zo Stagiry (rodisko Aristotelesa) do posledných dôsledkov, aplikuje ich 11a problémy svojej doby a buduje súlad medzi vierou a vedou bez toho, že by porušil polia týchto dvoch spôsobov poznania. Akvinský je takto dôslednejším Aristotelesom. ako sám Aristoteles. Múdrosť grécka, zdokonalená na pôde latinskej, je preto najkrajším plodom úsilia ľudského umu, ktorý zachytil a vyjadril metafyzickú pravdu vesmíru. V tomizme sa sústredil uje ovocie noblesy ľudského intelektu: pravda, čo stojí mimo časových a miestnych hraníc, a ktcrá vábi vždy svojou mladosťou i pri zašlosti vonkajšej formy. Ovocie toto je stále svieže, metafyzika ostane stále moderná, lebo historicky a kriticky je výsledkom snaženia ne-sfalšovaného, čistého humanizmu. Akvinského učenie je skutočne vždy aktuálna p h i 1 o s o p h i a p e r e 11-n i s (filozofia večná, trvalé platná). Negovať ju alebo ju neprijať nebolo by nič iné, ako polndnúť genio.u ľudskej inteligencie. Predstavujúc systém tomizmu ako vrchol ľudského pokroku, zkúsime, či vyhovie tomizmus aj eminentným potrebám našej doby. Pri naprosto pozitívnej odpovedi treba niečo poznamenať. Ťažko je, pravda, poznať všetky složky života natoľko, aby môhly byť nanesené na osy grafického znázornenia. To je isté však, — diagnózy o tom nedajú pochybovať — že výslednica by smerovala do záporného kvadrantu. Podľa zjavnej-ších symptomov dá sa uzatvárať, že základnou chybou dneška je nesprávna duševná orientácia, nedostatok svetonáhľadu, ktorý by bol výsledkom práce všetkých schopností ľudskej prírody, teda predovšetkým schopnosti poznania a chcenia. Riadne rozvinutie intelektu a jeho diktát je prvou podmienkou správneho behu ľudského života. Rozum je okom: aká môže byť chôdza, keď je oko krátkozraké alebo úplne slepé? Krátkozrakosť? Moderný človek zastavuje sa u vonkajších fenomenov, nedopraje úplného rozvinutia svojmu rozumu, nenamáha ho, aby poznal transcendentné skutočnosti a najmä prvú príčinu všetkého. V tomto úzkom rozpiatí si namyslí, že sám je stredobodom všetkého, a po-strádajiíc pojmu o vyššej bytosti, obkľučuje zbožným mytom svoje ..ja." Keď by azda aj mal intuíciu o metafyzickom poriadku, pochybuje o jeho skutočnej ekzistencii. Je ag-nostikom. — V sebapovedomí pre-trháva všetky sväzky s minulosťou, zabúdajúc, že ak chce podujať niečo, prvou vecou je, aby sa dal poučiť. Docibilitas (učenlivosť) je základnou vlastnosťou rozumu. A možno sa potom diviť, že z teoretického antropocentristu stáva sa praktický egoista? Tomizmus je schopný vyliečiť toto zlo. V očiach sv. Tomáša je zlo akcidentálnou vecou. Ako také nezasahuje ľudskú prírodu v jej základoch, ale javí sa len v činnosti.7) V smysle tohoto princípu má byť vyliečená i terajšia choroba: uviesť na pravú cestu činnosť ľudskú. To však sa môže stať prv, kým rozum nezaujme rozhodujúcu rolu v ľudskej aktivite. Tomizmus práve naučí poznávať správnu hierarchiu ľudských schopností, keďže intelekt pokladá sa za najvyššiu schopnosť. Stiahne s neho belmo a vovedie ho do všetkých svetov poznania, až k pravej príčine, ktorú môže chápať ešte prirodzeným spôsobom. A v tejto per-špektíve naučí človeka riadne oceňovať i seba samého. Súc verný metóde svojho budovateľa, ktorý nepo-hrdnul prácou otcov, nadviaže opäť na duchovnú kontinuitu minulosti. 7) „Natura per peccatum nec tollitur nec minuitur." (Prirodzenosť hriechom nie je zrušená ani umenšená) — hovorí sv. Tomáš. Slovom tomizmus je schopný vybudovať nový svetonáhľad činorodého, nesfalšovaného humanizmu, ktorý Je prahom kresťanského teocen-trizmu. III. Otl doby sv. Tomáša sa veľa zmenilo, preto je odôvodnené uvažovať o podmienkach, pri ktorých by bol tomizmus prístupný súčasnému duchu. -jí* Ide totiž o to, aby neo-tomizmus, bez toho, že by sa stal módou, ktorá sa mení ako aprílové počasie, bol skutočne životným faktorom. Preto nemôže naďalej zostať v starých fo-liantoch a v poučkách, ktoré majú byť duševným pokrmom len „vyvoleného národa" kňazského dorastu, ale musí sostúpiť do každodenného zápasu. Tomizmus má sa obliecť do šatu misionára, ktorý chce získať poblúdilých, a stať si do línie Kato-tolickej Akcie, aby riadil rozvetvenú sociálnu činnosť našej dobv. Berúc na seba toto rúcho, musí sa vyzliecť zo svojho šatu 13. storočia. Totiž technika slova, spôsob vyjadrenia sa mení. Anjelský Učiteľ písal slovom svojej doby. Nie sloh ho učinil veľkým, ale duša, ktorú vdýchnul doňho. Aby sa umožnil v dnešnej dobe prístup k nej, treba ju zasa vyjadriť technikou našej doby.8 Je prirodzené, že spôsob výrazu nemôže robiť základnú ťažkosť. Sv. Tomáš však ani v problematike nepovedal posledné slovo. Od jeho doby iné otázky zmietaly ľudské mysle a nové sa stále ešte rodia. Neo-tomizmus nemôže ich nemo o-bísť. ale musí i tu preukázať svoju vitalitu a riešiť ich. Lenže nie sám! Od časov Anjelského Učiteľa sa mnoho pracovalo, filozofia sa uberala inými cestami a prišla k iným záverom. V modernej dobe — najmä pod vlivom Dcscartesa a Kanta — o mnohých vzácnych tézach tomizmu sa pochybovalo a pochybuje i dnes. Ako sa zachová neotomizmus k týmto smerom, ktoré s ním rivalizujú? Či povedomý svojej správnosti zaujme voči ním stanovisko povýšenosti a nevšímavosti? Alebo bude prístupný k nejakým kompromisom? Hľa, to všetko sú otázky dňa. ktoré triedia0 prívržencov neotomizmu. 8 Kto prišiel do styku so Summou, zaiste zbadal, že vo forme sylogizmov sú myšlienky veľmi husto nahromadené, rozviesť ich slohom voľnejším, zdá sa byť užitočné. — „Moins de raisonne-ments, plus de faitus et plus de contrôle par les faits" — (Menej rozumkovania, viacej skutkov, faktov, a viacej kontroly pomocou faktov) — píše znamenitý predstaviteľ neo-tomizmu A.-D. Sertillanges, O. P. op. c., str. 215. 9 „ ... ce qui nous est demandé, c'est, tout en rejetant absolument les princi-pes et ľesprit de la philosophie moderne, .... tout en nous attachant aux prin-cipes de saint Thomas avec une fidélité qui ne sera jamais assez pure et assez véhémente, sans admettre aucune dimi-nution et aucun mélange, ... c'est cle nous appliquer á introduire... le tho-misme dans la vie intellectuelle du sié-cle..." = Žiadalo sa od nás, aby sme absolútne zavrhnúc zásady a ducha modernej filozofie ... úplne prilnuly k princípom sv. Tomáša s vernosťou, ktorá nikdy nebude dosť čírou a dosť živou, mohutnou, bez pripustenia akéhokoľvek oslabenia alebo primiešania ... aby sme sa zasadili o privedenie ... tomizmu do intelektuálneho života storočia." (Jae. Maritain, op. c., str. 218—219). Treba teda odhodiť s rozhodnosťou princípy a ducha modernej filozofie, verne prihni ť k sv. Tomášovi, nepripustiť nijakú zmenu a asimiláciu na tomizme. Ten istý auktor v poslednom svojom diele, ktoré práve prišlo na knižný trh, píše, že prísne sleduje metafyziku sv. Tomáša a je ďaleko od myšlienky prispôsobovať tomizmus, aby bol prijateľný pre predsudky doby; predsa pokúsil sa vo viacerých prípadoch rozorat terén a posunul do zadu hranice tomistickej syntézy: „...tout en nous maintenant ďune fa-con rigoureuse dans la ligne formelle de la métaphysique de saint Thomas... nous avons sur plusieurs points essayé de déf-richer du terrain, et de reculer les fron-tiéres de la synthése thomiste." = „O-stávajúc prísne vo formálnej línii metafyziky sv. Tomáša... pokúsili sme sa na viacerých miestach rozorať terén a posunúť do úzadia hranice tomistickej syntézy... (Distinguer pour unir ou Les Degrés du savoir), Paris, 1932, str. XIV. A teraz kontrolujme s týmto výpoveď Gabriela Marcel: „ ... si peu disposé que je sois personellement á prononcer contre la philosophie moderne dans son ensemble le veredict vraiment sommaire qu' 011 s' attriste de rencontrer chez bea-coup ď écrivains néo-thomistes..." — „... sám nie som náchylný vyniesť proti modernej filozofii ako celku výrok o-pravdu znevažujúci, s akým sa bohužiaľ stretáme u mnohých neotomistických spisovateľov ..." (v La Nouvelle revue des juenes, roč. 4., čís. 7., str. 763—764). Odsudzuje teda tých neo-tomistov, ktorí globálne zatracujú modernú filozofiu. — Podobných disonancií, odtienkov dalo by sa uviesť i viacej. No, v tejto zdanlivej perpleksitc sv. Tomáš sám ukazuje cestu. Návrat k tomizmu rozširuje sa takto i na metódu Anjelského Učiteľa. — Vyššie bolo poukázané na stanovisko, aké zaujal voči Aristotelesovi: podrobiac ho kritike, podržal si dobré semä a odhodil kúkol. Tak učinil i s ostatnou tradíciou a tak urobil i so súčasníkmi. Stojac ďaleko od osobných sporov, nekompromisne všade hľadal pravdu. Túto cestu musí nastúpiť i neo-tomizmus pri riešení svojho pomeru k novodobej filozofii. Tento duch mal by oživovať, zdá sa, i neo-tomizmus: podrobiť kritike tie princípy, o ktoré zavadil prúd inej filozofie, a takto v ohni pre-zkúšať ich správnosť. Istotne ten, kto je presvedčený o svojej pravde, nemôže robiť kompromisy. A ani tomizmus sa k tomu nemôže odhodlať. Vždy však je ešte spôsob odstrániť priepasť, ak je u protivníka dobrá vôľa sledovať pravdu. Spomenuli sme, že tomizmus dnes musí konať službu misionára. Je však až veľmi známe, že misionár najťažšiu prácu má tam. kde duch popri niektorých zrnkách pravdy naplnený je predsudkami. Aby predsudky odstránil a blúdiaceho priviedol k celej pravde, či nie je rozumné začať budovať tam, kde sa oba póly stýkajú, spojujú, totiž pri zrnkácíi pravdy? Ak tomizmus chce splniť svoju apoštolskú úlohu bez toho, že by učinil akýkoľvek kompromis v princípoch — a či možno s pravdou robiť kompromisy? — má, zdá sa. sostúpiť na taký stupeň, na ktorom sa môže dohodnúť so svojím protivníkom. Odtiaľ potom môžu spolu stavať, pri čom tomizmus bude mať príležitosť poukázať na chyby, ktoré ovládly ducha modernej filozofie. Túto metódu, zdá sa, žiada si duch doby a tak by robil i sám Anjelský Učiteľ. — Je to ťažká úloha — ale čo zmôžu prekážky, keď ide o triumf pravdy? * Ako ďaleko už dospel tomizmus v tejto úlohe, ťažko je teraz ešte odhadovať. Čo však možno smelo tvrdiť je, že atmosféra mu je priaznivá. Neo-tomizmus dobýva si univerzitné katedry, hojne prichádza zpod tlačiarenských strojov na knižný trh smäde duchovných vodcov do-bv a dostáva sa tak pred širšie publikum. Contemnlata aliis trailere (rozjímaním prežité pravdy iným podať) je devizou kazateľského rádu. ktorého večnou ozdobou je sv. Tomáš. A dnes nemožno si nič viac želať, ako to. aby sa c o n t e m-plata Anjelského Učiteľa dostaly mnohým za duševný pokrm. I t e ad T h o m a m ! |