Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kultúra |
| Autor : | Dr. Jozef Buday |
| Rok : | 1933 |
| Číslo : | 7-8 |
| Názov článku : | O cirkevno-slovanskom obrade |
| Text článku : | Keď si pripomíname takú vzácnu pamiatku, akou je tisícstoročné jubileum pvého kresťanského chrámu v našej vlasti, založeného prvým historický zistiteľným slovenským kniežaťom Pribinom, sluší sa spomenúť si aj na nesmrteľné dedictvo našich svätých apoštolov Cyrila a Metoda čiže na cirkevno-slovanský obrad, nimi v život uvedený. Pribina celým svojím účinkovaním pripravoval cestu dielu svätých apoštolov našich, teda i cirkevno-slovanskému obradu. Pribina vychoval i nábožného syna. Koceľa, ktorý vo veľkej miere — ako uvidíme — prispel k rozšíreniu sa cirkevno-slovanského obradu; ba. nakoľko cez zadunajské kniežatstvo prešiel tento obrad k Jadranu, kde jedine až dosiaľ sa zachoval, imôžeme povedať, že v tom istom smysle i Pribinovi možno ďakovať, že cirkevno-slovanský obrad v pôvodnej svojej rýdzosti, ako ho sv. Cyril a Mettod utvorili, ostal zachovaný až po naše dni. Vznik, podstata a dejiny cirkevno-slovanského obradu nám to rovnako dokazujú. Vieme, že keď knieža Rastislav rozhodnul sa k tomu, že k upevneniu opravdivého, v srdciach ľudu korene majúceho kresťanstva zavolá do krajiny svojej vierozvestcov, znajúcich reč ľudu slovanského, obrátil sa so žiadosťou napred do Ríma k Mikulášovi I. (858—867). a len keď mu odtiaľ nemohli pre nedostatok takých mužov poskytnúť, čo žiadal, vyslal posolstvo svoje do Carihradu. Tam žiadosti jeho bolo vyhovené a na vznešenú tú xilohu vyhliadnutí boli Konštantín a Metod. Už okolnosť, že znalosť slovanskej reči bola kladená za podmienku, musela i charakterne i rozumové tak povzneseného muža, akým Konštantín-Cyril bezpochyby bol, povzbudiť k tomu, aby na svoju úlohu sa pripravil. Reč slovanskú síce svätí bratia znali, lebo veď, ako hovorí ich životopis, boli „Soluňania a Soluňania všetci čisto slovansky hovoria." Ale Cyril-Konštantín sa tým neuspokojil. On robil náležité prípravy, aby sverenú mu úlohu čím väčším úspechom vykonal. Preto pre slovanský jazyk vymyslel zvláštne písmo, majúc za vzor — ako sa teraz všeobecne uznáva — písmeny grécke a východných rečí. Písmeny jeho zodpovedaly bohatosti zvukov slovanskej reči. Preložil potom z gréčiny nedeľné a sviatočné perikopy čiže evanjeliá. Takto opatrený Konštantín-Cyril vybral sa s bratom svojim k naším predkom. Aby ich získali pravému kresťanstvu, ktorému ich krutosť, uiocibažnosť a ziskuchtivosť nemeckých kňazov bola odcudzila, zaviedli slovanský jazyk aj do služieb Božích. Vzniká tu otázka: aký obrad užívali pri tom? Sú tu dve mienky. Jedno stanovisko uznáva, že sv. bratia solúnski, príjduc k nám, konali zpo-čiatku bohoslužbu slovanskú dľa obradu gréckeho a neskoršie zaviedli obrad rímsky s dôležitou zmenou, užijúc jazyka slovanského miesto latinčiny. Druhá mienka tvrdí, že naš apoštolovia, nechcejúc v zmätok uvádzať ľud gréckym obradom, prijali všetok poriadok Cirkvi západnej, ale služby Božie slúžili slovansky. Nám sa pravdepodobnejšou zdá mienka posledná. Veď je historicky isté, že sv. apoštolovia medzi našimi predkami našli už počiatky kresťanstva, a to západného obradu. A zaiste uvádzanie východného obradu bolo by v ľude vzbudilo zmätok. Ostatne i prvá i druhá mienka shoduje sa v tom, že sv. Cyril a Metod napokon rozhodli sa pre obrad západný, užívajúc miesto latinčiny reč slovanskú. R. 867, nevedno z akých príčin, pozval ich pápež Mikuláš I. do Ríma. Možno práve preto, že Rastislav napred od neho bol žiadal vie-rozvestcov; a keďže vedel o Cyrilovi a Metodovi, že vychovaní boli v Carihrade, kde práve v tom čase bol vypukol spor Fotiusov, chcei vyskúmať ich smýšľanie. Isté je, že pozvaní boli. P. Alberti vo svojom diele „Pápežové" správne hovorí: „medzi posledné činy Mikuláša 1. patrí asi pozvanie sv. Cyrila a Metoda do Ríma." (Diel 1., časť 2.. str. 131.) Medzitým Mikuláš I. umrel, a jeho nástupcom stal sa Hadrián II. (867—872). Nejdem spomínať veci všeobecne známe, ako slávnostné prijatie sv. Cyrila a Metoda pápežom Hadriánom, len čo k nášmu predmetu patrí. A v tomto ohľade spomenutia zasluhuje, že naši sv. apoštolovia celý rok 868 zdržiavali sa v Ríme. Prečo, nevieme. Povšimnutia zasluhuje, že odbojný Fotius r. 867. zvrhnutý bol s prestola patriarchálneho a v lete roku 868, teda práve za cesty sv. Cyrila a Metoda v Ríme, prišli tam poslovia pravého patriarchu carihradského, Ignáca. ktorí priniesli so sebou i spisy Fotiusove. Pápež ich dal preskúmať. a potom ich zatratil. A tu núka sa myšlienka, či pápež pri preskúmaní spisov Fotiusových bol by môhol obísť sv. Cyrila a Metoda, mužov, carihradské pomery tak dobre znalých? Zaiste sotva! Celým právom hovorí preto Alberti v citovanom už diele: „Azda práve prí-tommosť carihradských poslov a vyšetrovanie spisov Fotiusových predĺžilo pobyt sv. apoštolov v Ríme." Aký zreteľný to dôkaz pravover-nosti našich sv. apoštolov! Zaiste len tejto ich pravo vernosti možno ďakovať, že pápež Had-rián II. dal im vzácnn výsadu, akej na západe nikdy nebolo, že totiž dovolil všetky bohoslužby konať jazykom slovanským. Naši sv. apoštolovia nielen kázali, ale i sv. omšu slúžili, cirkevné hodinky spievali a sviatosti vysluhovali po slovansky. Keďže túto výsadu potvrdzujúci list Hadriánov je akoby základným kameňom eirkeno-slovan-ského obradu, zasluhuje, aby sme ho tu uviedli celý, ako nám ho staroslovanská legenda zachovala. Znie takto: „Hadrián, pápež a služobník Boží, Rastislavovi, Svätoplukovi a Kocelovi: Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj v ľuďoch dobrej vôle! Keďže sme o vás počuli duchovné veci, teraz žízni-me túžbou a modlitbou po vašom spasení, keď vzbudil Pán srdce vaše, aby ho hľadalo, a ukázal vám. že sa sluší nielen vierou, ale i dobrými skutkami mu slúžiť. Lebo viera bez skutkov je mŕtva a klamú sa tí, ktorí myslia, že znajú Boha, ale skutkami svojimi od neho sa odvracajú. Neprosili ste len u tohoto stolca svätého, lež i u cisára Michala o učiteľov. I poslal vám blaženého filozofa Konštantína (Cyrila) s bratom Metodom prv, než by sme to boli mohli učiniť my* Ale oni, len čo sa dozvedeli, že vaše zeme patria k apoštolskému Stolcu, nič nerobili proti cirkevným pravidlám, ale prišli k nám a priniesli ostatky sv. Klementa. A my, súc trojnásobnou radosťou naplnení, rozhodli sme sa po náležitej úvahe poslať Metoda do vašich krajín. Posvätili sme ho a žiakov jeho, syna nášho, muža vzdelaného a pravoverného, aby vás, ako ste si žiadali, učil, a do vášho jazyka preložil knihy pre celý poriadok cirkevný i so svätou omšou a krstom. Ako začal Konštantín Božou milosťou a na príhovor svätého Klementa, tak i keby niekto iný môhol dôstojne a pravoverne poučovať, nech je to sväté a požehnané od Boha i od nás i od celej katolíckej a apoštolskej Cirkvi, aby ste sa ľahko naučili prikázaniam Božím. Len tú obyčaj zachovajte, aby pri omši apoštolské čítanie a evanjelium najprv čítalo sa latinsky a potom slovansky, aby sa vyplnilo slovo Písma: Chváľte Pána všetky národy (Žalm 116) a na inom mieste: Všetci nech rozličnými jazykmi hovoria o veľkých skutkoch Božích, ako Duch svätý dával sa im vysloviť. (Skut. apošt. 2, 11 a 4.) A keby niekto z učiteľov u vás shromaždených a z tých, ktorí ..od vrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam" (2, Tím. 4—5) osmelil sa vás svádzaf. hanobiac knihy vášho jazyka, nech je odlúčený od sv. prijímania i od Cirkvi, dokiaľ sa nepolepší. Lebo to sú vlci a nie ovce; po ovocí ich môžele poznať a vyhýbať im. Ale Vy, milovaní synovia, počujte poučenie Božie a neopomínajte ustanovenia Cirkevné, aby ste boli pravými ctiteľmi Boha, nášho nebeského Otca so všetkými svätými. Amen." * To je dôkaz, že Rastislav o vierozvestcov najprv obrátil sa k apoštolskej stolici do Ríma. Za tohoto pobytu našich sv. apoštolov v Ríme stály sa aj iné, veľmi významné udalosti. Po smrti Cyrilovej celé dielo misijné prešlo na Metoda. Pápež menoval ho apoštolským delegátom s dôležitou právomocou pre rozšírenie viery a usporiadanie cirkevných pomerov medzi Slovákmi. Aby toto dielo úspešne môhol konať, potreboval, pravda, biskupského vysvätenia. Tým cieľom pápež a Metod začali vyjednávať s Koceľom, synom Pribinovým, slovanským kniežaťom v Pannonii. Zo všetkých slovanských kniežat tento bol vybratý zaiste preto, lebo jeho kniežatstvo ležalo najbližšie k Rímu a na jeho území stálo už v tom čase najviac kresťanských kostolov, prečo i kresťanstvo tam najväčšmi bolo rozšírené. Možno už prostred r. 869 odišiel Metod z Ríma do Pannonie. Niesol so sebou vyššie citovaný list pápežov, schvaľujúci a zavádzajúci slovanskú bohoslužbu a k tomu potrebné slovanské bohoslužobné knihy. Tieto knihy a cirkevno-slo-vanský obrad Koceľovi veľmi sa zaľúbil, prečo aj Metoda veľmi radostne a úctivé prijal. Schváli! i návrh pápežov, aby bola obnovená chýrna niekdy diecéza sriemska. Metod sa vrátil s odpoveďou Koce-ľovou do Ríma, sprevádzaný asi 20. mužmi pannonskými, spôsobilými ku stavu kňazskému. Na jeseň r. 869 bol Metod v Ríme posvätený za biskupa, a tak sa stal nástupcom sv. Andronika na prestole sriem-skom. Pôsobením sv. Metoda a mužov v Ríme za kňazov vysvätených rozšíril sa cirkevno-slovanský obrad i na severo-východnom pobreží Jadrana (kde on až dosiaľ sa zachoval), lebo tieto kraje patrili v tom čase k Pannonii.* * P. Alberti na uved. mieste 137. Takto sľubne sa začala rozvýjať bohumilá vec cirkevno-slovan-ského obradu. Lež zloba ľudská postavila sa jej do cesty. Pápež Ján VIII. (872—882), ziste pod vplyvom biskupov a kňazov nemeckých, nenávistníkov Slovanstva, r. 879 zakázal cirkevno-slovanský obrad. Metod proti zákazu obrátil sa na pápeža listom, v ktorom ho o veci podrobne informoval. Pápež Ján, aby vo veci spravodlivý kSÚd vyniesť môhol, povolal Metoda, arcibiskupa diecézy pannonskej do Ríma, lebo vraj, ako pápežov list uvádza, vyznáva bludné učenie a proti pápežskému zákazu užíva pri omši sv. nie jazyk latinský alebo grécky, lež barbarskú reč slovanskú. Ponížený Metod vydal sa do Ríma koncom roku 879 alebo počiatkom 880. Na tejto ceste sprevádzal ho Svätoplukov dôverník Zeme-žizeň, čo je znakom, že v tomto čase Metod zdržoval sa už nie v Pan-nonii, ale na území kniežatstva Nitrianskeho, ktoré ostatne bolo pridané k novosriadenému biskupstvu sriemskemu. Tak sa zdá, že pápež z neposlušnosti a bludu obvineného Metoda prijal s istou nedôverou, ale čoskoro sa presvedčil o jeho pravovernosti a svätosti. Výsledok tejto cesty Metodovej do Ríma bol pápežský list („Industriae tuae"), napísaný v júni r. 880 na kniežaťa Svätopluka. V úvode listu sa hovorí, že pokračovanie Metodovo bolo v skutočnosti úctyhodné, lebo presvedčive sa ospravodlnil. Pápež ďalej chváli Svätopluka, že chce svoju ríšu postaviť pod ochranu rímskeho pápeža, sľúbiac mu za to, že za neho bude sa modliť, aby príhovorom sv. apoštolov premáhal všetky ťažkosti na tomto svete a niekdy s Kristom kráľoval v nebesiach; že pred sborom biskupským vvskúmal úctyhodného arcibiskupa Metoda, či zachoval vieru, ako ju učí Cirkev rímska, a ako ju slovami Kristovými evanjeliá rozhlásily a cirkevné snemy potvrdily. Našiel ho pravoverného v celom učení cirkevnom, prečo ho znovu posiela. aby staral sa o Cirkev, jemu sverenú. V tomto istom liste pápež znova potvrdil cirkevnoslovanský o-brad, lebo, ako píše: „písmo slovanské, ktoré vymyslel Konštantín, niekdy filozof ... právom schvaľujeme a nakladáme, aby týmto jazykom hlásané boly chvály a skutky Krista Pána nášho": a ďalej: „neprotiví sa pravej viere ani disciplíne omše sväté spievať týmto jazykom slovanským, alebo evanjelium a lekciu v dobrom preklade prednášať." I odôvodňuje pápež toto svoje stanovisko: lebo, vraj, nielen troma jazykami máme chváliť Pána Boha, ale všetkými, ako nás napomína Písmo Sväté. Boh. ktorý stvoril tri hlavné jazyky: hebrejský, grécky a latinský, stvoril aj iné jazyky ku svojej cti a sláve. Na konci svojho listu hovorí pápež, že ak Svätoplukovi a jeho sudcom (veľmožom) sa väčšmi ľúbi omša latinská, nech je slúžená pre nich v jazyku latinskom. Ako vidno z tohoto listu pápežského, cirkevno-slovanský obrad stal sa na celom území, právomoci Metodovej podliehajúcom, všeobecným a povinnovatým. Kráľovi Svätoplukovi a jeho veľmožom ako privilégium sa dovoľuje dať si slúžiť omšu sv. po latinsky. Uspokojený odchádzal zaiste Metod z Ríma. v tom sladkom povedomí, že jeho veľké dielo, ktoré započal ešte brat jeho Cyril, on priviedol ku konečnému a úplnému víťazstvu. Zaiste ani nešípil, že ho čaká ešte jedno pokušenie, a že až keď to premôže, bude zabezpečené želané víťazstvo. Nemecký kňaz Viching, ktorý práve v tomto čase bol na žiadosť Svätoplukovu ustanovený ako sufragán Metodov za biskupa v Nitre, začal robiť úklady. Vytasil sa s akýmisi udajne pápežskými, očividome podvrhnutými, falošnými listami, ktorých obsah namierený bol proti Metodovi a cirkevno-slovanskému obradu. Týmito vývodami Vichin-govými bol Metod veľmi znepokojený, aj obrátil sa preto žalobou do Ríma. domnievajúc sa, že azda pápež dal Vichingovi alebo Svätoplukovi dajaké tajné pokyny. Jáin VIII. listom zo dňa 23. marca 881 potešil arcibiskupa Metoda, uistiac ho, že nijakých, ani verejných, ani tajných pokynov proti nemu nevydal, nech teda len dôveruje v Boha. lebo mu nemôže nič škodiť, ak je Boh s ním. Toho biskupa vraj (Vichinga) predvolá si k súdu, a postará sa, aby jeho úklady prestaly. Až týmto pápežským listom bolo dielo slovanského obradu cirkevne dovŕšené. Bolo to dielo pre slovanské národy významu nesmierneho. Právom možno povedať, že: „Pri Metodovej smrti bolo v arcibiskustve moravskom na 200 kňazov, diakonov a sulxliakonov, medzi ktorými vynikali najmä Klement, potomný biskup v Bulharsku a Gorazd. Svätí Cyril a Metod získali si nesmrteľné zásluhy o národy slovanské... Dokonali ich pokresťanenie. vydobyli im samostatné cirkevné sriadenie a slovanskú liturgiu, posilnili ich politickú váhu a urobili ríšu veľkomoravskú kolískou písomnítcva slovanského."* * Ottúv Slovník Náučný V., str. 826. Aké krásne výhľady do budúcnosti sa tu otváraly pre nás Slovanov! Len keby toto cirkevné dielo bolo malo trvácnosti a nebolo bývalo rušené z príčin politických! Či by sa neboli všetci Slovania priklonili k Cirkvi západnej a tým aj k západnej kultúre? Či svojou početnosťou neboli by si vydobyli významný, ba azda i vedúci zástoj v tej západnej kultúre? Či by bol nastal cirkevný rozkol a po ňom i politická roztrieštenosť slovanských národov? Žiaľ, cirkevno-slovansiký obrad na území, kde bol povstal, trvácnosti nemal. Zaslepený Svätopluk, vedený zaiste našepkávačom svojim, Vichingom, z príčin teraz už síce historicky nezistiteľných, ale očividome politických, hrubou rukou siahol na cyrilo-metodejsiké dielo. na cirkevno-slovanský obrad. Po smrti Metodovej vyhnal z ríši svojej slovanských kňazov, učeníkov to Metodovch. Že lesťou a podvrhnutými pápežskými listami vedel si k tomuto svojmu dielu získať aj súhlas pápeža Štefana VI. (885—891), na veci nemení. Skutok tento ostáva skutkom pomýlenej politiky Svätoplukovej. Metodovi učeníci, vyhnaní z ríše veľkomoravskej, odobrali sa k súsednému v tom čase národu bulharskému, ktorý nedlho pred tu spomínanými udalosťami bol prijal kresťanstvo, a to z Ríma. Pápež Mikuláš I. r. 866 bol totiž poslal misionárov do Bulharska. Na icli čele bol Formosus, biskup z Portu, a Pavol, biskup z Populonie. Misionári horlivé účinkovali, a pokrstiac temer celý národ, podriadili novú túto cirkevnú obec priamej právomoci Ríma, i zaviedli obrad latinský.* Ale v Carihrade hľadeli na toto dielo krivým okom. Medzi Rímom a Carihradom vyvinul sa boj o cirk. príslušnosť bulharského národa. Boj sa viedol zamieňavým výsledkom. Tak sa zdá, že ku konečnému rozhodnutiu prispel príchod z Veľkej Moravy vykázaných učeníkov Metodových do Bulharska. Na túto mienku prichádzame z tej skutočnosti, že dovtedy v Bulharsku panovavší obrad latinský v tomto čase, za cára Simeona (890—927) vytisnutý bol obradom by-zanckým, s tým rozdielom, že namiesto gróčiny uvedený bol jazyk slovanský. Cyrilom vynájdená a z východných písmen zostavená gla-golská abeceda bola písmenami gréckymi zdokonalená. Takto povstalo písmo cyrilské, uvedené do slovanských cirkví východného obradu. A ty nás analógia nielen oprávňuje, ale priamo núti k uzatváraniu, že táto okolnosť ukazuje na účinkovanie učeníkov Metodových. Ako Cyril a Metod uviedli do západného obradu namiesto latinčiny glagolicu, tak uviedli ich učeníci do východného obradu namiesto gréčiny cyriliku. Analógia je dokonalá a preto aj vývod správny. * P. Alberti na uved. m. 118. str. Uváženia zasluhujú ešte aj iné okolnosti, utvorivšie sa v tejto historicky tak veľavýznamnej dobe. Bulharský národ prijmúc zpočiatku nielen západný obrad, ale i reč latinskú, zatúžil uplatniť si v liturgii národnú reč slovanskú. Včuľ už, keby v tomto čase bola panovala a kvitla vo veľkomoravskej ríši glagolica, či nemožno predpokladať, že by sa bol bulharský národ (ktorý s veľkomoravskou ríšou nielen súsedil. ale s ňou i čulé styky udržoval), od latinskej reči sa odkloniac, radšej priklonil ku glagolici? Veď tento priechod by bol býval ľahší. Žiaľ, nestalo sa tak. Nešťastná politika Svätoplukova podlomila panstvo glagolice vo veľkomoravskej ríši, a následok bol, že Bulhari priklonili sa k východnej cirkvi. lak spravili potom aj Srbi a Rusi, ku ktorým kresťanstvo dostalo sa vo velikej miere prostredníctvom Bulharov. Talkto odpor a odklon Svätoplukov od cirkevno-slovanského obradu stal sa, keď aj neapovážime sa tvrdiť, že jedinou príčinou, ale zaiste príležitosťou k odpadnutiu od západnej cirkvi prevažnej časti Slovanov južných a všetkých Slovanov severných. Takéto hrozné následky mala pre slovanský svet nemúdra, nepredvídavá politika Svätoplukova. Či by ,sa táto historiclká chyba nedala napraviť? Nech do veci aspoň trošíčku svetla vnesú ďalšie deje cirkevno-slovanského obradu, ako ho kontemplovali sv. Cyril a Metod. Mýlia sa tí historikovia, a to dosť početní, Iktorí tvrdia, že glagoli-ca s územia ríše veľkomoravskej úplne vymizla odchodom žiakov Metodových. Nie! Ona miestami akoby sikryte ostala. I tak sa zdá, žu utiahla sa hlavne do kláštorov. Máme na to bezpečné historické doklady. Zachovalý sa nám i písomné pamiatky glagolislké. povstalé už v dobe po vyhnaní žiakov Metodových; takéto sú na pr. „Pražské zlomky glagolské", vydané P. Šafárikom v Prahe 1857. Slovanská legenda o sv. Václavovi hovorí, že sv. Ľudmila dala Václava „učiť knihám slovenským podľa návodu popa, a naučil sa ich rozumieť dobre." Sem náleží aj výpoveď starej kanonickej vizitácie katedrálneho chrámu v Nitre, podľa ktorej v Nitrianskom chráme ešte i v X. a Xí. storočí: „Canonicas horas et Missas in slavonica lingua decantatas fuisse, constat." I sv. Štefanovi pripisovaná darovacia listina nitrianskej kapituly hovorí, že sv. Štefan roku 1006 našel v nitrianskom chráme kňazov, kanonické hodinky po slovansky prespevujúcich. (I keď dopustíme, že listina nie je pravá, predsa zdá sa, že listina povstala v dobe. keď ešte pamiatka týchto vecí v tradícii lepšie žila. Tu mimochodom poznamenávame, že výraz kanonickej vizitácie, ako i domnelého listu: „canonicas horas" je dôkazom, že cirkevno-slo-vanský obrad sv. Cyrila a Metoda bol obrad západný, lebo kanonické hodinky, odbavované okrem obradu omše sv.. východný obrad nezná. Spoľahlivé historické pamiatky, ako na pr. početné listy pápežov, svedčia, že všetky benediktínske kláštory na Slovensku až do konca XI. storočia, a bolo ich hodne, ako na pr. kláštor zoborský, vv-šehradský atď„ boly glagolské, a kláštory bazilianské zas cyrilské. Prvý latinský kláštor v Uhorsu, opátstvo sv. Egidia v Šumadii (So-mogy), založil až sv. Ladislav r. 1091. (Tovaryšstvo III., str. 141.) Toto dokazujú aj historické pamiatky, vzťahujúce sa na glagol-ský kláštor v Sázave (Čechy), ktoré hovoria, že kláštor tento r. 1032 založil sv. Prokop. Glagolicu vraj a cirkevno-slovanskú reč vyučil sa na Vyšehrade. K tomu správne poznamenáva J. Škultéty: „Zápis o sv. Prokopovi, opátovi sázavskom, že slovanskému písmu učil sa na Vyšehrade, nedávno ja vysvetľoval som, že áno, mohol sa učiť slovanskému písmu na Vyšehrade, ale Vyšehrade dunajskom nie pražskom." (Slov. Pohľady ročník 48. číslo 1.. str. 46.) R. 1057 panovník Spytihnév vyhnal slovanských mníchov po smrti opáta Prokopa zo Sázavy, a oni šli na Slovensko. Vidíme teda, že ako Slovensko bolo kolískou glagolice. tak ešte v tomto čase holo jej jadrom. Odtiaľto vychádzali jej rozširovate-. lia na iných krajoch, a zasa sem sa vracali, keď sa pokus nevydaril. Ale, žiaľ, glagolské kláštory nemalý potom už dlhého trvania ani na Slovensku. Dr. Živný vo vojom diele „Dejiny cirkve slovanské" hovorí, že na Slovensku, ha v celom temer bývalom Uhorsku ešte i v XIV. storočí užívaná bola staroslovančina ako bohoslužobná reč. Mienka táto zdá sa nám byť prehnanou. Zánik glagolských kláštorov na Slovensku máme položiť asi na XII. alebo najviac na počiatok XII í. storočia. V storočí XIV. sotva boly už glagolské kláštory na Slovensku: máme na to presvedčivý historický dôkaz. Veľký a múdry panovník v Čechách, menovaný otcom vlasti. Karol IV., po nezdare s kláštorom sázavským odhodlal sa urobiť nový pokus. Dobre vedel, že glagolicu všeobecne zaviesť, keď už temer do zabudnutia prišla, a keď právo na ňu pokladalo sa už za premlčané, bolo by ťažko. Preto urobil aspoň, čo mohol. 9. mája r. 1346 vymohol si od pápeža Klementa VI. (1342—52) bulu, ktorá schvaľovala, aby v Čechách sriadený bol kláštor, v ktorom by sa vykonávaly bohoslužby po slovansky. Keďže pápež dovolil cirkevno-slovanský obrad len na jednom mieste, Karol IV. rozhodol sa založiť kláštor v srdci svojho kráľovstva, v Prahe. Vydal zakladaciu listinu, v ktorej kláštor obdaroval mnohými majetkami. Keď stavba kláštora veľkých rozmerov, ktorá trvala od r. 1348 do r. 1372. bola dokončená, kláštor za veľkých slávností posvätený bol na veľkonočný pondelok. Keďže na tento deň číta sa evanjelium o dvoch učeníkoch, idúcich do Emauz, kláštor pomenovali Pražania Emauzským alebo „na Emauzoch"; a keďže v ňom služby Božie konaly sa glagolsky, menovali ho i slovanským, alebo „na Slovanoch." V káštore tomto po niekoľkých menších-väčších prerušeniach udržala sa glagolica až do r. 1591; potom načisto zanikla. Kláštor stojí podnes na jednom z najpeknejších miest Prahy, a už v najnovšom čase, ako nižšie uvidíme, dostala sa mu z jeho nie-kdy výhradného práva aspoň čiastočka, že totiž v ňom aspoň na niektoré sviatky môže sa slúžiť omša glagolsky. Zaujímavé je skúmať, čo zamýšľal a aké ciele mal Karol IV. s týmto kláštorom. Palacký o tom hovorí: ,.mohlo by sa azda niekomu zdať nevážnym vrtochom: ale malo aj to význam ušľachtilý a ďalekosiahly, i nestalo sa vinou Karolovou, keď ho nedosiahlo. O sjednote-nie cirkvi západnej a východnej, rímskej a gréckej, ktoré až o sto rolkov po Karolovi po istú mieru sa splnilo, usilovali sa rímski pápe-žovia už od niekoľko storočí. Karol IV. im v tom pomáhal, chcejiíc tomu cieľu získať najmä mocného Štefana Dušana, ktorý nazýval sa cárom srbským a podmanil si celý thrácky poloostrov." (Dejiny nár. českého, str. 594.) Vidíme teda, že už v XIV. storočí pokladali odklon od cirkevnoslovanského obradu za príčinu cirkevného rozkolu, a návrat k tomu obradu mali za prostriedok na jeho vyrovnanie. Poznamenať ešte treba, že za vzorom pražského kláštora „na Slovanoch" založené boly kláštory aj v Olešnici v Čechách r. 1380 a r. 1590 kláštor pri Krakove. Oba už zanikly. Prvší za časov husitských nepokojov, druhý nevedno kedy. Do oboch poslal prvých mníchov kláštor pražský. Vyzdvihnúť prichodí ešte okolnosť, že Karol IV. pri založení kláštora ..na Slovanoch" získal prvých mníchov z Horvatska, Bosnie a Dalmácie: znak, že v tom čase na Slovensku glagolicu znalých mníchov už nebolo. No, boli v územiach menovaných, kde glagolica udržala sa až po naše dni. I tam síce nápor proti nej bol mocný, a pá-pežovia i synody ju zakazovali (stalo sa tak menovite v rokoch 925, 1059 a 1062). Ale vytrvalí Horvati zrnová a znova sa obracali na rímskych pápežov, aby privilégium glagolice bolo im zachované. I zvíťazili konečne. Pápež Inocent IV. (1245—54) na žiadosť biskupa Filipa r. 1248 schválil glagolicu v tých krajoch, kde bola obvylklou. s tou podmienkou, aby glagolské knihy úplne súhlasili s latinskou pôvodinou. Po tomito ustanovení Inocenta IV. glagolica medzi južnými Slovanmi, pravda, len na niektorých krajoch, bola nerušene užívaná v cirkevných obradoch. Veľký pápež a znamenitý horliteľ za uniu, Lev XIII., vo svojej prekrásnej emcyklike „Grande munus", vydanej 50. sept. 1880, napred otcovsky upozorňuje: "tu u hrobov Petra a Pavla bolo vyprosené užívanie reči slovanskej v presvätých obradoch", potom o užívaní glagolice pri omši svätej hovorí: „zvyk tento po rozličných osudoch potvrdil Benedikt XIV. listom apoštolským r. 1745." Popri Inocentovi IV. teda Benediktovi XIV. (1740—58) máme čo ďakovať, že glagolica v katolíckej bohoslužbe zachovala sa medzi južnými Slovanmi. Menovaný pápež učinil tak bulou zo dňa 26. augusta roku 1754. Lež pápež Lev XIII. neuspokojil sa len peknými slovami. Dňa 13. febr. 1892 nariadil rímskej kongregácii obradov, aby vec glagolice dobre preskúmala, nakladajúc jej: „K obnoveniu bohoslužby v staroslovanskom jazyku s glagolským písmom v jednote viery a pod jedinou hlavou rímskym pápežom vydáva pápež Benedikt XIV. nové liturgické knihy v čistom staroslovanskom jazyku a prikazuje, aby sa pri bohoslužbe staroslovanský jazyk s písmom glagolským nemiešal s horvaitskou rečou, aini s obyčajnou ani liturgickou, ale aby zachoval sa čistý a neporušený, ako jazyk posvätný pri bohoslužbe." Pápež Lev XIII. tu ukazuje sa nám ako horliteľ, aby cirkevnoslovanský obrad zachovaný bol v pôvodnej čistote, ako vyšiel z rúk sv. Cyrila a Metoda. On z príležitosti jubilea r. 1893 vydal a juhoslovanským národom daroval i glagolský misál, ktorý má nápis: ..Rim-ski Misál slavenskim jezikom." Vtedajší zagrebský arcibiskup dr. Posilovič, keď vydanie toho misála svojmu kléru oznamoval, napísal v pastierskom liste: „Táto znovu obnovená a potvrdená výsada pre nás Juhoslovanov má byť tým drahocennejšia, lebo môže byť v rukách Božskej Prozreteľnosti jediným prostriedkom sjednotenia všetkých Slovanov v jednej Cirkvi Ježiša Krista. Všemožúcemu Bohu obyčajne malé prostriedky slúžia k dosiahutiu veľkých cieľov jeho kráľovstva na zemi." Ale ani toto nariadenie Leva XIII. neprinieslo úplný poriadok v užívaní glagolice, aspoň čo sa týka miest, v ktorých ona užívaná bola, alebo užívaná byť mala. Aby túto neistotu odstránil, sv. Otec Pius X. konštitúciou ním vydanou s riadil užívanie glagolice, vyhlásiac ju za „privilégium loci", i nariadil, aby všade tam, kde glagolica včas vydania konštitúcie sa užívala, zachovala sa tým spôsobom, že spievané sv. omše musia byť slúžené glagolicou. Tichú omšu sv. slúžiť glagolicou alebo po latinsky je ponecthané na ľubovôľu slúžiaceho kňaza (ad libitum sacerdotis). Kde glagolica včas vydania konštitúcie bola už vytisnutá, mimo úžitku (extra usum), tam znova uvádzať sa už nemá. Pravda, zaiste na mnohých miestach glagolica pred vydaním konštitúcie vytisnutá bola len náhodou. Povedzme pre pohodlnosť kňazovu, ktorý príjduc z latinskej fary na glagolskú. nechcel sa prípadne už zabudnutú glagolicu znova učiť. Alebo stalo sa to z národnej predpojatosti proti Slovanom. Ale iného východiska v tom čase nebolo, a preto aspoň týmto riešením urobil sv. Otec koniec panujúcej neistote a zmätku. Po prievrate ešte i toto nariadenie sv. Otca ľubovoľne narušili Taliani. Vo všetkých tých územiach, ktoré im mierovými smluvami pripadly, ako Opatia, Lovrana, slovom celá Istria a priliehajúce ostrovy, ako Čereš, Lošiny, atd'., razom zakázali slúžiť glagolslky, hoci dľ a konštitúcie Piuisa X. tak bolo naložené. Niet teda divu, že naopak, v Jugoslavii na mnohých miestach uvádzajú glagolicu, kde dľa tej istej konštitúcie mala by výlučne právo latinčina. Z toho vzniká pravdaže neistota, a kolísanie. Vcelku možno povedať, že najrozšírenejšia je dnes glagolica v biskupstvách Krk a Senj-Mod-rušké. V týchto dvoch biskupstvách temer vo všetkých, alebo aspoň v prevažnej väčšine fár je ona v úžitku. V ostatných biskupstvách na Jadrane, ako sú Šibenik. Split, Korčula, Dubrovník, Kotoť, atd'., počet glagolských fár sa zmenšuje asi v tom pomere, v akom zväčšuje sa vplyv taliansky.* * Obšírnejšie vidz o tom sériu mojich článkov „Po stopách glagolice", Slovák, ročn. XII., číslo 173 a nasl. Pri vyjednávaní o konkordát is Jugoislaviou vyskytla sa myšlienka rozšíriť okruh glagolice na celú Jugoslaviu. Tak sa zdá. že Svätá stolica myšlienke žičila: na to ukazuje aspoň skutočnosť, že vyzvala dobrého znateľa sftaroislovančiiny v Prahe, univ prof. dr. Vaisa. aby Levom XIII. vydaný „Rimski Misál slovenskim jezikom" prepísal latinkou, čo on úspešne i vykonal. Tento latinkou vydaný misál v Jugoslavii už sa užíva, a umožnil i pisateľovi týchto riadkov, že za svojho pobytu v Novi r. 1928 môhol denne slúžiť omšu sv. glagolskú. Žiaľ, pre terajší protikatolícky kurz v Jugoslavii konkordát dosiaľ uskutočnený nebol. Ba terajšia svetová politika budí obavy, že Taliani by sa radi zmocnili nových území na Jadrane, kde dosiaľ je glagolica v úžitku. Znamenalo by to nový úpadok glagolice. Nedaj Bože, aby ona ostala zatisnutá len na niektoré miesta za-moravskej časti našej republiky, aj to obmedzená len na niektoré dni sviatočné. Vedieť totiž máme, že pápež Benedikt V. dňa 21. mája r. 1920. vyhovel žiadosti českého a moravského episkopátu, dovoliac. aby na Velehrade, v Sázave, na Vyšehrade, v Emauzoch, u sv. Víta v Prahe. v káplnkách sv. Václava pri hrobe sv. Jána Nepom., v kostole sv. Jura pri hrobe sv. Ľudmily, v Starej Boleslave a na Sv. Hore u Pŕi-brami na sviatky piatich predných českých patronov slúžená bola omša sv. glagolisky. Žiaľ, u nás na Slovensku, kde stála kolíska glagolice, dosiaľ nikde nie je užívaná. Či nadlho a či navždy? Veď, ako z načrtnutých tu dejín vidno, ani červená niť ťahá sa po tých dejinách myšlienka, že odklon od glagolice, dedictva to sv. Cyrila a Metoda, bol príležitosťou cirkevného rozkolu u Slovanov, tak zasa návrat ku glagolice znamenal by priblíženie sa cieľom krásnej myšlienky unionizmu. I keby predbežne dosiahla glagolica právo len na niektorých miestach (Nitra, Skalka, Devín) a na niektoré sviatky, i to by znamenalo krok ku predu, lebo, ako pekne hovorí dr. Posilovič: „Všemožúcemu Bohu obyčajne malé prostriedky slúžia na dosiahnutie veľkých cieľov Jeho kráľovstva na zemi." |