Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Dr. Pavol Beňuška |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 9 |
| Názov článku : | Lámanie chleba v prvotnej Cirkvi |
| Text článku : | Lámanie chleba v prvotnej Cirkvi. Dr. Pavol B e ň u š k a. O živote apoštolov a prvých kresťanov po Pánovom nanebevstúpení dočítame sa v Skutkoch apoštolských. Po opise veľkého úspechu Petrovej kázne na prvé Turice život prvých kresťanov je takto charakterizovaný: „Zotrvávali v učení apoštolskom a v obcovaní, vlámaní chleba i na modlitbách. I prechádzala bojazlivosť na každého, tiež mnoho divov a zázrakov dialo sa skrze apoštolov v Jeruzaleme a bojazlivosť veľká bola u všetkých. Všetci veriaci držali sa pohromade a mali všetky veci spoločné. Statky a majetok hnuteľný predávali a rozdeľovali medzi všetkých, ako kto potreboval. Denne trvali jednomyseľne v chráme a lámajúc chlieb po domoch prijímali pokrm veselo a s prostotou srdca, chváliac Boha a majúc priazeň u všetkého ľudu.“1 tomto texte je spomienka na Eucharistiu? To je problém, pri lúštení ktorého rozchádzajú sa mienky exegétov. Ide tu o to, aký smysel má výraz „lámanie chleba“. Židia zvyčajne lámali chlieb na začiatku spoločných jedál. Význam tohto obradu spočíval pre nich v tom, že udržoval pocit bratskej spolupatričnosti medzi stolujúcimi. Keďže najmä pri skromnejších jedlách chlieb bol ich najdôležitejšou súčiastkou, výraz „lámanie chleba“ označoval celé jedlo. Evanjeliá nám dosvedčujú, že aj Ježiš mal tento zvyk.2 Ako otec, vodca novej rodiny, lámal chlieb pred zástupom, ktorý išiel za ním; ale zaiste tak robieval aj v užšej spoločnosti svojich učeníkov. Nie je vytvorené, že tomuto jednoduchému obradu Ježiš dal osobnejší náter najmä tým, že sprevádzal ho zvláštnou formulou požehnania. V predvečer svojho umučenia pri poslednej večeri Ježiš tiež lámal chlieb, ale vtedy dal tomuto úkonu, ako sme to už uviedli, celkom zvláštny význam. Všetky opisy poslednej večere spomínajú lámanie chleba;3 svätý Pavol okrem toho ešte vraví, že „chlieb, ktorý lámeme“ je chlieb eucharistický. Z tohto vidieť, že biblický výraz „lámanie chleba“ je dvojznačný, môže označovať buď obyčajné jedlo alebo eucharistický obrad. Načim skúmať každý text zvlášť, a ak možno, zo súvisu zistiť, aký význam chcel autor dať v danom prípade výrazu „lámanie chleba“. Svätý Lukáš, pôvodca knihy Skutkov apoštolských, pri opise života prvých kresťanov, zachycuje to, čo ich zvlášť charakterizuje a odlišuje od iných. K ich charakteristickému životu pripisuje aj „lámanie chleba".4 Tento by nebol nijako zvláštny, keby v pôvodcovej intencii mal vyjadriť iba všeobecný zvyk lámania a rozdávania chleba. Oveľa prirodzenejšia a aj pravdepodobnejšia je mienka, že svätý Lukáš tu myslí na eucharistické lámanie chleba, o ktorom už písal vo svojom Evanjeliu, v stati o poslednej večeri, lebo ono dáva zvláštny ráz náboženskému životu kresťanov.5 V eucharistickom smysle treba ponímať tenže výraz aj vo verši 46., aj keď všetci katolícki exegéti nie sú stúpencami tohto výkladu. Výraz — možno povedať — taký technický, opakovaný v takej blízkosti, ťažko ináč vysvetľovať ako predošlý, najmä keď lámanie chleba v domoch uvedené je ako protiklad, ako čosi osobitného, ako antitéza spoločných modlitieb v chráme. „Lámanie chleba“ v Troade. Skutky apoštolské v úseku 20. 7—12 takto opisujú zastavenie sa svätého Pavla v Troade na ceste z Efeza do Jeruzalema: „Keď sme sa prví deň po sobote shromaždili na lámanie chleba, Pavol chcejúc nazajtra odísť, rozprával s nimi a pretiahol reč až do polnoci. Bolo mnoho svetiel vo vysokej sieni, kde sme boli shromaždeni. No istý mládenec, menom Eutyches, sedel na okne, a keďže Pavol dlho rozprával, pohrúžil sa do hlbokého spánku a spánkom premožený spadol s tretieho posschodia. Keď ho zdvihli, bol mŕtvy. Ale Pavol sostúpil k nemu, nahnul sa k nemu, sobral do svojho náručia a povedal: Nermúťte sa, lebo jeho duša je v ňom. Potom vystúpil, lámal chlieb, jedol a hovoril ešte dlho až do svitania; potom odišiel.“ Podľa uvedeného opisu schôdzka veriacich v priestrannej vysokej izbe bola v nedeľu. Dôležitosť tohto určenia možno pochopiť tým lepšie, keď uvážime, že svätý Pavol podľa prvého Listu Korinťanom6 predpisuje sbierky pre kresťanov v Jeruzaleme na nedeľu. Tento deň už v tom čase mal svoju zvláštnu dôležitosť a preto je pochopiteľné, že najmä schádzali sa veriaci na „lámanie chleba“. Svätý Pavol nielen mal na ňom účasť, ale mu aj predsedal. Toto všetko nabáda k záveru, ktorý, aj tuná zdá sa najpravdepodobnejší, že ide o zvláštny významný obrad kresťanov a že výraz „lámanie chleba“ treba chápať v technickom slova smysle, v smysle eucharistickom. „Lámanie chleba" na lodi. Na konci knihy Skutkov apoštolských v hlave 27.—28. svätý Lukáš opisuje Pavlovu cestu do Ríma. Lodi, ktorou išli, hrozilo také nebezpečenstvo stroskotania, že cestujúci strácali nádej na záchranu. Svätý Pavol ich povzbudzoval a uistil, že ani jeden nezahynie. Keď už 14 dní nejedli, apoštol ich pobádal, aby nečakali lační, ale aby jedli. Sám dal príklad, „vezmúc chlieb, vďaky vzdával Bohu pred všetkými a rozlomiac ho, počal jesť".7 Nato aj ostatní boli veselší, aj oni jedli. Toto „lámanie chleba“ je eucharistické? Z textu nemožno určiť. Súvis však nabáda vykladať, že tu nie je reč o eucharistickom lámaní chleba. Svätý Pavol je, aby svojím príkladom povzbudil cestujúcich k jedlu. Pred jedlom vďaky vzdáva Bohu, modlí sa, ako to už bolo uňho zvyčajné. „Lámanie chleba“ na ceste do Emauz. Konečne v Evanjeliu svätý Lukáš opisuje príhodu dvoch učeníkov, uberajúcich sa do Emauz.8 Pripomína, ako títo poznali Ježiša pri lámaní chleba. Tento text možno uviesť ako príklad, že Ježiš dal zvláštnejší náter častému spoločnému lámaniu chleba, ktoré konal v intímnejšom krúžkíí učeníkov a i pred širším zástupom. Podľa tohto aj dvaja učeníci poznali Ježiša práve pri lámaní chleba. Nemožno, pravda, presne ustáliť, či ide o eucharisitcké lámanie chleba; ale súvis viacej nabáda nehľadať tuná tento charakter. Eucharistické prvky v prvotnej Cirkvi. Táto skúposť dokumentov nám diktuje veľkú opatrnosť, aby sa nerobily náhle závery o eucharistii v prvotnej Cirkvi tak, ako to robia nezávislí kritici. Načim aj to uvážiť, že opisy poslednej večere nás nielen poučujú o jej pôvode a význame, ale dávajú možnosť poznať, ako sa slávila eucharistia v tom čase a v tom prostredí, v ktorom tieto opisy vzniklý. Veď nemožno pochybovať o tom, že Ježišove slová a úkony boly vzorom a maly normatívny ráz pre tých, ktorí ich opisovali. Hodno si povšimnúť s tohto stanoviska príklad Pavlov, ktorý chce vykántriť zlozvyk Koriňťanov práve tým, že poukazuje na to, ako Ježiš slávil poslednú večeru a ako ju rozkázal opakovať. Zo stručnosti, akou svätý Lukáš v Skutkoch apoštolských opisuje eucharistický obrad, nemožno zatvárať, že jedinou súčiastkou bolo „lámanie chleba“ a že kalich nebol pokladaný za taký dôležitý, prípadne celkom chýbal. V opisoch poslednej večere všetci evanjelisti, teda i sv. Lukáš, spomínajú aj kalich. Ak teda „lámanie chleba“ v druhom Lukášovom diele chápeme v eucharistickom smysle, táto eucharistia9 nemohla byť odlišná od tej, ktorú opisuje v Evanjeliu. Aj iné úseky Nového zákona spomínajú oba podstatné prvky: chlieb a kalich.10 Veľkonočný ráz poslednej večere vylučuje pochybnosť o obsahu kalicha, lebo veď aj najchudobnejší mal mať aspoň 4 poháre vína. Sám Ježiš spomína, že pred príchodom kráľovstva božieho „nebude piť z plodu viničného“. No ak v niektorých skupinách, oddaných prehnanej askéze (ebioniti, marcioniti...), ukázaly sa snahy vylúčiť víno z eucharistie, z toho nemožno zatvárať, ako to robí Harnack, že všeobecná Cirkev nejavila zpočiatku záujem o druhý podstatný prvok eucharistie, ktorý vraj vôbec nemusel byť alebo mohol byť indiferentne voda, víno. Ák sa tento prúd prehnanej askézy gnostikov dostal i do veľkej Cirkvi, bolo to iba na krátky čas a v úzkom kruhu. Ako sa slávila eucharistia? Kritici, skúmajúc povahu eucharistie v prvotnej Cirkvi, kladú si otázku, či eucharistia bola spojená s jedlom, prípadne slávila sa cez jedlo. Tento vzťah eucharistie k takzv. agaoe nazval Batiffol „čírou a modernou otázkou školy“. Je isté, že zočiatku apoštoli žili spoločne a spoločne jedli.11 Uviedli sme, ako svätý Lukáš opisuje život prvých kresťanov, pričom naznačuje, že veriaci prijímajú pokrm vesele a sprostotou srdca.12Tak chápať treba tieto texty Skutkov apoštolských, že eucharistické lámanie chleba konalo sa cez jedlá? Nič v texte nedovoľuje tento výklad. Možno, že autor tuná naznačuje iba radostnú náladu nových stúpencov Kristových. Skutky apoštolské13 spomínajú „spoločné jedlá“, no zdá sa, že ide tu iba o dobré skutky, konané pre vdovy. Ani z Listu svätého Júdu14 nijako nemožno zatvárať. žeby sa eucharistia slávila cez jedlo. Konečne najdôležitejší text 1 Kor, 11, 17—34 dosvedčuje, ako svätý Pavol energický zakročuje proti tomu, že niektorí začínajú v spoločných shromaždeniach jesť a piť, ako keby nemali dom nato. Preto svätý Pavol chce obnoviť čistotu eucharistických schôdzok a ako príklad uvádza, čo Pán konal v predvečer svojej smrti. Až dva razy pripomína svojim čitateľom, že Pán tak kázal obnovovať poslednú večeru; preto ak ich schôdzky majú im slúžiť na úžitok, a nie na záhubu, majú tak konať, ako kázal Pán. Keby svätý Pavol bol chcel, aby veriaci obnovovali aj jedlo, cez ktoré slávil Ježiš eucharistiu, bol by aj v tom ukázal vzor. No, rozkaz Pánov opakovať to, čo on konal, treba chápať výlučne o eucharistickej večeri. Treba teda chápať zvyk Koriňťanov ako novotu, a preto apoštol tak ostro reaguje. No, nutká sa aj pozitívny záver. Eucharistia nemá sa sláviť cez hostiny (agape). A ako biblické texty naznačujú, pravdepodobne sa ani neslávila. Záver. Z rozboru eucharistických textov biblických hodno aspoň stručne shrnúť niektoré dôležité poznatky. Eucharistia javí sa najprv ako obrad bohatý na symbolizmus. Predstavuje mnohé dobrodenia, ktoré evanjelisti vyzdvihujú. Predstavuje novú úmluvu, uzavretú medzi Kristom a učeníkmi, ktorá nastupuje miesto starej; je novou Veľkou nocou, vznešenejšou od starej; pripomína hostinu mesiášsku, ktorá spojí všetkých veriacich s Kristom. Lámaním toho istého chleba označuje bratstvo všetkých prijímajúcich. No, predstavuje najmä telo Kristovo obetované a jeho krv vyliatu za spasenie mnohých. Eucharistia však nielen symbolizuje Kristovo telo a krv Kristovu, ale je obradom, kde sa skutočne podáva to, čo sa predstavuje. Aj z Evanjelií aj z Listov Pavlových eucharistický realizmus zračí sa celkom zrejme. Svätý Pavol aj štvrté Evanjelium ho zdôrazňujú v termínoch najvýraznejších; eucharistický pokrm je chlieb života, utvára najintímnejšiu jednotu s Kristom, je požívaním Kristovho tela a krvi Kristovej, takže kto nehodne prijíma, sám seba už tuná odsudzuje, lebo nerozoznáva telo Kristovo. Eucharistia je pokrm duchovný; v nej sa dáva za pokrm Kristus oslávený, duchovný, pneumatický. Ale tento Kristus je totožný s Kristom historickým, ktorý sa obetoval na Golgote. Telo obetované a krv vyliata orientujú myseľ k Ježišovej smrti na kríži, kde sa Ježiš obetoval za mnohých. Teraz však táto obeta, tento Kristus historický je v stave oslávenom, duchovnom. Tým je daná možnosť sviatostného jeho požívania. Takto Eucharistia javí sa ako najvznešenejšia sviatosť, v ktorej pod vonkajšími známkami chleba a vína dáva sa Kristus za pokrm veriacim. Ale eucharistia je aj obeta novej ekonómie. To vysvitá z niektorých už spomenutých poznatkov: Eucharistia by nemohla predstavovať novú úmluvu, uzavretú v Ježišovej krvi, nemohla by symbolizovať jeho obetované telo a vyliatu krv, keby nebola obetným pokrmom. No, jej obetný ráz priamo naznačený v Evanjeliách a najmä u svätého Pavla, zvlášť keď tento hovorí, že eucharistia „zvestuje smrť Pánovu“. Podľa uvedeného výkladu úseku z Listu k Židom Eucharistia je nielen obetným jedlom, ale skutočnou súčasnou obetou. No aký je jej vzťah ku obete kríža, v čom táto eucharistická obeta pozostáva, to je mimo vývodov spisovateľov posvätných textov. Neskoršia bohoveda o Eucharistii však mohla sa pevne vybudovať na týchto základoch. A naozaj katolícka tradícia ostáva verná základom novozákonnej eucharistickej náuky, jedine ona ju celú v sebe sústreďuje. Načim uviesť ešte jednu pripomienku. Jednotlivé novozákonné texty eucharistické majú svoje osobitné zvláštnosti, ktoré celkom oprávnene možno vyzdvihnúť. No bolo by celkom nesprávne, keby sa z týchto zvláštností utvorily jednotlivé typy — pavlovský, jánovský. synoptický — a postavily sa proti sebe. Každý spisovateľ nemohol všetko povedať. A práve aj tieto zvláštnosti sú zárukou pre ich hodnovernosť. Nie sú od seba otrocký závislé, ale doplňujú sa. Tento rozbor novozákonných textov eucharistických zatvárame slovami P. Lagrangea, OP. ktorý po celý svoj 80-ročný požehnaný a plodný život skláňal sa nad posvätnými textami biblickými a vhlboval sa do nich: „Majstrovské dielo, božská črta Eucharistie je v tom, že prekročila plnosťou daru odvážnu ambíciu túžob, ale v podobe delikátne duchovnej, ktorá odstraňuje všetky hrubé obrazy a dáva chápať, že ozajstné spojenie nezastavuje sa pri Dožívaní. Vonkajší čin požívania dosiahne vždy skutočnosť tela Kristovho, ale veriaci iba vtedy sa ním naozaj živí, keď láska spôsobuje sblíženie nášho ducha s duchom Kristovým. Nechajme zlomyseľných kritikov prízvukuvať sarkazmus „mágie". Celý duchovný život Cirkvi, láska k Bohu a láska k bližnému, je zavesený na toto čaro božskej energie a rozkoše pre srdce veriacich.“15 1Skut. ap. 2, 41-47. 2Mat. 14, 19; 15, 35; Mar. 6, 41; Luk. 9, 16. 3Mar. 16, 22; Mat. 26, 26; Luk. 22, 19; 1 Kor. 19, 24. 4Skut. ap. 2, 42. 5 Porovn. Ami du Clergé, r. 1939, str.4. 5Skut. ap. 2, 42. 5 Porovn. Ami du Clergé, r. 1939, str.4. 61 Kor. 16, 4. 7 Skut. ap. 17, 35. 8Luk. 24, 13 an. 9 Píšeme eucharistia s malým e, keď chceme bezprostredne naznačiť iba sviatočný, eucharistický úkon, obrad. No keď ide priamo o najsvätejšiuSviatosť oltárnu, používame Eucharistia s veľkým E. (pozn. Redaktora) 101 Kor. 10, 3-4; 16, 21; 112, 26-29; Ján 6, 53-56. 11Mar. 16, 14; Luk. 24, 36; Skut. ap. 1, 4. 12Skut. ap. 2, 46; 2, 42. 136, 1—6. 1411—13. 15Évangile du Jésus – Christ, str. 510. |