Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kultúra |
| Rok : | 1926 |
| Číslo : | 9 |
| Názov článku : | MODERNÉ MODLY |
| Text článku : | Dr. ŠTEFAN FAITH: MODERNÉ MODLY Výchova, okolie, škola, povolanie, zkúsenosti, kultúra môžu zrak človeka na toľko pokaziť, že mu svet už viac nehovorí o Bohu. Keďže ale duch človeka dľa svojej prirodzenosti a povahy je náboženský, popudzuje človeka, aby si niečo iného za predmet absolútnej hodnoty a kultu vyvolil. Tak si zvolí na miesto Boha falošných bohov, totiž modly. V kultúrnych dejinách človečenstva veľkú rolu hrajú modly. Nie len naturálneho náboženstva človek, nie len pohan mal svoje modly, má ich i moderný človek, ktorý nechce prijať primát náboženstva kresťanského. Ako moderné umenie napodobňuje a v mnohom sa vrajcia ku starým formám gréckeho a rímskeho klasicizmu, robí novú módu na starom modele, tak i moderná kultúra duševná vracia sa k pohanským formám náboženstva, k modlám. Sú to moderné modly síce, ale predsa len modly. Modly sú figúrkami falošnej kultúry. Opravdivá kultúra nemá modiel. Hoci modly veľkú rolu hrajú v dejinách, predsa nesmia hrať, lebo falošná kultúra nemá práva jestvovať. Prvý príkaz Boží zneje o modlách. Boh zakazuje človečenstvu modly si robiť, nedáva modlám žiadnej roly, vypovedá im vojnu a vylučuje ich z javišťa svetového divadla. Vo svetovom divadle len ten smie hrať rolu, komu Boh ju vyznačil. A predsa sa perú na svetové javište i modly a dosť bezočivo, kazia úroveň svetového divadla, rozsievajú miazmy falošnej kultúry. Útok modiel oproti Bohu, útok falošnej kultúry oproti opravdivej trvá stále. Je to vlastne boj človeka oproti Bohu, lebo modly si robí človek sám, povyšuje ich nad Boha a klania sa im. Týmto ukráca právo Božie, lebo jedine Boh má právo, aby sa mu stvorenia klaňaly. Smie sa človek klaňať stvoreniam Božím? Smie sa človek klaňať stvoreniam vlastným, výtvorom svojho rozumu, svojej práci, svojej kultúre? Najväčším a najhorším modlárom je ten, kto výsledok svojej kultúrnej práce, svoju kultúrnu tvorbu zbožňuje a za najvyšší cieľ človečenstva pokladá. Modlárstvo protiví sa nielen zákonu Božiemu, ale i prirodzenému. Zákon prirodzený hovorí, že účinok nemôže byť väčší, než je príčina. Dielo nemôže byť väčšie a cennejšie, než je jeho majster, sochu Michelangelovu, Madonny Ráfaelove, symfonie Beethovenové nemôžeme viac ceniť, obdivovať, než ich majstrov, umelcov mramoru, farby a zvuku! V tvorbe obdivujeme a ceníme tvorcu a umelca. To je zákon prirodzený, ktorý nepripúšťa žiadnej dišpenzácie. Bohu, jako prvej príčine, jako najvyššiemu tvorcovi musí byť podriadené všetko. Kto si robí modly, moderné modly falošnej kultúry, ten robí prevrat oproti zákonu Božiemu a prirodzenému. Hlavnou modlou je človek sám, nie ponížený, ale pýšny. Pýšny človek iba seba uznáva, iba seba pozná, len sebe slúži, sebe sa klania, žiadnej autority nepozná a najmenej autority Božskej. Pýcha je hlavnou modlou, ktorá si pomocou rozumu robí iné modly. Pýcha bola zárodkom i veže bábelskej. Tá veža mala siahať až k nebesiam a tak mala hlásať meno bábelčanov. Tejto veži, ktorá celému svetu mala hlásať ich rozum, ich schopnosť, ich kultúru, chceli sa klaňať jako modle. Tá veža mala byť symbolom ich kultúry, mala byť modlou kultúry. Hľa, pýcha si chcela urobiť inú modlu, modlu kultúry. Ale Boh pomätol im jazyk tak, že sa nemohli porozumieť, nemohli modlu vystaviť. Srútil im ju, pýchu uponížil a na posmech obrátil. Veža, na pýche založená, bola slabá, prázdna, musela sa srútiť. Také sú i moderné modly, slabé, prázdne, nemajú dlhého trvania. Veža bábelská sa srútila, ale jej čiastky roztratily sa po celom svete. Ľudia vo svojej pýche sbierajú tie čiastky a chcú ich znova poskladať a vybudovať novú vežu, nové modly. Robia si modly, chcú ich vybudovať až k nebu, chcú srútiť Boha a na miesto neho postaviť svoje modly. Jako Židia na púšti Sin si uliali zlaté teľa a klaňali sa mu, tak i teraz sa svet klania modlám kultúry, humanity, nacionalizmu a mnohým iným. Rozličným činiteľom tej alebo onej kultúrnej epochy pripisuje absolutnú cenu, nahradzuje nimi náboženstvo, činí ich predmetom náboženského kultu.1) Takýto kult rozličných hodnôt kultúrnych je modlárstvom, lebo kultúra nemá absolútnej hodnoty, kultúra bez náboženstva je falošnou kultúrou, a preto nikdy nemôže nahradiť náboženstvo, nikdy nemôže byť na ten stupeň kultu povýšená, na ktorom je Boh. Kultúru vyhlásiť za najvyšší cieľ človečenstva, kultúru postaviť na miesto Boha je toľko, ako pozbaviť ju najhlbšieho a jediného základu, t. j. náboženstva, učiniť ju prázdnou a bezcennou modlou, ktorá nemá v sebe života. Spengler2) kultúre pripisuje väčšiu cenu, než náboženstvu, keď hovorí, že náboženstvo práve tak, jako všetky zjavy života ľudského, je formou duše kultúrnej. Každá kultúra má svoju vlastnú, dľa biologických foriem sa meniacu dušu, a tak náboženstvo je iba relativitou kultúrnych foriem a skutočností. Podobného náhľadu je i Bergson. Istú rytmickú hru vĺn na mori života a istý pocit spolupatričnosti a priviazanosti ku vesmíru: to menuje on náboženstvom. Iný, panteistický smer tiež pripisuje kultúre absolutnú cenu. Filozofi tohoto smeru tvrdia, že každý človek sa musí úplne kultúre obetovať, ktorá postupom historie sa stále vyviňuje. V tomto stále sa zdokonalujúcom kultúrnom výtvare vidia jakéhosi sa tvoriaceho a premenlivého boha, ktorý na srúcaninách historie vždy sa znova rodí.3) To sú myšlienky Hegelove a nemeckého idealizmu. Nám je kultúra iba prostriedkom ku zošľachteniu ducha ľudského a preto náboženstvo je prvým kultúrnym činiteľom, čo zošľachťuje. Nemôže teda byť podriadeným, alebo závislým na kultúre, ba naopak, náboženstvo je základom každej opravdivej kultúrnej práce. Keby náboženstvo len takým duševným výplodom bolo, akým je veda alebo umenie, vtedy by záviselo na nadaní, na chuti, alebo sociálnom položení jednotlivca tak, jako i pestovanie ostatných kultúrnych hodnôt. Náboženské ponímanie kultúry požiaduje od nás, aby sme v kruhu svojho pôsobenia pri kultúrnej práci primeraný čas venovali aj pestovaniu náboženského života a s druhej stránky aj náboženstvo má kultúrnu prácu sub specie aeternitatis oceňovať. Túto ideu kultúrnej práce podáva Bacon (De augm. scient. VII. 1.), keď pojem „kultúry“ vyjadruje výrazom „Georgica animi.“4) ____________ 1) Steffes, Religionsphilosophie. 1925. München. Str. 80. 2) Steffes, Religionsphilosophie. Str. 114. 3) Steffes, C. d. Str. 222. 4) Wunderle, Grundzüge der Religionsphilosophie. 1924. Paderbora. Str. 22. Druhou modernou modlou je kult humanity. Nemeckí filozofi marburgskí, Cohen a Natorp, na miesto náboženstva chcú postaviť kult humanity. Humanita je vlastne to, čo je na vrchole všetkých kultúrnych snáh. To je cieľom historie, jako to Herder hovorí (Ideen zur Geschichte der Menschheit). Vzdelanie človeka k rozumu a slobode, k jemnejšiemu citu, k lepšiemu a silnejšiemu zdraviu, k úplnému opanovaniu zeme: to menujú humanitou. A náboženstvo považujú za akúsi slávnostnú náladu, ktorá človeka opanúva pri kultúrnej práci, a ktorá vzniká tým, že človek pred očami má cieľ humanity, ktorý chce uskutočniť.1) Zvláštny druh kultu nacionality, ktorý v čistej, rasovej krvi a-lebo v istom kultúrnom a politickom tvare vidí najväčšiu cenu človeka, je takzvaný mesianizmus•. Ideu mesianizmu, ktorá ■ je syntézou kresťanských a národných ideí, nachádzanie u slavianskych, obzvlášť u ruských a poľských historických filozofov. Hlásateľmi ruského mesianizmu sú Chomjakov, Aksakov a Solovjev. Ich ideou je, že ruský národ svojou staroruskou kultúrou nielen slavianske národy, ba celú Europu je povolaný obnoviť a spasiť. Títo filozofi v mnohom ohľade stoja pod vplyvom nemeckého filozofa Schellinga. Vladimír Solovjev († 1900), i u nás známy ruský spisovateľ a filozof, roku 1896 vrátil sa do Cirkvi katolíckej a stal sa horlivým prívržencom hnutia unionistického. Z počiatku stál tiež pod vplyvom mesianizmu a ideu kresťanského štátu chcel vidieť uskutočniť sa vo veľkom a kresťanskom Rusku, paralelne s univerzálnou cirkvou, dľa vzoru sv. Augustína, ktorý vo svojom diele: „De civitate Dei“ (O Štáte Božom) prvý formuloval myšlienku univerzálneho štátu kresťanského. Poľský mesianizmus zastupujú Wronski, Cieszkovski a Krasinski. Tí Poľsku pripisujú tú istú rolu, ktorú ruskí mesianisti Rusku. U nás Kollár, žiak Herderov, bol mesianistom. „Kollár očakával — píše Masaryk — že zvláštna a vyššia kultúra slovanská spasí aj národy západné; že Slovania sa ujmú vedenia národov a ľudstva a nastúpia na miesto národov západných.“2) Tento mesianizmus slaviansky pôvodne nebol politickým, iba kultúrnym; až neskoršie stal sa i politickým. Mesianizmus odmieta i Masaryk preto, lebo sa nedá vedecky udržať. Skôr je potrebná syntéza všetkých kultúr, jako o tom svedčí historia. Žiadna kultúra, žiadon humanizmus, žiadon nacionalizmus nemá absolútnej ceny, nemôže byť jediným cieľom človečenstva, nemôže bez náboženstva spasiť svet. Bez náboženstva sú to iba modly: modla falošnej kultúry, falošného humanizmu a falošného nacionalizmu, ktorých osudom je osud bábelskej veže: musia sa srútiť, zapríčiniť zmätok, rozvrat, nepokoj a nešťastie. Že ako búria tieto modly v dušiach ľudských, že koľký rozvrat zapríčiňujú a jako podkopávajú blahobyt človečenstva, tohoto svedkami sme i my sami. Dajme našej kultúre základ náboženský a nebudeme budovať bábelské veže, ale pevné a stále chrámy, monumentálne pamiatky kresťanskej kultúry, vedy a umenia v stredovekom štýle a rozmeroch. ======== ________________ 1) T. G. Masaryk, Světová revoluce. Str. 517. 2) Steffes, C. d. Str. 224. |