Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kultúra |
| Rok : | 1926 |
| Číslo : | 5 |
| Názov článku : | K ČLÁNKU: „PSYCHOANALÝZA“ |
| Text článku : | PROF. DR. L. MIHALOVIČ: K ČLÁNKU: „PSYCHOANALÝZA“ Právom obviňovali Ibsena, že nastolil vo svojich drámach problémy, ktoré rozlúštiť nevie alebo nechce. Hovoria, že neistota je horšia, ako istá smrť, a že pochybovanie je hrobárom presvedčenia. Toto ale povstane v duši, keď sa človek obznáimi s bludom bez toho, že by sa dozvedel aj o vyvrátení jeho. V 3. čísle „Kultúry“ Višňovan za potrebné držal opísať theoriu psychoanalytikov, zameškal však zdeliť čitateľom vyvrátenie tejto filozofickej mienky lebo nemôžem za tato považovať tých niekoľko frázov, ktoré zaiste mnohí jednako nerozumeli. Dovolí mi teda sl. redakcia, aby som nauku o tak zvanom „podvedomí“ na krátko objasnil a takto spomenutý článok doplnil. Nejeden pojem modernej vedy je len dľa mena nový. Čítame v ethike o „hodnotách“ (valeur), ktoré označujú všetko, čo potrebám človeka zodpovie, čo je ako ideálné žiaducné. Nuž boly tieto hodnoty známe od dávna, len že ich menovali dobrami. V sociologii spomínajú „spoločenskú kapillanitu“, pod ktorým menom, z fyziky vzatým, rozumie to, čo už aj v časoch Mojžišových znali, ako ambíciu nízko postavených vyššej sa dostať. Niektorí vedátori tak činia, ako obratná kuchárka, ktorá poseká starú roštovinu na kúsky, obleje tieto s neistou tekutinou a pomenuje nové vydanie mäsa: „ragoût a la maricage“. Preto je radno uvedomiť si napomenutie hl. p. Pia IX.: „Dentur vocabulis signa!“ Slovám treba dať smyseľ! Čo psychoanalytici v našich časoch v rýchlych premenách ľudskej povahy duševnej rozkladajú, to už kresťanská ethika bez mála už pred dvadsiatimi stoletiami vysvetlila. Táto učí, že človek je nie číro dobrým materiálom od prírody, ako to J. J. Rousseau nabili do hláv vzdelaných, ale že prináša i na svet zdedené náklonnosti k zlému, ktoré musí ovládať, až sa chce na úrovni mravnosti udržať. No aj vtedy ony nevymrely, lebo ako Slovák hovorí: „Človek je nezbedníkom, zakiaľ je teplý.“ Ak z neopatrnosti mravné zásady zblednú v duchu človeka a vôľa oslabne, zvíťazí skrotená v ňom šelma a stane sa v povahe premoženého taká premena, ktorú oželia dobré duše. Avšak prihodí sa aj naopak, že mravne zanedbaný človek príde k poznaniu duševnej biedy svojej a začne ideálne ciele života sledovať. V oboch pádoch nie podstatné „ja“ ľudí sa zmenilo, ale smer ich snáh. Vedeli už v starých časov aj o tom, že v duchu je moc poznatkov, o ktorých nemáme stáleho vedomia, ačkoľvek ony kedysi vedomými sa stať môžu. Známe bolo už to, že sa človeka dojmy dotýkajú, ktoré pre nedostatok sily a jasnosti nevkročia celkom do oblasti vedomia jeho. Zamyslený človek idúc po ulici, všeličo vidí a počuje, ale pre roztržitosť svoju len veľmi nejasne. Keď sa však vzpamätá, príde mu nezrejmo na um, čo videl a počul. S nepatrnými dojmami je niekedy tak, aká s vlnami mora. Šumot jediných nezbadáme, huk ale spojených z ďalaka počujeme. Nálada človeka má príčinu v rozličných drobných dojmoch, ktoré spojac sa dávajú ráz mysli. Znali teda aj predtým nevedomé prvky života dnešného, ale mimo básnikov a bláznov neprišlo nikomu na um dve osoby hľadať v človeku. Niektorí choromyseľní aj vtedy tvrdili o sebe, že je ktosi iný v nich; o týchto ale aj vtedy súdili rozumní ľudia, čo o iných, ktorí sa domnievali, že majú v črevách britvu, v žalúdku živú žabu atď., že „nemajú všetkých doma.“ Boly aj predtým abnormálnosti duševné, ako sú dnes, len že neboly predmetom zvláštneho bádania. Psychiatri našej doby tvrdia, že v katalepsii, t j. v najnižšom stave vedomia môže sa ruka hysterickej osoby vystreť za dlhší čas bez vedomia tejto. V hypnotickom stave suggerujú zaspalému, aby prebudený niečo vyviedol, a tento to v určitý čas aj vykoná. Niektoré médium na schôdzach špiritistov píše nevedome odpovede na isté otázky. Dľa Janeta pri normálnych okolnostiach sa všetké predmety prítomnosti na jedno „ja“ človeka vzťahujú, ktoré však niekedy nemôže všetky dôjmy naraz objať. Jestli sa pozornosť s obľubou na isté pocity koncentruje, ostatné zanedbajúc povstane necitlivosť (anesthezia) hysterických osôb, odpadlé pocity sa vraj sjednotia v druhú podvedomú osobnosť, ktorá môže mať vo vedomí protivné poznanie a náklonnosti, ak pri postupnom „zdvojnásobnení osobnosti“ (depersonalizácia). Môžeme sa usokojiť s týmto vysvetlením veci? Vedomie má veľký význam v živote ľudskom. Ono je vnútorným videním, je nielen pozorovateľom v organickom živote, ale zústredňujúcou silou, ktorá používa všetky prostriedky života. Jemu sa má ďakovať, že sa v nás city, myšlienky a vôľa nerozpadnú, a že sú v ňom spojené duševné prežitia. Vedomie je vrchol ľudského života a základ pripočítateľností. Podeliť teda vedomie človeka je opovážlivosťou a nebezpečím pre mravný poriadok sveta. Sám Janet v zdravom duchu pripúšťa jednotu vedomia. Ale aj v spomenutých pádoch abnormálnych nie je potrebné hľadať vysvetlenie zjavov v „podvedomí“, ale len v omedzenom vedomí. Človek totižto, ktorého objem pozornosti je z psychickej slabosti omedzený, môže sa stať intenzivným pozorovaním na jeden predmet natoľko nevedomým, že ani činu dostatočne nebadá, ani jasnej pamäti o ňom nemá. (Fröbes, Lehrbuch der experimentellen Psychofogie II, 131). S týmto vysvetlením súhlasia takí odborníci, akí sú Schrenk-Notzing, Welgärtner, Morton Princ a Störring, ktorí theoriu Janetovú odmietajú; tiež aj Wundt a Leroy, ktorí na ženevskom psychologickom kongrese r. 1910. odporovali rozdvojeniu ľudského vedomia. Nuž ale všetkým, ktorí by radi striasť so seba zodpovednosť za činy svoje, bola vítaná táto rozluka. S. Freund pripisuje veľký zástoj v podvedomom živote pohlavnému pudu. On nielen hysteriu, ale aj rozličné zjavy v obore snaživosti odvodzuje zo sexuality, ktoré nemajú s touto žiadnej súvislosti. Že ovládanie pudu tohoto zveľaďuje agilitu a energiu človeka, dá sa porozumieť; žeby ale tento bol všeobecným faktorom v živote jeho, je vymysleninou. Veď aj tí, čo v medziach morality vyhovujú sexualnému pudu, majú s abstinentmi spoločnú ideologiu a snahu. Tvrdenie teda Freudové je „ficta universalitas.“ Každý vek má seba hodných mysliteľov. Tá doba, v ktorej je mimo kultu Merkura a Bacchusa najviac rozšírené modloslužobníctvo Venuše a Priapa, zaslúžila si takého filozofa, ktorý hľadá aj ušľachtilých snáh pohnútky v podbrušku. Nemôžem sa zdržať poznámky, že pre lekárov, učiteľov a kňazov na vidieku je povďačným predmetom psychologických skúmaní zdravý ľud a dorast školský. Abnormálnymi zjavmi duševného života nech sa zaoberajú psychiatri a kuráti v blázincoch. ====== |